ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedného dňa potom príde do dediny Elvíra.

Ach, Elvíra nezabudne na svoj sľub. Nie je práve z tých najľahkomyseľnejších žien, hoci sa o nej všeličo porozpráva, a je možno pohyblivejšia a veselšia, ako by sa patrilo na dámu z vyššej spoločnosti. Keď už prevzala na seba povinnosť kerestmamy, chce ju dôkladne vykonať. Krsniatko si naozaj obľúbila. Oj, veď ona mala vždy rada deti, malé deti vo vankúšiku, ktoré možno bozkávať na drobné pršteky, na mäkuškú dlaň, na okrúhle čielko, i trochu väčšie, najmä štebotavé dievčatká s ružovými mašľami vo vláskoch a so všetečnými, veľkými očami. Kto jej to môže zazlievať, keď ona nemohla mať deti, keď bola vždy jalová, hocijako presvedčivo sa odovzdávala mužom. V Matúšovom dievčatku má náhradu. V jej srdci sa niečo počalo. Mohlo by sa povedať, že materinská láska. Prečo nie. V živote poznala už mnoho lások. Nemohla za to. Zdedila už po niekom takú krv. Len zavše vzplanula neznesiteľným vnútorným plameňom, a potom bola k niekomu slabou. Najprv vari k pastierskemu pomocníkovi, potom k prefíkanému zelinkárovi, s ktorým zašla až do Viedne a ktorý ju naučil rozličným fígľom, takrečeno felčiarskym zákrokom proti nepríjemným a nežiadúcim následkom svojej slabosti. Tam vari potom rýchlejšie a častejšie. Veľké mesto dáva k tomu mnoho príležitostí. Nieto priam času myslieť na nejaké ohľady a predpisy. Nakoniec ešte k starému plukovníkovi, ba pre zmenu aj ku kočišovi Pištovi. No vždy to bývalo iba na chvíľku, prinajmenšom na pár chvíľok, kým sa v nej nepridusila žiara. Prečo by teraz nemohla skúsiť niečo trvanlivejšie, niečo, čím by sa povedzme mohla prihrievať až do neskorej staroby, keď bude mať krehké kosti a studenú krv, a hlavne, čomu by mohla len dávať, neprestajne dávať bez nárokov na odplatu, na protihodnotu, protislužbu. Ach, veď to musí byť veľmi zaujímavé, príjemné a nákladné. Prečo by si nemohla dovoliť konečne aj taký luxus, keď jej nechybia prostriedky? Nuž skúsi to.

Pravdaže, spočiatku nemá nová láska nijaký účinok. Nevie sa hneď náležite rozviť. Krstniatko je iba dieťa a hádam aj malé, aby mohlo pochopiť plný dosah dobrodenia a poznalo dobrodincu, preto sa prejavuje iba živším záujmom. Elvíra veľa na malú Paulínku myslí a ešte viac o nej rozpráva svojim známym a zvlášť starému plukovníkovi. Snaží sa každého presvedčiť o jej neobyčajnej kráse a múdrosti. Ešte som ani nevidela také dieťa, vravieva, nechce sa mi priam veriť, že by bolo Matúšovo. No hotový zázrak, akoby ste sa do slnca dívali. A keď to vraví plukovníkovi, ešte dodáva: Chcela by som ho zas vidieť. Neviem, čo je to, prirástlo mi nejako k srdcu, akoby bolo moje. Ach, prečo nemôže byť moje? Robí sa pritom zronenou, ba až nešťastnou. Niekedy sa nazdá, že musí na seba niečím upozorniť, potom sa robí štedrou. Uteká do cukrárne, vyberie niekoľko maškŕt a dá sa voziť Pištom po celom meste, kým nevidí niekoho, komu by mohla zveriť balíček pre Paulínku.

Mohlo by sa povedať, že sú to iba vrtochy pochabej ženy. Prečo nie, keď obyčajne po krste a krštinách strácajú kmotry veľmi rýchlo záujem o krstniatko. Všetko sa predsa odbaví v kostole a pri stole. Aspoň kresťanská povinnosť tak káže, a keby sa azda dieťa niečoho dožadovalo, všetko nájde v matrike. Ale Elvíre sa naozaj srdce pohlo. Rojčenie u nej neochabuje, naopak, vzrastá, stáva sa zámernejším. Rozhodne počíta s tým, že sa Paulínky niekedy ujme. Nesmie z nej vyrásť iba dedinské dievča. Len čo trochu podrastie, vezme ju k sebe, aby sa naučila panským spôsobom a panskej reči. Potom pôjde do škôl. Buď do gazdinskej, buď do gymnázia. Má známych profesorov, tí jej to spravia. Dostane riadnu výchovu, dostane základ, istotu, na ktorú sa bude môcť v živote opierať, a bude ozajstnou dámou, keď vyjde do sveta, nie sprostou husičkou, ako bola ona. Nemusí sa zavesiť na prvého vandráka, ktorého stretne na ceste, keby ju stihlo také nešťastie ako ju, nemusí byť závislá ani od nejakého mrzutého a plesnivého ujca s drevenou nohou. Pôjde hrdá a vzpriamená vždy tou svetlou stranou a všade tam, kde šuštia hodvábne sukne, vrždia čižmy, kde sa lesknú brošne, zlaté výložky, strapce, kde z každého kúta zaváňa iná vôňa, kde stále ševelí veselý a bezstarostný smiech, a vyberie si gavaliera podľa vlastného srdca. Ach, áno, dámy si to môžu dovoliť, dámy si môžu všeličo dovoliť, a nikto nesmie poškvrniť ich česť! Veru, Elvíra vie, čo znamená vo svete dáma. Sama ňou nikdy nebola. Nemala výchovy, istoty, dôstojnosti, hoci každý uznal, že je krásavica. Darmo sa prebíjala. Nedostala sa nikdy na povrch medzi zrkadlá a pod žiariace lustre. Potulovala sa špinavými ulicami, postávala v tmavých výklenkoch, volali ju vždy iba Elvírou, a preto sa dostala len k starému plukovníkovi. Ale z Paulínky musí byť ozajstná dáma. To si ona, Elvíra, berie na hlavu. Preto nemá veľa pomeškania a jedného dňa dá zapriahnuť kone.

Náhodou má práve v tom čase aj inú prácu v dedine. Pán farár jej odkázal, aby si prišla pochovať otca. Veru tak, Elvírin otec zomrel. Nestačil vykonať pomstu. Odkedy mu žena zomrela, prikŕčal sa k zemi, akoby mu kosti mäkli. Nemal nikoho, kto by ho bol podopieral v pozdnej starobe, a sám sa ani nestaral, aby niekto k nemu prišiel. Susedia mu aj radili. Veď v dedine bolo dosť chudobných žien, opustených vdov a starých dievok, čo by ho boli za ten nejaký ostredček alebo za handry po nebohej rúče doopatrovali. Ba niekedy dobromyseľne spomenuli aj Elvíru. Nemôže predsa svoj hnev vziať do hrobu. S akým svedomím by to šiel pred prísnu tvár Hospodina. Kresťanská povinnosť káže, aby si ľudia odpustili, aby potlačili hriešnu náruživosť tela a krvi a zmäkli láskou k blížnemu aspoň vtedy, keď hľadia do svojho hrobu. Bez toho už nemá síl zasahovať do poriadku tohto sveta a usporiadať ho po svojom. Nikomu sa to dosiaľ nepodarilo. A, hľa, Elvíra sa sama vynašla. Jej cesta bola iste kľukatá. Mnohokrát sa na nej aj pokĺzla, oj, veď všetci sa kĺžeme, potkýname a potom padáme, jeden od druhého častejšie. Záleží len na tom, či sa dostaneme k cieľu, áno, k svojmu cieľu v živote, tu na tomto svete. A Elvíra sa dostala. Mohlo by sa povedať, že skôr a ďalej, ako je dovolené dobehnúť ľuďom za jeden krátky život. Priam sa vysmiala celej dedine. Prešla všetkým cez rozum. Má právo obzerať si ľudí ponad plece. Kdeže ste vy teraz, moji milí? Chceli by ste sa vari so mnou merať? Hahaha! Kto sa ju opováži opľuť? Nuž kto, keď sedí vysoko na koči? Dnes sa jej páni v cylindroch zďaleka hlboko klaňajú. Bude plukovníkovou paňou. Čože tu môže zmeniť on so svojou sekerou v kúte? Celý svet by pobúril proti sebe. Lepšie veru urobí, keď ju odnesie na chlievik pod kôlňu medzi ostatný železný riad, kde aj predtým odpočívala, a s Elvírou sa pomerí. Nebola by mu zlou oporou v starobe.

Ale zlý starec zanovite mlčí. Neurobí ani jedinký pohyb, ktorým by dal najavo, že chápe zmysel slov a že sa v ňom vzbudzuje nejaká ozvena na ne. Tvár má šedivú a oči ľadové. Stojí ako kameň. Zrejme mu rýchlo vápenatejú žily a tvrdne srdce. Nikto ho už nezachráni. Nie, lebo ľudia nevedia, aký vred v srdci mu rozjatrila Elvíra. Voľakedy by bol tiež takto dobromyseľne radil ukrutníkom. Mal vtedy ešte zdravé srdce, vedel sa tešiť, vedel sa hlasno smiať, prechovával aj dosť lásky k žene a k jedinej dcére. Ba možno viac, ako býva zvykom. Ktorýže chlap z dediny sa dá tak uniesť citom, aby svoje dieťa bral niekoľkokrát cez deň do rúk a bozkával ho po celom ružovom tielku, aby svoje malé dievčatko varoval, uspával, aby mu bol trpezlivým druhom pri všetkých hrách? Ach, vari sa to nepatrí a chlap nemá ani na to času. Ale on si našiel, musel si nájsť. Srdce ho k tomu prinútilo, lebo jeho otcovské srdce si namyslelo, že bude žiť len pre Elvíru. Vari tu urobil základnú chybu. Nemal hneď toľko darovať. Deti si to nezaslúžia, bývajú nevďačné a najčastejšie také dary pozdejšie pohodia a zneuctia. Mal byť tvrdším chlapom, hľadieť si viac svojej roboty a chodiť s ostatnými chlapmi do krčmy, kartovať, hrešiť a nechať, aby sa dieťatko váľalo po prachu, aby sa samo dvíhalo na nôžky, otĺkalo, mocovalo, to nemôže byť predsa nikomu na škodu. Deti sú potom otužilejšie a rodičia istejší. Nevytvorí sa medzi nimi puto, ktoré by sa nemohlo hocikedy, ľahko a bez väčších porúch na oboch stranách pretrhnúť. Nemôže vzniknúť nijaká katastrofa. Každý zostane na svojom. Deti si odnášajú svoj vzdor a rodičia si zachránia svoju posvätnú dôstojnosť. Bohužiaľ, u nich sa to vyvíjalo opačnou cestou, preto muselo dôjsť aj k opačnému koncu. Keď zhoreli všetky mosty medzi nimi, Elvíra sa chytila svojho biedneho batôžka a on najťažšej sekery. Dcéra odišla do šíreho sveta v ústrety novému pohaneniu a otec dal zhotoviť na dvere ťažkú zámku a ešte ťažšiu zavesil na svoje srdce. Veľká láska sa náhle premenila v nesmiernu nenávisť. Otcovské srdce skamenelo. Čo tu mohli urobiť matkine modlitby, tiché vzlyky, plač? Nič. Matka vlastne nikdy nič neznamenala v tejto dráme. Iba pokornú prostredníčku. Môže sa azda povedať, že zahrala poctivo svoju úlohu, a keď videla, aká je márna, vzdialila sa ticho, aby zbytočne nezavadzala. To bola aj posledná prekážka, ktorá ešte stála starcovým zámerom v ceste. Nebola ani taká veľká a nebezpečná. Ľahko by ju bol mohol svojou silou odstrániť a dať voľný priechod náruživostiam. A predsa bola tu ako jediná výstraha. Musel na ňu myslieť a brať ohľad. Veď to bola jeho žena, s ktorou voľakedy uzavrel pred bohom zväzok života, ktorá mala právo zdieľať spolu s ním všetky rozkoše jeho tela a do určitej miery i rozkoše jeho duše. Nuž darmo je, musela ho mýliť. Ale len čo dal navŕšiť na ňu kopec ťažkej hliny, cítil na všetkých stranách uvoľnenie, lebo ho už nikto viac nestopoval ani pri práci ani v myšlienkach. Chodí si po prázdnom dome, prezerá tiché steny, kúty a ozvena jeho krokov ide s ním. Otvorí dvere na izbe a načúva. Vietor hrkoce okennou tablou, nie je dobre upevnená. Bolo by ju treba nanovo zatrieť. No iného zvuku nepočuť. Je sám v kuchyni, izbe i v komore a kdekoľvek vkročí. Môže podnikať, čo chce, a môže sa zaoberať, čím chce. Napríklad sekerou, ktorá ešte vždy čaká na Elvíru za dverami. Môže sa pred ňou priam zastaviť a uvažovať. Prečo by nie. Nikto predsa nablízku nezmiera strachom a nespína ruky, aby mu nejako miešal myšlienky. Nemusí sa okúňať, najmä keď sekera má ešte stále svoje určenie. Vraví sa, že je už zbytočná. No nech si len vravia. On nikomu nepovedal, ako dlho má byť za dverami opretá, ani to, že musí prísť Elvíra k nej. Elvíra má predsa svoje starosti, vyzerá oknom krásneho paláca, oblieka sa pred veľkým zrkadlom a dáva sa prevážať mestom na koči. Nemá času myslieť na sekeru. Ľudia v tomto prípade zle počítajú. Videla len jedinú možnosť, akoby sa všetko dialo len podľa jedného rozumu. Ale čo by povedali, keby sekera predsa sekla? Mohlo by sa to stať za celkom neobyčajných okolností. Sekera by povedzme istého večera zmizla spoza dvier a druhého dňa ráno by sa objavila priam vo vile — pri obeti. Nazdajú sa vari, že je to nemožné? Ach, pravdaže, je dosť starý, nohy sa mu trasú, sotva sa šuchtá po dome, kdeže by mohol vykonať dlhú a namáhavú cestu vrchom do mesta. To je neuveriteľné. Nuž nech im je, myslí si starec a v duchu sa usmieva. Potom ešte často pristaví sa pri sekere, hľadí na ňu, pozerá jej porisko, ostrie, ba aj nocami sa zobúdza a myslí na ňu. Čo keby teraz, áno, keby sa teraz postavil neočakávane pred Elvíru, ktorá v tomto čase chutne spí v mäkkých bielych perinách, sama, bez ochrany, a keby jej povedal: Priprav sa, Elvíra, dosť si sa predo mnou naskrývala. Už mi neujdeš, nemám viac strpenia a potom, stojím nad hrobom, nieto času odkladať pomstu. Mal by na to dosť síl? Ach, býva z toho celkom vzrušený. Dlho potom ohmatáva okolo seba, aby sa presvedčil, že leží na posteli, a ráno hneď hľadá očami sekeru pri dverách. Svedomie má zo dňa na deň černejšie. Nemôže zniesť ani pohľady ľudí. Pozatvára všetky okná z ulice, aby nemohli zvedavci nazerať dnu. Nie je vylúčené, že by časom takto zošalel.

