ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čas plynie.

Pre niekoho pomaly a ticho, akoby odkvapkával, pre niekoho rýchlo celou štrbinou dňa. Pani Hermína sa napríklad nevie dočkať, kým veľká ručička na starých hodinách, ktoré má stále pred očami, neposunie sa od jednej minútovej čiaročky na ciferníku k druhej. Niekedy to býva priam večnosť. Bože môj, ona zatiaľ prebehne v myšlienkach tri chotáre; celú svoju mladosť, má času porozprávať sa s nebohým otcom, s matkou, pouvažovať to i to, uvedomiť si svoj beznádejný stav. A hodiny? Či vari zastali? Nie, idú. Ich pravidelné kroky ozývajú sa predsa zreteľne izbou, dlhé kyvadlo s blýskavým plieškom podchvíľou prebieha medzi retiazkami, ale ručičky sa iba zachveli. To je práve toľko, čo ona blúdila v myšlienkach svetom. Bolo by to možné? Pani Hermína hľadí, hľadí a neverí vlastným očiam. Azda ju klamú. Nejaká neviditeľná ruka prikráda sa k ciferníku, keď ona má sklopené oči, a pridržiava behúňa, alebo staré hodiny majú zahrdzavený, prachom zapadnutý a uschnutým mazivom oblepený strojček, hrebenáčiky nepracujú už spoľahlivo, ručičky sa zachytávajú. Najskorej to bude tak. Môže sa uspokojiť, ba môže si na chvíľku i zdriemnuť a potešiť sa predpokladom, že za oknom zatiaľ ubudne poriadny kus dňa, že čo nevidieť bude mrkať, príde nový deň a tak ďalej, rýchlo k tomu okamihu, keď si naposledy zloží ruky na živôtik s myšlienkou, že svedomite niesla svoj kríž na tomto svete, a odovzdá dušu bohu. Ale každé poludnie môže sa presvedčiť, že ručičky vykonali svoju púť dochvíľne. Ó, hodiny ešte vždy dobre slúžia svojmu účelu, hoci ich Matúš už dávno nemazal olejom, len pani Hermíne je dlhý čas.

Len čo kohút ohlási svitanie, roztiahne sa deň do všetkých štyroch strán. Človek musí mať dobré nohy a mocné ruky, aby ho do večera stačil obísť a obsiahnuť. Azda niekto má správnu mieru, nemusí sa potom ani ponáhľať ani dlho čakať, a preto je sám so sebou spokojný. Ale čo si má počať pani Hermína, ktorá je navždy prikovaná na posteľ, ktorá nemôže urobiť ani jediný krok. Otvorí oči síce prvá, no musí pokojne ležať a čakať, kým sa všetci prebudia, ľudia i zvieratá, kým sa vykoná množstvo prepotrebných robôt v jej okolí, vonku na dvore, v chlievoch i v stajni, aby si mohla studenou vodou ovlažiť tvár, sčesať a upraviť vlasy, lebo pri všetkom potrebuje niečiu pomoc. Voľakedy zatiaľ prekutala a poprevracala celý dom a nepotrebovala nikoho. Teraz sa môže sama iba učesať, a to je zároveň jej celodenná práca. Keď ju skončí a upraví si vankúš pod hlavou, má vždy ešte pred sebou celý deň ako nesmiernu a prázdnu plochu šedivej púšte, ktorá čaká na pútnika. Pomáha si všelijako: predlžuje čas spánku, čas modlitieb, svätého čítania, ba zavše káže si doniesť i škatuľku s cvernami, ihlami a handričkami, aby mohla Matúšovi košele obšiť, no vždy jej ešte zostáva toľko času, že ho nemôže merať na celé hodiny.

Zato Marusa si nemá kedy ani zásterku obrátiť a oplecká oprať. Chodí v piatok i vo sviatok rovnako ufúľaná ušmochtaná, ba niekedy pozabudne si aj vlasy spliesť do vrkoča a zviazať stužkou, lebo keď chce zvládnuť robotu, ktorá ju naháňa nemôže svoje ruky použiť ešte na to, aby sa prehŕňala vo vlasoch alebo dokonca v truhle, kde má poukladané čisté šaty na preoblečenie.

Odkedy sa rozhodlo, že pani Hermína viac z postele nezíde, pripadla na ňu veľká zodpovednosť. Má na starosti celé gazdovstvo. A to je veru nie málo. Bez nej sa vlastne v dome nepohne ani prášok. Ona prvá vrzgne dvermi na komore, šuchoce bosými nohami po kuchyni, škrtá zápalkami, šramotí a hlasno zíva. Ach, veď treba pána vypraviť do roboty. A keby povedzme bola aj nedeľa alebo sviatok, nemôže sa krčiť pod perinou a vychutnávať zvyšky sna, ako to robia iní ľudia v sladkom vedomí, že ich nemôže vyrušiť nijaká povinnosť, lebo treba opatriť statok, ktorý ani vo sviatok nevie byť trpezlivý. A tak každý deň, či v lete, či v zime, začína o štyroch, ba na ten čas si pred spánkom naťahuje aj budík, ktorý jej zaopatril pán, keď sa stalo, že si pár ráz prispala. Potom sa jej už hrnie robota pod ruky až do pozdného večera. Napodiv, je to stále tá istá robota, ako bola včera, zavčerom, ako bola pred týždňom, ale, bože môj, koľko jej len je. Ak by na ňu myslela čo len malú chvíľku, ak by ju vypočítavala, rozdeľovala podľa času alebo podľa významu, musela by zošedivieť. Najlepšie, keď si hlavu nad ničím neláme a ide len za svojimi očami a ušami, veď všetko iba na ňu čaká. Čo nestretne hneď ráno, nájde pred večerom alebo istotne na druhý deň.

Napríklad včera ako na smrť zabudla, že má podrezať dve kačice, ktoré pri štopaní azda viac, ako sa patrí, popridúšala a popritískala, a preto ukazovali sa príznaky, že nevydržia ani jedinkú noc stáť na vlastných nohách. Dnes v nijakom prípade nemôže byť taká zábudlivá, lebo hneď ráno, keď ide naliať kačiciam vodu, nájde jednu vyvrátenú a druhú celkom omráčenú, práve na najlepšej ceste zadusiť sa, nuž nemá veru inej povinnosti len utekať po nôž, pripraviť si vriacu vodu, aby ju mohla zavčasu obriadiť, hoci ju čaká vykysnuté cesto v koryte, čo na tom, že chlieb bude kyslý a že sa sťahá v pol týždni. V tomto dome pokazí a pokazilo sa už všeličo. Raz zhorkne a očervivie bryndza, lebo ju nemá kto premiesiť, v komore zhnili ovčie kože, lebo sa nezasolili a nevystreli na suché a veterné miesto, v šope sa sprášilo všetko seno, zimné šatstvo v skriniach poprehrýzali mole a sám boh vie čo ešte všetko. Každý týždeň sa niečo vyvlečie na smetisko, niečo vykydne prasúchom do válova a niečo vyleje do potoka. Inakšie to nemôže ani byť. Kde sú všetky háky v komore zaťažené, všetky sudy plné, police v komore obložené a kde je v každom kúte opreté plné vrece, behajú i myši, potkany a mačky a potom sa na všeličo zabudne, ba mnohé krehké vecí vypadnú z rúk a rozbijú sa.

