ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teraz sa stane Tóno zas dôležitou osobou. Má na to i patričné predpoklady. Zatiaľ čo Paulínka bola v meste u kerestmamy, zas hodne podrástol. Tetka Nánka ho už teraz pozorujú naozaj so strachom. Ak to tak pôjde ďalej, budú musieť len kvôli nemu zdvihnúť povalinu na izbe aspoň o pol metra. Veď ešte bude mať len jedenásť rokov, a pán Tóth nevie pre neho nájsť vo svojom sklade chlapčenské číslo nohavíc. Vraj vo fabrike na jeho mieru vyrábajú len dlhé nohavice. Preto tetka Nánka musia mu šiť iba plátenky, ale aj do tých skoro každý mesiac všívajú nový klin, aby nemal holé stehná, a po roku strihajú na pokrovce, lebo si ich môže vytiahnuť iba do pol bedier, a keď urobí krok, púšťajú vo všetkých švíkoch. To nie je práve najpríjemnejší dar. Konce plátna, ktoré voľakedy s takou usilovnosťou natkali, nazdávajúc sa, že doplnia nimi dcérinu výbavu, a ktoré by teraz mohli dobre speňažiť, musia nemilobohu strihať na jeho nohavice. A to je ešte len chlapčisko. Čo bude neskoršie, keď bude mládenčiť a bude potrebovať dlhé gate, košele a belasniaky do roboty. Ach, kdeže by oni, chudera vdova, stačili na neho vynakladať. Po nebohom poberajú iba zlatku dvadsať penzijky, posteľkýň je stále menej, ani kmotry nebývajú také štedré ako prv a drahota stúpa. Pán Tóth vraví, že cisár pán vydržiava veľa vojska, veľa generálov, zvyšuje dane, a preto on musí stále pripočítavať na soli, paprike, petroleji a korení. Nuž istotne vyjde na mizinu, stratí aj dedovizeň a na staré kolená bude musieť vziať žobrácku palicu. Veru tak.

Niekedy majú naozaj vážne starosti, oželejú aj to drevo, ktoré Tóno usilovne do dvora vláči zo všetkých doliniek, i chlapskú pomoc a oporu, ktorá im predsa len pri ňom v budúcnosti kynie, a banujú, že si ho dakedy vzali na krk. Dcéra sa oň ani neobzrie. Dakde vo svete si čuchre perie, parádnica. Nedá o sebe ani znať, a oni nech sa trápia s jej pankhartom. Niekedy ich schytí také rozhorčenie, že sa pozabudnú, pri robote nahlas pohundrávajú, vytýkajú si, prečo mu len nevykrútili hneď krk, keď ho išli vyberať z materinho života.

Ale s tým si málo pomôžu. Tóno ich síce počuje, rozumie, že práve on mal byť tým nešťastným tvorom, čo mal takou biednou smrťou zhynúť v tetkiných rukách. A vari chvíľu na nepríjemnú záležitosť aj myslí. Utiahne sa niekde do tmavého kúta pod kôlňu, plní sa ťažkým zármutkom, lebo si vie živo predstaviť, aký neblahý osud by ho bol v takom prípade stihol. Boli by ho v malej, len doma napochytro zo starých dosák pozbíjanej truhličke na rukách zaniesli do cintorína a zahrabali medzi bodľač a pŕhľavu niekde k plotu, lebo také deti nemajú miesta medzi hrobmi riadne zamatrikovaných cirkevníkov pod krížom. Tónovi sa mútia oči, a čím hlbšie sa ponára do celého prípadu, tým ťažšie sa mu dýcha a tým viac sa mu opiera brada o prsia.

Ale potom náhle premôže slabosť svojho ustrašeného ducha, zhlboka vydýchne a zmužnie. Prečo by sa mal zbytočne trudiť? Chvalabohu, nešťastie ho obišlo. Oni, tetka Nánka, sa ho ochotne ujmú a rozdelia sa s ním o svoju biedu, keď sa už nechce k nemu zákonitý živiteľ priznať, len aby im slúžilo zdravie. Veru, tak sa vtedy rozhodli tetka Nánka.

Nuž teraz nezostáva nič inšie len im byť povďačný a všetkými svojimi činmi i myšlienkami splácať ich veľkú dobrotu.

Nesmie sa dať uniesť nejakou veľkou detskou precitlivenosťou. Čože sa mu stalo, že si trochu pohundrali. Nie je ani hladnejší ani otrhanejší, napoludnie mu predložia práve takú porciu halušiek ako včera a večer, keď si budú líhať, pomknú sa k stene, ako len budú môcť, aby sa on mohol pri nich pokrčiť. Načo sa teda mračiť. Veru netreba. Preč s trudomyseľnosťou. Ani do tmavých kútov sa nemá prečo vťahovať, ani pod kôlňou nejaké truce hlavou vážiť. Nevie sa už pre také dobrodružstvá nadchnúť. Bezpochyby, v každom ohľade zvážnel. Odpľuje si len do triesok, aby zistil, že má dosť odvahy, a vráti sa do pitvora, kde sa okolo hiartu krútia ešte tetka Nánka. On by rád vyhobľoval niekoľko šindľov, povie neistým hlasom. Pod štítom prehníva strecha, bude ju treba poplátať. Nedávno sa mu podarilo privliecť do dvora hladkú jedľu, už ju aj porezal na klátiky a poštiepal, keby mal teraz oberučný nôž a pahovák, pokúsil by sa niekoľko vystrúhať, keď má čas. Sváko Špiritajovie mu už ukázal, ako sa to má.

Tetku Nánku netreba nikdy dlho prehovárať. Tvár sa im vie veľmi rýchlo vyjasniť. Vlastne nevedia sa nejako zvlášť pozoruhodne rozhnevať. Akéže hnevy? Človek má dosť čo sám sebe odpúšťať… Pekným úsmevom viac dokážeš ako kypiacou žlčou. A tým trochu hundraním zbavujú sa len únavy, ktorá aj im zoslabuje niekedy ťažký život. Ale aj keby zostal v ich očiach nejaký mráčik zloby, nemôžu sa v ňom dlho umárať, lebo musia uznať, že Tóno je starostlivý chlapec.

Už niekoľko ráz všimli si čiernych dier na streche. Nie sú to iba tie pod štítom. Po dlhej ploche povážlivo vykopnievajú a zväčšujú sa po každej zime. Podaktoré už aj oni poupchávali plieškami, doskami a čím sa dalo, ale tam vyššie pod samý štít, kde sú skutočne najväčšie, nedočiahnu a potom, tam by ani nestačili rozlomené dienca a plech. Tam by sa mal vyštverať nejaký smelší chlap, ktorý netrpí závratmi, a mal by mať poruke štôsik nových, hlboko vypahovaných šindľov s pobíjačkou. Veru mal by, lebo raz sa celá strecha preliači pod ťarchou snehu alebo ju roznesie po záhrade väčší nápor vetra. Ale kde vziať šindle? Zásoba, ktorú doplňoval každým rokom nebohý muž, sa minula a peňazí na nové nezvýši. Akože si pomôže stvora božia? Dlžoby sa bojí.

A tu, hľa, prichádza Tóno ako na zavolanie. Akože to povedal? Vraj dovliekol už aj hladkú jedľu, porezal, poštiepal, len by teraz potreboval oberučný nôž a pahovák. Komu by sa nad takou rečou neusmialo srdce? Ešte nemá ani dobre vyutieraný nos, a už si počína ako ozajstný muž. Kým jeho rovesníci stvárajú pestvá, venujú sa bezstarostným hrám, on má vážne starosti o strechu. S obavami sleduje, ako na nej pribúda nebezpečných dier, postáva na dvore, neustále, dvíha oči k štítu a rozmýšľa. Keď má trochu voľného času, zájde k svákovi Špiritajovie. Z akej jedle sa robia šindle, pýta sa. Sváko vidia pred sebou vážnu, dôležitú tvár, preto mu tiež vážne a dôležito povedia: z hladkej, syn môj. Z celkom hladkej? Veru. Nesmie mať ani hrče ani hrubšie konáre, lebo by sa dobre nekálala… Potom mu ukážu kláty, z akých on štiepa šindle, múdro a názorne vysvetlia, že pri kálaní musí klinmi mieriť vždy na stržeň, aby sa mu drevo ľahšie a pravidelnejšie rozdeľovalo. Tóno nepochybuje, že svákove rady sú dobré. Na niekoľkých prípadoch si ich overí, najprv pod dozorom svákovým, neskoršie sám, aby získal pohotovosť a zručnosť, a teraz tu stojí pohotový robotník.

Tetka Nánka nemusia zháňať iného, netreba ani šindle kupovať, on si berie všetko na hlavu. Azda ho práca pozdejšie omrzí, nedokončí ju, azda ju ani tak dokonale nevykoná, akoby ju urobil učený remeselník, šindle nebudú dosť hladké, rovné, o rok ich bude musieť azda znova upevňovať. Veru, sú také predpoklady, ale bude to lacnejšie, vlastne úplne zadarmo. Nuž len nech sa vo meno božie chytí do roboty. Tetka Nánka mu pomôžu, kde len bude treba, prihliadnu, aby sa mu, nedajbože, niečo zlého neprihodilo, ba na prilepšenie upečú mu občas na rozpálenej platní krumpľovníky, ktoré on má tak rád. A čo sa týka oberučného noža a pahováka, mali by byť, ako sa pamätá, na šope za rohom, tu hneď pri komíne, áno, tam si držal nebohý muž, pánboh ho osláv, také veci, ktoré len raz v roku potreboval, aby boli na očiach, a predsa nikomu nezavadzali. Či by ich bol odtiaľ niekto vzal?

Nie, naozaj, tam sú, na poriadku, pre každý prípad zviazané handrou. Tóno o nich dobre vie. Už veľa nohavíc zodral od tej chvíle, ako zastal s počudovaním pred nimi a rozmýšľal, čomu také neobyčajné predmety asi slúžia. Ba v poslednom čase ich skoro každý deň bral do rúk, prezeral, skusoval, cvičil sa nimi narábať, o čom by mohol vydať neklamné svedectvo rozfaklený palec ľavej ruky, keby z neho odkrútili ufúľanú handričku a starú, nahusto nasnovanú pavučinu, ale nechce sa prezradiť. Lepšie mu padne, keď tetka Nánka všetko pekne-krásne znesú zo šopy a dajú mu do rúk. Jednak nepadne takto na neho podozrenie, ak by nebolo niečo v poriadku, a potom celé jeho podujatie stane sa dôležitejším.

O chvíľu sedí naozaj na drevenom koni pod kôlňou, striedavo pravou a ľavou nohou pritláča na kladku a stružliká. Tetka Nánka ho počujú aj do pitvora šibrikať a zavše aj postonkávať, ak mu nôž zabehne hlbšie do dreva a treba sa s ním viac mocovať. Niekedy, keď sa im zdá, že sa mu dobre darí, očistom idú za nejakou povinnosťou na dvor, pomocú sa okolo neho, napríklad zvesia z klina staré sito, zmetú z neho husím krídlom hrubú vrstvu prachu, a zas ho pozorne vešajú naspäť na klin vedľa dvier, kde visí pokojne a nehybne prinajmenej desať rokov, lebo tetka Nánka majú v komore na štoku nové sito, menšie a subtílnejšie. Toto si vyslúžilo odpočinok za ich svokruše. No už dávno ich pomŕza, že ho tak nemilosrdne zožiera prach. Nuž vykonajú užitočnú robotu a pritom môžu sa chvíľku pokochať pohľadom na Tóna. Majú chuť stratiť s ním aj pár slov, ale je tak zaujatý robotou, že sa ho neopovážia vyrušovať. Vidia mu len ohnutý chrbát, plavú, otriasajúcu sa hrivu, pohyblivé lakte a napnuté nohy. Sedí pevne. Podľa všetkého, kôň ho poslúcha. Poslušne uvoľní drevenú hlavu, keď ide šindeľ obrátiť, a zase prudko ňou sekne a mocne drží, zachytáva oberučným nožom nejakú hroblinku.

Veru ten starý drevený kôň. Kto by si bol myslel, že ešte bude slúžiť dobre svojmu cieľu? Voľakedy stál pyšne naprostred kôlne ako ozajstný tátoš. Sami ho prišli obzrieť, keď ho muž prvýkrát ta postavil. Ešte voňal sviežou bučinou a svietil slncom. Mohli sa podľa neho orientovať aj v noci, keď prišli po náruč dreva. Neuhol zo svojho miesta, zdalo sa, že vrastá do zeme, a dosť dlho nebolo badať na ňom nijakej únavy alebo zmeny. Zaklinovanie držalo, závažie i kladka hrali hladko, drevo sa nikde nepohlo, neuvoľnilo, akoby bol vyrezaný a vytočený z jedného kusa, hoci ho nikto nechránil pred zimnými mrazmi a letnými horúčavami. Nepochybne bolo v ňom voľačo mocného, rozhodného, čo chce trvať navzdor všetkým nepohodám a nebezpečným nástrahám. Tetka Nánka často pred ním zastali, lebo na ňom vždy sedával smelý jazdec — ich muž, bol práve taký mocný, odolný a vzdorovitý ako jeho kôň. Sedával tam aj v zime prostovlasý, v košeli a s vysúkanými rukávmi. Darmo by mu boli doniesli aspoň kožuštek, aby mu prsia hrial. Nie, on nepotrebuje, veď by sa rozlial, takto ho už zahrieva. Ach, vraj zahrieva, a na potoku sa voda vydúva, ako by to mohli pochopiť. Oni majú teplé kapce, dve sukne, pevný brusliačik, na tom zimný kabátik s plstenou podšívkou, vlnené zápästky, jednu šatku okolo hrdla a druhú na hlave, a predsa majú hneď husiu kožu po celom tele, keď vykročia z izby, a on sa tu ovieva v prievane s holou hlavou, v konopnej košieľke ani mládenec o Jáne, a vraj ho zohrieva. To je priam neuveriteľné. Tetka naskutku tratia reč, a hoci mali už príležitosť obzrieť si ho zo všetkých strán i poznať jeho silu, predsa ho musia ešte raz obdivovať. Možno sa im ešte nikdy takýto nepozdal. Opravdivý hrdina, junák, akoby ho bola mater iba na mlieku a mede vychovala. Ramenami by vedel objať a udržať celý svet. Keď sa pohýbal, každá nitôčka sa na ňom napäla. Ruky nemal práve hranaté a telo zavalité, skôr jemné a útle, ale pružné a také pevné, že nebolo vari sily, ktorú by nevládal skrotiť. Aj on mal voľačo z toho hustého, mocne zliateho bukového dreva, z ktorého bol vyhotovený kôň. Aspoň oni mávali taký dojem, lebo kedykoľvek prišlo im pozrieť sa na koňa a uvedomiť si jeho tvrdosť, pocítili i mužovu prítomnosť.

Pravdaže, vtedy boli mladá, nerobilo im žiadne ťažkosti porovnávať neživé veci so živými. Ľahko a rýchlo našli podobnosť v ich podstate, a potom bez ohľadu na to, či boli stvorené prvý alebo posledný deň, kládli ich do blízkeho príbuzenstva. Napríklad vo chvíľkach nežného rozcitlivenia šeptali rozochveným hlasom mužovi do ucha vrúcne a ako sa len dalo presvedčivo a sladko: ty môj pník. Možno mali pritom na pamäti rovný a hladko vystrúhaný pomaľovaný kolík, ktorými sa podopierajú ruže v malých záhradkách na priedomí, možno hrubý a do zeme pevne vsadený kôl, ktorého sa museli pridržiavať, aby nespadli, keď tlačievali otcovi kopu, alebo skutočný rozkonárený peň stromu, ktorý drží pod oblohou košatú korunu a všetky plody, ktoré sa na nej urodia. Ale nemuseli mať žiadnu predstavu a len pocit istoty a bezpečnosti, aký vždy mávali, lebo keď sa ku nemu tesnejšie primkýnali a keď ho svojím telom ovíjali, vyvolával v nich dojem, že sa naozaj pripínajú na nejaký mocný peň, ktorý zapúšťa korene hlboko do zeme.

Takým istým spôsobom našli prirovnanie i k drevenému koňovi… Ach, milujúce srdce máva neobyčajne smelé videnia a splieta podivuhodné siete, dostane sa i cez zatvorené dvere a spojí ľahko i dva nezlučiteľné svety. Teraz nie. Teraz citeľne badajú rozdiel medzi tvrdým a mäkkým, chladným a teplým i mŕtvym a živým. Nepreniknuteľná stena predelila im dva svety a oni ju už nevládzu odstrániť ani rozumom ani srdcom. Nezíde im na um pozastavovať sa nad tvarmi predmetov. Sú predsa neživé, nemajú schopnosť vnútornej premenlivosti, môžu sa chápať len tak, ako sa očiam javia. Môžu ich len upotrebiť, použiť a nemôžu sa s nimi priateliť. Pôsobí to staroba? Vari trochu staroba, trochu trápenie a zlý údel. Vtedy neboli od ničoho podobného závislá. Život ich v ničom neomínal, preto sa nebáli snov a nezavrhovali ani priateľstvo s nemými zvieratami a s meravými predmetmi. Dreveného koňa si určitým spôsobom obľúbili. Starali sa oň, čistili ho a v žiadnom prípade neboli by pripustili, aby ho niekto premiesťoval. Nie. Musel stáť práve tam, kde ho postavil muž, naprostred kôlne, aby im padol do očú vždy, kedykoľvek otvoria dvere. To bolo veľmi dôležité. Čím dlhšie, tým lepšie. Mysleli si, že s tým úzko súvisí trvácnosť ich šťastia. Kým naň hľadeli, nemuseli sa báť, že ich život sa nejako prelomí…

Ale jedného dňa vlastnými rukami ho zodvihli a odniesli až za chlievy medzi ostatné staré, nepotrebné predmety. Stal sa naraz neužitočným, namysleným, vonkoncom nie znakom bezpečnosti, pokoja a šťastia domáceho krbu. Skôr hrozným príznakom, ktorý pre nich predstupoval, aby ich plašil. Nemohli zniesť jeho prítomnosť. Musel zmiznúť, jednak zaberal veľa miesta a potom nikto ho už nepotreboval. Jazdec, ktorý na ňom sedával, sa viac k nemu nevládal priznať. Ležal na posteli bezvládne s rozmliaždenou hruďou, nemý, hluchý, iba s náznakom neznesiteľného bôľu v očiach.

