ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

To ostatné stalo sa potom veľmi rýchlo. Myslím, že som naň ani nepozrel. Počul som len za sebou dunivý pád a dvoje či troje zachrčaní. Skočil som ku skrini a vyhadzoval z nej chvatne šaty, bielizeň, ručníky. Nič z toho sa nedalo vziať. Až v kútiku na samom dne našiel som uzlík a v ňom (jediným hmatom som sa o tom presvedčil) jej dedinské šaty, tie, čo v nich odišla z domu. Vzal som uzlík pod jednu pazuchu a pod druhú ju. (Ležala tam v kúte za celý čas bez vedomia, s tvárou pritknutou k špinavej stene…)

Dom ešte spal. Pod bránou pokúsil som sa priviesť ju k životu. Zdalo sa mi, že trvalo večnosť, kým otvorila oči. Dívala sa na mňa chvíľu, akoby nič nechápala, a potom sa jednoducho spýtala:

— Čo sa stalo?

Nebol v tom strach, len jednoduchá otázka.

— Nič… Potom vám poviem… Teraz poďte…

Viac sa nespytovala. Vyviedol som ju za ruku na ulicu a mlčky, chvatne šli sme vedľa seba smerom na stanicu.

Ale prv ako sme ta došli, prišla mi na um iná myšlienka: Hneď za stanicou sú vinice a za nimi sa začína les. A tento les tiahne sa v jednom kuse až do Liptova, ba ešte ďalej. Najprv sú to Malé Karpaty, potom Biele, ďalej Beskydy a za Beskydami Oravské hole, za nimi Liptovské hole a potom Tatry Vyšné, odkiaľ je už len skok do Nižných. To sme už doma. Hore Demänovskou, popod Krakovu hoľu na Tanečnicu, odtiaľ dolu cez Javoria do Bystrej. Z Bystrej pred Bystrú je už len skok. Na to už i sami prídete.

A hľa, na čo bolo dobré túlanie sa po nociach. Vedel som teraz, kde je podjazd, popod ktorý ľahko sa dostaneš na druhú stranu trate, do viníc.

Cez vinice sme prešli na dúšok. I cez hodný kus agátového lesa. Potom sme sa zastavili a rozbalil som uzlík.

— Oblečte si toto.

Počúvla ma bez slova. Obrátil som sa chrbtom, a keď bola hotová, zhrnul som šaty, čo zobliekla, krpcom na hromádku, podložil chĺpok suchej trávy a podpálil.

Nečakali sme ani, ako sa nám tým obom obľahčí. Nemuseli sme si to vravieť, podívali sme sa len na seba a zhlboka si vydýchli. Potom som ju znalecky a natešene premeral pohľadom v tom novom rúchu. Bol som, prisámvačku, spokojný s premenou, čo sa s ňou stala. Iba vrkoče okolo hlavy jej chýbali. Mala vlasy nakrútené a nepekne začesané do uzla v tyle.

Povedal som jej to.

— To sa ľahko napraví.

A pri najbližšom jarčeku sa to vskutku napravilo: strčila hlavu do vody a dlho si tam pľačkala tvár a najmä vlasy. Potom si ich nechala rozpustené, a keď uschli na slnci, zaplietla si ich vo dva nádherné vrkoče, ktoré jej siahali až niže pása. A teraz tu stála so zlatou korunou okolo hlavy ako kráľovná.

Išli sme potom chvíľami popri sebe, chvíľami za sebou, ako les dovoľoval, ustavične ešte zamĺkli, hútajúc o tých istých veciach, no nevediac ich dosiaľ vysloviť. Celý ten prvý deň bol zavalený tichým hĺbaním a potrebným pôstom jazyka.

Prenocovali sme na Javorine v pastierskej kolibe.

A potom to už išlo jedna radosť. Deň za dňom sa kotúľal ako biele postruhníky, ktoré miznú pred tebou, ani nebadáš ako. Zahrýzaš do nich s chuťou, hlasno si mľaskáš a podudrávaš.

Chvíľami sa rozprávame, chvíľami mlčíme. Chvíľami zaspieva ona, chvíľami zahúkam ja. Cez deň si nahrabeme zemiakov na roli konča lesa a večer si ich pečieme pri ohníku. Prikladám potom halúzky na pahrebu, kým ona neusne. A ešte i potom prikladám a dlho sa na ňu dívam.

Dalo by sa mnoho rozprávať, o tom, aké to boli dni, čo sa za nami a popred nás kotúľali po tráve a cez les, od Javoriny až po Kvačiansku dolinu, kde sme odbočili cez Váh do Demänovskej. A raz aj budem o tom rozprávať. No teraz horíme obaja netrpezlivosťou, aby sme už boli v kolibe pred Bystrou.

Ostatný deň je opäť zavalený mlčaním. Nechce sa ti veriť, že zajtra sa všetko skončí.

Totiž, skončené… Pre mňa áno, ale nie pre nich. Pre nich iba teraz sa začne to opravdivé.