Môže sa síce tvrdiť, že niekedy toľko škôd nebývalo. Pani Hermína mala vari lepšiu pamäť a prísne dodržiavala poriadok. Vedela, kedy kapustu v sude premyť, aby si zachovala chuť i tvrdosť, ako podberať lekvár z hrnca, aby pleseň naň nesadla, ktorý pôlt slaniny načať, keď nastali horúce júlové dni a bola obava, že údeniny budú sadlovatieť. Pri nej mala aj každá vec svoje určené miesto. Nezniesla, aby sa čo aj v komore ponevieral zabudnutý zemiak alebo vytrúsené zrnko. Áno, pani Hermína si dala veľmi záležať na tom, aby jej nič nevyšlo nazmar. Naučila sa tomu doma pri mame a potom bola sama sebe gazdinou, nuž každá, i tá najmenšia škoda na vlastnom majetku ju musela pomŕzať. Ale čo si má počať Marusa? Predovšetkým k ničomu necíti nijaké príbuzenstvo. Je predsa len obyčajnou slúžkou. Nemôže jej záležať na tom, či sa majetok zveľaďuje alebo upadá. Keď sa niečo stratí alebo pokazí, časom sa pravdepodobne nahradí, a keď nie, aj tak dobre. Ju to nebude bolieť. A potom, ako sa mohla naučiť poriadku, keď u nich doma nebolo ani komory ani stajne a mať by si bola musela ruky zodrať, keby bola chcela mať pri jedenástich deťoch všetky veci na tom mieste, kde si ich bola položila. Ešte šťastie, že tými jedinými rukami, ktorými vládze, a tým jediným rozumom, ktorým hýbe, stačí na všetky roboty, ktoré na ňu čakajú. Veď je to práve dosť na vyrátanie, nie ešte na vykonanie. Nech sa len páči: vypraviť pána, opatriť pani Hermínu, variť, chodiť na pole, na ostredky, striehnuť capa, či nevošiel niekomu do záhrady, vláčiť vodu z potoka, vypierať, plátať. Ach, kto by to všetko vypočítal? A keby aj, čože sa tým dokáže? Nikto nevie, koľko námahy, času a hlavne úsilia treba vynaložiť na jednu takú robotu.

Vezmime si len dieťa a krčmu. Áno, dieťa a krčmu, lebo aj to leží na jej hlave. Dieťa predsa nemôže ležať vždy pri chorej matke v studenej izbe, treba s ním ísť na božie svetlo, aby dostalo lesk a farbu. Nakoniec aj samo veľmi chytro vybadá, čo mu prináleží. Sotva sa ráno po kúpeli vyspí, volá na Marusu a žiada sa von, tatatá, kde je viacej zhonu, do záhrady, na dvor alebo kdekoľvek ho Marusa odvlečie a usadí, lebo vie, že tam je vždy plno podivuhodných tvorov, predmetov, ktoré ho privádzajú do vytrženia. A čože by povedali ľudia, ktorí sa vracajú z poľa a dostali chuť na pálenku alebo potrebujú paklík dohánu do fajky, keby bola krčma zatvorená celý deň len preto, že nemá kto v nej dávať. Richtár by hneď prišiel robiť poriadky. Nuž Marusa musí sa aj v tomto prípade podvoliť a vykonať, čo sa od nej žiada. Vysluhuje aj v krčme aspoň zatiaľ, kým je pán v robote. Aj dieťa opatruje a zabáva, ako len najlepšie vie.

S dieťatkom by to nebolo ani také najhoršie. Azda prvé mesiace, kým bolo veľmi sprostučké a nevedelo samo sedieť. Musela k nemu neustále pribehúvať, brať ho na ruky, varovať, uspávať, musela ho nosiť v odedzi pred sebou, jednou rukou ho pridŕžať, kým druhou robila, ako vedela a stačila, keď sa inakšie nechcelo upokojiť. Ale ako trochu odrástlo, nieto s ním toľko starostí. Iba že treba dávať pozor, či nie je nablízku cap, kohút alebo iné nebezpečné zviera, ktoré nerozumie deťom a ktoré by mu mohlo ublížiť.

Viac starostí jej robí krčma. Jednak preto, že pre ňu musí hocikedy opúšťať inú prácu, neustále odbehúvať, zdržiavať sa, často iba pre jediný grajciarik meškať veľa času, a hlavne, že musí pritom namáhať hlavu počítaním. Marusa mala totiž vždy hrôzu z čísel, ktoré bolo treba nejako zrovnať alebo popremieňať. Do školy chodila iba dve zimy, aj to len preto, že sa tam mohla viac zohriať ako doma, a inde už nemala možnosť priučiť sa v kráte. Nuž jej vedomosti stačili najviac na to, aby si mohla spočítať prsty. Pre jej skromnú potrebu by jej to bolo hádam aj stačilo, ale do krčmy bohužiaľ, nie. Tam sa musí vydávať, premieňať. Ľudia si pýtajú niekoľko rozličných vecí a vždy podstrčia iba jeden peniaz. Ona si má najprv uvedomiť, koľko čo stojí, peniaz rozmeniť na niekoľko drobných a usporiadať všetko do takého súvisu, že obe strany dostanú svoje a sú spokojné. Ale akože by to mohol jej rozum pochopiť? Keby aspoň mala času porozmýšľať, pozrieť sa na ruku, popreberať prstami, azda by sa jej podarilo prísť na mnohú záhadu. Ale to je nemožné, každý hľadí na ňu, istotne v duchu počíta a sleduje, či ho neukrivdí. Nieto vôbec kedy presvedčiť sa, aké číslo by ukázali prsty, treba rýchlo vykladať drobné a robiť sa, že všetko je v najväčšom poriadku, hoci sa jej všetka krv ženie do tváre a cíti, ako jej oči horia hanbou. Ach, to je nepríjemné, veľmi nepríjemné. Radšej by vykonala desať iných robot. Zavše sa jej podarí aj vyhnúť. Jednoducho nejde, keď na ňu volajú. Zdržuje sa náhodou niekde v záhrade alebo v inom kúte za domom, učupí sa do zeliny alebo sa pritisne za roh stajne a nechá hosťa čakať, volať, kým sa mu to nezunuje a neodíde. Ale zakaždým to nemôže robiť. Mnohí ľudia sú aj neústupčiví. Čakajú vytrvale na ňu aj hodinu alebo idú ju priam hľadať, a tak, či chce či nechce, musí ísť.

Nuž bezpochyby, Marusa sa veľa natrápi. Nemá kedy sledovať beh hodinových ručičiek. Dni sú pre ňu zase veľmi krátke. Nestačia nikdy obsiahnuť všetky jej povinnosti. Musí ich neustále nadrábať a umele predlžovať. Spáli preto veľa petroleja a zabije niekoľko cylindrov, najmä v zime, keď je božieho svetla naozaj málo.

Matúšovi to neujde. Ach, Matúš má ešte dobrý zrak a vie sa pozrieť práve tam, kde nie je všetko v poriadku. Sotva príde z fabriky, zbadá rozbitý črep celkom nového mliečnika, inokedy zas nájde na smetisku zhorené kapce, ktoré ušil iba k minulým Vianociam, alebo otvorí dvere na kuchyni práve vtedy, keď Marusa vyťahuje z pece na uhol zhorené chleby, ba niekedy večer dá si záležať, prepočíta v zásuvke peniaze a s hrôzou zistí, že ich je tam menej, ako bolo včera, keď ich o takom čase počítal, hoci dnes sa vracali z mesta jarmočníci, ktorí vždy veľa minú. Čo si má však počať? Ak by chcel robiť poriadky, doplatil by na to sám. Marusa nepatrí do jeho majetku, nemôže s ňou zaobchádzať povedzme tak ako so svojou ženou. Je to niekto cudzí, ktorý sa riadi svojím vlastným rozumom a vôľou. Ak by jej nejako strmšie pretiahol popod nos, mohla by jedného dňa ujsť, a potom že už čo? Ach, radšej pokoj. V takom prípade musel by zatvoriť svoj starý barak a nasťahovať sa do niektorej šalandy pod fabriku, chlípať každý deň zapraženicu, ako chlípu chlapi, ktorí majú ďaleko domov alebo o ktorých sa nemá kto starať, lebo druhú slúžku by sotva dostal. Dobre vie, koľko času premárnil, kým sa dopátral tejto, a hlavne koľko sa navyprosoval a nasľuboval, kým ju dostal. Vraj ju potrebujú, nemá doma kto robiť, a bolo ich vari desať či jedenásť v deravej chalúpke. Biedni ľudia sú veľmi citliví na svoju chudobu a nechcú sa k nej priznať. Suchá a záduchom zbedačená žena povedala rozhorčene nie, nahrbený muž s bledou tvárou a ostrým nosom povedal tiež nie. Nie, oni si vraj nedajú dievča z domu k cudzím ľuďom hlady mrieť. Nie, ani nedovolia, aby hrdlačila na druhého. Doma tiež má dosť roboty. Treba mladších súrodencov opatrovať, opierať, varovať, materi pomáhať, lebo je chorľavá, treba si aj na seba vyšívať, aby mala do výbavy, keď ju prídu pýtať, a naostatok v dedine si môže dosť prizarobiť, keď bude chcieť. Načo to ľudia aj radia, nech sa každý stará o seba. Od nich ešte nikto neslúžil, ani slúžiť nebude. A keď páni chcú, aby im mal kto robiť, nech si vychovajú tak poctivo deti, ako si vychovali oni. Nuž nie, najprv ani počuť, do služby vonkoncom nie. Matúš sa musel veľa pri dverách naprestupovať, musel všeličo naspomínať, nasľubovať, kým dosiahol aspoň výpomoc na tri mesiace, aj to len preto, že mu práve žena zľahla a že si nevedel inakšie poradiť, lebo oni vedia, čo to znamená, keď nieto doma ženských rúk. Ale len na tri mesiace. Ak dlhšie, tak ani na krok, prízvukovala neustále žena i muž. Matúš im to svätosväte sľúbil a v duchu si myslel s uspokojením, že dosiahol práve svojho, lebo nemal vôľu vydržiavať slúžku dlhšie, ako sa mu zotaví žena. No teraz mlčí, hoci od tých čias pretiahla sa prinajmenej trikrát zmluvená lehota. Rozhodol sa mlčať, znášať škody, hľadieť na črepy rozličných nádob, ktoré mali voľakedy aj pre neho nejakú hodnotu, porozsýpané zrno, rozhodol sa radšej jedávať nedopečený, sťahaný alebo zhorený chlieb, len aby nemusel ešte raz putovať vidiekom za slúžkou a presviedčať z dom na dom nechápavých ľudí, že on nie je pán a potrebuje výpomoc len preto, že má chromú ženu.

