ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paulínka zatiaľ rastie.

Spočiatku veľmi pomaly. Nevládze sa nijako vymotať z plienok, hoci s nimi každý deň vedie úporný zápas nôžkami a neskoršie i rúčkami. Plienok je totiž veľa. Za jednu žinku ich visí na záhrade, za druhú v kuchyni nad sporákom, jedna hŕba mokrých a zošúľaných povaľuje sa za dverami, druhá hŕba čistých čaká pri koši na použitie, a okrem toho treba pripomenúť, že pani Hermína ich všetky nastrihala z nového konca plátna. Malé nôžky s drobnými prštekmi a s mäkkými nechtíkmi sú na ne slabé, ba ani Marusa, ktorá ich denne aspoň dvakrát vyperie a ktorá má predsa mocné a tvrdé ruky, ani slnce, ktoré ich vysúša, nevie im dlhý čas rozrušiť a popretŕhať tkanivo.

Takto je neustále Paulínka tuho sputnaná. Musí ležať zakrútená vo vankúši na posteli vedľa mamky alebo vo svojom košíku pod oknom, ak sa Marusa nad ňou nezmiluje a nevezme ju na ruky. Nemôže sledovať, ako sa jej narovnávajú nôžky, ako predsa aj v tesnom povijane jej pribúda na dĺžku aj na šírku, a hlavne, nemôže sa slobodne rozhliadať po svete, ako by sa jej z hĺbky celého srdca žiadalo. Pred očami má potom vždy ten istý všedný obraz: pochmúrnu a tichú izbu, napolo zastavanú a ovešanú rozličnými predmetmi a ozdôbkami, s ktorými sa už dávno zoznámila. Jej život prebieha pravidelným tokom, na ktorý si ona už zvykla. Ráno ju prebúdza všetečné slnce. Chvíľku sa zhovára s červenými muškátmi, chvíľku počúva staré hodiny, chvíľku sa hrá s vlažnou vodou v korýtku, a potom už len je, spí, je, spí, stále spí. Keby bola krotkým a spokojným dieťatkom, ktoré od života nečaká nič iné, len aby nepociťovalo nikdy hlad, možno, že by jej to aj stačilo. Ale ona je oveľa náročnejšia. Má živé oči, ktoré prezrádzajú, že za nimi veľmi rýchlo zreje duša. Nevie sa nasýtiť už iba pokrmom, ktorý zaisťuje pohodu tela, chce ešte viac, áno, chce ukojiť zvedavosť. Je síce pravda, že občas ju Marusa vezme so sebou do krčmy, kde sa môže porozprávať s cudzími ľuďmi, alebo na dvor, kde sa hemží toľko čudných operencov, ale to ju iba viac rozochveje a naplní novým tušením. Jej zvedavosť je rozhodne väčšia. Siaha ďaleko za múry domu i za ohradu dvora, lebo jej predstava sveta je oveľa rozsiahlejšia a zo dňa na deň ešte rastie. Chcela by nasledovať mačku, ktorá vyskakuje von oknom, alebo lastovičku, ktorá sa jej prešmykne popred oči a vzápätí vzlietne do belasých výšin.

Prečo ju nepustia? Prečo ju držia za hluchými múrmi?

Niekedy je z toho taká nešťastná, že jej od žiaľu vyhŕknu do očú slzičky a začne plakať. Ešte dobre, že v taký čas je obyčajne nablízku mamička, ktorá ju vie poľutovať. Ach, môj kvietok ľúbezný, nemá mi ho kto povarovať, vravieva. Marusa si ho nevšimla, ušla preč, a mamka nevládze, nevie si ho sama vyniesť na slniečko, kde by sa mohlo potešiť. Ale počkajte, vy zlí ľudia, veď ona vyrastie, bude mať svoje nôžky, potom ho už nedobehnete, poletí svetom ako motýľ, poletí a zanechá tu aj mamičku. Má pritom taký príjemný a teplý hlas a hovorí tak preláskavo, že sa obyčajne dá presvedčiť a zatíchne.

Mamka je vôbec prvý tvor, ktorého začne lepšie chápať. Vie ju už svojím spôsobom pomenovať, ba vie sa s ňou i rozprávať. Nepozná si ju len podľa tváre, hlasu, ale aj podľa vône. Každé ráno, keď sa zobudí, obracia hlávočku, hľadá ju na posteli a celá tvár jej zažiari, keď ju zbadá. Cez deň by bola najradšej stále pri nej. Vie sa s ňou maznať, pozná toľko zaujímavých hier, a potom jej najlepšie rozumie. Aj v noci na ňu vyvoláva. Ešte vždy nachádza u nej najväčšiu bezpečnosť, keď ju vyrušia zo sna nejaké čierne predstavy alebo keď ju prekvapí nový jav, ktorý presahuje jej rozum.

Pomerne rýchlo zoznámi sa aj s Marusou. Čiastočne preto, že preberie úlohu tetky Nánky a pomáha jej pri úkonoch, s ktorými si ešte sama nevie poradiť: prekrúca ju do suchých plienok, kúpe, oblieka, vyčesúva, ukladá na spánok, ale najskorej vari preto, že ju niekedy vezme so sebou. Marusa má toľko poviností. Nezdrží sa ani na jednom mieste dlhšie. Večne obchádza domom, motá sa po dvore, v záhrade, niečo hľadá alebo sa niečím zamestnáva, a ona si môže vtedy do chuti popásť oči. To je rozhodne príjemnejšie ako nemohúcne ležať na chrbte v košíčku a hľadieť vždy iba na začmudené hrady povaliny. Potom nie div, že zo dňa na deň stáva sa Marusa dôležitejšia. Je aspoň taká nepostrádateľná ako mamka. Odháňa jej tiež žiaľ. A to je práve dosť. Malá Paulínka nemá rada dlhú chvíľu, tieseň a stopy nejakého zmätku vo svojom srdiečku. Chcela by sa len tešiť, tlieskať rúčkami, plesať, veselo húkať a chcela by mať okolo seba len ľudí s jasnými tvárami. Napríklad k Matúšovi nevie dlho priľnúť len preto, že má vždy drsný a pochmúrny vzhľad. Nevie sa na ňu prívetivo usmiať, nevie ju vziať ani na ruky tak, aby nepocítila jeho silu. Pripomína jej súmrak, lebo chodí po dome ako studený tieň. Jeho krok duní a všadiaľ, kde sa objaví, spôsobuje zmätok. Ona mu nerozumie. Ach, nie! Je taký uzavretý, neprístupný ako ktorýkoľvek nemý predmet. Stále voľačo kuje, o čom nesmie nikto vedieť. Nuž najradšej je, keď ho ani nevidí. Zato kocúr je niečo iné. I ten niekedy býva práve taký mrzutý a nafúkaný samou starosťou ako Matúš, ale aspoň pri dievčatku okrieva a stáva sa prístupnejším. Nemá nejako zvlášť milú tvár. Naopak, mohlo by sa povedať, že má veľmi divú a mrzkú tvár. Jednak preto, že je už veľmi starý bojovník. Už mnoho rokov loví po tmavých kútoch, dierach tohto domu úplne sám, lebo zhodou okolností prišiel o život každý, koho nasadili do jeho revíru, aby sa od neho priučil remeslu a aby ho mohol nahradiť, keď sa aj on pominie. Poslednej konkurencie ho zbavil vari pred rokom sám Matúš. Roky a ťažká práca jeho živnosti ho museli zbaviť krásy, ak by sa bol ňou niekedy vyznačoval. A potom, pri jednom nebezpečnom zápase s vypaseným potkanom natrhla sa mu papuľa a prišiel o jedno oko. Nuž pohľad naň nemôže byť veru lákavý. Ale Paulínke to neprekáža. Ona sa teší na jeho hustú bundu so suchou srsťou. Kedykoľvek kráča honosne s vysoko zodvihnutým chvostom popri nej, ide ju od radosti vychytiť, celá sa trepe, naťahuje ruky, aby ho mohla chmatnúť za kožu a pritiahnuť k sebe. Starý kocúr nemá nič proti tomu. Niekedy sám vyskočí na košík, rozvalí sa jej pri nohách a dáva sa šticovať, ba aby vyjadril nejako spokojnosť s takou hrou, spustí naplno svoj mocný organ a pošibkáva frajersky dlhým chvostom.

A práve takú istú vrelú radosť máva Paulínka z predstieraného hnevu veľkého moriaka, ktorý vládne neobmedzene na dvore. Kedykoľvek ju tam Marusa zanesie, aby sa jej na chvíľu zbavila, hľadá ho a pýta sa po ňom. Hu, hú, kde je? Moriak nedá na seba dlho čakať. Najčastejšie zvykne tróniť na vrchole suchého hnoja, odkiaľ má najlepší rozhľad po dvore, kde sa hemží veľké množstvo jeho poddanstva. Hneď hrmotným hlasom oznamuje svoju prítomnosť. Potom očervenie, spustí až po zem mocné krídla, rozprestrie široký chvost, naduje sa ani mechúr a kráča strmým krokom najbližšou cestou priamo k nej. Zdalo by sa, že v najkratšom čase spustí bojový škrek, vyskočí jej na hlávku a zmrzačí ju strašným zobáčiskom a pazúrmi. Sama sa desí hrôzou a sotva udrží v hrdle plač. Ale to sú vlastne len obvyklé ceremónie, ktorými víta vznešeného hosťa vo svojom kráľovstve. Nestane sa nič. Nepotečú ani slzy ani krv. Moriak ju obradne obíde, stane si jej po ľavom boku, spokojne pár ráz podudre, dôležite potrasie hlavou, bohato ovešanou odznakmi svojej hodnosti, a hádže výhražné a prísne pohľady okolo seba. Toto miesto nie je práve vhodné, ba ani dôstojné pre jeho zodpovedný vysoký úrad. Nemá odtiaľto veru najlepší výhľad. Národ sa mu môže rozlietnuť, kade chce, ale slušnosť, múdrosť i ostražitosť mu prikazuje, aby sa nepohol ani na krok z tohto miesta, lebo tuto má najlepšie na očiach dievča, ktoré mu zverila Marusa. Môže rýchlo zakročiť, keby nebodaj nejaký netopier chcel sa jej nanosiť do vlasov alebo keby ju chcel dravý jastrab zdrapiť do pazúrov. A o to vlastne išlo. Paulínka mu je nesmierne povďačná za také rytierstvo. Svoju spokojnosť dáva najavo niekoľkokrát hlasným hrkútaním. Chcela by veru napodobniť jeho múdru reč. A keby mala mocnejší hlások, aj by sa jej to podarilo. Potom stiahne trochu čelo, naduje líca, našpúli ústa, aby sa zdala práve takou vážnou a dôstojnou ako on, a venuje sa svojím záujmom. Teraz to môže urobiť s pokojným svedomím. Nemusí sa obávať, že ju vyplaší nejaké hrozné zjavenie. Má aspoň tak zaistenú bezpečnosť, ako keby bdeli nad ňou Marusine alebo mamkine oči.

