ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň našli sme chrchliakov brloh prázdny. Zmizol, akoby ho bola zem prehltla. Iba smrad z pomády zostal po ňom v kolibe. Vydýchli sme si všetci. Najviac, pravda, Jašek. Spieval bláznivé pesničky, robota mu horela pod rukou; znova to bol veselý kamarát Jašek, čo volal na nás zvrch šlôgu:

— Hahó! Varuj dušu na doline!

A vzápätí rútila sa dolu úplazom olúpaná svrčina, žalostne stonajúc a lamentujúc.

Čo deň boli sme bližšie k prieseku, ktorý označoval, kam až máme rúbať.

— Ešte týždeň, a môžu nás mať tu radi.

Prsia sa mu dvíhajú sebavedomím a slabiny chvejú žiadostivosťou ako žrebcovi, ktorý zvetril čriedu kobýl. Mocný to chlap. Pekný, široký a rovný ako svieca. Stojí podopretý nad robotou, na tvári má úsmev mäkuškej, načuchranej čečiny a v očiach všetko ševelenie a hmýrenie života okolo. Povedať mu niečo nepekné bol by hriech.

— A potom sa dolu začne žatva, pôjdeme k starému a tľapneme si. Uvidíme, čo sa dá robiť.

— Vravíš, že sa mu ponúkneš na zbožné roboty?

— To sa vie. Či sa var’ nazdávaš, že si tu budem pupok opekať?

— Ej, to už veru raz nie! Držím s tebou, chlapče, — a tľapol som ho z celej sily po pleci.

Rehoce sa mi na plnú papuľu a všetkých tridsať dva zubov svieti mu bezbožne a vyzývavo.

— Uvidíme, čo sa dá robiť.

— Neboj sa nič. Starý sa dá nahovoriť, keď uvidí na dvore chlapa, súceho k dievke i do gazdovstva.

— A keď sa nedá?

— Dajsamibože — nájde sa inakší spôsob. Nejedna sa zhŕdala a… pfi, pfi, pfi, — pľujem si s chuťou do dlaní a bol by som si podskočil od radosti.

Íverky vystrekli spod sekery a robota kypí ako mlieko z panvice. Život je krásny a prostý. Sú veci, ktoré patria k sebe, lebo sú si odprvoti určené. Nájdu sa a spoja a neodlúčiš ich. Ako sekeru od dreva, chlapa od ženy, zrno od zeme. O tomto netreba rozmýšľať, lebo je to prosté a je to tak.

Dni sa prehrýzajú robotou k posledným stromom v šlôgu a noci obnažujú svoje čierne loná. Kdesi dozrieva jablko na strome a kdesi klope chlapská ruka na odchýlenú obločnicu.

Nikto z nás nemyslí na chrchliaka. I na jeho hnusné reči sme zabudli. Obrázky, čo vyťahoval v posledný večer z vrecka, prezrádzali síce jasne jeho nečisté myšlienky, ale ani na obrázky nemyslíme. Všetko je v najlepšom poriadku.

V sobotu na obed balíme si už tanistry a čakáme iba na faktora s výplatou. Jašek je vyholený a vymydlený, akoby mal ísť rovno odtiaľto na sobáš. Po obede dlho sa pľačkal v potoku, v zátočine, kde voda padá zo skaly do dvojmetrovej hĺbky. Hádzal a plieskal rukami okolo seba, smial sa, prskal a vyrážal podivné škreky, akoby ho niekto popod pazuchy šteklil. Potom vybehol na breh a skákal nahý a celý biely z kameňa na kameň popri vode až na poľanu, zaliatu slnkom. Voda sa na ňom perlila zo všetkých strán, ako tam behal a hádzal kamienky ponad jedľu, čo stojí konča koliby. Tešil sa ako žiak na vakácie. Skúšal všelijaké bláznivé pohyby, preskakoval borievky, chodil po rukách, zavesil sa na mocnú haluz a hojdal sa na nej ako opica. Čím viac sme sa smiali jeho hlúpostiam, tým bol samopašnejší a jeho kúsky krkolomnejšie.

