ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dobré ráno, dievčatko!

Dobré ráno.

Niekde pod povalinou bzučí mucha. Je spokojná. Rozihráva ju teplé svetlo, ktorého v povetrí rýchlo pribúda.

Dievčatko náhle otvára veľké čierne oči a pokúša sa zniesť oslepujúcu žiaru zlatých bleskov, ktoré naň spoza okna vytrvanlivo šľahajú.

Ktože sa mu to prihovára?

Okolo ústočiek hromadí sa mu plno drobných vrások a čelo podlieva mútna farba. Prečo ho stále niečo vyrušuje? Ako prišlo na svet, nemá pokoja. Každú chvíľu sa okolo neho niečo mení. Raz je tu veľa svetla, inokedy hustá tma, raz cíti na celom tele nepríjemný chlad, hneď zas horúčavu. Samé prekvapenia, na ktoré je ono nie pripravené. Celkom ho to vynáša z miery. Nevie, v čom hľadať oporu, stráca istotu, nadchádza ho strach, a potom sa utieka len k plaču. Ale teraz rýchlo premáha slabosť svojej dušičky. Chmáry od neho utekajú, tvár sa mu vyhladieva a čistí, akoby ho bol presvietil hrejivý lúč prvého poznania.

Ach, áno, sú to známe muškáty. Ako obyčajne, vítajú ho veselými úsmevmi bujného kvetu. Pani Hermína ich voľakedy priniesla z horárne s posledným nákladom svojho dedičstva a postavila práve do tohto okna, ktorým každé ráno vchádza do izby nový deň, aby ju prebúdzala vôňa rodičovského domu. Dlho si nevedeli zvyknúť na nové prostredie. Azda ostrejšie povetrie, vlhkosť a hĺbka pochmúrnej izby im neslúžila, alebo aj ony smútili za tichým a útulným kútikom tam v maľovanej horárni, kde prvý raz rozkvitli. Z roka na rok ich ubúdalo, akoby im nejaká pandrava podrývala korene. Listy žltli, stonky odvrchu prischýnali a opadávali. Darmo im pani Hermína prisýpala novú zem, darmo ich občas i preštepovala. Naposledok oprašiveli tak, že si to aj Matúš všimol a chystal sa poradiť žene, aby ich vyhodila na smetisko. Ale tejto jari sa neočakávane vzmohli. Zapustili nové korene, vyhnali množstvo stoniek, zahustili sa širokým lístím a prizdobili tuhočerveným kvetom. Stále boli svieže, rozrastali sa do výšky i do šírky a teraz zaplnili temer celé okná.

Malé dievčatko ich dobre pozná. Zoznámilo sa s nimi hneď vtedy, ako prvý raz pozrelo do sveta nielen preto, že sa mu prišlo z košíčka, kde ho tetka Nánka uložili, najprv na ne pozrieť, ale aj preto, že zo všetkých vecí, ktoré ho náhle obklopili, jedine ony prihovárali sa mu prívetivými úsmevmi a upevňovali mu splašenú dušičku nádejami, keď ho napĺňal strach zo života.

Vlastne ťažko povedať, ako by sa bolo zachytilo na tomto svete bez nich. Bolo drobulinké ani hrášok a celkom bezmocné. Nemalo ani najlepšie zdravie ani náležitej stravy, len kosť a kožka, ako súhlasne vraveli ľudia, ktorí prišli naň z útrpnosti pozrieť. Srdiečko mu len slabo tĺklo v mäkkých prskách. Dlho si nevedelo nájsť svoj jasný zvuk. A mamka sa celé tri noci a tri dni silila, kým jej z bielych pŕs vysiakla prvá kvapôčka mlieka. Nuž nemohlo byť najlepšie.

Dievčatko sa veľa naplakalo. Dlhé hodiny mrvilo tenkými nôžkami vo vankúšiku, zvíjalo piastočkami ponad čielce, dusilo sa, černelo, akoby išlo zomrieť, neprestajne si objedalo pršteky a čakalo, že mu nejaký sýtejší mok zaleje ústa, ale márne. Tetka Nánka ho občas omámili teplým odvarkom a len pre uspokojenie svojho svedomia každé ráno a večer premastievali mu padnuté bruško zohriatým šmalcom.

Akože inakšie mali ešte pomáhať. Či to nebolo dosť? Iné ženy neurobili ani toľko. Prišli, božekali, kývali hlavami, zalamovali rukami a čakali, kým vypustí dušičku. Nech boh zariadi, ako uzná za najlepšie.

Marusa pritiahla doprostred izby veľký hrniec s vodou, kde sa donedávna vyváral vo vrecúšku snopček slamy. Okolo bokov opásala si hrubé vrece, vykasala sukňu až nad kolená a začala dlážku drieť kefou a splakovala handrou tak dlho, kým nebola žltučká ako ohnica a kým nevoňala jedlinou. Bola to robota ťažká. Celá sa pri nej uvoľnila, roztriasla a zapotila, ale do večera stačila ešte zmiesť zo stien a z povaliny čiernu pavučinu, vyleštiť handričkou, omočenou do petroleja, skrine, stoličky a postele, poumývať okná, pokropiť muškáty a poprestierať nové pokrovce.

Na druhý deň musela zakúriť do pece, lebo prišla Gajerka. Tá s čľapatým nosom a s tučnými, stále vymastenými a červenými rukami, ktorú volávajú k pánom na veľké sviatky, na svadby a krstiny vypekať, aby širokými dlaňami, mäkkými ako pampúšky, utľapkala z bieleho cesta tvarožník, zatočila makové podkovy, z hrubého šúľanca zaplietla babu, a hlavne aby na dvoch stoloch a na čistej posteľnej plachte vytiahla orechový závin. Pritom jej museli pomáhať aj tetka Nánka, lebo sama by si bola sotva poradila. Závin musel byť tenký ako pavučinka, nesmel sa ani na jednom mieste pretrhnúť, a na to by už neboli stačili ani Gajerkine citlivé prsty. Marusa, ktorá na jednom rohu stola stála s vymasteným plechom, pripravená zachytiť doň konce, keď budú zavinuté, bola celkom zmätená, ako obe ženy rýchlo narábajú rukami, ako drobia prstami po okraji roztiahnutého cesta a pritom neporušia nikde jemnú blanku, ktorá sa už stáva priesvitnou. Ach, ona by to na nijaký spôsob nedokázala. Všetko by pobabrala, popretŕhala, keby na to položila svoje hrubé, nemotorné prsty.