Tak ho totiž doviezli v slame na doštenáku z fabriky práve napoludnie, keď hlasom zvonov prihováral sa láskavo ľudským dušiam sám boh. Vraj ho zasypala troska. Ach, také prípady sa stávajú.

Vo fabrike neustále striehne smrť na chlapov. Jednému pustí na hlavu ťažké železo, iného stiahne medzi valce alebo do hrebenákov, niekoho priškvarí na horiacom oleji, inému sa dá nadýchať jedovatých plynov. Pomoc obyčajne príde neskoro. Inžinier je vtedy práve zaneprázdnený neodkladnou robotou, neočakávaná správa ho aj vzruší, stratí rozvahu, nevie v telefóne vyhľadať správny oddiel, nevie dať správny rozkaz, ako a ktorú linku z prúdu vypäť, aby sa pristavil zavčasu vraždiaci stroj, a potom sú aj obavy, že taký zákrok spôsobí majiteľovi fabriky nenahraditeľné škody. Pre nešťastníka spravidla nieto viac miesta ani v dielni, kde od chlapca predával lacno svoje sily, ani v niektorej strážnici, kde by si mohol ešte vyslúžiť žobrácku penziu, ba ani v závodnej nemocnici. Vložia ho len na slamu do doštenáka a zavezú rýchlo domov, aby sa stačil rozlúčiť s rodinou a aby pre pána boha nešiel na druhý svet bez sviatosti posledného pomazania.

Proti komuže mali tetka Nánka zodvihnúť pravotu? Troske nikto nerozkázal, aby sa zosypala práve na ich muža. Veď tam stáli aj iní a všetci stačili odskočiť, prečo sa tak pozabudol, prečo zmeškal ten zlomok sekundy, na ktorom visel jeho život? Istotne to bola ruka božia. Nebolo mu súdené, aby sa vrátil zdravý na svojich nohách domov.

Tetka Nánka sa museli s tým uspokojiť. Jednu noc pri ňom presedeli na posteli. Trpezlivo stierali mu z čela studený pot a z úst teplú krv, na svitaní mu pritlačili prstom oči, aby nemuseli hľadieť tak vyčítavo na nevďačný svet, poumývali si ho naposled teplou vodou, do ktorej nezabudli vložiť pár korienkov harmančoku, poobliekali do svadobných šiat, dva dni oplakali a potom so všetkou poctou dali zahrabať, lebo tak sa patrilo.

Od toho času bývalo ticho pod kôlňou. Pokojné prítmie iba oni niekedy porušovali. Drevený kôň nesvietil. Nestretávali sa už s ním. Povaľoval sa niekde vonku. Opieral sa oň vietor, pršal naň dážď, pálilo slnce, zapadal snehom, nikto neprivalil naň nejaký starý plech, aby bol aspoň čiastočne chránený od skazy. Zlé živly ho neprestajne ohlodávali. Dlhý čas naň ani nepomysleli.

Ale teraz je zas tu naprostred kôlne. Tóno sa s ním veľa nanaťahoval a napätil, kým ho privliekol. No postavil ho na správne miesto. A zdá sa, že nie je ani veľmi poškodený. Aspoň nevidieť na ňom veľké diery. Na nohách stojí pevne, nevŕzga v ňom a hlavne, Tóno vie ním narábať. Zas bude slúžiť svojmu určeniu. Nový jazdec si ho osedlal. Teraz je ešte mladý, nemá práve rozkrok na jeho mieru, musí sa aj naťahovať, keď chce mocnejšie pritlačiť nohou na spodnú kladku, musí mať zaťaté zuby, keď chce hrubšiu stružlinku odštiepiť zo šindľa, a neustále v ňom pohegáva, ale raz bude mať tiež široké ramená, pyšne bude odhaľovať široké prsia aj pred zimou, ba bude možno odolnejší, ako bol jeho predchodca, a nedá sa zaskočiť zavčasu smrťou.

Tetka Nánka sa prehrievajú spokojnosťou až na samé kosti. Chodia po dome za robotou a cítia sa ľahšie. Zdá sa, že ťažké bremeno vdovského stavu ich tak netlačí. Niekto im z neho odobral. Teraz len malú čiastku. Ach, veď sa ani neprosia, ponesú si ho aj sama, kým budú vládať. Ale neskoršie vezme viac a potom azda všetko, nuž predsa dočkajú sa spokojnejšej staroby, Odplata ich neminie. Nuž také výhľady účinkujú príjemne. Aj staré srdce sa rozbúši a nadobudne jasnejšieho zvuku.

Napoludnie idú si nabrať stružlín. Potrebujú rozložiť oheň, a stružliny dobre horia. Či by si mohli? Nie? Veru nie! Tóno nedovolí. Stružliny sa inakšie zídu. Minulú zimu im pomrzli zemiaky v jame, lebo nemali veľa slamy. Keď sa dajú naspodok stružliny a na ne ešte slama, nemôžu zrmznúť. Tetka sa s ním netrhajú. Má celkom pravdu… Skutočne, stružliny môžu byť užitočnejšie. Každým rokom im pochybí slama, keď majú ukladať zemiaky. Jamu nevystelú, ako sa patrí, a potom na jar musia vyvliecť veľa košíkov zhnitých a pomrznutých na hnoj. Nech len urobí, ako myslí. Pokorne povyberajú si hrubšie triesky a idú dnu.

Teraz už nepochybujú, že majú v dome chlapa. Hľa, ešte je len prostred leta, a už myslí na zimu! Jeho pamäť je už teraz obsiahlejšia ako ich. Nevidí len to, čo drží práve v rukách. Hľadí ďalej, predpokladá a zaisťuje sa pre budúce časy. Celkom tak, ako to robieval voľakedy ich muž. Čože by boli za osoba, keby si to nevážili. Je síce pravda, že nebýva vždy taký starostlivý. Zavše je svojhlavý. Venuje sa iba svojim márnostiam a tetke by nepreložil ani stebielka slamy, i pestiev sa dosť nastváral, možno aj viac ako iné deti, lebo nemá nad sebou pevnú ruku. Dosť sa preň nazhrýzali. No pri dobrej vôli na to pozabúdajú a vidia len tú lepšiu stránku: ochotu, vľúdnosť, pracovitosť, poctivosť, a zanietia sa ňou tak, že Tóno nemusí mať zatiaľ starosť o svoju budúcnosť. Kdeže by si ho od seba pustili? Vypeľhali ho od kolísky, prebdeli pri ňom mnohé noci a dobrotivý boh vie, že vždy iba s dobrým úmyslom, ani ľudia nemajú práva tvrdiť, že by mu boli niekedy krivdili. Nebol nikdy hladný, ani holý nechodil, opatrovali sa, ako im dostačovalo. Akože by bol mohol vyrásť na takého siláka! Rovesníkov presahuje o hlavu, vláči celé stromy domov, teraz sa chytil strúhať šindle, aby mohol pokryť strechu. Samá chlapská robota. Nuž to je veru dostačujúci dôvod, aby boli naň pyšná. Nech mu len pánboh dá zdravie. Dosiaľ bolo dobre a odteraz bude dajako. Ak si odtrhávali od úst, budú si aj ďalej. Na nich vlastne nezáleží, a čo sa týka tých nohavíc, nenechávajú ho veru chodiť pomedzi svet s holými stehnami. Keď dorástol na chlapa, nech teda nosí aj chlapské nohavice. To bude najprimeranejšie riešenie, povedia a myslia to veru naozaj. Raz vojdú do komory, prehŕňajú sa dlho v tmavom kúte, kde je hŕba starých šiat, a o chvíľu vynesú odtiaľ tmavé pásikované nohavice po nebohom. Tóno musí do nich vliezť, hoci zapáchajú vlhkou plesnivinou a hoci z nich vyskakujú tučné pavúky. Nie sú mu práve najvhodnejšie. Siahajú mu až temer pod pazuchy, aj tak si ešte nevidí prsty. Tetkin muž bol predsa o niečo vyšší ako Tóno a, pravdaže, hodnejší. Na nohaviciach je to vidieť, ale keď sa naspodku podhnú, bude ich môcť nosiť aj Tóno, veď odteraz bude len rásť a môže pod nimi nosiť i niektoré krátke miesto gatí, rozhodnú tetka Nánka a Tóno tiež s nimi súhlasí, lebo necíti sa v nich vonkoncom zle. Bude v nich rozhodne dôležitejší. Vedľa tráčkov, ktoré na ne prišijú tetka Nánka, aby mu nepadali do kolien, opáše sa aj poriadne širokým remeňom.

Dlhé nohavice už nevyzlečie. Nedbá, že zapáchajú plesnivinou a že by ich bolo treba najprv vyprať, ide hneď v nich pred dvere, ruky si vopchá hlboko do vrecák a čaká. Ľudia si ho zvedavo obzerajú, od hlavy po päty, akoby chceli zistiť, či má klátikmi nadrobené nohy, a doma istotne vravia, že Nánkin Tóno začína nosiť dlhé nohavice.

O chvíľu prídu i chlapci. Nedá im pokoja taká zvesť. Vystupujú spoza rohov po jednom i v skupinách a sú veru prekvapení. Nuž tým horšie. Tak im treba, teraz musia vyvaľovať oči ani teľce na nové vráta a neopovážia sa k nemu ani hneď priblížiť. Ach, veď je taký čudný, keby mu nehľadeli do očú, ani by neverili, že je z ich dediny, a obzerali by sa za nejakou skalou.

Pravdaže, Tóno ich hneď nezazrie. Ktože z nich má dlhé nohavice? Stojí si len bezpečne na svojom mieste, poklepkáva trochu pravou nohou, píska tak oduševnene, že ho až ústa pobolievajú, a hľadí na oblohu. Čože tam hľadá? Nuž to by aj on sám chcel vedieť. Teraz je práve obloha čistá ani oko, hviezdy sú pokryté a vtáci sedia v korunách stromov. Ale na tom nezáleží. Ľudia nehľadajú na oblohe vždy len vtákov a hviezdy a Tóno teraz bude hľadieť, kde sa mu zachce. No náhle musí stiahnuť oči z výšin. Čože sa mu to zaplietlo medzi prsty vo vrecku? Vytiahne ruku a hľadí. Ach, ohorok, áno, praobyčajný ohorok. Stiahne ústa do pohrdlivého úsmevu a ohorok odhadzuje do prachu, aspoň mu nebude pod nosom smrdieť.

Chlapci jastria očami, priam hltajú každý jeho pohyb a už sa nemôžu zdržať. Zbehúvajú sa zo všetkých strán a temer sa porujú o obhorený a zažltnutý kúsok cigarety.

Ty nosíš vo vrecku ohorky?

Prečo by nenosil? Nastane všeobecné zdesenie. Ohorok putuje z ruky do ruky, obzerá sa zo všetkých strán, obvoniava, hodnotí, ba niekto ho aj na dlani rozmrví. Veru opravdivý jemný cigaretový dohán.

Tóno rastie. Dva razy si do prachu odpľuje, a potom dokonca vykročí. Zaiste bez ťažkostí to nejde. Zdá sa, že remeň dobre nedrží, má nepríjemný dojem, že mu nohavice letia dolu bedrami, musí si ich prichytiť rukami a ide čo najširším krokom. No hlavná vec, že chlapci nič nezbadajú. Možno práve v takom počínaní vidia príznaky mužnosti. Či si ich otcovia nepoťahujú nohavice a či nemajú tiež široký, kolísavý krok?

Ohorok urobil rozhodujúci dojem. V ich očiach má už Tóno náležitú hodnotu a tá sa bude odteraz len zväčšovať. Bezpochyby znamená viac, lebo si môže aj viac dovoliť. V ničom nie je ukracovaný, rozhoduje sa sám a robí tak, ako chce. Je iba sám v dome a nad ním už nikto, lebo tetka Nánka nestačia robiť vždy richtára a ani by to nedokázali. Patrí mu celý dom od základov až po štít, môže preliezať všetky kúty, otvárať všetky truhly a vziať do rúk ktorúkoľvek nebezpečnú vec, kým oni majú vždy nad sebou vartáša. Kdekoľvek sa pohnú, plížia sa za nimi mladší súrodenci, ktorí za nijaké úplatky nevedia byť oddanými, mlčanlivými druhmi, sliedivé oči a citlivý nos starších vypátra zas všetko, v čom by sa prehrešili proti domácemu poriadku, matka má potom príležitosť neustále zasahovať, a kde ona nedostačí, zaváži otec, ktorý ako všemohúca bytosť všetko ich konanie bezohľadne podriaďuje svojej skalopevnej vôli. Tóno nemá s otcom nijaké ťažkosti, lebo ani nevie, či niekedy nejakého mal. Nuž to je celkom iný život. Neporovnateľne bohatší, možnejší a radostnejší, ako je ich. Dávno mu závidia. Zavše preniká ich aj škodoradosť, keď mu z tej prílišnej voľnosti vyplynie nejaká nehoda. Ale teraz nie. Ako ho zazreli v dlhých nohaviciach, klesla ich smelosť, neopovážili by sa namietať proti nemu nič. Skôr si želajú zaistiť si jeho priazeň.

Jeden omáľa v ústach sklenú guľku. Podchvíľou otŕča gamby, drží ju medzi zubami, aby sa mohol každý presvedčiť, akú neobyčajnú zábavku on má. Je to skutočne sklená guľka s červenými a belasými pásikmi. Pravý zázrak medzi ostatnými mramorovými, hlinenými a drevenými guľkami, s ktorými robia chlapci každú jar, len čo obschnú zásypy a podstienky, veľké a rušné obchody. Táto sa na slnku leskne, vidíš cez ňu krásnu dúhu, keď ju hodíš o skalu, nerozbije sa, naopak, až nad hlavu vyskočí, je pomerne ľahká a kotúľa sa aj na rovnej ploche. Celá dedina ju pozná.

I Tóno ju už mal v rukách. Raz si ju dokonca neoprávnene prisvojil a len na veľké vyhrážky ju vydal. Teraz by ju ľahko mohol dostať len za bagateľ alebo aj na jednoduché požiadanie. Majiteľ toľko o ňu nestojí, už sa dosť s ňou nahral, a okrem toho by sa bol nedávno ňou zadrhol. Nuž len slovo.

Iný sa zas chváli, že mu otec ukázal mladé líšky. Majú diery do skaly, ale vo dne behajú popod stromy, okolo je veľa kostí, najskôr zo srny, mladé líšky ich rozťahujú, rujú sa o ne, hryzú, skučia a štekajú do seba ako psíčatá. Sú všetečné a hravé. Otec zakázal, aby ich niekomu ukazoval, keď podrastú, chce k diere nastaviť slopec, a on sa ani neopováži. Kdeže by, je to ďaleko odtiaľ, v hustej hore. Ale keby Tóno prejavil záujem, bol by ochotný s ním ísť. Mohli by pred dieru naklásť ohňa a líšky vykadiť.

Veru, tak by sa dalo.

Ale Tóno nemá záujem ani o sklenú guľku ani o líšky.

Nech si len majú, čo by sa mal pachtiť za bezcenným haraburdím. Naostatok, on si zaopatrí iné veci. O rok vyjde zo školy a tetka už sľúbili, že ho hneď vykonajú do fabriky za učňa. Nuž potom sa ešte len budú diviť. Každú výplatu dostane do rúk peniaze a nakúpi si také veci, o akých sa im ani nesníva. Keď bude chcieť, zaopatrí si aj slopec, nemusí líšky vykiadzať. A dnes nemá ani kedy zaoberať sa márnosťami. Sľúbil tetke, že im ostrúha ohreblo. Staré sa im prepálilo, nuž potrebujú nové, a on už vie dobre narábať oberučným nožom. Dnes im ho teda spraví! Na ulicu vyšiel len pozrieť. Veru tak.

Chlapcov mrzí, že ho nemôžu ničím zaujať a na nijaké podujatie nahovoriť. Práve dnes im záleží, aby pobudol dlhšie s nimi. Majú veľa lákavých návrhov. Aj sú ochotní poslúchať. Ale on nie. O chvíľu sa naozaj vráti pod kôlňu k svojmu drevenému koníkovi a usilovne pracuje.

V prsiach má veľký oheň. Hreje ho vedomie, že zanechal v chlapcoch taký hlboký dojem. Len aby si ho naďalej udržal a upevnil. Dobre vie, že je to nie také ľahké. Bude sa musieť všeličoho aj zriecť, lebo nezáleží všetko od dlhých nohavíc, skôr od spôsobov. Napríklad starší ľudia sa pre hocičo nebijú, nezíde im na um štverať sa na strom za mačkou, ani nezbadal, že by nosili za košeľou hrach, ktorý nabrali na niektorom cudzom ostredku. Nuž to si musí ponajprv dobre zapamätať. A potom, robia aj určité ohľady. Vedia, kde majú čo povedať, ako sa chovať, tváriť. Ach, je to veľa. Potrebu mnohých spôsobov ani nepochopí. Len keď ich dodrží.