Ani Marusa nespomenie nič. Aspoň v jeseň a v zime nič. Možno vo svojej prostote nevie, že zmluva je niečo záväzné, čo chráni aj vrchnosť, že sa musí prísne pod pokutou na oboch stranách dodržať alebo obnoviť, ak jej lehota schádza. Možno si myslí, že sa to povedalo len zo zdvorilosti, aby sa vôbec mohlo prísť k nejakej dohode, a že ona musí slúžiť do tých čias, kým sa v niečom nepreviní a kým ju pán nevyhodí. No najskorej nemala ani času na to myslieť. Robota si ju celkom podmaňuje. Lebo jeseň, to sú všetko plné dni. Človek si nesmie nad nimi zastať so založenými rukami, ak nechce mať prázdnu komoru. Slnce samo predpisuje prácu i mzdu a nikomu sa nedá oklamať, ani slúžke. Ešte dobre, že v zime na chvíľu prikuje ho mocná ježibaba o skalu, aby nemohlo toľko štvať ľudí. Ale čože, keď je zas deň taký krátky, že sa sotva v ňom stačíš pomodliť ruženec. Marusa ho stačí skoro celý roznosiť po dvore. Zostane jej naozaj len trošku ráno, aby sa videla umyť, a trošku večer, aby si nepomýlila dvere do komory. Myšlienky ju nemajú kedy trápiť. Uvedomuje si len, že je na svete, kde si musí miesto, povetrie, stravu i vodu vyplatiť poctivo robotou.

Ale potom príde jar.

Na jar z povetria, zo zeme, z oblohy, ale aj z ľudí vykopnieva všeličo, čo za krátkych zimných dní a dlhých večerov nikto veru netušil.

Najprv v stráni na medziach, odkiaľ najskôr spĺzne sneh, zjavia sa drobné sirôtky. Okolo nich je miesto ešte úplne holé, zem tvrdá a vymrazená, tráva riedka, suchá, schlpená veľkými šedivými lišajmi, ktoré tu zanechal sneh. A ony predsa sú také živé a svieže ako oči dieťaťa, ktoré sa zahľadelo do slnca. Kdeže boli doteraz? Kto to vie? Azda naozaj v zemi pod suchým lístím a sotva sa ich dotklo slnce prvým lúčom, vystúpili zo svojej skrýše, aby zvestovali svetu jar. Ony samy nič nezradia. Och, to je veľké tajomstvo. Jednej teplejšej noci tíško obsadia všetky medze na stráni, nadstavia drobné kvietočky a načúvajú. Dolinou ševelí vietor a rozpráva o snehovom potôčiku, ktorý vyskočil spod ľadu a rozbehol sa najstrmším svahom, o bielej breze, ktorá stojí vysoko na skale a dnes sa učí svoju prvú pieseň o tetrovích vohľadoch a o slučom veľkom ťahu. Mal by síce aj inú prácu, hore na stráni v leštine alebo v jedľovej hore, ale teraz je dôležitejšia táto rozprávka. Treba ju rozniesť ponad polia, odkryté role a príslopy, lebo musí o nej vedieť vŕba pri potoku, mladá rakyta na kraji lesa, musia ju poznať oziminy, záhrady i ľudia.

Marusa práve v tomto čase stáva sa zábudlivou. V noci si necháva okno na komôrke otvorené, a je to práve to okno, ktorým na ňu nazerá mesiac. Šepot vetra prikráda sa až k nej na posteľ a ševelí jej pri uchu niekedy až do brieždenia. Od neho sa dozvie, že na pliesku za dedinou usadil sa párik divých kačíc: mladá samička a samček. Prišli hore dolinou. Vo dne preletujú ponad dedinu veľkým oblúkom, za mesačných nocí robia krik a čľapot, lebo sa hrajú so striebornou lunou, ktorá sa ticho kĺže po hladine okolo nich. Chlapci ich už zbadali. Každý deň prikrádajú sa hustým tŕstím k plytkému brehu plieska, aby ich mohli pozorovať. Je to neobyčajná dvojica. Celý deň sa plavia neúnavne po pliesku. Hrdý samček s vyhnutými perkami na chvoste vpredu, menšia a skromnejšia samička o hrvolček pozadu hneď vedľa neho. Takto bok po boku brázdia ticho hladinu, vyvracajú rovnako lesklé hlávočky hneď na jednu, hneď na druhú stranu, akoby pozorne načúvali tichým hlasom vo výškach. Len občas prudko vzlietnu nad hladinu a zmiznú na chvíľu niekde za dedinou. Nikto ešte nespozoroval, kde odletujú. To je ich tajomstvo. Ale vracajú sa spokojné. Chlapci vedia celé hodiny vyležať na brehu plieska bez jediného slova. Ich veľké oči sa nemôžu odpútať od tajomnej dvojice a v myšlienkach sú s ňou aj vtedy, keď spia. Ach, je to celý zázrak. Nikto o nich dosiaľ neslýchal. Prišli a usadili sa tu; blúdia neprestajne vodou, budú tak blúdiť ešte dva dni, možno tri, a potom zase zmiznú bez stopy. Ktovie, aké posolstvo priniesli tomuto kraju. Za krátky čas vyženie tŕstie mladé listy, ktoré budú teplými letnými nocami šepotať okolo tichého plieska. Šepot zaiste nakazí niečiu krv a v tej krvi môže vykvitnúť pravda. Ale chlapci sú od toho ešte ďaleko. V ich mladých telách vibruje ešte len nepokoj, ktorý nemá ozveny, preto sú takí zaujatí novým javom.