Ale Gajerka nie. Tej sa všetko darí. Kde sa len berie v nej toľká umnosť a zručnosť? Na vzhľad ani nevyzerá dosť šikovná. Nie je ani pekná ani nejako veľmi vrtká. Ba práve dosť rozkysnutá, nemotorná, a hlavne dosť silno obložená sadlom, ako bývajú všetky ženy, ktoré v živote nechlípali iba kapustnicu a dovŕšili aspoň päťdesiaty rok, a predsa z jej ťažkých, mäsitých rúk vychádzajú len samé drobné a jemné veci: žltučké a ľahké koláče, sladké cukrovinky, všelijaké zákusky, torty, ktoré sa ti na jazyku samy rozsýpajú! Na akúkoľvek ťažkú úlohu sa podoberie, vždy ju dobre a na spokojnosť svojich dobrodincov skončí. Nenazerá do predpisov, ako to robievajú pri takej príležitosti iné ženy, celú kuchársku vedu má vo svojom hrboľatom čele a v rukách. Robí rýchlo a isto. Ani jediný pohyb si nespletie. Málo vraví, často si obtiera ruky o bielu zásteru, tu i tam omočí tučný prst do tekutého cesta alebo lesklej polevy, oblizne i pozdvihnutými očami — potom chvíľku čaká, kým sa jej celá príprava nerozleje po jazyku a neprilipne na ďasno, aby zistila, či je v nej dosť soli, cukru, masti, všelijakých práškov, ktoré máva vždy poruke v širokom a hlbokom vrecku na zástere, nakoniec hlasno mľaskne veľkými ústami, a všetko je dobre.

Ach, Gajerka tomu rozumie.

I závin sa podarí. Musel byť taký, aký v krčme ešte nikto neokúsil. Sám Matúš, ktorý sa práve v ten čas, keď ho vytiahli škvrčiaci a pariaci sa z pece, popletal po kuchyni, nalievajúc do stolových fliaš víno, ako ho zavoňal, od samej rozkoše pokrútil na oboch stranách nosa bajúzmi a svojou chuťou ustálil, že je výborný, práve taký dobrý, aký predkladajú na panské stoly, hoci u pánov nikdy nejedol a ani omrvinka z neho nedostala sa mu na jazyk.

Keď Gajerka skončila, Marusa musela dlho vyškrabovať korytá, vahany, umývať mlynčeky, varechy, upratovať kuchyňu a neskoro do noci na stole ešte žehliť hŕbu bielizne, aby ráno nikomu nič nechybelo. Išla spať do svojej komôrky až po polnoci. Chvalabohu, že všetko stihla. Bolo toho naozaj veľa.

Dievčatko nemôže o ničom vedieť. Jednak nemá ešte také bystré zmysly, aby všetko vypozorovalo a zapamätalo si, čo sa okolo neho robí, a potom všetci sa veľmi starali o to, aby ho zhon nevyrušoval z pokoja. Kým sa riadila izba, spalo v Marusinej komôrke, kým sa zas v kuchyni vypekalo, ležalo v izbe na širokej posteli vedľa mamky, a ak práve nespalo a nepoťahovalo si z mäkkého materinského prsníka teplé mliečko, zamestnávalo sa tým, že sa pokúšalo chytiť okraj čipôčky na povijane a nevšímalo si huk a pridusený rozhovor, ktorý predsa len doliehal z kuchyne. No aj tak Marusa stále odhŕňala záclonku na sklených dverách a presviedčala sa, či je spokojné.

Ženy sú v kuchyni. Dosiaľ sa dorozumievali len posunkami. Nechceli budiť pani Hermínu, ktorá v noci mala ešte bôle a zaspala iba na svitaní. Ale teraz, keď sa už dievčatko zobudilo, nemôžu čakať. Slnce sa rýchlo dvíha do oblohy, hodiny utekajú, onedlho bude osem. Zvonár odzvoní raňajšiu omšu a ony musia už vtedy stáť s dievčatkom v chrámovej bráne. Na izbe sa otvárajú dvere a vchádzajú tetka Nánka. Rukávce na sviatočnom zamatovom kabátiku si už vykasali tak vysoko, ako sa len dalo, i šatku majú náležite stiahnutú do čela a pevne podviazanú na hrdle, aby im nepadali dlhé struky šedivých vlasov do tváre. Podídu k posteli, privítajú sa s pani Hermínou, ktorá sa práve strháva zo sna a dvíha na lakte, aby si sadla, povypytujú sa jej to i to, pošanujú, poradia a hneď sa nakláňajú nad košíček, aby sa tenším a nežnejším hláskom porozprávali s dievčatkom, ktoré ich už tiež zbadalo, a preto za nimi jastrí očkami, mľaská ústočkami, akoby sa chcelo ozvať. Áno, tu sme, moja žubrienka. Akože sme sa vybuvinkali, či sme veľmi nehnevali mamičku? Dievčatko trepe rúčkami tak rýchlo, ako len vládze. Nie, nie, nehnevali, celú noc sme spali a rástli. Žubrienočka je dobrá, ona vie, že mamička musí veľa spať, aby čím skôr vyzdravela a dávala jej dobré mliečko.

Potom ho vykrútia z vankúša, vyslobodia z plienok, poľutujú, že má veľmi mokro pod sebou, opatrne ho mäkkou rukou podchytia na chrbátiku, nesú previnuté na svojom živôtiku z izby, lebo ho treba ešte okúpať, aby bolo pekné, biele ako húska a voňavé ako ružička.

V kuchyni pri sporáku, kde sa udržuje v každom čase dosť teploty, je už preň pripravené korýtko s vlažnou vodou. Dievčatko si veselo húka, keď ju pocíti okolo seba, lebo každodenné kúpanie má veľmi rado. Vlažný a pohyblivý živel v ňom prebúdza spomienky na niečo veľmi príjemné a okrem toho práve pri tejto príležitosti tetkine ruky sa najviac s ním maznú. To ho jemne pošúchajú po brušku, to po chrbátiku, nadnesú, prevrátia ho, pošteklia na bôčikoch a hlavne za celý čas sa s ním rozprávajú. Vlastne rozprávajú sa sami so sebou, ale tak, že raz povedia za seba a raz zaň, lebo svojimi jasnými a dobrotivými očami vyčítajú a pochopia všetko, z čoho by sa chceli nietiť jeho prvé myšlienky. Takto je teda zúčastnené aj ono na rozhovore. Nuž má z toho veľkú radosť. Keby len na ňom záležalo, pristalo by sa čliapkať v koryte i niekoľko hodín.