Bezpochyby dvor patrí medzi najobľúbenejšie Paulínkine miesta. Svet i život, ktorý tadiaľ prúdi, má pestrejšiu tvárnosť ako tam v izbe medzi šedivými múrmi. Nad hlavou má voľnú oblohu a okolo seba hlboké priestory, ktoré sa vlnia neustálym pohybom a ktoré zaľahýnajú zvukmi. Slnko neprichádza len jedinkým prúdom, ale zalieva ju zo všetkých strán naraz, akoby sedela priam v jeho prameni. Jej pozornosť nemôže ani na chvíľu ochabnúť. Vždy ju pútajú nejaké neobyčajné zjavy. Sotva sa odtrhne od jedného, už ju láka druhý. Niekedy nevie, ktorým smerom by sa mala obhliadnuť. Tu, hľa, zo zeme vyliezol jej po kabanôčke na rukáv obdivuhodný chrobáčik. Je drobnušký ako hrášok, má červený kabátik, ofŕkaný tmavými bodôčkami, a čierny golierik. Motá sa pomedzi chĺpky so sklonenou hlávkou, akoby niečo tam hľadal alebo akoby sa pásol. Práve pri takomto usilovnom sliedení dostal sa na okraj rukáva, kde sa začína jej ruka. Vari ho to prekvapilo, nečakal, že by sa pláň, po ktorej sa toľko napreháňal, tak náhle končila. Zastal, dvíha hlávku a hýbe kúsadielkami. Čo teraz podnikne? Opováži sa jej zoskočiť na ruku, alebo sa vráti a bude pokračovať vo svojom bláznivom behaní? Bolo by dobre, keby sa to mohla dozvedieť. A vôbec, čo tu hľadá, odkiaľ prišiel? Ale zároveň kury porobili veľký krik a zhŕkli sa doprostred dvora. Istotne to musí byť veľká udalosť, o ktorej tak hlasno vykladajú. A hneď tam ďalej odniekiaľ na plot zletel chytrý vták, krúti šibalsky hlávkou a neprestajne podskakuje na tenkých nôžkach. Chcel by vari niečo vyviesť. Ach, je toho tu toľko, čo by bolo treba pozorovať, čím sa môže malá hlávočka zapodievať. Ani do večera by s tým nebola hotová, ani na druhý deň, ani potom, veru nie, lebo čím dlhšie by hľadela, tým viac pozoruhodností by objavovala. Musela by sa tu zdržiavať celé dni, ako sa zdržuje moriak, a to ona nemôže. Čo by jej povedala mamka a či by bola Marusa ochotná chodiť neprestajne na ňu nazerať, či jej kury oči nevyzobali? Veď je ona ešte malá. Sotva sa vládze posadiť v košíčku. Také deti nemôžu sa dlho zdržiavať vonku. Niekedy vari veľmi slnce prihrieva, mohla by dostať úpal. Inokedy zas chladnejší vietor zaduje, mohla by prechladnúť. Mamka by mala s ňou trápenie, ba mohla by aj zomrieť, spôsobila by jej veľa žiaľu a smútku. Radšej nech sa pridržiava pri nej. Je to určitá zábezpeka pre obe strany.

Paulínka musí sa podrobiť múdrej rade starších. Nemá iného východiska. Je odkázaná na nich. Bez nich nespraví ani jeden krok. Keď sa chce zodvihnúť, mamka, pomôž, keď sa žiada na dvor, Marusa, vezmi ma, a tak stále celý deň prechádza z jedných rúk do druhých a najviac do tretích rúk niektorej susedky, ak sa natrafí práve vtedy v krčme, keď je ona veľmi nespokojná so svojím stavom.

No keď sa postaví na vlastné nohy, všetko sa zmení. Mamka ju už nevie udržať pri sebe ani rozprávkami o slncových koňoch a smelých popelúchoch ani tklivými piesenkami. Do veľkej izby, kde sa prvýkrát zvítala so svetom, chodieva iba spávať. Celé dni strávi vonku, lebo svet sa teraz pred ňou otvoril ani kvet a ona môže vstupovať doň voľne, môže sa ním opájať.

Ach, svet je naozaj veľký. Nepatrí do neho len ich dom, sú ešte aj iné domy, hore i dolu ulicou, menšie i väčšie, každý so svojou zvláštnou vôňou. Sú tu mnohé dvory, záhrady, potom potok, pažiť a ešte veľa, veľa neobyčajných miest, ktoré slobodne navštevuje a kde sa dobre cíti, lebo je tam dostatok svetla, lebo sú tam veľké tajomstvá, ktoré by chcela rozriešiť.

Marusa má s ňou sprvu veľa trápenia. Dievčatko je hádam príliš všetečné a najskorej aj trochu neposlušné. Nedrží sa pekne pri nej, ako by sa patrilo. Rado od nej odbehúva, túla sa po takých miestach, kde ešte nemá čo hľadať, a rýchlo sa vie stratiť bez stopy. Sotva ju spustí z očú, už jej niet. Musí ju potom hľadať, hoci má práve súrnu robotu, od ktorej sa nemôže hnúť. Kdeže je, ach, bože, veď teraz sa tu na prahu hrala. Či sa vari prepadla do zeme? Uteká ako bez duše na potok, prebrúsi záhradu, otvára chlievy, kurín, prehliadne všetky jej obľúbené kúty. Nie, nie, ani tam, ani tam. Dnes sa pustila iným smerom. Vyšla na cestu a uteká hore dolinou. Ešte nevie, kde sa zastaví. Cesta je široká a dlhá. Azda sa chce presvedčiť, kde až vedie. Jednoducho, nerozmýšľa o tom. Len to si uvedomuje, že musí utekať, lebo má naponáhlo. Nehľadí ani naľavo ani napravo, nepočuje ani hlasy ani hrmot, beží opreteky, len aby bola čím ďalej od domu. Šťastie, že si ju niekde na hornom konci všimnú dobrí ľudia a zavčasu uchytia spod ostrých kopýt cválajúcich koní a spod hrmotiacich kolies voza, ktorý sa práve rúti dolu vŕškom s ťažkým nákladom dreva. Marusa plače od ľaku, keď sa o tom dopočuje, zaklína sa, že ju zatvorí do komory, že ju bude bíjavať, ale nesplní ani čiarky zo svojich sľubov a po čase prestane tak svedomite vykonávať úlohu pestúnky, lebo už nemá o ňu strach, že by podbehla pod kone. Naozaj rýchlo rastie a nadobúda svoj rozum.

A Paulínka to hneď aj využije.

Už dávnejšie z prahu na zadných dverách, kde najradšej sedáva, túžobne hľadí na čiernu horu, ktorá sa za potokom hneď z pažite dvíha vysoko do oblohy a potom šíri na všetky strany do nedozerných diaľav. Keď ju prvý raz zočí, celá sa predesí, lebo ju nemôže k ničomu prirovnať. Ani k ich domu ani k modlitbe, ktorú ju učí každý večer mamka, ani k noci. Je rozhodne rozsiahlejšia, velebnejšia i hlbšia. Niečo, čo sa vyznačuje nesmiernosťou oblohy a presahuje ľudský pomysel. Nevidieť na nej zmeny. Celé dva dni pokojne odpočíva, akoby bola bez života alebo akoby aspoň spala tvrdým spánkom. Ale ona už pozná jej hlas. Dolieha k nej každé ráno i večer tichým šumením, akoby voda veľkým priestorom pokojným prúdom pretekala, niekedy sa jej zdá, že počuje dýchať veľké zviera. Ach, hrôza ju nadchádza, keď sa jej to dotkne. A predsa zmiera túžbou dostať sa až ta. Chcela by vedieť, čo skrývajú vysoké jedle v tmavom ihličí. Občas sa jej podarí prejsť cez potok, keď je voda odrazená do kanála, a vybehnúť na pažiť, odkiaľ môže nazrieť lepšie do hlbín tajomného sveta, ale ďalej sa neopováži. Myslí na Marusu, myslí na jej bedákanie, hnev. Azda by ju potom už istotne zavrela do tmavej komory.

No teraz o tom vôbec nerozmýšľa. Keď sa nazdá, že je Marusa veľmi zaujatá, prebehne ľahko potok i pažiť a zastaví sa iba z opatrnosti na chvíľu pod ovisnutými konármi krajných jedlí. Hora je teda pred ňou. Áno, tu stojí oveľa väčšia, ako si ju mohla predstaviť. Hľadí do jej tmavých hlbín. Vonia jej chladný dych, napĺňa sa bázňou. Či vari má aj strach? Nie, ach, nie! Len slabé mrazenie jej prebeháva telom, ale je dosť odolná. Urobí jeden krok, druhý, najprv opatrný, potom ráznejší a rozhodnejší. Čoho vlastne by sa mala báť? Nevidí okolo seba predsa nič hrozného. Toto sú jedle, áno, len jedle. Ona ich pozná a dobre rozlišuje podľa kôry i podľa ihličia od smrekov. Majú hrubé, rovné kmene a stoja aspoň tak pevne ako ona na svojich nohách. To, po čom stúpa, je obyčajný mach, mäkký mach, ktorý každú jeseň nosieva Marusa domov, aby ním poupchávala diery na maštali. Tamto trčí zo zeme bútly peň, tam zas skala, zarastená šedivým lišajníkom. Keď sa obzrie, vidí ešte vysvietenú pažiť a za ňou záhrady, dvory, strechy domov, a keď hľadí hore, celkom dobre rozpoznáva medzi konármi jasnú farbu oblohy. Nuž netreba sa desiť. Kráča si len ďalej, stále rýchlejšie a bezpečnejšie. Vo všetkom, na čo hľadí, nachádza istotu, a to ju upokojuje, uvoľňuje. Ba po chvíli sa v jej srdci vzmáha veleba, ktorá ju prináša do povzneseného stavu. Má dojem, že kráča nejakým veľkým a prázdnym chrámom, a preto sa pokúša i spievať práve tak slávnostne, ako spieva jej matka každú nedeľu predpoludním, keď sú ostatní ľudia v kostole. Srdce má v poriadku, i myšlienky teplé a jasné, ako máva pri ktorejkoľvek hre. Pobehúva bezstarostne od stromu k stromu, plaší vtáky, ktoré sedia v ihličí, veverice, ktoré obhrýzajú po zemi šupiny, ale ju to nevyrušuje. Pri bútľavom pni sa zastaví, okolo rastie divá štiavka a ona dostala práve na ňu chuť, pri bielej skale sa zastaví i pri mladej jedličke. Potom si na chvíľu sadne, pohrá sa s červeným šúľkom, ktorý jej cupol k nohám, potom zas ide. Chcela by dôjsť k jasnému pruhu, čo práve pred ňou pomedzi stromy presvitol. Je to neďaleko, pár krokov, potom sa rozhodne, kde sa ešte obrátiť.

Ale náhle sa jej v očiach zatmie, akoby jej niekto na chvíľu nadložil pred čelo dlaň. Musí prerušiť náhlenie, aby sa rozhliadla a aby si jasne uvedomila, čo sa to robí. Stalo sa vlastne niečo? Nič! Trochu vlčej tmy. A predsa. Zvláštne: je tu naraz ticho, nič sa nehýbe a uprostred toho ticha začne jej srdiečko šialene vyzváňať. Teraz by bol najvyšší čas, aby sa vrátila. Veď ani nezašla ďaleko. Keby odbehla pár stromov nazad, uvidela by presvitať pomedzi potemnené kmene slnečnú pažiť. No ona práve na to najmenej myslí. Stratí náhle pamäť. Naplní sa rýchlo desom a zdúpnie, akoby zapúšťala korene do zeme. Nemôže urobiť ani krok. Nohy má ťažké, telo sa jej trasie, musí kričať, veľmi kričať, aby sa nejako odputnala. Ale čím viac kričí, tým väčší des vôkol seba i v sebe vyvoláva. Hrôza jej stúpa do hrdla. Myslí, že sa každú chvíľu zadusí. A pravdepodobne by sa to aj stalo, keby dobrotivý boh nebol poslal práve v ten čas do hory Tóna.

Veru nikoho iného. Paulínka si totiž nevybrala najvhodnejší čas na vychádzku do lesa. Bude vari niečo pred poludním. Nuž vtedy sú chlapi ešte vo fabrike, ženy majú najviac roboty okolo obeda, väčšie, čo smelšie deti sú zas v škole. Iba Nánkin Tóno je práve naporúdzi. Má síce tiež už byť pod učiteľovou regulou, ale že mu škola veľmi nevonia a že aj tetka Nánka ho zavše potrebujú na rozličné roboty, keď nemajú v dome chlapa, vytratil sa ráno do hory s košíkom na drevo. Ale v skutočnosti iný by na takúto úlohu ani nebol súci, ba ani by sa nepodvolil. Všeobecne medzi deťmi prevláda presvedčenie, že v tejto hore zo zemských dier, ktorých je tu naozaj dosť, vychádza na božie svetlo diabol, ktorý má na starosti pokúšať v dedine bohabojných ľudí, ale hlavne byť najstrašnejšou hrozbou deťom, ktoré neposlúchajú ani podobrotky ani pozlotky svojich rodičov. Preto ani jedno sa nedá napraviť ísť bez sprievodcu do týchto končín.

Iba Tóno je taký opovážlivý.

Od tej rušnej a nebezpečnej noci, ako stál na stráži pri posteli pani Hermíny a nad košíkom, kde malá Paulínka snívala svoj prvý pozemský sen, povyškrabával mnohé misky a vylízal mnoho tanierov, nuž narástol neúrekom na poriadneho chlapčiska. Tetka Nánka vravia, že ho musia v noci škriatky na posteli za nohy a uši naťahovať, lebo každé ráno zistia, že má hrdlo dlhšie a hnáty hranatejšie. Čiastočne sa tomu v duchu aj tešia. Do chalupy im začína tiecť, ploty sa rúcajú a oni na všetko nestačia, ba opúšťajú ich aj sily, a tu im rastie rúči chlap. Tu i tam v slabších chvíľkach vedia odpustiť i dcére, že im zanechala na gogoľci takého pankharta a sama sa šla honiť po svete. Ale na druhej strane s určitými obavami hľadia na svoje skromné zásoby v komore a bedlivejšie rozpočítavajú svoje zárobky pri posteľkyniach, lebo musia zo dňa na deň väčšie halušky sádzať. Tóno je, akoby v ňom horelo. Sprace poctivo svoju chlapskú porciu, čaká na polovicu z ich, celý deň lašuje po komore a vyhrýza všetko, čo nájde pod zuby, a ešte je hladný. Budú si musieť vari kvôli nemu zaopatriť väčší kotlík. Potom nie div, že mu laby trčia zo všetkých šiat a že mu líčiská horia krvou.

