ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Môžete si hoci myslieť, že je to rozprávka pre staré baby, ktorým vypadali zuby a rady sa uspokoja s hocijakou riedkou kašičkou. Nemám ani trochu chuti presviedčať vás o opaku. A na moj veru, neurazím sa, ani ma nevyruší, keď priam teraz polovica z vás vstane a odíde drichmať na brloh.

Máte niekde v povale za hradou zastrčený kalendár z predlanského roku; odporúčam vám tam rozprávku Bez boha na svete. Čože?… Vy ste ju dosiaľ nečítali? Na moj pravdu, musíte tak spraviť čo najskôr. Povážte len, že táto rozprávka vychodí už tridsať rokov vo všetkých kalendároch. No môže sa stať, že na rok už nevyjde, a vy sa k nej nikdy nedostanete. Chytro, chytro, poponáhľajte sa trochu; možno by ste do smrti banovali…

Tak teda, keď sme sa zbavili hluchých a nadutých panáčikov, pokojne pokračujeme v príbehu o Jaškovi a Etelke.

Prestali sme v krčme u Dunnera.

Sedíme s Jaškom oproti sebe za stolom a obaja čušíme ako zarezaní. Hneď, ako sme vošli, zbadal som, že toto nebude príjemné prostredie na dlhé reči. No, ako vravím, vedel som, že sa celá vec musí odbaviť teraz. Ospanlivý žid, bzučiace muchy a žmúrivá lampa pod povalou mohli síce oddialiť svojím nevľúdnym výzorom rozhodnú chvíľu, ale napokon predsa len musí Jaškova päsť dopadnúť dunivým úderom na stôl a jeho ústa začnú po niekoľkých rozpačitých úvodných zakliatiach odčrpkávať trápenie z preplnených vnútorností.

Chcel som ho však predstihnúť. Prv ako začne, chcel som si sám vec náležite rozvážiť: nájsť pravý koniec, za ktorý ju lapiť. No mohol som si vlasy zodrať za ušami, východisko som nenachádzal. Bol som bezradný a nemotorný, akoby mne samému prichodilo ísť na vohľady k faktorovej dcére.

Vravím, čušali sme, opretí naproti sebe lakťami o stôl. Akoby sme vartovali mŕtveho… Nápoja vo fľaši nijako neodbúdalo. Ospanlivý žid knísal sa bezradne za pultom. Zdalo sa mi, že slúži čudný, nie celkom jasný obrad muchám, žajdlíkom, fľašiam a ostatným predmetom v šenkovni. Dvíha sa mi žalúdok.

Premáham sa a dívam zo strany na Jaška.

Sedí s privretými očami, skleslý, skoro sa mi zdá, že drieme. Nepríjemný pocit, že ak on zaspí, všetky starosti zavesia sa na mňa, znova ma núti pozbierať roztratené myšlienky.

Podarilo sa mi ujasniť si aspoň jedno: odprvoti mal som podozrenie, že stretnutie Jaška s chrchliakom nie je obyčajné stretnutie dvoch sokov v láske. Nerozoznával som jasne, čo všetko sa priplietlo do tohto stretnutia (a dal by som turák za to, keby sa mi to aspoň teraz podarilo rozoznať), ale tušil som tu veci, proti ktorým je všetko ľudské počínanie slabé. Tušil som, že obaja, chrchliak i Jašek, sú len nástrojmi v rukách neznámych a neúprosných síl. Skôr ako obyčajné stretnutie dvoch sokov v láske, zdalo sa mi ono stretnutím dvoch svetov, dvoch rozličných mocností.