Keď sa ide potom s kamarátmi kúpať, najprv zabehne za najbližší krúžik. Čože tam chce? Ostatní pozahadzujú na breh šaty a skáču do vody ani žaby. Ponoria si hlavy pod hladinu, aby sa osmelili, prskajú nosom, ústami, brýzgajú vodu okolo seba a hľadia. Tóno je ešte nie medzi nimi. Chvíľu mu vidieť strapatú hlavu nad krúžikom, zvlieka si košeľu, potom nevidieť nič a trvá to chvíľu, ale keď z úkrytu vyjde, musia sa všetci diviť.

Čože to má na bedrách?

Zas nejaká novota.

Tóno vari rozmýšľa celé dni len o tom, ako ich prekvapiť.

Im by ani nenapadlo, aby sa pri kúpaní nejako zahaľovali. Naopak, sú radi, že sa môžu vylieniť, opekať sa na slnku chvíľu nahí. Nič ich netiesni, rozbehnú sa po trávniku, robia kotrmelce, skáču, zápasia a nemusia pritom tŕpnuť, že im niekde pod pazuchou alebo na rázporku pustí švík alebo že stratia gombičku, ktorú im len ráno prišívala matka s príslušnou pripomienkou. Sú takto ani nebeskí vtáci. Vo vode by im šaty aj zavadzali. A potom, nechce sa im po kúpeli ešte vylihovať na trávniku a čakať, kým vyschnú. Keď sa vytiahnu z vody, hrgľuje ich taká zima, že nevedia vysloviť jediného slova. Dobre preto padne vtiahnuť sa do suchej košele a do teplých nohavíc. O hanbu im ešte nejde. Akáže hanba. Sú len medzi sebou. Keď sa vyzlečú, nieto medzi nimi rozdielu. A dobre im to padne. To len dievky si pridržujú pod bradami zástery, keď sedia v žumpe ako kury, a mládenci ktorí sa zvyknú pred nedeľou na jarku celí umývať a nechcú vzbudzovať pohoršenie.

Ani Tóno sa donedávna od nich nelíšil. A naraz mu niečo iné nenapadlo. Hľa, vybehol spoza krúha a nie je v pravom slova zmysle nahý. Na bedrách mu visia trikovce, aké si pod sukne obliekajú staré ženy v treskúcich mrazoch v zime, aby neprechladli na mechúr. Istotne ich vytiahol z niektorej tetkinej truhly. Na tom vlastne ani nezáleží, odkiaľ ich vzal, dôležité je, že si ich obliekol, aby nebol celkom nahý, a to znamená, že musí mať na to nejaký dôvod.

Chlapci vyvaľujú oči. Za iných okolností by sa nezdržali smiechu, lebo Tóno nevyzerá veru vábne v tetkiných nohaviciach. Zrejme mu ešte do nich nezhrubli nohy, ani pás nemá taký okrúhly, aby sa na ňom samy udržali. Musel ich podviazať povrázkom, ktorý mu teraz visí popri stehne. Teda opravdivá stonoha, môže ísť plašiť vrabce do konopí. Ale on si z toho nič nerobí. Kráča isto a bezpečne, odráža každý výsmech. Nuž musí to byť s ním vážne.

Vo vode má s nezvyčajným oblekom iba trápenie. Hneď zbadá, že má na sebe niečo cudzie. Tetkine trikovce ho nechcú poslúchať. Keď sa ponára, nadujú sa ani mechúr, boli by schopné vyletieť do povetria, keby ich nepridŕžal a občas neporozpúčal, a nepustia ho pod hladinu tak hlboko, ako by sám chcel. Nad vodou zas spľasnú, oťažejú a ťahajú ho späť. Musí s nimi neustále zápasiť. Nemôže sa do chuti vykúpať. Ale, chvalabohu, má pritom dosť trpezlivosti. Ani raz mu nenapadne odložiť nepríjemnú príťaž. V takom prípade radšej by si sadol na breh. Keď sa už chce chlapiť, musí aj niečo zniesť a potom nesporne tým sleduje aj iný cieľ.

Medzi chlapci ako obyčajne motá sa aj Paulínka z krčmy. Ako prišla z mesta, zas nadviazala staré priateľstvá. Nechýba ani na jednom podujatí, ktoré chlapci usporiadajú. Medzi dievčatá temer ani nejde. Necíti sa tam dobre. Nevedia vymyslieť poriadnu hru. Sú závistlivejšie a ľahko zrádzajú. Iba občas, keď sa jej cnie za bábikami, ide ku Gajerkinej Valerke. Naproti tomu chlapci ju nevedia unaviť. Behá s nimi po pažiti celý deň, rozkladá ohne, striehne na vydru za starou mlynicou, vysedáva nad mraveniskom, aby si nachytala kyslastého mravčieho vína na obielený vŕbový prútik, vypicháva dlhými palicami osie hniezda po dierach, chytá do zápalkových škatuliek včely po bodliakoch a, pravdaže, nechýba ani pri kúpaní. Vyzlečie sa zároveň s chlapcami a čľupká sa na kraji žumpy, kde je menšia voda. Ostatným neprekáža. Je ešte malá, sú zvyknutí na ňu, ani im na um nepríde ostýchať sa pred ňou.

Ale Tóno má už svoje námietky. Nevie ich síce vysloviť, ale cíti ich celým telom a najmä očami. Nevedel by sa napríklad pokojne na ňu dívať, keby nemala na sebe nijakých šiat. Je to zvláštne. Donedávna nemal také ťažkosti. Mohol sa ukázať pred ňou, ako len chcel. Iba od pár čias sa musí krotiť.

Prišlo to náhodou.

Prevaľovali spolu kláty. Je to celkom nevinná hra.

A vlastne váľania klátov už bolo dosť. Mohli by sa teraz hrať na niečo iné. Povedzme Paulínka by mohla utekať, aby sa čím skôr dostala niekde do bezpečia. On by bol vlkom, keby ju dolapil, odniesol by si ju do svojho brloha na skalu.

Dobre, Paulínka sa podvolí, keď tak chce, len nech trochu počká, kým ďalej zabehne.

Pravdaže, Tóno počká, pozoruje ju zadivenými očami, ako poskakuje pažiťou s vejúcimi vlasmi, ako mení smer, hľadajúc napochytro bezpečný úkryt. Má byť jeho obeťou. Plní sa preto zatiaľ opravdivou zvieracou zúrivosťou a krvilačnosťou, a keď myslí, že zabehla už dosť ďaleko a že sám je náležite rozdráždený, tiahlo zavyje ako skutočne hladný vlk a vrhne sa za ňou.

Paulínka mu neodolá. Ach, veď je ona len mladé, slabé srnča, nikdy sa ešte nestretla s dravcom. Keď ho počuje a zacíti, že ju prenasleduje, splaší sa, prebehne jej mrázik po chrbte, stratí naraz všetky sily z kolien a nevie už urobiť ani krok.

Tóno je dvoma skokmi pri nej. A teraz má naozaj chuť schvátiť ju do náručia a uniesť niekde do tajnej skrýše.

Ale nie. Ani to neurobí.

Čože vlastne chcel?

Ach, keby to vedel. Najradšej by sa vybral na sklený vrch po zlaté jabĺčko. Chcela by mať zlaté jabĺčko?

Paulínka vyvalí na neho oči. Čo chce so zlatými jabĺčkami? Veď on je v tej chvíli vlkom a má si ju odvliecť do svojho brlohu na skalu. Či sa vari tak nehrali?

Áno, Tóno musí prisvedčiť, lenže nemá zmyslu, aby v hre ďalej pokračovali.

Paulínka nechápe.

Tóno jej vysvetľuje, pletie niečo dve na tri, čomu sám nerozumie, vyhovára sa, potom zabudne, čo chcel povedať. Začne sa chváliť, chvastať, aké šindle on vie strúhať, ako pobije celú strechu a nebude potrebovať pritom pomoc ani tetkinu ani Paulínkinu. Nakoniec sa celkom zmätie, zapáli až po uši, akoby bol niečo nepekného vykonal, a odíde domov s hanbou.

Na druhý deň nadobudne síce zas rozvahy, ide aj k Paulínke, ale o váľanie klátov nemá už záujem. A príhoda nezostane bez následkov.

Pri najbližšej príležitosti, keď má dostať za službu dohovorenú a do tých čias prísne dodržiavanú odmenu, urobí sa hrdým. Paulínka zbytočne priniesla veľký okruch chleba. Nie je vraj hladný a okrem toho doma teraz pečú tiež taký biely chlieb ako oni. A zbytočne mu Paulínka ponúka aj náhradu. Mohla by mu teda doniesť kus lekvárového križliaka, od nedele im zvýšilo na tanieri, alebo keby dočkal trochu, doniesla by mu palacinku. Marusa zarába na cesto. Zaiste dobré veci. Pri tetke Nánke sa ich nikdy nedožije. Ale on nie. Nechce, povie rozhodne a tvárou mu prebehne mráčik nevôle. Paulínka si to vykladá po svojom, istotne už nechce s ňou chodiť. Ale Tóno nie, ďalej poctivo plní povinnosti dobrého priateľa, verného ochrancu. Nezabudne na ňu zapískať, keď ide do hory, obídu spolu ešte niekoľko ráz Kozí vrch, vodieva ju i k nim, blahosklonne jej dovolí sedieť na hŕbe voňavých stružlín pod kôlňou, keď dorába šindle, ba podvolí sa aj na to, aby mu pomáhala, keď bude pobíjať strechu. Neprejaví nijakú mrzutosť, ibaže je zdržanlivejší. Uvedomuje si, že Paulínka je dievča.

V tom čase leta už zjavne ubúda. Každé ráno sú strechy vlhkejšie. Na pažiti vidieť zreteľne stopy, kadiaľ na svitaní prešiel človek a stieral bagančami rosu. Slnce opatrnejšie vystupuje spomedzi čiernych hôr a dlhšie si čistí lúče v chladnom povetrí. Na cestu zo záhrad pomedzi ploty vyzerajú žlté ruže a astry. Teraz je ich čas. Ľudia ich nosia na hroby. Polia sa rýchlo vyprázdňujú. Najprv padnú žitá, potom zmiznú spomedzi kružín kopy, potom sa vykáša mládza po prielohoch a napokon zostanú tam von len zemiačiská s uschnutou vňaťou. Ženy na stranách prestierajú ľan a strihajú makovice, aby ich nevypili vtáci, ktorí v tomto čase husto obletujú záhrady. Tak sa pomaly všetko sťahuje do komôr, zimných jám, do humien, a čo potrebuje ešte ožltnúť a zmäknúť, na drevené háky pod strechy, kde sa slnce ešte dobre opiera. Starostlivý gazda myslí na zimu a robí zásoby.

Ani Tóno nevie premeškať čas. Obchádza všetky medze, striasa plánky a nosí ich na chrbte vo veľkom koši domov. Čiastku z nich vysype do suda pri chlieve. Tetka Nánka môžu ich pohadzovať prasúchovi, aby toľko negrúlilo. Tie červenšie a krajšie vynáša na šopu, ukladá do veľkých hniezd, ktoré vyhrabal na niekoľkých miestach v sene. V zime zavše niektoré odkryje, aby si mohol napchať plné vrecká a vyhrýzať pred závistlivými očami chlapcov. A teraz začali sa pukať lieskovce. I to je dôvod, aby nesedel doma. Tetka Nánka nemajú peňazí, aby na Vianoce kúpili u Tótha vlašské orechy, akými napríklad vždy štedro obdarúvajú koledníkov v krčme. Keď si chce lúskať pri rozpálenej peci na Štedrý večer a ak nechce mať prázdne vrecká pri kartách, nesmie zaháľať na sklonku leta.

Obyčajne ide s ním aj malá Paulínka z krčmy. Niekedy sa vyberú i na celý deň, lebo najviac kružiny je na obecnej pastve, a to je až na Zálomoch, skoro pod samou hoľou. Zlostných bujakov, kráv a baranov sa nemusia obávať, lebo pastieri ženú čriedy v tomto čase dolinami, kde je paša ešte dosť mäkká. Obaja majú plátenné pasičky, do ktorých púšťajú vylúštené orechy. Držia sa spolu. Tóno zvažuje konáre, aby si mohla i Paulínka oberať. Takto sa motajú pomedzi kružinu hore na grúni. Niekedy ich vidieť oboch, zabelejú sa im tváre na slnci, niekedy len jedného, zavše sa úplne stratia a zas vyjdú na niektorú čistinku.

Keď napoludnie dobehne k nim hlas zvona, sadnú si pod liesku na úslnie, jedia a zmeriavajú si náberky. Ešte nemajú dosť. Tóno by chcel dnes nazbierať aspoň päť litrov, lebo práve toľko mu chýba do vrecúška, ktoré má v peci a ktoré býva každú zimu plné. Paulínka nenamieta proti tomu nič. Cíti sa tak vysoko nad dolinou v nesmiernej prázdnote jasného dňa veľmi dobre, preto o chvíľu zas vystupujú vyššie do grúňa.

Z kružiny pred nimi vyrúti sa s prenikavým škrekom stračkavý vták. To je orešnica, povie Tóno. Na jar bola kukučkou. Nerobila nič, len si rozčuchrávala perie a sľubovala starým dievkam, že im od Jakuba pošle ženíchov, a teraz sa premenila na orešnicu, aby nemusela sľuby splniť.

O niečo ďalej prekvapia na lieske vevericu. Je celá vyplašená, keď ich zbadá pod sebou. Preskakuje vrtko z konára na konár, zlostne prská a skučí. Hľadá spôsob, ako by najbezpečnejšie unikla z pasce. Nablízku nieto krúha, aby mohla naň preskočiť, a tudolu pobehúvajú oni. Šprihá drobnými očkami hneď na jedného, hneď na druhého, premetúva chvostom. Musí mať strach. Ale potom zistí, že od Paulínky jej také veľké nebezpečenstvo nehrozí, prechodí sa ponad ňu a uháňa so zdvihnutým chvostom k hore. Ani Tóno nemá také nohy, aby ju dobehol. Musí sa vzdať nádeje, že by si z jej kože vyrobil dakedy vrecúško na britvy, aké vídava visieť na stene pri svákovi Špiritajovie. Nech si len kúpi od Bosniaka obyčajné plátenné s remennými ciframi, keď sa chce parádiť. Veverica si svoju kožku len tak ľahko nepredá. Veď by len potom vedel, aké má tenké zuby a ostré pazúry, keby ju chcel chytiť. Tóno vlastne ani nebanuje. Drahá by to bola korisť. Paulínka mu verí.

Ale aké oči sa to naraz na ňu zadívali? Paulínku schytáva strach, musí sa chytiť Tónovho rukáva. Líška, šepne Tóno významne a nevie veru ani on pokojne dýchať. Naozaj líška. Zastala si povyše na kopčeku a hľadí dolu zvedavo na nich. Kto sa jej to pletie do cesty? V tomto čase sa cíti ešte bezpečnou. Odľahlé pastviny bývajú teraz pusté. Stádliská sa vyvetrali, povetrie je čisté, necítiť nikde štipľavý dym. Ľudia nesliedia poľom, majú veľa povinností okolo domu. Prechádza voľne z hory do hory najkratšími chodníkmi. Nezvykne sa ani obzerať a nenapínať uši, aby zachytila všetky hlasy, ktorý prýštia zo vzduchu, myslí len na svoju záležitosť. Nuž musí sa teraz presvedčiť, kto ju vyrušuje. Pred pyskom má mladého zajaca, ktorý nebol dosť opatrný a prituho zaspal na slniečku. Vlečie ho už hodný kus a nemá práve najpevnejšie nohy. Keby to bolo niečo vážne, musela by korisť zanechať a zahnúť najbližšie k hore. Ale keď zistí, že sú to iba deti, spokojne si vezme do pysku úlovok a zmizne za kopcom.

Tóno s Paulínkou môžu ísť ďalej.

Za kopčekom čaká nové prekvapenie, potom ďalšie. Svet je teraz veľmi pestrý a bohatý na prekvapenia. Paulínka je vo vytržení, nevie sa nasýtiť javmi, ktoré okolo seba pozoruje, hoci ju niektoré aj desia, nestráca odvahu a je stále čulá.

No Tónovi sadá na čelo tmavý mrak, lebo vo všetkých tých javoch vidí znaky úniku. Vie, čo znamená, keď začínajú kružinami preletovať orešnice, prečo sa rozchádzajú líšky na poli a prečo je líška taká smelá. Už pár rokov sleduje tieto javy, uvažuje nad nimi a stále mu je clivejšie. O niekoľko týždňov by po nich v týchto končinách darmo pátral. Nad kružinami zakráka vrana a vlhkejšiu pôdu pod horou bude rozrývať diviak. Potom aj to zmizne. Pastvou neprebehne nijaké zvieratko. Deň čo deň bude tu spočívať prázdna, pokojná, akoby v nej život navždy zamrzol, a potom zapadne snehom. Pravdaže, o rok môže niekto práve v týchto miestach stretnúť zas líšku, ale nebude to už táto alebo aspoň neponesie v pysku zajaca, pôjde za iným zvieraťom, azda bude ešte len stopovať svoju korisť. Javy sa budú opakovať, ale iným poriadkom. Niečo sa z nich zakaždým stratí, niečo zmizne. Život sa prevalí do novej vlny, aby sa dostal o krôčik ďalej, a to, čo sa v tomto okamihu vo svete deje, pochová niekde vo svojich hlbinách, odplaví do minulosti. Nikdy viac sa nebude môcť k tomu vrátiť. Minulý rok bol tu sám, teraz ho sprevádza Paulínka, na rok možno príde sem Paulínka s niekým iným. Ťažko povedať, kde bude on. Ach, na smrť nemyslí, také mátohy ho ešte neplašia. Ale najskorej bude zaneprázdnený nejakou dôležitou robotou okolo domu. A hlavne, nebude môcť chodiť s malými dievčatami. Vysmiali by ho. Vytratí sa teda nebadane z hry, posunie sa od nej o jedno ohnivko niekde dopredu. Tak veru. To sú už krôčiky života.

