ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medveďovi v zimnom brlohu nemôže byť lepšie, ako bolo mne tej zimy u mladej vdovice. Obchodila ma ako princa a kŕmila ako pavúka. A čím väčšmi som sa zaokruhľoval, čím viacej sadla zaväzovalo sa mi okolo pupka, tým viacej si ma vážila, tým väčšie mal som u nej úspechy.

Ak som už naskrze nemohol vydržať na prípecku, ak ma už naozaj všetky hnáty boleli od leňošenia a žiadalo sa mi trochu sa rozkývať, pár polien rozťať, trochu sečky odrezať, tu hneď bola pri mne a líškala sa ako mačka: „Šetri sa trochu, oddýchni si; na čo by sme mali paholka.“

Hej, hrmenbohov, vedel som, kam mieri s tým večným: šetri sa, oddýchni si…: bol som na najlepšej ceste stať sa rúčim prístupníkom.

Často, keď takto začala, bolo by stačilo pozabudnúť sa, trochu dlhšie zahľadieť sa do jej belasých okáľov, kde to všetko bolo napísané ako v kalendári, a budúcej nedele mohli byť ohlášky. Neraz chýbal len vlások, aby mi hlava odkväcla na jej plece. Neraz motalo sa mi už na jazyku to slovko, na ktoré čakala. No zakaždým spomenul som si zavčasu na huncútsku svoju náturu: poznal som pridobre tú svrbľavosť v podošvách, čo sa ti vracia každej jari, keď vŕšky začnú okopnievať a od juhu zaduje teplý vetrík. V ušiach začnú ti zvoniť v taký čas tulácke nôty a dlane špejú ti nevysloviteľnou nedočkavosťou.

Ohmatávaš známe predmety, porisko, vidly, okrúhle čiesi boky, ale dlane neprestávajú špieť, nenachádzajú ukojenie.

Tmolíš sa po dvore, túlaš sa po medzierkach, vláčiš nohy po puchkej, rozmrznutej zemi, vyčkávaš, načúvaš…

Počuješ škripot plužných koliesok, počuješ plieskanie biča, počuješ pískanie vŕbovej píšťalky…

Na rozmoknutej ceste vidíš milióny stôp a na nebi túlajú sa kŕdliky bielych obláčkov.

Jedného rána odhrnieš záclonu na obloku, podívaš sa na rozkysnutý, karpavý svet, priestor vôkol teba sa náhle zúži, povala v izbe sa zníži, začneš sa dusiť, nevydržíš viac. V náhlom rozhodnutí pohádžeš sedem svojich slivák do tanistry, zaviažeš frumbie mocným uzlom na prsiach, stiahneš klobúk na oči a… zmizneš, vytratíš sa ako smrad. Niet ťa viac, nepovieš nikomu zbohom, si znovu sám, znovu voľný, znovu ochotný prijímať údery a sklamania…

*

Tak veru. Práve tak. Práve takáto je história môjho života. Nešťastná história celého môjho života.

Sotva sa tej jari okolo Dzura zjavili prví oráči, sotva sa po dedine začal večierkom rozliehať výskot dievok, ktoré čakali poza uhly s vedrami vody na oráčov, sotva začali cesty osychať a chlapci krútiť vŕbové píšťalky, vrátili sa spoza humien známe nôty a vypĺznuté sľuby dostali nové, vábivé kožuchy.

Celkom tak, ako vravím, vytratil som sa jedného rána z domu svojej vdovice a nastavil líca volajúcim diaľkam.