Potom si spomenul na zajtrajší deň, zvážnel, starostlivo sa obliekol do sviatočných šiat, zviazal si veci do batôžka a natiahol sa do tône za kolibou. Myslím, že si chcel znova a nakoniec zopakovať pekne po poriadku, čo ho čaká zajtra a pozajtre, rozmyslieť si ešte raz, čo jej povie, ako jej to povie, čo mu ona odvetí a čo urobí, keď sklopí pred ním zrak a začervenie sa až po uši ako pivónia.

Toto všetko si akiste zopakoval a potom pokojne zaspal, lebo všetko bolo jasné a nikde nenarazil na háčik, s ktorým by nebol počítal.

Madlušovci namastili si krpce ovčím maslom a vyložili ich na slnko, aby masť pekne vsiakla do remeňa. V takých krpcoch chodí sa ako v perine. Potom zahasili oheň v kolibe, vyniesli riad a zabili dvercia klincami. A keď už naskrze nemali čo robiť, sadli si pod stenu a usilovali sa odtiaľ porátať pne v šlôgu, s ktorým sme sa lúčili.

Konečne prišiel faktor. Zadychčaný, spotený, s palicou v ruke a s klobúkom v tyle. Ostril som si práve sekeru a robil som sa, že ho nevidím, kým nezastal predo mnou. Bol zrejme veľmi vzrušený. Vstal som zo slušnosti a pozdravil ho. Podíval sa na mňa spod šatky, ktorou si utieral čelo, akoby ma videl po prvý raz v živote. Potom sa splašene rozhliadol, obišiel kolibu, oddrapil dvercia a vošiel dnu.

Vstúpil som za ním.

— Kde je? Kam sa podel? — vybuchol prudko a surovo.

— Koho hľadáte?

Myslím, že som sa zdal hodne hlúpy, lebo pozrel na mňa zlostne, netrpezlivo opakoval otázku a zaklial ako paholok.

— Niet ho tu? Há?

Bál som sa o Jaška. Zastával som mu cestu k nemu.

— No čo, starý trkvas, prehltol si si jazyk?

— Ja, — vravím a robím svätú tvár, — neviem, koho hľadáte.

— Nevieš? Veď ti ja poviem.

A vtedy mu už žily navreli na čele a celý sa triasol od hnevu. Začal zúrivo rozhadzovať čečinu na pričiach a pichať do nej palicou.

— Gazda, — vravím trochu pohoršene pre tú jeho zúrivosť, — ak sa nazdávate, že tu niekoho skrývame, mýlite sa. A ak hľadáte toho… toho… chrchliaka, čo ste ho chceli tuto zaškrtiť — ten tu nebol.

Vravím mu to pokojne, naladiac tvár na najzmierlivejší výraz. Ale do neho akoby pichol. Sliny mu vyprskli z úst a blíži sa ku mne s palicou v zdvihnutej ruke.

— Čo, nebol? Odkedy nebol? Vrav, lebo… — a dvíha bakuľu.

Už som sa nazdával, že ho musím obuchom klknúť. Držal som stále v ruke sekeru. Podíval som sa na ňu kosmo a trochu tuhšie stisol porisko v dlani. To ho, zdá sa, zarazilo. Zastal a opakoval zúrivú otázku:

— Odkedy nebol? Vrav!

— Skoro tri týždne, ako odišiel.

— Kam?

— Skaza ho vie.

— Ja ti dám: Skaza ho vie! Všetci máte v tom prsty, lotri naničhodní.

— Dajte si pozor na ústa, gazda, lebo… — začína ma dojedať jeho nadávanie. — Najprv nás vyplaťte, potom sa pozhovárame.

— Čo? Ešte vyplatiť? Okradnú človeka, zbojníci, a ešte majú smelosť pýtať výplatu. Povedz: boli ste s ním dorozumení?