Paulínka ich ešte nepozoruje, lebo nestráca ešte nič. Naopak, prinášajú jej nové bohatstvo, samú radosť, bezstarostné hry, verné priateľstvá, nové prekvapenia, objavy. Ale jemu sa prichodí už lúčiť, obzerať, lebo toto všetko necháva za sebou. Niekde ďaleko v spomienkach sú časy, keď aj jeho ako teraz Paulínku udivovalo každé zvieratko, ktoré mu prebehlo pred očami, mal tiež svojho ochrancu, ktorého musel podplácať, potom sa pustil vlastnými cestičkami, išiel medzi deti, prešiel všetkými stupňami dorastania a dospievania, musel zniesť mnohé frčky do nosa, vláčiť kapsy a dlhé namastené biče starším chlapcom, ak chcel sedieť pri nich okolo ohňa na pastve, neskoršie sám rozdával štedro frčky a dával sa menšími otrhancami obsluhovať. Boli to veľmi krásne a plodné dni, nevedel sa od nich odtrhnúť. Ale všetky prešli. Nedávno si obliekol dlhé nohavice a teraz možno poslednýkrát verí, že kukučka sa premieňa po Jakube na orešnicu, poslednýkrát sa pokúšal chytiť holými rukami veveričku a naposledy ho vydesila líška. Na rok možno ju bude stopovať hlboko do hory a pred jej dierou nastaví slopec, ba možno nebude ju ani vidieť, líška ho obíde zďaleka, lebo bude mať už pred ním strach.

Nuž Tóno nad tým uvažuje, a preto občas zabudne odpovedať na Paulínkinu otázku. Nevie, na čo sa ho pýta. Oči mu ustrnuli a načúva. Veru, cíti sa veľmi opustený. Priezračným a rozpáleným povetrím preniká k nemu z diaľky tenušké zapípanie nejakého spevavého vtáka. Pozná ten chvejúci sa, bojazlivý hlások. Je to čížik, drobný, čiperný vtáčik so zelenkastým perím a s ostrým, krátkym chvostíkom. Kdeže sa v tomto zamĺknutom svete vzal, keď sa už spevavé vtáctvo odsťahovalo?

Na jar sa s nimi často stretával, preletovali mu ponad hlavu, keď ležal v jame pred svákovým včelínom a striehol, kedy so zodvihne do povetria roj, ktorý už týždeň visel z letáča. Ba v trnine nad starým cintorínom našiel im aj hniezdo.

Najprv v ňom boli tri drobné a teplé vajíčka s krehkou škrupinou, potom sa odtiaľ vytŕčali neprestajne tri roztvorené a sipiace žltučké pyšteky. A raz bol svedkom, keď sa mladé púšťali na vlastné krídla. Starostliví rodičia boli vždy okolo nich, posmeľovali ich, vábili z konára na konár, podávali im do zobáčikov stravu i nápoj.

Mladé boli veľmi nemotorné, nevedeli sa dlho udržať na konáriku, vážil ich ťažký hrvolček, často padali na zem, dlho bezradne ležali na brušku s roztiahnutými krídelkami a volali zúfalo na matku alebo na otca. I on im neraz pomáhal na krídla. Och, celý sa rozochvel, keď bral do rúk malého ustrašeného operenca a keď mu mohol spúšťať z úst do zobáčika slinu. Najradšej by si ho bol vložil za košeľu, aby ho rozohrial a osmelil teplotou vlastného tela, keby sa nebol bál, že takému krehkému tvoru by mohol ľahko uškodiť. Celé dni predieral sa trninou, aby mohol sledovať ich pokroky.

Ale potom mu náhle zmizli. Krovie zatíchlo, nebolo počuť tenké, úzkostlivé vypiskovanie ani šuchot lístia. Ani v najbližšom okolí nenašiel po nich stopy. Najskorej ovládli už istejšie svoje krídla a preleteli na druhu stráň. Veru zmizli.

A teraz musia zmiznúť všetky mláďatá, ktoré odrástli. Do prázdnych hniezd sa nasťahujú mravce. Vtedy sa ešte len začali kosiť ďateliny. Svet bol preplnený. Priam prekypoval a hýril bohatstvom. Nestalo sa mu, že by ho bola v niektorom kúte prepadla samota. Všadiaľ bol s niekým. Buď s tučným, husto ochlpeným čmeliakom, ktorý trpezlivo a dôkladne prezeral okolo neho komôrky kvietkov, buď s umným a stále starostlivo vyobliekaným svrčkom na medzi, buď s útlym steblom trávy, ktoré sa pred ním v prúde vetra chvelo. Nemal kedy myslieť na seba, a preto sa málo staral o to, ako vyzerá a čo rozpráva… Každé slovo mu dobre priľahlo na jazyk. Neprekážalo mu, že má nohavice na stehne rozdriapané a že sa mu na chrbte vykasala košeľa. Pri prácach, ktoré vykonával, bolo mu práve tak najlepšie.

Celé dni sa plahočil po jarku, prevracal skaly, až po pazuchy pchal ruku pod korene vŕb a nedbal, že sa mu okolo nej ovinie klzké telo hada, pre všetky prípady nešťastia nosil za futrom kabátika štvorlístok ďateliny, patrili mu všetky kružiny, stráne, preliezal najvzdialenejšie kúty chotára, ale keď sa ozval zvon, sedel už na tráme pod strechou zvonice a načúval mocnému hlasu, ktorý zaplňoval tesný priestor okolo neho a otriasal celou stavbou. Sedeli tu obyčajne s ním všetci čo smelší chlapi a všetci rovnako udivene hľadeli na starého zvonára, odriekajúceho Anjel Pána, a všetci počúvali s otvorenými ústami. Bolo to nevysloviteľne čudné, tajomné a zároveň hrozné, čo tu všetci prežívali.

Nuž kdeže je teraz ten čarovný svet?

Necíti ho ani v sebe ani okolo seba. Ozýva sa len z diaľky slabými zvukmi, ak sú to nie iba opozdené ozveny. Bezpochyby uniká a niet nádeje, že by sa ešte vrátil.

Práve tu si môže tú skutočnosť overiť. Stojí na grúni a má široký rozhľad pred sebou: Sú to hlboké doliny, končiare vrchov, všetko zalieva oslepujúce slnce. Ale z ničoho nevydychuje vôňa, radosť a veleba. Hory sú čierne a nemé, polia prežltnuté, vylúžené, vrezávajú sa ostro do pamäti, akoby chceli presvedčiť o svojej jednoznačnosti. Ich farby môžu už len šedivieť a splývať. Nemá zmyslu veriť, že by boli schopné nejako sa rozvíjať do iných, povznášajúcich premien. Pravdaže, počiatkom druhého roku oživnú novými výhonkami, kvetom a zeleňou, ale to bude len povrch, slabé osvieženie, ktoré spôsobuje pravidelne omladené slnce a teplý dážď, ktoré zas po horúcich letných dňoch spĺzne. Zdá sa, že tvárnosť, ktorá sa teraz javí, je sama podstata sveta.

Tóno sa snaží lepšie počúvať. Keby sa mohol presvedčiť, že sa mýli, že má pred očami iba marivo, ktoré mu prekáža úplne prehliadnuť. Ale nie, obklopuje ho skutočná tíš. Nepočuť už ani bojazlivé pípanie čižíka. Pre neho niet návratu.

Kým zbierajú luštáky a kým Paulínka veselo okolo neho poskakuje, potláča v sebe ako-tak clivotu. Ale keď idú domov, je s ním naozaj zle. Na dolinu, do ktorej zostupujú, sadá tieň. Svetlo ich rýchlo opúšťa a vystupuje medzami do grúňov. Tudolu nadobúda krajina pokojný vzhľad, kým úbočia hýria ešte žiarou večerného slnca. No tieň sa dvíha, zachvacuje nové a nové objekty a tak sa zdá, že krajina, tá slnečnejšia a krajšia, putuje niekde za chotár. Svetla stále ubúda. Uniká pred tieňom. Už v ňom žiari len pastva na Zálomoch, odkiaľ prichádzajú. To je jediný kúsok sveta, ktorý si udržiava ešte sviežosť. Musí sa za ním podchvíľou obracať. Má ešte pred očami jeho verný obrázok: kružina, kraj lesa a tam na kopčeku smelá líška so zakrvaveným úlovkom v pysku. Tak by si ho chcel uchovať v pamäti cez celú zimu, ktorá má prísť, a k takému by sa chcel ešte raz vrátiť. Ale o chvíľu slnečná škvrna sa odtiaľ skĺzne, celý svet zaľahne do večerného šera a on sa odtiaľ vracia poslednýkrát. O takomto čase na rok bude už vo fabrike a ani len myšlienkami tam nezabehne. Ach, všetko je teda márnosť. Tónovi stisne úzkosť srdce, potom ho schváti zlosť a nevie sa už ovládať. Pred sebou na pažiti zazrie niekoľko roztvorených kvetov jesienky. Pribehne k nim a nemilosrdne po nich stúpa. Čože to robí? Ach, volajú ho do školy. Ony sú príčinou všetkej tej biedy, ony mu uzatvárajú jeden úsek života, možno ten krajší, veru tak.

Paulínka sa k nemu ochotne pridá, hoci necíti, že by drobné kvietky i jej spôsobovali nejakú ujmu. Ide síce aj ona tejto zimy do školy, ale nevidí v tom nič zlého. No dáva sa strhnúť Tónovou rozhorčenosťou a od tých čias horlivo vykonáva pomstu na nešťastnom kvietku, namýšľajúc si, že tým aspoň o niečo oddiali nešťastie, ktoré sa valí na Tóna.

Ale čas naozaj dozrieva. Slnce je zo dňa na deň kostrbatejšie, hory tmavšie. Vo dne sa rozlieha dedinou ostrý štekot prvých trlíc. Keď večerami zaľahne hustá tma na dolinu, na pažiti za vodou, v skalných múroch pod záhradami šuchoria tiché kroky sliedivej zveriny. Prichádza čas veľkého lovu. Popri stenách domov prikráda sa tchor ku kurínom, brehom vedľa potoka pobehúva vydra. V tomto čase psi podriemkavajú ešte v búdach, nemajú smelosti obchádzať cudzie dvory a oňuchávať smetiská, či na nich nepribudla nová kosť, ozvú sa len od polnoci, keď do tichej oblohy vyskočí neskutočne veľký mesiac. Ráno ľudia prikladajú tváre k oroseným tablám okien a hľadia do záhrad na záhonky posledných kvetov. Bol mráz? Nie. Večer zabudli zahodiť na astry vrecia. Ale na stráňach i dolu na chladných sihotiach kvitne smelo jesienka. Darmo ju Paulínka s Tónom udupáva naspäť do zeme, darmo sa proti nej sprisahal celý národ školákov a školáčok. Každé ráno sa znovu zdvihne z pažite, akoby ju nocami niekto tajne kropil živou vodou a sial. Tvorí veľké koberce fialovej farby, rozširuje sa do nových plôch. Zhovievavo sa usmieva a kvitne navzdory všetkým škodcom. Kvet jesene.

Jedného rána zastaví sa potom pri Paulínke Tóno. Má čistejšiu tvár ako obyčajne, priesvitnejšie uši a ešte mokré, dosť poriadne nabok sčesané vlasy. Zdá sa, že dnes mimoriadne veľa času venoval úprave svojho zovňajšku. Ľavou rukou pridŕža si pri boku niekoľko písaniek s perečníkom, pravou netrpezlivo žmolí ešte zachovalú námornícku čiapku s čiernou lesklou strieškou a s jasnožltou stužkou, ktorú nosieva len na sviatky. Či sa Paulínka už pripravila?

Nuž Paulínka má zas svoj veľký deň. Nemohla ani dobre spať. Od polnoci budila pani Hermínu a spytovala sa, či netreba ešte vstávať. Nie, bože môj, veď ešte ani kohút nezakikiríkal. Spi, upokojuje ju pani Hermína. Paulínka sa nepokojne pomrví pod perinou a počúva do noci. Kohút istotne zaspal a ona zamešká do školy. O chvíľu sa ozvú na stene hodiny. Jedna, dve. Vidíš, iba dve, potvrdzuje pani Hermína. Ale keď zaštrkoce v kuchyni Marusa, nevie ju už nič udržať v posteli. Musí sa predsa ešte raz poriadne v teplej vode mydlom nad lavórom vydrhnúť, vyutierať, poprezerať, aby ju deti nevyhanbili, musí ju Marusa vyčesať, aby nemala na hlave hniezdo pre vrabce. Má teda Paulínka veľa starostí a hlavne, je netrpezlivá. Oblečie si nové belasé šaty so skladanou sukňou, s veľkým golierom a bielou mašľou, natiahne dlhé biele pančušky, zašnuruje nové topánočky, Marusa jej vpletie do vrkôčka hodvábnu stužku, pripevní na chrbát remennú kapsu s pestrým obrázkom, v ktorej náležite pohrkáva, keď urobí krok, lebo večer vložila do nej perečník s dlhým grifľom a čistú tabuľku s hubkou na motúzku, a medzitým ju musí stále upozorňovať, koľko je hodín. Pravdaže, takto nepremešká ani minútu. Keď vojde Tóno, stojí už ako na tŕňoch. Ešte pobozká mamke ruku a môže ísť.

Škola sa búri krikom. Ach, toľko detí ešte nevidela pospolu. Chlapci i dievčatá. Sú rozdelení po dvoch do radov, aby si nazavadzali, a potom, tak sa to aj patrí. I v kostole musia stáť pred oltárom oddelene. Všetci teraz voľačím lomozia, prekrikujú sa navzájom, dupocú, lomcujú lavicami, akoby ich chceli rozlámať. Istotne zohnali sa sem z celej dediny. Doma im patrila kuchyňa, izba, dvor, v lete behali poľom, ako sa im len zapáčilo, a tu majú určené, niekedy aj zreteľne kriedou alebo hlbokým, atramentom začierneným žliabkom vyznačené miesto, za ktoré nesmú potisnúť ani lakeť, ak nechcú dostať vzápätí od svojho suseda buchnát do chrbta. Akože sa s tým môžu uspokojiť?

Tóno si vynúti miesto v poslednej lavici pri stene. Chodí posledný rok do školy, preto mu také čestné miesto aj patrí. Keby sa brala do ohľadu trieda, musel by si presadnúť o niekoľko lavíc dopredu. Tu v škole platí oddávna poriadok dodržiavaný učiteľom i všetkými generáciami, ktoré sa tu rok po rok striedajú, že tí najmenší s tabuľkami pod pazuchou i so sviečkami pod nosom sadajú si do prvých lavíc. Ako potom nadobúdajú smelosti, rozumu, postupujú z lavice do lavice, bližšie k stene a posledný rok nájdu sa v poslednom rade, odkiaľ sa každej jari niekoľkí tratia. Iba niektorí, čo opakujú triedu, zostanú sedieť na jednom mieste dva aj tri roky. Potom, pravdaže, nestihnú dôjsť až k stene a pri poslednom exámene vypadúvajú na hanbu svojich rodičov i sebe priam z prostriedku. Pravdaže, aj Tónovi sa prihodilo také nešťastie, najmä zásluhou pána farára, ktorý sa nevie zmieriť s jeho nechápavou, vraj teľacou tvárou a vari niekedy aj so vzdorovitým, zbojníckym pohľadom. Ale keďže by bol tu vpredu veľkou prekážkou farárovým očiam, ktoré sa vyznačujú všetečnosťou, na prekvapenie celej triedy dostal už pred dvoma rokmi neslýchanú výsadu, aby obsadil najčestnejšie miesto medzi najstaršími a najmúdrejšími.

Aj Paulínka si bez ostychu sem sadne, hoci by sa jej patrilo ísť aspoň medzi dievčatá. A Tóno jej hneď urobí na úkor svojich dvoch susedov také pohodlné a priestranné miesto, že sa nemusí nijako uskromňovať.

Odtiaľto má hádam aj najlepší rozhľad po celej triede, lebo, prirodzene, najprv prejaví o ňu záujem. Musí sa dôkladne poobzerať. Ach, veď je tu toľko podivuhodných vecí. Jeden deň si ich dostatočne všetky ani nepouvedomuje. Ešte mnohokrát zastaví sa na nich očami, aj doma bude nad nimi uvažovať, ba možno daktoré v celom svojom živote nepochopí.