Ale tetka Nánka majú pre všetko spravodlivú a prísnu mierku. Vo svojom počínaní spravujú sa najčastejšie podľa porekadiel a prísloví, z ktorých majú naporúdzi pre každý prípad niekoľko, a keďže jedno hovorí, že dobrého nedávajú veľa, nikdy nevyhovejú jeho tajným želaniam a skončia obyčajne uprostred radostnej hry.

Dnes vôbec nemajú chuť predlžovať hru. Ba zdá sa, že ho aj o niekoľko minút ukrivdili. Hoci ich ruky robia tie isté pohyby, hmaty, vari tu i tam aj pridajú, dlhšie ho mäkušia, nevynechajú ani jeden kútik priehlbinky, kde by nezabehli prstami, predsa sú nejako rýchlo hotová.

O chvíľu dievčatko leží horeznačky na stole. Otŕča nôžky i rúčky proti ručníku, s ktorým sa tetka k nemu blížia, aby mu do ružova vyutierali tielko, nie že by utieranie nemalo rado. Ach, rado má aj to. Ručník je naostatok dosť mäkušký. Nezodrie mu nikdy jemnú kožičku natoľko, aby ho to bolelo, a potom môže sa pritom dobre povystierať a s tetkou popasovať. Ale skôr stratilo trochu dobrej vôle. Tváričkou sa mu podchvíľou mihnú fialové tiene, stíska ústočká a mraští čielko, akoby premáhalo veľký príval žiaľu, ktorý mu vydúva prsičká.

No podľa tetkinej mienky je aj takto čačané a bude ešte čačanejšie, keď trošku pozhovie, kým mu nepozasýpajú záhybky pod hrdlom, pod pazuškami i medzi nôžkami a kým ho náležite nepristroja pre dnešný sviatok. Hľa, Marusa práve zrovnáva na kraji stola preň hŕbku bielizne, čistučkej a našuchorenej ako pena. Sú to novučičké nové plienočky, tenká ľanová košieľka, voľný kabátik, obrúbený na golieriku a na rukávikoch drobnými čipôčkami, a hlavne parádny kapišónik s prelamovanou strieškou, aby po nej stekalo prudké slniečko, keď ho bude niesť krstná mater na rukách do kostola, a so širokou ružovou pentličkou, ktorú mu uviažu do nafúknutej mašličky pod hrdlo. Ale ten mu založia na hlávočku až nakoniec. Teraz si pôjde poprosiť od mamičky mliečka, aby bolo sýte a napuchnuté ako pampúšik.

S tým dievčatko úplne súhlasí. Mliečko a mamička, to je jeho najväčšia blaženosť. Vie, že to spolu súvisí a že bez toho by jeho život nemal zmyslu. Oba pojmy chápe celou svojou bytôstkou a ktorýkoľvek z nich vie mu nahradiť hneď akúkoľvek škodu a krivdu na tele i na duši. Len čo pocíti nad sebou oslnivú teplotu kyprého prsníka, potratia sa mu celkom chmáry z tváre, zabudne na žiaľ, na slzy v očiach a v tej chvíli celé sa zachveje pohnutím, taká veľká je jeho radosť. Naraz potratí pamäť a nevie ho nič vyrušiť. Nadstaví a vtlačí ústa do mäkkej bieloby naliateho puku tej zázračnej životodarnej miazgy, oblapí si ho rúčkou čo najobjemnejšie, aby malo úplnú istotu o jeho bezprostrednosti, a ťahá teplý prúd tak mocne, nepretržite a výdatne, že mu okolo červeného prstienka úst povyskakujú pienky, také pohyblivé a menivé ako perleťové korálky. Čože by mohlo byť ešte rozkošnejšie ako práve toto? Veru nič. Cíti sa pri svojom prameni, a to je práve toľko, čo zaujme všetky jeho zmysly. Vpredu celou dĺžkou svojho tielka môže sa privinúť k materi, hore má jej naliate prsia, dolu hlboké lono. Hlad sa pomaly utišuje. Badať to podľa toho, že napätie povoľuje a telo obostiera pokoj. Srdiečko ustaľuje sa vo svojom zvyčajnom rytme. Tlkoce vytrvanlivo a zvučne práve do živôtika matky ako ozvena jej srdca. Dych sa vyrovnáva s pohybom ústočiek a čoraz je hlbší. Už prestalo mrviť aj prštekmi.

V takejto polohe dievčatko vždy zaspí. Samo nevie, ako sa to stáva. Azda vtedy, keď sa napije do takej miery, že už nemá miesta ani pre jednu kvapôčku. Prsník sa mu sám vykĺzne z úst a posledná kvapôčka mútneho mliečka roztečie sa po bradavičke. Mamička ho ešte chvíľku kolembá na lone. Prezerá si ho pritom so záľubou odvrchu, svoju ratoliestku, ako spí, ako pravidelne dýcha a dužie. Prežíva tiež šťastie, ktoré však prejavuje len skromne: dobrotivými pohľadmi, sladkými úsmevmi, lebo matkám iba to svedčí. Potom príde Marusa, aby ho odniesla a uložila do košíčka.

Ale dnes i táto čiastka poriadku sa musí narušiť. Vonku náhle vzniká neobyčajne rušný zhon, ktorý ohluší mnohými, navzájom sa trieštiacimi zvukmi aj stíšený a ustálený priestor v izbe, lebo Marusa nechala jedno okno na ulicu otvorené. Povetrie sa prudko rozvlnilo. Zdola po ceste prifrčal nejaký ľahký voz. Dupot konských kopýt narážal na steny domov a tenké kolesá hrkotali na hrboľatej ceste. Je to koč. Išiel rýchlo. Iba tu stišuje. Kone nespokojne fŕkajú a dupocú. Kočiš ich krotí a zaťahuje tak blízko pod okná, že sa na povaline roztancujú ich hrozivé tiene. Ženy z kuchyne vybehúvajú na podstenie a zároveň priestor naplní sa hlasmi. Všetky sú rovnako rozmarné, ale jeden z nich vyniká hlasitosťou a rozmarnosťou. Zrejme niekto prišiel. Práve vari schádza z koča, lebo perá pod sediskom zavŕzgali.

