ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Madlušovci spali. Chrchliaka dosiaľ nebolo v kolibe. Tým lepšie, reku…

Prišiel až v pondelok na mraku. Zďaleka bolo vidieť, ako sa nafukuje. Vyvalil sa na priču, prehodil si nohu cez nohu, hvízdal si, akoby bol v kolibe sám, a čochvíľa vyťahoval zrkadielko, pozerajúc sa doň. Schválne si zavesil lampáš nad hlavu, aby sa lepšie videl.

A potom začal vyťahovať z náprsnej tašky oplzlé obrázky. Mal ich celú zbierku.

Rozložil si ich v rukách ako karty na hranie a so zrejmým potešením začal ich študovať. Pchal si ich najprv pod nos, dívajúc sa zblízka na všetky detaily, potom sa v nich kochal z diaľky, držiac ich v natiahnutej ruke, zrejme s úmyslom, aby sme i my videli tú jeho galériu. Vyvracal pritom hlavu, žmúril znalecky očami a mľaskal jazykom, akoby každú zvlášť koštoval.

— Takto by jej to svedčilo najlepšie, — rozhodol sa napokon a luskol prstami. — Čo povieš, starý? Bez toho vejára, len v pančuchách, tuto s malou zásterkou a v klobúku. Klobúk je dobrý… Mohol by byť s perom… Povedz.

Prevalil sa na bok a pchal mi pod nos jednu z tých potvor.

Chystal som si práve večeru. V jednej ruke som mal zemiak, v druhej nôž. Pozrel som na obrázok a potom na nôž. Na nešťastie mal tupý, okrúhly koniec…

— Pravda, najlepšie by jej svedčilo bez zásterky, ale to zas nejde, móres sa musí zachovať, — brblal ďalej. — Myslím, že by som s ňou dva-tri roky vydržal. Spočiatku bolo by treba na ňu vynaložiť pekný groš; rozumie sa, v handrách taká slečinka nemôže chodiť, ale to by sa chytro vrátilo.

Čert vie, kam mieril svojimi rečami. Ak nás chcel vydráždiť, aby sme ho na mieste uškrtili, tak sa mu to, na moj dušu, skoro podarilo. Nebyť toho, že som si nechcel babrať ruky pred večerou, dávno by som ho bol zahrdúsil.

O svoju večeru sa, pravda, nestaral. Čakal, ako vždy, že sa mu ulezie od niektorého z nás. Vedel byť v týchto veciach náramne bezočivý. I toho večera… Keď zbadal, že si hotujeme večeru, vstal z brloha a začal rad-radom nazerať do hrncov. Nad každým zmrštil opovržlivo nos; dobre, že doň nenapľul. To už starší z Madlušovcov nevydržal. Chvíľu sa na neho díval od chrbta, potom rozvážne zodvihol nohu a kopol ho okovaným krpcom doprostred zadku. Nech ho kopne trochu slabšie, zaryje nosom rovno do pahreby. Takto preletel bez škody na druhú stranu ohniska.

Rozumie sa, že sme sa všetci rozrehotali na plné ústa. Celá tá krátka procedúra bola tak šikovne vyrátaná, akoby si ju bol videl na javisku.

Vzápätí sa chrchliak pozbieral, zvrtol sa niekoľko ráz na mieste ako pes na kutisku, potom schytil horiacu hlaveň a hnal sa s ňou na staršieho Madluša. Ale skôr, ako k nemu pribehol, zodvihol Madluš znova veličizný krpec, rovno proti chrchliakovej papuli. Ešte krok, a vybije mu všetky zuby. Ani by pritom okom nežmurkol.

Ale práve ten krok chýbal chrchliakovej odvahe. Zastavil sa a zahrozil výhražne päsťou.

— Počkajte, všiváci, ja vám ukážem! — a vybehol s horiacou hlavňou z koliby.

Madlušov krpec sa zasa zvážil k zemi. Pozreli sme na seba a náhle nám všetkým zmrzol smiech na tvári.

— Ej, bohuprisám… — povedal mladší Madluš sčerstva, vyskočil a schytil vedro s vodou.

Všetci sme vedeli, čo to značí. Nad kolibou, ani na sto krokov, začína sa šlôg. Je tam plno suchého raždia, okliesnených haluzí i vyschnutého naštiepaného dreva v krásnych, rovných štôsoch. A je tam i kôra, suchučká ako slama, poukladaná v dlhých, súvislých, odspodku i od vrchu vetrom predúvaných koňoch. Práve zajtra majú po ňu prísť kôrkári. Stačí iskra a…

Jašek schytil sekeru, ja akúsi žrď a starší Madluš kotlík s vriacou vodou.

Netrvalo to ani desať sekúnd. Nestihol odbehnúť ani na päťdesiat krokov. Mladší Madluš s vedrom vody ho už doháňal. Vtom sa tá potvora zohla, nastavila Madlušovi nohu a ten — aký dlhý, taký široký — vystrel sa na zem. To isté chcel spraviť staršiemu. Ale ten ho na svojich dlhých nohách preskočil ako barana.

A teraz stoja proti sebe.

Chvíľočku.

Madlušova tvár v žiare horiacej hlavne, ktorú drží chrchliak vysoko nad hlavou, je hrozná.

Vzápätí ozve sa zjačanie a potom strašná kliatba.

Keď sme dobehli, chrchliak sa zvíjal na zemi, kopal a hádzal rukami. Starší Madluš stojí nad ním s prázdnym kotlíkom v ruke a vysvetľuje pokojne:

— Bolo tam ešte trochu vody, obaril som ho… — A dokladá: — Prasa.

— Chyťte ho, strýko, — vraví Jašek a berie ho za nohy.

— Daj pozor, kope…

Ledva sme ho zvliekli do koliby; hádzal sa, akoby mal nedobrú.

Obarenie nebolo také zlé; trochu na pleci a na ľavom líci. Ostatok chránili šaty. Ale zato jačal, akoby ho na nože bral. Celú noc sme ani oka nezažmúrili.