*

Ale aby som nezabudol a nedal vám príležitosť upodozrievať ma z toho najhoršieho, pamätal som celú zimu na Jaška. Hľadal som usilovne spôsob, ako sa dozvedieť niečo určitejšie o chrchliakovi a faktorovej dcére. Zbieral som dedinské klebety ako straka lesklé sklíčka a nosil si ich vytrvale na prípecok. Tým som sa vlastne ustavične zamestnával: postával som popod uhly, vysedúval v krčme a dával dobrý pozor, aby mi neušla ani jedna novinka. Spočiatku vravkovia, takí, čo nemajú celú zimu inakšej roboty ako cmúľať fajku a starať sa, aby každá klebeta aspoň päť ráz obehla celú dedinu, horlivo pretriasali a čuchrali udalosť s chrchliakom a faktorovou dcérou. Znášal som, ako vravím, ich reči ešte teplé na prípecok a vyvaľujúc sa na starom kožuchu, prikladal som ich jednu k druhej, lepil ich dovedna a kumštoval ako šuster, ktorý chce z kúska remeňa vykrojiť podošvy, opätky, branzole a ešte i zvýšiť pre dcéru na príštipky. No bola to robota taká daromná, akoby som chcel vodu vidlami prelievať. Mohol som si lámať hlavu, ako som chcel, mohol mi aj pľuzgier navrieť na mozgu, nič som nevyhútal. To hlavné: kam sa podela faktorova dcéra s chrchliakom, unikalo mi jednostaj pomedzi prsty. Pltníci, čo sa vrátili z Komárna, tvrdili, že ich videli v Trenčíne, Mucháľ, čo kupčí s koňmi, stretol sa vraj s nimi až kdesi pri Košiciach, a chlapi, čo boli na zbožných robotách na Dolnej zemi, sa dušovali, že práve taký párik videli v Debrecíne. Mohol si si vybrať. Najskôr by si ich azda našiel v pekle jazernom. Aspoň s tým… s tým… neviem mu ani na meno prísť, s tým by som sa tam jedného dňa rád stretol.

Napokon aj reči prestali. Vyhasli ako pahreba na salaši po svätom Michale. Sám faktor sa medzi ľuďmi ani neukázal. Ak i niečo vedel, nikomu sa nezdôveril. Bol to preň istotne náramný úder; chystal dcéru prinajmenej za fiškála — a hľa, tu máš… Proboval som nejako skmotriť sa s ním. Nie zo súcitu, ale zo zvedavosti. Azda, reku, predsa niečo vie. No skoro som životom zaplatil za svoju opovážlivosť. Darmo som sa obliekol do najlepších šiat, darmo si nasadil na tvár najsvätejšiu grimasu. Keď ma poznal v maštaľnom šere (kydal práve trus), zazrel na mňa ako na lotra a na pozdrav sotva odvrkol. A keď som potom začal — pravda, hodne zďaleka — udrel na mňa rovno:

— Čo si prišiel? Ká skaza morová…? Nevyplatil som ťa? Nemáš dosť? Há?

— Ach, reku, gazda, na čo také reči. Len tak som prišiel… Ako sused k susedovi.

— Ja ti dám suseda! Chlpatý ancikrist je tvojím susedom. Pakuj sa mi z očí. Kým… kým…

Pomlčka bola veľmi významná. No chcel som skúsiť ostatný tromf:

— Á, veď ja nič. Keď nechcete, nemusíte… Prišiel som vám len povedať, že som sa dozvedel, kam zmizol ten trhan s vašou dcérou. Ale keď nechcete počúvať… — mrdol som plecom, ako že nedbám.

Nedal sa však nachytať. Zavrčal ako pes na ježa a hnal sa na mňa s vidlami. Videl som mu na očiach, že je schopný preklať ma, ak neuskočím.

Od tých čias vzdal som sa všetkého. Faktor zrejme preklial dcéru do čiernej zeme. I keby sa dozvedel, kam sa podela, nešiel by za ňou. A vyšmáral by ju bičom zo dvora, keby sa mu sama vrátila.

Takáto to teda bola partieka. Posúďte sami, či sa človeku oplatilo hlivieť na prípecku. Najmä keď pri tom ešte reskíroval, že napokon, v slabej chvíľke, predsa len vstrčí šiju do toho chomúta, ktorého nech sa vystríha každý, kto má radšej nad hlavou kus statočného vysokého neba ako kus začmudenej povaly.

Vám, čo ste to už skúsili, nemusím viac vravieť. A vám, čo ešte máte šiju voľnú, odporúčame, aby ste si len predstavili seba zaseknutého ako psa medzi dvermi. Von nemôžeš a zdnuky ťa hlušia varechou poza väzy.

Bŕ, až ma zimomriavky prebehli.

Hajdy teda sčerstva o dom ďalej! Kým cesty neoschnú! Kým zem puchne nevyplytvanou silou! Kým prúdi v haluzí stromov nežná miazga! Kým chlapské srdce kypí nesputnanou túžbou! Kým sa prsia nadúvajú silou a odvahou! Hajdy sčerstva, kým ťa nohy nosia cez vŕšky a doliny, cez mestá a dediny.

