ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Horšie je s pani Hermínou.

Od toho času, ako malú Paulínku doniesla na svet, ubehol celý mesiac, a ona ešte vždy musí ležať v jednej polohe, najčastejšie na chrbte, v širokej posteli pod začmudenou povalinou známej izby, kde sa bola prevalila jedného dňa, keď ju nadchádzali bôle, a len unaveným zrakom alebo sluchom môže sledovať, čo sa okolo nej robí. Teda štyri týždne. To je trochu dlhý čas, najmä keď druhé ženy, často slabšie, už na tretí deň po pôrode učia sa popri posteli robiť prvé kroky, aby čím skôr mohli zaujať svoje miesto v dome.

Jedného večera, je to vari hneď potom, ako pani Hermína po dlhej a tmavej noci objaví zase teplý lúč medzi svojimi mihalnicami, áno, práve toho večera uvijú dievčatá na zápači pod horou vence a hádžu ich do vysokých plameňov, ktoré mládenci založia na chotári, aby oznámili ľuďom na doline, že slnce práve dozrelo.

Na druhý deň už všetci vedia, že ju tu leto. Gazdovia vyjdú do polí pozrieť trávu. Toho roku je hustá. Celý máj popŕchalo, korienky sa dobre zapustili i kvetu je dosť. Teraz už len treba čakať stálejšie počasie, pripraviť kovanie, pozacvikávať rúčky na kosiskách, kúpiť dobrú kosu, ak by sa stará zlomila, ponasádzať zuby do hrablísk, poznášať i ostatné náradie zo šopy, aby bolo na očiach. Kalendár nekladie zle: do konca mesiaca ešte dažde, po prvom oblačno a od pätnásteho jasno. Do tých čias uschne istotne i huslička.

Včely majú naponáhlo. Jarná znáška bola slabá. S rojením sa opozdili a včelári im práve pozakladali nové stienky. Ak ich chcú dostavať na hotové plásty a aj zaplniť medom, nemôžu na letáčoch vysedávať a čakať na teplé slnko. Každý deň im musí vyhovovať. Či je teplo a či chladno, či je nebo zatiahnuté a či jasné, vždy zarána prudko vyletujú z úľov do povetria, tiahnu v priamych prúdoch vysoko ponad záhrady, domy, na poliach sa križujú a predbehujú, lebo každá chce byť prvá na slnečných stráňach, kde sa kvety zavčasu otvárajú. A potom sa začne len opravdivé putovanie, blúdenie po lúčinách, preletúvanie z kveta na kvet, neúnavné a starostlivé prezeranie každého kalíška, ktorý si ešte zachoval sviežosť, farbu i vôňu. Potrebujú na to veľa trpezlivosti a musia ponavštevovať mnohé zákutia, aby sa mohli vracať obťažkané domov. Veď už nie je máj, keď všetky sihote, prielohy, medze, lúky, ba i pastviny hýrili storakými farbami, keď sa už dalo skoro vôňou nasýtiť. Divá kukučka, cmukáč, pánbožkov chlebíček i ostatné medonosné bylinky už odkvitli a zostala len podleština a psia sirôtka, ale ani tie nemajú dlhého trvania. Azda týždeň, dva, potom bude po všetkom, preto nesmú zameškať poslednú príležitosť.

Tie, čo sa vracajú za vetrom a preletujú Zelený kút, môžu každý večer vidieť, ako sa tu, práve uprostred obecných pozemkov, zháňa zajačia rodina do hniezda. Celkom päť mladých a matka. Všetko hrdzavoburé, takže keď sa upelešia tesne jedno k druhému okolo matky, zdajú sa len väčším kopčekom čerstvej zeme, akých všadiaľ okolo vo veľkom množstve stačil od jari navyrývať usilovný krt. Azda preto sa stará samica cíti bezpečnou a už štvrtý rok v tom istom hniezde donesie na svet aspoň pol tucta poloslepých a holých zajčkov, ktoré potom, kým sa dobre nerozhľadia a neobrastú takou istou srsťou, ako má na bokoch ich mať, vyrobia v tráve veľké ležovisko a spletitú sieť chodbičiek, ktoré veru nepôsobia radosť koscom. Pravdaže, ani raz sa jej nepodarí vyviesť celé hniezdo do blízkej kružiny, kde od nepamäti prebýva v zime i v lete, za búrok i pekných chvíľ jej rod. Zajace majú veľa nepriateľov a na obranu používajú len svojich nôh. Aj to len vtedy, keď sa nepriateľ pohybuje po zemi. Len čo sa vznáša nad nimi v povetrí, smú sa len prikrčiť na mieste a čakať, či si vyhliadol práve ich alebo sliedi po lepšej pečienke. Tí starší, skúsenejší, neraz aj týmto spôsobom vedia uniknúť priam z pazúrov smrti, kým tí mladší takto spravidla hynú, lebo svojou netrpezlivosťou, plachosťou a neraz aj prílišnou hravosťou prilákajú na seba pozornosť aj takých očú, ktoré by si ich v inom prípade ani nevšimli. No tohto roku jej vari šťastie praje. Nazastihla ju žiadna pohroma. Aj po troch týždňoch môže ich napočítať toľko ako vtedy, keď si ich prvýkrát papuľkou potískala pod brucho, aby sa priučili cicať. Sama sa tomu diví, ba jej srdce sa vždy roznežní, keď prihopká k hniezdu a stále rovnako ju víta päť hladných chlpáčikov. Plní sa pýchou, že také početné potomstvo vyvedie teraz z hniezda. Možno tiež z tej príčiny stáva sa v poslednom čase obozretnejšou. Každý deň po západe slnka, skôr ako si líha do hniezda k mladým, dvíha sa na zadné nohy, natŕča uši a dlho počúva. Tichota. Vo vrcholcoch trávy ševelí vietor, niekde nablízku pukajú korienky, rozsýpa sa zem, ako ju krt vyhŕňa, vymetúva zo svojich podzemných chodieb, za chrbtom vydychuje hlasno jedľový les a vpredu hučí potok. Pravidelné zvuky večera. Opakujú sa každý deň, keď posledné plamene zôr vyhasínajú pod horami. Žiadnu podozrivú poruchu nebadať na okolí. To znamená, že si môže s pokojným svedomím ľahnúť. Dnes sa nemôže už nič dôležitého prihodiť. Obloha rýchlo klesá, zaťahuje sa šedivými pásmi a hustne. Nie je vylúčené, či sa nad ránom nespustí tichý dážď. Teda ani zajtra nebude nič, možno ani pozajtre.