Tóno ju zoznamuje najprv s najpoužívanejšími predmetmi a miestami. Predovšetkým hneď pri dverách je somársky kút, poznať ho podľa ošarpaných a ošúchaných stien, o ktoré si nešťastnici otĺkajú lakte, ak musia na jednej nohe ako hus na ľade celé hodiny vystávať. Nie je to práve najhoršie miesto v lete, dá sa odtiaľ viesť tajný rozhovor pomocou rúk so zadnými radmi lavíc, ba najväčšie obchody sa práve tam uzatvárajú, no za treskúcej zimy lepšie je kľačať na ostrom polene pri peci, len si treba nechať na kolenách hrubé repisko. Pre tých, čo sa ráno neumývajú, je vyhradené miesto za tabuľou. Za dereš pre najväčších previnilcov slúžia prvé lavice. Tam v žliabku odpočíva obyčajne aj hrubá palica, lebo sprosté prváčence treba najčastejšie keckať po rukách. Okrem toho je tu ešte plno význačných príjemných i nepríjemných miest, ktoré slúžia náhodným nápadom pána učiteľa a pána farára. Postihnutí by vedeli najviac o nich rozprávať.

Paulínka načúva. Nerysujú sa jej pred očami práve najlákavejšie výhľady. Čo ako si udržuje povznášajúcu náladu, musí pripustiť, že má pod kožou trocha strachu. Nie je iba východiskom z núdze, keď strašia rodičia neposlušné deti školou, ani chlapci nesnažia sa bezdôvodne výhovorkami na pichanie v slabinách, na zlé počasie a na dôležitosť a neodkladnosť nejakej roboty doma a na poli striasť zo seba každodennú povinnosť, ani jesienku nadarmo neničia, keď ich volá do školy. Všetko má veru svoju príčinu. Môže ju teraz poznávať.

Ale Paulínku desia viac iné podivuhodnosti. Napríklad hneď za ňou na stene visí obraz nejakého zvieraťa. Tóno vraví, že by to mohol byť tiger, čo zožiera černochov, keď je hladný. Na tom ani nezáleží. Ale je tak verne vyfarbený, že mu Paulínka nevie dôverovať. Zaiste bude iba zatajený a môže každú chvíľu z rákosia, odkiaľ sa práve vyťahuje, skočiť dolu. Podobá sa veľkej mačke. Je celý hrdzavý s veľkými, tmavými pruhmi po chrbte. Iskrí zlovestnými, zelenkavými očami a cerí zubále. Ach, Paulínka sa ho bojí. Pozerá práve na ňu. Keby nebol pri nej Tóno, neobsedela by v tejto lavici. Aj doma sa jej bude istotne zjavovať. No a potom sú tu aj iné obrazy, značky, veľké mapy, kde môžeš ukázať celú monarchiu, neobyčajné prístroje, hračky, dokonca za sklom v skrini vtáčiky na konárikoch, skutočné vtáčiky. Každý má na podstavčeku ceduľku s menom. Vraj boli voľakedy živé, vraj ich pochytali na lep tak isto, ako jej chcel chytiť Tóno stehlíka, a vraj ich potom vypchali. A nad všetkými podivuhodnosťami najväčší div a zázrak, hore na skrini, kde možno zo všetkých strán dobre vidieť, mosadznou obručou obtočená, naprieč prepichnutá a s pevným podstavcom spojená guľa. Čo je to? Glóbus, povie učene Tóno a hneď vysvetľuje: zemeguľa, no zem, celý svet, veru. Môže sa aj krútiť, lebo svet sa krúti, najprv sám, potom sám so sebou a tak všelijako. Pán učiteľ to vie ukázať. Pán učiteľ vie položiť aj prst na to miesto, kde my bývame, priam sem na našu dedinu… Vraj nestojíme veľmi rovno, ba niekedy sa dostaneme na také nebezpečné miesto, že by sme iste vypadli, keby nás nedržala zem. Ale to je ešte nič. Niektorí ľudia musia vraj stáť večne dolu hlavou. To by veru ani Tóno nevydržal. Paulínke idú oči vypadnúť. Nebola by nikdy verila, že by mohol pán učiteľ položiť prst na dedinu. To musí byť veľký prst. Na glóbus sa neprestane pozerať, a hoci neskoršie sa lepšie s ním zoznámi, niekedy utiera z neho prach, keďže pán učiteľ nemá veľkú ochotu pričasto brať ho do rúk a predstavovať s ním vydeseným deťom zázraky sveta, predsa jej zostane navždy najväčším zázrakom školy.

O chvíľu potom zhon stíchne. Deti s hrmotom vstanú a jasným, povzneseným hlasom spoločne vítajú pána učiteľa, ktorý vchádza do triedy. Paulínka ho už pozná: Obstarnejší pán v tvrdom klobúku, s vyholenou bradou, v úzkych kockovaných nohaviciach, s väčšou vypuklinou na predku, v čiernom, na lakťoch ošúchanom kabáte, v tvrdom golieri s motýľkovitou mašličkou pod hrdlom, akoby bol vždy vystrojený na svadbu za starejšieho, trocha kročkavý a pokolembávajúci sa pri chôdzi, s veľkými okuliarmi na červenom, uhriakovitom nose. Vídava ho chodiť po školskej záhrade a dvore. Ani u nich nie je práve zriedkavým hosťom. Niekedy prídu aj s pánom farárom, sadnú si spolu v izbe k stolu a popíjajú víno, ktoré im sem donesie otec alebo Marusa priam z pivnice, a zhovárajú sa s mamkou. Mamka, zdá sa, má takéto návštevy rada. Keď pobadá, že sa už zhovárajú s otcom v kuchyni, a má ešte chvíľu času, uhladí si rýchlo vlasy, upraví vrkoče, víta ich síce plachým úsmevom, ale počas rozhovoru okreje, akoby ožívala. Keď príde sám, zostane len v krčme, pije veľa, dá sa rád častovať, mnoho a hlučne rozpráva. Napokon jeho mocný hlas ozýva sa aj v kostole spoza organa.

Teraz má aj čierne nohavice, a to mu dodáva viac vážnosti. Kráča dôstojne k stolu. Veľké okuliare sa mu tam zablyštia, lebo hľadí po triede. Prezerá si tváre pred sebou. Okolo úst mu prebehne náznak smiešku, lebo na tých tvárach vidí, že má aj on nejakú moc. Tu sú všetci. V lete pri škole ani nezapáchli. Bočili od nej a najmä od neho, učiteľa, ani jeden sa neukázal, keby ich bol potreboval na nejakú posluhu. Bol bezmocný. Ale teraz ich má zas všetkých pekne v hŕbke. Hľadia na neho ustrašenými očami. Uvedomujú si previnenie, ktorého sa dopustili voči nemu, a vzdávajú sa na milosť a nemilosť, lebo nemajú iného východiska. Azda im všeličo odpustí. Veď ani on nie je celkom bez hriešku. Všeličo sa mu prihodilo, čo veru nenasvedčuje o vážnosti jeho stavu. Prečo pchá niekedy ruku do vrecka na kabáte, kde sa zreteľne rysuje okrúhla dvojdecová fľaštička, v akej pán Tóth predáva pečatenú borovičku, prečo sa niekedy vťahuje za tabuľu a po chvíli vychádza odtiaľ s rozšírenejšími očami a ešte vlhkými, očervenetými ústami, prečo má nos taký uhriakovitý a tvár pripuchnutú a podliatu krvou? Nie sú už veru takí hlúpi, aby si to nevšimli, aj uši majú dosť tenké, aby počuli, čo sa všetko v dedine o ňom rozpráva. Nuž bude najlepšie pre obe stránky, keď napätie, ktoré vzniklo medzi nimi cez prázdniny, urovnajú zmierlivo.

A zdá sa, že aj učiteľ s tým súhlasí. Sklá na okuliaroch sa mu síce ešte zablyštia, ale tvár má pokojnú a vari aj jasnejšiu. Vlastne nemal ani úmysel niekoho karhať, robiť uštipačné poznámky a klásť niekomu podozrievavé alebo usvedčujúce otázky. Ach, v tomto okamihu cíti sa trochu povznesenejší. Či nevidia, že sa dnes aj mimoriadne čisto obliekol? Vzal si novú košeľu, čistý golier, čierne nohavice a k tomu i hodinky, skutočné zlaté hodinky, ktoré už majú síce dávno dolámaný strojček a sú len jediným klenotom jeho rodiny, ale on si ich predsa vložil do vesty, lebo od rána má dobrú vôľu. Udržuje si ju jasnou myšlienkou. Vlastne je to iba malá spomienka. Prišla mu tak neočakávane na um ešte v posteli, a vtedy sa v ňom rozblesklo. Musel hneď vstať, ísť ku lavóru, umyť sa v studenej vode, vyobliekať sa, vyčesať a bol by najradšej objímal svet. To všetko tá malá spomienka. Ešte dosiaľ v ňom žiari. Môže im ju aj prezradiť. Nie je to nič zvláštneho. Aj záver, ku ktorému došiel, im povie. Je to skoro tak, akoby rozprával o nich. Ľudia sa od seba veľmi nelíšia. Všetci prežívame to isté, len každý v inom čase. Aj on bol niekedy mladý. Žil si bezstarostne, spával v teplých perinách, nasýtil sa, keď bol hladný, a ostatný čas vyplnil hrami na pažiti, pri vode, na lúkach, všadiaľ, kde sa dalo hrať. Ale potom sa musel s hrami rozlúčiť a prichytiť sa vážnej roboty. Nuž to inakšie nejde, raz musí každý urobiť takýto krok. Prirodzene, že mu bolo vtedy smutno. Komu by nebolo smutno. Sadol si opustený na skalu a rozhliadol sa okolo seba bezradne. Pred ním v tráve pobehávali mravce. Usilovne vláčili suchú voštinu na mravenisku. Po kvetoch zas poletovali včely, povetrím vtáci, na poli robili ľudia, ženy i chlapi. Ach, veď vieme, že celý svet sa stále hemží usilovnými robotníkmi. Ráno sa vyhrnú na cesty, zaplnia všetky miesta na zemi a večer sa zas vracajú, ba niektorí pracujú i v noci. A najpodivuhodnejšie je to, že nebadať na nich nikdy ochabnutosť. Neustále sa vracajú k tej istej robote. Nepozastavili sa nad tým? Nepýtali sa ešte nikdy, prečo včielka celý život iba blúdi po kvetoch za medom, prečo ju tá jednotvárna robota raz neomrzí? Nie? On áno. Práve vtedy, keď sedel bezradne na skale. Trvalo mu chvíľu, kým prišiel na koreň veci, ale predsa prišiel. So včelami je to tak, že majú plný úľ malého potomstva, o ktoré sa treba starať, aby nevyhynulo. Kým ony vláčia, usilovne pracujú, mladé ležia v teplom súdočku, potom sa lenivo preťahujú po pláste, vycuckávajú med, pobehúvajú po úli a hrajú sa, lebo nemajú inú starosť. Robotnice to teší. Ich námaha nie je zbytočná, niekomu spôsobujú radosť, uvedomujú si, a to ich ženie znovu do roboty. A bude to vari vo všetkých prípadoch. Niekto musí pracovať, aby sa mohol iný hrať. Ale obe strany zúčastňujú sa na radosti, ba teň, kto pracuje, väčším podielom, lebo sám rozmnožuje radosť. Keď si to uvedomil, hneď mal krajší výhľad. Nemusel už smútiť, nestrácal vlastne nič… Dnes ráno si na to spomenul a hneď sa rozhodol, že im to povie, aby zahnal ich obavy. Pre nich tiež prišiel čas, keď musia opustiť hry a začať vážnejšiu prácu. Ach, o tom ani reči, že by to bola nejaká milá a príjemná zámena. Hry zostanú len hrami, vždy lákavejšie ako práca. Ale keď si uvedomia, že spôsobujú niekomu svojou prácou radosť, bude im ľahšia. Asi tak.

Deti ho počúvajú. Podaktoré mu aj rozumejú. Napríklad Tóno do posledného slova. Po celý čas, čo rozpráva, nespúšťa z neho oči. Slová mu priam vychytáva z jazyka, lebo nachádza v nich liek na svoju chorobu. A keď skončí, zdá sa mu, že i on má ľahší a pokojnejší dych. Nuž ak to pán učiteľ vážne myslí, nebude s ním tak zle. Nemusí sa cítiť ukrivdený, že jeho miesto medzi deťmi zaujme niekto druhý. Chvalabohu, má komu robiť radosť. Tetke Nánke sa bude treba odteraz len diviť, kde berie toľkú usilovnosť. Predovšetkým, do zimy musí byť celá strecha pobitá. Niektoré mu zas rozumeli málo a Paulínka celkom nič. Možno preto, že v učiteľových slovách hľadala iný zmysel. Všíma si viacej jeho pohyby, ktoré sú rozhodne významnejšie a búrlivejšie ako pohyby iných hovoriacich ľudí, s ktorými ona dosiaľ prišla do styku. Najmä neobyčajne bystro a napäto pozoruje ukazovák jeho pravej ruky. Nielen preto, že sa mu nepretržite kmitá pred tvárou ako citlivý jazýček, ktorý má presne a názorne označiť význam jednotlivých slov, ale hlavne preto, že čaká od neho zázrak s glóbusom. Niekedy sa totiž naozaj povážlivo vysoko zodvihne. Paulínka ustrnie. Ale zabehne obyčajne iba k nosu, aby potisol okuliare bližšie k očiam.

A predsa sú všetci spokojní. Strach z prvého stretnutia sa pominul. Ukážu veselšie a smelšie tváre. Ide to dobre po starom. Pán učiteľ má naozaj dobrú vôľu. Celkom vážne a ohnivo sa rozrečnil. Má aj snahu poradiť im. Samá blahosklonnosť. Tu i tam povie žart, ktorý i jemu i žiakom dobre padne. Opravdivý otec. O niekoľko dní azda bude inakší. Niekto už pravdepodobne bude mať jedno líce červenšie, pán učiteľ dostane občas záchvat zúrivosti, keď pozabudne na svoju dôstojnosť, ale to už na podstate veci nič nezmení. Stará známosť sa obnovila. Rozchádzajú sa preto veselo domov.

Aj Paulínke sa prvý deň v škole páčilo. Bolo to podľa nej veľmi dôstojné. Má veľa dojmov, z ktorých niečo prezradí mamke, niečo Maruse, ale väčšiu čiastku, a tú dôležitejšiu, si nechá pre seba, aby sa mala v čom kochať. Chodí cifrovanejšie po dome. Hovorí zvučnejším a spevavejším hlasom, častejšie sa dá obsluhovať.

Pravdaže, na druhý deň musí opustiť bezpečné miesto pri Tónovi v zadnej lavici. Kdeže sa to len zaplietla, nešťastná stvora, a ako si to vôbec predstavuje. Hádam nechce v škole postupovať odzadu ako rak. Ach, je to trochu nepríjemná sprcha na Paulínkin hybký chrbátik. Najprv ju pán učiteľ s veľkým počudovaním objaví, vyvedie za ruku z teplého kútika ako malú hriešnicu; všetky deti sa jej nahlas smejú, potom musí putovať zahanbená s horúcim čielkom celou triedou po boku pána učiteľa až do prvej lavice. Ale vcelku sa jej nič nestane. Na príhodu rýchlo zabudnú žiaci i pán učiteľ a výmena nebola práve zlá. Z nového miesta dobre vidí, čo pán učiteľ robí pri stole, čo im ukazuje alebo kreslí na tabuli, a okrem toho je bližšie k zasklenej skrini s vtáčikmi a s glóbusom. I s dvoma malými susedkami sa čoskoro spriatelí a dobre zhodne.

Potom sa len usiluje, aby nebola posledná v učení. Drží pevne grifeľ, vyznačuje sprvu neisto, potom vari príliš dôrazne prvé čiary na červené pásy tabuľky a snaží sa zapamätať si ich správny význam. O víťazstvo sa nemusí veľmi drať… Jej priateľky nemajú o učenie veľký záujem. Nechcú byť Sibylami, majú iba skromné požiadavky dedinských dievčat: vyrásť na pokornú, nie veľmi náročnú a múdru ženu, aby sa vedeli podrobiť každému mužovi. Len aby sa mohli niekedy podpísať na kartu, ktorú im už nejaký vojak pomôže zložiť, keď budú chcieť písať zo služby na sviatky domov. A to vari za šesť zím dokážu. A po tom doma nemajú kedy vysedávať nad písankami a knihami… Musia ísť na pažiť husi popásať, večer zas musia pristriehnuť pri kolíske menšieho bračeka, kým mater vonku opatrí statok, hyd a ošípané. Veru, roboty i posluhy sa pre nich vždy nájde a z roka na rok jej úmerne, podľa ich síl a schopností pribúda. Zatiaľ Paulínke slúži k prospechu všetko pohodlie, počnúc od malej školskej lavice, ktorú jej dal výlučne len na účel domáceho učenia vyhotoviť otec, po čistú, priestrannú izbu, kde nesmie ani noha vkročiť, keď si ona píše tam úlohu, a ak sa jej naskytne nejaká ťažkosť, môže hneď pripriahnuť k svojmu aj tak dosť priebojnému úsiliu pomocné sily Marusy, mamičky, Tóna, ba v krajnom prípade aj otca, o ktorom sa predsa všeobecne vie, že zložil prífung pred vysokými pánmi, až niekde v Štiavnici.

Takto stane sa onedlho vychválenou žiačkou, ktorú súhlasne pán učiteľ i pán farár dávajú za vzor ostatným žiakom. Prirodzene, že takto nadobudne viac sebavedomia, čo sa prejaví doma tým, že si zvykne rozkazovať, a v škole zas tým, že sa stále menej dovoláva Tónovej ochrany a vari ani o jeho priateľstvo toľko nestojí.