A raz, keď má Marusa cestu okolo plieska, zastaví sa tiež. Odhrnie opatrne vysoké tŕstie a hľadí na hladinu, či sú tam? Áno, tam. Tichučko plávajú po vode bok po boku ako dve loďky, ktoré hľadajú prístav. Ani na chvíľku sa neodtrhnú od seba, ani na chvíľku neustanú vo svojom blúdení. Kto by sa nad tým nepozastavil a nerozmýšľal? Marusa sa v celom svojom tepluškom vnútri rozochveje. Ponáhľa sa po chodníčku na ostredok, kde sa bola vybrala, a strmo dýcha. Niečo sa v nej uvoľnilo, niečo ju začína unášať a už nemá pokoja. Ani pri práci sa nevie sústrediť. Vedomie jej niekde uniká. Uprostred pohybu ochabujú jej ruky, opúšťajú ju zmysly a započúva sa. Čo to robí? Lebo stále má dojem, že sa niečo za jej chrbtom deje, o čom ona nesmie vedieť. Svet okolo nej je naraz plný tajomstva, plný neobyčajných zvukov, teplého šepotu, horúcich vzdychov, áno, plný záhad, pred ktorými ona stojí s veľkými očami. Zdá sa jej, že ju všetko klame: ľudia, zvieratá, predmety, povetrie i vlastné uši a oči. Chcela by nejako preniknúť touto nedôverou sveta. Len, bože môj, ako? Ako preboriť hluchú stenu, ktorá sa okolo nej uzatvára? Už sa neponáhľa po dennom lopotení tak rýchlo do postele. Nie veru. Stojí pri okne a čaká, kým noc úplne nezaľahne na polia a na záhrady. Pred jej očami putujú oblaky. Sú to celkom biele, ľahučké obláčky. Vietor ich ženie niekde k juhu a rozčuchráva ako páperie. Nezastávajú ani nad horou, rýchle preskakujú strapaté vrcholce jedlí, ktoré trčia do oblohy, akoby mali radosť, že sa môžu dostať do druhého údolia. Istotne necítia takú tieseň ako ona, okolo nich je nesmierna širina oblohy, nekonečné diaľky, po ktorých sa môžu slobodne rozísť. Marusa za nimi hľadí a dostáva chuť preliezť okno a pustiť sa s nimi na púť svetom. Nie ďaleko, len tamto za chotár, aby mohla vidieť do druhej doliny, aby mohla vidieť bielu cestu, ktorá sa vinie medzi čiernymi horami a ktorou by mohla zájsť domov.

Naraz myslí aj na svojich doma. Predtým sa to nestalo. Jej myšlienky nemali taký rozsah, točili sa v menšom kruhu a súviseli vždy s tým predmetom, ktorým sa práve zaoberala, ktorý mala v rukách alebo na ktorý hľadela. Ale teraz často, skoro vždy, keď sa postaví k oknu a hľadí za oblakmi. Vari tým pohľadom do diaľok prebúdzajú sa jej spomienky.

Pred očami má celú rodnú dedinu. Ide hore ulicou, prezerá známe domy dobrých gazdov s pevnými bránami po jednej i po druhej strane. A tu, hľa, je ich. Je to drevená chalupa s deravou strechou a s porúchaným komínom. Zdá sa jej, že pred ňou priam stojí a nazerá malým oknom dovnútra. Čo asi o tomto čase robia? Istotne sú už všetci doma a chystajú sa na spánok. Otec sedí pri peci, pridŕža si palcom žeravý uhlík na zapekačke a chystá sa vyfajčiť pravidelnú dávku. Potom sa pomodlí a ľahne si na posteľ pod okno. Mať robí poriadky s deťmi. Tie mladšie treba uložiť a uspať, ale musí sa trochu hnevať, lebo tie staršie lomozia, robia šantu, skoro vlastného slova nepočuť. Ach, pri toľkých deťoch to inakšie ani nemôže byť. V izbe je ako v úli. Každé niečo porába a vrní najmä večer, keď si treba nájsť pohodlné miesto v kúte na strožliaku a keď sa zistí, že v chalúpke nieto veľa miesta. Mať si s nimi neporadí. Ako by mohol jej chrapľavý hlas na toľkých stačiť? Rastú ako huby bez dozoru. Svoje otázky riešia si celý deň samy medzi sebou a často sú to otázky veľmi dôležité, nuž prečo by sa mali večer podriaďovať niečej vôli. Iba Máľa, vyšla minulý rok zo školy, je vážna a pokojná. Stojí celkom na materinej strane, všemožne chráni jej autoritu a robí sa dôležitou. Niekedy vari aj dôležitejšou, ako sú ochotní ostatní súrodenci pripustiť, preto sa zavše dostáva do chúlostivej situácie, najmä keď sa jej do cesty postaví niektorý zurvalec. Ale, chvalabohu, vie sa vždy vynájsť. Nesporne. Máľa má už svoj rozum. Dbá predovšetkým na to, aby v izbičke nebolo vždy ako v cigánskej kolibe. A potom máva zvlášť večer svoje rozmary. Čím skôr sa jej podarí uzmieriť rozvadený národ, dosiahnuť aký-taký pokoj, v ktorom si môže konečne aj matka oddýchnuť, tým skôr sa môže vyšmyknúť dverami na ulicu. Na priestranstve pred kostolom, kde tesári začali tesať drevá na novú zvonicu, zhromaždila sa už zaiste mladá chasa z celej dediny: dievky, ktoré tu rýchlo dorastajú na nevesty, a parobci, čo pomáhajú otcom pri furmanke. Teraz na jar, keď cesty i polia vysychajú a večerami tak tuho vonia odkrytá zem, nemôžu vydržať doma v izbách, nuž vysypú sa ako včely, ktoré sa mienia rojiť tuto na bielom dreve. Najprv dievky s vymastenými vlasmi a ružovými mašľami na vrkočoch, potom parobci, lebo niektoré majú už svojich frajerov, čo ich tu i tam potiahnu za vrkoče, uštipnú, oblapia okolo pása a čo ich večerami plašia po šopách, kde sa utiahnu na spánok. Máľa od Mateja toho roku začala chodiť pravidelne medzi nich, aby sa čím skôr naučila pesničky, ktoré bude spievať ako družička pri prevážaní rúcha a raz i jej budú spievať družice, keď ju začepčia.

Marusa by tiež chodila medzi nich. Azda by ju už niekto ukradomky potrhával za vrkoč. Azda by celé noci zmierala hrôzou niekde na šope a načúvala, kedy sa ozve podozrivý šramot v niektorom rohu. Veď jej už minulo osemnásť. Nuž dievky v takom veku sa už nemusia krčiť v kostole pod kancľom, ale stoja ani biely múr priam pred oltárom, dvíhajú čelá vysoko a od samej dôležitosti spúšťajú trochu mihalnice na oči, keď idú okolo oltára na oferu, také dievčatá držia sa družne popod pazuchy, keď sa prechádzajú odpoludnia v nedeľu ulicou, šuchoria opleckami, dupkajú čižmami, smejú sa, a čo najhlavnejšie, stále si niečo šuškajú, áno, pri každej príležitosti, lebo také dievčatá si už majú o čom šuškať… majú veľa skúseností, mnohé tušenia a potom jar je predsa ich živel. Slnce, ktoré zas vystupuje každé ráno veľké a neporušené na oblohu, prihrialo im krv, vymaľovalo líca, pery, vyčistilo oči a vybielilo hrdlo. Nemajú len plnší a zvonivejší hlas, ale aj pružnejší chrbát, okrúhlejšie a hladšie plecia, pevnejšie nohy. Okolo nich prebúdza sa zem, ktorá cez zimu pokojne spala, ohlasujú sa polia, ktoré dosiaľ mlčali, na roli rozsýpa sa hruda, ktorá bola zamrznutá. Či je to nie dostačujúce znamenie? Ba áno, veľké znamenie pre krtka, ktorý musel zostúpiť pred mrazom do najspodnejších chodieb svojho bludišťa, pre drozdieho samčeka, ktorý prezimoval v bútľavom pni, pre škovránka, pre biele motýle, žlté kvety a pre ne, hlavne pre ne, ktoré od fašiangov nadstavovali si ukradomky malé okrúhle zrkadielka pred tváre a sledovali pozorne, ako sa im vyplňujú líca a ako im na čele prischýnajú prýštiky. Dosť bolo vyčkávania, pripravovania i snívania, dosť sa našúľali nití, nakrútili vretien, dosť sa nahrýzli sušienok, nacmukali trniek, ach, dosť. Teraz im už nič nezabráni, aby neprejavili svoju radosť. Jar je ich, celá i s mladým a čistým slncom, i s rozbúreným nebom a s pochabým vetrom, áno, celá. Prišla, aby sa mohli ony rozísť po lúčinách, zasvietiť úsmevmi, aby mohli rozkvitnúť, aby mohli spievať piesne o zelenej trávičke, aby mohli zahorieť ohňom života, ktorým sa raz musia spáliť všetky srdcia.

