ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhé, na čo sa Slovania priprávať majú je spoločný jazyk spisovný, veď ktože by neuznal, že mnohorakosť literatúr do cesty kladie neobyčajné prekážky porozumeniu, duchovnému vývinu a spoločnému účinkovaniu? Slovania majú mnoho literatúr, ale či tým pri ich nepatrnosti budú môcť veľkým požiadavkám rozvoja ľudského vyhovieť, najmä ak budú viac a viac na divadlo svetových dejín vystupovať? A v porovnaní s literatúrami západnými: nemeckou, francúzskou, anglickou sú všetky tieto literatúry, okrem významnejšej ruskej, malé a zďaleka nevystačujúce, nevynímajúc ani českú, a kým v tejto rozkydanosti zostanú, ani nič významného tu vykonať nemôžu, veď čo za duchovný podnet, čo za prostriedky, čo za účinok sa im dostane na malom poli, ktoré zaujímajú, a ako ďaleko to takto doviesť môžu s rozvojom ľudským? Vzájomnosť medzi Slovanmi si zaiste uznanie a chválu zasluhuje, no predsa je to iba malá náhražka v núdzi a nemôže sa nikdy všeobecne rozšíriť v živote všetkých kmeňov. Aby sa Slovania k jednej literatúre uberali, na to majú všetky dôvody a povinnosťou sú k tomu zaviazaní z hľadiska ľudského, politického a historického. O voľbe tejto literatúry nemožno vôbec pochybovať, ak sa len nechce o veci naprázdno slama mlátiť. Všetky literatúry slovanské, okrem ruskej, sú obmedzené na menšie kmene a teda na malé priestory, preto by sa otázka o voľbe všeobecného literárneho jazyka slovanského mohla vynoriť iba medzi staroslovenčinou a ruštinou. Staroslovenčina však ako taká zo života vymizla, je temer mŕtva, nemá už ohybnosť a švih jazyka živého, a my potrebujeme slovo živé, zostáva teda ako jediná na to spôsobilá iba ruština, lebo je to jazyk najväčšieho, samostatného a široko a ďaleko panujúceho kmeňa, ktorému beztak prináleží hegemónia v slovanskej rodine národov, okrem toho je ona zo všetkých jazykov slovanských najbohatšia, najúčinnejšia a najplnozvučnejšia, poznačená silou. Srbčina je čo do týchto vlastností za ňou hneď na druhom stupni.

Tým nie je ešte povedané, že potom, keď sa ruština stane všeobecným literárnym jazykom slovanským, nemalo by sa v literatúre jednotlivých kmeňov nič písať, najmä v poézii atď., ale nemôžeme predsa pri jednotlivých literatúrach zotrvávať, veď čímže sa napríklad preukázať môže literatúra dánska po boku nemeckej? Ruská literatúra sa ponúka za všeobecne slovanskú aj preto, lebo sa v písme zvýrazňuje abecedou, ktorá jazyk dokonale a bez akýchkoľvek núdzových prostriedkov vystihuje, kým ostatné literatúry slovanské, okrem srbčiny, musia si naproti tomu biedne vypomáhať abecedou latinskou. Od samoľúbosti ľudskej sa očakávať nedá, žeby sa kmene naše na tento veľký krok ujednostajnenia dobrovoľne odhodlali, a za týchto okolností, keď sú pod cudzou nadvládou, nemožno to nijak ani presadiť; o tomto veľkom diele pre blaho Slovanov rozhodne sa až pod náporom závažných udalostí politických. Zatiaľ je dobre budiť o vec záujem, hovoriť o tom a mysle na to prichystávať.

V prírode po každom lete nastupuje jeseň a napokon zima, a tento zjav nachádzame aj vo svetových dejinách. Národy, ktoré sa v pracovnom zápale unavili, postupne odchádzajú z javiska, načo v dejinách nastáva čas umdlenosti, zima duchovná, ktorou sa završuje jeden život. Po plnosti gréckeho života nasleduje tam obdobie protivné, po rozkvete rímskom odpudzujúca perióda cisárstva, a nám sa pozdáva, ako keby teraz v Európe bol nastal čas takej umdlenosti. No rozvoj človečenstva jednako neustáva, večné pravdy preto nehynú, ba naopak, ako sa príroda po zime s nastávajúcou jarou prebúdza k novému, bujnému životu a s čerstvými silami svoju činnosť začína, tak je to aj v živote ľudstva. Aká plnosť a sila života sa rozvila po zániku cisárstva rímskeho v Germánstve a medzi Románmi!

Ešte jeden zvláštny zjav charakterizuje účinkovanie veľkých národov historických, že totiž po dosiahnutí tohoto vrcholu a po zaujatí duchovnej nadvlády nad národmi usilujú sa vtisnúť týmto národom aj pečať ducha svojho. Tak vidíme Alexandra Veľkého preháňať sa s Grékmi svetom a zapáleného snahou zaplaviť svet vzdelanosťou gréckou, práve tak Rimania bojujú o imperium orbis, rovnako sa Germáni zanášajú myšlienkou cisárstva všekresťanského a posledným úsilím západným toho druhu bolo snaženie Románov za Napoleona, toho človeka osudu. Sú to, pravda, len pokusy a stroskotávajú, lebo ich nemožno uskutočniť. Ako Caesar mečom svojím prekliesnil cestu dejinám svetovým do Galie, kam sa čoskoro preniesli, tak im Napoleon razil cestu do krajiny Slovanov a túto krajinu násilím zatiahol do sféry javiska svetodejinného. Akoby z vďačnosti za to mimoriadny tento muž, ktorého Francúzi z jednej strany preklínali, z druhej zbožňovali, Nemci, trpevší od neho, nenávideli a Slovania v rovnocennom boji súc v popredí, premohli, bol najviac Slovanmi správne posúdený a ocenený. Najznamenitejší duchovia slovanskí, „akýsi Puškin, akýsi Mickiewicz“ najpravdivejšie sa vyslovili o ňom a teraz Rus Demidov zriaďuje na Elbe napoleonské múzeum. O budúcnosti mal tento muž predtuchy mračné, s ktorými sa priateľom zdôveril v rozhovoroch na ostrove Sv. Heleny. Slovanstvo tento muž nepoznal, poznal len Rusko, na ktorého rovinách zapadla hviezda jeho a zlomil sa čarovný prútik jeho, ktorý leží tam v lone ruskej zeme.

Ľudstvo — zdalo by sa veru, že upadá, no nemôže nadlho samo seba zrádzať a podstaty svojej sa zriekať, najmä pri pokrokoch obrovských novej doby. Kráča ono stále vpred, a kam napokon dôjde, nik nemôže predpovedať. Ale horším stať sa môže iba na čas.

Pozdvihnite dlho skľúčené srdcia svoje, Slovania, a s pomocou Božou odvahu naberte k činom! Jalová je však každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší zárod nemá v sebe. O ľudstvo ide koniec-koncov, ktorého údmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi.

Toto je posolstvo naše! Kiež bude tak prijaté, ako bolo mienené.