Dievčatko sa vytrháva z driemot. Čo sa to len dnes robí? Prečo ho toľko vyrušujú? Matka ho musí upokojiť. Mäkkou dlaňou mu stiera kvapôčky potu z čela a pevnejšie si ho privíňa k telu, aby lepšie pocítilo jej ochranu, a zároveň druhou rukou si mimovoľne sťahuje košeľu nad prsníkom, aby ukryla svoju nahotu. Ach, netreba sa mu plašiť. Veď mamička neprestáva byť pri ňom. Nie, dievčatko nech si len hovie. Nieto príčiny strhávať sa zo sna. To prichádza len krstná mater.

Krstná mater?

Áno, odteraz bude mať dve matere. Táto, pri ktorej práve leží, doniesla ho na svet, a tá druhá, ktorá práve prichádza, pôjde s ním do chrámu. Sú to nesporne dve rozdielne úlohy. Pri jednej sa žena úplne vyčerpá, stratí lesk a krásu svojho zovňajšku, zľahostajnie k všetkým radostiam svetským, stáva sa skromnou. Pri druhej, naopak, vystavuje na obdiv svoju márnomyseľnosť, okrieva pýchou a sebavedomím. Preto musia byť aj dve osoby rozličného vzhľadu. Krstná mater nesmie mať napríklad vpadnuté líca a únavou zahmlené oči, ako máva rodná mater. Aj výrečnosťou a pohyblivosťou má nad ňu vynikať. Potom zvyklosť vyžaduje, aby mala aspoň dva prstene, a keď už aj nie klobúk so strapatým perom alebo s ružou, ako nosievajú panie v meste, tak aspoň hodvábnu šatku. Veru tak, lebo ľudia všeličo vedia a všeličo si všímajú.

Matúš sa veľa natrápil, kým takú našiel. Hneď, ako sa dozvedel, že mu žena porodila, začal tuho rozmýšľať a prebdel kvôli nej dve noci. Nie že by azda nebol mal koho volať za kmotru. Ach, to nie. Veď nebol z tých biednych a opustených, čo sa v takých prípadoch musia uspokojiť službou kostolníka alebo hrobára. Každý, na koho by sa bol v dedine obrátil, bol by mu vyhovel. Ba taký by sa bol cítil aj poctený. A naostatok mal na okolí aj dosť rozvetvenú rodinu. Ale Matúšovi nevyhovovali. Väčšinou to boli bezvýznamní, praobyčajní ľudia. Nedomohli sa v živote ani takého postavenia, ako mal on: samí robotníci, tu i tam lepší remeselník a hrubší gazda, nuž akože mu mohli takí pridať vážnosti. Ach, nie. Celú vec nemôže odbaviť len tak naľahko. Dievča nech má akurátnejších krstných rodičov. Možno bude len sama, možno ju dajú do škôl, musia ju držať trocha vyššie, ako býva zvykom v dedine. U pánov chodievajú deti na návštevy ku krstnej materi, aby sa priučili manierom. Nuž čomu by sa priučilo jeho dievča v sedliackej chalupe, kde nemajú ani dlážky a kde všetci vyjedajú z jednej misy, alebo v kováčovom dvorci v kŕdli ufúľaných detí. Nie, nie, treba si všetko dobre uvážiť.

Takéto myšlienky priviedli ho k presvedčeniu, že za kmotru môže si volať len osobu vznešenejšiu, ako je on a jeho žena, osobu, ktorá býva v meste a ktorá prináleží k panskému stavu. No a v tom prípade mohla prísť do úvahy len Elvíra, sesternica z matkinej strany. Háčik bol však v tom, že tu už chcel naozaj vysoko rúbať, a potom bola obava, že sa mu postaví do cesty farár.

Elvíra nebola totiž z tých najsvätejších. Už za dievčaťa postvárala v dedine také hlúposti, že pohoršila starších ľudí a farár ju na kolede viac ráz napomínal, aby sa miernila a modlila každý večer k svätému Alojzovi modlitbičku, ktorú jej daroval. Ale ani svätý Alojz ju nevyslyšal, lebo už bola veľmi hriešna. A preto raz ráno uprostred zimy, keď ani hus nevydržala pre mrazy vonku stáť, ocitla sa s batôžkom svojich handár na ceste pred dverami svojho rodného domu, na hanbu sveta dopoly nahá a bosá, práve tak, ako ju pristihol otec s pastierskym pomocníkom ráno v sene, keď išiel kŕmiť statok. Ani matkine slzy, božekanie a zaklínanie nepomohlo. Otcovi sa práve dovŕšila miera trpezlivosti. Pozamykal všetky dvere a do kúta v kuchyni postavil ťažkú sekeru, aby jej vraj odťal hlavu, ak sa opováži vkročiť dnu. Bol z toho v dedine veľký škandál. Ľudia sa vyhrnuli na ulicu, ale dievča nenašlo u nikoho milosrdenstva. Čo smelšie ženy za ňou i pľuli, keď sa vliekla dolu cestou ani doráňaná a opŕchnutá kura. Dlhý čas sa potom ani doma ani na vidieku neukázala. Tu i tam prenikli chýry, že je až niekde vo Viedni. Možno, že aj bola. Vraj sa má dobre, oplýva peniazmi, skvostmi, teda opravdivá dáma. No dedina sa na to len uškŕňala. Asi ľudia šípili, odkiaľ môže plynúť také bohatstvo. A nezávideli jej, hoci nemali úplnú istotu a mohli sa vo svojich predpokladoch aj mýliť. Nuž tak. A naraz očití svedkovia začnú tvrdiť, že Elvíru, tú opľutú a zabudnutú Elvíru, videli vychádzať z najkrajšej vily v okresnom meste a voziť sa s nejakým obstarnejším gavalierom, ale pravdepodobne vysokým vojenským pánom, ulicami na vyleštenom koči, ktorý ťahali dva ako sneh biele tátoše.

Ach, bolo by to pravda?

