ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo je život?

Ťažko povedať!

Vieme len toľko, že je v nás a my sme v ňom. Podobá sa rieke bez počiatku a konca. Preteká priestorom bez oddychu, rovnako mocne a nezadržateľne, ako šiel rajom i Golgotou, nemá koryta, nemá miery, riadi sa vlastnými zákonmi, vytvárajúc na svojej ceste podivuhodné tvary, ktoré nenaplňujú len obsah tohto sveta, ale dávajú mu aj najpodstatnejší zmysel.

Človek je v ňom iba nepatrná smietka, ktorá sa náhle vynorí z hlbín na povrch, vychytená azda vírom, pláva raz mocnejším, inokedy slabším prúdom, vystupuje, ponára sa, krúti sa zátočinami, poskakuje perejami a zase tak isto náhle zapadá bez stopy do temných hlbín. Nemôže mu nikdy odporovať, lebo je len jeho nástrojom. Je v ňom, v jeho dychu, v jeho žilách. Od malička znáša iba jeho rozmary. Dlhý čas sa s ním pohráva. Nepozoruje ho, lebo je niekde hlboko pod ním. Unáša ho na svojich vlnách ľahučko a čanká ho, nijaké násilie necíti. Naopak, má dojem, že všetko sa uskutočňuje kvôli nemu, že celý svet jestvuje pre jeho prospech, pre jeho potešenie.

Niekedy mu prejde slabý mráčik po čele. Má preto príčinu pozastavovať sa, porozmýšľať. Sú predsa všelijaké nezrovnalosti vo svete, ktoré človeka mýlia, ktoré by rád upravil, urovnal; najmä keď je ešte mladý. Azda sa mu niekedy aj nepodarí nejaké podujatie. Neúspech ho zroní, rozčaruje. Stane sa mrzutým. No vtedy je ešte všetko v poriadku. Má svoju slobodu, svoju radosť, ktorou sa môže utešovať.

Ale raz sa to stane.

Stretnú sa dvaja.

Môžu byť celkom neznámi. Nikdy sa predtým nevideli.

On je cudzinec. Nejaký muž, robotník, lebo má ťažké, tvrdé a zapotené ruky. Nie je vôbec urastený ani pekný alebo duchaplný. Ach, kdeže by. Nemal času, aby sa nejako zušľachťoval. Od chlapca robí vo fabrike, kde je plno uhoľného prachu, sadze a inej zapáchajúcej nečistoty, ktorá sa lepí na kožku, na pľúca, a kde by si neporadil nič s mäkkými rukami, s krásnou tvárou a s duchaplnosťou, lebo ku takým panským spôsobom nemá dôveru ani robota, ktorú vykonáva, ani ľudia, s ktorými sa tam stýka. Teda nijaká mimoriadna známosť, lepšia partia, ktorú by mohli ľudia oprávnene pozávidieť. Obyčajný neotesaný chlap, ktorý si naraz spomenie, že nemá mu kto opierať košele, variť kávu a piecť chlieb.

Ona je hoci celkom slušné dievča, zo známej a váženej rodiny, kde sa veľa dbá na vychovanie, na šaty, na dobrú povesť. Ale nemá východiska. Pytač čaká a rodičia ju nútia. Nemôže čakať. Musí sa rozhodnúť.

Azda spočiatku sa aj objavia slabé príznaky náklonnosti, ale na tom nezáleží. Sú predsa žena a muž, musia sa k sebe priblížiť tak či tak. Podrobia sa povinnosti alebo podľahnú chvíľke slabosti, dajú sa uniesť zmäkčilosťou a nežnosťou svojich sŕdc. Ach, veď je v tom nie žiadna zlomyseľnosť, žiaden úskok, a hlavne mladým ľuďom je to dovolené: dôvernejšie priateľstvo, trochu lásky, chvíľka čarovnej hry, ktorá vzrušuje.

Ale je to zároveň koniec slobody, koniec bezstarostných, radostných chvíľ. Človek sa stáva náhle závislým na niečom, čo je mimo neho, čo s ním neobmedzene vládne. Musí veľa úsilia vynaložiť, aby sa zachoval. Zo dňa na deň pribúda povinností, zo dňa na deň je unavenejší, ťažší, akoby mu pribúdalo závažia, ktoré si priviazal na hrdlo.

Ešte azda chlapovi sa podarí niekedy vymaniť z tejto závislosti, má k tomu viac sily a odvahy, ale žene nie. Tá sa stáva opravdivým otrokom života, lebo život, tento neobmedzený vladár a veľký tvorca osudov, umienil si práve jej slabými silami zmnožovať sám seba. Ženy majú ťažký údel.

Ale tu musí pani Hermína, ktorú náhle uprostred hlbokej noci prepadli pôrodné sily, pretrhnúť tok svojich myšlienok.

Možno, že je to ani nie celkom tak. Život nemôže byť ťarchou človeku. Keby sa napríklad ona nebola vydala za Matúša, znášala by teraz svoj kríž ľahšie. Azda by bola aj šťastná. Ó, áno, šťastná.

A pritom ani vo svojom utrpení nemôže sa zbaviť spomienky na toho, za ktorým jej srdce tak prudko bilo a ktorého jej osud nedoprial.

Skutočne, akoby jej bolo v túto chvíľu okolo srdca inakšie, keby mala vedomie, že trpí za toho druhého. Ten by ju možno ani nenechal trpieť. Istotne by teraz stál vedľa nej. Držal by jej pevne ruku a hladil horúce čelo. Cítil by s ňou, dodával by jej odvahy a ona, ona by mu hľadela do mäkkých očú, nie do hlbokej a chladnej tmy, ako musí hľadieť teraz.

Ach, prečo to nemôže byť tak, prečo jej život dostal iný smer, ako si ona priala? Má obviniť za to rodičov alebo aj niekoho iného?

Zaiste. Predovšetkým rodičov, lebo boli veľmi netrpezliví. Báli sa, že zostane starou dievkou. Chceli ju vidieť zaopatrenú skôr, ako zatvoria oči. Veď jej išlo na tridsiaty rok a oni už mali biele vlasy. Otec sa chystal na penziu a matka chorľavela. Nuž bol naozaj najvyšší čas, aby sa dostala pod čepiec.

A potom rozhodovalo aj postavenie.

Rodičom vždy na tom najviac záležalo. Tento mal rozhodne zaistenú, pevnú existenciu. Robil vo fabrike, práve zložil prífung, čakal vymenovanie za majstra a okrem toho mal prenajatú krčmu. Teda človek snaživý, ktorý vedel využiť náležite svoje schopnosti na to, aby ho život nemohol ničím prekvapiť a zaskočiť.

A čímže bol ten druhý?

Ani sama sa to nikdy nedozvedela. Býval na kraji dediny v malej chalúpke sám, lebo mu rodičia zavčasu pomreli. Niekedy ho vídavala sedieť pri okienku so sklonenou hlavou, akoby bol pohrúžený do čítania. Povrávalo sa niečo o štúdiách, mal vraj robiť nejaké veľmi ťažké skúšky. A naozaj, niekedy tu na kratší, tu na dlhší čas zmizol z domčeka, a keď mal nadísť ten čas, býval veľmi roztržitý, zamyslenejší ako obyčajne. To však bolo všetko, čo sa o ňom dozvedela od ľudí a čo si sama domyslela, lebo on nikdy o sebe nehovoril. Dnes môže priložiť len kusú a nič nevysvetľujúcu správu, ktorá došla za ňou z rodnej dediny potom, keď si ju muž odviedol k sebe, že sa totiž v domci od jej svadby neukázal, a ešte, že raz prišli žandári, vlámali sa do domčeka, dlho tam robili lomoz, akoby rozbíjali nábytok, a potom dali urobiť kováčovi na dvere pevné závory s veľkou zámkou, od ktorej si kľúč odniesli oni.

Tak teda! Aké živobytie by jej bol on zabezpečil?

Rodičia konali rozumne, keď rozhodli tak, ako je teraz. Len ona to nevie pochopiť a uznať. Bola vlastne vždy trochu tvrdohlavá, uzavretá, nerada znášala útlak, hoci dobre mienený, a pri ňom celkom stratila hlavu. Bola by ho nasledovala aj do pekla, keby bol niečím prejavil, že ta chce s ňou ísť. Čože jej bolo po tom, čo bude zajtra jesť, ako sa bude obúvať, šatiť, kde bude bývať a či bude mať aj nejaké nádoby v kuchyni a nábytok v izbe.