*

Kolibu našli sme takú, ako sme ju nechali. Iba bĺch — vedel som — sa do nej nanosilo od jari. Nemáš väčšie svinstvo ako takúto opustenú kolibu. „No na jednu noc,“ pomyslel som si, „bude i takáto dobrá, čo len trocha bĺch.“ Vyhádzal som iba starú čečinu a nalámal čerstvú.

Na druhý deň vytratil som sa hneď za rána, povediac Etelke očistomok, že idem navštíviť známeho baču do Žúberovej. No v skutočnosti nechcel som byť pri tom, keď sa tí dvaja zídu. Načo by som im mal zavadzať?

Vyšiel som si hore do radov na Sokolovú. Tu, na samom vrchu, vyvalil som sa horeznačky, díval sa do neba i ponad bezbrehé more hôr a tešil sa z dokonalého diela.

Zostávalo vykonať len veľmi málo. A môže sa to nechať i na zajtra…

Tento deň, tento ostatný deň strávim v pokoji, zmierený s bohom, so svetom i s tým, čo ešte treba vykonať, čo treba zajtra vykonať…

Slnce pripeká, dookola rastie na vápencoch plno zamatových plesnivcov, chvíľami zašuští v tráve jašterička, chvíľami skĺzne sa had zo skaly. Vysoko nad hlavou lieta jastrab, krúži a krúži neúnavne a naproti, za dolinou Štiavnicou, vyčnievajú spoza čepca Ludárovej hole braliská Ďumbiera. Vznáša sa tam ľahučká, riedka hmla, prežiarená pásmi slnečných lúčov, ktoré prenikajú pomedzi štrbiny na hrebeni vrchu. Akoby sa tade cedila zvláštna milosť božia. Pre teba a pre ostatných.

Panebože, koľko je tu všade dreva, koľko hôr a v horách zveriny, krotkej i divokej! Koľko všelijakého pechorenia a hmýrenia, drobných zápasov i mohutných, ďalekou ozvenou sa ohlášajúcich bojov. A z toho všetkého ťažia ľudia, čo bývajú v dedinách, roztrúsených tam v diaľke, hlboko pod tebou. Bijú sa s tým a rujú, vymýšľajú silu všelijakých spôsobov a nástrah, ktorými nad týmto všetkým víťazia, a zvláčajú k sebe, do dvorov.

Pozri len, každá vec má svoje meno, každý vrch sa volá inakšie a každá trávička, každý strom a zver. A prečo je to tak? Len preto, aby to ľudia ľahšie premáhali, aby sa vedeli dorozumieť v boji proti tej nesmiernosti.

Všetko, čo vidíš, celý svet je, hľa, takto odrotovaný neustálym, plynulým pechorením sa človeka. Všetko, hľa, drží vovedne, skĺbené je nie jedným, ale tisícorakým spôsobom. Treba, či netreba sa nad tým trápiť? Treba sa preto žalostiť, a či sa z toho tešiť?

Pravdaže, len tešiť sa treba. Tešiť sa, že to vidíš, že to máš pod sebou ako na dlani a najmä že sám si do toho zapätý, že sám si účastný drobným svojím kúskom celej tej ohromnosti.

Posadil som sa a ešte raz som sa po všetkom rozhliadol. A potom, keď sa slnce zvážilo nad Tanečnicou, pobral som sa z toho miesta popod rady a spustil sa do Žúberovej, ako som bol prisľúbil Etelke.

Už za tmy vracal som sa domov (bača mal zásobu špiritusu) s vytučeným barancom pod pazuchou, s dvoma hrudami syra a s geletou žinčice.

Zďaleka videl som pred kolibou vatru.

„Obeť,“ myslím si. „Zápalná obeť.“

Vatra dohorela, kým som došiel ku kolibe. Vložil som si do jej pahreby fajku, zapiekol si a posadil sa potichu na prah. Dvercia boli zavreté. Ale keď som do nich nevdojak zavadil lakťom, odchýlili sa a zdnuky počul som dvojnásobné pokojné oddychovanie. V slabnúcej žiare pahreby videl som, že koliba je vyriadená, do čista vymetená, pomedzi špáry že je nastrkaná chvoja a kvieťa. A v pozadí na mäkkom lôžku z jedľovej čečiny, spali oni dvaja bok po boku.

Potichu podrezal som za kolibou baranca, zavesil ho za zadné nohy na pôdišiar, vniesol do koliby i syr a žinčicu a tíško sa znova vytratil.

Spoza Prieslopu vyšiel mesiac a svietil na cestu dolu Štiavnicou do Svätého Jána. Stúpajúc mäkko ako do perín, vykročil som na ňu.

Nad ránom zobudil som žandárov v Mikuláši a oznámil im, že som zabil chrchliaka. Uverili všetkému. I oni, i neskôr sudcovia. Na Etelku nikto sa ma nespýtal.