Veruže. Môže sa o tom hocikto presvedčiť. Veď mesto je len tuto za Kozím vrchom. Ľudia z dediny chodia ta každú sobotu na trh. A naostatok, ona sa ani pred nikým neskrýva. Zdá sa, že všetkým odpustila. Kohokoľvek zo známych vidí, kýva mu blahosklonne z koča, ba s niektorými už vymenila aj niekoľko slov. Neúrekom, môže sa iba pochváliť. Má vraj všetko, čo si srdce zažiada. Starý plukovník, s ktorým sa zoznámila v Pešti, áno, lebo aj tam bola, nuž tento plukovník, inakšie už na penzii a s jednou drevenou nohou, ale človek z cukru, mieni sa s ňou onedlho zosobášiť. Teda veľká dáma, to je isté. Napodiv, ľudia jej teraz žičia a sú na jej strane. Nezabudla na nás, hoci sa stala paňou, a spomínajú na ňu v dobrom. Len farár nevie zabudnúť, že nepochodil u nej s modlitbičkou k svätému Alojzovi. Nič z nej nebude, iba pohoršenie, vravieva, kedykoľvek by bola o nej reč, a odkazuje jej, že Lucifer už pripravil pre ňu ražeň.

Matúš si tieto slová často opakoval, keď mal pochabú, vábivú myšlienku, že by si ju mohol volať za kmotru, a potom podmieľala ho aj pochybnosť, či bude ochotná zapodievať sa jeho rodinou teraz, keď sa dostala do takého vysokého rangu. Ale nakoniec zvíťazila v ňom vrodená smelosť a uvzatosť. Nuž čo, veď nemôže poprieť, že mu je krvnou rodinou, a farára napokon do toho nič, koho si on volá za kmotru, veď ju má i tak uvedenú v matrike medzi ostatnými farníkmi, nemôže tvrdiť, že je zapísaná čertovi.

A, hľa, ukázalo sa, že obavy boli zbytočné. Keď išiel na faru zahlásiť dieťa a spomenul krstných rodičov, farár ani obrvou nemihol. A Elvíra? Tá sa mu temer ponúkla. Kto by to bol od nej čakal, že sa tak pridŕža svojho pôvodu? Ach, vravíš, dievčatko? Istotne musí byť krásne. I ona by bola chcela mať deti. No doktori tvrdia, že to nebude nikdy, lebo niekedy často chodila k doktorom, musela chodiť. Priznávala sa otvorene pred ním a ani sa nezačervenala. Zaviedla ho do salónu. Aspoň tak nazvala tú veľkú slnečnú izbu, zaplnenú lesklým a všelijako vyrezávaným nábytkom, na ktorej pred ním otvárala dvere. Môže si tu chvíľku posedieť, keď prišiel. Je len sama doma. Plukovník odišiel na dlhšiu úradnú cestu. Áno, často chodieva na dlhšie cesty a ju necháva potom v tomto veľkom dome. Preto sa veľmi teší, že prišiel. Chcela by predovšetkým vedieť o svojich tam doma. Čože je s otcom a matkou? Ešte žijú, Matúš sa sprvu zajakal. Nezvyčajné prostredie ho miatlo. Ešte nikdy nebol v panskej izbe. Ani si ju nevedel predstaviť. Vlastne nebol celkom ani rád, že ho poctila takou priazňou a do izby uviedla. Svoju vec bol by celkom dobre vybavil aj tam v predsieni. Tu ho nejako všetko tlačilo a tiesnilo. Musel stále myslieť na odchod. Ešte dobre, že sa Elvíra správa k nemu zhovievavo a nebola ani najmenej povýšená, ba naopak, celkom priateľská, dôverná ako voľakedy, keď s ňou rástol. Tak to bolo teda znesiteľnejšie a vedel sa s ňou aj rozprávať. Dobre, keď sa má o tom vyjadrovať, nuž žijú: Totiž starý ešte žije. Žena mu už dávno zomrela. Tá sa možno ukrenkovala. Na ňom nebolo badať, že by bol oľutoval svoj čin. Ale roky sa nedajú oklamať. Teraz je už nahrbený, šedivý starec. Môže k nemu nazrieť, keď príde do dediny. Istotne by sa potešil. Lež Elvíra mieni inakšie: Nie, za kmotru ti pôjdem, ale k nemu nie. Poznám ho. Na svoju hrozbu nezabudol. Istotne má aj teraz prichystanú na mňa sekeru, vravela a jemnou rukou si mimovľne pohládzala bielušké hrdlo, akoby oň naozaj začínala mať strach. Matúš teda nenaliehal. Jeho vec sa skončila dobre a na inom mu nezáležalo. Spomenul pre poriadok to i to a šiel domov.

So všetkým, čo vykonal, bol nadmieru spokojný. Jeho dievča ani inakšiu krstnú mater nemohlo mať, ako bola Elvíra. Ľudia sa budú prizerať, lebo tá má také spôsoby, že sa jej ani grófka nevyrovná. Rozpráva hlbokým, dôstojným hlasom. Niektoré slová predlžuje, ba až premieňa. Tu i tam zamieša aj niektoré maďarské slovo. O tom, že sa niekedy vydá za plukovníka, nepochyboval. No a v takom prípade bude chodiť na návštevy do mesta. Nevyrastie z nej iba obyčajná dedinská hus. Elvíra sa o to už postará, lebo povedala: aspoň budem mať krstniatko, keď mi už pánboh odoprel radosť z vlastného dieťaťa, a pritom sa tak rozcitlivela, že si musela zahryznúť do spodnej gamby a niekoľkokrát si vypomôcť šatôčkou, aby jej nestiekli na vymaľovanú tvár slzy.

Teraz práve prišla a podľa všetkého chápe veľmi vážne svoju úlohu. Tetka Nánka jej musia otvárať dokorán dvere, aby sa mohla vmestiť so všetkými balíkmi, škatuľami, papierovými vrecúškami, ktoré nesie v náručí. Ach, to len tak, aby nešla s prázdnymi rukami, pár kúskov cukroviniek a niečo na pamiatku od kerestmamy. Ale keď poroztrháva červené pentličky, ktorými sú balíky popriťahované, ukáže sa vysoká torta, prizdobená naozaj živými kvetmi, kôpka cukroviniek, veľké pomaranče, tably čokolády, pre pani Hermínu biela hodvábna šatka, po akej dávno bažila, pre dievčatko cumlík s karičkou, veľká bába, výbavka, ako kvapôčky rosy trblietavé náušnice a zlatá náramnica. Zaplní sa tým celý stôl.