Na to mysleli len rodičia. Tým išlo o povesť, o dobré meno, o pevné postavenie. Nuž tí nakoniec uplatnili svoje právo.

Ale do istej miery bola na vine aj jeho nerozhodnosť. Nikdy sa totiž nevyslovil, ba ani iným spôsobom nedal najavo, že by si ju chcel vziať za ženu. Keď bol doma, ukazoval sa u nich skoro každý deň, lebo nemal ďaleko do horárne, kde ona vyrástla a bývala. Pozhováral sa prívetivo, dôverne s matkou, vážne a rozumne s otcom, potom srdečne s ňou a bez slova pobral sa jej pomáhať v robote, hoci i taniere utierať suchou handrou, ak náhodou umývala riad. Darmo ho od toho odúčala.

Ach, božechráň, to veru nedovolíme robiť, akože si to vlastne predstavuje, protestovala matka.

Pravdaže, to sa mu už nepatrí, nie, bráni sa aj ona.

Ale čo má potom robiť on, či sa má na ňu len dívať?

Nie, nie, radšej to aj ona nechá. Veď konečne riad zvyknú umývať až po večeri, keď ho je viac, teraz má len týchto pár kúskov od olovrantu, môže ich bezpečne ešte nechať.

V takom prípade navrhuje prechádzku. Nedávno len tak náhodou objavil v starom lome sovie hniezdo. Boli tam dve smiešne podlhovasté biele vajíčka. Dnes už budú pravdepodobne mladé. Nechcela by sa na ne pozrieť?

Ach, prečože by nie. Prechádzky má rada. Od malička sa túlala okolo horárne, brúsila poľami, pastviskami, horou, zápačami, a nikdy ju to neomrzelo. A potom, ak jej chce ukázať sovie hniezdo, bude veľmi rada. Mladé sovy ešte v živote nevidela. Môžu teda ísť.

A on to vážne myslí. Cestou jej rozpráva mnohé zaujímavé veci o sovách, najmä keď zbadá, že ju tým dobre zabáva. Zdá sa, že práve tomu dobre rozumie. Toľko vie povedať o jedinom vtáčikovi. Ach, ona by to nedokázala v nijakom prípade, hoci by ešte sto rokov žila a celé hory kníh prečítala. Nie, nie, nedokáže to nikdy. A nemôže povedať, že by si veci, okolo ktorých chodí, nevšímala. Naopak, všíma si ich veľmi pozorne. Niekedy o nich trochu aj porozmýšľa. Ale nevie sa hádam k nim tak bezprostredne priblížiť. Nevie v nich prebudiť dušu, ako to robieva on. A tak musí ho len obdivovať, jeho rozum, jeho hlas, spôsob vyjadrovania, ba celého, ako popri nej kráča, ako sa aj pri chôdzi ohľaduplne na pol tela a väčšou čiastkou tváre k nej obracia, aby nemusela príliš otáčať hlavu, keď sa mu chce pozrieť do očú. Má takú jemnozrnnú kožku na lícach, že sa jej žiada prejsť po nej zľahka prstami, má taký mäkký, utešený pohľad, že by chcela pri ňom bdieť.

Či si to on aspoň trochu uvedomuje?

Azda, ale nedá to na sebe znať. Je za každej okolnosti rovnako pokojný, azda by ho ani nevedelo nič vyniesť z miery, nejako zvlášť zjavne vzrušiť.

Cez kameňolom ju vedie za ruku. Nieto iného východiska, lebo sú tam veľké hŕby skál, veľké balvany, ktoré treba preliezať, ak sa majú dostať k soviemu hniezdu, ktoré je pod klenbou zadnej steny. Mohla by sa jej noha skĺznuť, mohla by padnúť a ublížiť si, a okrem toho treba ísť opatrne, potichu, aby nevyplašili hrmotom samičku, ktorá môže v tomto čase sedieť na hniezde a ktorá by sa dala v takom prípade ľahko chytiť.

Ale to sa im nepodarí. Čo ako pomaly postupujú, nemôžu zabrániť, aby sa im tu i tam pod nohami neuvoľnila niektorá nedostatočne uložená a vklinená skala a neskotúľala sa strminou, čo, pravdaže, narobí vždy dosť hrmotu, sprevádzaného ešte náležite hlasnou ozvenou. Preto nielenže má samička dosť času vyplašiť sa, ale aj mladé, ktoré od tých čias, ako sa vykotúľali z vajíčok, dobre zosilneli na výdatnej strave, husto obrástli, ba naučili sa aj trochu poskakovať, takže stačia uniknúť nebezpečenstvu.

Opatrnosť bola teda zbytočná. Ak sa chceli trochu pomaznať s malými operencami a keď chceli zabrániť, aby na úteku pred nimi nezapadli niekde do hlbokej, tesnej skuliny medzi skaly, kde by bezpochyby boli našli hrobček, museli za nimi poskakovať po lomisku, preliezať skaly, preťahovať sa tiesňavami, vynaložiť viac námahy, obetovať svoje pohodlie a hlavne vydať sa nebezpečenstvu, že ich kožka nezostane neporušená.

Nakoniec sa im to podarilo. Malí utečenci sa unavili a vari aj strach ich zmordoval. Dali sa pochytať, hladkať a ani najmenším nepokojom nedali najavo, že by sa chceli plašiť, len sa všetkému veľmi divili.

Veru, nemusela ľutovať, že sa trocha ubehala. Veď tie stvoreniatka sa úplne podobali ľuďom. Aké mali len veľké a múdre oči, ako čudne, prorocky pokyvkávali hlavami. Celkom tak, akoby vážili veľké a ťažké myšlienky. Naozaj, ako drobní starci.

Mala ich na lone, zhovárala sa s nimi, pohládzala im mäkušké perie pod hrdlom, ktoré vyzeralo ako našuchorená brada. A potom chcela im upraviť lôžko, aby mali viac miesta a netlačili sa k sebe. Preto rozovrela viac kolená a nadvihla si trochu sukňu na okrajoch, zabúdajúc, že nie je sama.

Ale vtedy sa on zmiatol a nevedel nijakým spôsobom zakryť svoj stav.

Božemôj, veď ona krváca.

Kde?

Tu, hľa!

Ukazoval miesto niečo povyše kolena z vnútornej strany stehna.

Skutočne!

Nuž krváca. Čo sa dá robiť. Nemôže to zakryť, keď si to už všimol. Svoju krv predsa nezaprie. A okrem toho je to príliš viditeľné: veľká kvapka tmavočervenej krvi, ktorá sa chce roztiecť, na hladkom bieluškom tele povyše kolien. Je to príliš chúlostivé. Musí sa preto červenať a nevie, vôbec nevie, čo by mala urobiť, aby mu tá kvapôčka nebola na očiach.

Lež on jej pomôže. Azda len čo zbadal, že sa zle zadíval, už mal pripravené prijateľné a uspokojujúce riešenie. Vysvetľoval, že sa istotne poranila pri preliezaní skál, bude to vraj malá odrenina, z ktorej vymáka krv.

Áno, keď tak myslí, nuž inakšie ani nemôže byť. Prisviedča ochotne a má oslobodzujúci pocit, že sa jej ľahšie dýcha.

Teraz však musí mať trochu strpenia. Nech sa len nehýbe a zostane chvíľku tak, ako je. Zabehne odtrhnúť lístok skorocelu a obviaže jej to, aby si cestou nezamazala šaty od rany.

Pravdaže, je pri tom veľmi opatrný. Kvapôčku krvi nezotrie, skorocelový lístok priloží priam na ňu a potom miesto obviaže svojou bielou šatôčkou.

Hádam jej to príliš silno nestiahol? Nie, nestiahol. Môže celkom voľne pohýbať kolenom a kráčať. Ďakuje pekne.

Cestou naspäť sa nevie ešte spamätať. Ani sa naň nepozrie, nevedela by zniesť jeho pohľad. Má dojem, že kráča hustou hmlou, voľakde za sebou počuje žblnkotať rovnomerným a pokojným prúdom jeho hlas, ktorý sa vôbec nezmenil. Musí stále kontrolovať svoj krok, aby náhodou zle nestúpila a nepotočila sa.

Ach, je to kalvária táto cesta.