Ale potom príde po neho smrť.

Stane sa to za zvláštnych okolností. V sobotu ráno ponáhľajú sa ľudia chodníčkom pomedzi záhrady na trh do mesta a náhle vidia pred sebou batôžtek handár. Ach, nie, veď je to Elvírin otec. Leží pod medzou, v páse prelomený, akoby ho niekto pristúpil ťažkou bagančou, a je úplne drevený. Srieň sa po ňom lisne: Musel dokonať hneď večer. Čože tu hľadal? Na prsiach oboma rukami pridŕžal si sekeru tak mocne, že mu ju nemôžu odobrať. Vari si šiel dreva nabrať. Len to je čudné, že ho pár týždňov nikto nevidel vychádzať z domu a že má pod stenou dreva aj na dve zimy. Kto by si však dlhšie nad tým hlavu lámal? Starci vždy niečo neobyčajného vyparatia. Zanesú ho domov, položia v izbe na dosku a odkážu Elvíre.

Elvíra vie, čo sa jej teraz patrí. Dlhé roky sa s otcom hnevala. A nebol to malý hnev. Len ona vie povedať, koľko preň vytrpela. Niekedy sa to priam nedalo zniesť. Bol hlad, bolo zima, bola bitka, údery tvrdou päsťou po tvári, ťažké buchnáty po chrbte. Veru, belasé sinky nosila na tele aj niekoľko mesiacov. Občas sa jej to zdalo veľmi nespravodlivé a prosila nebesá, aby otca nemilosrdne trestali za jeho ukrutný skutok. Ani potom nezmenila svoj úmysel, keď prekonala najťažšie chvíle a začínala sa cítiť trochu ľudskejšie. Nie, nevedela zabudnúť a bola odhodlaná zotrvať v odboji. Prečo by sa mala koriť pred ním teraz, keď sa mnohí koria pred ňou? Nech len pocíti následky svojho nerozumného činu. Nech ho trochu potrápi svedomie, zaslúži si to. Nepôjde k nemu, ani keby ho mali vši zožrať. Nie veru, neprestajne sa takto ohradzuje, keď jej ho niekto pripomína. Ale teraz vie, čo sa patrí. Mŕtvym treba vzdať poctu.

Preto sotva dostane trúchlivú správu, stane sa hneď veľmi čulou. Má naraz veľa pokonávačiek. Pišta musí zapriahnuť, aby ju mohol voziť po meste. Chodí z obchodu do obchodu, spôsobuje všadiaľ veľký rozruch, mnoho a hlasno rozpráva, dáva sa poučovať najradšej niekoľkými, tu i tam pohodí hlavou na bieluškom krku, pogúľa čiernymi očami, akoby tuho rozmýšľala, rýchlo počíta, potom dvíha ruku a ukazuje tenkým prstom: toto, aj to. Áno, milostivá, nech sa páči, odpovedajú hneď niekoľkí, lebo ju obsluhujú všetci. Milostivá veľa kupuje, vynáša plné náručia do koča. Pišta tíši netrpezlivé kone a ukladá. Domov sa vracia s veľkým nákladom, ale ešte za ním prichádzajú subjekti s balíkmi. Ach, na pohreb treba veľa. Elvíra obehne ešte niekoľko úradov, potom sa dlho a pozorne upravuje a popoludní zas nasadne do koča.

Do dediny priženie sa až na troch kočoch. V prvom, najľahšom, sedí majestátne ona. Dvíha, ako môže najvyššie, hlavu, pri kolenách pridržuje veľký postriebrený veniec, opatrený dvoma širokými hodvábnymi stuhami so zlatým nápisom: Smútiace dieťa svojmu vrelomilovanému otcovi. Odpočívaj v pokoji. Stuhy sú rozložené tak, aby sa dali nápisy zboku dobre čítať. Naostatok Pišta svojej panej veľmi dobre rozumie. Keď vchádzajú do dediny, stíši kone, koč ide mierne, ale predsa tak, že dosť hlasno hrkoce. Za nimi sa vlečie veľký pohrebný voz s truhlou na katafalku, vystlatý zamatom, ovešaný dookola drapériami a strapcami. Nakoniec mestské štajráky ťahajú široký rebrinák, obsadený trubačmi.

Ľudia vybehúvajú zo všetkých domov a sú veru predesení, keď vidia taký vznešený sprievod. Ach, tá Elvíra vie, čo má urobiť, keď chce, aby sa o nej dlho hovorilo. Nadarmo nebehala po úradoch. Po pohrebný voz bola u samého mešťanostu. Prepáčte, pán veľkomožný, povie, robiac hlbokú poklonu, mám veľký smútok, zomrel mi otec. Pán mešťanosta hneď narastie o piaď, keď počuje, že ho vznešená dáma nazýva veľkomožným. Pohnutým hlasom vyslovuje sústrasť, ukláňa sa až tak nízko, keď jej bozkáva ruku, že sa mu zablyští úctyhodná plešina, a o pohrebnom voze netreba ani hovoriť. To sa, pravdaže, rozumie. On všetko zariadi. Vystrojený kočiš už bude na ňu čakať pred vilou. Kistihand. Trubačom sľúbi prepitné, celý sud piva, veď peňazí má plnú tašku. A tak dedinčania môžu len oči vyvaľovať. O podobnej paráde ešte nechyrovali. Tí skúsenejší a prezieravejší spomínajú, že niečo podobné videli vo Viedni, keď slúžili pri kanonieroch. Áno, tam zvykli generálov a princov pochovávať na takom postriebrenom voze a s hudbou. Oni museli robiť špaliere ulicami, kade sa uberal sprievod! Ale tí, čo neprekročili ani chotár dediny, nevedeli si vôbec predstaviť, čo sa to ide diať.

Elvíra si sedí na koči ani princezná smútku a je vcelku spokojná. Takto si to asi predstavovala. Ľudia musia konečne poznať, kto je ona. Ak dosiaľ vyslovovali jej meno len obyčajne, ako sa vyslovuje meno hociktorej všednej veci alebo bezvýznamnej osoby, odteraz budú opatrnejší a zakaždým sa preplnia aj bázňou, akou sa aj dnes naplňujú. Má právo ešte vyššie dvíhať hlavu, strunistejšie vlniť driekom pri mocnejších nárazoch koča a obradnejšie držať navoskovaný veniec. Zaiste jej to svedčí.

Ale keď vstupuje do rodného domu, musí si predsa vypomôcť šatôčkou. Už to inakšie nejde. Jemná masť, ktorou si natrela tvár, a ľahký púder, to už musí nejako zniesť. Azda sa jej podarí menšie nedostatky skryť závojom a zatiaľ čo sa bude musieť postaviť k truhle pred ľudí, aj nos nadobudne svoju obvyklú nenápadnú farbu. Teraz by bolo zbytočné robiť nejaké opatrenia. Srdce urobí niekedy taký nepredvídaný skok, že ho nemôžeš podchytiť, ani nieto času pripraviť sa na následky. Ústa sa mimovoľne stiahnu a z očú vyhŕknu slzy. Nie, ani Elvíra, ktorá má veľké skúsenosti a naučila sa vo svete mnohým pretvárkam, nevie sa v tomto prípade ovládať. Hľadí na známe veci okolo seba. Mohlo by sa povedať, že sa k nej prihovára jej najnevinnejšia mladosť, jej detstvo. Tu, hľa, je kuchyňa. Ešte si zachovala trochu pôvodnej vône, preniká aj cez zápach plesne a zduseného povetria. Aspoň Elvíra ju cíti na svojej sliznici a musí

sa k nej vracať, aby si uvedomila svoj pôvod. Nie je to nič zahanbujúce, nič ponižujúce. Naopak, dojíma ju to až k slzám. Tamto medzi smeťami pod sporákom povaľuje sa kutáč. Celkom všedný predmet. Ale jej sa nezdá takým. Koľko len spomienok sa k nemu viaže. Voľakedy ho brávala často do rúk, aby sa mohla prehrabávať v popole. Istotne to bola jednotvárna hra. Dbala len na to, aby sa čím viac popola strúsilo na dlážku. Bola vtedy malá, nuž všeličo sa jej zdalo podivuhodné. Cupkala bosá po kuchyni, prezerala si so záujmom každú vec, ktorú vzala do rúk, preliezala lavičky, prevaľovala na seba krhly s vodou, vťahovala sa do tmavých dvier. Matka ju musela odtiaľ vyťahovať, umývať. Niekedy ju vari aj nahnevala, ale ona sa jej vtedy vplietla do sukieň, objala rúčkou, dvíhala strapatú hlávku a volala nástojčivo mama, mama. Matka sa hneď usmievala a brala ju do náručia. Ach, matka sa nevedela nikdy dlho hnevať. Istotne jej odpustila aj to, že sa neprišla od nej odobrať. Za tamtými dverami bola jej postieľka. Pravdepodobne je ešte tam. Prečože by nemohla byť? Veď sa tu vlastne nič nezmenilo. Mohla by sa jednoducho vrátiť a začať svoj zabudnutý život: vziať z komory svoju motyčku, vybehnúť zadnými dverami do záhrady, robiť jamky a sadiť fazuľku, ktorá je v cigóriovej škatuľke na múriku, preliezť chlievy, štverať sa hore schodmi na šopu, pozerať dolu na cestu škárami, prekladať staré brdá, obzerať zahrdzavený klepec na kuny, brať do rúk toľko zaujímavých predmetov, lebo je tu všetko tak, ako bývalo voľakedy, ibaže s hrubou vrstvou prachu, všetko na ňu čaká, vábi ju, všetko je také dojímavé, veľmi dojímavé.