No nechce sa mi veľmi naširoko o tom rozkladať. Nie som z tých, čo vedia o podobných veciach hovoriť na dúšok hoci celé hodiny. Ale keby som vám postavil vedľa seba Jaška a toho… toho… chrchliaka, bolo by vám jasné, čo chcem povedať. Jeden z nich nosí v hlave celkom iné veci ako druhý. Prvému z nich svietia v očiach hviezdy a slnce a celý je plný tej šťavy a miazgy, čo vyteká zo zdravého pňa, keď doň hodne hlboko zatneš sekerou. Celý je plný všelijakých zázrakov, čo dávajú tráve rásť, vtákom lietať, vetru duť, ohňu horieť a zelenej chvoji voňať. Zbiera sa to všetko v ňom, rastie v ňom a množí sa vo vlažných nociach a v slnečných dňoch. Vláči to so sebou a nevie dobre, čo si s tým počať. Dlho by mu trvalo, kým by to rozmenil a vydal v drobných po záletoch, v bitke s rovesníkmi, v piesňach a pasovaní sa s drevom v šlôgu.

Druhá — mráz aby ho drvil a síra ohnivá pálila — nemá ani poňatie o týchto veciach. Prišiel sem bohvie odkiaľ; nohy má ako triesky, celý je vytrasený a zmrštený, žltý a bez šťavy — ako zemiaková vňať v jeseni. Každé slovo, čo vypustí z úst, smrdí ako zaparený hnoj. Ak sa s ním niekde stretneš, dávaj dobrý pozor: nemyslí na iné, ako by ťa čo najľahšie napálil. Cítiš, že si proti nemu bezmocný. Všetky rekvizity, čo si nazbieral medzi statočnými ľuďmi, nepomôžu ti ani trochu. Stojí ti v ceste a smeje sa ti bezočivo do očí. Vyzná sa v tlačenici a vie o fígľoch, o ktorých sa tebe ani nesníva.

O čo ľahšia je pomoc, keď sa ti takto postaví do cesty chlapík, kovaný z toho istého železa ako ty. Počkáš si naň pred krčmou a povieš mu svoje rovno do očí. Potom mu jednu vsolíš. Najlepšie medzi oči. Ak sa s tým uspokojí, môžeš ísť pokojne spať: druhý raz ti do kapusty nepolezie. Ak by mal málo, vsolíš mu ešte jednu. Môže sa, pravda, stať, že on má päsť trochu tvrdšiu, ako je tvoja. Odnesieš si potom pár zlomených rebier. Ale v každom prípade budeš napokon vedieť, na čom si.

Ale nemôžeš si počkať na chrchliaka. Nemôžeš sa predsa biť s chmárou na nebi. Ale ani so smradom, čo vystupuje s hnojnice. A rovnako sa nemôžeš biť s tou clivou nôtou, čo sa k tebe vracia v mrazivých nociach z hory a z temena hôľ. Nemôžeš zlámať väzy nepobadateľnému chveniu vo svojich údoch ani úzkosti, čo sa ťa zmocňuje pri dotyku sveta, ktorý nepoznáš, iba tušíš za tými jeho brblavými rečami.

Ale kam sme sa to dostali? Aký osoh môže byť z takýchto myšlienok? Napokon sa naozaj ukáže, že je toto rozprávka pre staré baby, ktorým vypadali zuby.

Starajme sa o svoje veci:

— Dopijeme, Jašek.

Vypili sme. Zmrštil sa pritom, akoby mu octu vlial medzi zuby.

„Tebe by už nepomohlo, ani keby ti z apatieky doniesol,“ myslím si a dívam sa smutne na neho.

Odstrkuje pohárik a mrští sa tak ubolene, akoby mu palce do klieští stískal.

— No, čože, Jašek, — vravím mu, akoby som sa prihováral človeku, ktorý už leží na márach, — azda sa necítiš dobre?

Mám strašne malú nádej, že sa zmôže na odpoveď. Ja, starý cap, mával som vždy viac šťastia v podobných veciach, ako zasluhovala moja chlpatá papuľa. Neviem si ani poriadne predstaviť to jeho trápenie. Býval som hrdý na svoje lacné úspechy, no teraz po prvý raz sa za ne hanbím. Tvárou v tvár Jaškovmu trápeniu vidia sa mi žalostne úbohé a podlé.