Ale doma sa už nevie ovládať. Sotva zatvorí na svojej komôrke dvere, hodí sa na posteľ a prepukne v prudký plač. Veru, celá sa otriasa plačom. Ale neplače zo žiaľu, vôbec nie. Voľačo radostné, potešujúce sa jej v srdci rodí. Chcela by sa zároveň usmievať, áno, smiať sa cez slzy. Teda radostný plač. Potom si odviaže z nohy šatôčku a prezerá ju pri svetle. Bezpochyby je to jeho šatôčka, vychádza z nej vôňa jemného tabaku. V jednom rožku nachádza jeho monogram. Veľká krvavá škvrna je práve pod týmto monogramom, akoby ho chcela prizdobiť alebo lepšie vyznačiť. Dlho sa vie dívať na šatôčku a dáva plnú voľnosť svojim myšlienkam. Chce využiť čas, kým ju má vo svojich rukách. Zajtra ju vyperie, aby ju mohla vrátiť. Potom zas nebude mať od neho nič. Alebo nie, prečo by ju mala vracať? On sa jej bude sotva dožadovať. Nuž môže ju nechať práve v takom stave, ako je teraz, aj s krvavou škvrnou pod momnogramom. Raz, a s týmto razom počíta určite, raz ju vytiahne z truhly spomedzi inej bielizne a ukáže mu ju. Bude mať z nej radosť tak isto ako ona. Pamätáš sa, povie, pamätáš sa, ako si touto šatôčkou chcel zakryť pravdu? On sa zaiste významne usmeje. Lebo povie mu ešte: vtedy sme sa nevedeli dívať tak otvorene na pravdu, ako sa dívame dnes. Áno, tak mu povie. Bude to azda o jeden, o dva roky najdlhšie. Lebo teraz sa už musí jej život zmeniť. On sám bude chcieť, aby sa jej život zmenil čím skôr.

Ale nezmenil sa.

Chodil ďalej k nim. Vodil ju po prechádzkach, raz do lomu, inokedy do hory na huby alebo hore dolinou popri potoku, a stále bol rovnako milý, pozorný a nevtieravý.

Teplé slnečné dni sa minuli a prišla jeseň, potom zima, potom zasa jar. Večný kolobeh času. Bolo by to veľmi príjemné a osviežujúce, keby človek nestarel.

Prečo čakal? Či nevidel, ako odkvitá?

Rodičia sa stávali zo dňa na deň netrpezlivejšími. Nevraveli nič, len častejšie na nej zabúdali ustrašené pohľady a večerom, keď sa odobrali do svojej izby, prenikal dlho stenou do jej komôrky rušný, niekedy prudký rozhovor. Bezpochyby šlo o ňu. Zdá sa, že otec bol na jej strane. Bol ochotný ešte čakať, lebo jej veril, ale matka nie. Má podozrenie, že náhle zjavenie sa nového a vážneho pytača bolo jej dielom. Mala práve niekde na tomto vidieku dobrú známosť, mohla teda všetko zariadiť za jej chrbtom. Šťastie jej prialo, a len čo mala istý tromf v rukách, už sa nedala. Otec musel ustúpiť. Musíš sa rozhodnúť, dcéra moja, nieto iného východiska, na nás sa už nemôžeš spoliehať, povedal jej raz veľmi vážne. A to už bola hotová katastrofa. Nemala ochrancu, všetci sa proti nej nemilosrdne postavili. Musíš voliť, musíš sa rozhodnúť! A mala len jedného pytača. Nuž voľ si, stvora božia!

Čo si mala počať?

Ach, ešte je tu jedna príležitosť, posledná možnosť. Pôjde si pýtať k nemu radu. Nech sa rozhodne, nech on rozhodne, a podľa toho sa zariadi. Ale akože sa rozhodol v tej vážnej chvíli? Ach, keď si na to spomína, musí plakať.

Povedala mu rovno, že ju nútia vydať sa, čo on o tom myslí?

Pozrel na ňu udiveným pohľadom, lebo to vari nečakal, a po chvíli povedal, že je len prirodzené, že každé dievča sa vydá.

Áno, vydá sa, ak má pytača.

A ona ho vari nemá ešte?

Ba, pravdaže ho má.

A má ho rada?

Nie, nemá ho rada!

A vtedy sa im oči skrížili a nastalo ticho, také ticho, že bolo počuť celkom zreteľne tikať hodinky, ktoré mal v dolnom vrecúšku vesty. Mali čistý, jemný stroj a ostrý kovový zvuk. Obaja v tú chvíľu na ne mysleli, lebo nebolo vhodnejšieho predmetu, na ktorý by sa im myšlienky zachytili, a obaja rovnako v duchu ustálili, že sa príliš ponáhľajú. Pre nich by bolo veru lepšie, keby zmeškávali, keby vôbec zatíchli, ba keby sa celý svet i beh času zastavil, aspoň by nemuseli s takým napätím očakávať chvíľu, ktorá má práve prísť a ktorá medzi nimi všetko naraz ukončí, akoby uťal. Ale to bolo predsa nemožné. Čas ešte nikto nezastavil. Preteká svetom od večnosti do večnosti, nepozná ani koryta, ani hrádze a chvíľky sú len kratučké záblesky na hladine tohto nesmierneho toku, ktoré nečakane zažiaria a miznú bez stopy. Áno, aj oni to museli uznať a podvoliť sa všeobecnému pravidlu.

On sa prvý spamätal. Sklopil oči, upravil si tvár do pokojného výrazu a povedal, že na tom vlastne ani nezáleží, len keď je pytač a má vážny úmysel, láska vraj príde, keď sa o to obe stránky usilujú.

Tak on teda myslí?

Áno, tak!

Nuž potom jej zostáva len jedno východisko. Áno.

Áno!

Zbohom!

To bolo posledné slovo, ktoré mu povedala. Viac sa s ním nestretla. Matúš si ju odviedol hneď po svadbe k sebe, lebo mal o ňu oveľa vážnejší záujem a hlavne určitejší záujem ako ten druhý. A keď to už má priznať, celým svojím zjavom pôsobil určitejšie a presvedčivejšie. Vedel vždy, čo chce a ako to chce. Čo si vzal jedenkrát do hlavy, to druhýkrát musel dostať aj do rúk. Ak si povedzme jedenkrát zaumienil stať sa majstrom vo fabrike, tak to nebolo len jalové snívanie a chvastanie, ale vážna úloha, ktorú si napred, kým sa do nej dal dôkladne, zo všetkých strán uvážil, premyslel!

Veď to aj nebolo hocijaké podujatie stať sa majstrom vo fabrike, kde pracuje štyritisíc robotníkov, z ktorých mnohí prechovávajú rovnakú túžbu, a len raz za desať rokov naskytne sa na to jediná príležitosť. Sú chlapci, čo celú penziu vyslúžia si na dvore za úpeku, dažďa, mrazu pri tej najťažšej a najčernejšej nádenníckej robote, a on už od učňa vykonával len čistejšiu robotu v dielni alebo v kancelárii. Nežičlivci a závistníci rozchyrovali, že to dosiahol pätolizačstvom. Trocha mali pravdu. Bez priazne a bez pomocnej ruky nedosiahneš ničoho. Inžinierovi dobre padne, keď mu trocha prisluhuješ, keď mu na kancelárii otváraš dvere, keď mu strúhaš poklony a pripaľuješ cigaretu. Skôr si ťa zapamätá a raz, keď ťa nájde na dvore, kde sa môže každý ocitnúť, keď pochybí v dielni robotu, pristaví sa pri tebe a povie: Ach, vy ste tu? Práve som vás hľadal. Potrebujem vo svojom oddiele šikovného sústružníka, práve takého, ako ste vy. Ráno sa hláste v mojej kancelárii. To je len prirodzené. Službička sa odpláca službičkou. Ale kdeže by sa bol dostal, keby nebol mal v sebe silu prebíjať sa, viesť neustále tichý, ale urputný zápas so sebou samým i s prostredím, kým nedosiahol cieľa. Nie pätolizačstvo, ale odvaha a pevná vôľa, to je vlastnosť, ktorá ho charakterizuje.

To by bolo v poriadku. Muž, ktorý má odvahu, zasluhuje si aspoň obdiv, keď už nie lásku. Pani Hermína bola ochotná podvoliť sa, priznať jeho schopnosť, vzdať mu za to patričnú úctu, ako sa manželke patrí. Lásku nie. Jednak preto, že sám o ňu nedbal, a potom dávno ju už dala inému.