Z Tóna je veru celý chasník.

V dedine ani nieto silnejšieho chalana. Patrí síce medzi začiatočných školáčikov, ale majú pred ním rešpekt aj tí, čo chodia posledný rok do školy a sedia dôležito v samých zadných laviciach. Nie že by bol veľmi nespratný a zbitný, to nie. Má vcelku studenú krv a vari aj dosť riedku žlč. No vie si ľahko vynútiť uznanie, keď na to príde. Má širokú dlaň, na svoj vek dlhé ruky a hádam aj veľa tvrdých a hrubých kostí v tele, lebo každého pomliaždi, koho opatrnejšie nechytí. Pán farár na hodine náboženstva mu dal prezývku Goliáš, čo všetky deti prijali s jasotom, len on sa nevie úplne s tým uspokojiť, najmä keď sa dozvie, aká biblická úloha mu bola tým pririeknutá. Preto trochu aj na pána farára zanevrie. Ale svoju silu si dostatočne uvedomuje a vie ju aj ku spokojnosti tetky Nánky náležite využiť. Keď je doma, neustále sa s niečím pätí a mocuje. Najradšej s drevom v kôlni. Reže, kála, ukladá a občas vezme si pevnú reťaz, klin a sekeru a ide zvláčať z hory sucháre. Vyberá si najväčšie kusy, často naraz i dva, a naťahuje sa s nimi do tých čias, kým ich neuloží na hŕbu pod kôlňu. Nepotrebuje na to nijakú pomoc ani ochranný sprievod. O rohatom pokušiteľovi vie hádam najviac rozprávať, ale nemá z neho strach. V hore si počína práve tak isto a rozhodne ako doma alebo medzi deťmi na ulici. Našťastie ani v tomto čase nedala mu náruživosť pokoja. Vybral sa do hory ako obyčajne, vystrojený sekerou a reťazou. A, hľa, niekto práve potrebuje jeho pomoc.

Paulínku z krčmy dobre pozná, i keď sa mu udalosť o bledej panej a drobnuškom dieťati sotva marí v pamäti. Počul od tetky Nánky rozprávať o nej veľa, v akom nebezpečí bola, keď prišla na svet, ako dlho hladovala, ako pre ňu musí jej mamka veľa a dlho trpieť, a potom, vidí ju zakaždým, keď má nejakú povinnosť v krčme. Pribehne za Marusou, motá sa po výčape, veľmi múdro sa spytuje na obsah rozličných fliaš, slameníc, strká všetečne ruky do zásuvky s peniazmi alebo sa aspoň niekde nablízku hrá s veľkou okatou bábou. Je práve taká, ako si ju predstavoval: trochu bledá, má hlboké oči, čierne a husté vlasy, behá ako vrtielko a je možno aj dosť smelá na svoj vek. Ale on sa nemôže zbaviť vedomia, keď sa na ňu díva, že sa ešte vždy nachádza vo veľkom nebezpečenstve. Sám pánboh vie, ako na tú myšlienku prišiel. A ani nevie povedať, o aké nebezpečenstvo ide. Azda zlí duchovia, ktorí o ňu zápasili, keď prichádzala na svet, neuspokojili sa celkom tým, že ju tetka Nánka zachovali nažive, preto ju ešte vždy obletujú, striehnu na príležitosť, keď nebude mať nablízku ochrancu, aby sa mohli na ňu vrhnúť. Áno, tak. Veľa sa o tej veci narozmýšľa, ba plní sa aj obavami a veľmi zazlieva Maruse, že ju často púšťa z očú. Nemali by ju nechávať bez dozoru, nemali by jej dovoliť behať po záhrade a po ceste. Ľudia sú síce všadiaľ, ale niekedy nestačia oratovať, a nešťastie je hotové.

A, hľa, práve teraz sa jeho tušenie potvrdilo. Čo by sa bolo stalo, keby sa bol len o pár minút oneskoril. Satan veru nemá zmilovanie ani s dievčatkom, ktoré ešte nemôže vedieť hrešiť. Je bezohľadný a zákerný. Možno by teraz bledá Paulínka ležala na zemi bezduchá s veľkou krvavou ranou na čele, aby si ľudia mysleli, že spadla na ostrú skalu a tak prišla o život. Satan vie, ako má zahladiť svoj zločin.

Tóno je ešte celý zadychčaný, ako utekal. Pre každý prípad vzal si aj sekeru. Človek nevie, ako ju môže použiť. Drží ju na konci poriska, aby sa mohol poriadne rozohnať. Oči mu horia, má odreté koleno, tuto dolu v behu zabakal, aj nohavicu si rozdrapil na boku. Ale to nič! Aj tak dosť oduševnene sa náhli k ohrozenej.

Vari ho videla?

Paulínka nevie, koho mala vidieť. Bola tu sama. Okolo nej boli stromy práve tak, ako sú aj teraz. Nepamätá sa, že by sa bolo niečo pohýbalo, že by bol dokonca k nej niekto pristúpil, pravdu povediac, nestarala sa o to. Bola zaujatá sama sebou. Ale je neobyčajne šťastná, že ho vidí živého a práve takého smelého a oduševneného pred sebou. Vedomie sa jej vracia. Srdiečko má zas na pokoji, nuž z vďačnosti je ochotná prisvedčiť na všetko.

A mal aj rohy?

Prečo by nemohol mať?

Aj kopytá?

Pravdaže!

A kde stál?

Tu!

Teraz sa Paulínka konečne rozpamätá a má dojem, že naozaj niekoho videla. Vie ho dosť presne popísať, ba vie celkom určite, kde stál. Práve tu to bolo, kde sa ešte hadie perie hýbe. Vystúpil naraz pred ňou zo zeme, vyplazil jazyk, natiahol pazúry, aby ju chytil za hrdlo, ale ona začala kričať a vtom prišiel už on, Tóno.

Veru tak to bolo.

Teda tak. Ach, veď Tóno to predvídal. On ho dobre pozná. Neraz sa spolu stretnú. Ale s ním si už neporadí. Ach, kdežeby, veď by mu on dal. Načože nosí so sebou sekeru. Iba pre malé deti je nebezpečný.

Paulínka by nemala sama chodiť do hory. Aspoň kým nedorastie. Alebo keď už chce, nech len jemu odkáže, on vždy príde i so sekerou a odprevadí ju. Ba môže s ňou zájsť až do Zeleného kúta, kde preteká jarček, v ktorom sa mihá plno zlatých rybiek, môže jej ukázať jarabice, drozdie vajíčka, jastrabie hniezdo, ba aj jelenie parohy, ktoré našiel v kružine a má ich ukryté pod machom. Veru môže. Kvôli nej to urobí, keď bude chcieť, ak mu niekedy donesie okruštek chleba.

Či by to mohla?

Paulínka nevie. Ale celkom sa nezrieka, lebo túži vidieť všetko, čo spomína. Chcela by rozhodne s ním prejsť celú horu. Chcela by ísť všadiaľ, kde chodieva on. Ach, áno, a s okruštekom to už nejako zariadi. Veď to nemusí byť práve okruštek. Môže to byť aj smidka. Tóno sa uspokojí. Len nech je z takého bieleho chleba, ako jedáva ona, keď sedáva na prahu.

Ale Paulínka mu ešte toho dňa, keď sa šťastlivo dostanú z hory, vynesie na záhradu poriadny okruch a zostane mu potom stále takou vďačnou. S okruštekmi nemá ťažkosti. Marusa ich nepočíta, ani nožom nejako nemeria, ba občas, keď ju nadíde márnomyseľnosť, pretrie ich aj voňavou husacou masťou, lebo nemá tušenie, aké majú poslanie. Tým si Paulínka zaistí výdatnú a trvalú ochranu.

Od tých čias má naozaj otvorené všetky cesty do sveta. Môže sa pustiť, kade chce, a nemusí sa obávať, že niekde stretne obludu. Tóno ju všadiaľ sprevádza verne ako rytier. Sotva vyjde zo školy a stačí zhltnúť obed, už je tu. Sedí niekde nablízku, najčastejšie na pažiti za potokom medzi hustou jelšinou alebo priam pod záhradným múrom v potoku, kadiaľ sa ešte ťahajú husté tekvice, aby nebol nápadný, hádže do potoka skalky a pohvizduje, akoby len tak pre seba z dlhého času. Ale Paulínka dobre pozná ten hvizd. Nemá viac pomeškania doma a o chvíľu ich vidieť bežať ruka v ruke pažiťou.

Tóno už vie, kde sa majú obrátiť. Dnes má so sebou košíček, lebo sľúbil tetke, že donesie do mrvenice k večeri mladých tančokov a smrečkov. Teraz je práve čas, keď na mäkkých lúkach medzi horou najtuhšie rastú. Je máj, včera pršalo, noc bola teplá a od rána ich vari ešte nikto nebol vyzbierať. Nuž keď obídu Kozí vrch, istotne ich budú mať plný košíček. Kozí vrch, to je ten najvyšší na tejto strane potoka. Trčí z neho biela skala.

Áno, ten, lenže to sú nie obyčajné skaly. To je kamenný stôl a stoličky, keď chce Paulínka vedieť. On ich videl na vlastné oči, lebo tam už bol. Tam voľakedy sedával Jánošík i so svojou družinou. Ešte dosiaľ vidieť rováše, ktoré sám vytesal valaškou. Ale oni tak vysoko nejdú. Prejdú popod skalu Suchou dolinou na druhej strane a vrátia sa späť na pažiť. Keď nebude vládať, vezme ju na chrbát.

Ale Paulínka vládze. Má dobré nohy. A keby ju aj trochu zaboleli, nebude sa veru ponosovať. Nesmierne sa teší, že ju Tóno vzal na takú dlhú a odvážnu cestu. Je to pre ňu veľká udalosť. Ešte sa neškrabala dovrchu, kde si treba pomáhať aj rukami a kde sa nesmie veľa dívať za seba na dolinu, ak sa nechce skrbáľať do potoka. Ešte nešla takými horskými lúkami, kde rastie toľko rozličných chlpatých kvetov. Ach, je celkom vytešená a rozjasnená. Skacká ani vtáča, pobeháva za zelenými muškami a rozosmeje sa tenkým, zvonivým hláskom ako zvonček, keď spadne, lebo tu sa nemôže udrieť. Všadiaľ je hrubá vrstva mäkkého machu, ktorá ju nadnáša ako perina. Ani inakšie nebezpečenstvo jej nehrozí. Tóno tvrdí, že na takýchto miestach sa nezdržujú ani hady ani jašterice, lebo je príliš tienisto a vlhko. Môže odbehúvať, kde chce, zaostávať, koľko chce. Tóno na ňu počká. A keď zájde do húštinky, ohlasuje sa, aby ho počula. No najradšej predsa len hopká okolo neho. Tu a tam sa náhle pristavuje a ostražito hľadí medzi trávu ako on. Tu by mali rásť smrčky. Sú však ešte malé a majú hnedú hlavičku ako suchý list, nuž ľahko ich prehliadnuť. Aj Tóno sa dá napáliť. Neraz miesto smrčka zodvihne obyčajný šúľok, ktorý potom za hlasného obdivu Paulínky vyhadzuje vysoko, vysoko nad sochorce stromov.

Oveľa menej ostražitosti potrebujú pri zbieraní tančokov, lebo tie rastú spolu vo veľkých, tmavých kolesách, ktoré vidieť zďaleka. Vyzerá to tak, akoby ich bol niekto rozsieval.

Veď ich aj seje.

Kto?

Svätý Peter. Chodí každú noc po lúkach so zásterou a seje medzi kružinou, aby mali ľudia čo pomrviť do polievky. Tóno to vie od tetky Nánky, nuž musí to byť pravda.