*

Putoval som týždne a mesiace. Dakedy prešiel som na dúšok celú stolicu, dakedy ledva som sa vliekol od dediny k dedine. Niekedy zastavil som sa na mesiac, inde nevydržal som ani hodinu.

V tie časy dalo sa ešte takto putovať: tu ktosi potrebuje chlapa ku stavbe, tu k zbožným robotám, tu sa trafí vyhriata posteľ s peknou okrúhlou kôstkou, tu je dobrý i chĺpok mochu s hviezdnatým nebom nad hlavou. Všeličo sa pritrafí, na všetko si súci: kolom podvihnúť, kosou sa ohnať, ženu oblapiť, krčmára ozbíjať. Ani nezbadáš, ako sa ti míňa čas. Spamätáš sa iba v Račištorfe pri Prešporku, keď ti jedného dňa udrie do uší známa nôta. Jedna z tých, čo spieval chrchliak…

Nie, niet ho tu. No spomenieš si na svoj sľub: nedávno mali sme Jakuba, o mesiac je Brtomila. Sľúbil si komusi, že toho dňa budeš na poľane pred Bystrou.

Lenže ako ta prídeš s prázdnymi rukami?

Kopeš do skalnatej zeme vinohradu, celý si už krivý od bolesti v krížoch a tvoj sľub pletie sa ti ustavične pomedzi nohy.

Cítiš odrazu ničomnosť celého svojho života. Vidíš, že je to len obyčajná zbabelosť, čo ťa ustavične ženie z miesta na miesto a bráni ti priložiť ruky k trvácemu a statočnému dielu. Hľa, hrozno na viniciach sa nalieva, ženy priberajú okolo pása, obilie zreje. Ale kde je to, o čo si sa sám zaslúžil? Veci silné a stále, ktorými sa uskutočňuje zmysel života, pretože majú moc množiť sa a oplodňovať, unikajú ti pomedzi prsty, nakazené malomocnosťou každého tvojho pohybu. Kde je strom, ktorý si sám zasadil? Kde žena, ktorú si obťažkal? Kde dom, ktorý si postavil? Odvrhol si všetky príležitosti, aby si naplnil svoj život poslaním, pre ktoré bol určený. Hľa, temer si zabudol i na túto, hádam, ostatnú príležitosť, pomôcť k šťastiu dvom ľuďom, ktorí sa môžu mať radi.

Vláčil som sa s týmito myšlienkami deň-dva po vinici. Napokon odhodil som motyku a dezertoval. Po prvý raz v živote nie preto, aby som unikol z práce a z miesta, ktoré mi začínali smrdieť, ale preto, aby som uskutočnil myšlienku, ktorá ma posadla: musím nájsť Etelku, musím nájsť chrchliaka. Tohto, aby som mu vykrútil krk, tamtú, aby som ju zaviedol na Brtomila k Jaškovi.

Najbližšie bolo do Prešporka.

Ale hnalo ma sem i čosi viac ako len jeho blízkosť. Prečo by Etelka s chrchliakom nemohli byť práve v Prešporku? Je to možné, je to skoro pravdepodobné. Podľa toho, čo mal chrchliak s Etelkou za lubom, musel s ňou utiecť do mesta. A to do takého, kde sa hovorí po nemecky. Pretože chrchliak okrem po našsky inakšie nevie. Ale po nemecky vie, slúžil vo Viedni…

Klkol som sa do čela a nadával si do somárov, keď mi prišla na um táto myšlienka. Ako som len mohol nespomenúť si na ňu už dávno, prv ako som pustil za nimi Jaška. Boli by sme ich možno dostihli, boli by sme zabránili všetkému, čo sa od tých čias istotne porobilo.

„Starý blázon, starý sprostý cap,“ častoval som sa najvyberanejšími nadávkami a skoro behom, horiac netrpezlivosťou a chlapčenskou snahou napraviť staré chyby, hnal som sa po hradskej do Prešporka.

„Pravda,“ začal som uvažovať triezvejšie, aby som nezaplašil vábivú vyhliadku, že možno ešte toho dňa vykrútim chrchliakovi krk, „pravda, rovnako ako v Prešporku, môžu byť aj vo Viedni alebo i ďalej v Rakúsku. No a najbližšie je Prešporok.“