Lež Matúš si ani to nezaslúžil. Mal síce odvahu za dvoch, ale vedel ju využiť len vo svoj prospech. K iným ľudom nemal nijaké povinnosti. Obyčajne ich zadeľoval do dvoch skupín. Jedni stáli niekde vysoko nad ním. Bol preto k nim úctivý, úslužný, niekedy aj pod ľudskú dôstojnosť ponížený, hoci ich v skrytosti srdca nenávidel! Tí ostatní nevyrovnali sa jeho postaveniu. Pripadali mu ako stádo zvierat, ktoré môže podľa ľubovôle a hlavne beztrestne využívať. Bol jednoducho sebcom, a to ho vlastne priviedlo na myšlienku uchytiť si ešte vedľa hlavného zamestnania nejakú živnosť, ktorou by mohol ľudskú slabosť náležite využiť a ktorou by mohol aj svoju vášeň uspokojiť. Najlepšie mu na to vyhovovala krčma. V krčme strácajú ľudia celkom obozretnosť. Stávajú sa nedbanlivými, zábudlivými práve k tým veciam, ktoré inokedy strážia všetkými zmyslami. Urobíš s nimi, čo len chceš. Máš dovolené využiť všetky schopnosti na to, aby si im prezeral vrecká a vyberal podľa toho úmerný príspevok na zveľaďovanie vlastného imania. Nikto ťa nekontroluje, ani ti nikto nepredpisuje spôsob. Môžeš sa veľmi ľahko prepočítať. Každý ti predsa musí uznať, že nie si nejako zvlášť školený a zbehlý počtár, najmä keď treba počítať rýchlo a spamäti. Môžeš niektorý poldecík zarátať dvakrát a sú tu ešte možnosti všelijako a na rozličný stupeň miešať a riediť trúnky. Ľudia o tom nemusia vedieť. A keby sa aj niekto domáhal spravodlivosti a choval sa pritom príliš hlasno a vyzývavo, ako to obyčajne býva, nazveš ho ožranom a vyhodíš pred dvere, aby sa niekde vyspal a nadobudol triezvejší rozum. V každom prípade nemusíš sa báť, právo je na tvojej strane.

Nuž krčma znamenala preňho veľa. Mala sa stať zlatou baňou, v ktorej by mohol slobodne dolovať.

No nemala byť posledným, najväčším cieľom jeho života. Ten ležal ešte ďalej, až na konci tohto úsilia, lopotenia a naťahovania sa s ľuďmi, pravdepodobne v niektorom väčšom meste, kde sa tlačí veľmi veľa ľudí na malom priestore, možno už tam na neho čaká, možno ešte len jestvuje miesto, kde bude stáť. S tým si teraz hlavu neláme. Prechováva len pevné predsavzatie, že raz, keď bude mať dosť peňazí, pôjde do mesta, vbehne do niektorého hostinca a pri poháriku a za srdečného rozhovoru s hostinským opýta sa ho tiež, či by mu nevedel poradiť nejaký dom, ktorý by bol na predaj.

Dom?

Áno, dom, pravdaže, väčší, môže byť aj činžiak, kde by bolo bývanie pre viacej rodín. Mal by oň záujem, lebo usporil si niečo peňazí a chce mať svoj dom, aby mal zabezpečenú starobu. Pravdaže, na to by mu stačila aj malá chalupa s jedinou útulnou izbou a s teplou pecou. Lenže on chce mať nájomníkov, päť, šesť rodín pod jednou strechou, a cítiť sa neobmedzeným pánom nad nimi, striehnuť v niektorej podkrovnej izbe, sledovať ich kroky, niekedy urobiť obchôdzku po bytoch, vydávať zákazy, príkazy, aby nezabudli, že majú nad sebou pána, len z milosti ktorého im je dovolené žiť.

Nič blaženejšieho na tomto svete nenašiel. To mal byť vrchol jeho životného šťastia. Ostatní, žena, deti, mu mali k tomu dopomôcť.

Pani Hermína hneď prvé dni spolunažívania poznala svoj neutešený údel a pochopila, prečo sa nemusela ešte pred svadbou do svojho nápadníka zaľúbiť. Ach, aká hlúposť. Matúš predsa nepotreboval manželku, s ktorou by rovnako znášal radosti i starosti svojho života, ale kuchárku, robotnú gazdinú, niekedy na krátky čas ženu, a keď pánboh dá, aj dojku, ktorá by mu vypeľhala a opatrovala deti. Veď to bolo práve toľko, že mohla svoj čas vyplniť. Deň je predsa len taký krátky. Človek sotva stačí povykonávať všetky povinnosti, najmä keď ich neúmerne so silami pribúda. Najprv v maštali pod rebrinou stála iba jedna krava s ročnou jalovicou, v chlieve grúlilo prasiatko, po dvore pobehávali štyri kury s dvoma kačicami. Neskoršie sa počet zdvojnásobil a pribudli husi, morky, stará mulica s odretým bokom, kŕdeľ oviec, bradatý cap a okrem toho čakala na ňu kuchyňa, krčma, záhrada, ostredky a polia. Nuž dvoma rukami bolo sa treba dobre obracať, ak to chcela všetko od úsvitu do mrku občinovať.

Potom jej už zostala len byľka času na krátku modlitbu a na spánok.

Matúš ju nevedel v ničom odbremeniť. Mal svoje vlastné chlapské roboty. Vo dne pracoval vo fabrike, večerami bolo treba obstarávať mnohé veci okolo krčmy, opravovať bývanie, nahrádzať staré a opotrebované náradie novým a hlavne rozmýšľať, ako zveľadiť hospodárstvo, aby sa príjem zväčšil.

Takto pani Hermína bola odkázaná vždy na samu seba. Nikto k jej srdcu nevedel nájsť cestu a tak isto ani ona nevedela si nikoho získať. Nové prostredie jej zostalo cudzie, nezakorenila sa do neho. Spočiatku ju to tiesnilo. Neprišla síce z mesta, aby sa jej bolo tu cnelo za rušnejším životom. Vyrástla ešte vo väčšej samote. Ale vari práve v samote vedia si ľudia vypestovať medzi sebou srdečnejší a úprimnejší pomer. Nepoznala pretvárku, závisť a sebectvo. Bola zvyknutá hľadieť len na otvorené, prívetivé a dobré tváre svojich rodičov, ktoré pred ňou nič neukrývali.

Jej matka bola pokojná, rozumná žena. Vychovávala ju starostlivo, a keď dospela, správala sa k nej ako staršia priateľka.

Otec bol zase celý filozof. Kto sa s ním dlhšie rozprával, ťažko uveril, že by bol iba horárom, ktorý vykonáva hrubú a väčšinou telesnú prácu stále vonku v drsnom prostredí, a kto vošiel za ním do jeho izby, bol priam prekvapený, lebo miesto širokého rámu, obtiahnutého zeleným súknom, ovešaného sortami vyleštených pušiek, rozličnými poľovníckymi nástrojmi, výstrojom, a miesto galérie rohov, parohov a rozličných trofejí, bez ktorých výzdoba stien ani jednej horárne sa neobíde, našiel by tam tri vysoké skrine, preplnené odspodku až dovrchu knihami.

Veru taký bol jej otec.

Keď prišiel z hory domov, zatvoril sa do svojej izby a dlho do noci čítal. Nejeden raz tam s ním presedela nad niektorou knihou. To bola vlastne jej vyššia škola. Oboznamoval ju s ďalekými svetmi, s prírodou, s bohom i s ľudskou dušou. Naplňoval ju svetlom poznania a viery. Bez neho by nebola nikdy pochopila krásu a prírodu. Bez neho by nebola objavila milosť veľkého ducha v sebe, vo zvieratkách, v lúčoch, v kvetoch, bez neho by nebola dokázala tak dôverne, až intímne žiť s celým tým tichým a skromným kútikom okolo horárne. Ach, aké to bolo len krásne. Ako rozprával, tak sa jej šinuli pred očami bohaté obrazy a tak sa jej otvárali hlboké pohľady do svetov, o ktorých nikdy nemala tušenie, že jestvujú. Ako rozprával, tak predstupovali pred ňu veci a dávali sa poznávať vo svojej vlastnej podobe. Nič pred ňou nezatajoval. Bol úprimný, otvorený vo svojom slove, ako bol múdry, úprimný vo svojich dobráckych očiach. Po každej takej vyučovacej hodine cítila, že je pevnejšia a že si dôkladnejšie uvedomuje svoje okolie, seba i svoje poslanie.