Elvíra musí stále roniť žeravé slzy a najžeravejšie vari vtedy, keď si nájde uprostred izby otca. Chudáčisko, nech bol, aký chcel, bol predsa jej otcom a nezaslúžil si takú smrť. Nikto ho neobriadil, neobliekol. Položili ho na starú dosku priam na zem tak, ako ho našli pod medzou. To je práve najžalostnejšie. Šatôčku si teraz musí pridŕžať dlhšie pod nosom, ba jedenkrát aj hlasno smrkne a ešte raz. Ale potom sa náhle preberie. Hádam bolo dosť sĺz. Ľudia, ktorí s ňou vošli do domu, mali času presvedčiť sa, že nemá celkom kamenné srdce. Práve začali zvoniť. Ľudia sa schádzajú na priedomie, čochvíľa príde i pán farár so svojím sprievodom, treba nebohého uložiť do truhly a postaviť medzi sviece na máry. Hneď preto oživne, má práve toľko rečí ako pri obyčajnej záležitosti, nevie ju nič vzrušiť, je pevná, bystrá a rozhodná. Pomáha chlapom, ktorí sa podujali vložiť starca do truhly. Upozorňuje, rozkazuje a radí múdro, ak sa pritom vyskytnú nejaké ťažkosti a pochybnosti. Nebohého netreba preobliekať ani holiť. Ona kúpila biely hodváb, ktorým sa prikryje. Robota ide teda rýchlo.

Ale keď majú prichlopiť vrchnák, všetci sa zháčia a hľadia ustrašene na Elvíru. Na sekeru v náhlivosti celkom pozabudli. Na sekeru? Ach, áno, starec ju stále mocne drží v rukách, pevne pritisnutú k prsiam tak, ako si ju bol pritisol, keď mu ju chcela vziať smrť. Nikto sa dosiaľ neopovážil na ňu siahnuť. Nuž každému je to čudné. Ale načo sa s nebohým ešte prieť o sekeru. Veď si ju môže vziať so sebou do hrobu. Áno, môže. Elvíra sa rozpamätáva, že otec mal tú sekeru veľmi rád. Stále s ňou niečo v dome porábal, nech ju teda má, beztoho nikomu už nebude treba. Chlapi sa nedajú veľa presviedčať. Urobia podľa rozkazu, a tak Elvírin otec nesie si nebezpečnú sekeru na druhý svet. Čo si chce tam s ňou robiť? Či sa Elvíra nebojí nejakého úskoku? Ach, nie. Prečo by? Má teraz iné starosti. Pod oblokmi stoja neprehľadné zástupy ľudí a niekde dolu na ceste trepocú sa zástavy, istotne prichádza pán farár, musí sa ešte upraviť. Tu na skrini je malé ručné zrkadielko v drevenom rámiku, pred ktorým sa vari otec holieval. Nezáleží na tom, že je zájdené. Elvíra sa už postará, aby jej ukázalo mladú a príjemnú tvár. Zotrie si z líc stopy sĺz, oživí pery, upraví si klobúk, závoj a môže ísť.

Na pohreb príde celá dedina, lebo je to nevšedná udalosť, skoro by sa dalo povedať pocta. Veru. Na pohrebnom voze a s trubačmi už nebudú len tak ľahko tu pochovávať. Nechajú robotu robotou a hrnú sa v zástupoch, vyobliekaní a vyčesaní. Aj nejakí cudzí hostia prišli. Bude to niektorý Elvírin známy z mesta. Možno sudca alebo sám mešťanosta. Všetko je možné. Elvíra má veľa známostí. Samé vyššie panstvo. Prídu na čiernom koči a nezamiešajú sa medzi trúchliacich. To by sa im nepatrilo. Panstvo nech zostane všade panstvom. Koč stojí obďaleč, panstvo počas obradov sedí v ňom, potom koč ticho hrkoce za sprievodom, pred cintorínom chvíľku postojí a hneď odjachá. Istotne to bude mešťanosta.

Elvíra nepochybuje, že všetko sa robí kvôli nej alebo, lepšie povedané, prostredníctvom nej kvôli otcovi. Lebo čože by bolo, keby sa nebola zaň zaujala? Jednoduchá truhla, zbitá zo štyroch dosák, neumele natretá čiernou farbou, štyria chlapi, ktorí by ju niesli, vpredu farár s miništrantmi a s krížikom a vzadu niekoľko starých ženičiek, prespevujúcich ťahavé pesničky. A teraz je to veľká slávnosť. Sprievod sa sotva sprace na cestu a uprostred neho, hneď za okveteným pohrebným vozom, ona sama, samučičká so sklonenou hlavou v dlhom závoji, ktorým mierne povieva vietor. Zvony stále hučia dolinou a hneď tu niekde za jej chrbtom vreštia trúby. Sú to jednak tenké čierne klarinety s postriebrenými klapkami, ktoré vydávajú piskľavý hlas, potom mosadzné krídlovky a konečne veľká trúba, ktorá vyčnieva vysoko nad hlavy a zaleskne sa ani druhé slnce, keď sa po nej šmýkajú lúče. Duní podchvíľou mocným spodným tónom, aby udávala rytmus piesne, ktorú striedavo vypiskujú klarinety a vyťahujú krídlovky. Ach, je to naozaj niečo neobyčajné. Nemusíš vôbec spievať. Ideš si len lahodným krokom tak, ako ti vyhrávajú, celembáš voľne rukami vedľa tela a myslíš na pominuteľnosť života. Nuž či si Elvírin otec ešte niečo viac zaslúžil? Veru nie. Môže ležať spokojne a držať pevne nástroj svojej pomsty, aby ho už nikto nemohol použiť.

Pri hrobe sa Elvíra dlho nezdržuje. Počká, kým púšťajú na povrazoch truhlu do jamy, aby mohla prvá za ňou hodiť hrsť hliny, a ponáhľa sa za pánom farárom, lebo má s ním dôležitý rozhovor. Chcela by sa s jeho milosťou niečo poradiť, povie pokorným hlasom, keď ho zastihne, ale v očiach nevie uhasiť horúci plameň. Veď sa ponáhľala. Srdce jej mocne bije, musí strmo dýchať.

Farár je v rozpakoch. Nevie, ako by ju mal povolať, ba nevie, ako by sa mal k nej vôbec chovať. Voľakedy jej vari lial pred oltárom vodu na hlavu a dával jej kresťanské meno, potom ju učil katechizmus, prišla k nemu na spoveď, dával jej prvé prijímanie. Potom ešte často chodila k nemu na spoveď. Šepotala mu do ucha celkom všedné detské hriešky, niekedy vari horúcejším dychom, že si musel pripamätávať jej vek. Bola vtedy nohatým dievčiskom. Pri koledách kládol jej láskavo na hlavu ruky, napomínal, karhal, obdarúval ju obrážtekmi s malým Ježiškom, ktorý rozprestiera rúčky a volá všetky dietky k sebe, alebo so starostlivým svätým Jozefom, so svätým Alojzom a so svätým Antonom Paduánskym a žiadal ju, aby sa k nim často utiekala modlitbičkami. Vtedy ju nazýval jednoducho Elvíra. Ale teraz je z nej opravdivá dáma. Ide popri ňom ladným krokom, šuští mäkkým hodvábom a zaváňa jemnou vôňou. Môže jej pripomenúť niečím minulosť? Ach, nie. Veľké dámy si vyžadujú diskrétnosť, aby sa nemuseli červenať. Radšej bude teda opatrný, ako býva k cudzím ľuďom, ktorým ešte nenazrel do duše, a nechá rozprávať ju, beztoho má veľa na jazyku a lepšiu výrečnosť.

Naostatok Elvíra ho skoro ani nepripustí k slovu. Pri tejto príležitosti chcela by dať všetky veci do poriadku, aby jej nikto nevyčítal, že zanedbala povinnosť k svojim rodičom. Má predovšetkým na mysli zádušné omše. Pravdaže, bez tých nemôže nechať rodičov. Nepochybne si zaslúžili, aby aj tu na zemi na nich občas niekto spomínal, a potom potrebujú prímluvu u spravodlivého sudcu, ako budeme potrebovať my hriešnici všetci, keď sa raz pred jeho tvár dostavíme. Nuž nazdáva sa, že bude najlepšie, keď zloží u kurátora nejaký obnos, ktorý by na ten účel slúžil na niekoľko rokov. Jeho milosť pán farár nech si len poznačí do kalendára nejaký istý a vhodný termín, môže to byť tento deň, deň otcovho pohrebu, deň svätého Michala, aby sa nezabudol pomodliť pri oltári za spásu duší nebohých. Potom má na mysli aj úpravu hrobov. Nemôže dovoliť, aby zarastali a upadali do zabudnutia. Chcela by zakúpiť nejaký dôstojný pomník, áno, veľký pomník, aký ešte nie je v cintoríne, povedzme z čierneho mramoru so zlatým nápisom: Tu odpočívajú v pokoji. Nech to stojí čokoľvek. Ale najprv musí dať preložiť matku. Tá leží niekde pri plote na nehodnom mieste. Nuž dovedie komisiu, nech ju úradne preložia do toho hrobu, kde leží otec. Nech sú spolu, áno. Potom dá obložiť a obcementovať hrob tak, ako to býva v mestských cintorínoch, aby sa nepovedalo, že je nevďačnou dcérou. Jeho milosť pán farár nech to vezme na známosť. Nikomu o tom ešte nehovorila.

Neskôr už Elvíra sedí v izbe pri pani Hermíne a vyjednáva, aby jej zverili malú Paulínku na niekoľko mesiacov. Chce sa o ňu svedomite starať. Sú predsa na to všetky predpoklady. Vo vile je dosť miesta pre ňu. Plukovník súhlasí a teraz je vlastne ani nie doma. Zas odišiel na dlhšiu cestu. Aj hračiek jej už nakúpila. Môže sa hrávať celé dni na dvore alebo v ovocnej záhrade, kde len bude chcieť. Bude s ňou horlivo chodiť na prechádzky do parku, aby nestratila farbu, a keby sa nebodaj vyskytla nejaká nákaza, lekár býva hneď v susedstve. No najviac si dá záležať na tom, aby sa Paulínka priučila panským spôsobom. Je už dosť veľká, treba sa jej učiť panskej reči, aby nerozprávala vždy len ako slúžka. Pôjde tiež do škôl. Áno, ona má s ňou také plány. Nuž tam profesori vyučujú len po maďarsky, dnes všade len po maďarsky, a pri nej sa môže podchytiť, bude jej potom ľahšie. Tak ona myslí.