Ale večerná obloha nebýva vždy spoľahlivým znakom počasia. Aj sebamenší vír, ktorý sa zvykne vychytiť po polnoci, obyčajne na stoku dvoch dolín, môže rozohnať chmáry, a človek, ktorý sa povedzme prebudí o druhej, aby vopchal hlavu do okna a vyzrel na dvor, či mu náhodou niekto neprezerá stajne, má celkom inú mienku, lebo vidí oblohu čistú ani oko a povetrie ostré a priezračné. V tom prípade ho už nemôže nič odhovoriť od predsavzatia, ktoré v jeho hlave dozrieva už dlhší čas. Ideme, povie, a to je rozhodujúce. Kým si natiahne nohavice, zapína košeľu a preťahuje dierkami tvrdé remence na bagančiach, šepoce raňajšiu modlitbu, potom zosníme z klina kapsu s kovaním, pripevní si kravský roh s osličkou za remeň a bedrá, zájde pod kôlňu po kosu, hlasno si odkašle a pustí sa hore dedinou. On prvý a za ním tí ostatní. Rozchádzajú sa po závozoch, idú medzami po jednom, po dvoch, zastavujú sa pri kameňoch, očami rozmeriavajú prielohy a všetci začínajú tú istú robotu, akoby sa boli dohovorili.

Takto sa oklame aj zajačia mater. Keď jedného rána otvorí oči, zistí, že povetrie je naplnené podivuhodnými zvukmi. Nemusí o nich uvažovať. Dobre ich pozná. Zvuky v tráve, akoby silné prúdy vetra striasali rosu z lístkov, ale zreteľne rozpoznať zvonenie studenej ocele. Tráva šuští, ako sa nakláňa, a kosa cvendží, ako sa kĺže po machu a odťatých stebielkach. To je zle. Božemôj, kde sa hodiť? V tej chvíli zabúda na svoje potomstvo. Urobí jeden dva skoky doprava, potom späť a potom sa pustí naprieč lúčinami do kružiny. Skraja ešte postojí, nadstaví uši, treba sa presvedčiť, či ju neklamal sluch. Ale nie, ozaj už nieto bezpečia pre ňu v týchto končinách. Odtiaľto počuť zreteľne i ľudské hlasy. Donášajú ich prúdy vetra zo všetkých strán, akoby už nebolo na svete jediného prázdneho kúta. Ľudia vyšli z dediny a zaplnili polia. Nie, už sa nebude môcť vrátiť v tieto strany. Musí len hopkať ďalej, hlbšie a hlbšie do kružiny, bližšie k horám, aby sa s nimi nestretla.

A naozaj, od tých čias prúd ľudí, smerujúcich k poliam, stále vzrastá. Jedni vyberajú sa len nakrátko, lebo nemajú ďaleko. Ráno sa vychystávajú, naberú do koša jediva iba na jeden deň a večer sa vracajú. Iní zostávajú vonku aj na noc, lebo nechcú prerušovať robotu. Vychádzajú z dediny s ťažkými batohmi, berú si so sebou naraz všetko náradie, spávajú v kolibách na starých kabátoch, ktoré si donesú z domu, alebo pod hustými jedľami okolo ohňov. Polia sa rozhýbali skutočným životom. Zajace z nich síce poutekali i kvety zvädli, ale prišli kosci, hrabáčky. Stráne rozkvitli bielymi a červenými šatkami, pestrými zásterkami, pohybmi opálených ramien a nôh, úsmevmi, spevom a hlavne robotou. Ženy i chlapi predbehávajú sa v nej. Nepoznajú temer oddychu. Čas sa ustálil. Príležitosť treba využiť.

Pani Hermína aj za hrubými múrmi môže sledovať tento zhon. Veď ho veľmi dobre pozná. Každým rokom i ju náhle vychytával z poriadku dní. A okrem toho teraz, keď tu tak leží celé dni a noci, potratila celkom spánok a stala sa veľmi čujnou a citlivou na všelijaké zvuky a hlásky, ktoré prýštia v jej okolí.

Začína sa to okolo druhej v noci. Najprv vrzgnú niekde vrátka a štrngne kosa, ako hrotom narazí na latku v plote. Je to iba slabý a tupý cvengot, ale stačí rozbiť tíšinu. Hneď potom ozvú sa na ceste ťažké kroky, pohrkávanie osličiek, niekto hovorí pod stenou hrubším, ešte ospanlivým hlasom, niekto na záhrade kuje kosu. A ako pribúda svetla, pribúda i hlasov. Keď vyjde slnko, zavŕzgajú koše: dievky sa ponáhľajú s raňajkami koscom, potom zase matky zvolávajú deti, treba ešte zabehnúť do krčmy, a chlapec sa niekde stratil. Ach, s chlapčiskami je vždy trápenie. Zmizne ti z očú práve vtedy, keď ho najviac potrebuješ, a teraz sa musí sama unúvať po pálenku. Veru tak. Hlasy sa približujú, zjasnievajú a zase potemnievajú, lebo sa vzďaľujú. Prúd rastie. Už nejde iba jedným smerom. Triešti sa, láme, rozdvojuje. Ľudia pobehúvajú hore-dolu. Vždy sa niečo zabudne, po čo treba zabehnúť ešte domov. Chlap príde po kosu, napoludnie čaká netrpezlivo na gazdinú hydina a statok, dievča beží po mater, aby si prišla pridojčiť decko, ktoré sa prebudilo v kolembačkách a zachodí sa plačom. Chlapci chodia po vodu na žľab ku kostolu, lebo na Suchom vrchu nieto studničky… Takto na celom božom dni. A ešte neskoro večer ponosujú sa ženy na rohu, ako ich bolia ruky i kríže, ako málo spia a koľko sa nabehajú. Ach, pánboh toho roku dobre požehnal. Kde vlani bolo sotva do jedného voza, teraz sa nahrabe za dva. Statok veru nemusí vzdychať na zimu hladom, ak iná škoda naň nepríde. Sena je dosť, len keby bolo chvíle a rúk.

Pani Hermína pritom myslí na seba a na robotu, ktorá ju čaká. Ach, veru tá robota! Celý život ťa zväzuje povinnosťami, stávaš sa jej otrokom, a predsa, keď iba raz sa z nej vypneš, cítiš, že ti niečo chybí, niečo veľmi dôležité, základný predpoklad tvojej spokojnosti, túžiš znovu po jej jarme. Ako to len ide bez nej? V komore je istotne všetko prevrátené, kuchyňa špinavá, záhrada zarastená burinou, ostredky neohrnuté, spustnuté, statok neopatrený, šatstvo sa hromadí, treba prať i bieliť by bolo treba, obloky vyumývať a teraz prišli sená, celý dom sa rozpadne, ak nevstane.

Matúš síce zaopatril pomoc. Ale istotne nemal úmysel ju tým celkom odbremeniť. Mala by to byť len výpomoc na prechodný čas. Azda na mesiac, dva. Skrátka, kým dieťa trocha podrastie a kým ona nadobudne svoju vládu, lebo stála slúžka stojí veľa: pravidelný mesačný plat, šaty, obuv, strava. To sú všetko hotové peniaze, ktoré musíš vyberať zo svojho vrecka. Nie, nie, Matúš nie je z tých, čo nehľadia na zadné kolesá svojej káry a nevedia počítať na papieri. Aj to je veľa, že zaopatril výpomoc. Čo vlastne od neho chcú? Mohol predsa prikázať len niektorej susede, aby prihliadla na dvore a v kuchyni za tie tri dni, čo žena bude v posteli, ba ani toľko. V iných domácnostiach tetka Nánka obstarajú všetko sami… Nuž vykonal veľmi veľa, keď doviedol Marusu a keď ju trpí v dome už mesiac. Teraz by mala pani Hermína rozhodne už vstať, poobliekať sa a obzrieť sa za robotou, aby zase všetko prišlo do svojich koľají.