Paulínke je clivo okolo srdca. Toľko tichých pohľadov ťažko znáša. Napätie vo svojej duši a v povetrí si nevie vysvetliť tým, že práve vošli do hlbokej zápače, nad ktorou sa povážlivo zúžilo svetlo. Je príliš malá, aby pochopila závislosť stavu ľudskej duše od prírodných javov.

Zato Tóno si to všimol. Je stále v strehu. Nespúšťa ju z očú ani vtedy, keď sa zdá, že je veľmi zaujatý hľadaním húb. Jedným okom vždy pozoruje, kde je, čo robí a ako sa cíti. A keďže už má aj určité skúsenosti s deťmi, ponáhľa sa zaplašiť nebezpečné tiene od svojej chránenky. Ukáže jej na hrubizný konár starej jedle, z ktorého vyrastá zelený krúžik.

Paulínka sa nevie prenadívať. Ako je to možné? Krúžiky rastú len zo zeme.

To je imelo. Vysvetľuje pohotove Tóno. Imelo rastie aj na jedli. Len keď vie o ňom. Raz si poň príde a urobí zelený lep na vtáčiky.

Akože to povedal, lep na vtáčiky?

Áno, na vtáčiky, najskorej sa lapí stehlík.

Aha, Paulínka už rozumie, aj u Gajerov majú nad dverami do kuchyne klietku so stehlíkom a vravia, že ho chytili na lep.

Nuž áno, stehlík sa dá ľahko chytiť na lep. On, Tóno, to vie a môže jej jedného chytiť.

Paulínke zažiaria očká radosťou, že bude mať tiež klietku so stehlíkom. Niekoľko ráz okolo Tóna poskočí a zatlieska.

Tóno sa tou radosťou tiež trochu nakazí a je ochotný chytiť jej aj ježa. Vie, kde majú hniezdo. Teraz sú tam mladé. Keď odrastú, jedno jej donesie. Môže ho zatvoriť do komory a bude im tam lapať myši.

Ach, nie, ona ježa nechce.

Prečo?

Akože je to s jeho pichliačmi?

Nuž tak, že si na ne napicháva plánky, keď si chce urobiť väčšiu zásobu na zimu.

Či ich nedostal z tŕňovej koruny Pána Krista?

Kto jej to povedal?

Marusa!

Nuž to je klamstvo, lebo by o tom museli najprv vedieť tetka Nánka.

No ona ho jednako nechce. Stehlík jej stačí. Bude mu lapať hlísty.

Lenže stehlík má radšej ľanové semiačko.

Tým lepšie, ľanového semiačka majú na šope v starých truhlách dosť.

Nech má teda stehlíka, keď tak chce. Ukončuje múdro rozhovor Tóno, aby bolo po jej, a má chuť urobiť jej aj klietku. Strýc od Špiritajov, ktorý pletie košíky, mu už poradí, aké prúty má nastrúhať a ako začať. Áno, veď on mu zavše v zime pomáha. Ale nemusí sa už o tom rozhovoriť. Práve vyšli z úzkej zápače na laz a tu sa im otvára výhľad na široké údolie, zelené polia, mnohé kopce a tmavé vrchy za nimi. Paulínka zhíkne, zastane a nevie prísť k slovu.

Tu dolu pod nimi na širokom priestranstve kopí sa veľké množstvo domov, strecha na streche ako nejaká hromada šedivého kameňa. Niektoré domy sú vysoké o niekoľkých poschodiach, niektoré strechy červené ako tehla, iné biele, iné zas zelené. Spomedzi nich dvíhajú sa štyri veže so zlatými guľami a krížmi. Pomedzi stromy prebehujú krížom-krážom cesty, rovné, akoby ich niekto linonárom nameral. Ach, nikdy nemala predstavu o takom množstve domov. Nikdy nemala tušenie, že môže byť toľko ulíc. V dedine je iba jedna. A potom je tu ešte veľa podivuhodností, ktoré ju udivujú. Údolím tiahne sa široká, lesklá stužka ako klzké telo ozrutného hada, poniže je zas hromada dlhých domov s akýmisi vysokými rúrami na strechách, z ktorých sa valí čierny dym, tam hladká rovina, rozvalené polia, nové doliny, svetlá, blesky, tiene a nesmierna obloha. Nevie, na čo by sa mala skôr podívať.

Tóno si musí sadnúť, aby jej všetko poriadkom vysvetlil.

To je mesto. Či už bola niekedy v meste?

Ach, nie, ale vravia, že tam býva jej kerestmama, raz že aj ona pôjde k nej.

Tetka Nánka chodia tam každú sobotu. Niekedy donesú odtiaľ biely rožok, lebo tam sú aj pekári, čo pečú biely chlieb a deťom rožky. Áno, potom sú tam železné obchody, kde predávajú kosy. Jemu, Tónovi, už čoskoro budú musieť jednu kúpiť.

Poniže je zas fabrika s veľkými komínmi. Hľa, ako sa z nich čmudí. Zaiste hajceri hádžu do pece uhlie. Lebo tam nekúria drevom ako v dedine, ale uhlím. Preto je aj dym taký čierny. Keď vyjde zo školy, pôjde aj on ta zarábať. Tetka Nánka mu dajú dreváky a kapsu po starom otcovi a pôjde. Najprv bude iba pálenku a vodu nosiť chlapom k peci. Lebo pri peciach je veľmi horúco. Ach, nemôžu zniesť chlapi na sebe ani šaty. Majú iba remenné zástery a musia sa oblievať vodou, aby sa im kožka nechytila. Ale potom môže byť aj on hajcerom a každý mesiac donesie tetke Nánke poriadnu výplatu. Veru tak. Tóna čaká veľká budúcnosť. Mohol by o nej veľa vyprávať, lebo keď je sám, stále na ňu myslí. Ale Paulínka je zvedavá na ten lesklý pás, čo sa plazí pomedzi kružinu.

To je rieka.

Pravdaže, Paulínke to ešte nestačí, musí doložiť, že je to veľká voda, väčšia, ako tekáva v nedeľu potokom, keď odrazia kanál, že v nej žijú také veľké ryby ako bravy a že na jar, keď sa zodvihne, púšťajú po nej plte, ktoré plávajú i s pltníkmi dolu prúdom.

Kde až?

Do sveta!

Kde?

Tóno zodvihne ruku a chcel by ukázať presné miesto na obzore. Ale náhle zbadá, že je to nemožné. Má takú malú ruku, sotva si ňou dočiahne nad čelo, dolina, kade sa vinie rieka, je dlhá, ani nevidieť, kde sa končí, ale rieka tečie ešte ďalej, krúti sa poza tie vrchy, ktoré tam ďalej splývajú s oblohou, rozľahlými rovinami, ktoré sú za nimi a ktoré už nemôžu vidieť, a potom ďalej do sveta, nuž kde zapichnúť prst. Svet náhle rastie pred ním, šíri sa na všetky strany do nedohľadna a on sa stráca v ňom. Badá, že musí niečo spustiť zo svojho velikášstva. Svet nemožno zmerať rukou, ak sa nechce ukázať smiešnym. Musí sa vzdať, a aby zakryl svoje rozpaky, radšej upozorní Paulínku na podlhovastý kopec tamdolu pod horami a povie, že je to hrob.

Ktože je v ňom pochovaný?

Vari sám Atila.

A kto to bol?

Atila bol bič boží, odpovie rýchlo Tóno a je spokojný sám so sebou, že to práve tak dobre vie ako starší žiaci, keď ich učiteľ v škole rectuje.

Potom sa poberú ďalej. Majú pred sebou polovicu cesty a ešte aj mnoho vecí, o ktorých sa musí Tóno naširoko rozhovoriť. Paulínka je veľmi bystrá a náročná. Všíma si aj to, čo jemu vypadne z pozornosti, alebo aspoň čomu neprikladá takú veľkú dôležitosť, aby sa zastavovali. Dáva neustále otázky a často také neočakávané, že aj jemu sa schumelí v hlave a musí rýchlo vymýšľať fígle, aby si zachránil protektorstvo. Neunavuje ju ani cesta. Pobeháva a poskakuje ani kozliatko. Má na konci cesty tváričku práve takú živú ako na počiatku. Keď príde domov, je síce na tele ustatá, nemá už chuť behať popred dvere ako zvykne každý večer za mladými chrústami. Sedí pokojne na prahu, počúva, ako vyhrávajú svrčky, a potom sa pýta späť. Ale na duchu je svieža. Mnoho zo svojich skúseností povypráva Maruse, niečo mamke, kým pri nej nezaspí. No najviac si necháva pre seba, aby mala na čo myslieť, aby mala čím zamestnávať svoju hlávočku, na ktorej sa zo dňa na deň rozjasnieva viac čielko.

Tóno sa jej teraz stane najmilšou a najbližšou osobou. Je rozhodne najsmelší, najmocnejší a najmúdrejší. Aspoň Marusa sa mu v ničom nevyrovná. K mamke ho neprirovnáva len preto, že jej nechce spôsobiť zármutok, a mamka vari patrí aj k celkom inému druhu ľudí. No v každom prípade teraz myslí viac na Tóna ako na ňu. Jediný deň nemôže prežiť bez neho. Keď sa ukážu príznaky, že nepríde na dohovorené miesto, sama ide k nemu. Už vie, kde býva tetka Nánka, ktorá chytá malé deti na potoku do hrotka, ba aj to, že sú u nich vždy dvere spredu zatvorené a že treba prejsť medzierkou poza dom pod kôlňu. No a Tóno sa sám usiluje, aby príliš často neprišiel o svoju odmenu. Temer v tom istom čase a každé popoludnie ozýva sa jeho pískanie a potom podniká s ňou poučné vychádzky všetkými smermi.

Takto Paulínka každým dňom nadobúda väčší obzor. Zoznamuje sa s novými vecami i ľuďmi, vytvára si k nim vzťah a nadväzuje priateľstvá. Vonkajší svet ju stále viac vzrušuje a ona sa musí k nemu vracať vždy s určitejšími myšlienkami a citmi. Už nemá doma ani toľko meškania, aby sa pokojne najedla. Marusa sa s ňou preto veľa natrhuje. Najnovšie prišla medzi deti a má s nimi veľa pokonávačiek. Musí ísť ku Gajerkinej Valerke. Má krásne ružové handričky, aké práve potrebuje na nedeľné šaty pre svoju bábu. Ona jej za ne dá čipôčky, ktoré ukradomky nastrihala z mamkinho sviatočného kabátika. Musí ísť pomáhať chlapcom na potok stavať hať. Včera prekopali jarček, doniesli tehly i tľapkavé skaly, dnes urobia hať i zástavy také isté, ako sú na stave, potom pretiahnu aj hrable a budú plaviť drevo. Musí sa ísť pozrieť na haličských Cigánov, ktorí stavajú za dedinou šiatre. Nemá kedy zdržiavať sa doma. Musí byť všade tam, kde sa niečo robí. Na spoločnosti jej nezáleží. Nie je výberčivá. Raz sa natriasa s polonahými a umazanými pastierskymi deťmi, raz zaháňa veľkým prútom pasáčkam husi na pažiti alebo čupí s chlapcami okolo ohňa a papekom štúra do pahreby, v ktorej vystreľujú upečené orechy. Ale všade pri nej je aj veľký Tóno, aby zavčasu zakročil, keby ju niekto ohrozoval alebo keby sa jej upieralo nejaké právo. Obyčajne nikdy k tomu nedôjde. Nespratník ponáhľa sa skoro vždy sám napraviť chybu alebo nahradiť škodu, ktorú spôsobil. Nie preto, že by azda Tónová päsť naháňala taký strach, ale preto, že Paulínka požíva všeobecnú úctu. Všetky deti ju jednomyseľne považujú za krehkejšiu a jemnejšiu osôbku, ako sú samy. Šetria ju, dávajú jej prednosť a vedelo by ich svedomie veľmi trápiť, keby jej spôsobili nejakú krivdu. A Paulínka je dobrosrdečná, prajná. Nevie ublížiť. Stavia sa vždy na stranu poníženého a zavrhnutého. Vie poľutovať a pretrpieť bôľ iného. Pri hre je ústupčivejšia, podvoľuje sa vedeniu, nezadiera, nerobí prieky. Oduševňuje sa za každú maličkosť a ochotne vyhovie prosebníkom, ktorí zatúžia po nejakej maškrte z ich preplnenej komory. Nuž ktože by ju nectil a nemaznal. Paulínka je miláčikom detského národa v celej dedine. Všade je vítaná.