— O ničom, gazda, neviem, — pokúšam sa naposledy ovládnuť. — Ak nemáte peniaze pri sebe, prídeme si zajtra sami. Ale teraz sa už practe, lebo…

Madlušovci pozreli významne na seba a stavajú sa ku mne. Jašek pribehol rozospatý a díva sa nechápavo raz na faktora, raz na nás. Faktor ustupuje.

— Len si príďte, všiváci, lotri, dám vás žandárom! Jeho hlas je menej istý a jeho pohyby opatrnejšie.

Ustupuje zadkom z koliby.

— Gazda, — vravím za ním, — povedzte, čo sa stalo, a nevyhrážajte sa bez príčiny.

Vtedy už bol na prahu, nahnevane zachlopil dvercia a ešte raz si odľahčil Kristom, Máriou a všetkými svätými.

— Pán gazda, pán gazda, — Jašek bežal za ním a kričí spomedzi dverí: — Pán gazda, počkajte!

Faktor sa obracia a zdrap nádeje vyhládza mu zhúžvanú tvár.

— Pán gazda, nepotrebujete pomoc na zbožné roboty?

— Bozaj ma i so svojimi zbožnými robotami, — odvrkol mu pomedzi zuby a zlostne si odpľul do cesty.

Dívame sa na seba ako teľce. Potom ktorýsi z nás hodil rukou, ako že sa nás celá vec netýka. Možno, že sa netýka, ale predsa nám nedá pokoj. Jašek je celý zronený; zdá sa, že si uvedomuje iba to, že jeho plán je pochovaný. Ja rozoberám znova celý výstup ako snop, do ktorého sa zapotrošila ihla. Prečo sa zháňal za chrchliakom? Okradol ho? Vyzradil naň niečo? Nič sa nezdá dosť pravdepodobné.

— Skúsim ešte raz zajtra, — rozhoduje sa napokon Jašek, — pomoc iste potrebuje; čert by bol v tom, aby ma nevzal.

— Dobre máš, chlapče. A bez výplaty neodídeme. Pôjdeme s tebou.

Vtom mi začnú zvoniť v ušiach chrchliakove slová z posledného večera: „Takto by jej to svedčilo najlepšie,“ a beťárska predtucha roztancuje sa mi v hlave ako brok v hrkálke. Nevyslovil by som za svet, čo mi práve prišlo na myseľ, prehrýzam zlovestné špenie na jazyku a vravím, ako sa dá pokojne:

— Hádam, bude lepšie, keď pôjdeme ešte dnes.

— Nedbám, ak myslíte, že bude lepšie.

— Uvidíme, čo sa dá robiť.

— Uvidíme.

Bolo to tak, ako som si myslel. Chrchliak bol preč. A s ním faktorova dcéra i faktorových tisíc zlatých. Bola toho plná dedina. Všetky reči stekali do krčmy ako jarčeky hnojnice zo dvorov do priekopy popred domy. Stačilo ti ta vojsť, a zapadol si po uši do tých klebiet a škodoradostných ľudských rečí. Keby sa ťa celý prípad netýkal, mohol si sa v ňom váľať a miesiť ho s pasiou ako vykysnuté, lupkavé cesto v koryte. Krčmár si už na to vysúkal rukávy, stal za stolom a rozkladal na ňom všetky podrobnosti od začiatku do konca. Lepil ich dovedna, upravoval, formoval, tľapkal a slinil ako pekár rožky a žemle. Mal už toho pred sebou peknú hŕbku. Rekonštruoval znalecky celý priebeh únosu i krádeže a znova a znova ho vykladal načúvajúcim hosťom, dopĺňajúc stále nové detaily a výmysly.