Ach, Tóno, chudáčisko, ani tento posledný rok nie je ušetrený od hanby. Darmo je, nemôže to byť všetko v poriadku v jeho hlave. Pán farár vravieva, že sú tam otruby, a musí v tom byť niečo pravdy, keď nikdy nevie poriadkom vyrátať desatoro božích prikázaní a sedem sviatostí, hoci to vrabec čviriká každý deň pod strechou. Paulínka ho veru často vída stáť celé hodiny ani soľný stĺp v somárskom kúte alebo kľačať na ostrom polene, ani dlhé nohavice ani hrubý chlapský hlas, ktorý sa mu tohto roku pevne v hrdle ustálil, nepomáha. Ba na výsmech celej triedy musí sa raz prevaliť, aký je dlhý, na prvú lavicu práve pred Paulínku a oboma rukami vyšpanovať si nohavice na zadku, aby mu palica, ktorou pán farár niekoľko ráz rezko povetrím švihne, lepšie priľahla. Paulínke naskutku vypadnú na lavicu dve drobné, ale horúce slzy, keď sa musí dívať zblízka na také veľké poníženie. Zo samej ľútosti zaumieni si, že mu niečím takú krivdu odškodní. Ale už po vyučovaní pre nejaké dôležitejšie zaneprázdnenie na sľub celkom zabudne a sám Tóno sa pričiní, aby si ho nepripomenula, lebo od tých čias začne sa jej zámerne vyhýbať. Už sa nikdy neozve na potoku jeho známe vypiskúvanie, neohlasuje ju idúcky do školy, ani sa pri nej nepristaví. Chodí sám svojimi cestičkami. Do školy sa vtiahne posledný a prvý zas ujde. Aj ostatní žiaci sa s ním málo priatelia. Nepatrí k nim. Je priveľký, aby si s ním vonku niečo začínali, príliš často objímaný a spotupovaný, aby tu v škole pre nich niečo znamenal. Stane sa samotárom, svetom sám pre seba, o ktorom iba tetka Nánka stále častejšie púšťajú dedinou chvály, aký je poslušný, starostlivý a akú pomoc im pánboh na staré kolená v ňom poslal. V škole sa zdržiava ako plachý, podstrelený vták, preto, že chce dostať igazolváň, aby po exámene mohol sa ísť hlásiť do fabriky.

Nasledujúce roky sa Paulínke rýchlo míňajú. Nemá sa pri čom pristavovať. Nieto už toľko vecí, ktoré by ju udivovali. Svet je stále priehľadnejší, známejší, akýsi domáckejší, aspoň sa jej tak vidí. Chodí usilovne do školy, učí sa stále novým veciam, veľa číta z kalendárov i zo svätých kníh, počtuje, trápi si hlavu všelijakými rectovankami. Veru tak. Škola nie je už pre ňu tajomstvom alebo nejakým zvlášť dôstojným stánkom. Ach, tá stará škola s orýpanou a dutou stenou, plná prachu, všelijakých drobných papierikov, ohryzkov, omrviniek, ktorými ju deti denne vystielajú, a kde sa len cez jednu hodinu vystrieda toľko rozličných zápachov. Nemá už pre ňu toľko kúzla ako mala v prvé dni. Všetko už prehliadla, prekutala, ohmatala, mapy, tabule, obrazy. Ach, starý tiger. Nieto v ňom ani za špendlíkovú hlavičku hrôzy. — Predsa je len papierový, iba pestro vyfarbený, celkom bezmocný. Ach, vtáčky, vypĺznutá veverička v skrini nemôže jej už veru otriasť srdiečkom. Iba ku glóbusu prechováva stále úctu, hoci aj ním vie zbehlo narábať. Keď ho zavše utiera handrou, lebo sa jej ľúto vidí nechať ho zapadať prachom, cíti vždy bázeň, akoby sa dotýkala nejakej, i keď nie rozhodne divotvornej, ale aspoň posvätnej veci. Nuž a to by bolo vari všetko.

Ani pán učiteľ neudrží si pred ňou takú dôstojnosť, v akej sa ukázal v prvý deň. Ach, učiteľ sa sám postará, aby spadol veľmi rýchlo z výšok, do ktorých vyletúva. Nemá totiž vôbec nijakú usmernenú tendenciu stúpať po rebríku deň čo deň vyššie, ba nemá ani snahu udržať sa na nejakom stálejšom mieste, povedzme na istej pôde, skôr balansuje, má rád divoký tanec, krkolomné akrobacie, napríklad tak, že sa v jedinom okamihu vznáša s anjelskými duchmi v nadhviezdnych výškach, a v druhom leží rozpľazený dolu tvárou v priekope vedľa cesty. To je, bohužiaľ, jeho najosobnejšia prirodzenosť a proti nej nepomáha ani svätená voda. Už druhý týždeň, hneď po nedeli, zjaví sa v každodennejšej a prostejšej podobe. Predovšetkým má už len staré, známe kockované nohavice a obvyklý výtlačok tľapkavej fľaštičky v pravom vrecku kabáta, potom si musí vyzdvihovať okuliare až na čelo, keď chce dobre vidieť. Má rozhodne živšiu tvár a uhriakovitejší nos ako obyčajne. Rozpráva dve na tri, viac pre seba, bručivým hlasom, náchylným dlho doznievať, a to tak neobyčajne, že straší žiakov, ktorí ho ešte nepočuli. U ostatných vyvoláva búrlivý smiech. Sám si z toho nič nerobí. Niekedy býva s ním ešte horšie. Keď má ísť rovno do školy, nevie sa zodvihnúť na nohy, ba nevie sa ani zobudiť a leží ani klada na starom odretom diváne v kuchyni dolu tvárou, prejavujúc iba hvízdavými zvukmi, ktoré mu pravdepodobne vychádzajú z nosa, že ešte nezomrel, lebo ho tak hlava priam na temene lomí a takou páľou sála, že si na ňu musí neprestajne žmýkať mokré handry. V takom prípade nemôže ísť vôbec medzi deti, zostane jeden alebo dva dni doma na liečení a oddychu. Medzi dvermi učebne zjaví sa iba tučná, ako porcelán biela tvár pani Rozálie. Plachým pohľadom chvíľku pohabká, lebo sa nevie naučiť v triede orientovať, hoci túto službu koná svojmu mužovi dávno a veľmi často, zavolá plačlivým hláskom Manciku od horárov. Mancika už vie, čo to znamená. Pohodí pyšne hlavou, aby sa jej dlhý a hrubý vrkoč jasnožltých vlasov na chrbte rozkolembal, zasvieti vysokým čelom, vezme si hneď so sebou i ceruzku a známy čierny notes, aký len ona má v triede, pribehne k dverám, prikývne prisvedčivo hlavou, potom ohne slabo a veľmi rýchle kolená ako na poklonu milosť panej a ide si zasadnúť rovno za stôl, oznamujúc ostatným, že pán učiteľ ochorel, aby boli ticho. Žiaci prijmú zvesť s uspokojením. To znamená, že si môžu vybavovať účty medzi sebou, že sa nemusia pošuchovať iba na jedinom mieste a obozretne šepkať, ak im treba niečo súrneho povedať susedovi. Horárovie Mancika sa síce usiluje udržať ich aspoň v laviciach, horlivo značí do zápisníka, napomína, niekedy aj kričí, aby ju bolo lepšie počuť, od veľkého úsilia navrú jej i hrubé belasé žily na vysokom, bieluškom hrdle, zastrája sa, že pôjde zavolať pána učiteľa, ale všetka jej horlivosť vyznieva naprázdno, žiaci vedia, že sa nejakej väčšej zrady na nich nedopustí, naostatok odpykala by si to viacnásobne niekde za školou, a skúsenosti mali ich už kedy presvedčiť, že pán učiteľ počas choroby stráca záujem o triedu, darmo by za ním niekto chodil, mohla by sa skôr žalobcovi prihodiť nejaká nepríjemná vec. Mancika od horárov je bezmocná, iba čo si hrdlo zbytočne ponaťahuje, a práve takou bezmocnou sa stane i Paulínka z krčmy, keď nastúpi pozdejšie na jej miesto.

Choroby pána učiteľa sú veru dosť časté. Neprejde jediný týždeň, aby sa nevyskytli hneď v prudkom, hneď v slabšom, ale rovnako na užitočnú prácu neplodnom priebehu. Pravdaže, žiaci potom nemôžu sa vyznačovať nejakou zvlášť príkladnou usilovnosťou, učenlivosťou, bystrosťou a múdrosťou. Nie preto, že by boli nejako rodom zaťažení alebo že by na nich nestačil svojimi vedomosťami. Nuž toto veru v nijakom prípade nie. Naopak, hlavu má mimoriadne vydarenú, mohol by ísť na preparandiu učiť. Každý to priznáva, kto len raz bol svedkom jeho zázračného výkonu. Tvár sa mu vtedy rozžiari jasom betlehemskej hviezdy, hlas mäkne, rukami a očami prevádza veľkú hru a hlavne každé slovo, ktoré vypustí z úst, je zlaté. O jeho myšlienkovom bohatstve sa nedá ani hovoriť. Kto by ho spočítal! Obsahuje celý svet: nebo, peklo, všetky sväté knihy, kalendáre, prípovede, ľudské múdrosti, dobré rady a sám boh vie, čo ešte všetko. Žiakom prechádza zrak i sluch, keď sa v tom začne len tak nedbanlivo, pre svoje chvíľkové potešenie prehrabávať. Takým istým čudákom je aj vtedy, keď si sadne v kostole za organ alebo keď chytí do ruky svoje husličky. Zdá sa, že muzika je jeho najvlastnejší, najobľúbenejší a zároveň najovládanejší živel. Najradšej sa ňou zaoberá, temer každý deň podvečer rozlieha sa dedinou tklivý spev jeho husieľ. Niekedy sa prichytí aj deti učiť spev. Vtedy sa musí každý, kto ide okolo školy, zastaviť a načúvať. Utešené. Ako chór anjelov. I verejnosti je takto známy. Svadobčania žasnú, keď v úlohe starejšieho postaví sa nad stolom, preplneným jedlami a sladkosťami od výmyslu sveta, a spustí reč k mladomanželom, a ženy si nevedia zastaviť prúd sĺz, keď spieva medzi dvoma blkotajúcimi voskovými sviecami nad truhlou odobierku.

Nuž opravdivý čarodej, umelec. Nevšedné nadanie. Pánboh mu bol veľmi milostivý, keď obdarúval ľudí. Samému by však lepšie osožilo, keby sa mohol o svoje bohatstvo s niekým rozdeliť, lebo práve ono mu je príčinou všetkého nešťastia, v ktorom sa nachádza. Nemá naň dosť síl. Nevie ho zvládnuť. Naopak, ono ním lomcuje. Tak mocne ho preniká a rozochvieva, že často už pri výkone sa náhle prelomí. Dostane závrat, neočakávane ocitne sa v prázdnote, zvlažnie, roznežní sa až k slzám, a potom mu už neostáva nič iné len sa nemóresne chvastať, dať sa častovať a púšťať sa do pijatiky, pregĺgať pohárik za pohárikom, kým mu trvá slabý priesvit vedomia. Potom obyčajne dostaví sa dlhé obdobie duševnej nemoty, ktorú musí zalievať dúškami borovičky, ak nechce upadnúť celkom do zúfalstva.

Samozrejme, jedno i druhé nemôže škole prospievať. Ach, do školy nepatria umelci, všelijakí vydriduchovia, ľahtikári, šuflikanti. Pre tých je miesto v cirkuse. Škola je predsa len vcelku vážna ustanovizeň, i keď štát z úsporných dôvodov trpí na nej mnoho nedoukov, nedochôdčat. Podlieha dobre organizovanej školskej správe, ktorá jej predpisuje prísne smernice. Tie sa musia presne dodržiavať, pravidelne plniť. V inom prípade urobí príslušný škôldozorca neočakávanú prehliadku a každé nedopatrenie, priestupok trestá šikanovaním a prekladaním vinníka na menej významné, nevýhodné služobné miesto. Nuž tak.

Bohužiaľ, učiteľ stojí práve s vrchnosťou na vojnovej nohe.

Spor sa začal ešte za študentských čias. Bol práve v oktáve. Mal pôvodne úmysel stať sa kazateľom slova božieho. Býval už v seminári, stretával sa denne s kňazmi, s klerikmi, chodili pekne spolu na vychádzky mestom, besedovali, riešili mnohé svetské i duchovné problémy. Ale na krátkych zimných prázdninách, vari na Vianoce, stretol sa na nešťastie doma s luteránskym teológom. Prechádzal ich dedinou, nuž posedel si s ním len tak zo zvedavosti v krčme, kde sa pristavil na občerstvenie. Vcelku sympatický mládenec jasného zraku, bystrého postrehu a ostrého, nezmlúvavého slova. Pansláv, pomyslel si a nemýlil sa.

Netrvalo dlho a náhodilý rozhovor o všedných záležitostiach, oživovaný len kvôli vzájomnému poznávaniu, prešiel náhle na zložitejšie otázky, týkajúce sa národného povedomia. Rozprával triezvo a musel priznať, aj múdro. Vo všetkých argumentoch vlastne s ním súhlasil, preto sa tak trocha spriatelili, zbratali, áno, pri rozchode nebolo medzi nimi väčších duchovných diferencií. Nuž prečo by si nepotriasli srdečnejšie ruky. Na pamiatku dal mu odpis nejakého veršíka, vraj pre šťastný začiatok. Veršík sa začínal: Hej, Slované… a bol rozhodne povzbudzujúci, velebný, ba bojovný, lebo mu pobúril krv.

Po prázdninách vzal ho, prirodzene, so sebou, lebo nebadal v tom nič nebezpečného a nedovoleného. Ukazoval ho chlapcom len tak bez odporúčania, lebo veršíky v rodnej reči neboli u nich obvyklé. Všeobecne sa páčil. Koloval potom v škole i v seminári. Niektorí horlivejší si ho vari aj odpisovali. A náhle udrel hrom. Pravdepodobne bol medzi nimi špiceľ. Do triedy vbehol poľakaný profesor a za ním ani guľa hnevom rozpálený direktor. — Vstať! Ruky hore, nehýbať sa. — Čo sa robí? Prehliadka. Áno. Potom sa to teda začalo: Udanie, prehliadka, výsluch, krížové otázky, usvedčovanie, chodenie od Kaifáša k Pilátovi. Celé gymnázium sa triaslo, seminár bol hore nohami. Hrozné, neslýchané, panslávske sprisahanie, letáky, tajné krúžky, výzvy do boja, zrada, celá monarchia sa mala v základoch otriasť. A to všetko osnoval eminentný žiak, klerik, prosím. Aké kompromitovanie ústavu, kňažstva. Kvôli prípadu unúval sa do seminára kanonik zo samého Ostrihomu, aby podal vysvetlenie jeho eminencii. Konferencie zasadali deň i noc. On mal zatiaľ domáce väzenie. Nesmel sa hnúť zo svojej izby v seminári. Čakal na rozsudok. Hovorilo sa všeobecne o vylúčení zo seminára. Čakali vraj len na rozhodujúci spis z ministerstva.

Už vtedy v ňom dozrieval vzdor. Dobre, len nech vylúčia. Pôjde sa priam dať zapísať na luteránsku teológiu. Ale potom nastal dosť priaznivý obrat. Najskorej aj preto, že sa so svojím rozhodnutím netajil pred priateľmi. Dostali z neho trocha strach. Nie, nebolo by radno prepustiť do druhého stáda ovečku, najmä keď sú predpoklady, že by tam mohla mať ostré a nebezpečné rohy. Naraz sa ujal iniciatívy jeho dôstojnosť pán kanonik z Ostrihomu. Ustával sa priam k nemu už s hotovým rozsudkom.

Ach, akýže rozsudok. Skôr pokarhanie. Na stave sa nedá nič meniť. Stalo sa, čo sa nemalo. Mohol by vari aj doštudovať. Škoda talentu, veru, ale sú určité predpisy, ktoré sa nesmú obísť. Nuž bude najlepšie, keď sa zriekne velebného stavu a prejde na iné učilište. Povedzme na preparandiu. Tam by mu nebolo treba ani študovať, len ľahké skúšky, diferenciálka, áno, to je pre neho temer nič. A jeho dôstojnosť by mu všetko zariadila. Stal by sa riadnym diplomovaným učiteľom, a to nie je práve ponižujúce postavenie. Pravdaže, môže si to doma poriadnejšie v pokoji rozmyslieť. On bude trpezlivý, počká. Nuž tak.

Skutočne, bez ťažkostí získal učiteľský diplom, sprostredkovali mu prvú, dosť výhodnú stanicu, ba, aby nemal nijaké starosti, kanonik mu šikoval vlastnú neter, cintľavú a ani svätá hostia bieluškú Rozáliu Burgerovú, chovanku kláštora, za manželku. Teda hotový raj.

Nové povolanie sa mu páčilo. Mohol sa venovať muzike, ktorá ho od malička vábila. Ale čoskoro zbadal, že nie je celkom slobodný, že sa okolo neho motajú nebezpeční špicli, preoblečení do koží nevinných baránkov, ktorí ho neustále bedlivo sledujú a všetko jeho konanie kotrolujú.

Predovšetkým miestny pán farár. Možno ho ráčil informovať listom jeho dôstojnosť pán dekan z Ostrihomu. Prečo by sa bol raz preriekol za rozhovoru len preto, aby si od neho pýtal knižočku veršíkov od nejakého Jána Kollára? Či sa on stará o kadejakých kollárovcov a či je on sopľavý chlapec, aby ešte veršíky čítal? A prečo sa pán farár zaujíma naraz o svetské knihy, ku ktorým inokedy ani nečuchne, aby neprišiel do sporu s cirkevným indexom? Ach, v nijakom prípade to nebola čistá otázka, ani oči nemal čisté pritom.