Marusa nevidí východiska. Jej život je bezútešný, šedivý, jednotvárny, krúti sa v tom istom kruhu a nemôže preraziť do voľnejších priestorov. Prvýkrát to zbadá vari pod vplyvom tých spomienok. Ako tak stojí v tmavej komôrke a opiera sa čelom o okenný rám, pocíti náhle úzkosť, zatrasie sa jej srdce a pustí sa do usedavého plaču. Nie že by sa zľakla roboty, nie, robota ju nevie skrušiť. Cez jeden rok stačila si na ňu zvyknúť a okrem toho má dosť veľké a mocné ruky, aby vládala s ňou zápasiť, ale cíti sa veľmi opustenou, stratenou.

Akúže radosť ona zažíva vo svojich osemnástich rokoch? A vôbec, či jestvuje nejaká radosť? Ona nevie o žiadnej. Deň za dňom uniká, nedonáša jej nijakú zmenu, nijaké osvieženie alebo splnenie snov; iba novú robotu. Jar prejde, i jej mladosť. Ani nebude vedieť, ako ošedivie, zostarne, a potom môže čakať už len na smrť. Nuž sú to naozaj neutešené výhľady. Či by nemala niečo podniknúť, aby sa to zmenilo?

Marusa preplače jednu noc, druhú, ani vo dne sa nemôže zdržať, robota ju neteší, stále si musí utierať nos. Oči má červené, také červené, že si to musí všimnúť aj pani Hermína aj Matúš, a keďže asi vedia, od čoho bývajú oči červené, opýtajú sa jej, prečo plače, či ju vari niečo nebolí, ale ona mlčí. Vyhľadáva si takú prácu, kde je len sama, kde ju nemôže nikto pozorovať a vyrušovať z myšlienok.

Keď sa tak vezme, plač je nie celkom zlý liek. Uľaví si ním hodne vo svojom trápení. Ba keby bola vytrvalejšia a liečila by sa tak ďalej, raz by možno zistila, že má zas čistú hlavu a ľahké srdce. Ale Marusa je netrpezlivá. Nie je vôbec ochotná trápiť sa dlhšie, žiada si hneď vykúpenie, ktoré by jej splnilo túžbu, a okrem toho stáva sa jej zo dňa na deň tesnejšou a neznesiteľnejšou komôrka, kde spáva, a ťažšou robota, ktorú vykonáva. Preto jedného dňa, keď sa dozvie, že do mlyna prišli z Handľa nejaké ženy so súknom, uteká za nimi a odkáže domov, aby prišiel niektorú nedeľu otec po ňu, lebo ona už nemieni ďalej slúžiť. Nie veru, má už dosť toho hrdlačenia na celom dni. Čože je to za život? S nikým sa nestretne, nevie, či je piatok alebo sviatok, ani do kostola sa jej nedostane ísť, len robota, samá robota, a nikto jej neporadí, nepomôže, nikto ju nepoľutuje. Pani je chromá, pán prísny a chamtivý, celý svet by chcel obsiahnuť, každý deň jej váľa novú robotu. Ach, už sa jej ide hlava rozpuknúť. Nuž chce ísť domov. Nakoniec vydržala už celý rok. Teraz nech ide niekto druhý skúsiť. Aj Máľa, netreba sa jej len doma vyvaľovať. Nech skúsi aj tá. Ona si už má za čo výbavu zaopatriť. Veru tak.

Vari toho naodkazovala veľa, ženy si to všetko ani nezapamätali, len si aspoň trochu uľaví na srdci a potom sa na nejaký čas upokojí. Slzy jej na očiach vyschnú. Ani tieseň ju toľko nemučí. Vykonáva robotu tak pravidelne a nepretržite ako prv. Ale svojho rozhodnutia sa nevzdá. Po večierkoch znáša si šaty, ktoré sa cez deň vetrali vonku na žrdi, vypiera košele, oplecká a všetko starostlivo ukladá na hŕbku, aby sa nemusela ničím zdržiavať, keď bude mať odísť.

Otec nedá na seba dlho čakať. Príde hneď zarána na Kvetnú nedeľu, čo znamená, že musel z domu vykročiť najneskôr o piatej. Bolo mu teda naponáhlo. Istotne ženy odovzdali dobre posolstvo. Keď ho Marusa vidí stáť vo dverách, najprv má veľkú radosť. Konečne vidí známu tvár, svojho otca, na ktorého sa už celý rok nemohla pozrieť. Srdce jej poskočí. Ale potom hneď schladne, vezme zas hrniec, ktorý bola pustila z rúk pri prvom vzhliadaní a začne ho trochu priusilovne umývať. Vari sa pritom zalieva i tmavým rumencom a je aj do určitej miery pobúrená. Nuž áno. Ach, ten otec, akože to sem prišiel. Či sa nehanbí. O tom ani reči, že má krpce a nohy až po kolená zaprášené. Veď prešiel poriadny kus cesty. Ale prečo si obliekol na takýto veľký sviatok najstaršie hološne, v ktorých sa azda voľakedy po kolibách váľal, a najzaplátanejšiu halenu? Či už na klinci v komore iná ani nevisí? A prečo mu matka nedali novú košeľu, keď vedeli, že sa chystá do sveta medzi cudzích ľudí? Prečo sa naň nepozreli, keď už sám o seba nedbá, a pustili ho takého ufúľaného, neobriadeného, neostrihaného ako žobráka z domu? Čo si teraz o ňom pomyslia? Ach, radšej nebude naň ani hľadieť. Nie, lebo neznesie takú nedbalosť. Veru, Marusa je z toho celá preč. Urazila sa až do krvi a čím ďalej na to myslí, čím lepšie si to uvedomuje, tým viac žlči sa jej rozlieva. Nemôže sa už ani opanovať. Myká plecami, trepe hrncami, pohadzuje riadom a je rada, že musí ísť s pomyjami na dvor, aspoň ho nebude cítiť blízko seba.

Nuž také prijatie si veru otec od svojej dcéry nezaslúžil. Predsa jej je len rodný otec. Splodil ju, vychoval, ako sa patrí, dával jej chlieb, šaty, obuv, kým si nevedela na seba vyrobiť. Áno, v tejto veci mu nemôže nič vytýkať. Robil, čo mohol, a ani jedno dieťa neukrivdil. Veď sa len pre ne zodral. Voľakedy vyzeral tiež ako druhí chlapi, chodil rovno, strmo, mal chlpaté hološne, hrubú huňu so žltými remencami, bielu košeľu so zelenými zápästkami. Ale potom prišli deti. Nie jedno, dve ako pri pánoch, ale jedenásť. Bolo treba každú zimu šiť kapce, strihať na košele. Pre neho sa už súkna a plátna nedostávalo. Dral to, čo mal. Ani síl po toľkom potomstve veľa nezvýši človeku, najmä keď ich nemá čím doplňovať. Pri pečených zemiakoch a surovej kapuste si ešte nikto nezachoval do vysokej staroby rovný chrbát a pružné nohy. Veru tak. On sa nemá za čo hanbiť. Chvalabohu, nezabil nikoho ani neoraboval. Len smutná vec, že vlastné dieťa sa zaň hanbí.

Ešte dobre, že práve vtedy je v kuchyni aj Matúš, ktorý sa úprimne teší neočakávanému stretnutiu. Aspoň je nie nejako zvlášť prekvapený a pomýlený, ako by sa dalo očakávať. Hneď sa ho ujíma. Donesie poháriky, núka a lieva. Dáva sa s ním do rozhovoru ako so starým známym. Tento rok sa neukazuje pekne, mieni. Veru nie, lebo hrmelo na Suchú horu, a to je neklamné znamenie, dosviedča veľmi dôležite Marusin otec a prichádza mu celkom vhod, že sa začína hovoriť o počasí. Dobrý gazda sa pozná podľa toho, že sa vždy zaujíma o počasie. On nie je síce gazda, ale pásol niekedy junce gazdom, nuž vie, ako sa treba s nimi zhovárať. Od počasia prejdú na pole, úrodu, to predsa spolu súvisí. Potom je reč o statku, jarmokoch. Matúš sa zaujíma o cenu koní, má vôľu na dobrý záprah. A potom v stajni má mulicu, ktorú by rád predal.