Začalo sa to ešte tej noci na regrútskej zábave. Sotva sme odišli po neslávnom Jaškovom výpade medzi tancujúcich, spustil chrchliak jednu z tých svojich pesničiek, čo ti vedela zájsť za nechty a celého ťa rozhegať. Rozprávam tu len to, čo som počul z druhých úst, ale dobre si viem predstaviť, aký dojem urobil na tú chasu. Chlapi neboli ešte natoľko ožratí, aby mu boli pri prvom slove zapchali papuľu, a dievky boli akiste dosť rozgurážené, aby ich ten chrchliakov spev pošteklil, kde sú najcitlivejšie.

Viacej, pravdaže, nepotreboval. Skončil nôtu, vstal a zahral si na gavaliera.

— Na vlastné oči som videl: celú zlatku hodil Cigánovi do basy, — duší sa hostinský a dáva pozor, aby nejako neprelial rovášik na rumplíku. — A potom, videli sme všetci, prešiel rovno k nej a poklonil sa jej ako princeznej: „Smiem prosiť, slečinka?“

— Hahaha, slečinka!

— Čuš, somár, čože ty vieš o spôsoboch. „Smiem prosiť, slečinka?“ a poklonil sa jej do pása. Pravdaže, bola hneď na mäkko.

— Vidí pred sebou pánika, ulízaného, navoňaného, ani sa jej o takom nesnívalo.

— A čo potrebuje taká sopľa viac? Chlapa, ktorý sa s ňou dlho nemazná.

— Čuš, vravím: celú noc sa vrtel okolo nej. Nahučal do nej viac, ako vedela pochopiť.

— A nad ránom stretli ich Kokavci až na Vlčej jame.

— V starého stodole, hehehe!

— Dobré miesto si vybrali.

— Naučil ju ešte tej noci duchov vyháňať.

— Iste sa s ňou dlho nemaznal.

Babrali sa v tom svojimi svinskými rypákmi, kým nevychnutnali každý detail a každú možnosť. Potom si štrngli a začali znova. Zrejme sa im dobre pilo na takú mastnú stravu.

— A od tých čias chodil za ňou každý večer, noc čo noc.

— Zlízal kocúr smotánku.

— Ibaže mu bolo nepohodlné loziť každú noc oblokom a čakať, kým ho starý vystrežie. Vyhútal iný spôsob. Vedel, že mu starý dcéru nedá. Vzal si ju teda sám. Nedalo mu mnoho roboty obalamutiť ju. Sama mu iste pomohla aj k tej tisícke.

To znelo pravdepodobne. Sotvaktorý z nich poznal chrchliaka, ale nič by som sa nečudoval, keby bolo pravda, že mu faktorova dcéra sama vliezla do siete.

— Počuješ, chlapče? — vravím Jaškovi potichu a rovno. — Tu sa už nedá nič robiť. Poď, vyspíme sa.

Vravím mu to rovno, ako chlap chlapovi. Ale on na mňa ani nepozrie. Sedí ho tu iba polovička. Druhá polovička spadla kamsi — pod stôl — neviem kam, neviem kedy. Chlap sa rozčesol odhora nadol; kosti a mäso sú tu, sedí za stolom, opiera sa o ruku, ale to ostatné, čo bolo za tým, sa kamsi podelo, a chlap pritom ani nemukol.

Objednávam liter.

— Tu máš, napi sa.

Pije na dúšok, ako vodu.

Znova mu lejem a on znova pije. A keď už mal dosť v sebe, beriem ho popod pazuchy a vediem ako decko. Cestou ho víno tak rozobralo, že keď sme došli k stodole, kde sme si vyhliadli nocľah, musel som si ho prehodiť cez plece a vyniesť ako vrece zemiakov hore rebríkom. Zobul som mu baganče a uložil ho pekne do mäkkého ako nemluvniatko. A naraz ma pochytil strach: kládol som mu ruku na srdce, načúval jeho dych, posvietil som si zápalkou a držiac ju hodne vysoko, díval som sa mu do tváre, ako tam ležal bez pohybu, bez znaku života, vystretý, akoby ho na ražeň stokol a krútil nad pahrebou, až sa celý zoškvaril a scvrkol, líca mu vpadli a hlava odkväcla na plece.