Ale pani Hermína ani po mesiaci to nemôže urobiť a všetko nasvedčuje, že už nikdy nebude môcť zliezť z postele, lebo nohy jej nechcú slúžiť. Všeobecne sa súdi, že dlho krvácala a tým stratila veľa krvi. Aj sama dáva tomu príčinu. Bože môj, veď to bolo hrozné. Ako dlho že to ležala vo vlastnej krvi? Ani štvrť hodinku? Nemožné. Pre ňu to bola večnosť. Veď už bola na druhom svete. Nevládala otvoriť oči, nevedela vydať hlasu, keď na ňu zavolali, taká bola slabušká. Museli ju chovať, ak chceli, aby zostala nažive, a sama sa ubránila smrti len preto, že počula plakať svoje dieťatko. Nemohla ho opustiť. Po dvoch týždňoch sa síce natoľko zotavila, že si mohla sadnúť, keď jej pod chrbát nakládli vankúše, a mohla si priložiť aj dievčatko k prsiam, ale nohám nevedela rozkázať. Nie, tie ju už nebudú nosiť, myslí si.

Ale tetka Nánka vravia, že nesmie zúfať. Len treba veriť.

A tetka Nánka myslia to naozaj. Naopúšťajú ju ani po krste, keď vlastne už nemajú čo pri nej hľadať, lebo svoju výslužku si už odniesli domov. Kedykoľvek prechádzajú okolo, či už so svojou bielou debničkou alebo bez nej, a pýtajú sa jasným hlasom, ako sa má, a či už dostanú uspokojivú odpoveď alebo nie, vždy rovnako doložia, že chvalabohu, len keď nie je horšie. Je to jednoduché a zrozumiteľné. Každý sa môže uspokojiť so svojím stavom, lebo naozaj nikdy nie je človekovi tak zle, aby nebolo horšie, a v najhorších chvíľach zostáva nám ešte útecha.

Keby to hovoril niekto druhý, ľudia by sa mu v duchu uškŕňali, ale tetke veria, lebo v dedine sa vie, že v tých slovách tají sa víťazstvo nad životom.

Zaiste sa jej nedostáva dosť teploty do všetkých údov, musíme stiahnuť viac krvi do nôh, aby ožili, vravievajú, a potom si pýtajú tehlu.

Oj, tehál dosť. Matúš dal ešte na jar navoziť celú hŕbu. Chce niektorý rok prestavovať, nuž aby naraz nemal veľké výdavky. Tam sú poukladané pod kôlňou v štósoch. Tetka si sami vyberú dve najlepšie, položia ich na sporák, nech sa dobre rozpália. Potom jednu zakrútia do handár a položia jej k nohám. Keď vychladne, zamenia ju druhou a tak neustále, aby mala nohy v teplom.

Od toho času jedna tehla vždy leží na sporáku a pani Hermína nemá celkom ľadové nohy. Keď cíti potrebu, dotkne sa podošvou, pätou alebo len jediným prstom nadstavenej plochy a teplota prúdi od toho miesta k členkom a potom hore ku kolenám. Je to dobré a tiež príjemné. Teraz sa viac o ňu starajú. Niekto musí byť vždy nablízku, aby preložil tehly, keď treba. Vo dne to má na starosti Marusa a v noci obyčajne Matúš, ktorý si v poslednom čase ustiela pod pec a vždy večerom naťahuje budík, aby nezaspal, lebo jemu veru najviac záleží, aby sa pani Hermína čím skôr zodvihla.

Ach, Matúšovi sa v poslednom čase nevedie práve najlepšie. Zdravie mu síce slúži, ale nechodí už takým strmým krokom ako predtým, ani rukami tak doširoka nerozhadzuje. Je skromnejší vo všetkých pohyboch, ktoré robí. Aj s rečou sporí. Chodieva zamyslený, so sklonenou hlavou a s očami upretými vždy k zemi, akoby nohami niečo hľadal. Od pár čias chrbát sa mu skrivil, tvár opadla a na čelo vyskočili nové vrásky. Čo je to? Staroba? Nie, iba starosti. Keď príde z fabriky domov, nevie, čoho sa má najprv chytiť. Všetko tu stojí okolo neho, ako to bol minulý deň zanechal. Nič sa nepohne, nepremiesti samo, ale čaká na jeho pohyb, na jeho rozkaz. Ani Marusa nič neznamená so svojimi rukami. Je vari primladá, neskúsená, potrebuje vedenie, musí jej niekto povedať a rozkázať, čo a ako má robiť. Len teraz badá, aký dôležitý podiel práce ležal na Hermíniných bedrách, teraz, keď ho musí prevziať sám. Pred mesiacom ho ešte nebral vôbec na vedomie. Ráno o štyroch vstával, vypil kávu, ktorá už na neho s chlebom na sporáku čakala, zvesil z klinca kapsu, napchatú jedlom, chytil sa palice, vyšiel z dvier do chladného úsvitu a ponáhľal sa dlhým krokom sám alebo so skupinou zachmúrených chlapov do fabriky, aby zavčasu odovzdal mosadznú ciašku bachtárovi a zaujal miesto vo svojej dielni. Popoludní trochu vyčerpanejší, s opadnutými plecami vraciaval sa tou istou cestou, ale keď doma vychlípal s chuťou tanier voňavej zapraženice a z misy povyberal najmastnejšie halušky, ktoré dobre odmäkli a napuchli na hrnci pod pokrývkou v pare, kde ich zakaždým pani Hermína položila, keď mal prísť, mohol si spokojne vykrútiť ovlhnuté bajúzy a dostal vôľu povykonávať ešte rozličné opravy okolo domu, nazrieť do krčmy, rozrobiť pálenku, podolievať do fliaš, ostrúhať nové štoplíky do zásoby a hlavne robiť plány do budúcna… Na to, čo vykonala pani Hermína, nepotreboval myslieť. Urobilo sa to bez neho, vždy načas a dobre. Skoro by sa bol nazdal, že to prichádza samo od seba, bez akéhokoľvek pričinenia, svojím ustáleným poriadkom ako deň a noc. Ale teraz sa mu otvárajú oči. Hľadí a zisťuje ponajprv, že sa vo všetkom pripozdieva. Akokoľvek by ráno včas vstal, vždy príde neskoro do fabriky. Robota mu nejde od ruky. Musí ju dobre obracať, aby obstála. Doma sa ide roztrhnúť, a súmrak ho predsa predstihne. Líha si nespokojný, podráždený, lebo väčšia čiastka práce, ktorú si zaumienil vykonať, zostala nedotknutá a dočká ho dozajtra. Vyzerá to tak, akoby ho nejaká zlá sudba stíhala, a predsa nepodoberá sa na nijaké nové roboty, vykonáva len toľko ako prv. Hermínina práca stojí, hromadí sa, on sa jej nedotkne, nezostáva mu na to čas, hoci je zo dňa na deň viditeľnejšia a naliehavejšia. Len ho skľučuje, zroňuje, lebo je veľká a bojí sa, že ho nejako zradí, že mu vari raz pochová nádeje, ktorými si okrášlil a oživil budúcnosť. Bol by rád, keby ho niekto takej úzkosti zbavil, a najradšej, keby jedného dňa zistil, ako zase všetko ide svojím zvyčajným poriadkom.