Mulicu?

Áno.

Nuž na mulicu by sa kupec našiel.

To by bolo dobre, aspoň by nemusel ísť na jarmok.

Áno. Marusin otec o jednom kupcovi vie.

Matúš je za to veľmi povďačný. Lieva často do pohárikov, rozhovorí sa naširoko o svojich plánoch. Chce niektorý rok stavať, vlastne iba pristavovať. Keby mal záprah, usporil by na drahej furmanke, a v takom prípade už nepotrebuje mulicu, ktorú držal len preto, aby si občas doviezol zo stanice pre krčmu trúnku. Nie že by sa jej chcel pre nejakú vadu zbaviť. Mulica je ešte ako orech. Má zdravé zuby, obročil ju dobre a nikdy ju nepreťažoval. Na tom si dal záležať. Dotvrdzuje horlivo, akoby už mal pred sebou kupca, a veľmi mu lahodí, že druhá strana nenamieta proti tomu nič a je ochotná uveriť všetkému. Nakoniec idú do stajne, aby mohli spolu dôkladnejšie pozrieť hovädo a odhadnúť mu cenu.

Cestou sa pristavia na mnohých miestach. Obzerajú ošípané v chlieve, nové kolesá, ktoré dal Matúš zhotoviť u kolára na ťažší voz, konský postroj, zavesený pri dverách stajne, i stôsy tehál pod strechou. Marusinmu otcovi sa zdá, že ich je priveľa na obyčajnú prístavbu. Ale Matúš má inú mienku. Priveľa? Ešte zatoľko musí doviezť. Veď to nebude len malá prístavba, vari nejaká komora, ale celý druhý dom, nové bývanie pre dcéru. A okrem toho mieni vymurovať poriadnu jamu na hnojnicu.

Jamu?

Áno, jamu, aby mala hnojnica kde stekať.

A či sa to musí vymurovať?

Haha, a akože inakšie, aj vymurovať, aj vycementovať, aby hnojnica nevsiakala do zeme. Takú jamu majú na každom lepšom majeri. Áno, on to vie.

Matúš je veľmi uveličený svojou múdrosťou a blahorečí Elvírinmu kočišovi, že mu tak dobre poradil. Môže sa teraz pred ľuďmi chváliť. Jamu na zachytávanie hnojnice nemá nikto v dedine, ba ani na celom vidieku. Aspoň každý, komu sa o tom zmieni, vyvaľuje oči.

Aj Marusin otec je z toho popletený. Akože to vraví, aby vraj hnojnica nevsiakla do zeme. Či hnojnica má takú cenu? U nich v dedine sa rozteká po ceste a nikomu na um nepríde, aby ju chytal do cementovej jamy. Nuž je to bláznovstvo, ale aj určitá účelnosť. Človek nemusí sa po nej stále čvachtať a neroznáša ju toľko na krpcoch a v kapcoch po dome, keď je zatvorená v takom pevnom kadlube. Ale kto si to môže dovoliť? On iste nie, ani jeho susedia, lebo ani jeden z nich nie je taký zámožný ako tuto Matúš. Marusin otec sa môže o tom presvedčiť na vlastné oči. Pri obchôdzke nevidí len tie veci, na ktoré ho upozorňuje Matúš, ale aj plný dvor hydiny, ešte nedotknuté vrecia otrúb a kukurice, rozličné hospodárske stroje a potom množstvo sudov, debien, všelijakých fliaš, teda všetko to, čím oplývajú veľké domy v meste alebo panské kaštiele na dedinách. Akože sa dá jeho vlastníctvo porovnať s týmto? A akože môže vyzerať on v takomto príbytku, kde sa istotne všetko berie dvoma hrsťami a kde sa nemusia zbierať omrvinky? Zaiste len ako úbohý žobráčik, ktorý sa všetkému diví.

Keď ho Marusa zas uvidí, zdá sa jej, že je aspoň o piaď menší, ako bol pred chvíľou. Vari sa mu kolená viac zohli pod dojmom toho, čo videl a čo počul, alebo stiahol hlavu medzi plecia. Rozhodne má menej odvahy viesť hlasný rozhovor. Vari z opatrnosti, aby sa nejako nepreriekol, aby sa nezdal veľmi dotieravým, necháva radšej hovoriť Matúša. On len prikyvuje, hovorí hej, áno, lebo vo všetkom s ním vlastne súhlasí. Mulica je naozaj ako orech. Nič jej nechybí, dobre ju opatroval. Musí byť len tak, ako vraví. Jemu sa nesvedčí ešte niečo pridávať. Neopováži sa, ale kupca mu určite pošle. Nezabudne na to. Ešteže čo!

Marusu už teraz vôbec nemýli, že sedí v kuchyni za stolom, kadiaľ ona neustále prechádza, a že na ňu občas uprie vodové oči, akoby ju chcel odprosovať. Nepríjemný pocit z prvého stretnutia sa jej podarilo prekonať. Už je zas vo svojej koži, ba vari istejšia ako prv. Vykonáva tak dôkladne a horlivo svoju obvyklú prácu, ako sa len dá. Nezabudne na nič. Všadiaľ je, kde treba ukázať usilovnosť a zručnosť. Hoci má plné ruky práce s pripravovaním obeda a s upratovaním izby, nepremešká ani jednu príležitosť vyslúžiť v krčme hosťa. Ba práve na to je dnes najhorlivejšia. A preto kedykoľvek sa ponáhľa do výčapu, nechá za sebou dvere otvorené, aby bolo do kuchyne dobre počuť, aká je ona prívetivá, zhovorčivá, ako rýchlo obsluhuje, počíta a vydáva. Dobre bude, keď si otec uvedomí, čo ona znamená v tomto dome. Možno si myslel, že je len obyčajnou slúžkou. Nuž veru dobrá slúžka. Nech sa páči pozrieť, ako sa okolo nej všetci točia, pani Hermína, dieťa, pán, ľudia, ktorí prídu po niečo do krčmy. Každý ju potrebuje. Marusa, pomôž, vezmi, daj, Marusa, všadiaľ len Marusa. Bez nej sa tu vlastne nič neobráti. Mohlo by sa povedať, že je gazdinou. Má kľúče od komory, od pivnice, od všetkých truhál, ba keď sa o to zaujíma, aj od skrinky, kde sú peniaze. Ide ta, kde chce, a vezme si, čo chce. Veru tak, nemusí sa spovedať nikomu, čo robí. Nuž uvedomuje si to, či mu to má dať ešte zreteľnejšie najavo? Chcel by to? Opytuje sa v duchu a na jej horiacich očiach, na zostrených ťahoch tváre badať, že by to bola schopná urobiť, lebo pravdu povediac, ešte sa nestačila zmieriť s otcovým výzorom. Cíti sa povýšená nad neho i nad ten svet, ktorý on predstavuje. Nemôže sa stále upokojiť s myšlienkou, že by mala s týmto úbožiakom kráčať hore dedinou. Ach, nie, v nijakom prípade nie. Nech si ide sám, ako prišiel. Ba začína pochybovať, či spravila dobre, keď odkázala po neho. Vari mohla počkať ešte nejaký týždeň, ako by sa neskoršie ukazovalo, hádam by si bola zvykla. Veď keď sa to vezme, nemá sa tu veľmi zle. Nemá sa tu vôbec zle. Dostane všetko, čo potrebuje, alebo si jednoducho sama vezme. Naje sa, vyspí, choroba ju netrápi. Nuž čo jej ešte chybí? Tej trochu zábavy? Daj sa mi svete. Koľko ráz sa ešte bude zelenať hora? Chce byť spokojná. Presviedča sama seba, že môže byť spokojná, a nie je nijako zmätená a zronená, keď popoludní v jej komôrke, kde si nájdu miesto, aby sa mohli spolu nerušene porozprávať, dozvie sa z jeho úst, že sa veru nemusí ponáhľať domov.

Nuž tak nepôjde!