— Na moj dušu, chlapče, radšej by som ťa videl na márach ako v takomto trápení, — vyhŕklo zo mňa náhle a skoro zlostne.

On sa na mňa prekvapene podíval, akoby si až teraz uvedomil, že som bol svedkom všetkého od začiatku.

— … s takouto grimasou na tvári, — dokladám chabo na vysvetlenie.

Nemyslel som veru, že ho tým veľmi poteším. Rozmazával prstom mláčku vína na stole. Ale odrazu zdvihol oči a povedal jasne, hlasom čudne pokojným.

Povedal:

— A čo vy o tom viete, strýko?

Tu máš, reku: čo ja o tom viem?

— Videl som, ako ťa pohárom medzi oči klkli.

Zasmial sa veselo a nahlas, akoby som bol povedal najlepší vtip. A s celkom nečakaným výrazom pochopenia pokýval prisvedčivo hlavou. Prehol sa na stoličke, ruky zastrčil do vrecák a zadíval sa bezstarostne do povaly.

To ma už načisto pomýlilo: čakal som všetko, len nie tento veselý smiech a múdry výraz na tvári.

Náhle vidím, že predo mnou nesedí neskúsený a nemotorný Jašek, ale mocný a rozhodný chlapík.

— Nazdávate sa, strýko, že sa to… — a mykol hlavou ponad plece, — stalo naraz a nepripravene, že ani neviem, ako sa stalo?

Čušal som a hľadel do stola. Hanbil som sa, že som sa tak pred sebou pýšil svojím mudrlantstvom a skúsenosťou i náramnou ochotou pomôcť chlapcovi. Hľa, ako som si to vyrátal: buchne päsťou a začne sa spovedať. Bude kliať a nadávať, rozbíjať poháre. Vybúri sa a všetko bude zas v poriadku. Ale miesto toho sedí on teraz a pokojne mi vraví:

— Nazdávate sa, že ma to prikvačilo ako tchora do pasce a že mi musíte pofúkať ranu na čele, lebo ste starší a skúsenejší?

Tuhľa máš, čo si hľadal. Radšej by som bol zdržal pätoro zaúch.

— Bolo to vo mne dávno. Dávno pred tým, ako som prišiel medzi vás do šlôgu, dávno pred tým, ako som videl… — tu sa trochu zháčil, zahryzol si do gamby, ale potom povedal jasne a pokojne: — … ako som videl ju.

Nestihol som sa začudovať nad obsahom jeho reči. Na prvý raz udivila ma viacej reč sama. Spôsob, ako vyberal a kládol k sebe slová. To akosi nebola reč naša, tvrdá a neohybná, ako počuješ v šlôgu a pri kosení. Bolo v nej čosi jemnejšie. Čosi, čo bolo podložené aj inakšími zážitkami, ako je dorábanie chleba a sena. Ja, čo vám to tu rozprávam, ako som to od neho vypočul tej noci v krčme u Dunnera a potom za cestou do šlôgu, sotva som si zapamätal doslova tú jeho reč. Ale zostala mi z nej taká čudná spomienka, akoby som bol býval svedkom zoslania Ducha svätého na apoštolov, ktorým sa rozviazali jazyky a začali vzápätí hovoriť siedmimi rečami. (Veď ste sa o tom učili v biblickej histórii.) Stále mám na mysli túto spomienku, ako vám to tu rozprávam. A uľahčilo by sa mi veľmi (v tomto rozprávaní totiž), keby som vás mohol presvedčiť, že na toho chlapíka v zasmradenej krčme u Dunnera vskutku zostúpil Duch svätý.

Keby bol chlapík vzdychal alebo klial a trieskal päsťou na stôl, ako som to čakal a ako sa to robí, nedbám, mohli by ste si myslieť o celej veci svoje. Ale že vravel pokojne, jasne a najmä isto, presvedčilo, keď nie vás, aspoň mňa, že som bol svedkom fígľa, ktorý nemohol byť ďaleko od onoho z biblickej histórie. A tiež som už videl všelijaké veci, ktoré sa mi sprvoti nijako nepratali do mojej tvrdej kotrby…

No nechajme to. Bude ešte príležitosť pohovoriť si o tom. Zavri papuľu a rob sa, že všetkému rozumieš. Chlapčisko žmurká na teba šibalsky a vraví nedbalo, akoby sme tu sedeli len tak, z dlhej chvíle:

— Hádam pôjdeme, strýko; noc je už krátka a cesta ešte dlhá.