Pani Hermína ho zavše aj poľutuje. Je predsa taký bezradný a úbohý. Chodí po dome ako bez duše. Celkom sa prepadá do svojho trápenia. Nedbá o seba. Už štvrtý týždeň nosí tú istú košeľu, ani v nedeľu sa nepreoblieka, nechodí do kostola, len stále v dome kutí, a predsa nevidieť, že by niečo vykonal. Vždy má prázdne ruky. Nemá ho kto opatriť. Je tu síce Marusa. Ale či tá je dosť skúsená, či pozná jeho spôsoby, či mu môže vyhovieť? Istotne mu riadne ani nenavarí, ani dosť do kapsy nedá. Azda hladuje. Prečože by bol taký biedny? Sú to zvyčajné starosti ženy o muža. Ale pani Hermínu hryzie trocha aj svedomie. Nazdá sa, že mu dosiaľ krivdila. Vidí sa jej takto vľúdnejší a ľudskejší. Najmä ľudskejší, akoby sa bolo niečo v ňom prelomilo. Alebo ona zlými očami dosiaľ naň hľadela? Ach, všetko je možné, keď boh nesúdi. V každom prípade musí pozmeniť svoj náhľad. Pred ňou stojí človek so srdcom v hrudi. Človek, ktorý je schopný trpieť, a teda mať aj niekoho rád alebo niekoho nenávidieť, a nie iba suchý, prázdny peň, v ktorom hučí vietor. Prečože by bol potom voči nej ohľaduplný a šetrný?

Od rána do večera pracuje, na noc sa uloží na tvrdú dlážku, a nie k nej do postele, kde by mu prislúchalo… Nespí. Každú chvíľu vstáva, ticho po prstoch kradne sa sa k nej a prekladá tehlu. Pani Hermína ho sleduje, lebo ani ona nespí, má otvorené oči a počuje každý šelest. Vidí ho, ako sa vynára z tmy a ako do nej po chvíli zapadá. Nepovie nič, ani pohybom nejako sa neprezradí, len cíti, ako sa jej pritom srdce roztápa… Toľkú obeť od neho nečakala, takto ho veru nepoznala. Je celkom iný. Ach, zdá sa, že by sa teraz mohlo všeličo zmeniť medzi nimi. Prišlo dieťa, a to je veru silné puto ženy a muža. Obaja sa v ňom stretajú. Ich zväzok dostáva viditeľný výraz, opodstatnenie a zároveň aj cieľ. Mohli by teda začať nový život, ten plnší, posilnený vzájomnou dôverou a úctou, keď už nie skutočnou láskou. Len keby sa naskytla príležitosť, aby mu to mohla nejako prejaviť. Možno by tým aj pookrial. Ale teraz sa nedá na to myslieť. Aspoň u neho nebadať žiadnych príznakov, že by sa chcel k nej priblížiť. Stará sa síce o ňu, často prichádza k nej. Niekedy sa im aj oči stretnú, ale je chladný a zdržanlivý. Hádam mu prekáža jej stav. Nevie na neho zapôsobiť, lebo je chorá. Má telo zvädnuté, bledušké, pohľad mdlý. Celý čas leží bezvládne na posteli, nevyžaruje zo seba to kúzlo, ktoré vie mužov privábiť a na chvíľu oblúdiť. Nie, od neho by darmo čakala nejaký podnet. Ak myslí naozaj, že nadišiel čas, aby si spolu porozumeli, musí sama niečo podniknúť. Azda by sa mala náhle prebudiť vtedy, keď jej nočnou hodinou prikladá tehlu, a prinútiť ho, aby si sadol k nej na posteľ. Mohli by sa tak nerušene porozprávať. Alebo by sa mala sama nejako, čo aj kolenačky pritiahnuť k nemu k peci, kde leží. Možno by sa jej to podarilo a bolo by to účinnejšie.

A raz sa o to aj pokúsi.

Uprostred noci zloží opatrne nohy z postele, prevlečie sa s biedou k stolu, chce urobiť jeden krok smerom k stoličke, aby sa mohla zasa podoprieť. Aspoň zistí, koľko má síl. Tam ďalej sa môže pustiť aj na kolená. No je celkom zbytočné robiť si také vzdialené ciele. Len čo nepocíti pri sebe pevnú oporu, zachveje sa ako šuvar, prelomí ju v páse a padá celou váhou tela na tvrdú dlážku. Narobí pritom iba veľa zbytočného hrmotu a hlavne poplachu, lebo za obrusom, ktorého sa ešte pri páde stačí zachytiť, stiahne i lampu, prevalí stoličku, takže rozplače i dieťa.

Prepánaboha, čo robí?

Ach, nechcela tým nič zlého!

Prečo nezavolala?

Veď tak, mohla volať!

Nuž robí mu iba starosti. Nie je dosť, že už toľký čas leží, ešte sa chce dokaličiť, aby sa stala na celý život žobrákom. Už ho aj tento žart stojí dosť. Či nevidí, ako všetko berie skazu? Ak chce ešte dlho vylihovať, bude musieť krčmu nechať. Marusa nemôže tu byť večne. Mala by si to uvedomiť.

Pani Hermína ho vypočuje trpezlivo. Naostatok, má pravdu. Bolo nezmyslom púšťať sa na nohy, keď skoro ani necíti, že ich má. Mohlo sa to s končiť horšie. A najväčšiu ujmu by bol utrpel Matúš. Hneď potom zatvára oči. Chcela by sa ponoriť do takého hlbokého spánku, v ktorom by úplne zabudla, že dakedy žila a že chcela porozumieť ľuďom. Ale v tej chvíli rozvlní sa jej hruď nezdôvodneným pohnutím a pod mihalnice tisnú sa jej slzy, mocný prúd horúcich sĺz, ktoré potom až do rána máčajú vankúš.

Od toho nevydareného pokusu postaviť sa na vlastné nohy prejavuje väčší záujem o svoj stav. Bedlivejšie sleduje stúpanie a klesanie teploty v nohách a žiada si, aby jej častejšie prekladali tehly. Nech sú celkom rozpálené, ona vydrží, musí vydržať, keď na tom záleží. A je veľmi znepokojená, že sa nedostavuje žiadúci účinok. Dokedy má ešte takto ležať, či už naozaj nieto pomoci? Potrebovala by viac tepla. Tehly nestačia. Nemajú stálu teplotu a ohrievajú jej len dolnú čiastku nôh, najviac po členky, niekedy azda po kolená. A ona potrebuje ohriať si aj bedrá. Najlepšie by vari bolo, keby sa mohla vopchať do nejakej rozpálenej rúry až po pás. Nuž či nejestvuje nejaký podobný prostriedok na ohrievanie?