Pani Hermína by vari súhlasila s návštevou na niekoľko dní. Dievča by sa previezlo, videlo by mesto, nemohlo by mu to škodiť, nie veru. Elvíra má v niečom zdravý úsudok. Ale veď bola reč o niekoľkých mesiacoch, či vari zle počula? No a v tom prípade je v rozpakoch. Čo by si počala bez dieťaťa? Nemá už nikoho na tom svete, lebo neznamená nič. Zo dňa na deň si viac uvedomuje, že je len príťažou. Ľudia si ju odcudzili. Marusa len tak ledabolo vykonáva jej niektoré služby. Veľmi chytro vybadala, že gazdiná má v dome vratké postavenie, preto pousilovala sa zaujať čím významnejšie a bezpečnejšie miesto vedľa nej. Spočiatku prechovávala k nej aspoň úctu, ale teraz, keď ju obrala o všetky práva, potratila aj tú. Aj Matúša od pár čias úplne stratila. Odpútal sa od nej a začal žiť niekde mimo nej, v inom svete. Zostáva jej iba Paulínka. Ešte je síce malá, ale zdá sa, že ju už chápe. Mamka, prečo máš také smutné oči, pýta sa. Musí sa rýchlo usmiať, aby ukázala príjemnú tvár. Nie, nesmúti, to sa len tak občas zamyslí. Ale Paulínka neverí a presviedča ju, aby sa o ňu nebála, že ju ona neopustí, že nepôjde od nej ďaleko. A nejaký čas snaží sa aj dodržať svoj sľub. Cez deň často zanecháva hry, vbehne do izby, donesie v šatôčkách trochu teplého slnca, trochu voňavého povetria, niečo prachu a tu i tam svieži lupienok kvetu, ponatriasa sa a rozpráva mamke, čo práve robí, koho videla a čo sa vonku deje. Nevynechá nič, čo by mohlo mamku zaujímať. Pravdaže, pani Hermína nemôže od nej žiadať bohvieakú vytrvalosť. Deti majú toľko drobných povinností. Svet ich láka stále ďalej od domu, zo dňa na deň odhodlávajú sa na nové podujatia, nuž k starým záväzkom nemôže sa vždy dochvíľne vracať. No od večera do rána patrí vždy bezvýhradne len jej. Spia spolu hlava pri hlave a držia sa za ruky. Pani Hermína často v noci ohmatáva jej pokrčené teplé tielko, zisťuje, či sa neodkopala, prikláňa sa k jej tváričke, pozoruje, ako dýcha, ba občas aj to, ako putuje snami, a tak pozná i tie najtajnejšie dvierka, ktorými vychádza dušička jej dievčaťa na púť do sveta. Nie, Paulínka ju nikdy neopustí. To je jediné stvorenie, s ktorým žije v takom tesnom príbuzenskom zväzku, že ho ešte stále cíti v svojej krvi, akoby okrem toho motúzika, ktorý prestrihla voľakedy Marusa nožnicami, jestvoval ešte jeden hrubší, ale neviditeľný. Ako by mohla postrádať dieťa na niekoľko mesiacov? A potom je aj otázka, či by bez nej privykla.

Ale Paulínka na to nemyslí. Ako vošla do izby táto vznešená dáma, nevie z nej odpútať oči. Počula už viac ráz, že má niekde v meste kerestmamu. Myslela na ňu najmä vtedy, keď dostala od nej nejaký balíček, ale nikdy si ju nepredstavovala práve takto. Ba ani teraz ju nevie k ničomu prirovnať. Znamená pre ňu celkom nový zjav, s ktorým sa musí dlho vyrovnávať, ak ho chce pochopiť. Už to je neobyčajné, že prišla na koči. Nuž na ľahkých kočoch nevozia sa jednoduchí ľudia. Aspoň tu v dedine nie. A potom, jej príchod bol taký náhly a búrlivý. Celý dom sa otriasol, dvere sa pred ňou temer samy otvárali, dlážka sa prehýbala, vržďala, všadiaľ, kde stúpila, spôsobovala rozruch, šum ako nejaký veľký čierny vták, ktorý sa zaplietol do sietí. S každým sa hlasno vítala, ženy prudko objímala a ju mala bozkami zaliať a zadusiť. Ach, sotva sa vedela z toho spamätať. Teraz tu sedí rozložená na stoličke ako kráľovná. Rozkladá rukami, pohadzuje hlavou, napráva si stále dlhý závoj, ktorý jej padá do tváre. Nohy má pohodlne prehodené cez seba, spod zriasnenej ťažkej sukne vyčnieva malá zamatová topánočka, ktorá by sa veľmi pekne vynímala na skrini medzi ostatnými vystavenými drobnôstkami zo skla a z pomaľovanej hliny. Aká to môže byť len nôžka, ktorá sa vopchá do takej topánočky. Je celá čierna, aj na rukách má natiahnuté až po lakte dlhé rukavice z hustej čiernej čipky, ale tvár má bieluškú ako porcelán. To je teda jej kerestmama. Azda kerestmamy ani inakšie nemôžu byť. Akože by potom mohli posielať sladké maškrty svojim krstniatkam, keby boli len obyčajné ženy? Býva vraj vo vile v meste a prišla si po ňu. Mamka sa na ňu díva. Chcela by ísť? Má sa rozhodnúť, už len na nej záleží. Nuž ona by sa nezdráhala, nie veru. Tá cudzia vznešená dáma ju k sebe niečím púta, vábi. Predstavuje jej vari svet, za ktorým v najtmavšom kúte srdca túži. Chcela by azda raz byť podobnou vznešenou dámou. Nevie to celkom iste. Ale chcela by pri nej sedieť na koči, chcela by s ňou chodiť na prechádzky, chcela by vdychovať jej omamnú vôňu, dotýkať sa jej zamatových šiat, hľadieť na jej zvlnené vlasy. Áno, to všetko by chcela, cíti, že by mala potom radosť, len keby mamka nebola preto zase smutná.

Nakoniec záležitosť rozhodne Matúš, ktorý je od počiatku na strane Elvíry. Dievčaťu nemôže škodiť, keď pôjde na pár čias do mesta. Áno, nech sa trochu zvykne na panské spôsoby a nech sa len priučí i panskej reči. Niekedy sa jej to veru zíde. Len on vie, ako to zle padne, keď nerozumie všetkému, s čím príde do styku. Aj pod fabrikou sa čím ďalej tým viac rozpráva len maďarsky. Veru tak. On už dávnejšie uvažoval, že bude dobre dievča poslať k niekomu do mesta, aby tu na dedine nezaostalo. A teraz bude Elvíre veľmi povďačný, keď vezme Paulínku k sebe.

Čo má robiť pani Hermína? Je veľmi slabá, aby presadila svoju mienku. Vlastne ona nijakú mienku ani nemá. Bojí sa len samoty. Ale musí si zvyknúť, áno, nejako si už zvykne a Paulínka nech len ide, keď jej to má byť na prospech. Pousiluje sa aj o to, aby nevyronila ani jedinú slzu, aby sa jej nejako zjavne nezatriasli ústa, keď sa musí lúčiť s dieťaťom. Len aby po ceste nejako neprechladla. Istotne je už ostré povetrie. Či ju Marusa dobre opatrila?

Áno, Marusa ju dobre opatrila.

A tak sa malej Paulínke predsa len vyplní tajná túžba. Sedí si na koči vedľa kerestmamy, zakrýva si kolená mäkkou barančinovou prikrývkou, počúva rozličné Marusine pripomienky, ale hlavne trocha zvysoka pokukáva na deti, ktoré sa zbehli vari z celej dediny ku koču. Je tu i Tóno, stojí pred koňmi akurátne rozkročený, s rukami vo vreckách a s otvorenými ústami. Nechápe, že vidí Paulínku tak vysoko, až niekde nad chrbtami koní. Kdeže sa zberá? Či už na neho zabudla? Hádam by to bolo chytro. Veď iba nedávno jej zachránil život. A potom, práve teraz ju chcel niečím prekvapiť. Zavčerom bol na imele. Doma z neho nalúpal kôry, rozmliagal dobre s vodou a dal variť. Má teraz z toho krásny zelený lep na vtáčky. Niektorý deň by ho mohol použiť. V tom čase stehlíky husto lietajú po bodliakoch. Keby urobil dobrú nástavku, mohol by sa niektorý chytiť. Či už Paulínka nemá záujem o stehlíka?

Nuž v tejto chvíli veru nie. Zabudla na všetky lákavé hry, zábavky, sľuby, plány, ba pravdepodobne aj na Tóna. Ťažko povedať, na čo myslí. Srdiečko jej mocne klepe, bôčky má napäté, čielko studené a líčka horúce. Či to bude ešte dlho trvať? Nie, už nie! Pišta práve zazubadlil kone, sadá na kozlík a načahuje sa za tenkým poriskom biča. Zbohom! Teraz sa musíš, Tóno, odpratať z cesty. Kone nespokojne zafŕkali, zahrabali kopytami, trasú sa nedočkavosťou, mohli by ťa rozšliapať. Paulínku už neudržíš. Nie veru. Tŕpne síce úzkosťou. Svet sa okolo nej rozhýbal a zahučal, musí sa hoci aj nesmelo prichytiť kerestmamy, aby ju zo sediska nevyhodilo, možno dobre ani nevidí pre slzy, ale najradšej by vyskočila a zatlieskala tralala. Veru tak.

Pani Hermína sa zbytočne strachovala, že Paulínka si nebude vedieť zvyknúť na nové prostredie. Nie je z tých, čo sa neradi preobliekajú do novej košele. Naopak, má rada zmenu. Teší sa na všetko, čo má prísť. Vytvára si veľmi rýchlo srdečný vzťah k novým veciam a ľuďom. A mesto znamená pre ňu plno prekvapujúcich dojmov. Pripomína jej trochu horu, najmä keď ide úzkymi, kľukatými ulicami, kde sú vysoké domy, a nazerá tmavými bránami do hlbokých dvorov s bludišťom schodíšť a pavlačí. I tam zdá sa jej obloha veľmi vysoko a slnce sa len namáhavo prediera na dlažbu. Ale nemusí sa obávať, že ju niekde nadíde hrôza zo samoty. Tu neustále vybehúvajú ľudia spod brán, motajú sa ulicami, pokrikujú na seba. Nikde nemôže vzniknúť tíšina, ktorá by vzbudzovala des. A okrem toho ona sa skoro vždy vezie na koči, vedľa nej sedí kerestmama a vpredu na kozlíku plecnatý Pišta, ktorý pozná už tak dobre ulice, že nemôže zablúdiť. Ale ani samej by sa nemohlo nič prihodiť. Kerestmama ju už na všeličo upozornila. Keby si niekedy zmýlila smer, treba len pristúpiť k policajtovi, ktorý sa musí v každej ulici potulovať, a opýtať sa na Kossuthove sady. On jej už ukáže alebo ju zavedie. V meste vôbec vládne veľký poriadok. Nielenže domy sú pristavené tesne k sebe po oboch stranách ulice, že sú cesty určené pre vozy a cementové chodníky pre peších, ale ľudia vedia, čo sa patrí. Keď sa náhodou v chôdzi otrú, povedia pardón, keď si niečo žiadajú, povedia kérem, a keď dostanú, povedia kesenem. Na pozdravy sú síce skúpejší a málokedy sa stane, aby sa dvaja pristavili na dlhší rozhovor, ako to býva na dedine. Majú vždy naponáhlo. Musia myslieť na svoje starosti, lebo v meste tých starostí je veľa. Treba ísť k pekárovi, na trh, do obchodu, treba sa ponáhľať na stanicu, utekať po doktora a do lekárne. A potom, v meste je mnoho rozličných úradov, ktoré majú na tabuľkách v čakárňach alebo hneď na bráne vypísané úradné hodiny. Keby sa ich ľudia nepridržiavali, nevykonali by nič. Preto nieto kedy obzerať sa po známych, vypytovať sa na ich zdravie, hovoriť o počasí, úrode a iných veciach. Ale keď sa už navzájom klaňajú, sú dôkladnejší a obradnejší. Zakaždým sklonia hlavu, chlapi snímajú klobúky a povedia kistihand, ženy sa aj prívetivo usmejú a odpovedajú jónapot, blahosklonne cérus alebo krátko pá. To je zaiste spôsobnejšie, úctivejšie a hlavne dôstojnejšie ako obyčajné pochválen. Aj kerestmama to tvrdí. Paulínka si to rýchlo zapamätá, a keď príde potom nejaká návšteva do vily ku kerestmame, povie tiež tenkým hláskom kistihand a nezabudne pritom trochu ohnúť kolená, ako robievajú všetky dobre vychované dievčatká v meste. Hostia ju za to chvália. Aké krásne dievčatko, povedia, kdeže predávajú také deti, aj oni by si radi jedno kúpili. Paulínka prijíma pochvaly s úsmevom, ale nijako z nich nespyšnie. Dobre vie, že patria k obvyklým zdvorilostiam mestských ľudí. Sami istotne doma majú nejakú Margitku alebo Eržiku, maznú sa s ňou, prizdobujú ju všelijakými čačkami, aby bola čím krajšia. Veď na ulici stretáva len samé pekné deti. Jedno krajšie od druhého. Spôsobne kráčajú chodníčkami so slúžkami alebo tak ako ona vezú sa na koči s nejakou vznešenou dámou. Poobliekané sú ani malé princezné alebo princovia a vždy priliehavo podľa počasia. Keď je teplo, v ľahkých, svetlých šatočkách, chlapci v krátkych nohavičkách s holými kolienkami, dievčatká v slamených opentlených klobúčkoch a v bielych sukienkach, keď ostrejšie poduje vietor alebo dokonca poletuje sneh, vycifrovaných kožuštekoch a v kozáckych čiapkach. Žiadne ešte nevidela bosé a prostovlasé, ako behávajú všetky u nich doma. Tu v meste majú vari každý deň sviatok a nemusia ani husi pásť ani inakšiu robotu rodičom vykonávať. Celý voľný čas vyplnia iba tým, že sa dajú po uliciach prevážať, aby vystavovali svoju krásu na obdiv. I ľudia ich pravdepodobne len preto majú.