Pani Hermína nenachádza od údivu napochytro slova, aby sa mohla, ako sa patrí, poďakovať. Na oboch stranách líc ešte cíti vlhkosť vrelých bozkov, ktorými ju kmotrička srdečne počastovala na privítanie, a v ústach i v nose má prenikavú a tuhú vôňu, akoby držala plnú náruč rozkvitnutej rezedy. Je celkom vynesená z miery. Mohlo by sa povedať, že iba sťažka vydrží dýchať. Od rozčúlenia rozpína sa jej na lícach chorobná červeň.

Zato kerestmama je vo svojom živle. Keď sa do chuti namazne s krstniatkom a všetkých prítomných popresviedča, že je szép, ba nagyon szép, a keď vyrastie, že bude z nej nagyon szép kisasszony, postaví sa bez ostychu pred zrkadlo, napraví si ladnými a istými pohybmi rúk účes, pozatiera voňavým krémom a pozasýpa púdrom miesta na pleti, kde zistí drsnejšiu kožku, lebo sa vraj trochu roztriasla. Nuž, áno, lebo nie je zvyknutá na dlhšie cestovanie. Proste, neznáša to. Srdce sa jej roztlčie a krv ju páli. Najviac ak jednu prechádzku predpoludním. Aj to nesmie byť dlhá, len cez dve ulice mestom a po rovnej vydláždenej ceste, kde sa koč nekyvoce, rozhodne nie po takej hroznej ceste s hlbokými koľajami, s hroblinami skál, ako išla sem. Ako ju len môžu občania nechať v takom stave. Hľa, celkom stratila formu. Ak sa neupraví, pôjde ako maškara. A kvôli tomu potrebuje sa zvŕtať, robiť drobné krôčky vpred i vzad, dupotať, potriasať lýtkami, plnými bokmi ako nepokojná a v slabinách pošteklená paripa, treba sa ohýbať ani trstina, dvíhať driek, ohmatávať pás. Jej telo nesmie stratiť pružnosť.

Všetci sa môžu slobodne dívať na ten neobyčajný tanec. Ona dovolí, lebo nemá obavu, že by sa nejako prezradila, že by pritom ukázala aj nejaké skryté znamienka starnutia. Je až neuveriteľné, ako si mohla na svoj vek udržať takú sviežosť tela. Veď je prinajmenej taká stará ako pani Hermína, a predsa vyzerá ani mladucha. Každý, kto ju vidí, musí nielen podľa módneho živôtika s čipkami a podľa šuštiacej sukne s volánikmi, uviazanými na bedrách vzadu v honosnú mašľu, ale aj podľa držania tela uznať, že je skutočná pani. Dalo sa to zistiť na prvý pohľad.

Gajerka zatiaľ v tichosti upraví stôl, aby mohla podať hosťovi kávu. Donesie odniekiaľ vázu s kvetmi, prestrie iba na roh stola pre jednu osobu, položí podnos s príborom, a keď odchádza, obradne sa ukloní a praje príjemným hlasom na dobré zdravie. Tak to býva totiž zvykom u pánov.

Elvíra sa nedá núkať. Ráno sotva stihla zjesť niekoľko hltov a ponáhľala sa sem, aby nezameškala. Ach, Elvíra chce dodržať slovo. Keď sa už raz sľúbila, nemohla to brať naľahko. A potom, pre tento cieľ si dala šiť aj šaty. Nuž akože by si bola dala ujsť príležitosť ukázať sa v nich v dedine, kde voľakedy vyrástla? Nech vidia, kto je ona a že sa za ňu teraz nemusia hanbiť. Práve to chcela dosiahnuť, preto sa náhlila a nemala doma strpenia. Teraz si musí nahradiť, čo zameškala a čo stratila cestou. Ale náhle sa zas zháči. Chlieb, ktorý si práve natrela čerstvým maslom, kladie na stôl, lebo si spomenula na Pištu. Čože je s Pištom? Či ho niekto opatril? Veď ten tiež doma neraňajkoval. Pišta, kdeže si! Zodvihne sa zo stoličky a ponáhľa sa splašená von. Pištáá, kričí. I ženy sa hýbu. Chceli by pomôcť, ale pozerajú bezradne jedna po druhej. Nevedia, o koho ide. Iba Matúš vie, že je to Elvírin kočiš, lebo hneď, ako došiel a opatril kone, dal sa s ním do známosti. Zaviedol ho do krčmy, nakrájal slaniny a predložil mu fľašu pálenky, aby jedol a pil to, čo patrí jesť a piť chlapovi, lebo hneď zistil, že je to chlap rúči, ktorý sa nerozumie len do jedného remesla. Ukázalo sa totiž, že vlastne doma vykonáva všetky práce, počnúc od záhradníka po komorníka a kuchára, a vie práve tak dobre podbíjať čižmy ako podkúvať kone, ba pritom má ešte mnoho iných užitočných znalostí a zručností, lebo kým sa nestal domovníkom, bol dlhé roky plukovníkovým sluhom a v takomto postavení nielenže veľa pochodil, veľa skúsil, ale musel riešiť sám aj také úlohy, o akých sa obyčajnému smrteľníkovi ani nesníva. Nuž dá sa s ním dobre rozprávať a človek má z toho len osoh. Napríklad, Matúš sa ho pri tejto príležitosti radí, ako by mal pristaviť. Áno, chce pristaviť, trochu im je tesno, keď majú krčmu a okrem toho prišlo dievča, ak mu dá pánboh zdravia, vyrastie a vydá sa, v takom prípade bude potrebovať svoje bývanie, aby sa nemuseli kutiť na jednej kuchyni. Nuž tak. Pravdaže, Pišta je ochotný prispieť svojimi vedomosťami. Videl už všelijaké stavby, podnikania. Na obchôdzke okolo domu, na ktorú sa podoberú, aby pozreli miesto, zastavia sa pred maštaľou, kade sa voľne rozteká hnojnica. Toto by on netrpel. Nuž čo? Nuž tak, že je to jednak nečistota a po druhé škoda. Matúš to celkom nechápe. Čo tým myslí? Či má vari hnojnicu zachytávať do hrnca? Ach, ešteže čo. On, Pišta, by vykopal tu na záhrade jamu, vycementoval a zviedol do nej hnojnicu potrubím, nuž obyčajnými pospájanými rúrami, aby nevsakovala do zeme. Tak by ňou mohol podlievať stromy alebo by ju mohol v sudoch vyvážať na pole. Matúšovi zažiaria oči. Vraví o cementovej jame, ktorú si môže aj on sám urobiť? Akože by nie. Pišta videl na majeroch také jamy, keď sprevádzal plukovníka na manévroch. Ak chce, spraví mu náčrtok na papier, aby sa mohol podľa toho držať, ak sa raz pre to rozhodne. A bez naliehania a prosenia vezme hneď do ruky ceruzku a papier, len čo si zas zasadnú v krčme za stôl. Matúš mu je za to veľmi povďačný. Naplní ešte raz poháre, nakrája slaninky, ba ponúkne ho aj voňavými cigarami, ktoré fajčieva len na veľké sviatky. Elvíra sa uspokojí, keď ich takto zastihne oboch pri rozhovore. Vracia sa zas rozjarená k ženám. Nesmú sa diviť, že sa takto o neho zaujíma. Pišta je tak trochu vecou jej srdca. No nič v zlom, len trochu flirtíku. Ženské srdcia sú vždy smädné a Elvírino tobôž. Má síce svojho plukovníka, ktorý ju vydržiava a sľubuje jej počestné manželstvo, len keby nemal tú drevenú nohu, a potom, veď vieme, že býva na úradných cestách. Čo by si počala v opustenom dome sama? Nuž musí mať pri sebe telesnú stráž, a Pišta sa práve na to hodí. Je ešte v plnej mužnej sile, má akurátne ruky, železnú päsť, čierne kučery a vyzývavé oči. Zaženie ľahko každé nebezpečenstvo, ktoré by ju malo stihnúť. Preto mu uchováva v srdci priazeň. Pravdaže, o tom sa nezmieňuje. Radšej rozpráva o svojom dobrodincovi, aký je len múdry, dôležitý pre pána cisára, k nej štedrý, láskavý, koľko pre ňu vykonal, ako sa s ňou mazne, a povravela by vari všetky dôvernosti ženám, ktoré ju ochotne počúvajú, taká je prostoreká. Ale práve vchádza kostolník a oznamuje, aby sa páčilo ísť, lebo pán farár už čaká, a tak nezostane času na ďalšie reči.