Aj Tóno sa popri nej zušľachťuje. Neraz pozoruje jej malé biele rúčky s ružovými nechtíkmi a pomeriava ich so svojimi čľaptavými a drsnými. Ale aké pomeriavanie? Či sa dá kvet s kameňom porovnať? Paulínka je celkom iná bytosť ako on. Patrí azda medzi tie bytosti, čo strážia božie telo na oltári. Celá jej postava je ľahučká ako páperie. Áno, musí byť veľmi opatrný, aby jej niekto neuškodil. Vari bude dobre, keď sa častejšie umyje, pieskom vydrie ruky, keď si i vlasy prečeše, keď si pred ňou aspoň do rukáva vyutiera nos, keď pocíti, že mu prevlhúva. Nerobil to nikdy, iba ak si jazykom zavše zalizol, ale teraz to bude musieť robiť. A vôbec, nepatrí sa akosi, aby pred ňou smrkal, pľuval, sŕkal, ako to robievajú iní, ba nemôže pred ňou ani tak hocako rozprávať. Veru. V poslednom čase vyhýba sa aj bitkám, najmä keď je ona nablízku. Spory, ktoré by sa inakšie mali skončiť na zemi krvavými škrabancami a plačom, snaží sa urovnať vyjednávaním, hoci ho to stojí veľa zapierania a dosiahne iba mnoho nedodržateľných sľubov. Pravdu povediac, má teda Paulínka na neho blahodarný vplyv. Ak to tak ďalej pôjde, vyrastie z neho rúči chlapec. Aspoň tetka Nánka robia si také uzávery, keď spozorujú, aké má zo dňa na deň poslušnejšie a hladšie vlasy a ako málo chodievajú ženy k nim na výpravky.

Ale raz predsa zvíťazí nad ním stará vášeň. Príčinu na to mu zavdá nenávisť, ktorá sa vyvinie medzi najmladšími bojovníkmi dediny a dvoma kučeravými synmi pána Tótha, ktorí dochádzajú každý večer s kandľami do horárne po mlieko z vyšnej dediny. Pán Tóth je svedomitý obchodník. Usilovne predáva ľuďom múku, kávu, geršňu, petrolej a sviečky, ako predával už jeho otec a starý otec. Je známou a veľmi váženou osobou na celom vidieku. Často ho nazývajú pánom urodzeným, lebo nemá len vždy vyholenú bradu a bajúzy ako pán farár, ale má aj úctyhodné brucho, prepásané ťažkou striebornou reťazou. Všetky ženy u neho kupujú a každý mesiac mu poctivo zanesú celú výplatu svojich mužov, za čo obyčajne dostanú dva promincľové cukríky pre decká.

Dalo by sa teda očakávať, že medzi jeho potomstvom a dedinskou mládežou vznikne najväčšia zhoda. Ale k tomu nemôže vôbec dôjsť, keď medzi susednými dedinami trvá odjakživa určité napätie, ktoré sa nevybíja len občasnými súdnymi spormi otcov pre vypásanie a vykášanie a krvavými šarvátkami synov pre záletníctvo, ale aj celkom pravidelnými bojmi najmladších pre odlišnú príslušnosť. A okrem toho dvaja Tóthovi synkovia chovajú sa už teraz veľmi povýšene k svojim budúcim zákazníkom. Keď sa vezú dedinou na starej bričke, aby doviezli otcovi zo stanice najpotrebnejší a najchúlostivejší tovar, štvú do cvalu strapatého a divého žrebca práve vtedy, keď majú ísť pomedzi hrajúce sa deti, ba mladší a pehavejší Ervín pretiahne bičom nemilosrdne každého opovážlivca, ktorý zavčasu neodskočí z cesty niekde do dvora. To je dostačujúci dôvod. Chlapci ťažko znášajú poníženie a mnohí musia ešte k tomu na hanbu sveta nosiť na tvári, po nohách alebo rukách viditeľné znaky potupy. Preto len čo počujú, že horárove kravy majú zásobovať tóthovskú rodinu mliekom, pripravujú sa na odvetu. Nesporne sú vo výhode. Boj sa odohráva v ich revíre, môžu sa zúčastniť na ňom v plnom počte, kým na druhej strane sú len dvaja a nemajú svoju najistejšiu ochranu — bričku. Pán Tóth asi nedovolí na takú krátku cestu zapriahať a unúvať žrebca, a tak musia vykonať každý večer povinnú prechádzku peši, ba nemôžu sa ani, naspäť idúc, s plnými kandľami veľmi ponáhľať, ak nechcú doma od prchkej mamy dostať po buchnáte na chrbát, že doniesli len pol miery. Väčšie nešťastie ich nemohlo ani stihnúť. Nepriateľ obsadí všetky kroviská, jamy i priekopy okolo cesty za dedinou najmenej na dĺžke jedného kilometra a obsypáva ich skalami každej veľkosti. Musia sa neustále obzerať, uhýnať, poskakovať, aby mali celú kožku. Ešte dobre, že sa neopovážia vystúpiť priam pred nich. Najskorej sa boja staršieho Imricha. Nosí už dlhé nohavice a na budúci rok chce si nechať podrásť fúziky. Potom rozpráva sa tiež, že v tej ruke, čo má neustále zastrčenú vo vrecku, drží vraj nabitý revolver. Nuž v takom prípade pokoj. Vždy je bezpečnejšie držať sa obďaleč a skrývať hlavu za nejakú väčšiu skalu, hoci z takej polohy sa ťažko hádže a triafa.

Ale teraz práve tento nebezpečný Imro s revolverom vystal. Už je veru dosť veľký, aby sa doma len tak bez zamestnania potuloval, z dlhej chvíle vystával pred obchodom a pokrikoval na dospelé dievky. Apa má s ním určité zámery. Ešte o tom nikomu nehovorí. Ani žene Šáre, ktorá má na to prvenské právo, len si húta vo svojej plešivej hlave, húta, kalkuluje a na častých obchodných cestách sa informuje u vplyvných priateľov a priaznivcov. Azda bude z toho nejaká výhodná kúpa, najskorej v niektorom krajskom meste veľký, pevne sklepený dom so zreteľným nápisom na frontálnej stene: Veľkoobchod so železom a stály sklad hospodárskych strojov, ku ktorému sa ešte primaľuje firma: Imrich Tóth. Ale najprv musí ísť tento budúci veľkoobchodník, najväčšia nádej domu, k niektorému priaznivcovi do sveta, aby sa dobre zoznámil s rozličnými obchodnými figľami, poznal účtovné knihy, vedel, ako sa kalkuluje, aby si získal priateľov a videl, ako to vo svete ide.

Preto jedného pochmúrneho večera opatrne sa zakráda s dvoma kandľami dolu dedinou iba mladší chatrnejší Ervínko, lebo on nemohol ísť s bratom zároveň do sveta, keďže je ešte mladý a čaká ho najviac, práve pre jeho chatrnosť, úradnícka kariéra, ak mu bude duch a telo dlhšie slúžiť. Istotne si uvedomuje, čo ho očakáva, nuž necíti sa dobre. Dostal sa do poriadnej kaše. Ten vypínavý Imro nenechal mu ani revolver, aby ho mohol aspoň prázdny držať vo vrecku a zastrašovať odvážlivcov. Je vydaný úplne na milosť a nemilosť nepriateľom. Nuž nie je to veru závideniahodné rozpoloženie. Ide ako zlodej, prikráda sa len popri plotoch od domu k domu a bojazlivo nazerá do dvorov, či odniekiaľ nepočuje bojový krik. Oči a uši mu každým krokom rastú, brada sa mu trasie a musí neprestajne pregĺgať hrče slín. Ach, je to nepríjemné, veľmi nepríjemné a nebezpečné, myslí si. Keby sa mu aspoň dnes prepieklo, keby nezbadali, že nemá sprievodcu, keby si mysleli, že ho čaká za dedinou a má dva revolvery. Ach, veru, keby. Dozajtra by už nejaké východisko objavil.

Ale darmo sa tuží. Dedina nie je taká rozsiahla a zastavaná, aby sa nedalo vidieť z pažite za záhradami, kde sa povedzme niekoľko šarvancov vyvaľuje, kto sa to ťahá tak okúňavo cestou, a aby niekto opatrnejší nemohol vidieť zo stráne, kde napochytre vybehol, či vyše dediny ozaj nestojí na ceste nejaká tmavá, ramenatejšia postava. Ba nájde sa aj rýchly posol, čo neobyčajnú novinu roznesie po celej dedine, preto čo ako chytro ho vybavia v horárni a čo ako naťahuje potom nohy, aby bol čím skôr z nebezpečného pásma preč, predsa, keď vyjde z dediny, na moste, teda práve na takom mieste, ktoré nemôže nijako obísť a ktoré je zároveň najužšie, čaká na neho tmavý hlúčok.

Sprvu sa vlastne zdá, že obíde nasucho. Ervínko je totiž nie celkom taký úbohý, ako sa vidí. V jeho vycivenom tele prebýva dosť chytrý duch. Rýchlo prehliadne, ustáli situáciu, a keď vidí, že na obranu nemôže vôbec počítať, použije svoju výrečnosť. Čože od neho chcú, veď on im nikdy nič zlého nespravil. To Imro, áno, ten ho naprával. A potom, ak by sa nejako dojednali, ak by ho chceli prepustiť, mohol by im zajtra o takomto čase niečo priniesť, povedzme cukríky alebo čokoládu. Áno, aj to by mohol, keby chceli.

Chlapcom sa to prividí. Nuž čokoláda by nebola zlá, ale istotne.

Pravdaže. Môžu mu veriť, keď to on povie. Každý deň im niečo prinesie. Aj na bričku sa môžu ulepiť, keď zas pôjde na stanicu. Dotvrdzuje oduševnene Ervínko a uberá sa s plnými kandľami ďalej. Cestu má voľnú. Ibaže veľký Tóno sa viac o neho obtrie a podstrčí mu aj nohu, aby zabakal. Nestane sa vcelku nič. Ervín nezabaká. Zavčasu zbadá zlomyseľnosť protivníka, obkročí pozorne nadstavenú nohu a môže ísť pokojne ďalej. Ale hrdá tóthovská krv mu nedá pokoja. Pristaví sa, a keď vidí, že má pred sebou iba obyčajného trhana, ktorý možno ani do partie nepatrí, myslí si, že od neho si to nemusí dať ľúbiť, najmä keď ostatných má na svojej strane, lebo sa s nimi dojednal, preto z rozhorčenosti vykĺzne mu z úst nešťastné slovo: Goliáš. Tým sa dostáva všetko na druhú koľaj. Tóna pomŕza táto nadávka už vtedy, keď ju počuje od pána farára v škole, nie ešte keď sa ju opováži vysloviť nejaký červíček, dokonca pehavý Ervínko. V tej chvíli zabúda na všetky predsavzatia, vzplanie divou zlosťou a vyrúti sa proti odvážlivcovi tak prudko, že mu už pri prvom náraze vykäcnú kandle z rúk. Mlieko sa rozleje ani povodeň do prachu, chasníci sa nad tým škodoradostne rozrehocú a Ervín stŕpne. Takéto bohapusté a barbarské ničenie jeho majetku mu berie všetku rozvahu. Ozelenie, zachrčí ako pudlík a s jazykom medzi zubami vrhne sa slepo na Tóna.

Je z toho poriadna bitka. Ervín nie je celkom slabý protivník a rozhodne nie zlý bojovník. Má v sebe veľa vytrvalosti a ešte viac vzdoru. Vie kopať, škrabať, robí náznaky aj modernejších spôsobov zápasu, ako boxu, ba vie aj hrýzť. Ale za chvíľu predsa len leží na zemi rozplazený a Tóno, sediac na ňom, nevie sa naponáhlo rozhodnúť, čo ešte podniknúť, aby ho úplne skrotil. Je to aj ťažko. Pre neho sa zápas vlastne skončil. Je nesporne víťazom. Mohol by vstať, utrieť si rukávom nos, z ktorého mu práve vyfrklo trochu trvi, a mohol by v pokoji ísť svojou cestou. Ale tento pod ním sa nechce podrobiť. Hádže sa ani ryba, trepe hlavou, škrípe zubami, jastrí očami, chcel by hrýzť, hrýzť, má ešte veľa bojovnosti v sebe. Dostáva sa práve do najväčšieho rozohnenia, ak by ho pustil, vrhol by sa na neho ako besný pes, nuž čo si počať. Ťahať mu uši, vyvracať nos, vykrivovať ústa či ho plieskať rukami z oboch strán, kým ho krv nezaleje. Ach, to sa mu už vari nepatrí.