No o tom, že je sama pekná, nepochybuje. Vlastne, nemusí sa nikomu obdivovať a závidieť krásu. Ako prišla do mesta, napodobňuje vo všetkom kerestmamu. A niekedy práve tak ako ona postaví sa pred zrkadlo. Ach, kerestmama má v izbe, kde spáva, medzi oknami veľké zrkadlo. Môže sa v ňom vidieť až po kolená, a keď si stane na stoličku, vidí si aj topánky. Dá sa ľubovoľne sklápať i stáčať, takže zjaví sa v ňom postupne každý kút, každý predmet, akoby sa celá izba krútila na stračej nôžke. Pod ním je priložený nízky, podlhovastý stolík s mramorovou doskou, preplnenou rozličnými téglikmi, vyrezávanými škatuľkami, farebnými fľaštičkami, ktoré prenikavo voňajú. Kerestmama ich často berie do rúk, potriasa, otvára, vykvapkáva si na dlaň olejčeky, vytiera masť, aby si mohla vyhladiť vlasy, tvár alebo inú čiastku tela. Vôbec, zrkadlo je veľmi dôležitý kus nábytku. Kerestmama by sa nemohla bez neho obísť. Aspoň by nemohla byť takou lesklou a bielou, akoby zakaždým z mliečneho kúpeľa vystupovala, a hlavne, mala by veľmi dlhý čas, keby nestálo na svojom význačnom mieste. Ráno pristupuje k nemu priam z postele, aby sa mohla po chutnom spánku pretiahnuť a pozorne poprezerať. Máva obyčajne na sebe len krátku a ľahkú košieľku, no niekedy si aj tú prevlečie cez hlavu a potom je celá biela a veľká ako slnce. Zrkadlo ožije teplými pohybmi a neochladne, kým si nevpichne poslednú zlatú ihlicu do vlasov, ba aj potom v hociktorom čase vypĺňa sa jej postavou. Paulínka ju sleduje. Všíma si, ktoré tégliky na čo používa, aké pohyby robí, čomu venuje najväčšiu pozornosť, a zaumieňuje si, že aj ona musí mať niekedy také zrkadlo. Pravdaže, nahá by sa predeň nikdy nepostavila. Nie veru. Neverí celkom, že by zrkadlo bola iba mŕtva vec. Azda za ním predsa len niekto stojí a prezerá si ľudí, ktorí k nemu pristupujú. Azda ani tá podoba, ktorá sa v ňom zjaví, nie je celkom verná. Kto to môže zaručiť, keď sa človek nemôže vidieť. A ona sama na svoju nahotu nevie dlho hľadieť, vždy sa jej trochu marí v očiach a má dojem, že dostane závrat. Nie, celkom nahá nie, iba tvár si bude tak starostlivo obzerať, čistiť a pretierať mastičkami, zasýpať práškami, ako robí kerestmama, myslí si v prvé dni. A sotva sa lepšie rozhliadne po novom bydlisku a zistí, že tu má vlastne väčšiu voľnosť ako doma, pristrčí hlávku medzi fľaštičky nad mramorovú dosku. Zo zrkadla sa k nej nakláňa tučná tvárička. Chvíľku je ustrašená, zdá sa, že ide vykríknuť a vybehnúť, ale potom sa utišuje a hľadí zvedavo a so stále väčším potešením na ňu. Hľa, nemusí sa ničoho báť. Tvárička v zrkadle sa začína usmievať. Mohla by to byť jej? Má tomu veriť? V takom prípade nie je celkom taká bledá, ako sa vraví, skôr by sa mohlo povedať, že má čistú, skoro až priezračnú tvár, ktorá môže ľahko očervenieť, ak sa ostrejší vietor o ňu oprie, a k tomu živé oči s drobnými, nepokojnými ohníčkami v zreničkách a vysvietené čelo. Keď si oblečie belasé vlnené šatôčky s veľkým bielym, čipôčkami obrúbeným golierikom a na hlavu upevní slamený klobúčik s papierovou ružou, ktoré stretáva. Ani pochvaly nevyznievajú naprázdno. Ľudia hovoria len pravdu. Paulínka je naozaj pekné dievčatko.

Elvíra si to zo dňa na deň tiež s väčším potešením uvedomuje a je spokojná. Ak sa ešte donedávna cítila ukrivdená pred mnohými mestskými dámami, ktoré všadiaľ vystavovali na obdiv svoje krásne deti, teraz nie. Počíta sa medzi ne, lebo sa už nevozí sama po uliciach a má práve také starosti ako ktorákoľvek matka. V obchodoch vedľa pestrých látok, drobných čipiek a hodvábnych spodničiek dáva si predkladať aj detské súpravy, malé topánočky, kupuje jemné kašičky, hračky, ale hlavne mnoho rozpráva o tom, ako Paulínka spáva, ktoré maškrty má rada; ako priberá, ktoré pesničky a veršíčky sa už naučila. To jej zaberie veľa času, a preto sa nazdáva, že má plnší život. Celý deň musí na niečo myslieť, niečo zariaďovať. A potom ani v izbách nezostáva celkom sama, keď plukovník odíde na cesty. Paulínka vždy pobeháva okolo nej, otvára dvere, preťahuje hračky z kúta do kúta a vôbec robí neporiadok, rozruch, aby ju nenadišla clivota. Nuž nebolo veru zle, že si vzala krstniatko k sebe. K svojmu šťastiu vlastne ani iné nepotrebovala. Mala lásku, mala bohatstvo, a teraz si ešte zaopatrila živú hračku, aby sa mohla pobaviť vo voľných chvíľach. Istotne všetky veľké dámy si tak zariaďujú život.

I panskej reči sa Paulínka rýchlo učí. Elvíra nemusí k nej volať nejakého gymnazistu, aby sa s ňou pravidelnejšie zaoberal, ani sama jej nemusí dávať lekcie. Úplne stačí rozhovor, ktorý počuje doma a na ulici. Má bystrú pamäť a zavčasu sa naučí menovať predmety okolo seba takým spôsobom, ako ich nazýva kerestmama, a cez zimu sa jej tak vybrúsi jazyk, že sa vie obstojne dohovoriť aj s plukovníkom. Elvíra je takým pokrokom nadšená. Kadiaľ ide, rozpráva o Paulínkinom úspechu a o tom, ako si ju plukovník obľúbil. Ba veľmi rýchlo sa rozhodne a zariadi, aby zostala u nej aj ďalej. Môže predsa začať na jeseň chodiť tu v meste do školy. Matúš a pani Hermína nemusia mať o ňu starosť. Raz príde domov a bude už celá dáma.

Paulínka nenamieta proti tomu nič. Nový domov sa jej páči. Je to iný svet ako u nich na dedine. Má v ňom voľnosť. Nikto ju nestriehne a hlavne, nikde sa nestretne so smutnými, utrápenými očami. Tu každý žije veselšie, bezstarostnejšie. Aspoň ona to tak vidí. Skoro všetky podujatia podniká na svoju päsť. Ide, kde chce. Berie do rúk, čo sa jej práve páči. Nikto jej neprekáža a v ničom ju nebrzdí. Možno preto obľúbi si rýchlo aj ľudí, s ktorými žije. Všetci sú nezávislí a rovnako slobodní v konaní ako ona. Neprekážajú si navzájom. Každý žije svojim zvláštnym záľubám a rozličné službičky vykonávajú si len preto, aby udržali jednu spoločnosť.

S kerestmamou je odprvu najlepšia kamarátka. Zdá sa, že táto vznešená dáma ju už teraz považuje za seberovnú a podľa toho s ňou zobchádza. Nepodniká s ňou len vychádzky po meste, ale aj doma jej venuje voľný čas a neberie pritom ohľad na svoj vek a stav. Bez okolkov a zvláštnych príprav sadne si povedzme ku Paulínke na zem, rozkladá postieľky, vankúšiky a bábiky práve tak, ako si to hra vyžaduje. Je skoro neuveriteľné, že sa táto veľká žena spokojne rozloží k detským hračkám. Má vari aj určité ťažkosti s nohami, ale ona si z toho nič nerobí. Cíti sa dobre a správa sa tak, akoby bola len malým dievčatkom. Prežíva spolu s Paulínkou svoje radosti i žalosti a snaží sa byť čo najúprimnejšia. Keď je plukovník na cestách, vezme si ju k sebe do postele, prikrčí sa k nej pod perinu a rozpráva jej dlho do noci rozprávky. Ach, Elvíra vie veľa zaujímavých rozprávok. Ale nie sú to rozprávky o drakoch a černokňažníkoch. Na také vari už dávno zabudla. Rozpráva o ľuďoch, s ktorými sa vo svojom tŕnistom živote postretávala. Vlastne sú to strapce jej vlastného života. Vyberá ich zo spomienok a dotvára obrazotvornosťou, aby boli čím vernejšie. Zavše by mala byť aj trochu opatrnejšia. Veď má pred sebou iba šesťročné dieťa. Ale Elvíra na to nemyslí, nenachádza príčinu, že by mala pred Paulínkou niečo zatajovať. Ba naopak, nazdáva sa, že musí byť čím úprimnejšia. Paulínkine oči sú také čisté a také pokojné. Nevedia sa zarmútiť, nevedia stŕpnuť hrôzou a ona cíti takú úľavu, keď sa pred nimi spovedá.