Ani netreba. Prízvukuje otec. Doma ich je dosť aj na robotu aj k mise. A po tieto dni si mater musela zas ľahnúť do postele. Čo nevidieť, bude ich o jedného viac. Tak veru. Môže jej to povedať, veď už nie je dieťaťom. Istotne vie, že to znamená menej chleba a menej miesta v izbe. Keby bol zdravý, ľahko by si pomohol. Pristavoval by tak, ako pristavuje jej pán, aby sa mali všetci kadiaľ vyvaľovať. Ani hladovať by nikto nemusel. Ale čo si žobrák so svojím záduchom počne? Nohy ho sotva nesú, ruky má presilené, väzy ho bolia a keby aj chcel niečo zodvihnúť, ide ho hneď zadusiť. Ani stáť dlho nevydrží. Nuž ktože by najímal na zárobok takého chlapa, čo nie je súci ani za strašiaka do kapusty? Marusa nech ďakuje pánu bohu, že sa dostala na také miesto. Doma by jej masť dolu bradou istotne netiekla. Na neho nech sa už nikto nespolieha. Dal im život, obhriali sa pri jeho peci, a teraz sa musia púšťať na vlastné krídla. Ona sa už uchytila. Keď sa mať postaví na nohy, musí ísť Máľa, potom ďalšie v tom poriadku, ako prišli na svet. Domov sa nech žiadno neťahá, lebo tam ho nikto nečaká. To jej prišiel povedať. Nech sa teda rozhodne, ako chce.

Nuž tak.

No Marusa sa už nemusí rozhodovať. Rozhodnutie sa v nej samo ustálilo. Veď ona to ani tak ozajstne nemyslela. A možno, že aj ženy neporozumeli a napridávali. Chcela len niekoho vidieť, porozprávať sa a zvedieť, ako sa majú doma. Otec nech sa vyberie v mene božom sám domov a nech všetkých pozdraví a povie, že sa jej zle nevedie. Veď sa mohol presvedčiť. Ona mu naplní tanistru. Od obeda dosť zvýšilo a včera práve piekla chlieb. Budú mať doma ešte mäkký, no rozkrájaný pôltik slaniny sa už ťažko vopchá dnu. Škoda, keby si bol doniesol plecniak, bola by poslala materi zopár kíl bielej múky. Ach, veď si on môže nejako poradiť.

Ako?

Uviaže si vrecúško na povrázok a prevesí cez plece.

A či to unesie?

Nejako sa už pokrčí a bude miestami oddychovať.

Tak je dobre.

Nuž zbohom.

Marusa podáva otcovi ruku a klopí oči, lebo sa mu bojí pozrieť teraz rovno do tváre. Nemá vari čisté svedomie. Veď tak. Akože sa to dosiaľ k nemu chovala? Ach, tá mladá krv, tá krv! Mala by ho odprosiť a ruku bozkať. Patrilo by sa vlastnému otcovi. Veď on nemôže za to, že je zdychavičný, zbedačený. Všetci môžeme byť raz takí. Áno, Marusa si to uvedomuje, má teraz veľmi mäkké srdce, a keď ho vyprevádza z dvier, príde jej trochu smutno, ale vcelku je spokojná s tým, ako je.

Potom sa rýchlo pozbiera. Dni prebiehajú ako obyčajne s robotou, s menšími i väčšími starosťami, len sú stále svetlejšie. I tieseň zo srdca jej zmizne vari tak, ako zmizne bez stopy podivuhodný párik kačíc z plieska. Keď sa jedného dňa chlapci zas opatrne prikrádajú rákosím a chcú si ľahnúť na breh, nenájdu na hladine nič. A darmo čakajú, že priletí z niektorej strany. Povetrie je tiché, prehrieva sa lúčmi a pliesko pod ním pokojne odpočíva. Musia sa vrátiť k svojim hrám a pri nich čoskoro zabudnú na udalosť, ktorá ich niekoľko dní začiatkom jari tak upútala.

Keď prejde Veľká noc, už nikomu nepríde na um pozastavovať sa nad nejakým čudným javom. Príroda oddá sa náruživo do tvorenia a človek ju už nestačí sledovať. Zdá sa mu to aj bezúčelné. Radšej sa poobzerá okolo seba a hľadá, čo by mal vziať do rúk, aby ich nemal prázdne. Teraz na jar sa nemusí dlho rozhodovať. Je plno vecí tu v dome aj okolo domu, ktoré treba vziať do rúk, a plno úloh, ktoré treba splniť. Marusa sa ich chytá bez predpojatosti. Zvláštne, nedávno ju robota unavovala, stávala sa jej zo dňa na deň väčšou a neznesiteľnejšou príťažou. Nuž teraz by to nemohla povedať. Ba zdá sa, že dostáva vždy väčšiu chuť púšťať sa do nových podujatí. S únavou a podobnými neduhmi tela i duše nemá nijaké ťažkosti alebo proste o ne málo dbá. Od rána rýľuje usilovne záhradu, nie je to síce robota na pretrhnutie, ale aspoň taká sýta, že jej človek pred západom slnca má plnú hlavu a plné kríže, najmä keď je na celom dni vystavený jarnému úpalu. No Marusa sa nevie od nej odpútať ani pred východom mesiaca. Matúš už zatvoril krčmu, pomodlil sa pred svojou posteľou tri otčenáše, tri zdravásy, anjelpána i sláva, a ešte ju počuje poštrkávať rýľom za oknom. Pozerá na oblohu, kde začínajú vyskakovať hviezdy. Bude noc. Hádam by to už mohla nechať. Ale ona nie, aspoň kým si vidí pod nohy. Chcela by dokončiť tento fliačik pod oknom, aby mala pravú polovicu. Keď sa aj zajtra tak pousiluje, bude môcť pozajtre vymeriavať hriadky. Nuž je to veru neslýchaný výkon, zrýľovať za dva dni záhradu, kde sa zvykne vysadiť pol kily zemiakov. Sama sa podiví; keď sa zastaví a pozrie za seba na čiernu tablu rozrytej zeme. Kde sa v nej berie toľká sila a vytrvalosť? Najväčšiu dôveru skladá obyčajne do svojich rúk, ktoré sa neúrekom dobre rozrástli od tých čias, ako odišla z domu. Ale celý figeľ bude vari v tom, že zaujala nový pomer k práci. Mohlo by sa povedať, že prácu vie lepšie prežiť, a to, pravdaže, spôsobuje v nej radosť, ktorú predtým nikdy nepocítila.

I Matúš čoskoro zbadá na nej zmenu, a preto sa s ňou častejšie zaoberá. Veď pre neho znamená najväčšie dobrodenie. Vari ju sám boh poslal. Zachránila mu majetok a zaistila budúcnosť. Má teda príčinu, aby sa s ňou zaoberal, a teraz, keď sa ukázala takou ochotnou a pracovitou, bude mať aj dôvod, aby sa jej niečím zavďačil, lebo nie je celkom skúpy, ako sa zdá, najmä keď si niekto získa jeho dôveru. Musí jej urobiť nejakú radosť, aby mala väčšiu chuť, povie si a myslí to naozaj.

Jedného dňa potom podstrčí jej malý balíček. Nič zvláštneho, nič hodnotného, len zástera, obyčajná modrotlač. Marusa takú ani nenosí, je veľmi tmavá, skôr pre staršiu osobu, preto si ju oblieka len večerami, keď už nemusí ísť von, ale vcelku sa teší. Je to predsa malá pozornosť. Teraz sa jej nezdá, že by bola taká veľmi opustená. Niekto si ju všíma, necháva na nej oči, pozoruje ju, keď v záhrade rýľuje alebo keď sa zohýna nad hriadkou a seje mrkvu, hoci len tak ukradomky cez okienko na dverách alebo úzkou škáričkou na kôlni. Dobre je, keď o tom vie. Aspoň má dôvod zaoberať sa viac sama sebou.