Akože by nie!

Tetka Nánka nájdu spôsob. Donesú okrúhlu fľaštičku, zapchatú dreveným kolíkom, jemne omotaným handričkou. Keď ju vykrútia z papiera, prelieva sa v nej žltastá tekutina, ktorá nepríjemne zapácha. To je smradľavý špiritus, povedia. Matúš ho môže kúpiť v železnom obchode. Trocha nepríjemne vŕta v nose, kým vytuchne, ale keď vsiakne do kožky, dobre hreje.

A môže sa o tom hneď aj presvedčiť.

Tetka si vyčrpnú trochu na dlaň, vyšúchajú si rýchlo ruky a začnú ju trieť. Všetko, na čo ich sama upozorní: slabiny, bedrá, stehná, život, šľachy pod kolenami. Spočiatku mierne, sotva zavadia o kožku, no čím ďalej tým prudkejšie, s väčšou silou a tlakom, až sa zadychčia. Majú na to dobre uspôsobenú ruku: dlhé prsty, obložené mäkkými vankúšikmi, hlbokú dlaň a šľachovité zápästie. Tekutina na prvý dotyk chladí, ale len čo vnikne dieročkami do kožky, vyžaruje horúčava dovnútra i navonok. Nakoniec ju ešte zakrútia do plachty a obložia perinami.

Teraz by sa už rozhodne malo niečo stať. Pani Hermína je celá v ohni. Neponosuje sa, že by ju v niektorej čiastke tela mrazilo. Dňom i nocou zalieva sa horúcim, lepkavým potom. Často ju musia preobliekať do suchého, lebo žltkastá a zapáchajúca tekutina má naozaj svoju silu. Vie napnúť kožku, poštekliť žily, rozprúdiť krv. Môže byť výtečným liekom proti lámke, rozličným kŕčom, opuchlinám. I šľachy by vedela napraviť, keby boli presilené. No zdá sa, že choroba pani Hermíny je úplne iného druhu. Azda sa vyvinula z nejakej ukrytej vnútornej poruchy, ktorá nesúvisí ani s kožou ani so žilkami a s krvou, lebo vôbec na ňu neúčinkuje. A tak sa nestane nič. Veru!

Pani Hermína aj po mesiaci je pripútaná na posteľ.

Zelené roboty sú už zatiaľ v plnom prúde. Chvíľa trvá. Sená sa dobre sušia. V stráni nad medzami zjavujú sa prvé kopy s vybielenými kolmi, na ktorých vysedávajú kane alebo orešnice. Niektoré sú vysoké, rovné, s tenkým hrdlom, iné okrúhle s vyváženým driekom, ďalšie zasa rozličné a bachraté, podľa toho, aké ženy okolo nich robili. Vo dne zaliehajú na dolinu spevy hrabáčok a nocami muziky svrčkov a červených koníkov. Je stále ako na vydarenom majálese. Ľudia sa mrvia, nebesá žiaria a lúčiny voňajú. Celá dedina berie na ňom účasť, len pani Hermína tam nie je. Matúš nemôže na ňu čakať, vari by sa jej ani nedočkal. Čas uteká, čoskoro bude po lete, a šopy sú prázdne. Musí dať pokosiť, pohrabať, hoci aj cudzím ľuďom, aby mal na zimu čím kŕmiť statok.

Pani Hermína ťažko znáša, že nemôže ísť na pole. Bývala to jej najobľúbenejšia robota. Mohla si obliecť ľahké, vzdušné šaty, mohla si vlasy previazať červenou šatkou a celý deň chodiť po slnci. Ach, bolo to priam tak ako v kúpeli. Teplé prúdy voňavého vetra prelievali sa jej po tele. Cítila ich na chrbte, nad pásom, medzi prsami, pod pazuchami, perlili sa po nej a nadnášali ju. Niekedy bola ako balón, musela vynaložiť veľa úsilia, aby sa udržala pri zemi, aby sa nevzniesla do vibrujúceho povetria a neodletela s belasými motýľmi za kvetmi. V taký čas cítila, ako sa jej vracia do žíl mladosť. Tá mladosť, ktorú raz musela opustiť, oželieť, cítila, ako sa zbavuje vrások na tvári, ako sa zvlieka zo svojho unaveného tela a nadobúda telo nové, sviežejšie a pružnejšie, ako sa premieňa celá, ako sa stáva inou, vari opravdivejšou. Pritom sa jej mimovoľne otvárali ústa a spievala. Áno, pani Hermína, ktorú nikdy nikto nepočul spievať, spievala prostú pesničku o slnci a spievalo jej telo i jej duša. Keď sa vrátila potom domov k svojej každodennej šedivej robote v krčme a na dvore, zdalo sa, že je živšia, veselšia a hlavne prístupnejšia, lebo ľahšie znášala samotu, keď aspoň na krátky čas obdaril ju svet radosťou.

Teraz je tomu koniec. Nikdy viac nebude môcť prežívať toto obrodzovanie. Nikdy viac už nevyjde na pole do toho širokého zeleného priestoru pod voľnou oblohou, kde sa vtáctvo v celých kŕdľoch preháňa a kde všetky hlasy tak jasne znejú. Zapadne do svojho prekliatia. Stane sa nemohúcnou, iba predmetom, ktorý sa bude líšiť od ostatných len tým, že bude mať svoj sluch, zrak, že si ponechá svoju dušu. Jej životný priestor je pevne ohraničený, hore čiernou povalinou a zo štyroch strán hrubými stenami. Tu si počká na svoju smrť.

Ach, hrozné na to len pomyslieť.

Veď má pred sebou ešte skoro polovicu života. Tridsať, štyridsať rokov ležať na jednom mieste, či je to nie trochu veľa? Pani Hermína upadá do trudomyseľnosti a ťažko bojuje svoj boj so zlou sudbou. Raz sa celé hodiny vrúcne modlí, aby ju boh nejako vyslobodil spod ťažkého kríža, raz prelieva iba horké slzy, lebo už nemá inej zbrane, inokedy ohradí sa zasa hlbokým mlčaním, nečujnosťou a necitnosťou. Zahľadí sa strmo na jedno miesto niekde v povaline, akoby sa v duchu odhodlávala k nejakému činu. Ale potom sa vzdá. Myslí na Krista, ktorý tiež niesol ťažký kríž. Prijme svoj údel a upokojí sa. Aký zmysel by malo, keby sa ešte zdráhala? Či sa už dosť nepričinila, aby sa jej stav zlepšil? Čo má ešte podniknúť? Zdá sa, že ľudia nemajú takú moc, ktorá by jej pomohla.

Ale tetka Nánka ju vždy zahriaknu a povedia, že tak nesmie vravieť.

Len netreba strácať hlavu po prvom neúspechu, sú predsa ešte ľudia, ktorí vedia viac ako tetka Nánka.

Kto?

Doktor!

Doktor?