Akože to bolo s tým zelinkárom? To bol vlastne začiatok. Vtedy ešte nebola skúsená. Nepoznala ľudí a nevidela svet. Otec ju najprv maznal, hýčkal, a potom vyhodil uprostred zimy na ulicu. Nevedela, kde sa má hnúť a čo si počať, nuž chytila sa jeho. Zdal sa jej celkom poriadny. Pošanoval ju, nakŕmil, ba úprimne sa rozhorčil, keď mu vyrozprávala, aké nešťastie ju stihlo. Prisahal na kríž svätý, že sa za ňu vypomstí. Zákon má vraj na svojej strane a taký krkavčí otec musí prísť na šibenicu. Ale už v nasledujúcej dedine prepožičal ju dvom miškárom za liter pálenky. A potom to bolo na dennom poriadku. Skoro v každej dedine musela splácať svojím telom nejaký zelinkárov účet. Po miškároch prišel na rad kominár, potom nejaký túlavý vojak, potom Bosniak, čo predáva hrebene a nože, samí svetáci, ľudia bez mena, ktorí vírili prach po všetkých cestách. Brali ju do náručia možno veľmi náruživo, ale na svitaní mizli bez stopy. Každé ráno prebúdzala sa unavenejšia a bezmocnejšia. Vstávala zo svojho pelechu, prehadzovala si na chrbát batôžtek a potácala sa často hladná do nasledujúcej dediny. Kto bude nasledovať? Ach, to už mal na starosti zelinkár. Odkedy sa k nemu pridala, zabudol zvolávať ženy k svojmu vrecu s rozličnými korienkami a bylinkami, zamieril rovno do krčmy a čakal na vhodného kupca. Bola by sa mu niekde aj stratila, ale sľúbil jej, že ju zavedie do Viedne. Tam sa už niekde uchytí, myslela si. Chcela vstúpiť do služby v niektorom lepšom dome. Áno, spočiatku mala celkom počestný úmysel, chcela oľutovať všetko, a stať sa poriadnou osobou. Bola by písavala každé sviatky domov kartu, ako to robievajú iné dievky, ktoré slúžievajú v mestách. Možno, že by jej bol aj otec časom odpustil. No vo veľkom meste neskúsené dievča chytro poblúdi. Službu nenašla, všadiaľ sa zdala podozrivou a odporúčania nemala. Zostala teda na ulici, a keďže sa jej zelinkár nechcel vzdať, ba hrozil jej, že ju ohlási policajtom, musela mu byť povoľná. Zase začalo pokútne putovanie po krčmách. Zelinkár ju vyhlasoval za svoju dcéru. Pred úradmi bola takto chránená, ale na druhej strane obťažovalo ju stále plno ožratých, surových chlapov, lebo novopečený otec mal svoju mieru o jej počestnosti. Myslela, že sa už nikdy nedostane z bahna, do ktorého zapadla. Zo dňa na deň to bolo horšie. Jasnú oblohu už ani nevidela a na denné svetlo hľadievala len cez mreže pivničných okien. Svet sa pred ňou strácal. Nemala nádej, že by niekedy ešte nadobudla ľudskej dôstojnosti, lebo nepoznávala už vlastnú dušu. Priepasť, do ktorej sa rútila, nemala dna.

Ale potom neočakávane prišlo vykúpenie. V tmavej, zapadnutej putike, kde sa práve zdržiavala, vznikla škriepka medzi jej tútorom a nejakým mladým, horkokrvným dragúnom. Možno išlo o bezvýznamnú vec, ale bolo to už v neskorých večerných hodinách, keď sa pod prevlhnutými povalinami krčiem prevaľuje ťažké, jedovaté povetrie, keď všetci hostia majú naduté líca a nebezpečne prekrvavené oči. Hnevníci povedali si pár korenenejších nadávok, a viac nebolo treba. Zodvihli sa päste, zaštrngali poháre, niekto v kúte zvýskol, aj stolička vari zaprašťala a dvaja rozzúrení chlapi sa zvalili na zem. Dragún bol zaiste udatnejší aj šikovnejší, nuž udržal sa navrchu. Ale zelinkár ho schytil odspodu rukami za hrtan. Mohol ho ľahko uškrtiť. Azda mal aj taký úmysel, lebo to bol zlý chlap, úskočný a zákerný, neľakal sa nijakého hnusného činu. Ach, Elvíra to vie. Vytrpela pri ňom ako hovädo. A tak naostatok dragúnovi veľa nechýbalo. Kýchal ani baran, rýchlo černel, trepal bezmocne čižmami a šmátral rukami po zemi, akoby hľadal nejakú zbraň, ktorou by sa mohol zbaviť svojho protivníka. A tu Elvíre vypadol z ruky nôž, ozajstná dýka, ktorý si niekto zabudol na stole a s ktorým sa ona práve pohrávala. Stalo sa to iba čírou náhodou. Pravdepodobne zabudla, že drží v ruke nejaký predmet a v rozochvení povolila prsty. Nikto nemohol ani zbadať, že by sa ona bola niečím previnila. Bolo tam toľko ľudí, toľko tiel, toľko rúk, ktoré mohli tak isto držať nôž, a ona sa načahovala len tak ponad ohnuté chrbty, cez plecia, aby mohla vidieť na rušné divadlo. Nie, nikto nič nezbadal. Všetci sa tlačili v kruhu okolo zápasiacich a očakávali s napätím výsledok. Vari sa chystali aj zakročiť v prospech dragúna, aby sa nestalo nejaké nešťastie. Ale nôž ich predbehol. Zakotúľal sa na dosah dragúnovej ruky, a to bolo pre zelinkára osudným. Ľudia ho nemohli zadržať. V nasledujúcej chvíli zachvátila ich panika. Stratili odvahu a nahrnuli sa k dverám, aby boli čím skôr na ulici. Ani Elvíra nečakala, kým príde polícia a uzatvorí všetky východy. Nemala vlastne príčiny zdržiavať sa ešte v tmavej diere, ktorá sa práve vetrala. Zelinkárovho tútorstva sa zbavila a o dragúna nemala záujem. Ponáhľala sa teda ulicami. Stále menila smer, aby sa čím skôr stratila v bludišti nočného mesta. Za seba sa málo pozerala. Ach, bola rada, že môže dýchať chladnejšie a čerstvejšie povetrie, že má nad sebou hviezdy, hoci vysoko, ale predsa nad ňou, na oblohe, kde dočiahne očami. Bola prvýkrát voľná, skutočne voľná. Nik ju neprenasledoval, nestriehol, nikomu nebola zaviazaná povinnosťami. Ale bola iba na začiatku svojej veľkej púte. Áno, bol to iba začiatok, lebo potom musela ešte veľa zápasov podniknúť, aby sa udržala na povrchu zeme. Azda nepotrebovala pohadzovať nože. Aspoň sa nepamätá. Naučila sa iným trikom a úskokom, ale nedosiahla vždy žiadúceho výsledku. Život sa k nej nezachoval práve najvľúdnejšie. Nie veru. Ba mohlo by sa povedať, že ju prenasledoval, utláčal, ako len mohol. Keby sa nebola neustále vzpierala, sotva by mohla dnes takto spokojne spomínať. Veru tak. Vraví Elvíra a Paulínka ju počúva. Nezatvorí očká, kým neprestanú Elvírine ústa šeptať, a potom sa pritúli tesnejšie k nej, položí si ruky na jej ramená alebo na horúce boky a tak zaspí.

Druhý deň obyčajne na rozprávku zabudne. Jej chápavosť sa predsa ešte natoľko nerozvinula, aby zachytila plný obsah Elvíriných slov. Žije viacej svojim pekným snom a tá skutočnosť, ktorá sa derie z podobných rozprávok, ju iba udivuje. Ale ku kerestmame cíti väčšiu náklonnosť. Už nevidí v nej vznešenú cudziu dámu. Častejšie a častejšie si ju predstavuje tak, ako ju vídava ráno pred zrkadlom: teplú, bielu a slnečnú, a to je vernejšie a prijateľnejšie. Môže sa k nej približovať so svojou detskou prirodzenosťou a nemusí brať stále na vedomie, že je to dospelá osoba. Začína v nej vidieť svoju staršiu sestru.

Veľmi rýchlo spriatelí sa aj s Pištom. Jednak preto, že aj kerestmama ho má rada svojím spôsobom, a potom, že je neobyčajne šikovný, veselý a žartovlivý chlapík. Veľmi zručne a pevne pozliepa jej rozbitú bábu, na malý kočík zhotoví striešku, poopravuje dokrivený sporáčik, vie vystrúhať zo zemiaka Mohamedovu hlavu, z tekvice svetlonosa, zo špuľky bzučiaka. Ach, Pišta vie toho naozaj veľa. Keď si sadne k stolu a začne stružlikať, zapletať, skladať, strihať a kresliť, nevie sa temer zastaviť. Z jeho veľkých rúk vychádzajú veľmi rýchlo a napodiv dokonalé stvorenia všetkých štyroch živočíšnych ríš. Keby náhodou tento svet zanikol a bolo by treba vystavať druhý, nepotreboval by na to ani celý týždeň ako pánboh. Za jediný deň vedel by naplniť moria rybami, povetrie vtáctvom, lesy zverinou a mestá ľuďmi. Ba vedel by vladárom postaviť do poľa i miliónové armády, aby mohli viesť vojny, a tak tvoriť nové dejiny. Pišta by to dokázal. Vo vile vykonáva storakú robotu. Má na starosti stajňu s koňmi, koč, dvor, záhradu, vysluhuje pána i paniu, je zároveň vrátnikom i komorníkom, kočišom i sklepníkom a predovšetkým domovníkom. Hneď sa opasuje zamúčenou kuchárskou zásterou, hneď remennou kováčskou. Jeho zamestnania sa menia podľa potrieb, a tých je práve dosť, lebo vo vile robia len jeho ruky. Paulínka za ním rada pobehuje a nevie sa naprenadívať na jeho prsty. Raz je s ním v kuchyni a vytláča do žltého rozvaľkaného cesta jamky, raz v stajni rozťahuje s ním postroj, inokedy na záhrade nosí mu halúzky, aby mohol pozakrývať záhony kvetov pred mrazom. Pišta ju nikdy neodháňa, má pre ňu porozumenie. Rád sa podelí s ňou o svoju prácu, hoci ho to aj zdržiava. Rád jej obšírne vysvetľuje všetko, na čo sa pýta. Niekedy sa s ňou i hráva a býva to veľmi rušná hra. Pri nej sa obyčajne celá roztrasie a takmer stráca dych, lebo ju chytí buď do náručia a vyhadzuje vysoko nad hlavu, buď si ju posadí na plecia a cvála s ňou po dvore, buď ju krúti ani švihár okolo seba, kým sa nepotočí. No nikdy nepripustí, aby sa jej stala nejaká krivda. Vie byť vždy opatrný a hlavne, je taký mocný, že sa nikdy neunaví. Kerestmama ho žartovne nazýva býčkom, čo on, ako sa zdá, rád od nej počuje, lebo vždy vtedy sa hrdo vypne, vytiahne šiju a ukáže zdravé zuby. Paulínke sa zalesknú oči, keď ho vidí, lebo pri ňom prežíva tie radosti, ktoré prežívala v spoločnosti dedinských chlapcov a hlavne s Tónom, keď bývala ešte doma.

Iba na plukovníka si nevie spočiatku zvyknúť. Je to mrzutý a veľmi neprístupný pán. Azda sa tomu ani neteší, že ju pri návrate objaví vo vile. Istotne mu kerestmama neoznámila svoj úmysel. Dlhé časy vysedáva vo svojej pracovni za vysokými dvojkrídlovými dverami, kde nemá nikto bez jeho zvolenia prístup. A vtedy musí byť v celom dome ticho. Neznáša šramot, vŕzganie dverami a hlasný hovor. Všetko ho vyrušuje, hoci sám rozpráva hrmotným hlasom a búcha po chodbách a izbách drevenou nohou. Pri Paulínke sa ani raz nepristaví. Nie je vari ani hodna jeho pozornosti a potom, nevie sa s ňou dohovoriť. Plukovník rozpráva výlučne len maďarsky. Ach, Paulínka sa zle cíti pri ňom. Neznáša ani jeho ostrú tabakovú vôňu. Najradšej vtedy uteká von. S ním prichádza do vily vždy stiesnená nálada, ktorá vynesie z miery všetkých obyvateľov. Pišta je rezkejší, poskakuje ani pajác, robí veľa nezmyselných strojených pohybov, kerestmama strúha väčšiu dámu. Používa veľa púdru, silné voňavky, vypráva hlbším hlasom a ani za svet by si neprisadla k Paulínkiným bábikám na zem. Ešte dobre, že sa nikdy doma dlho nezdrží.