Pred dievčatkom sa teraz prvý raz otvára obzor. Ach, koľko tu naraz svetla. Celá záplava blýskavého svetla vylieva sa na svet. Či je možné, že ju zem stačí všetku vypiť? Mocné prúdy ustavične padajú dolu. No nezdá sa, že by sa nejako obloha vyčerpávala, vyprázdňovala. Je stále preplnená až po okraj a naprostriedku sa vydúva a iskrí ako ozrutné oko.

Svet okolo dievčatka hučí. V čistom povetrí poletuje množstvo vtáctva. Sú to ponajviac samé lastovičky s pristrihnutými chvostíkmi a s bielymi hrvolčekmi. Smelo rozrážajú priestor všetkými smermi a veselo lovia. Nad nimi vysoko v blankyte vznáša sa kršiak. Robí pod oblohou pravidelné kruhy a stúpa stále vyššie a vyššie. Je si taký istý svojimi rozložitými a mocnými krídlami, že môže stále hľadieť do hlbín pod seba. Čo sa to tam pod medzou mrví? Drobná myška vykotúľala samou horlivosťou skalôčku z dierky a zavrtela končistým noštekom. Tak vysoko nevidí. Okolo nej je hustá tráva. No pod celým hrdzavým kožuštekom sa trasie. Cíti blízke nebezpečenstvo. Neďaleko nej cupla z liesky na zem suchá chrianka, má štyri žltušké oriešky, vidí ich dobre svojimi očkami. Mohla by ich obhliadnuť a vyskúšať, či sú dosť tvrdé, och, veď zúbence ju tak neznesiteľne svrbia. Ale teraz to nespraví. Radšej premôže náruživosť. Kršiak krúži pokojne ďalej. Nevidel nič, musí zrak uprieť na iné miesto. Je to veľký kus zeme tu pod ním: slnečné lúčiny, roztiahnuté oráčiny, kde sa teraz vlní žltnúce obilie, zelené pažite striedajú sa so šedivejšími, letnou páľou už vyhorenými pasienkami, s chlpmi tmavých bôr a s plazivým krovím. Všetko je to navzájom pospletané a ponadväzované sieťou úzkych chodníčkov a hlbokých ciest s dvoma koľajami. Od rána do večera melú sa po nich ľudia: žena s košom, chlap s blýskavou kosou, bosé dieťa s hlineným džbánkom. Prechádzajú všetkými smermi hore-dolu ani mravce. Niekedy na medzi si aj posedia, odtrhnú dlhú trávu, začnú ju pomaly žuvať a hľadia sem hore. Majú vždy prepotené telo, unavený pohľad a ťažké myšlienky, ach, áno, ľudia sú takí. Majú veľa povinností, musia stále niečo kutiť tam vonku na poli, či páli slnko, či sa rúti horami búrka a či čuší v tráve mráz. Vari už majú taký údel, nuž aj na teba to isté čaká. Keď vyrastieš, zoberieš si košík, hrable alebo motyku, vyhľadáš chodník, ktorým ti treba ísť. Možno bude vtedy práve taký slnečný deň, ako je dnes, ale tvoje telo už bude voňať potom. Veru tak. Nech ti pánboh pomáha.

Keď sprievod vystupuje hore schodmi k otvoreným dverám chrámu, storočné lipy spustia chorál. Velebná hra spočiatku tíško padá ako slabé prelúdium, ale ako vystupujú vyššie, nadobúda sily, vzmáha sa, akoby sa otvárali registre v organe, a nakoniec buráca celou hĺbkou košatej koruny majestátna hymnická pieseň. Staré stromy sprevádzajú ňou každého, koho vnášajú dnu na rukách, aby ho vzkriesili živou vodou k životu a voviedli do sveta, alebo vynášajú na márach, aby ho pokropili mŕtvou vodou a navŕšili naň kopček zeme. Nuž zaslúži si, aby mu spievali na slávu všetky listy, kvety i korienky, keď prichádza a berie na seba úlohu vznešeného posolstva, i keď skladá účty a odchádza do svojho poníženia, odkiaľ vzišiel. Patrí mu všetok spev sveta, spev vetrov, spev hviezd, áno, patrí mu.