Áno!

Ach, na doktora pani Hermína sa neopováži myslieť. To sú hotové peniaze, a ona už Matúša veľa stála: slúžka, krst, teraz nájom do kosby i do hrabačky, kdeže by si mohla ešte dovoliť ďalší výdavok: doktor a lieky. Nie, nie, Matúš by nezvolil.

Ale v tomto prípade Matúšovi krivdí, lebo práve on prišiel na myšlienku zavolať doktora, ba on požiadal i tetku Nánku, aby ju na to pripravili. Dlho prechovával v sebe určitú nedôveru k všetkému tomu babskému mastičkáreniu, ktorému sa pani Hermína podrobovala. A teraz to v ňom prepuklo. Načo ešte otáľať? Taký doktor predsa musí rozumieť svojmu remeslu lepšie ako tetka Nánka. Chodil do školy, a okrem toho má v meste ordináciu, kde prídu ľudia so všelijakými chorobami. Musí mať teda aj skúsenosti. Bude to síce stáť peniaze, ale nech, aspoň sa ukáže nejaký výsledok.

Tetka Nánka urobia všetky potrebné prípravy. Pootvárajú okná, pokropia a vymetú dlážku, v peci spália čerstvé borievčie, polejú kvety, k posteli pristavia lavór s čistou vodou a biely ručník, lebo oni už majú skúsenosti s doktorom. Vedia, že chce mať okolo seba čistučko ako v kostole, že si musí stále umývať a utierať ruky. Za chvíľu roznesie sa svieža smolná vôňa spáleného borievčia po všetkých kútoch, muškáty na oknách dvíhajú plné kvety a striasajú z oživených listov menivé kvapôčky vody, povetrie sa iskrí, lebo otvorenými oknami prúdi dnu čisté svetlo letného popoludnia, a kým na ceste zahrkoce voz, je v izbe ako v skleníku.

Doktor vojde dovnútra ľahkým krokom, hoci už má dobre postriebrené vlasy na sluchách. Pri dverách sa trochu pristaví, aby si prehliadol izbu a prítomných, lebo za tú chvíľku čo zišiel z koča, nahromadilo sa ich tu dosť. Hneď pred ním stoja tetka Nánka so založenými rukami na vzdutom živote, pokojná, s jasnými, múdrymi očami, pripravená vysvetliť, poučiť, ak by ich o to požiadali. Je tu Matúš, ktorý si vyprosil od inžiniera na tento cieľ dovolenku. Snaží sa byť najúctivejší a najponíženejší. No keď má privítať hosťa, zatrasie sa mu brada, lebo sa hanbí pred elegantne vyobliekaným pánom za svoje obnosené nohavice a ufúľanú košeľu. Pravdaže, sú tu aj zvedavé susedky, ktoré odbehli od sporáka, keď počuli hrkotať koč a fŕkať kone, aby nepremeškali príležitosť popásť si oči. Všetci stoja skromne a úctivo pri kuchynských dverách, aby pánu doktorovi nezavadzali, lebo teraz už len na ňom záleží, na jeho bielych rukách, dlhých, citlivých prstoch, prenikavých očiach a zvučnom hlase.

Hľa, tu pred ním leží pani Hermína, gazdiná tohto domu, prívetivá krčmárka, ktorá vie každého najlepšie obslúžiť, tichá a robotná žena a teraz už aj matka. Zlá choroba ju pripútala na lôžko. Už mesiac neurobila ani jediný krok. Čaká naň trpezlivo a chce byť poslušnou a povoľnou. Keď jej rozkáže, aby tak ležala až do tých čias, kým jej stolár nezbije zo štyroch dosák truhlu, zapamätá si to a bude sa usilovať splniť jeho vôľu, hocako by jej to ťažko padlo. Ale keď jej povie, aby vstala, zbaví sa ľahko aj tej najťažšej únavy, premôže bôle, na div sveta urobí prvý krok a od rána do večera bude potom chodiť neúnavne po dvore, po poli za svojou robotou, ako chodievala prv.

Doktor si to uvedomuje, a preto sa nechce ani jedným pohybom prenáhliť, hovorí len toľko, koľko potreba práve vyžaduje.

Čože ju bolí?

Ach, bolieť ju nebolí nič, ale na nohy sa nemôže postaviť.

Teda nohy!

Áno!

Nuž pozrieme sa na ne.

V izbe panuje hodnú chvíľu tichota. Ľudia sa snažia opatrne dýchať. Chceli by aj oni niečo počuť, ale počujú len tlkot vlastných sŕdc, ktoré sa silnejšie rozbúchali.

Pani Hermína blúdi po nich očami. Chcela by sa pri niekom pristaviť, pri Matúšovi alebo pri tetke Nánke, chcela by pocítiť priateľské povzbudenie. No obaja sú zaujatí vlastnými myšlienkami a nespúšťajú oči z doktora, musí sa teda aj ona len na neho vrátiť. Nakoniec tak je najlepšie. On je tu najdôležitejší. Svojou vôľou ovládol myseľ všetkých a snaží sa ovládnuť i ju. Musí sa mu podrobiť, odovzdať, aby mohol vykonať dobre svoju úlohu.

To je v poriadku, povie, keď sa stretne s jej očami.

Aj ona cíti uľahčenie!

Môže si sadnúť?

To môže!

A necíti pritom nijaké ťažkosti?

Necíti!

Nuž naozaj to bude len v nohách. Teraz si musí pohodlne ľahnúť a dávať pozor, on, doktor, pritlačí niektoré miesta prstom, ak ju niekde pichne, nech hneď povie.

Pani Hermína nespúšťa z neho oči. Teraz to bude vari najdôležitejšie. On sa trochu nakláňa. Je zamyslený a úplne zaujatý hľadaním. Má smiešne malú ruku, bielučkú ako porcelán, ale nezdá sa, že by bola podľa toho aj slabá. Vie vyvinúť silu, keď treba. Ohmatáva jej starostlivo boky, slabiny po celej dĺžke, miesto pod životom a pritláča vždy tak dlho, kým sa nedotkne pevných miest na kostiach.

Nič?

Nie!

Potom sa ešte musí obrátiť dolu tvárou, aby jej prezrel a preklepal bedernú časť. Trvá to dosť dlho. Káže jej ohýbať nohami v kolenách, musí sa celá pokrčiť a zase vystrieť.

Nič?

Nie!

Naostatok zase leží pohodlne s rukami vyloženými na perine. Tetka Nánka jej upravuje hlavnicu tak, aby nemusela dvíhať hlavu, keď sa chce pozrieť po izbe.