Ale časom sa predsa ukáže v ľudskejšej podobe. Spôsobia to nemalou mierou Paulínkine pokroky v maďarčine. Pri obede púšťa sa s ňou do rozhovoru. Opýta sa, ako jej chutí, a prívetivo sa usmeje, keď počuje tenkým hláskom správnu odpoveď. To je nesporne pokrok, povie uznanlivo kerestmame a dlho sa s ňou zhovára o Paulínkinej budúcnosti. Teraz úplne schvaľuje, že sa chce o ňu starať. Sám mieni urobiť určité opatrenie, lebo bolo by škoda zanedbávať takú bystrú hlávku. Čímže by chcela byť, opytuje sa Paulínky, profesorkou? A nabudúce, keď ide vedľa jej kútika s hračkami, vyzvedá sa na mená jednotlivých bábik. Ba raz postaví sa nečakane do dvier svojej kancelárie, tajuplne na ňu zakýva a podnesie jej pred oči veľký okrídlený predmet, ktorý v prvom okamihu ani nepoznáva, iba keď sa dôkladnejšie rozhliadne a pozná vpredu z dreva vyrezanú labutiu hlavu, domyslí si, že to bude najskorej loď. Áno, opravdivá loď, ľahká plachetnica, opatrená sťažňami, povrazmi, plachtami a všetkým potrebným príslušenstvom, len ju položiť na vlny. Na boku sa jej skvie vznešené meno: Eržibet, na samom vrchu hlavného stožiara trepoce sa pyšne vlajka v troch národných farbách i s kráľovskou korunou uprostred. Vyhotovil ju vari vlastnými rukami. Bolo by to možné? Paulínka hľadí na ten zázrak a nevie, čo by mala povedať a urobiť. Istotne jej to ukazuje len ako skvostnú vec svojej zbierky, aby si zapamätala, ako vyzerá kráľovská plachetnica, na ktorej sa prevážajú princezné. Ale vraj nie, môže sa jej dotknúť. Môže si ju vziať do rúk a odniesť, bude si vraj môcť na nej prevážať bábiky. Ach, za to sa musí pekne poďakovať. Nikdy nepomyslela, že by mohla mať pre báby aj loď.

Od tých čias jej už vo vile nikto neprekáža. Čas jej plynie rýchlo pri samých zábavách. Nuž netúži za zmenou a súhlasí, keď kerestmama odkáže domov, aby ju ešte nečakali. Úprimne sa teší, že bude chodiť na jeseň tu v meste do školy. To budú zas nové známosti. Kúpia jej maľovanú brašnu, perečník, obrázkové knihy. Pišta ju zavezie každé ráno na koči pred školu, kde ju už budú čakať deti, veľa detí. Ach, Paulínke prirástlo mesto k srdcu. Vytvára si v ňom nový domov a nemyslí, že by ho mala zmeniť za starý.

Ale Elvíra by nemala robiť také ďalekosiahle plány. Či si je taká bezpečná a istá svojím životom? Pravdaže, nie je ešte stará. Štyridsať rokov je iba polovica života. A u nej, mohlo by sa povedať, práve tá červivejšia, keď zápasila o každý deň, o každú hodinu. Teraz má rozhodne utrpenie za sebou a môže čakať spokojné roky. Naostatok, aj po vyčerpávajúcom boji zachovala si toľko síl, že, chvalabohu, nemusí si ešte odopierať nijakú radosť. Cíti sa dobre, nepozná únavu tela. Ešte nie. Chodí ľahko a pružne. V páse sa nepokolembáva, nosí pevnú šnurovačku, jej hruď sa vlní bezpečne a vie sa zodvihnúť a stvrdnúť, keď sa jej dotkne chlapská ruka, aj ohňa má dosť v sebe. Nuž má naozaj právo dôverovať druhej polovici života.

V zime bola dosť pokorná. Naozaj, ani si to neuvedomila. Vlastne bola celkom svätá. Dni trávila väčšinou v izbe. Venovala sa Paulínke ako najlepšia matka. Mala pokojné myšlienky. Zaoberala sa trochu aj spásou svojej duše, lebo niekedy dala zastaviť koč pred kostolom a išla si na chvíľu sadnúť do prednej lavice, aby vypočula omšu. Pár ráz aj doma sa pohrúžila do seba a zdalo sa jej, že počuje nejaký hlas, ktorý z veľkých diaľok k nej hovorí. V zime sa to stáva. Deň je krátky a k tomu zahúlený hmlami. Cesty sú zapadnuté snehom a rozmoknuté, len cesta do duše zostáva človekovi voľná. Nuž Elvíra sa ju nebála použiť. Aj takým radostiam vie holdovať. Sú to predsa radosti duše. Nech má každý svoje. Naopak, v radostiach tela je veľmi striedma. Do spálne vchádza dôstojne a chladne a práve taká z nej ráno vychádza. Nielen preto, že tam býva v zime tiež chladnejšie. Nie, jej chovanie ma hlbší zmysel. Chce byť o niečo duchovnejšia. Dokázala by to? Prečo nie! Plukovník môže byť spokojný. Kým je na cestách, stráži verne jeho česť. Oblieka sa teplo a nepriehľadne až po hrdlo do tmavých šiat, a keď sa vráti, ide mu v ústrety, víta ho naozaj úprimne a srdečne, bozká ho hlasne a okázalo na ústa a je spokojná. Áno, úplne spokojná, lebo i to jej stačí. Veď drží ešte za otcom smútok.

Ale potom príde jar. Cestičky obschnú a všetkými oknami leje sa do izby teplé slnce, a plukovník práve odcestoval. Oj, pane bože, či má večne nosiť drsné šaty kajúcnice? Bez toho jej celkom nesvedčia. Musela by byť trochu tenšia, bledšia a skromnejšia. A ona na to ešte nedorástla. Vari tak o dvadsať rokov. Vtedy skôr. Ale teraz? Ach, ktože by ju bral vážne. Naraz preruší zimnú idylku. Krv sa prebudila. Príde k zrkadlu, stiahne zo seba i tenkú košieľku a stojí tam zas veľká, biela a teplá. Ach, veď je to nie hriech. Hladí si rukami boky, nazdá sa, že trochu stučnela.

Malá Paulínka ju tiež pozoruje. Tvárou jej prebehúvajú slabé blesky údivu. S kerestmamou v poslednom čase nie je celkom na čistom. Mala by sa jej niečo opýtať. Voľaktoré ráno sa prebudila na svoje prekvapenie na diváne v hosťovskej izbe. Akože sa to stalo, keď predsa večer si líhala spolu s kerestmamou v spálni do jednej postele a nepamätá sa, že by bola sama v noci prešla alebo že by bola mala nejaký divoký sen. Kto ju preniesol a prečo? Krčí čielkom a rozmýšľa. Iba ak sa vrátil v noci plukovník. Ale o chvíľu prišlo nové prekvapenie. Zo spálne vyšiel Pišta. Bol iba nedbalo oblečený, čižmy si niesol v ruke a šiel opatrne, zrejme nechcel budiť spiacu. Čože tak včas baláchal, sotva svitlo, a on má predsa komôrku tamdolu pri kuchyni. Nuž čudná je táto kerestmama. Ukazuje sa pred zrkadlom čistá, biela ako ľalia, a predsa má tajnosti.

Nejaký čas nosí nepokoj v duši, čuvy má bystrejšie, býva zamyslenejšia a častokrát sa v hre pristavuje a pozorne načúva. Či nepobadala za dverami podozrivý šepot. Ach, od pár čias odohrávajú sa v tomto dome neobyčajné veci. Akoby všetky múry ožili. Zo všetkých strán dolieha k nej vzrušený šepot, vzdychy, pridusený smiech a rýchle kroky, akoby sa niekto po dome preháňal a s niekým o niečo zápasil. Najpodozrivejšia je kerestmama. Neustále ju vidí pri Pištovi. Už sa neudrží dlho v horných izbách, ani ona ju toľko nezaujíma. Má veľa roboty dolu v kuchyni, na dvore, v stajni a všadiaľ jej musí pomáhať Pišta. Naozaj, vždy len Pišta. Aká neslýchaná pracovitosť. Niekedy ju zas pochytí veľká radosť. Vezme Paulínku do náručia a prudko ju bozkáva. Paulínka nechápe. Či je to úprimné? Nikdy to nerobila. Nie, kerestmama klame sama seba. Chcela by vari tak niekoho iného vystískať. Paulínka jej to v duchu zazlieva.

Ale potom si zvykne alebo neberie to aspoň tak tragicky. Kerestmama je k nej naďalej dobrá, láskavá a prajná. Neukracuje ju v ničom. A prečo by nemohla mať rada aj Pištu? Veď má na to dôvod. Pišta je taký nepostrádateľný v tejto domácnosti. Každého vysluhuje. A teraz na jar je naozaj krásavec. Na slnci už ohorel, dal si pristrihnúť vlasy, po dvore chodieva bez blúzy a máva vždy vyleštené čižmy. Sama Paulínka sa najradšej okolo neho krúti nielen preto, že má viac voľnosti, lebo Pišta je teraz stále zaneprázdnený nejakou prácou na dvore alebo v záhrade, ale hlavne preto, že je zo dňa na deň od neho závislejšia. Akože by si mohla kopkať na záhrade, keby jej Pišta nepožičal motyku a rýľ, ako by mohla polievať svoje zelinky na hriadkach, keby jej nevytiahol vodu zo studne, čím by kŕmila svojho čierneho zajačka, ktorého jej priniesla kerestmama z trhu, keby jej každé ráno neprichystal niekoľko korienkov púpavy, a čo by si poradila bez neho, keď jej chce začítať zuby žaba, ktorá často sedáva medzi hriadkami? Veru ťažko na to i myslieť. Pišta je vždy ochotný pomôcť jej a prispieť na pomoc, keď ho volá. A okrem toho na záhradnej bráne spravil jej hojdačku i rebrík pristavil k strieške chlieva, aby mohla vyliezť na samý štít a pozorovať hry vrabcov v odkvapovom žľabe. Nuž čoskoro prekoná malú krízu a vyvetrá sa z pochybností. Venuje sa svojim hrám a nenačúva ani nesliedi očami, keď počuje nablízku nejaký podozrivý zvuk. Ibaže je vari naivná, občas prekáža, a preto jej musí kerestmama všeličo pripomenúť.

Teraz sa práve dal Pišta do čistenia a bielenia stromov. Sú také teplé a priezračné dni. Najmä popoludní sa slnce moc neopiera o nahú zem. Veľmi rýchlo vie rozpáliť tľapkavú skalu, ktorá nemá ochrany tieňa. Pripaľuje ohnutý chrbát, nezahalený krk a pred očami sa blyští ani tekúce zlato. Je veľmi príjemné motať sa lenivo po ňom. Preto sú vonku všetci. Pravdaže, Elvíra je stále pri Pištovi. Musí mu prenášať nádobu s vápnom. Nedbá, že sa pritom trochu zapotí a umaže. Bez toho má na sebe iba staré šaty. Vlastne je to len starší župan, okolo pása prepásaný šnúrou, a ruky si môže vždy poutierať do Pištovej zástery. Že je v tom počínaní aj zámer, aby sa mohla občas dostať do jeho bezprostrednej blízkosti a dať sa chvíľu obdivovať jeho žiarivým pohľadom, nemusí nikto vedieť. Sám Pišta nie je taký domýšľavý. Aspoň Paulínka nič nepozoruje, keď okolo nich prebehne.