Ach, bolo to skutočne pekné.

A tu sa naraz všetko pred ňou stratilo. Matka, otec i horáreň, zapadnutá v tieni hlbokých hôr, ozaj všetko. Musela sa odtiaľ vzdialiť a odniesť si iba spomienky. Prišla do nového prostredia, medzi iných, úplne cudzích ľudí, kde si mala utvoriť druhý domov. Ale aký to bol rozdiel v prostredí i v ľuďoch. Azda ešte s prírodou by sa bola uspokojila. Je všade pravdivá a čistá, keď si ku nej zachováme úprimný vzťah. No k ľuďom nevedú vždy rovné cesty. To zbadala len tu. Darmo klopkala na mnohé srdcia, usilovala sa ich otvoriť. Nie. Ani jej zákonitý, bohom i ľuďmi prisúdený muž ju nevyslyšal. Zostal pre ňu cudzincom, človekom, ktorý má celkom vzdialené, možno aj protichodné záujmy, ktorý necíti potrebu, ba ani najmenší sklon priblížiť sa k nej. Ach, bolo to nepríjemné precítenie. Náhle zbadala, že ju všetko opustilo, že je sama, a nič sa nedialo, čo by jej tento nepríjemný pocit aspoň zmierňovalo, ba čím viac mesiacov, potom rokov ubiehalo, tým sa v nej väčšmi utvrdzoval. Niekedy sa jej zdalo, že to už nevydrží, že nejakým nerozvážnym činom spretŕha všetky zväzky, ktoré ju sem pútajú, a že ujde naspäť ku prameňom svojho života. Ach, veď to nebol život, ale pomalé a isté vysýchanie a odumieranie.

Pozdejšie nahliadla, že ani tak by neušla svojmu osudu, Bolo už neskoro zachraňovať sa. Rodičia by ju síce prijali, pravdepodobne by jej aj odpustili, keby sa im so svojím trápením zverila. Ale čo by to znamenalo? Azda štyri, päť spokojných rokov, a potom zase samota, lebo ani otec, ani matka nemôžu len kvôli nej medzi živými prebývať tak dlho, ako by si to sami priali. Nuž musela sa uspokojiť, a to znamenalo, že sa vzdala.

Od tých čias stránila sa akejkoľvek spoločnosti. Unikala ľuďom. Nebolo ju vidieť postávať so ženami na ulici ani pred kostolom, ako býva na dedine zvykom. Venovala sa svojej robote stále s väčším zápalom, tak, aby bola s výsledkom sama spokojná, a prípadný voľný čas v nedeľňajších odpoludniach alebo cez dlhé zimné večery trávila čítaním Nábožných výlevov.

Táto stará kniha s mosadzným kovaním, ktorú si doniesla z domu, vedela ju vždy uspokojiť a roznežniť, akoby jej vždy niekto hnietil mäkkou rukou dušu. Keď si k nej sadala, zbavovala sa náhle únavy. Všetky starosti od nej ustúpili a zostala sama v dôvernom okruhu svetla petrolejovej lampy. Len z druhej strany niekto k stolu pristupoval, aby zaujal miesto proti nej. Ale ten ju nemohol rušiť. Po celý čas sedel ticho, ani jediným zvukom sa neprezradil. Mal dlhé, gaštanové vlasy, vysoké čelo, jasnú tvár a ostrú, dávnejšie neholenú bradu. Oči sa mu ponárali do tmavých tieňov veľkého utrpenia, a predsa hľadel milosrdne a dobrotivo. Veľmi sa tešila jeho prítomnosti, bol tu vlastne preto, aby ju vypočul a aby sa s ňou vyprával.

Ó, Pane, pristupujem k tebe s veľkou pokorou v srdci a prosím ťa, aby si vyslyšal môj hlas, povedala a vtedy pocítila na čele jeho teplý pohľad… Odpusť, že ťa unúva najposlednejšia ovečka tvojho veľkého stáda, ale nemám na tomto svete nikoho, ku komu by som sa mohla obrátiť s dôverou. Ty si jediná moja túžba, moja láska, moja sila, ktorá ma vedie ponad priepasti tohto časného života. Ty si môj ženích, môj osloboditeľ, môj spasiteľ. Za tebou pôjdem i po cestách úzkych a tŕnistých, lebo viem, že ma neopustíš a že ma nakoniec vovedieš do nebeskej slávy, kde sa zahoja všetky rany a utíchnu všetky bôle mojej duše. Ako tak šepotala, prenikla ju žiara, akoby bola vystúpila do výšok. Ani jediné miestečko jej tela nezostalo nedotknuté, všetko sa chvelo pohnutím a mocným vnuknutím, ktoré jej umožňovalo poznávať nadpozemské šťastie…

Nuž čože jej mohli pridať k tomu ľudia?

Veru nič, lebo ich bohatstvá nie sú takého druhu.

A tak zvykla si na svoju samotu, čím ďalej tým viac sa jej tešila, ba otvorene dávala najavo, že si nepraje, aby ju v nej vyrušovali. Keď sa stalo, že niektorá susedka ukázala ochotu nadpriasť s ňou dlhší rozhovor, povedala jej otvorene, aby ju nezabávala, že má robotu, a aby išla s pánom bohom domov. Také spôsoby každého prekvapovali. V dedine ju všeobecne považovali za povýšenú a istotne preto ju nazývali pani Hermínou.

Ale teraz ľutuje, že si nezískala priazeň ľudí. Samota môže tešiť len do tých čias, kým ju zaisťuje duševná a telesná pohoda. Pani Hermína žila v takom stave celých desať rokov svojho manželstva. Bola čulá, robila okolo gazdovstva, ako jej stačili sily, nalievala chlapom do pohárikov, utierala stoly vždy suchým a čistým obrúskom, vydávala peniaze a vždy bola rovnako ľahká a pohyblivá ako vtedy, keď sa do tých robot prvýkrát chytala, hoci jej nikto nemohol vyčítať, že nežije so svojím mužom podľa prikázania. Sama sa tomu divila.

Len jedného dňa po desiatich rokoch zbadala, že bude matkou. Ženu pochytia vždy obavy, keď takúto zmenu pri sebe zistí. Ku komu sa rýchlo rozbehnúť, aby nabrala posilu v novom stave? K matke, k otcovi a či k mužovi? Všetko by bolo dobre, keby boli rodičia žili, ale tí sa práve nedávno veľmi rýchlo za sebou od nej odobrali. Zostával jej teda len Matúš, ten nemotorný, umazaný chlap, čo sa jej stále plietol do cesty, jej zákonitý muž, s ktorým si každý večer líhala do širokej spoločnej postele, ktorý zavše v noci položil na jej telo ťažkú, upotenú ruku, ale ku ktorému si za desať rokov nemohla vypestovať teplejší cit. Ach, celá sa striasla hrôzou, keď si uvedomila, že nemá nikoho, ku komu by sa teraz s dôverou obrátila. Samota na ňu nepríjemne doľahla. Krušila ju tým viac, čím mocnejšie sa v nej ohlasoval nový život.

A v túto noc je priam neznesiteľná.

Matúš ukázal sa večer trocha pozornejší. Prikázal slúžke, ktorú pred mesiacom doviedol z Handľa, aby si ustlala v izbe pod pecou a zavolala pomoc, keď ju pani o to požiada, lebo on musí ísť do nočnej a vráti sa len ráno. A tak tu v priestrannej izbe pod nízkou povalinou ležia obidve: pani Hermína a Marusa.

Zvečera sa Marusa často prehadzovala na strožliaku. Nevedela si hneď nájsť mäkké a pohodlné miesto na novom lôžku a potom nedalo jej pokoja pánovo napomenutie. Pani tak čudne a bolestne stonú, akoby ležali na smrteľnej posteli. Puká človekovi srdce, keď to počuje. Ach, chuderka, musí mať veľké bolesti. Istotne bude s ňou tejto noci zle. Ako to len ona prenesie a čo bude robiť? Ešte nikdy nebola pri takej žene, čo má porodiť. Bože môj, len aby sa nejako nepozabudla, veď by sa mohlo prihodiť veľké nešťastie, radšej ani oka nezažmúri.