Doktor stojí uprostred izby. Skončil už svoju robotu. Utiera si ruky do bieleho ručníka, ktorý mu podávajú tetka Nánka, a je ochotný komukoľvek vyrozprávať svoj náhľad, lebo je to celkom zrejmý prípad. Pri takýchto už bol niekoľkokrát. Oni mu hovoria ochrnutie. Pravdaže, najväčšiemu nebezpečenstvu bývajú vystavené ženy pri pôrode, najmä keď nedostanú zavčasu ošetrenie. Slabosť najprv vojde do celého tela, potom sa pevne a natrvalo usadí v nohách niekedy len v jednej, častejšie však v oboch, ale odtiaľ dá sa už ťažko vyhnať. Stáva sa síce, že pri druhom pôrode sa vracajú bývalé sily, ale to nie je pravidlo. Skôr je obava, že choroba zasiahne aj ďalšie miesta. Áno! V tomto prípade ani lekár nepomôže. Nemocný si musí svoje odležať, alebo, keď sa chce ešte pozrieť po svete, má možnosť zaopatriť si malý vozík, ktorý sa dá rukami ľahko pohybovať. V mestách sa ich hodne používa. Nuž tak.

Matúš počúva s veľkým záujmom. Zdá sa, že všetkému dobre rozumie. A má aj jasnú predstavu o tom vozíku, ktorý sa dá ručne ľahko riadiť a pohybovať. Možno by ho vedel aj sám vyhotoviť. Veď už nejeden ľahký vozíček na zvážanie raždia alebo na inú domácu robotu ľuďom pod fabrikou urobil. Bol by azda trocha masívnejší ako ten, čo predávajú v obchode, ale na tom by nezáležalo. Len keby ľahko behal. Ale čože s ním. Hermína by ho beztoho nemohla použiť. Kdeže by na ňom aj zašla? Do záhrady, na pole? Ach, v meste je to iné. Tam sú cesty široké, rovné, ulice sú ako dlaň, tvrdá dlažba, asfalt, cement. Tam sa vlastne každý vozí, keď nie na koči, tak na električke. Ľudia nechcú si drať topánky a namáhať nohy. Ale tu na dedine po skalách a vŕškoch je to nemožné. Ak nemáš dobré nohy, čo ťa unesú, seď si len doma pri peci. Veru, keby aj mal zbytočné peniaze, na takú spravu nemôže myslieť.

Nemohol by pán doktor predpísať nejakú masť?

Akože by nie. Masť je vždy dobrá na potretie a potom nieto obavy, že by uškodila.

Matúš si teda prosí!

Doktor mu rád vyhovie. Pozná už ľudí z tejto stránky. Vie, že bez recepisu by sa im zdala aj taká lekárska prehliadka pochybnou a zbytočnou, preto nosí pri sebe podlhovastý blok, z ktorého mu prichodí vytrhnúť lístok, označený firmou a menom, načarbať tri štyri nezrozumiteľné slová, podpis a všetko je v poriadku. I pacient je spokojný i lekárske remeslo nadobudlo vážnosti. Môže celkom bezpečne odísť.

Masť sa odporúča najlepšie použiť večer pred spánkom.

Áno!

Matúš úslužne odprevádza vodavým pohľadom doktora, ktorý si berie zo stola koženú torbu a ponáhľa sa k nízkym kuchynským dverám. O chvíľu odhrkoce koč dolu cestou a niekde za oknom na podstení doznievajú hlasy ľudí.

Potom sa v izbe zas usadí tíš. Možno väčšia ako kedykoľvek predtým. Priestor sa prečistí aj od drobného prachu, ktorý sa hmýril medzi oknami v prúde svetla. Slnce sa už bolo zatiaľ zodvihlo, nuž teplé pruhy stiahli sa len na uzučké pásiky k oknám. Väčšia čiastka izby ponára sa do ťažkého, nehybného tieňa. V záhrade občas zapípne vtáča a tam ďalej čľapoce potok. Ale sú to zvuky veľmi sporé. Sotva sa v diaľkach zrodia, hneď vsiakajú do prázdnoty letného odpoludnia.

Pani Hermína leží v tej nesmiernej, zahlušenej prázdnote sama, celkom opustená a stratená ako zrnko piesku na bahnistom dne tichej rieky. Ani len slabý prúd prievanu sa o ňu neoprie. Nemá sa o čo zachytiť. Všetko okolo nej uniká. Čím ďalej, tým viac prepadúva sa sama do seba.

Ľudia ju opustili. Poutekali, len čo doktor vytiahol nohy z izby. Ani tetka Nánka sa nezdržala dlhšie. Položili jej dievčatko k boku, lebo prichádzal čas, keď ho bolo treba pridojčiť, poručili ju pánu bohu a odišli. A tak podobne všetci, čo sa nedávno tlačili pri dverách. Pani Hermína sa obzerá, klipká očami, načúva a nechápe, prečo ju opustili, či jej už nemajú čo povedať.

Ale, bože môj, veď je to celkom pochopiteľné, či zabudla, že je práve leto, keď každého naháňa robota? Susedkám treba dovariť obed, aby zase mohli utekať na pole, hladná čeľaď čaká pod kruhmi, seno šuští, do večera ho treba schytiť, aby sa celkom nezmrvilo. Marusa nevie, kde jej stojí hlava. Matúšovi si treba trocha na šope pospať. Ráno bol kosiť a večer pôjde do nočnej. A veru ani tetka Nánka nemôžu celé dni vysedúvať len pri posteľkyni. A potom, čože majú ešte pri nej hľadať? Spomôcť jej už nepomôžu. Doktor predsa jasne povedal, že zostane navždy chromá, a že na to nieto liekov, nuž nech ju len pánboh poteší, keď už zoslal na ňu taký kríž.

Tak je to teda. Nedá sa nič robiť.

Chuderka pani Hermína, bola to dobrá stvora, tichá, išla celý deň ani včela za robotou, nikomu vlas na hlave neskrivila, a teraz sa musí takto trápiť. Niekto si vari spomenie na jej mäkkú, širokú tvár, niekto na jej biele, teplé ruky, a dosť. Dni sú stále slnečné a priestranné, treba ich zaplniť robotou. Nieto kedy zaoberať sa spomienkami. Azda niekoľkým citlivejším, keď prechádzajú vedľa okien, utkvie na chvíľu v mysli obraz, ako tam v chladnej izbe leží nehybne na posteli tichá pani v bielom kabátiku, s rozpustenými vlasmi, a hľadí neustále veľkými, od trápenia hlboko vpadnutými očami do povaliny. Je to vcelku príjemný obrázok, pripomína niektorý výjav zo života svätých mučeníkov, môže sa niekedy pripomenúť deťom, aby mali väčšiu úctu k rodičom. Ale časom aj také obrázky vyblednú, lebo do pamäti sa hrnú nové, určitejšie a priebojnejšie dojmy.