A vtedy mu prichádza na pomoc Paulínka. Áno, malá Paulínka z krčmy, lebo aj ona sa zúčastnila na tomto podniku. Zavčasu zbadala, o čo ide, a svorne s ostatnými postavila sa so skalou v ruke k mostu, aby zachraňovala česť dediny. Hoci je len dievča, s veľkým záujmom sleduje od začiatku zápas. Prirodzene, je na strane Tónovej, výska, tlieska, poskakuje od radosti nad jeho víťazstvom a teraz, aby mu prejavila svoju účasť, príde bližšie a napľuje Ervínkovi do tváre. To je dobre, myslí si Tóno. Aj ostatným sa taká odvaha páči. Pľuj, Paulínka, kričia. I Tóno kričí, pridržujúc protivníkovi ruky pevne pri zemi, aby sa nimi nemohol brániť. Pľuj, Paulínka. A Paulínka pľuje, prikrčí sa nad Ervínovu hlavu a pľuje mu do tváre, do očú, pľuje stále za jasotu ostatných chasníkov, kým sa Ervín od samej bezmocnosti nepustí do plaču.

To je koniec, lebo už nemá síl a odvahy púšťať sa do odvety. Potupa je priveľká. Jeho citlivá duša ju nemôže zniesť. Tóno môže vstať a odkradnúť sa za ostatnými, aby ho niekto nepristihol pri čine. Cestou všetci jednomyseľne pochvaľujú Paulínku. Paulínka je hrdinkou dňa. Dlho sa bude o tom v škole, medzi plotmi, na pažiti rozprávať. Ach, božíčku, ako len nad ním čupela, ani sa nechcela odtrhnúť, len pľula a pľula, ani čo by ju boli najali.

I sama Paulínka sa cíti povýšenou. Sláva jej vstúpi vari priveľmi do hlavy. Namýšľa si, že je už väčšou a staršou. Tvár jej žiari. Po dome chodí vzpriamená, pohadzuje hlavou ako pyšný koník. Nevie ju nijaký predmet nadlhšie zaujať, lebo v duchu sa neprestáva zaoberať svojím veľkým činom. Obšmieta sa okolo Marusy, chvíľkami významne žmurkne a vyhladí si tváričku do tajomného úsmevu. Vari čaká, že sa jej bude pýtať, kde bola, čo robila. Zaiste. Ale Marusa je práve teraz málo vnímavá. Otupenými očami nezachytí ani jej výrečný pohľad ani tajnostkársky úsmev. Nuž čože, má jej sama vyzradiť? Ach, nie, ešte čo. Nech len zostane hlúpa, keď takou chce byť. Veď sa jej to dostane odniekiaľ do ušú a potom bude veľmi zvedavá, myslí si a je veľmi urazená takým okatým nezáujmom. Vcelku cíti sa však dobre. Nemusí jej predsa záležať na mienke takej Marusy. Tóno, chlapci už len niečo viac znamenajú. Veru, v tom môže byť istá. Presviedča sama seba a ešte aj do postele si nesie povznesenú náladu a neotrasené vedomie slávy.

No keď zatvorí oči a znovu prežíva pohnutú udalosť, nadobúda istého presvedčenia. Pred očami sa jej zjaví Ervín, ako sa zbiera namáhavo zo zeme, ako sa čmochce oslepený plačom v barine mlieka, zhľadúva otlčené kandle a ako sa potom vlečie hore cestou. Chudák. Večerom na opustenej ceste nezjaví sa nikto, aby ho mohol poľutovať. Musí sa sám prehrýzať vzdorom i žiaľom, ktorý sa hromadí v jeho plochej hrudi, musí si sám lízať rany. Tak veru. A doma ho čaká nová pohroma. Celá tóthovská rodina i so slúžkami a subjektmi osopí sa na neho vyčítavými otázkami, pozvŕtajú si ho pred očami, poohŕňajú nad ním nosy a jednomyseľne ho zavrhnú pre zbabelosť. Istotne tak spokojne neleží ako ona. Necíti také príjemné teplo v celom tele. Ani myšlienky nemôže mať také iskrenné. A predsa Ervín nie je celkom zlý chlapec, aby si to bol zaslúžil. Azda sa mu stala krivda. Má krotké, vodové oči, nevinný vzhľad. Mohlo by sa povedať, že nevie vodu zamútiť, a keby nemal toľko pieh po tvári, bol by aj dosť pekný chlapček. Je síce pravda, že na bričke pri svojom plecnatejšom bratovi býval dosť smelý a rád pošibkával bičom, no jej nespravil nikdy nič. Naopak, mal k nej priateľské sklony, lebo keď ju videl sedieť na prahu, vystrčil z voza ušatú hlavu a vyškieral sa na ňu, akoby sa jej chcel prihovoriť, ba raz jej bol hodil i dobrý lekvárový cukrík, pekne zabalený v žltom papieriku. A akože sa ona zachovala? Nuž bolo to hanebné vrhnúť sa na bezbrannú obeť a opľúvať ju. Veru hanebné. Ani za mačný mak nebolo v tom hrdinstva. Paulínke sa zatrasie srdiečko pohnutím, keď si to všetko dôkladne uvedomí. Veľkosť a sláva v nej náhle spľasne a stane sa zas maličkou. Pod perinou sa krčí, ako len môže. Nepraje si nič iné, len aby bolo stále tma. Spánok na ňu neprichádza dlho do noci. Nešťastný Ervín ju plaší. A nie je už celkom úbohý. Nadobúda sebavedomia. Začína sa na ňu potmehúdsky usmievať na jeden kútik úst. Zaiste má nejaký tajný úmysel, ktorý mu dodáva sily a ktorý je namierený proti nej. Ach, keby sa mohla niekde pred ním ukryť a keby mu mohla utiecť niekde ďaleko, aby ju ani Marusa ani mamka nenašla.

Ale nasledujúce ráno, keď mala úmysel uskutočniť, je trochu ospanlivá a nejako pomaly zlieza z postele, a preto Ervín, ktorý na ňu naozaj celú noc myslel a kul čierne pikle, zastihne ju ešte v košieľke, keď vojde neočakávane do izby so svojím plešivým apom. Žiari ozajstnou radosťou. Nevidieť na ňom ani stopy po včerajšom výprasku. Najskorej sa ráno celý močil v lúhu, že sa mu rozpustili všetky fľaky, ktoré utŕžil. Má na sebe dlhé nohavice a námornícku blúzu so širokou belasou mašľou pod hrdlom, stojí rozkročený uprostred izby s rukami vo vreckách a vyzývavo sa rozhliada po izbe. Paulínka musí zaliezť do najtmavšieho kúta, takou nepatrnou sa vedľa neho zdá. Ktože by si bol myslel, že jej sláva sa musí skončiť práve tak.

Chvalabohu, že aspoň Tóth nemá úmysel robiť nejaké rušné výstupy. Ach, pán Tóth sa nerád rozčuľuje. Zachodí mu to na srdce. Aj doma sa najradšej odprace do izby, pozamyká za sebou dvere, ba prichlopí si aj uši z oboch strán pevne dlaňami, keď začnú ženy v kuchyni pre niečo škrečať, aby mu zvučné hlasy nejako nezvýšili krvný tlak. Tak mu to prikázal aj osobný lekár. Prišiel vlastne len pani Hermíne oznámiť, kade jej dievčatko chodí a čo všetko stvára, lebo vo svojej dobromyseľnosti nechce uveriť, že by to robila s jej vedomím. Veď predsa on, pán Tóth, dobre vie, z akej bezúhonnej a výtečnej rodiny pochádza, aj o nej počuje len samú chválu. Práve preto nemieni celú záležitosť nejako naťahovať a pôsobiť jej nepríjemnosti, hoci príčinka by bola. Sú i určité znaky, ktoré by mu lekár bez ťažkostí overil, ba i svedkovia by sa našli. A potom, nemôže pripustiť, aby jeho chlapec bol v budúcnosti ohrozovaný na živote, keď po niečo príde sem do dediny. Ešte to, načo by boli zákony, žandári. V každom prípade musia si na dievča lepšie prihliadať. I on má dievčatá: Etelku a Viktu. Sú to už, pravdaže, hotové kišasonky. Etela skončila práve gazdinskú školu. Nemusel by sa o ne ani starať. Majú svoj rozum, nech si teda idú, kade chcú, a on ich predsa nespustí z očí. Ach, nemôže sa celá vec brať len tak naľahko. Dievčatá sú ľahkomyseľné, dajú sa zviesť na všelijaké neprístojnosti, najmä keď sa zavčasu pária s chlapcami. Najprv sú to iba nevinné hry, potom je to vážnejšie a môže vzniknúť aj škandál. On, pán Tóth, nepraje pani Hermíne, aby sa dožila na Paulínke nejakej hanby. Božechráň. No nazdá sa, že bude lepšie, keď si ju budú pridržiavať doma, aspoň zatiaľ, kým jej na brade uschne mlieko. Veru tak.

Vcelku pán Tóth nehovorí veľa. Nemárni času. Musí ešte robiť ďalšiu obchôdzku po dedine i s vysmiatym synkom Ervínom. A predsa toľko, že pani Hermína sa zhrozí, spína ruky a srdcervúco božeká, akú hanbu, akú len hanbu musí počuť na vlastné uši o svojom dieťati, ktorému obetuje celý svoj život, a že malej Paulínke neostáva už nič iné, len sa pustiť do plaču a vyrozprávať verejne všetko, čo jej plaší úbohú dušičku. Veď ona to tak nemyslela. Nazdala sa, že je to len hra. A keby sa Tóno nebol pustil do bitky, nemuselo sa nič stať. Áno, Tóno je vlastne všetkému na vine. Aj ochotná je každého pekne odprosiť, aj ruku bozkať pánu Tóthovi a predovšetkým sľúbiť, že už nebude nikdy na ľudí pľuť a že sa bude s pehavým Ervínkom pekne znášať a priateliť.

Našťastie takáto úprimná ľútosť dobre zapôsobí na prítomných, nežiadajú si viac. Pani Hermína prestane bedákať a pán Tóth stane sa prívetivejším. Hneď zabudne na nepríjemnú záležitosť, opytuje sa na Matúša, chcel by sa s ním porozprávať. Počul, že ide pristavovať, to bude zaiste potrebovať cement a on, pán Tóth, má niečo vo výhľade, nuž mohol by mu výhodne zaopatriť. Potom sa srdečne odporúča, praje skorého uzdravenia a odchádza.

Teda sa to neskončilo tak zle. Nerúcali sa nebesá, ani skaly sa nepukali. Všetko sa obišlo plačom. No sľuby sa musia plniť. Pani Hermína na to prísne dohliada. Aspoň za niekoľko dní je neoblomná. Bez jej vedomia sa nesmie podniknúť ani jediný krok a Marusa má prikázané vyliať pomyje na tekvičnisko, keby odtiaľ počula podozrivé vypiskovanie. Nuž za určitý čas neprežíva veru Paulínka závideniahodné chvíle. Veľké výhľady do sveta sa pred ňou zas uzatvorili. Musí sa uspokojiť s úzkymi, dávno obhliadnutými priestormi vo vnútri domu a so starými nenáročnými priateľstvami. Nemôže sa rozbehnúť záhradou, prejsť cez potok na pažiť a potom ďalej do hory, ako by sa žiadalo jej srdiečku. Najviac ak si sadne na prah predných dvier a vyzerá smutne na cestu ako v klietke uzavretý vtáčik.

Ale zdá sa, že aj život v dedine bol vo svojom najnepokojnejšom a najzvučnejšom prúde niečím ohromený, akoby nad strechy previslo nejaké ťažké a dusné mračno. Dni sú prázdnejšie a povetrie pokojnejšie. Z polí i hôr splavuje sa do ulice tíšina. Ani v jednom kúte nevznikne počatie nejakého veselšieho zvúčku. Jamy na pažitiach za potokom, ktoré sa inokedy hmýria bosými nohami a ohorenými tvárami, sú teraz prázdne, áno, prázdne a hluché celé dni. Deti sa neopovážia k nej priblížiť. Majú to vari zakázané. Občas sa plúžia popri plote na druhej strane cesty do školy alebo keď sa vracajú, odrecitujú zborom svoje pochválen, ak stretnú staršiu a vážnejšiu osobu, a rozchádzajú sa po jednom po dvoroch.