Paulínka je tiež zaujatá svojím spôsobom. Teplý slnečný deň zapáčil sa i drobným belasým motýľom, obsadili cestičky čerstvo obsypané pieskom, v prudkom vetríku vyprobúvajú si citlivosť tykadiel a pyšne strihajú okrúhlymi krídelkami. Paulínka ich neúnavne plaší a naháňa oschnutým trávnikom. Má takto nepretržitú hru. Len musí dávať pozor, aby ďaleko od usilovných natieračov neodbehla. Záhrada je rozsiahla a nechcela by sa v niektorom neznámom kúte ocitnúť naraz sama. Ale náhle zaujme ju neobyčajný jav. Neďaleko nej pod krúžkom pohýbala sa zem. Naozaj, akoby sa niekto opieral hlavou o povrch a chcel sa prebiť von. Musí sa na to pozrieť zblízka. Kerestmama s Pištom sa síce práve sťahujú k ďalšiemu stromu hlbšie do záhrady, smerom k malému drevenému krámcu s ozdobnou guľatou vežičkou, no dúfa, že ďaleko nezájdu, a pre každý prípad stane si tak, aby mohla aj ich vidieť. Tajuplný pohyb pod zemou sa zatiaľ rozmohol. Pažiť sa rozpukla a skulinami začína fŕkať prsť, hrudôčky a drobné skalky. Temer drevenie od údivu. Niečo podobného ešte nezažila. Z ničoho nič začne sa zem hýbať, mrviť, pred očami rastie kopček. Najprv je maličký: pár roztrúsených hrudiek, potom ho pribúda do šírky a výšky. Azda o chvíľu bude z neho celé vršisko, alebo je tam naozaj niekto živý zahrabaný a prediera sa na svetlo alebo je tam nejaké čudné zvieratko. Najskorej toto. Práve sa jej zdalo, že zazrela čiernu bundičku a malý červený rypáčik. Vynorilo sa a opäť zapadlo do pohybujúcej sa prsti. Zdá sa, že dlho nepotrvá, kým sa vyhrabe, a tí dvaja skutočne ďaleko nezašli. Stoja pred krámcom. Kerestmama si zaiste utiera do Pištovej zásterky ruky a možno, že sa im stala aj nejaká nehoda, najskorej vyčrpli viac vápna na zem, kerestmama si postriekala nohy i župan. Áno, lebo sa dlho krútia na tom istom mieste. Na tom vlastne nezáleží. Paulínka v každom prípade ešte chvíľku počká, aby si rozriešila záhadu. Ale keď sa potom znovu pozrie ku krámiku, nevidí nikoho. Kdeže sa podeli? Tam predsa stáli. Nemohli zájsť v takom krátkom čase ďaleko. Paulínka sa rozbehne. A, hľa, mala pravdu. Tam sú. Vošli do krámiku. Azda aj tam treba niečo vápnom vymazať. Nemusí to vedieť. Nejde sa presvedčiť. Počuje ich lomoziť a rozprávať vnútri, nuž jej to stačí. Môže sa ďalej spokojne hrať, pobehávať okolo. I tu poletuje niekoľko motýľov. Sadajú na stenu krámca od slnečnej strany. Istotne dosky a trámy sú rozpálené a ony majú radosť, že ich z dvoch strán prihrieva. Keď bude dosť pozorná a opatrne sa priplúži spoza rohu k stene, azda sa jej podarí niektoré aj chytiť. Sú omarené slnkom a dosť lenivé.

Ale aká nechápavosť! Koľkože má rokov? Pravdaže nie toľko, aby mohla svojím rozumčekom vniknúť do všelijako zamotaného pletiva ľudských vzťahov. Ale kerestmama myslí, že by mohla mať aspoň určité ohľady, určité spoločenské maniere, preto vyjde z krámiku a povie jej trochu namrzeným hlasom, či by sa nemohla ísť niekde ďalej hrať. Veru, niekde na dvor, veď má dosť miesta. A pridržuje si opatrne župan pod hrdlom, aby si priodela starostlivejšie hruď. No nie je celkom obozretná. Hádam sa veľmi ponáhľa. Vlastne iba sa tak vyklonila z dvier, nuž myslela, že nepotrebuje sa všadiaľ tak starostlivo priodieť, a tak župan sa jej tudolu roztvára, lebo nie je podviazaný na živôtiku motúzom a Paulínke stačí pobadať, že pod ním už nemá nijakých šiat. Ach, to ju zmätie. Veď vnútri je aj Pišta. Či sa pred ním nehanbí? Jasné očká zatiahnu sa jej zas tenkou pavučinkou. Ide záhradou trochu pokrotnutá, akoby dostala výprask. Stratila náladu a do večera sa neukáže na oči ani Pištovi ani kerestmame. Nevedela by rovno hľadieť a horeli by jej líca. Áno, Paulínke sa už prichodí hanbiť.

Nabudúce je opatrnejšia. Keď jarné slnko rozihranému páriku prihreje krv zas natoľko, že sa musia utiahnuť do krámca, robí očistom skoky, akoby lapala motýľa, a zabehne tak až na druhý koniec záhrady k rozbujneným kroviskám orgovánu a myslí si, že v týchto končinách nemôže nikomu prekážať.

Ale aj tak zle myslela. Keď priskacká tak blízko, že už niet pochybností, kde mieri, spoza krovísk vystúpi neočakávane plukovník. Paulínka stŕpne. Čo tu robil a ako prišiel sem? Veď mal byť na cestách! Celá záhada. Nikdy ju nerozrieši. Plukovník sa dal zrejme prekvapiť. Nie je vo svojej koži. Urobí pár strmých krokov do záhrady, akoby mal namierené priamo ku krámcu, hneď sa však obráti a zahadzuje sa prudko k domu. V bráne sa zastaví a volá do dvora: Elvír, Elvír! Paulínka hľadí udivene za ním. Prečo kerestmamu hľadá na dvore? Ak tu stál, musel predsa vidieť, kde vošla. Či to vari nechce brať na vedomie? Paulínka zas pociťuje z neho hrôzu.

Pravdaže, kerestmama nemôže hneď pribehnúť, ako by si to on vari prial, musí ešte raz hlasnejšie zavolať. Ale keď sa zjaví, nevidieť na nej nijakého strachu. Azda nemá celkom v poriadku vlasy, trochu prenikavejšie zaváňa. Prečo by nemohla, veď pracovala. Áno, bol jej dlhý čas, nuž išla pomôcť Pištovi. Ale vcelku obstojí. Jej oči žiaria radosťou ako pri iných vítankách, zmôže sa aj na bozk a potom sa už nemusí pretvarovať, všetko je v najväčšom poriadku. Plukovník nič nestratil. Môžu ísť teda zvyšok dňa stráviť do domu ako obvykle, on do kancelárie a ona, ach, ona si už nájde primerané rozptýlenie.

O chvíľu aj Pištu počuť vypiskovať v záhrade. Usilovne drie drôtenou kefou stromy a zatiera vápnom. Dnes musí byť s prácou hotový. Predošlé dni si povoľkával. Tak by ďaleko nezašiel. Niekedy pre občerstvenie sa to aj zíde, ale potom musí pridať. Veru, ak si chce dobré miesto zachovať.

Ale večer zavolá si ho pán náhle do kancelárie. Chvíľku sa s ním vypráva osamote, dáva mu akúsi knižočku, pár zlatiek, aby vraj nebolo medzi nimi nijakej dlžoby, a prepustí ho. Pišta je v pomykove. Keď odchádza, nevie zatvoriť rýchlo dvere. Má vari aj červenšie uši ako obyčajne, ale navonok robí sa pokojným. Kráča pomaly a rozvážne, iba tudolu v kuchyni vojde do neho viac náhlenia. Vynesie si z komory drevený kufrík a začne si do neho ukladať veci.

Čože, vari odchádza?

Áno!

Ale sa vráti.

Nie!

Čo sa stalo?

Dostal výpoveď!

Hneď?

Na hodinu!

Prečo?

Vraj je nepotrebný!

A kone?

Nevie, možno ich niekto odkúpi, ale pán ich už nemieni držať.

Tak?

Veru tak.

Elvíra sa splaší. Uteká rýchlo hore schodmi a vbehne rovno do plukovníkovej pracovne. Ale po čase vyjde odtiaľ bledá ako stena. Potáca sa izbou, chcela by sa vari niečoho zachytiť, aby nespadla. Alebo niekoho hľadá. Koho? Paulínka je tu. Kohože by ešte v salóne hľadala? Nie. Nikoho. Náhle prepukne v dusený plač, rozbehne sa bezmocne k spálni a zaplesne za sebou dvere. Paulínka nechápavo hľadí a načúva. Dolu na chodbe ozvú sa kroky. Niekto otvára bránu a ponáhľa sa dvorom. Istotne Pišta. Kroky chvíľku chrupštia na piesku a potom zatíchnu. Vo vile sa rozhostí tíš. Paulínke je clivo. Či nieto živej duše nablízku? Za dvermi na spálni ani za tými naproti nepohne sa nič. A predsa za jednými je kerestmama a za druhými plukovník. Ale medzi nimi porúčali sa práve teraz všetky mosty. Nikdy už nenájdu k sebe cestu. Márna námaha. Staré priateľstvo, láska, dôvera, radosť, krásne plány, všetko je v troskách a dva životy stoja tu proti sebe zhanobené na pokraji priepasti. Majú si ešte niečo povedať? Nie, nič! Komédia je dohraná, teraz nastalo mlčanie.

Paulínka nevie, čo by tu mala ona podniknúť. Je bezmocná a stratená. Spomenie si len na svoje báby, ktoré vidí v kúte. Nedávno im sľúbila, že ich vyšle na lodi až do Ameriky. Teraz by to mala vari uskutočniť. Loď tu stojí naprostred izby veľká a biela, pripravená každú chvíľu zdvihnúť kotvy a pustiť sa na ďalekú cestu šírym oceánom. Nuž veru nemôže meškať ani minútu. Ide k nim, poopiera ich o stenu a začne starostlivo obliekať a vypravovať. Budú dlho cestovať, potrebujú všetky šatočky, ktoré majú.

Neskoro večer prejde popri nej ťažkým krokom plukovník. Nevšimne si ju, ide do spálne. Ale aj Paulínka oň málo dbá. Práve vyprevádza svoje zverenky na loď. S každou sa osobitne lúči, ukladá ich na palubu, dáva ešte posledné príkazy, a keď je hotová, sadne si na diván, ruky si zloží do lona a čaká. Loď musí každú chvíľu zodvihnúť plachty a vyplávať. Chcela by ešte zakývať na rozlúčku.

Dnes nedostane večeru. V kuchyni je tma, v sporáku chladno. Nepočuť vŕzgať schody pod krokmi ani štrngať taniermi. Zdá sa, že dnes nikto nevečeral. Paulínka pár razy zívne, prevalí sa na operadlo. Pred očami má ešte stále loď. Nesmie premeškať jej odchod, i keby mala čakať do polnoci. Na dušičku jej zaľahýna smútok. Bude jej tu samej clivo. Mala vari tiež odcestovať. Čo keby sa rýchlo schystala, azda by ešte dobehla na loď. A skutočne stihne. Vo sne sa jej potom zdá, že je na palube v spoločnosti svojich báb a plaví sa morom. Vlny vôkol šumia, plachty nad ňou divo trepocú, loď sa kĺže hladko a stále dopredu. Bože môj, kdeže ju unáša?

Ale ráno sa prebudí len na diváne a zistí, že loď ešte stále čaká na odchod. Bábiky sa krčia na palube a vyčítavo pozerajú na ňu. Možno im bolo zima. Paulínka vstane a uvedomuje si, čo sa včera prihodilo. Vo svojom okolí nebadá zmenu. Dom ešte vždy tonie v tíšine. Všetky priestory nad ňou i pod ňou dýchajú prázdnotou. Zastaví sa očami na dverách do spálne. Je za nimi niekto? Možno nie. Azda v noci tajne odišli a ju tu nechali samu. Bolo by to možné? Drobné zreničky sa jej zachvejú, stratí istotu a už nevie pokojne stáť. Musí hľadať nejakú živú bytosť, aby zaplašila tieseň, ktorá ju dusí. Zamieri priam do spálne. Mala by predsa tam nájsť niekoho alebo aspoň stopu po niekom. Či nie? V spálni je ešte prítmie, lebo ťažké závesy na oknách sú spustené, žiara denného svetla sa iba slabo šerí ako vzdialený odlesk červených plameňov v tme. Ale ona vie, ktorým smerom sú postele, nuž ide popamäti na tú stranu, kde by mala ležať kerestmama. Vztiahne hneď ruku a šmátra. Najprv zachytí chlp vlasov, hneď niečo hladké, niečo klzké, mazľavé, potom prsty ruky. Áno, tu sú. Neodišli teda. Ešte hádam tvrdo spia. Ale potom chytí nejaký divný predmet. Čo je to? Podnesie ho bližšie k očiam a prekvapene hľadí: Britva! Vtedy všetko pochopí. Mrazivý dych blízkej smrti ju ovanie. Začne sa chvieť a nemôže viac vydržať v tomto dome. Vybehne na ulicu, beží mestom, kričí, trepe rukami, akoby sa chcela niečoho nepríjemného zbaviť. Ľudia udivene hľadia. Volajú za ňou, chceli by ju chytiť. Ale ona sa im vytrháva a beží ďalej, a keď ju voľakto predsa pristaví, nevie povedať nič, len si zakrýva tvár rukami a plače.

Na druhý deň príde po ňu sám Matúš a odvezie ju k mamke.