Ale ťažko jej bolo dodržať predsavzatie, keď začala na ňu doliehať únava. Na celom dni sa veru poriadne umorí. Odkedy pani zľahla, má na starosti celé hospodárstvo i krčmu. Nemôže si ani ruky zložiť, tak je zapriahnutá do roboty. Nuž ťažko jej bolo vzpierať sa spánku. Neprešla hádam ani celá hodina od tej chvíle, čo si bola stiahla k brade perinu, zatvorila pevne oči, pootvorila ústa a začala pokojne a pravidelne dýchať. Marusa zaspala hlbokým spánkom zdravého mladého tela.

S pani Hermínou to bolo práve opačne. Na mrkaní, ba ešte aj zatiaľ, čo na stole lampa čmudila a dohárala, podarilo sa jej trochu spánku ukradnúť. O čom sa jej to len snívalo? Ach, bolo to divné. Stretla sa s matkou. Niesla kropiacu krhlu a vravela, že ide plátno bieliť. Išli na kuse cesty spolu a zhovárali sa o všeličom. Na konci dediny vystúpila však na vlak, ktorý sa práve vyrútil spoza uhla posledného domu a zastal naprieč cesty. Od prekvapenia nevedela si pýtať ani vysvetlenie takého počínania. Matka sa nad tým zhovievavo usmiala, a kým vlak zmizol v belasých diaľkach, kývala jej z okna bielou šatôčkou. Bože môj, kde to len išla bieliť plátno, keď sa na to potrebovala viezť vlakom? Ach, spalo sa jej chutne. Pozabudla celkom, že sa začína dlhá a pre ňu najkrušnejšia noc. Ale potom náhle do samého spodku chrbta, niekde medzi rebrá, vnikal jej tupý bôľ a vo vypätom živote vznikal silný tlak, akoby ju malo v nasledujúcej chvíli roztrhnúť. Musela rýchlo roztvoriť oči a pozrieť do noci.

Ach, skutočnosť nie je práve lákavá. V povetrí cítiť zápach spáleného oleja a knôtu, istotne lampa iba nedávno dohorela. Izba tonie v hlbokej tme. Nedá sa rozpoznať ani jeden predmet, hoci oknami preniká dovnútra niečo šedivkastého svitu z oblohy. Na niektorej stene hodiny odmeriavajú pravidelnými údermi kyvadla plynutie času a z najhlbšieho kúta izby vystupuje hlasné oddychovanie spiacej. Inakšie všadiaľ nerušene tečie noc.

V prvom okamihu, kým sa odpútava zo sna, nevie, kde je a čo sa s ňou robí. Volá hlasno na matku, ako bola zvyknutá doma, ak mala nepokojný spánok, no zavčasu vytriezvie a uvedomuje si svoje rozpoloženie.

Ach, nie, nie, matka ju nemôže prísť v túto chvíľu ratovať. Práve pred chvíľou niekde odcestovala. Leží sama na širokej posteli, muž išiel do roboty a dievča tvrdo spí.

Ako blesky suchej a rýchlo vzďaľujúcej sa búrky prebehúvajú jej mysľou jednotlivé obrázky z minulosti: žlto vybielená horáreň na kraji lesa s veterníkom na štíte, hlboký a stále spenený potok, ktorý podtekal záhradu, široké mesačné noci, ktoré jej nazerali oknom do komôrky, kde spávala, čerstvé a bielušké rána, vyplnené bleskmi mladých lúčov, radostným spevom vtáctva a voňavým dychom hôr, veselé a bezstarostné hry s pestrými kvetmi na slnečných lúkach, prechádzky tichými večerami, matkine úsmevy, pokojný otcov hlas a hlavne jej radosť, jej šťastie. Áno, to bol jej život. Doznieva teraz v srdci tak clivo, akoby za ňou túžil, akoby sa chcel k nej vrátiť, ale potom náhle všetko mizne a zostáva so svojím bôľom v bedrách uprostred noci.

Je to teda pravda, že už nikoho nemá, že nikto ani teraz k nej nepríde, aby ju chytil aspoň za ruku. Všetci ju opustili a zanechali na tomto lôžku bez pomoci a bez útechy. Nemá na čo ani oči uprieť. Zo všetkých strán obstupuje ju hustá tma, utvára nepriehľadné, čierne a pevné steny, uzatvára ju do dusného priestoru nejakej tesnej kobky, odkiaľ nieto východiska a kde veľmi povážlivo ubúda povetria. Azda jej pripravuje hrob, kde sa má skončiť jej bezútešný život. Vyhľadávala samotu, nuž teraz ju má takú, akú ešte nikdy nepocítila, úplnú, neporušenú, víťaznú, triumfujúcu celou svojou hrôzou. Môže ju vychutnávať, ako len chce.

A predsa bude musieť niečo urobiť. Bezpochyby nadišla jej najvážnejšia chvíľa. Rozpoznáva to bezpečne nielen podľa neznesiteľných bôľov, ktoré jej už zachvacujú celé telo tak prudko a s takým naplnením, že by už nevedela zistiť, ktoré miesto je najboľavejšie, ale aj podľa smrteľnej úzkosti, ktorá sa jej vkráda do srdca. Veď nejde len o ňu. V jej tele je dieťa. Nie nejaká zvinutá larva, ale hotový malý človiečik. Práve urobil rozhodný pohyb. Vyvíja mocný tlak a chce vyjsť na voľné povetrie. Chce prvýkrát mocne vypnúť svoje prsičká, chce sa rozhliadnuť po svete a chce naplniť svoj osud, ako ho naplnila ona. To je príkaz života, ktorý ju v túto chvíľu strháva do svojho najmocnejšieho prúdu. Nemôže mu odolať. Musí zavolať Marusu, ktorá tu niekde spí. Beztoho mala rozkázané nad ňou bdieť. Nech aspoň tá je pri nej a zachráni dieťa, ktoré každú chvíľu môže prísť na svet.

Hneď potom s vypätím posledných síl a s veľkým premáhaním bôľu dvíha sa na lakte a volá do noci na Marusu.

Ale to je slabý hlas. V rozsiahlej izbe rýchlo zapadá. Nevyvoláva nijaký pohyb. Tíšina ho rýchle zahládza a poľahky zaujme zase svoje predošlé pevné postavenie pod povalinou. Iba keď ešte raz zavolá, práve v tom kúte, kde by mala ležať Marusa, vzmáhajú sa zvuky, akoby niekto odhadzoval zo seba perinu, naponáhlo vstával a rýchlo kráčal bosými nohami k posteli. Je veru najvyšší čas. Pani Hermíny sa zmocňuje smrteľný strach. Pôrodné sily sa v nej stupňujú. Je proti nim bezmocná. Stráca skoro rozum. Nevie pochopiť, že všetko, čo sa s ňou robí, je odôvodnené a úplne prirodzené. Keby sa nebola dovolala pomoci, bola by sa istotne v zúfalstve hodila z postele, aby hľadala záchrancu. Šírka postele je pre ňu naraz malá. Rozhadzuje údmi, trepe hlavou, prehadzuje sa, nemôže nájsť miesto pre svoje veľké a ťažké telo, ale hľadá aj oporu, aby sa mohla zaprieť, aby vedela bezpečnejšie bojovať svoj boj. Preto sotva pobadá pri posteli bielu postavu, vrhne sa k nej oboma rukami a strháva ju k sebe, aby jej nemohla ujsť.

Iba teraz sa Marusa úplne prebúdza z mrákot a badá, že vlastne premeškala chvíľu, keď bolo treba utekať do dediny pre pomoc, ako jej prikázal pán. Čas ju predbehol, ospanlivosť stala sa jej osudnou. Teraz sa dostala do takej pasce, v akej ešte nikdy nebola. Čo si len počne, božemôj, čo si len počne?

Od panej nemôže čakať múdru odpoveď. Tá stratila celkom reč. Vydáva len zvuky, v ktorých nerozpoznať ani jediného slova. Predierajú sa jej vari priam z boľavých útrob a utajujú v sebe strašné utrpenie. A predsa sa zdá, že si nimi uľavuje. Po každom takom zvuku môže si dlhšie a hlbšie vydýchnuť a zostáva jej aj trochu času nabrať nových síl, ktorých pravdepodobne veľmi veľa potrebuje. Nesporne i Marusa je tu veľmi potrebná. Konečne našla záchrancu. Je tu aspoň jediná živá bytosť, ktorej sa môže odovzdať. Má takto záruku, že čokoľvek by sa prihodilo, nezostane sama. Niekto je pri nej. Hľadí na ňu veľkými očami, ktoré prezrádzajú, že chápu dosah toho, čo sa v nej odohráva. Niekto počuje jej stony, cíti jej krv a počíta údery jej srdca. Ach, takto je lepšie. Už to vedomie ju upokojuje. A teraz práve sa jej podarilo nahmatať nohami zadnú opierku postele. Má takto na jednej strane Marusu a na druhej tú opierku. Ona leží medzi nimi. Môže sa vzpierať, koľko chce. Vždy cíti okolo seba pevný rám a má istotu, že z neho nevypadne. Nuž v takomto postavení sa jej nemôže nič stať.