O Tónovi vôbec nepočuť. Nechodí ani do školy ani po drevo do hory. Najskorej bude prichlopený v dusnej jame na zemiaky, kde ho tetka Nánka zvykli zatvárať, keď vyviedol nejaké darebáctvo, ak ho neodviedli žandári v retiazkach priam do áreštu. Veru to môže byť. Darmo ho potom vyzerá. Niet ho v dedine. Ani ho nesmie nikto spomenúť. Tak. Každému prešla chuť myslieť na pestvá. Iba pehavý Ervín Tóth triumfuje. Vždy večerom vykračuje si smelo po ceste, strká kandľami, aby celá dedina vedela, že on ide, vyťahuje tenké hrdlo, prevaľuje hlavou zboka nabok ani káčer. Na Paulínku cmuká ako na domáceho rozmaznaného psíka, a keď ju prinúti obzrieť sa za ním, zubí sa, ba mal by vari i chuť pristaviť sa pri nej.

Paulínke je zo dňa na deň clivejšie. Nemá vôľu, nebaví ju nič a každý deň sa pre niečo hašterí s Marusou. Ach, život v klietke veru nemôže tešiť. Už netúži ani po stehlíkovi. Bolo by jej smutnejšie, keby sa ešte mala dívať na malého väzňa. Vtáčky nech si len skackajú po slobode. Vtedy sú krásne a veselé.

Chvalabohu, že pani Hermína nezotrváva dlho vo svojom predsavzatí striehnuť na ňu, vari tiež poľutuje uväznené vtáčky, a preto jej dovolí zabehnúť občas aspoň do Gajerov k Valerke. U Gajerov majú priestranný dvor s pažiťou. Valerka tam poznáša všetko svoje imanie, ktoré je veru nie malé. Skladá sa z úplného bytového zariadenia, z veľkého výberu vyparádených báb, z dvoch truhál bielizne a šatstva, z jednej debničky pestrých handričiek a starej nákupnej tašky, preplnenej rozličnými drobnôstkami, drievkami, skielkami, plieškami, ktoré dostávajú zakaždým iné značenie, raz je to celý salaš s košiarom, ovcami i psami, raz stádo kráv s pastiermi, inokedy zástupy ľudí alebo dokonca iba stromy a skaly. O všetko sa so svojou mladou priateľkou spravodlivo rozdelí. Paulína dostane sporáčik s celým príslušenstvom i s početným kŕdľom hydiny a statku, lebo je dobrou kuchárkou a má určité skúsenosti s kŕmením, kým ona si zas zariadi panskú izbu, aby mohla stále vymetať, upratovať, lebo je veľmi čistotná. Potom si ešte určia panské mená, usadia sa osobitne v odľahlých kútoch dvora a môžu sa navštevovať. Oj, príležitostí na návštevy je vždy dosť. Raz pochybí pani Pokornej paprika, nuž musí ísť k pani Smutnej na pôžičku, inokedy treba ísť pani Smutnej do jatky po mäso, vezme si košíček na ruku a ohlási sa aj po pani Pokornú. Nepotrebuje pani Pokorná niečo z jatky? Ba, práve jej vyšla slaninka a jej muž má rád bryndzové halušky so slaninkou. Keď si domácnosť opatria, vezmú obe panie všetky svoje dietky na kočíky a idú pod červeným slnečníkom na vychádzku. Usadia sa pod starou hruškou. Deti rozložia po pažiti a ony vedú rozumné rozhovory.

Takto im rýchlo ubieha čas. Valerka je vynaliezavá. Vymýšľa vždy nové hry. Zdá sa, že inému ani nežije. Hoci je už vo veku, keď sa dievčatkám vydeľujú určité povinnosti, aby sa priúčali svojmu budúcemu určeniu, ona nerobí nič, ba nechodí ani do školy. Gajerka ju chráni od každej i sebamenšej námahy. Bojí sa, že by jej mohla raz zomrieť, ako jej zomrel i muž.

Valerka je od malička chymražná. Prekonala veľa nebezpečných chorôb, ťažko sa púšťala chodiť a dosiaľ nevie jasne vypovedať niektoré slová. Väčšiu čiastku jesene i zimy preleží na posteli vo vykúrenej izbe, pije čaj z korienkov a zeliniek, ktoré radia tetka Nánka, a pohráva sa s chlpatou opičkou, upevnenou na gumke nad jej hlávkou tak, aby ju mohla hocikedy rozhojdať rukou. Len na jar a v lete má dovolené chodiť po slniečku, ale nesmie sa veľa namáhať, lebo v noci sa potom potí a pľuje krv. To Gajerku obyčajne veľmi poľaká. Častejšie zodvihne zásterku k nosu a snaží sa pridržať ju len pri takých hrách, ktoré nevyžadujú námahu. Veď nemusí nič robiť, vravieva, celkom nič. Chvalabohu, nie je odkázaná na jej pomoc. Má po mužovi penziu a pri svadbách a krstinách si privyrobí toľko, že by si mohla zavolať aj výpomoc, keby na to prišlo. Nemusí sa ani hýbať, ona jej všetko podá, len nech je a dýcha.

Nuž Valerka má dosť času na rozmýšľanie. Preto je aj taká šikovná a pohotová, keď sa niektorá zábavka stane nudnou. Rýchlo a bez zaklínania premení obyčajný drevený stolček na okrídleného tátoša, ktorý ju má zaniesť do zlatej krajiny, alebo na Noemov koráb, na ktorom zachraňuje všetko tvorstvo pred vzdúvajúcou sa potopou.

Paulínka ju má rada. Okolo nej i tie najbezvýznamnejšie, pohodené, ľuďmi zabudnuté predmety nadobúdajú hodnoty a dôležitosti, svet je v neustálom zrode, ba i sama prepodobnieva sa do rozličných osôb, stavov i tvorov. Raz je pani Pokornou, dôvernou a nepostrádateľnou priateľkou pani Smutnej, o chvíľu zakliatou princeznou, žabkou alebo kvietkom. Vždy tým, čím ju práve vidia Valerkine hnedé a prenikavé oči. Takto si ani nemusí fantáziu zvlášť namáhať, predsa sa nachádza stále v inej rozprávke. Využíva teda zhovievavosť svojej mamky.

Ale okrem toho Gajerovci bývajú aj v susedstve tetky Nánky. Oba dvory delí len vysoký doštený plot. Malá Paulínka môže k nemu priložiť ucho hocikedy, keď Valerka odbehne po nejakú hračku do domu, a môže bedlivo načúvať. Naozaj je na druhej strane ticho. Neozve sa nijaký hrmot, nijaké hlasnejšie kroky, ktoré by vyvrátili jej domnienku. Naozaj. Tóna odviedli žandári v retiazkach do väzenia? Sprvu má veru slabú nádej. Neuspokojuje ju ani jeden z tých zvukov, ktoré prenikajú z druhej strany plota. Sú príliš známe, bezvýznamné. V chlieve grúli prasa, v hnojovke pod maštaľou čľapoce kačka, pod plotom hrabú a krákoria kury s kohútom, zavše počuť tetku Nánku, ako sa zhovárajú sami so sebou, keď idú s krhlami po vodu k studni alebo keď berú drevo do náručia pod kôlňou. Darmo čaká, že niekto si hlasno odpľuje, zahvizdne, zatne prudko sekerou do kláta alebo zaštrká reťazou. Veru nič takého. Na dvore tetky Nánky je pusto, pustejšie ako na ktoromkoľvek inom dvore. Náradie, ktoré by azda mohlo vydávať prenikavejšie zvuky, teraz odpočíva, nikto ním nenarába, nijaké ruky sa po ňom nenačahujú. Aspoň v povetrí nieto žiadneho zvuku o tom. Na dvore rozhodne nie. Lež zo šopy každý deň prenikne podozrivý šramot, akoby sa niekto preťahoval podstreším, otváral padacie dvere so zahrdzavenými čapmi a schádzal rýchlo schodmi, a to práve vtedy, keď tetka Nánka sa s niekým na ulici rozprávajú alebo niečo dlhšie porábajú v záhrade. Ktože by to mohol byť? Vari nie zlodej? Ach, kdeže by! Paulínka je už nie taká hlúpučká, aby si nevedela domyslieť, že zlodeji nemajú radi božie svetlo, a potom tetka Nánka by už boli museli viac ráz vybehnúť s krikom na ulicu. Nie veru. To bude len asi taký domáci, celkom neškodný zlodej, o ktorom majú dobrú známosť, ba ktorému pravidelne podstrkujú na hiart v pitvore misu s haluškami alebo s dobre omastenými zemiakmi práve vtedy, keď sa chystajú na dlhšie z domu, aby, preboha, nezomrel hladom na tom svojom dobrovoľnom vyhnanci.

Paulínka môže byť spokojná. Nič neobyčajného, nedovoleného a hrozného sa nedeje. Je to celkom iste domáca záležitosť, azda trucovitosť. Veru, nič viac, len trucovitosť. A predsa sa vyrušuje z hry, napína uši, opiera zvedavo oči na strechu, chcela by zistiť, kde šramot vzniká. Ach, tam, uhádne raz a teší sa tomu, áno, v tom dolnom rohu od záhrady, kde prilieha kôlňa. Istotne je to on, Tóno.

Veru nemôže to byť nikto druhý. Miesto v najdolnejšom rohu nad kôlňou si už dávnejšie bol vyhliadol pre každý prípad, a keď tetka Nánka, rozhorčená nad jeho novým činom, čiahali za korbáčom, aby si vyliali na ňom zlosť a odčinili na jeho chrbte krivdu a škodu, ktorú spôsobil Ervínkovi, priam pred urazenou dôstojnosťou pána Tótha, ba i pred škodoradostnými očkami vychrtlého Ervínka, vyhodil sa ani lev k dverám, zaliezol až ta a zatarasil cestu za sebou tak dôkladne, že by sa k nemu ani regiment žandárov nedostal. Nech si teraz chytajú, koho chcú. Jeho nedostanú, veru nie, aspoň živého nie, lebo je rozhodnutý podpáliť dom, keby sa k nemu prebíjali. Načože by mu boli zápalky, ktoré nosí vždy vo vrecku. Nech zhoria všetci s ním. Nemá milosrdenstva pre nikoho. Ani tetku Nánku, ktorým je všelijako zaviazaný, neľutuje. Načo sa pridali k nim. Ach, bože môj, celý svet sa proti nemu postavil. Načo mu je život, keď ho už nechce ničím tešiť? Nie, nepoddá sa. Radšej zomrie. Veru tak! Dobre, že ho prvý deň nechali na pokoji. Bol veľmi nebezpečný. Srdce mu trepalo, zápalky držal stále v hrsti a načúval celým telom. Odkiaľ pôjdu? Hore schodmi by to bolo vari nebezpečné. Na padacie dvere zatisol ťažkú truhlu so železivom. Mohlo by niekoľkých dolomiť. Ani z kôlne nie, tam je plno dreva, nebude sa im chcieť odhadzovať. Ale veď ho môžu prekvapiť od chrbta. Ak priložia k zadnej stene rebrík, vylezú pod odkvap a vytiahnu ho za nohy ani raka. Ach, bolo to hrozné. Každú chvíľu mohol zošalieť. Iba na druhý deň mu hlad trochu vyčistil čiernu myseľ. Nahliadne, že sa vlastne nenachádza v takom zlom rozpoložení, že by musel myslieť iba na obranu. Veď sa okolo neho nič podozrivého nedeje. Pán Tóth i so svojím synčekom odišiel, tetka Nánka sa do večera upokojili, dnes sa chytili do roboty i ľudia chodia pokojne po ceste, slnko putuje po oblohe. Odnikiaľ napočuť strmší krok, povely a štrnganie zbraní. Napätie teda v ňom povolí. Zápalky pustí, pohýbe nohami, prevalí sa tak, aby sa mu pohodlnejšie ležalo, ba keď sa mu hlasnejšie ozvú črevá a pomedzi škáry v streche vidí, že tetka vybrali sa s košom a s motykou niekde na ostredok, uvoľní si cestu a zbehne dolu, či by niekde nenašiel rajnicu na vyškrabanie. Našťastie tetka Nánka počítali s touto Tónovou slabosťou, urobili tak, aby nemusel dlho hľadať. Veď bolo práve poludnie.