Vstávam poslušne ako žiačik. Mohol ma vyzvať, aby sme šli hoci do pekla jazerného, bol by som ho vyprevadil.

— Zaplatíme!

Žid sa preberie a naraz je samá ochota.

A už si aj vykračujeme hore Bociankou po hradskej popod horu. Mesiac ešte kdesi drichme, dávaj si dobrý pozor pod nohy. Pri horárni odbočuje cesta do Svídovskej doliny. Cesta? Čerta vypĺznutého! Samá skala je to a jarok. Potkýnaš sa a prevŕhaš ako nadratý, hoci poznáš každý strom popri ceste. Chlapcove reči mútia ti hlavu. Povyše Horného skoku začína chodník príkrejšie stúpať; zadychčíš sa poriadne, kým vyjdeš na Prieslop. Tu sa dolina rozšíri, stromy ustúpia a chodník sa stratí v mokrej tráve. Vtom sa rozvidní, mesiac vyskočí nad Hadí grúň a ponáhľa sa po jeho hrebeni ako rozospatý korheľ z krčmy. Všetko vidíš pod sebou ako na dlani. Teraz už len najtiaž prevaliť sa cez sedlo (vidieť už osamelý sihliak na jeho hrebeni), dolu sa už pôjde veselšie. A potom je to už len kúsok, hneď sme tam.

Nepovedali sme si veľa za cestou. V dlhých prestávkach pomedzi reč zvonili už iba naše podkovičky na ceste. Ale každé Jaškovo slovo kyslo mi v hlave ako cesto na teplom prípecku. Hora dudre svoju starú pesničku, ale toto dudranie ani nepozoruješ. Je známe, máš ho v krvi, je kus teba. Zostávajú ti iba chlapcove slová. Holé a jasné, belejúce sa v mesačnej noci ako míľniky popri ceste. Dve-tri pokojné slová, zhlboka vyvážené a pevne osadené. Potom zas ticho. Znova dve-tri slová a opäť ticho.

Tak sa kladú slová a ticho v dlhých prestávkach vedľa seba.

— Celé nešťastie je v tom, že jej podoba, jej úsmev, tvár a oči boli vo mne dávno vytlačené ako podoba mušle v kameni… Jej chôdza a všetky jej pohyby boli mi známe dávno predtým, ako som ju poznal… Vo zvlnení kopcov nášho chotára bolo zvlnenie jej bokov pri chôdzi. A v šepote ihličia v Tichej doline bol šepot jej úst, keď sa večer pred spaním modlila otčenáš… Dotyk jej dlane bol mi známy z dotyku vetra na tvári a hebkosť jej líca poznal som z hebkosti mladej trávy… Dávno, dávno mal som ju pred sebou celučkú, celú… Dávno som bol presvedčený, že jedného dňa stretnem sa s ňou celkom zblízka, pristúpim k nej blízučko a spýtam sa jej, či sa aj ona na mňa trochu pamätá a či ešte má tu kvietkovanú šatku, v ktorej som ju vídaval, keď som sa na ňu díval z druhého kopca ponad lúky zakvitnuté tureckými klincami… Potom by už bolo všetko ľahké… Jedného dňa spýtal by som sa jej medzi rečou, či už má nachystanú výbavu… Mimochodom bol by som jej rozpovedal niečo o svojom kraji, o našej dedine, o dvoch býčkoch, ktoré sme na jar prisadili… Gazdovstvo je v poriadku, staviská vlani pokryté novým šindľom. Veci, o ktorých by sa ešte bolo treba dohovoriť, sú strašne jednoduché… Bol som toho všetkého plný dávno pred tým, ako som sem prišiel. Chodil som s tým stále ako cez Vianoce s betlehemom, od skaly ku skale, od stromu k stromu, po všetkých susedoch a známych, u ktorých som tušil vďačné prijatie. Bolo to ťažké, bolo to krásne a čisté preto, že to bolo od nás, z nášho kraja, uvaľkané z tej istej hliny, čo rodila chlieb, ktorým nás kŕmili. Z dobrej, mastnej hliny, starostlivo povážanej a preorávanej otcom a starým otcom. Zbiehalo sa všetko v jednom uzle ako brázdy na úvratiach, blyšťalo a ligotalo ako čerieslo na pluhu. Bol som presvedčený, že nič na svete nie je silnejšie, že sa mi nič nemôže postaviť do cesty, lebo všetko je vymerané, presne určené…