Odteraz nezabudne si ani jedno ráno poumývať tvár, namastiť vlasy a zapliesť vrkoč natvrdo. Aj oblieka sa poriadnejšie, čistejšie a tu i tam skúša robiť pohyby hlavou, plecami a driekom, o ktorých predpokladá, že by jej mohli svedčať. Nie je to nijaká márnomyseľnosť, vypočítavosť. Jednoducho, dievča si uvedomuje svoju hodnotu. Občas sa premeria pri raňajšom svite, keď zlezie z postele, alebo sa zastaví na chvíľku pred zrkadlom v izbe, keď tam upratuje, a zistí, že sa nemusí pred ľuďmi ukryť a hanbiť, hoci je len slúžkou. Ani z domu neprišla už pehavá a nejako zvlášť cintľavá a teraz sa trochu zaplnila, má okrúhly driek, strmé nohy, tučné ruky, prečo by sa nemohla pred ľuďmi pozvŕtať, prečo by nemohla potriasť telom, keď ho má také guľaté a pružné na všetkých miestach. Naozaj nemá nijaké tajné úmysly, veď je ešte mladá, neskúsená. Ale niekto si môže práve to vážiť, že nemá tajné úmysly a že je pravdepodobne veľmi neskúsená. Má porozumenie pre ňu. Rád hľadí na jej zvŕtanie, myslí na ňu aj vtedy, keď je sám, robí rozličné uzávery, vari si aj niečo zaumieni, a potom sa musí dostaviť účinok.

Na hody dostane nové čižmy.

Ach čižmy!

Áno, Matúš v tomto prípade neľutoval ani námahu ani peniaze. Unúval sa dvakrát do mesta. Najprv s teľacou kožou, potom s kopytom, ktoré sám vystrúhal podľa starých Marusiných čižiem. Vyhľadal najchýrečnejšieho majstra a dal zhotoviť ľahké cifrované čižmičky, aké na Handľoch mávajú len družice. A teraz sú tu.

Marusa sa im veľmi teší a chcela by v nich ísť do kostola.

Ale nielen do kostola, môže ísť aj na tanec, ktorý vydržiavajú práve mládenci v mlynici. On, Matúš, sa rozhodol, že si vezme dnes na starosť celý dom. Nech sa len trochu pobaví, keď sa jej žiada.

Marusa je radosťou takmer bez seba. Vznáša sa až v oblakoch. Kedy by si bola pomyslela, že ju pustia na tanec? Celá sa zjaší, ale zároveň si uvedomuje, akou vďakou je povinná svojmu dobrodincovi. Ach, keď to už má byť, pán si nemusí robiť starosti. Ona bude stačiť všetko urobiť: pripraví obed, večeru, opatrí dieťa i statok, veď ona nemusí byť všadiaľ prvá, vraví presvedčivo a všetko to aj tak presvedčivo dochvíľne urobí.

V kostole sa síce dotisne pod chór, odkiaľ vidieť iba široké chrbty chlapov, čo za lavicami stoja, a čierne šatky starých žien. Na takýto sviatok kostol je napchaný a ona sa aj opozdila. Ani v mlynici nedostane sa ďaleko od dvier. Ale, chvalabohu, nie je náročná, uspokojí sa aj s tým. Ba keď sa neskoro v noci vkráda do svojej komôrky, je celkom vzrušená.

Akože to bolo?

Predovšetkým tam pod chórom neustále cítila na sebe ťažký pohľad richtárovho paholka. Opieral sa o posledný pilier pri stene v najtmavšom kúte, kde zvyknú umrlčie svietniky ukladať, a nespúšťal z nej svoje uhrančivé hlboké oči. Musela sa stále vyrušovať z modlitby. Ani kázeň dobre nerozumela. Bolo jej nevoľno, akoby ju kožka na celom tele svrbela. Prečo sa na ňu tak zadíval? Veď tam bolo dosť iných ľudí a pred ním popri stene až po samý kanceľ stáli dievky z dediny. Istotne musel nájsť na nej niečo také, čo nevidel ani na jednej. Najskorej to bude tak, lebo aj iní chlapi sa za ňou pozerali. A potom aj v mlynici. Či ju hneď neobstali, keď vošla dnu a oprela sa o stenu? Sotva si stačila upraviť sukňu, ktorú jej v tlačenici cez dvere pokrkvali, už mala dvoch gavalierov. Obaja sa tlačili k nej tak, že sa skoro povadili so ženami, ktoré okolo postávali. Z jednej strany richtárov paholok, z druhej pastiersky pomocník. Boli síce trochu podnapití. Núkali aj ju. Mnoho rozprávali, samé nezmysly, niekedy ju aj dosť opovážlivo obťažovali rukami, ale viac nič. Nakoniec sa im vyšmykla a ušla.

Nuž, hľa, len čo vykročila z domu, už robila dojem. Nemusí sa teda obávať, že zapadne. Mládenci sú všadiaľ rovnakí. Keď vidia pred sebou rúče dievča, derú sa k nemu a ťažko sa dajú odbiť. Na richtárovho paholka netreba už nejako zvlášť pôsobiť. Dobre si ju zapamätal. Nezabudne na ňu, pôjde za ňou sám. Jeho oči sa zapálili žiadosťou. Kdekoľvek by sa objavila, pribehne k nej, ba aj v snoch bude stopovať jej zjav. Tak to býva.

Pri vyzliekaní nezapaľuje ani sviečku. Nezdá sa to dosť bezpečné. Svetlo by vari mohlo niekoho zlákať k oknu. Keď utekala dolu dedinou od mlyna, neustále mala dojem, že ju niekto prenasleduje. Nemohol by to byť on? Bože môj, čo by si počala, keby sa teraz pri nej objavil? Hlavu má nejako pomútenú. Telo slabé, cíti únavu. Ach, nie, nie, len čím skôr vliezť do postele, pokrčiť sa, zatiahnuť na seba perinu, pritisnúť ruky na rozpálené prsia a počúvať, pozorne načúvať. Za oknom sa práve vzmáhajú podozrivé zvuky.

Čo je to?

Ach, nie, za oknom nič. Noc pokojne odpočíva medzi stromami v záhrade. Iba ak starý kocúr zošuchol sa za šopu, kde dosiaľ spal, a opatrne kráča po suchých polenách pod oknami, lebo sa mu pri nohách vlní mesačné svetlo. Ale v kuchyni sa naozaj niečo deje. Staré zošúverené dosky na dlážke zavŕzgali. Niekto tadiaľ chodí bosými nohami. Vari mu bolo dlho ležať na posteli. Perina ho trochu zahriala, i myšlienky mal veľmi živé. Musel sa prísť vyvetrať, rozptýliť. A vlastne, bolo mu treba zistiť, či Marusa nezabudla pozamykať, teraz, keď sa má vrátiť a dosnívať pokojne druhú polovicu noci, dostane malý závrat a potočí ho práve na tú stranu, kde sú dvere do Marusinej komôrky. Dlho šmátra, hľadajúc kľučku, a nejako prenáhlene, s divým, horúcim supením sa pchá dnu.

Marusa nevie, kde sa má od hrôzy zahodiť, keď vidí náhle pred sebou veľkého chlapa.

Pst, to som ja!

Ježiši, kto?

Neboj sa, nie, nekrič!

Ale ona predsa kričí, aspoň zatiaľ, kým si uvedomí, koho má pred sebou a o čo ide.

Sprostaňa, iba zobudí celý dom. Veď je to Matúš. Pravdaže, Matúš. Bolo mu trochu clivo, nemal sa s kým porozprávať, potešiť, lebo treba vedieť, že on je ešte chlap namieste, pri sile. Nuž prišiel pozrieť, či je doma, a trochu sa s ňou pobaviť, veď o tom nebude nikto vedieť.

Marusa sa ani na také vysvetlenie nevie hneď upokojiť. Bože môj, veď ona nemala ešte nikdy pri sebe chlapa. Je plachá, zdržanlivá a bojazlivá, dá sa veľa prehovárať, ale brániť sa neopováži. Veď má pred sebou svojho gazdu, rozpáleného divou náruživosťou.

I na druhý deň je trochu roztržitá. Nevie sa sústrediť na nijakú robotu, hlavne, neopováži sa pozrieť priamo na pani Hermínu, ale po dvoch, troch týždňoch si na všetko zvykne a stane sa sebavedomou, akoby vyhrala lotériu.