O nejaký čas zas bol škôldozorca pri návšteve zvedavý, či sa stará dosť pozorne o vlasteneckú výchovu, ako mu bolo prikázané zvláštnym, len jemu určeným spisom, a vytýkal mu niektoré nedostatky v tomto smere.

Vtedy zase zvrela v ňom krv. Prečo by mal trpieť takéto obchádzanie okolo horúcej kaše, prečo mu nepovedia rovno do očú, že je pansláv? Veď je to pravda. Naozaj je malým panslávom. Za iných okolností mohol byť aj veľkým. Zavčasu mu podrazili nohy, zostal len malým, celkom neškodným. Ale prečo ten fakt zatajovať? Prečo nadstavovať chytáky? Keď chcú, on sa im sám prizná a poslúži im rukolapnými dôkazmi. Áno, rozhodne sa. A nabudúce, keď dostane návštevu škôldozorcu, nechá ležať dobre na očiach slovenský kalendár, kde na zreteľne preloženej strane je známy veršík: Hej, Slované…

Pravdaže, podozrievavý škôldozorca to zistí i v zlomku chvíľky, kým je učiteľ zabratý do vyučovania. Dôkaz, a to stačí. Nepovie nič. Načo. Všetko sa zariadi rýchlo, úradnou cestou. Prirodzene, dozvie sa o tom aj pán farár. Za krátky čas šibne ohnivý meč v podobe listu jeho dôstojnosti pána dekana z Ostrihomu, ktorým sa zrieka celkom svojho chránenca. Nechce sa viac popri ňom kompromitovať. Nie veru. Smrdí to veľmi kriminálom, možno aj povrazom. Potom dostane z úradu vyrozumenie: vykazuje sa z trestu na inú detskú školu a putovanie vyhnancov sa začne, lebo brány raja sa pred nimi navždy zatvorili.

Sám sa pričiní o to, aby na jednom mieste dlho nezostal. Nie že by azda vykonával nejakú skutočne podvratnú a monarchii nebezpečnú činnosť. Ach, na to je slabý. Nevedel by sa ani upriamiť na nejaký určitejší cieľ. Jednoducho nemá žiaden a najmä nie v smere rojčenia za národ. Semiačko, ktoré raz bol vložil do jeho srdca luteránsky teológ, nezapustilo korienky, najviac ak na povrchu porúchalo pletivo a toto porúchanie mätie vari niekedy jeho city. Ale kto už raz bol súdený za vlastizradu, nepotrebuje ani vykonávať podvratnú činnosť. Ešte to. Načože by potom bola žandarméria a k čomuže by slúžili segedínske temnice? Stačí, že je trocha neopatrný. Vidieť ho, že príliš často zabúdava zrak na strane nejakej podozrivej knihy, že sa horlivo zaujíma o politiku, že mu trčia z vačku noviny, proti ktorým by sa dalo veľa namietať, že trúsi vo verejnosti svoje nepreosiate rozumy alebo že si občas zaspieva nejakú národnú pieseň. A učiteľ práve týchto chybičiek sa dopúšťal, hádam pričasto a zámerne sa ich dopúšťal. Odkedy zbadal, že jeho stopy oňucháva svorka kopovov, stratil duševnú rovnováhu, splašil sa ani kôň, ktorý pocítil v povetrí odporný zápach vlčej kože. Začal nezmyselne badzgať, potkýnať sa, vzpínať, metať sa, hrýzť sám seba, a keď už bol hodne dokaličený a nemal ho kto priviesť k rozumu, skrotiť, vyliečiť, utiekal sa čím ďalej tým viac k fľaši. Takto dostával väčší guráž, a keď zašiel do krčmy, mal možnosť ľuďom ukázať svoju neskrotnú a nebezpečnú silu.

Nech len oňuchávajú, on sa ich nebojí. Keď bude treba, pôjde aj do Segedína. Prečo nie? Všetci veľkí panslávi sú tam. Svoje presvedčenie si nedá zo srdca vykoreniť. Veru nie! Prisahá na to. Bije sa v prsia ako opravdivý národovec. Keď príde na lámanie chleba, radšej si vyvolí povraz. Však raz príde rátanie. Nebude sa vždy len to jesť, čo navaria vo Viedni a v Pešti. Sú aj iné mestá, Petrohrad, Varšava, Praha. Ach, neumlčia nás. Dosť nás je. A svoje vývody potvrdí obyčajne ešte priliehavou národnou pesničkou, ktorú vyspieva tak precítene, ako mu len dovolí jeho trúnkom oslabené vedomie.

Ľudia ho počúvajú. Väčšinou sa len dobromyseľne usmievajú a prikyvujú hlavami. Učiteľove lamentácie sú im známe, ba vyhmatajú správne aj ich korene. Každý máme v baganči nejaký ten klinček, čo nás tlačí, len niekto ho dlho netrpí. Vezme skalu a zatlčie mu aspoň hlávku. Iný sa zas nevie odhodlať. Kríva, stone, žaluje sa na svoj osud a je ochotný obviniť aj boha z nepriateľstva, len aby si nemusel priznať nemohúcnosť. I to je ľudské. Ale podaktorí ho aj napäto a s bázňou počúvajú. V jeho správaní, slovách nájdu mnoho znakov, pre ktoré sú mu ochotní veriť alebo aspoň vidieť v ňom nevšedného človeka, a aby mu vari dopomohli k martýrstvu, rozprávajú, kade len idú, s akým výtečníkom, národovcom sa oni stýkajú. Úrady nemusia platiť kvôli nemu ani špicľov. O každom kroku sú zavčasu a verne informované a podľa toho aj verne a dôsledne končia svoju povinnosť.

Stanice sa zamieňajú rýchlo, lebo na nešťastie ani jedna nie je taká bezvýznamná, aby sa v nej časom učiteľ nestal nebezpečným pre monarchiu. Škôldozorcovia sa zaisťujú, časy sú vážne a pre kadejakého niktoša, ktorý nemá vymytú papuľu, by sa mohli aj oni popáliť. A preto zakotví nešťastník nakoniec v malej baníckej dedinke tu pod vrchmi. Zdá sa, že je to jeho posledná stanica. Aspoň už niekoľko rokov mu dali pokoj. Tunajší škôldozorca neprejavuje oň taký veľký záujem. Málokedy sa uňho zastaví. Nemá tadiaľto cestu. Je to nakoniec i starší, dosť bodrý pánko, možno ho aj chápe a ľutuje. Staršie srdcia sú na to náchylné. Ani farár do neho nezabŕda, hoci mu už niekoľko ráz dal znať, že drží v evidencii jeho hriešik. Starostlivé oko kanonikovo teda bdie stále nad ním. Veď sú rodina. Dedinka je iba fíliou, farár nemá taký vplyv, príde len občas vyučovať náboženstvo a škola má byť beztoho zoštátnená. Cirkev nemá na ňu úhrady. Dobrovoľne sa jej vzdala.

Učiteľ vie, že už len tu dokončí svoju kariéru, preto sa ani nešetrí. Zapadol celkom do svojej neresti. Stratil česť, dôveru, istotu, nuž ľahko sa vzdáva aj hanby.

Beznádejný prípad.

Keby sa bol mohol aspoň o niekoho oprieť. Človek býva najslabší vo svojej samote. A aj smrť prekonáva, keď cíti blízko oporu. Môže to byť priateľ, žena i dieťa. Ale učiteľ nemal ani v tom šťastie. Deti sa mu nevydarili. Snáď sa o ne sám dostatočne nestaral, od malička rástli bez dozoru, bez pestovania ako tŕne a bodľač v stráni a, prirodzene, ako tŕnie a bodľač sa zachovali potom, keď vyrástli.

Sotva sa postavili na vlastné nohy, poutekali z domu. Naostatok, nikto im nezaistil pevné postavenie, pokojný a bezpečný život, ľahší chlebík, ako bezpochyby prislúcha učiteľským deťom. Poznali iba otcovu školskú regulu, nuž museli si ísť samy hľadať živobytie. Najstarší syn zakotvil ako dielenský majster v Miškovci. To nie je zlé postavenie. Bol rozhodne najvážnejší, najvytrvanlivejší a najzdarnejší, hoci pri svojom odchode nezachoval sa k otcovi, ako sa patrí na poslušné a bohabojné dieťa. Mladší mal trochu ľahšie krídla, nuž zaletel ďalej. Prihlásil sa k námorníkom. Naposledy poslal kartu až z Austrálie. Videl vraj skutočného klokana, má sa dobre, zbohom. Je na najlepšej ceste, aby sa stal obávaným pirátom. Dcéra zasa ušla s murárom. Možno, že bol niečo viac ako obyčajný murár. Robil pred rokmi tu v kanáli, ktorým zvádzali vodu do fabriky, a páni si ho vyžiadali preto až z Talianska, pravdepodobne, že na okolí takého výtečného murára nenašli. Dcére neprekážalo, že nosí koženú zásteru a že má neustále tvár zafŕkanú vápnom. Jednej noci celkom neočakávane a tajne spakovala kufor, vybrala zo skrine vzácnejšie kúsky príboru, vyprázdnila škatuľky s rodinnými klenotmi, vypožičala si niekoľko lepších matkiných šiat z mladších rokov, áno, aj svadobné, a dala sa uniesť celkom podľa talianskych zvykov. Pravdaže, zanechala pod dvermi lístok, že sa vôbec nejde utopiť alebo hodiť pod vlak, ako im často sľubovala, keď jej nevedeli nájsť ženícha, iba že sa chce pozrieť do Talianska. Tak. Nech jej pánboh pomáha.

Veru máloktorý otec sa tak ľahko a rýchlo zbaví detí.

Zato pani Rozália by sa od neho nehla ani vtedy, keby pre ňu prišiel turecký sultán na zlatom hintove. Ach, milá pani Rozália, predtým Burgerová, jediná poctivá dcéra starej počestnej meštianskej rodiny z Aradu, bola prítulná ani mačiatko. Mala veľmi rada pohodlné a teplé miestečko v izbe pri vysokej kachľovej peci, do ktorej aj v lete po niektoré chladnejšie dni zakúrila, a aby udržovala kolo seba príjemné a voňavé teplo staršej, dobre udržovanej domácnosti. Z domu sa temer ani neukázala. Cítila neznesiteľný odpor a strach k všetkému, čo by jej bolo bieluškú tvár, jemné ruky poškvrnilo, či to už bol vietor, slnce, dážď, sniežik, prášok alebo len ostrejší zápach surovej zeme, preto všetky gazdinské práce v záhrade a na dvore, kde jej mohlo takéto nebezpečie hroziť, vykonával jej muž. Ona mala na starosti len samé čistotné práce v dome: variť tuhú kávu, mastné polievky, upiecť už zarezané, ošklbané a v pramenitej vode dobre omyté kurča, stlať postele, vetrať, polievať kvietky na oknách, tu i tam niečo drobného vyšívať a hlavne veľa, veľa pri peci na hojdacej stoličke čítať krásne maďarské romány. Už predizba znamenala pre ňu nebezpečné miesto. Celá sa chvela, keď ňou prechádzala do triedy, aby žiakom oznámila, že manžel nepríde učiť.

Teda skleníková dáma, ktorá žila a tyla stále iba v miernej a intimitou zušľachtenej klíme izieb. Surovej a ťažkopádnej reči horniackeho ľudu nevedela sa nikdy doučiť tak, aby ju mohla s istotou používať. Doma rozprávala sa výlučne len po maďarsky, niekedy pre zmenu vkladala nemecké prípovede a pán farár, ktorý vraj pobudol nejaký čas v Ríme a ktorý ju nikdy nezabudol navštíviť, keď došiel vyučovať náboženstvo, mohol si pri nej zopakovať svoje skromné znalosti z taliančiny.

Do svojho manžela sa zaľúbila hneď vtedy, keď jej strýčko kanonik rozprával o ňom v kláštore pred abatišou prvýkrát. A tieto city nemusela, chvalabohu, nikdy korigovať. Znášala s ním verne i do všetkých dôsledkov utrpenie. Ale oporou mu nebola. Ach, aká opora, keď mala mäkké, mľandravé telo, ktoré sa vlastnou váhou zosúvalo a ktoré najradšej odpočívalo, aby nemuselo prekonávať tiaž. Skôr ona ju potrebovala na všetkých stranách. Učiteľ musel sám zápasiť s temnými silami vnútorného i vonkajšieho sveta. Nuž nebolo to práve závideniahodné postavenie. Sám, opustený ako prst, čelom proti nepriateľovi, ktorý doplňoval svoje rady na všetkých stranách a ktorý zo dňa na deň uzatváral okolo neho kruh pevnejšie. Kto by vtedy nestrácal hlavu, nebadzgal, nerobil neočakávané a často už v základe pomýlené a nezmyselné skoky. A predsa sa nemôže povedať, že by sa niekedy bol zachoval zbabele. Ach, to nie. Odráža hrdinsky útoky svojimi vlastnými doráňanými prsami, svojím krvácajúcim srdcom, ba robil aj nebezpečné výpady. Nech vidia, s kým si začali. Ani v budúcnosti nemá úmysel koriť sa. Komu by sa mal aj koriť: kanonikovi, škôldozorcovi, farárovi? Kde sa vzali tí ľudkovia? On ich nikdy nepoznal. A čo znamenajú vedľa neho? Chamraď voľajaká. Mali by jemu päty lízať, a ešte má pred nimi kľačať, spínať ruky a prosiť. Nie, nikdy. Ponesie svoj štít až do konca čistý, do posledného dychu, nezmenší ani o gram svoj vzdor.

Tak sa tuží vo svojej samote a v duchu myslí, ako im všetkým ešte naposledok prejsť cez rozum, ako im urobiť hanbu, počnúc kanonikom, možno aj sebe. Ale na tom nezáleží. On to znesie ľahko, s pohŕdavým úsmevom.

No najprv, práve na pohrebe Gajerkinho dievčaťa, zaskvie sa v žiare veľkého génia a má možnosť poznať blahodarný účinok slávy a šťastia na rozorvané srdce.

Veru Gajerkino chorľavé dievčatko, bledá Valerka, musí zomrieť. Nieto pomoci. Darmo sa Gajerka modlieva siahodlhé modlitby, aby si ju vyprosila, darmo jej dáva piť aj odvarky všelijakých bylín, korienkov, ako jej ochotne radia tetka Ivanka, darmo volá k nej niekoľko ráz lekára. Márne! Azda už dávno predtým, ako Gajerka zbadala, že pod srdcom vypúča jej nový život, určili tak hviezdy na nebi, že Valerka sa narodí, niekoľko rokov si poleží v postielke, tu i tam sa na pekný svet za oknom aj usmeje, ba vybehne aj na dvor pohrať sa na zelenej pažiti s bábikami, pozhovára sa s kvetmi, ktoré zo záhrady na ňu tak zvedavo nazerajú, popočúva, ako v susednom dvore Tóno usilovne pracuje okolo dreva, a mnohorakým iným spôsobom ešte prejaví, že má chuť zúčastniť sa na bohatej hostine života. Nakoniec ešte vystaví Márii starohorskej krásny oltár na dvore a zvädne ako nevinný kvietok, ktorému pandravy podryli a spretrhali korienky.

Veru, všetci sú veľmi rozhorčení a sklamaní a nevedia sa v kútikoch, kde ich samota nájde, dosť vysmrkať a vyžialiť.

Ale po pohrebe nadobudnú zas smelšieho a jasnejšieho výzoru. Najväčšou mierou sa o to zaslúži učiteľ. Nič zvláštneho. Učitel zvykol zasahovať do ich všedného života nejakými prekvapeniami. Ako sa dozvie o príhode s Gajerkiným dievčatkom, vycíti, aké rozmrzenie a poklesnutie myslí z toho všeobecne vzniklo, premkne ho vnuknutie. Ráno neočakávane vchádza dochvíľne do triedy, je hladko vyholený, má zas tvrdý, vysoký golier, čierne nohavice a pod pazuchou nesie husle. Deti sa významne na seba pozrú. To znamená, že budú spievať. A naozaj, spievajú usilovne predpoludním, popoludní. Domov prídu neskoro a zase sa náhlia spať. I večer pri svetle je skúška. Čože sa to deje? Ľudia horia zvedavosťou, ale nedozvedia sa nič. Učiteľ mlčí, deti mlčia, akoby sa všetci sprisahali, len pri pohrebe v cintoríne sa ukáže, načo bola tá horlivosť. Všetci sú tu, učiteľ i deti. Stoja nad hrobom v zomknutom hlúčku s vážnymi, až velebnými tvárami, netrpezlivo na niečo čakajú. Učiteľ je pred nimi, celý v čiernom, s blýskavými sklami pred očami, s vlajúcimi vlasmi, trocha pochudnutý, ale vôbec nie nahrbený. Keď chlapi uvoľnia povrazy a pomaly spúšťajú bielu, samými ľaliami ovenčenú truhlu s Valerkou, dá znamenie, rozhodí dlhé ruky ako vták krídla, keď sa púšťa do letku, a ozve sa naraz zborom ako velebná hra organa: anjel lásky… Prízemný vietor, ktorý dosiaľ šuchoril v steblách trávy, zaniká pod uschnutými vencami, zvädnutými kvetmi na okolitých hroboch, vzdialené hory zatíchnu a cintorínom na dolinu rozlieva sa len pieseň. Ľudia žasnú. Čože to počujú? Niečo úchvatné. Veď sa ozýva naraz niekoľko hlasov, vari tri, štyri, a predsa to lahodí ušiam, unáša dušu, upokojuje srdce, akoby povetrím balzam pretekal. Deti potom tvrdia zástupom, že naozaj bolo niekoľko hlasov, každý mal svoj a musel si ho dobre držať, aby ho nestratil, veru. Nuž krása. Ľudia vo vytržení zabudnú hľadieť za truhlou, oči im utekajú do výšin, pátrajú po oblohe, kade putujú biele obláčky, lebo teraz nadobudli presvedčenie, že Valerka vystupuje hore. Ba i nešťastná Gajerka zabudne vykladať nad svojím dievčatkom, i to, že mala iba pred chvíľou v úmysle vrhnúť sa do jamy, nakloní len ubolenú hlavu, pridŕža si šatôčku na ústach, aby ukryla chvenie, ktoré jej celým telom prebieha, a cez prúd horúcich sĺz hľadí na neurčité miesto. Už ju žlč nepáli. Liečivý pokoj ukladá sa do jej tela. Skutočne, ani v jednom kútiku srdca nekvíli jej nejaká bolesť. Krv tečie hladko, práve poslednú hroblinku na svojej ceste vyhladila. Teraz sa už nemá na čom zahatávať. Nie, pokoj, tíš. Neúprosný údel opustenej vdovice. Neprechováva viac proti nikomu výčitku. Pánboh dal, pánboh vzal.