Sedel som tam nad ním a držal ho za ruku, kým ma únava neprevalila vedľa neho do sena.

Zobudil ma šuchot a šramot, keď liezol dolu rebríkom.

— Čože mátaš tak zavčasu?

Stojí nehybne pod rebríkom, obutý, s tanistrou na chrbte. Díva sa na mňa spoza mreží bolesti, ktorá mu natiahla kožu na tvári a zmenila ho do nepoznania.

— Vari by si nenechal starého Sojčiaka samého po tom všetkom?

Usmial sa trpko, akoby som to od neho žiadal a on mi chcel vyhovieť, nasilu a s premáhaním.

— Tak čo? Kamže si sa vybral? Mohol by si aspoň na výplatu počkať.

Hodil rukou, ako že nieto na čo.

— Dobre teda, chlapče, myslíš si svoje. Ak chceš ísť za ňou, nedbám. Ale ja zostanem tu.

— Tak zbohom sa majte, — zapína si prusliak pod bradou a chystá sa vykročiť.

— Počkaj ešte, musím ti čosi povedať.

Kľačím na zrube nad rebríkom a hovorím k nemu zhora ako z kancľa. Vidím na ňom, že by som ho ničím pri sebe neudržal. Ale nechcem, aby si myslel, že mi je jedno, či odíde, alebo zostane.

— Choď teda v mene božom. Ale vieš, kde ma nájdeš, keby si niečo potreboval. Nechcel som si už znova začínať s tou vdovicou tu, nesvedčí sa mi už myslieť na také veci, ale kvôli tebe vydržím ešte jednu zimu. Myslím, že sa tu skôr dozviem nejakú novinku o tej tvojej panenke. Budem vartovať otca, ten najskôr niečo vyňuchá. Potom ti dám znať, len oznám, kam ti ju mám poslať. A tu máš… na. — Vytiahol som spoza opaska mešec a hodil som mu ho k nohám. — Odpáraj futro, nájdeš tam papier a v ňom stovku. Bude napáchnutá dohánom, ale je pravá. Odkladal som si to na staré kolená.

— Dobre, — vraví potichu. — Ak budem potrebovať, vezmem si z nej. Tak zbohom sa majte.

— Počkajže, — volám za ním a nakláňam sa zo zrubu, aby som ho mal bližšie. Popchlo ma čosi, aby som to, čo mu chcem ešte povedať, pokladal za mimoriadne dôležité:

— Chcem ti ešte povedať, že nech sa stane čokoľvek, budem na takto rok, rovno na Brtomila, v tej kolibe pred Bystrou, kde sme toho roku rúbali… Budem tam celý deň a celú noc a budem ťa čakať. Možno neprídeš, možno ti to vravím zbytočne, možno si na takto rok ani nespomenieš na starého Sojčiaka. A žičím ti, aby si nemusel naňho spomínať. No ak ťa život privrzne, ak sa dostaneš do klepca, zíde ti na um, že na svätého Brtomila nájdeš v kolibe pred Bystrou niekoho, kto s tebou zmýšľa dobre a kto ti azda bude vedieť pomôcť… Tak, a teraz choď spánombohom.

— Ďakujem, strýko. Zdravý ostaňte. — Cítim v jeho hlase, v jeho krátkom pohľade viac ako prostú vďaku. Odvraciam tvár a premáham sa, aby som sa naň viacej nepozrel:

— Zbohom, chlapče… Chvíľa možno vydrží; časy sú stále…

Keď sa obrátil, díval som sa za ním dlho zo zrubu, ako kráčal nečujne po mokrej tráve dolu k hradskej, nezastavujúc sa ani neobzerajúc. Jeho postava pomaly sa zmenšovala, splývala s rannou hmlou. Bola čoraz menšia, čoraz nejasnejšia, až napokon sa celkom stratila. Nebolo jej viacej a nebolo viacej na čo sa dívať.