Za nejaký týždeň dva badzgá ešte trochu i Matúš. Jeho to vlastne zastihlo až vtedy, keď odišiel doktor. Chodil niekoľko dní zamĺknutý, postával okolo domu, obzeral ploty, hľadel na nebo, na zem, na svoje ruky, ale najčastejšie do seba. Mohlo by sa povedať, že sa trápi alebo nevie nájsť východisko z rozpoloženia, do ktorého sa neočakávane dostal. Je to zle. Na toto predsa nikdy nepočítal. Chorá žena v dome, to je poriadna príťaž na celý život. Zdá sa, že bude musieť zo všeličoho spustiť. Jednoducho nedá sa to na jedných pleciach uniesť: krčma, domácnosť, gazdovstvo a hlavne činžiak v meste. Ach, veru teraz padajú všetky predpoklady. Asi sa ho nedožije. Zostane len jalovou túžbou. Áno, hľadí, mraští čelo, prestupuje z nohy na nohu, jednu celú noc prespí s otvorenými očami, a potom náhle vyčrpne sa mu do žíl trocha žlče… Čert nech vezme taký život. Dostáva zlú vôľu. Uteká von, aby bol niekde sám. Chcel by niečo urobiť, niečo rozmliaždiť, dolámať alebo ešte viac: celý dom zdvihnúť nad hlavu a pleštiť o zem, aby sa rozmrvil na márne kúsky. Ale to nepôjde, veru nie! Dom predsa len presahuje rozmery jeho rúk, hádam by to bolo nad jeho sily a potom, domu by bolo aj škoda, veď sa práve chystá, že bude prestavovať, zväčšovať. Radšej urobí užitočnejšiu robotu. Pod kôlňou sú kláty dreva, bukové hrče, kriaky, bohvie odkedy sa v prachu po kútoch povaľujú, lebo nikto sa dosiaľ neopovážil do nich chytiť, teraz sa teda môže s nimi pasovať do večera. Aj by to urobil, keby mu dala pokoj krv, ale tá krv, tá krv. Hučí mu v hlave, chcela by ho vláčiť po svete, chcela by mu zaliať mozog, zatemniť zrak, aby videl okolo seba len mátohy a horúcu červenú hmlu, ktorá vie človeka tak pajediť a dráždiť. Kláty nechá klátmi, ide do maštale, odtiaľ vyštverá sa hore rebríkom na šopu, všadiaľ robí lomoz, rozhadzuje náradie, hreší, lebo všetko nájde v najväčšom neporiadku. Kravy nie sú vyčesané, mulica má pretrhaný postroj, vidly sú dolámané, staré seno sa ešte rozvaľuje po celej šope, a majú už doviezť nové, na ktoré sa musí urobiť miesto, stará slama hnije v kúte, hoci už v zime mala byť porezaná na sečku. Ach, bože môj, ak to pôjde ďalej takto, donesú ho na mizinu. Istotne bude dakedy žobrákom. Ale on ich najprv všetkých vyškrtí, vyhluší na hŕbu, aspoň mu nebudú krv cicať, pajedy. Myslí to celkom vážne. A potom na nešťastie zapletie sa mu pod nohy karpavé mača, ktoré iba kvári a špiní, len aby za ním niekto stále s handrou chodil. Dávno sa chystal, že ho utopí alebo obesí, len mu vždy niekde do kutice zalezie, keď má práve taký úmysel. Teraz je tu. Tmolí sa zo sena, prívetivo mňaučí, ide k nemu, dvíha tenký, zašpinený chvostík a chce sa mu obtrieť o nohy. Akoby celkom potratilo rozum a chcelo sa so svojím úhlavným nepriateľom maznať. Sprosták, prečo neušlo? Či nevidelo, ako sa náhle zatajil, len aby ho nevyplašil, ako striehol očami a ako sa mu samovoľne sťahujú prsty? Ach, ty smradúch, teraz mi už neujdeš! Nemá s ním veľa roboty, nemusí ho ani vešať ani topiť, samo si vybralo rýchlu a primeranú smrť. Keď pocíti jeho vražednú silu pod prednými lopatkami, zvreští a zasekne sa mu zúbkami hlboko do prsta. Pravdaže, to mu on v nijakom prípade nemôže odpustiť. V tom okamihu pleští ho celou silou o najbližší trám a hneď skočí naň bagančami a rozmliaždi mu hlavu okovanou pätou, nestačí ani labkou mrdnúť. Stená, bučí, kým si stiera chlpom sena z opätku zakrvavené škrupinky čriepka, zmiešané s bielymi blankami mozgu, a kým cmúľa v ústach riadne preseknutý prst. Na mrcinu sa ani nepozrie, nech si ju odprace, komu bude zavadzať. To je dosť. Či sa mu takým výkonom neschladila krv? Nie! Večer sa ešte chystá niekomu namastiť chrbát hrčavou palicou. Na to ju má pripravenú za dverami, len keby sa mu niekto spriečil, áno, na to čaká. On dosť hromží, hreší, nadáva, pätí a rozháňa sa, otĺka hrnce, prevracia stoličky, ba chce aj chalupu podpáliť, ale nikto sa oň nestará, dávajú mu voľnú ruku, môže robiť, čo si len duša zažiada. Marusa sa zamkla do svojej komôrky, pani Hermína ho síce počuje a vidí, no je zaujatá večerným modlením a našťastie ani malé dievčatko, ktoré leží pri materi, nevie sa naľakať a rozplakať, pomrukáva si nejakú pesničku a učí sa tlieskať rúčkami. Preto musí aj Matúš pritiahnuť uzdu svojmu spravodlivému hnevu a ľahnúť si pod pec, bez toho, aby splnil svoje predsavzatie. Nerušený a zdravý spánok vždy osvieži človeka, možno aj Matúšovi práve on chýbal.

Nasledujúceho dňa má krv v poriadku. Kutí síce ešte dosť po dome, ale nie s takým lomozom. Jeho myšlienky dostali iný smer. A on ide za nimi, chcel by im vyhovieť. Čože to má byť? Keby len vedel! Vyjde zasa na šopu, prehadzuje staré haraburdie, krosná, polámané brdá, klietky, klepce na kuny. A toto že je čo? Naťahuje sa s nejakou širokou doskou. Ach, posteľ, stará, črvotočou zoraná posteľ, na ktorej jeho otec zomrel. Sám ju vyniesol sem, keď pani Hermína doviezla tú masívnu, širokú, na ktorú sa mohli dvaja vystrieť. Musí ju poutierať z prachu a zniesť dolu. Áno, teraz už vie, čo má robiť. Vezme meter, vymeriava kút hneď pri dverách v izbe a potom znáša, stavia a zbíja starú posteľ. Donesie si aj slamy, vypchá strožliak, upraví náležite lôžko na rovné, aby sa v noci neskrbáľal, lebo odteraz bude tu pri dverách spávať. Veru tak. Na to prišiel po dlhšom uvažovaní triezvym rozumom.

Pani Hermína nenamietla proti tomu nič. Je v hĺbke duše vlastne spokojná. Hľa, aké východisko našiel Matúš. Samej by jej to veru nebolo prišlo na um. Odteraz sa nemusí nikto váľať po zemi, každý má svoju posteľ. Matúš si po dennej robote bude môcť dobre odpočinúť, nemusí byť mrzutý a ju už nikto nevyruší. Bude sa môcť venovať svojim myšlienkam deň i noc. Keď sa jej to zunuje, načiahne sa za svätou knihou alebo sa porozpráva so svojím vznešeným návštevníkom, ktorý odteraz bude sedieť pri nej na posteli, aby ho lepšie cítila. Nuž nebude to celkom zle, kým jej anjeli neodnesú dušu do neba.