Učiteľ môže triumfovať. Ešte na cintoríne pred tvárami všetkých trúchliacich sa mu naozaj vrúcnymi slovami poďakuje za nevšednú ochotu v mene malej oslávenej i užialenej pán farár. Pieseň vliala každému do duše novú nádej. Veru, netreba smútiť.

Učiteľ sa utápa v blaženosti. Aj on si to uvedomuje, že by mohol byť cenným a obdivovaným človekom. Hľa, všetky oči sú naňho upreté. Deti sa usmievajú, sú naňho hrdé a ľudia by ho najradšej niesli na rukách. Veď je to zlatý človek. Akú len slávu pripravil pre úbohú Valerku. Keby nebolo jeho, celý svet by sa im zdal teraz čierny, dusný, a on ho zachoval bielym a jasným. Musia si vážiť, že ho majú. Niektorí dokonca priam za chrbtom vyslovia nahlas svoj obdiv a sú to možno najváženejší občania, vari kurátor a richtár. Nuž dobre padne počuť si na vlastné uši chválu. Človeku vstúpi viac krvi do hlavy, zdá sa, že dostáva krídla alebo že ho schytáva vietor do výšok, pod ním rýchlo klesá svet a ľudia sa zdajú malí, žalostne nepatrní. Mohol by im ľahko uniknúť z dohľadu. Len keby nemal príliš mäkké srdce, ktoré sa vie roznežniť, a v takom prípade ľutuje úbohých ľudí a zatúži vrátiť sa naspäť k nim a zdieľať s nimi ich utrpenie, biedu i poníženie. Ach, márna námaha i márna snaha dobrodincov povzbudzovať ho vzletnými slovami, niet v ňom stálejšieho ohňa. On sa nikdy neodpúta od zeme.

Už z cintorína vedie ho cesta priam do krčmy. Tu je rozhodne vľúdnejšie ako v nejakých mrazivých a pustých výšinách. Chlapi majú úprimnú reč, teplé ruky a hlavne štedré srdcia. Pohárik, ktorý stojí pred ním na stole a trpezlivo čaká, kým ho zodvihne k ústam, má sklon neustále sa dopĺňať. To je príležitosť, aby aj on bol zhovorčivý a štedrý. Priateľstvo si treba vždy ceniť.

Na druhý deň nieto predpokladu, že by sa objavil v triede. Nikto ho tam ani nečaká. Deti už poznajú jeho zvyky. Vedia, že po neobyčajnom výkone pri Valerkinom pohrebe potrebuje nejaký čas, aby stačil stráviť slávu a zužitkovať obdiv. Teraz mu aj žičia. Zaslúžil si to. A oni sa už pár dní bez neho obídu. Paulínka, keď príde ráno do školy, ani nečaká, kým sa vo dverách objaví biela hlava pani Rozálie so známym príkazom od muža, ide hneď k stolu, aby zaujala miesto, ktoré prevzala po odchode horárovej Manciky. Ale sotva sa dosť bezpečne usadí a rozhliadne po triede, aby zistila, koho má svojím ostrým hlasom napomenúť, otvoria sa dvere a dovnútra vchádza akýsi veľmi vznešený a k tomu chladný pán v sprievode pána farára.

Deti sa zdesia. V tú chvíľu nemali totiž čisté, iba žiacke úmysly a nie práve vzorné správanie. Pristihol ich pri čine cudzí človek. Keď si to uvedomujú, necítia sa dobre. Musia vstať a musia sa aj diviť. Čože tu chce pán farár. Dnes nemalo byť náboženstvo, ako sa pamätajú.

Cudzí pán zastane si vyzývavo pred lavice a pichľavými očami obzerá si deti osobitne každé jedno po druhom tak smelo a odmerane, ako ich ešte nikto neprezeral. Pán farár zatiaľ posiela Paulínku po pána učiteľa.

Pravdaže, pán učiteľ nemôže prísť. Nie je práve v príčetnom stave. Aby mu dali vraj pokoj. Dnes sa majú samy učiť. Zopakuje Paulínka jasne a zreteľne tak, ako to počula od pána učiteľa, aby mu dali pokoj.

To je zle. Cudzí pán stiahne hnevlivo postriebrené obočie, obracia sa nechápavo na pána farára a ten, aby mu nemusel nič vysvetľovať, ponáhľa sa radšej sám presvedčiť pána učiteľa, že jeho prítomnosť v triede je neodkladne nutná. Ako si to vlastne predstavuje. Mal byť už dávno v triede pri žiakoch a okrem toho došiel pán škôldozorca.

Škôldozorca?

Veru, vo vlastnej osobe a k tomu nový. Bývalý išiel na penziu a tento nedávno nastúpil na jeho miesto. Prišiel prevziať školu do štátnej správy. Nuž hádam si len nemyslí, že by sa táto robota dala vykonať bez jeho prítomnosti.

Učiteľovi svitne. Zastaví sa chvíľku na farárovej guľatej, dobre živenej tvári. Nepobadá na nej znaku úskoku? Nie, farár jeho vyčítavý pohľad ľahko znesie. Azda má svedomie ozaj čisté. Učiteľ prežrie horkú slinu. Dáva sa rýchlo a bez sprievodných slov do poriadku, toľko rozumu ešte má.

Nový škôldozorca je uhladený pán, nie práve mladý, muž v rokoch, s dosť hustou priesadou šedivých vlasov na sluchách, upäto oblečený, strohý a hlavne odmeraný, keď sa má predstaviť svojmu staršiemu kolegovi. Nemieni sa dlho zdržiavať. Deti pravdepodobne budú musieť ísť domov. Majú spolu súrnejšiu robotu, len by sa chcel s nimi trochu zoznámiť, keď je už tu, polhodinku, áno, najprv však podpíše úradné knihy. Prosil by.

Ach, s úradnými knihami je to veľmi chúlostivá vec. Učiteľ ich dlho hľadá. Kdeže sú? Vlastne, načo by ich aj hľadal, teraz mu práve prišlo na um, že ich mal kúpiť. Staré sa niekde zapotrošili, treba nové, od základu nové, zajtrajším dňom ich zaopatrí, aby boli na budúce časy poruke.

Tak? Nuž v tomto prípade sa nemusí dať vyrušovať. Len nech začne pokojne učiť.

Veru, pokojne učiť. Ako sa to ľahko povie tomu, kto má jasnú myseľ. Keby mal učiteľ jasnú myseľ, musel by sa pán škôldozorca skromne utiahnuť do kúta a dobre pootvárať uši, oči aj ústa, aby všetko pochopil a svojím zajačím rozumčekom obsiahol. Veru. Háčik je však v tom, že o jasnej mysli nemôže byť ani reči. Učiteľovi sa ide hlava rozlepiť na dvoje a vôbec nemá známosti o tom, že by mal v nej nejakú myseľ. O čomže má učiť? Z ktorého konca začať? Obzerá sa bezradne vôkol seba, aj urobí pár zúfalých pokusov, ale aj to také úbohé a beznádejné, že i deťom je žiaľno. Skláňajú zahanbene hlavy a čo ľútostivejšie, zápasia so slzami.

V poslednej chvíli zachraňuje ešte zúfalú situáciu pán farár. Keď pobadá, že je učiteľ so svojím rozumom v koncoch, predstúpi pred deti a navrhne, či by nechceli pánu škôldozorcovi niečo zaspievať, napríklad tú peknú pieseň, čo včera spievali. Robí sa pritom veľmi láskavý.

To je dobre. Pravdaže by chceli. Aj učiteľ sa ochotne podvolí. Vezme husle, dáva hlasy a vedie spev dosť bezpečne. Deti sa zas usilujú, aby nič nepokazili. Ide im to dobre, skutočne od srdca. Mohli by si zaspievať aj iné piesne.

Pán škôldozorca ich musí pochváliť. Spievajú skutočne pekne, len by bol teraz zvedavý, či tak pekne vedia rozprávať aj po maďarsky.

Učiteľ zbledne. Maďarsky? Prečo trvá na tom, keď v dedine nikto tak nerozpráva. Deti sa nemajú kde naučiť cudzej reči a on v predpoklade, že ju nebudú potrebovať, iba ak pôjdu do sveta niekedy slúžiť, a tam sa stačia naučiť, nepovažoval za potrebné preťažovať im aj takými vedomosťami pamäť.

No pán škôldozorca, zdá sa, nepozná predpoklady, iba zákony a nariadenia, a tie predpisujú, že žiaci vo vyšších triedach školy musia mať také znalosti v úradnej reči, aby sa vedeli dohovoriť. Iné vlastne ani nechce. Dobre pozná ťažkú prácu učiteľa so žiakmi v nižších triedach, najmä keď rodičia nemajú toľko povinností k deťom, aby im od malička vštepovali do sŕdc lásku k národnej reči. Na menších žiakov sa ani nepozrie. Obráti sa priam na zadné rady s otázkou, kto by sa chcel s ním porozprávať po maďarsky.

Ticho. Sedí tam niekoľko plecnatejších chlapcov s vyzývavými, ale nie práve jasnými čelami, štyri dievčatá a medzi nimi aj Paulínka z krčmy. Všetci onemejú. Hľadia nejako naprieč rozštiepenými zreničkami, aby neprilákali na seba pozornosť, a zároveň aby sa zavčasu postavili, ak by mala voľba padnúť na nich.

Pán škôldozorca je v rozpakoch. Nevie, pri ktorom by sa mal pristaviť. Ani jeden neprejavuje k nemu takú dôveru, aby si mohol trúfať naň ukázať. Iba Paulínka, tu na kraji, sa o niečo viac červená a prejavuje očami i celým telom určitý nepokoj. Nuž nepokúsila by sa vari ona?

Paulínka vstane a musí sa teraz naozaj veľmi červenať. Škôldozorca stojí blízko nej. Ach, nie je to veru dobrý človek. Má taký studený, podozrievavý úsmev v jednom kútiku úst a taký ostrý pohľad. Azda nič nečaká a v duchu mu už vypúča hriešna škodoradosť, že môže niekoho pristihnúť. Áno, lebo on už stačil prehliadnuť, v akom beznádejnom stave sa nachádza škola. Vlastne bol svojím predchodcom náležite poinformovaný, o aký prípad tu ide. Teraz prišiel urobiť poriadok. Vo svojom obvode nemôže predsa trpieť nejakého pansláva. Necíti sa takým strýkom, aby mu osud monarchie bol ľahostajný. Ak je učiteľ komediant, môže ísť do cirkusu. On potrebuje v škole spoľahlivých a hlavne vlastenecky cítiacich ľudí. Nech teda rozhodne ešte táto skúška. Potom urobí potrebné opatrenie.

Ale tu sa práve sklame. Paulínka spočiatku tápe, kým sa osmelí, potom rýchlo nadobudne pamäť. Ach, veď ju kerestmama učila po maďarsky, ba i sám plukovník sa rozprával takto s ňou. Veru, nemusí sa báť. Odpovedá jasne, celkom plynule, málokedy musí myknúť hlavou, aby vyrovnala nejako zle vykrivený jazyk. Celá trieda sa nad tým diví. Pán farár pokyvuje pochvalne hlavou, pán učiteľ dostáva príjemnejší vzhľad, možno ho hlava prestáva pobolievať, a pán škôldozorca je spokojný. Odpovedá výborne. Len nech sa tak aj naďalej usiluje. Potľapká ju slabo po pleci a, napodiv, nepresviedča sa, či je to všeobecný priemer. Deti môžu ísť domov.

Učiteľ je posmelený takým obratom. Bezpochyby Paulínka ho zachránila. Okrieva rýchlo, zúčastňuje sa častejšie rozhovoru, ba pýta sa pánov, či by sa im neráčili raňajky.

Pozvanie prichádza hádam privčas, a preto prekvapuje nápadnosťou. Škôldozorca sa musí počudovať. Nie, on si nepraje. Majú pred sebou súrnu robotu a potom musí sa ponáhľať na inú školu. Aj pri správaní snaží sa byť veľmi úradný. Učiteľovej mienky si málo všíma, častejšie sa obracia na pána farára a pri rozlúčke podá mu len vlažne ruku.

Ale učiteľ to nezbadá. Totiž nechce zbadať. Aspoň teraz nie. V budúcnosti zaiste dôkladne o celom prípade pouvažuje, lebo aj vo svojom nepríčetnom stave je ešte dosť vnímavý. Vycíti, že jeho hra sa chýli ku koncu. Škôldozorca je nebezpečný človek. Svojím ľadovým rozumom zmetal a vyvážil všetky nedostatky, ktoré objavil. Dal si záležať aj na maličkostiach a nezdá sa, že by chcel prihliadnuť na poľahčujúce okolnosti, ktoré nepochybne jestvujú. Nie, nežiada si ani vysvetlenie. Robil si sám úsudky a pravdepodobne aj rozhodnutie. Jeho temer nebral na vedomie, akoby už nejestvoval. To znamená, že sa nebude okúňať zatiahnuť povraz, ktorý dávno nosí na krku. Ale teraz predsa môže ešte voľne dýchať, hlavne zásluhou Paulínky. Všetky deti videli, ako krásne odpovedala, ako ju pán škôldozorca pochválil. Doma budú o tom rozprávať a ľudia si zachovajú určitý čas o ňom dobrú mienku. Ani na farárovi nevidieť, že by utajoval pod hladkou tvárou úškľabok škodoradosti. Zhovára sa s ním priateľsky, ba tu i tam mu polichotí, akoby bol presvedčený o jeho úspechu. Škôldozorca má dnes iné pokonávačky, zajtra musí vybaviť na úrade mnohé stránky. Niekoľko dní bude vari nosiť vec v hlave. Potom sa s niekým poradí, napíše návrh na ministerstvo, zas prejde niekoľko dní, na ministerstve nebudú riešiť len jeho prípad. Veď poznáme, ako rýchlo na úradoch vybavujú. Možno prejde aj niekoľko týždňov, mesiac, dva, veru. Nuž prečo by sa mal už teraz plašiť. Času dosť. Bez toho nemá kadiaľ uniknúť. Kým bič plesne, aspoň sa pousiluje stroviť ovocie poslednej slávy.

Preto ochotne ide s farárom na posiedku k pani Hermíne a tu svorne s ním pije hladké vína, ktoré nosí z pivnice Matúš, a chváli Paulínku. Veru on hneď prvý rok zbadal, aké je to nadané dievča. Mal s ňou málo námahy. Chápala chytro, aj pamätala si dobre, nuž bolo by škoda, keby zostala doma. Keď vyjde v ľudovej, mali by ju dať do polgárky, a potom sa uvidí. Peniaze nemusia ľutovať. Veru, v tom sa i s pánom farárom zhodnú.

Matúš rád počuje od takých pánov chválu na svoje dievča. Ako je známe, mal s ňou dávno vyššie úmysly. Rozhodne sa nechcel uspokojiť s tým, aby zapadla medzi dedinskú mládež, nosila kvetovanú šatku, kapce, vláčila koše, batohy a trpezlivo čakala, kým si ju dáky chasník vezme. Ešte čo. Načo by bol skladal prífungy, zaliečal sa inžinierom, načo by sa bol plahočil po robote ešte v krčme a načo by išiel rozširovať dom, keby jeho zať mal iba niekde na dvore pod fabrikou plenu zbierať alebo vozíky tískať. Nie, Paulínku čaká iná budúcnosť, skvelejšia, prinajmenej jej budú hovoriť milostivá pani. Podľa toho jej vybral aj kerestmamu. Keď zastihlo Elvíru nešťastie, stal sa trochu skromnejším, myslel na nejakého poriadnejšieho mládenčeka z lepšej rodiny, ktorý by mal jemné a krehké ruky a bol by dobrý za notárskeho pomocníka. On by to už nejako zariadil. Ale teraz mu akcie rýchlo stúpajú. Usilovne nalieva do pohárikov a núka vznešených hostí. Kto jemu praje, ani on mu neumáli a s mienkou pánov on vždy súhlasí. Keď pán rechtor a pán farár vravia, že Paulínku treba dať do polgárky, nuž musí sa to stať. Veď v meste bude bývať iba cez zimu, na jar a v jeseň môže dochádzať vŕškom domov, ako dochádzali všetky Tóthove deti, keď chodili do polgárky, rozhodne, keď sa o veci s pani Hermínou osamote dohovorí, a Paulínke potom iné nezostáva, len sa držať ako Tóthove deti.