Jazyk mal akurátne podrezaný — ten chlapík. Z takého rečníka mali by hneď na mieste spraviť biskupa, aby ho zástupy počúvali. Hanbil som sa za svoje chlpaté uši, ktoré neboli stvorené pre takéto kázne. Ale rád by som videl hocikoho z vás na mojom mieste, ako by sa bol ošíval.

— Vrav ďalej, počúvam ťa pozorne, a hoci nerozumiem všetkému, predsa si myslím, že sa všeličomu podučím z toho, čo mi tu vykladáš. Čo ďalej?

— Ďalej už nič. Trochu ma azda prekvapilo, že som sa s ňou stretol práve v krčme, ale hneď som sa spamätal a povedal si, že práve v tej motanici, smrade a lomoze odráža sa jej krása zreteľnejšie a bezpečnejšie ako pod holým nebom, kde by farba jej očí ľahko mohla splynúť s farbou oblohy. Povedal som si, že práve tak je to dobre, vstal som a išiel k nej…

„A potom si dostal pohárom medzi oči,“ myslím si.

— To je teda všetko? — spytujem sa ho nedôverčivo.

— Všetko.

Cítil som sa trochu sklamaný. Nechce azda, aby som si myslel, že týmto je všetko skončené, že sa teraz môžeme ísť krásne vyspať a ráno sa znova pustiť do roboty, akoby sa nič nebolo stalo? Azda má ešte niečo na srdci, ale nechce to povedať predo mnou. Nuž nedbám, nech si to povie hoci stromom a skalám, ale, úprimne povedané, nezaslúžil som si takú nedôveru. Uvažujem, ako by som mu to povedal zaobalene.

— Vravíš, že je to všetko. No a čo teraz? Čo spravíme? Či si myslíš, že keď si sa tu pred starým Sojčiakom pekne vyspovedal, môžeš ho zas poslať do čerta?

Pozrel na mňa prekvapene.

— Vieš, chlapče, bláznov si zo mňa robiť nebudeš. Alebo — alebo. Alebo ťaháme obaja za jeden koniec — a potom, tu máš… moju ruku — alebo si si tú rozprávku mal nechať pre seba a dať mi pokoj s celou tou svojou vecou. Beztak tomu dobre nerozumiem.

— Nič zato, strýko.

— Teraz by si chvíľu mohol počúvať mňa. Azda si nemyslíš, že týmito svojimi rečičkami ženskú omámiš. Takto sa to teda nerobí. Musíme nájsť inakší spôsob, ako faktora prehovoriť.

— Faktora…?

Pozrel na mňa zarazene. S faktorom, zdá sa, vôbec nerátal.

— Faktora, pravdaže. Nechcem sa pýšiť, ale radím ti, aby si sa spoľahol na moju starú tekvicu.

— Dobre, strýko. Ale o tom sa porozprávame zajtra, — povedal tak nedbalo, ako len bolo možné.

Mal som práve dosť tej jeho chlapčenskej nafúkanosti. Ale vtedy sme už boli pri kolibe. A nemali sme viac času, ako sa trochu vyvaliť a hneď zas vstávať do roboty.