Dievčatko je uveličené všetkým, čím sa mu korí svet. Raduje sa a nepraje si nič iné, len aby ho takto niesli ďalej, áno, vždy pod vysokou oblohou, vetrom a slncom, pri sprievode jasných hlasov, ktoré vedia tak príjemne rozochvieť dušu. No zatiaľ ešte nemá voľné nohy, aby sa mohlo rozbehnúť ta, kde ho srdce ťahá. Musí sa podvoliť kerestmame, ktorá vojde s ním do chrámovej bránice. Belasý blankyt oblohy sa tu stratí, i slnce, všetok jas i spev a nad očami preklenie sa mu prevlhnutý múr chladného sklepenia.

Dievčatko dvíha hlavičku. Čo sa to robí? Ach, aké hrobové ticho tu prská, tlačí a aký ťažký zápach stariny upcháva hrdlo. Kde sme sa to dostali? Prečo nejdeme ďalej?

No darmo je, nedá sa nič robiť. Kerestmama by mu aj vyhovela. Zo samej horlivosti a vari aj z nevedomosti, keď si omočí dosť hlboko prsty do sväteničky, ktorá tu pri vchode striehne na každého, kto vstupuje do chrámu, a myslí, že si tým zadovážila povolenie voľného prechodu, kráča smelo na dlhý pokrovec, ktorý vedie priam pred oltár, kde je rozhodne viac svetla ako v tomto tuneli, lebo jednak v červenom pohári blkoce večné svetielko a jednak trblietajú sa tam svätožiare, koruny, zlaté brnenia a rozličné zbrane, znaky mučenia rozličných svätých. Ale našťastie tetka Nánka, ktorá poznajú všetky poriadky pri cirkevných obradoch, ju zavčasu rukou zachytia a vrátia späť. Ach, či nevie, že dieťa je ešte nečisté, posadnuté zlými mocami a nemá prístup do svätyne? Akože, veď je to ešte pohan. Hoci aj má dobrý úmysel zriecť sa hriešneho života a prijať pomazanie čistoty, musí tu čakať, kým ho služobník Pána uvedie, lebo toto je miesto, kde kľačievajú tí, čo chcú obsiahnuť milosť, a kde sa trasú zimou a hrôzou tí, ktorých stihol hnev boží alebo stratili priazeň ľudí. Áno, toto je miesto vzdychov, pokánia a pokorenia. Len sa treba rozhliadnuť, a hneď ťa myšlienky zavedú na správnu stopu. Ani majstri, ktorí voľakedy kostol stavali a opravovali, inakšie to nechápali. Chrámová bránica je vlastne iba priechod popod zvonicu, teda skutočne tmavá diera, kde prenikne svetlo len otvorenými dvermi. Z ľavej steny vystupujú nahé postavy prarodičov. Sú veľmi úbohí vo svojom páde. Majster im vymaľoval veľké, vyjavené a beznádejné oči. Kde sa len podejú? A čo si počnú bez pomoci? Vonku na nich čaká utrpenie, bieda a hlad, a naspäť do záhrady blaženosti sa neopovážia pozrieť, lebo by ich šľahol ohnivý meč obrovského a nemilosrdného anjela, ktorý stojí za nimi. Ach, prečo sa len dali zviesť sladkým mámením prekliateho hada. Boží hnev je hrozný. O tom sa zas veriaci môžu presvedčiť na druhej strane, kde Kristus šľahá dlhým bičom ohnuté chrbty predavačov, ktorí zneuctili chrám. A akéže sochy sa to krčia hneď vedľa výklenku? Na tie už veru nemusí prísť vôbec svetlo. Sú také dotlčené, zapadnuté prachom, že už nemôžu nikomu slúžiť na česť, len dobrý znalec kalendárov, legiend a hlavne patrónov by v nich po dlhom skúmaní rozpoznal svätého Rocha, svätého Vendelína a kajúcnicu Magdalénu. Všetkých troch stihol ani nie tak trest boží, ako skôr nevďak ľudský. Voľakedy rozhodne patrili medzi mocné kniežatá a prináležali im najčestnejšie miesta v božom stánku. Ale potom prišli nové časy. Stratili orodovníkov. Ľudia už dávno neslýchali o morovej rane, neboli natoľko pastiermi, aby potrebovali ochranu nad stádami, išli radšej robiť do fabriky. Ani hriešnice sa nemienili polepšiť. A keďže sa opravoval kostol a svätí nemali ani vzhľadu podľa súčasnej módy, putovali sem na odpočinok. Miesto nich dosiahol zas oslávenia svätý Florián, svätý Štefan kráľ a svätá Alžbeta, lebo boli osožnejší a rozhodne aj majestátnejší. Nuž tak. Kto raz upadne do nemilosti, nemôže sa skvieť v žiare božej priazne, a veru v takom prípade i ľudia pozabudnú na hlavné prikázanie: miluj.

Nuž netreba sa náhliť. Aj dievčatko má sa dobre rozhliadnuť a uvedomiť si skôr, ako obsiahne prvé svätenie, aký osud ho očakáva, keby nedodržalo zmluvu, ktorú ide uzavrieť s Pánom, či mu to už padne dobre alebo nie.

Kerestmama už vie zas dobre svoju úlohu. Aby dievčatko nestratilo nejako náladu, začne ho trochu pohojdávať na rukách. Chvalabohu, nemusí sa veľa ustávať. Pán farár práve vyšiel zo sakristie a ponáhľa sa k nim dolu kostolom i s kročkavým kostolníkom, aby privítal nové stvoreniatko v mene božom.

Ako sa voláš?

Paulína!

Staň sa tak, ako vravíš. Odteraz budeš Paulína pre seba i pre tých, s ktorými budeš obcovať.

Paulínka nevie, na čo má najprv hľadieť, toľko krás tu naraz objavuje, preto nedbá, že jej na hlávku lejú vodu a že ju mažú svätou krizmou.

Choď v pokoji!

A Paulínka poslúchla. Ide, teraz ju síce nesú, ale o dva roky sa postaví sama na nohy a pôjde. Najprv neisto, pomaly, budú ju musieť podopierať, potom smelšie a rozhodnejšie, stále rozhodnejšie, nebude cítiť únavu ani strach. Už sa nestratí, nespadne. V srdci má túžbu do života. Pôjde v ústrety svojmu osudu.