Naozaj nič.

Ale Marusa to nemôže vedieť, ani sa o to nesnaží. Má práve dosť starostí sama so sebou. Pani Hermína ju objíma pevne oboma rukami kolo pása a spredu zapiera sa do jej živôtika hlavou. Niekedy sa sprieči, hľadá ju ústami, škrípe zubami, akoby ju chcela pohrýzť. Nemôže sa z miesta ani hnúť, a mala by utekať pre pomoc. Ako uniknúť, kde sa hodiť, keď má na tele takú obruč? Veď je už celkom zmordovaná, slabá. A s dušou to nebolo inakšie. Toho roku jej ešte len minulo sedemnásť rokov. Nebola ani na chotári svojej dediny. Keď vyšla zo školy, pásla s ostatnými deťmi husi, opatrovala mladších súrodencov a neskoršie chodila pani učiteľke kravu riadiť, lebo bola dosť silná na takú robotu. Potom prišiel po ňu pán a doviezol ju sem. Doma síce všeličo počula, ako sa ženy trápia, keď majú doniesť dieťa na svet. No nevedela si to predstaviť. Prežívala bezpečne svoju nevinnosť. Nič sa jej nedotklo tak hlboko, aby sa jej narušil pokoj duše. Iba niekde v podvedomí prechovávala neurčitú a nevysvetliteľnú bázeň pred budúcnosťou, ktorá ňou zachvievala citeľne najmä vtedy, keď si v nedeľu ráno prevliekala novú košeľu a mala hľadieť na svoje nahé telo. Tušila, že v tom neporušenom, oslnivo bielom tele prebúdza sa niečo, čo ju môže v budúcnosti znepokojiť. Celá dráma ľudského života zostávala však pred ňou zastretá. A tu naraz drsná pravda vykopnieva priam pred ňou. Veď pani Hermína naozaj rodí: trepe besne nohami, zvíja telom, škrípe zubami, fučí, akoby v nej bolo sto besov. Istotne už nemá ani jedinkej kostičky celej, taká je roztrasená. Ako sa na to dívať a ako to všetko počúvať? Či naozaj jej bolo súdené, aby na tomto mieste a v tomto čase poznala, čo ju očakáva?

Naozaj, Maruse bolo tak súdené!

Marusa sa narodila niekde na Handľoch. Nevie, ako a kedy sa to stalo. Hoci presný dátum tej udalosti nosí v pamäti a opakuje ho vždy, keď ju majú zapísať na nejakú listinu, len mať jej bola o niečom spomenula. Každé ráno pri teplom slniečku premastievala si gaštanové vlasy šmalcom, splietala vzadu do vrkoča, ktorý tým viac oťažieval, čím tesnejší jej bol brusliačik, s dievčatami tancovala na pažiti veľké kolá, topila morenu, spievala dojímavé pesničky o rose a slnci, vyšívala si oplecká, hľadievala veľkými očami na oblohu, dospievala, bola urastenou dievkou, za ktorou mládenci hádzali očami, ale musela prísť sem slúžiť, aby sa stala ženou.

O chvíľu sa ozve z tmy zvláštny hlások. Nejaké vrčanie alebo škrabanie na hrbolatom plechu. A nepochybne je to živý hlas. Pani Hermína už nevydáva nijaké zvuky, ani sa nezvíja na posteli. Naopak, po vyčerpávajúcom zápase pokojne odpočíva. Nuž mohlo by to byť len dieťa, ktoré sa práve narodilo a ohlásilo ešte neistým hláskom, aby si ho povšimli, lebo bolo všadiaľ tma.

Treba zapáliť lampu.

Marusa sa ponáhľa. Cíti, že nadišla vážna a sviatočná chvíľa, keď každý musí vykonať svoju úlohu rýchlo a svedomite.

Ako sa po izbe rozlieva svetlo, dieťa väčšmi plače. Objavilo svoj hlas, nuž skúša, aby ho už viac nikdy nezabudlo.

Najväčší zázrak života sa práve skončil. Ajhľa, žena počala a porodila človeka, aby sa vyplnil zákon živého tela a krvi. Tu teraz leží na posteli. Nie je to nijaký obor, ale celkom maličký človiečik, červíček, nie väčší od päste, ani krásavec nie. To vari najmenej. Je pokrútený do klbôčka, tielko samá vráska, tvár zmraškavená a polepená čiernymi vlasmi, uzlíček špiny a krvi.

Koľko je hodín?

Práve odbíjajú určite a hlasno tri.

To je čas, keď život mieša karty svojej čarovnej hry. Jedni sa zanovite ohlasujú, aby ich vzali na vedomie, iní tak isto zanovite zatvárajú oči a ústa, aby na nich zabudli.

Pani Hermína si to vari neuvedomuje, a preto upozorňuje pokorne Marusu, aby našla nožnice.

Ale Marusa otvára naširoko oči i ústa. Čo to len vidí? Nemôže to v prvom okamžiku obsiahnuť rozumom. Je vari trocha malá. Ach, nie, je dosť veľká, ale hádam slabá, aby mohla chápať veľké veci. Raz ju to pokoruje, a hneď zas povznáša, raz ju to núti padnúť tvárou na zem a raz zopnúť ruky, akoby naozaj hľadela na zjavenie, ktoré jej zvestuje veľké a zodpovedné posolstvo.

Čo má urobiť?

Pani Hermína jej ochotne a zrozumiteľne vysvetľuje, ako najlepšie len vie. Treba ich oddeliť, aby odteraz boli osobitne matka i dieťa. Nemôžu predsa takto zostať. I viditeľné puto krvi sa musí pretrhnúť, aby každé malo jedno srdce a len vlastné telo.

V tú chvíľu sa izba zdá prívetivejšia. Svetlo stačí zasiahnuť do každého kútika a objaví každý predmet, ktorý tu stojí. Ani povala nie je taká nízka, ako sa vo tme zdalo. Rozhodne zostáva dosť priestoru i na šírku i na dĺžku, aby sa tu mohol človek slobodne pohybovať a hlavne voľne dýchať. Nič ho netiesni, ani jedno miestečko. Je tu práve tak, ako bolo včera, zavčerom, keď sme predsa sem vošli, aby sme si po robote odpočinuli. Len ručička na hodinách veľmi namáhavo a pomaly postupuje od jednej čiaročky k druhej, akoby ju niekto pridržiaval. Aspoň sa tak pani Hermíne zdá, keď teraz tak nevládne leží na posteli, slabými očami ešte placho poletuje po známych predmetoch, namáhavo poznáva svoju izbu a netrpezlivo očakáva, kým ju Marusa oslobodí.

Či už odstrihla!

Áno, Marusa odstrihla! Ale mala zaviazať, aby nekrvácala.

Nie, to neurobila, veď ju o to nikto nežiadal.

Tak to musí urobiť teraz, ale rýchlo. Bože môj, veď môže umrieť i ona i dieťa.

Prsty jej puchnú, meravejú, začnú sa chvieť a zalejú sa teplou červenou krvou. Ach, nie, nie, ona to nespraví. Bože môj, a náhle si zakryje oči rukami, vypukne v hlasný nárek a uteká z izby von.

Preboha, Marusa, Marusa!

Nevráti sa!

Marusa!