To mu dobre padlo. Tóno dostane hneď chuť znova sa vrátiť na svoje stanovisko a viesť ďalej hrdinský odboj. Ukáže sa, kto z koho. Teraz si upraví i miesto pre väčšie pohodlie, lebo to už nemá byť nedobytná pevnosť, ale útulok, áno, tichý útulok pred ľudskou nevďačnosťou. Preto ho zväčší na šírku i na dĺžku, donesie sena, poupcháva všetky diery, kadiaľ sa v noci predieral k nemu studený vietor, ustelie si tak, aby mohol aj sedieť a spať, upraví si rozhľadne, aby mal svet vždy pred očami, a môžu mu vyliezť na chrbát. Zle mu nebude. Takto sa ľahko zbudne aj nepohodlnej školy, aj ťažkej roboty s drevom a mnohých iných nepríjemných povinností. Bude len spať a snívať, áno, snívať o svojich veľkých činoch, o svojich hrdinstvách a svojej sláve, ktorá ho čaká, ktorá ho povznesie k hviezdam.

Už teraz je povznesený nad obyčajných ľudí. Nemoce sa pomedzi nich, nehľadí na nich zdola, ale zhora, z dvojmetrovej výšky, odkiaľ sa mu javia v novej podobe. Pozerá na ich hlavy, na ich plecia, môže lepšie uhádnuť, čo si myslia, a hlavne, vidí aj tých, s ktorými sa stretnú za najbližším rohom. Mohlo by sa povedať, že má na dlani ich osud. Napríklad tuto po Gajerovie dvore behá malá Paulínka. Mnoho a hlasno šteboce, vyskakuje okolo Valerky, chce byť vari veselá. Nuž nech je. On dobre vie, že to nebude dlho trvať. Ani sa nevybehá do chuti, lebo ďaleko nezájde. Nešťastie sa rýchle blíži, najmä teraz, keď nemá pri sebe ochrancu. Satan nespí. Osídlo je už na ňu nastavené, len skočiť doň. A nebude to už dlho trvať. Azda dnes, azda zajtra. Áno, ľudia zdúpnejú hrôzou. Budú volať o pomoc, ale on sa nehne, len keď mu sám pánboh prikývne, vytrhne ju z tlamy obludy a prinesie ju živú a zdravú pani Hermíne na posteľ. Tu si ju máte. Urobil som to len kvôli vám a nečakám odmenu. Áno, tak to povie. A v tú chvíľu budú všetci plakať pohnutím, áno, všetci, aj pani Hermína, aj Paulínka. Veru tak, Tóno si praje z celého srdca, aby sa tak stalo.

Nasledujúcu nedeľu vynesie Valerka na dvor porcelánovú sošku Panny Márie, ktorú Gajerka doniesla zo starohorskej púte, a urobí jej pri plote veľký oltár. Keď príde k nej Paulínka, je už hotová, len oltár treba obložiť kvetmi. Dievčatá sa dlho radia, akých kvetov by mali použiť. Je to dôležité. Panna Mária sa im zdá veľmi vznešená a nevinná. Chceli by ju aj primerane prizdobiť. Po chvíli ustália, že najvhodnejšie by veru boli drobné biele zvončeky, ktoré rastú vždy za vodou pod horou, a bez meškania ponáhľajú sa to aj uskutočniť. Hneď sa vyberú s košíkmi na kvety. Háčik je však v tom, že treba prejsť cez lávku, lebo v nedeľu zarazia kanál a všetku vodu pustia potokom. Paulínka nemá strach. Na lávke síce nie je opierka, ale sú to dve pevné brvná, obložené brlinou, nuž nehrozí nijaké nebezpečenstvo, najmä keď človek po nej stúpa isto a nedíva sa veľmi na vodu. Paulínka sa po nej veľa nabehala s chlapcami a nikdy jej hlava nejako povážlivo nezoslabla. Horšie je s Valerkou, ktorá trpieva závratmi a nemôže sa dívať na prúdiacu vodu. Nuž čo robiť. Paulínka je ochotná ísť sama nazbierať zvončekov, sľubuje, že ich nazbiera dosť, lež Valerka si chce tiež zaistiť milosť u svätej Panny takou službou. Pravdaže, v takom prípade nezostáva nič iné len sa chytiť za ruky a postupovať spoločne. Paulínka ide vopred. Len sa netreba dívať do vody, vraví. Valérka ju poslúcha, aspoň sa snaží. Aj kráča spočiatku dosť isto. Len naprostriedku sa jej pozdá, že jej chce utiecť lavica. Ježišmária, ona nemôže ísť ďalej. Ach, teraz netreba zastať. Nie, nie, neurobí ani krok. Chce ísť naspäť, ale potom sa musí obrátiť a ísť napred. Nie, nie, práve dostáva závrat, všetko okolo nej sa točí, nevie, či stojí, či letí. Bože môj! Paulínka ju chce chytiť okolo pása a zadržať ju ľahko za sebou, najmä keď sa jej hrôzou mätie rozum.

Voda nie je taká veľká, aby sa v nej utopil človek, ani dievča, ktoré má už svoju váhu. Valerka sa v prúde pár razy prekrbáľa, tu i tam prehltne vodu, podúša ju, i oslepená a ohlušená je sipiacou penou, musí trochu zápasiť, ale nakoniec sa udrží na nohách a dopotáca sa k brehu.

Nuž čože to bolo? Iba na smiech. Malý kúpeľ. Voda sa s ňou trochu poihrala, poskákala po nej. Zaliala ju celú, mala vari aj strach, áno, ale teraz je zas dobre. Slnce jej žiari v očiach, chvalabohu. Ohliada sa, potľapkáva si po stehnách, o ktoré sa jej polepili šaty. Potom sa zas obzerá. Akože to bolo? Áno, tam naprostred lávky padli obe do vody, len prúd ich rozdelil. Nuž teraz by mala vidieť aj malú Paulínku. Kde je? Áno, kde? Hľadá okolo seba, bedlivejšie a s väčšími očami, pozoruje i prúd. Ale nič, nikde. Voda beží, splieta sa do pevného prúdu, naplňuje divým hukotom dolinu, prská a čľapoce do brehov, zdá sa, že rastie a vzmáha sa vo svojom hneve. Vtedy pochopí všetko. Najprv zmeravie, potom sa však rozplače a pustí sa do behu k dedine. Ľudia ju vidia, i pristavujú sa, čo je, čo sa robí? Valerka nevie vydať zo seba slova, iba doma vo dvore pred materou sa jej otvoria ústa.

Gajerka zvýskne, zalomí rukami a uteká na ulicu s krikom. Vtedy, pravdaže je už Tóno na nohách. Čože, má vari ešte čakať na božie znamenie, keď je drahá každá minúta, každá sekunda? Ach, má toho toľko na hlave a voda sa nepristaví. Nie veru. V takom prípade treba konať. Vyrúti sa preto ako víchor, rozváľa všetky prekážky, vyplaší aj tetku Nánku, ktorá sedia v pitvore a čítajú ako obyčajne v nedeľu o živote svätých. Ba vari im vyrazí aj knihu z rúk a rozsype po zemi listy, šašo pochabý. Ale či on má teraz času hľadieť pod nohy a opatrne obchádzať ľudí, keď ide o život? Myslí len na jediný cieľ, a ten je veľmi vzdialený, ba vzďaľuje sa od neho každým okamihom. Nuž nemôže sa zdržiavať.

Teraz záleží na tom, či predbehne vodu, lebo s ľuďmi sa nemusí pretekať. Necháva ich ďaleko za sebou. Ľudia si musia mnoho uvedomiť, mnoho zariadiť, kým sa rozhodnú k činu. Horšie je s vodou. Tá je práve v najväčšom rozbehu, ženie sa bez prestávky známym korytom, kde si už dávno vyhladila kamene, pohládzala výmole, odstránila prekážky, ktoré jej stáli v ceste, a okrem toho má hodný náskok. Kým sa Valerka vymotala z prúdu, vymotala sa a dobehla so správou domov, mala času svoju ľahkú obeť odniesť hodný kúsok. Ale ani Tóno nemá zlé nohy. Mal príležitosť vycvičiť si ich pri rozličných nebezpečných podujatiach, ktorých úspech vždy závisel iba od pevnosti a rýchlosti nôh, a nemalou mierou mu pomáha aj tá okolnosť, že pozná, ako sa zatáča potok, vie, kade si má skrátiť cestu, preto netrvá dlho, kým zbadá malý uzlíček, ktorý voda hrnie pred sebou. To je najhlavnejšie. Má predovšetkým istotu, že nadarmo nebeží. Cieľ má teraz jasný, pred sebou, keď ešte trochu natiahne skok, bude čoskoro pri ňom a potom ho už nečaká veľká robota. Vody sa len práve toľko bojí čo čerta, ktorý straší deti. Nestíska mu hrdlo, nerozpúča hruď, keď do nej vojde. Vôbec nie. Ide smelo. Nedbá na jej fígle, nepočúva jej šialený brechot a uprostred prúdu rozkročí sa tak, aby nijako nemohol stratiť rovnováhu. Keď sa mu potom na kolenách pristaví Paulínka, je to trochu ťažšie. Nápor je väčší, nebezpečnejší, musí s ním dlhšie a úpornejšie zápasiť. Ani nohy nemajú svoju obvyklú istotu a pevnosť. Niekedy sa samovoľne zatrasú. Veď sú zaťažené i odvrchu bremenom, musí miestami postáť. Tu i tam si i kľakne, vari ho aj voda začľapne do tváre. Inakšie to nemôže ani byť, keď si nechce korisť vypustiť z rúk, a prúd je predsa len divý a zákerný. Istotne do neho vošli v túto chvíľu všetky besy. Ale vcelku sa nestane nič. Tóno obstojí čestne.

Keď pribehúvajú prví najodvážnejší a najrýchlejší záchranci, nesie už Paulínku pažiťou a hľadá, kde by ju uložil. Ešte to urobím, húta, a tým sa moja úloha skončí. Ostatné už zariadi sváko Maco, ktorý bol pri vojsku sanitercom, vie, čo sa má robiť s takým človekom, ktorého zaliala voda, a ktorý sa už beztoho dohnal s vykasanými rukávmi medzi prvými. On skromne ustúpi, nebadane sa vytratí z hluku, prejde krajom hory domov a vtiahne sa naspäť do svojho kúta pod strechou. Nech sa len teraz tešia. Nech velebia boha, že odvrátil nešťastie. On nepotrebuje odmenu. Stačí, keď ho zohrieva teplé vedomie, že urobil jeden dobrý skutok. Nemá nijaké sebecké nároky. Nuž tak.

Ale ako si to on predstavuje? Či sa dá taký hrdinský čin ukryť? Či ho ľudia nevideli letieť ani šíp pažiťou, či ho nevideli zápasiť s vodou, potácať sa, padať a zas vstávať? Bože môj, veď ho mohol strmý prúd spoľahky odvliecť. Ach, to bola odvaha, to bola odvaha. Ktože by ho pustil z očú. Ani chýr, nie, musí zniesť veľa zvedavých pohľadov, musí odpovedať na tisíc otázok. Akože to vraví? Ktože mu vnukol myšlienku vtiahnuť sa pod strechu a pozorovať hrajúce sa dievčatá? Ako mohol vedieť, že zlí duchovia stroja úklady na Paulínku? Či sa mu to len snívalo? Nuž potom to bol neobyčajný sen, zvláštny sen. Hocikomu sa taký nemôže prisniť. Údiv okolo neho rastie každou chvíľou. Tóno mu musí čeliť. Musí stúpať prostred dedinou pred vzrušeným sprievodom hneď vedľa sváka Maca, ktorý nesie v náručí vzkriesenú, ale ešte bledučkú a preľaknutú Paulínku. Ach, je to slávna cesta, triumfálna cesta.

A to, čo zažíva v krčme, sa už nedá ani opísať. Celkom tak, ako predvídal. Pani Hermína plače, Paulínka plače, tetke Nánke stekajú do zástery slzy a neprestajne pokukávajú pyšne, ale aj trochu bojazlivo po svojom pankhartovi. Istotne ich trápi svedomie, že mu ukrivdili. Ale okrem toho pani Hermína ho pritiahne k sebe, pobozká pred verejnosťou na čelo a nazve ho svojím synom. Veru, ba aj ujec Matúš je dojatý. Potľapkáva ho ťažkou rukou po pleci a núti vypiť pohárik tuhého, aby mu vraj črevá rozohrialo. Len naraz, nech sa nevyleje ani kvapka. Na zdravie. Veru, ani chlapovi.

Celkom ho premenia.

Keď vyjde odtiaľ v sprievode tetky Nánky, necíti sa už veru iba malým chlapcom. Má širší krok, vyššie plecia, trochu sa vari aj kníše a hlavne, hľadí smelo na cestu. Nuž teraz nech predstúpi k nemu pehavý Ervínko so svojím plešivým apuškom.