Pani Hermíne prebehne telom ľadová vlna. Vysilené oči uprie namáhavo k povaline, akoby chcela pristaviť pohyb, ktorý tam vzniká a rýchlo zachvacuje celú izbu. Už zas nieto bezpečia okolo nej. Povalina, steny, obrazy, skrine, to všetko sa rozpadáva, rozsypáva. Ani svetlo, ktoré zostáva predsa pevné a pokojné, nemôže zabrániť skaze. Iba žltastý prach víri na tých miestach, kde ešte pred chvíľou videla určité tvary predmetov. Zaiste umiera, pomyslí si s hrôzou. Áno, nieto východiska. Krv sa nezastaví sama od seba. Bude tiecť do tých čias, kým sa jej v hrudi nepristaví srdce. Musí zomrieť i s dieťaťom. Ako ho doniesla na svet, tak si ho odtiaľ aj odnesie. Azda, snáď, by mohla ona sama. Veď treba len zakosíliť a uviazať motúzok a všetko bude v poriadku. Dvíha pomaly hlavu, posúva pod chrbát lakte, aby bola pevnejšia. Ale iba sa zbytočne vysiluje. Má ťažké telo, nemôže ním hýbať. Musí sa položiť naspäť do perín a čakať, trpezlivo čakať, kým z tých hustých mliečnych hmiel, ktorými sa plní rýchlo priestor nad ňou, nevynorí sa smrť, lebo teraz už iste príde.

No Marusa vie, do akého nebezpečia sa dostala pani Hermína. I to si dostatočne uvedomuje, že v túto chvíľu nesmie veľa váhať. Ako vybehne na cestu, pustí sa hneď hore dedinou, aby privolala pomoc. Mohla by síce vbehnúť do hociktorého najbližšieho domu, zobudiť niektorú susedku, ale ona teraz dôveruje len tetke Nánke. Vídala ich chodiť s bielou debničkou pod pazuchou po dedine práve po takých domoch, kde sa malo narodiť dieťa. Boli starušká a múdra. Kadiaľ len šli, rozdávali ľuďom rady. Ani jedna dôležitá udalosť sa bez nich neobišla. Istotne vedia najlepšie zastaviť krv. A okrem toho, keď sa pred dvoma dňami s nimi stretla, opytovali sa, či pani Hermínu nenadchádzajú bôle, či sa neponosuje na niečo. Nuž bezpochyby čakali, že ich prídu k pôrodu volať.

Našťastie nemusí ani dlho klopať na okno. Tetka Nánka ju čakali. Áno, voľačo šípili, od večera nezažmúrili oka, nedalo im spať. Neustále sa prehadzovali na posteli, nedávno dokonca vstali a obliekli sa. Istotne po ňu pribehnú, vraveli si, potom nebude čas. A, hľa, nemýlili sa. Marusa je bez seba nedočkavosťou.

O koľkej sa narodilo?

O tretej!

O tretej!

Nuž teraz je iba štvrť a hneď budú tam.

Iba Tóno chvíľu ešte zdržuje. Ach, detváky sa práve vtedy zobudia, keď sa najviac náhliš. A keby sa dal nejako učankať! Veď bude mať na jeseň päť rokov, má svoj rozum a je dosť veľký, celý deň behá po ceste, vešia sa na vozy, zbiera skaly a rozbíja okná. Nemusel by sa už veru báť, keď musí stará mater vykročiť z domu. Ale ten teraz nepočuje ani hrozby ani sľuby. V nijakom prípade nechce zostať sám doma. A keby sa mu nevyhovelo, vyskočil by oknom a utekal za nimi, aby sa celá dedina zobudila a dozvedela, ako zle s ním tetka zaobchádzajú. Nuž tetka Nánka musia ustúpiť a zdržať sa ešte chvíľku zhľadávaním šiat a obliekaním pankharta, ale potom už bežia všetci traja temravou ulicou, ako im len dych stačí, aby boli zavčasu na mieste.

Pani Hermína môže teda ďakovať iba tetke Nánke, že tú noc ju nepohltila tma večnosti a že jej dieťatko nestalo sa anjelikom. Ona jej očistila zrak od hustých hmiel, zachránila živú farbu tváre, ona vlastne darovala dieťatku život. A vykonala to tak jednoducho a pokojne, akoby išlo o tú najvšednejšiu každodennú robotu.

Ani raz sa im ruka nezachvela. Všetko, na čo pohliadli, sa už samo uskutočňovalo podľa ich vôle, hoci nevykonávali žiadne násilie. Mali síce krivé prsty, ale nebolo na nich badať znaku stareckej ochabnutosti. Pohybovali sa rýchlo, akoby mal každý v mäkkom brušku uzlíček vlastného rozumu. A čo nestačili vykonať rukami, to dokončili očami a úsmevom. Boli plná dobroty a lásky.

Istotne ich boh udržiaval medzi ľuďmi, aby rozmnožovali jeho dedičstvo.

Sotva vstúpia do izby, hneď dostáva všetko svoju pravú tvárnosť. Predovšetkým postavia svoju bielu debničku na stôl a otvoria vrchnák. To je veľmi dôležité, lebo tam, pod čistým vyšívaným obruštekom, nachádzajú sa rozličné dôležité, osobitne do ľanových handričiek pozakrúcané nástroje, nádobky, ktoré neustále potrebujú brať do rúk, aby svoju prácu rýchlo a svedomite skončili. Marusa len stojí nad vytiahnutou zásuvkou bielizníka, aby mohla rýchle poslúžiť, keď zavolajú: košeľa, plachta, plienky. Práve tak, ako je to tam vedľa seba nachystané. Až sa diví tej zhode.

A tetka Nánka sú stále pokojná. Nič ich nepomýli, nezastraší. Keď prevedú najdôležitejšie opatrenie na záchranu životov, musí sa rodička umyť a preobliecť do čistej košele, potom premenia posteľnú plachtu, a keď i dieťatko okúpu vo vlažnej vode a položia zavinuté v mäkkých plienočkách ku posteli do koša na bielizeň, urobia prostriedkom izby veľký kríž, aby zažehnali smrť a privítali život.

Je to veľmi dobré miesto. Lepšie sa vari v celej izbe ani nenachádza, odkiaľ Tóno dobre videl aj na posteľ aj do košíčka, nuž najskorej tá okolnosť ho zlákala poslúchnuť tetku.

Naostatok je to aj veľmi dôležitá úloha strážiť chorú paniu a maličké dievčatko. Veď v celej izbe ani v kuchyni nieto nikoho, len sám tu stojí. Nuž ktože by volal o pomoc, keby povedzme teraz vbehli do domu haličskí Cigáni a chceli ukradnúť dieťa z košíka, keby jeho tu nebolo, a kto by sa šiel biť s čertom, keby vystúpil z pece a chcel uškodiť panej, há? Ach, nie, nie… Čert tu vlastne nemá čo hľadať.

Pani Hermíne pánboh požehnal dievčatko.

Ani to tak dlho netrvalo. Hodiny odbíjajú štyri a v izbe stojí zasa každý predmet bezpečne na svojom mieste, ba v celom dome vládne potešujúci pokoj, akoby sa nebolo nič prihodilo.

Len Tóno na každom kroku zavadzia. Je to naozaj zanovitý, neposlušný a k tomu aj neposedný chlapčisko. Musí strčiť do všetkého svoj umazaný nos. Zdá sa, že je jedinou tetkinou slabou stránkou. Nevedia si s ním nijako poradiť. Vymyká sa im spod rúk úplne. Dala im ho do opatery dcéra, ktorá niekde v meste slúži a nemá sa kedy o svojho pankharta starať. Tetka vravia, že má divú krv a nebude z neho nič. Pánboh im ho poslal na starobu iba pre pokušenie.

Ale nakoniec aj tomu prikážu pevné miesto na rohu postele, aby dával pozor na pani Hermínu a malé dievčatko v košíčku, kým oni zabehnú k potoku a kým Marusa opatrí statok v maštali.

Pani Hermína pokojne spí, istotne pri nej stojí niektorý archanjel a hladí jej mäkuškou rukou čelo, aby čím skorej vyzdravela. Horšie je s dievčatkom. Na to treba dávať veľký pozor. Hoci ani raz neroztvorí očká, stále sťahuje čielko a vykrivuje ústočká, akoby ho niečo plašilo. Ký parom to len môže byť, keď on nič nevidí. Ale nech je to akákoľvek potvora, neodstúpi sa, bude dievčatko brániť.

Veru, takú úlohu berie na seba Tóno.

Zatiaľ sa do izby už zreteľne vkráda úsvit. Vonku povieva svieži vietor a rozháňa hmly. Obloha sa čoraz väčšmi blyští. Za oknom vrtko preletúva lastovička a hlasno šteboce. Dobre ju počuť aj tu dnu. Je to prvý spev nad ránom. Potom sa hneď ozvú celé chóry na všetkých stranách; ku sláve Stvoriteľa.

Vtedy sa už vracajú do izby i tetka Nánka a sfukujú lampu, aby bol deň.