ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľahko sa ti povie: Najbližšie je Prešporok. Ale nerátal si vôbec s tým, koľko je tu všade krivých uličiek, strmých schodov, koľko tmavých kútov a záludných priechodov v starých a škamravých domoch. Cez deň zdá sa to všetko náramne nevinné a celkom prítulné. Ale v noci začne sa to tu hýbať a hemžiť podivnými, váhavými tôňami. Vynorujú sa nečakane dva kroky pred tebou z temných dier a lezú ti oproti ako veľké, lenivé a hladné vši. Za každým rohom číha na teba v slizkej tme čosi odporné, záškodné a plazivé. Prechádzaš takou ulicou s napätým sluchom, ostražite, pripravený každú chvíľu uskočiť.

A v prvé dni vskutku som aj uskakoval do svetlejších častí mesta. Utierajúc si chladný pot z čela, díval som sa potom ukradomky po tvárach okoloidúcich, hľadajúc v nich niečo príbuzného svojim zmäteným pocitom. No zrejme každý okrem mňa cítil sa tu celkom bezpečne a isto. A predsa: vedel som i ja, po čo som sem prišiel a kde to mám hľadať. Čoho sa teda ľakám a pred čím ustupujem?

Vec je vlastne veľmi jednoduchá: odjakživa som mestu vyhýbal a naďaleko ho obchádzal. Jeho prostredie nezdalo sa mi nikdy vhodným živlom pre človeka našských spôsobov.

Láry-fáry, pomyslíte si, aká odrazu háklivosť, aká útlocitnosť. Ale ja vám vravím, že je to nie nijaká háklivosť, nijaká útlocitnosť. Človeku, ktorý bol naučený dívať sa ľuďom prosto do očí a volať veci pravým menom, ťažko príde odrazu sa všelijako vykrúcať, obšmietať a brať medzi prsty ihlu, keď bol privyknutý narábať kolom a sekerou.

Ale nechajme to. Nikam by sme sa takýmto mudrovaním nedostali. Vráťme sa k tomu, o čom sme začali, k tomu, po čo som sem prišiel.

Hej, lenže práve v tom je háčik. Prišiel som sem za Etelkou, kvôli Jaškovi a kvôli tomu, aby sa na svete uskutočnilo kus čistého, neľstivého života. A teraz si predstavte, že toho, kto má byť účastný tohto života, čistého a neľstivého, máte nájsť tu, v niektorej putike, niekde v kúte na zaparenom smetisku, vo vykričanej štvrti. Predstavte si, že jedna z tých plazivých a temných postáv môže byť práve tá, ktorú hľadáte. Neviem, či by vám tiež nevystupoval na čele studený pot, či by ste tiež v rozhodnej chvíli nezutekali na miesta svetlejšie a príjemnejšie.

Videl som svoju úlohu na začiatku tohto príbehu oveľa jednoduchšie. Iba teraz som zbadal, že ani zďaleka nie je taká jednoduchá. Bol som namojveru prekvapený, že sa tu odrazu žiada od človeka čosi ako obeť, čosi na spôsob hrdinstva. Hej veru, musím sa na svoju úlohu, ako sa patrí, pripraviť. Spoliehať sa na to, že jedného dňa naďabím znezrady na chrchliaka s Etelkou, bolo by také, ako sa spoliehať že jedného dňa stretnem tu na Vydrici Michala archanjela.

Predovšetkým, i keby som ich stretol, chrchliak by sa Etelky iste ľahko nevzdal. Je to preň príliš mastná kôstka, aby ju odhodil, kým ju dokonale nevycmúka. A potom: Ako môžem vedieť, že Etelka bude s mojím plánom súhlasiť? Čo, ak sa v chrchliakovej spoločnosti cíti celkom príjemne? Budem ju môcť prinútiť? Budem ju môcť odvliecť k Jaškovi nasilu?

Sakramentsky pomotaná história!

Najprv sa teda musím postarať o príhodné zamestnanie, ktoré by mi dovoľovalo pobudnúť v meste tak dlho, ako bude treba.

Mnoho som si vyberať nemohol. V prístave nosili opálení, polonahí lagani vrecia zbožia z vagónov na lode. Začal som nosiť i ja. Od rána do mraku. Celých dvanásť hodín denne. Dozorca s ceruzou a papierikom stál pri vchode do podpalubia a robil čiarky za menami. Každá čiarka značila grajciar. Ak si vzal odrazu dvoje vriec, boli to dva grajciare. Ak si sa naprázdno vracal behom, mohlo to byť do večera tristo čiarok, tristo grajciarov, celé tri zlatovky. A večer necítil si potom chrbát a hlavu si mal ako šop. Ale tri zlatky, tušil si, budú dobré. Minieš z nich denne najviac jednu, dve ti zvýšia.

Večer by si sa s chuťou vyvalil na posteľ a prv než by ti hlava odkväcla na vankúš, drichmal by si ostopäť. Lenže večer čaká ťa nová robota, dôležitejšia ako tá, čo konáš cez deň. Musíš prekutávať rad-radom všetky putiky a všetky tmavé diery. A musíš to robiť pekne sústavne a statočne, pretože to je prvý podnik tvojho života, ktorým môžeš vykúpiť svoju čiernu dušu z pekelných múk.

Nosíš teda vrecia v prístave. Deň, dva… teraz je to už desať dní. A večer obchádzaš pekne po poriadku putiky a krčmy. Spoliehaš sa už pritom trochu na svoj nos, ktorý si pomaly začína privykať na nové zápachy. Niekde len hlavu vstrčíš medzi dvere, inde zaváhaš, vojdeš a objednáš si kalištek horkej. Často zadriemeš nad poliatym stolom a nespamätáš sa, len keď ťa čašník drme za plece: „Hej, starý, vstávať, zatvárame!“

Tu sa potom ospalo vytackáš na ulicu a preklínaš ľudskú prirodzenosť, ktorá nevie vydržať chvíľu bez spánku. Možno práve v ten večer si ju prepásol, možno sedela vedľa teba, kým si drichmal…

Tých desať dní to bolo ako desať ošarpaných, vyhladovaných odsúdencov na smrť, zavretých spoločne do tmavej, zatuchnutej cely. Zbili sa tu do zúfalej gundže v najvzdialenejšom kúte svojho väzenia a drkotajúc zubami, načúvali strašidelným krokom kdesi na druhom konci svojho umučeného vedomia.

Potom som sa odhodlal osloviť jednu z tých, o ktorých som predpokladal, že majú spoločné remeslo s Etelkou. Schválne som si vybral takú, čo sa zdala skúsená a robila dojem, akoby si viedla zoznam všetkých ľudských hriechov a nerestí. Prisadol som si k nej a pokúsil sa nenápadne opísať jej tú, ktorú hľadám. Vypočula ma so znalecky prižmúrenými očami, a prv než vypila druhý kalištek, čo som jej objednal, rozsvietilo sa jej v hlave:

— Á, Eržiku hľadáš, viem…

— Nie, reku, Eržiku; Etelka sa volá.

— Eržika alebo Etelka, všetko jedno. Poznám ich všetky. Poď, zavediem ťa k nej.

Zapochyboval som o jej pravdovravnosti, no šiel som poslušne za ňou hore Zámockými schodmi a čudoval sa trochu, prečo som vlastne už dávno neskúsil túto cestu. Nestihol som si ani dobre uvážiť situáciu, do ktorej sa o chvíľu dostanem, keď ma už moja spoločnica strkala do akejsi kutice, veľmi dusnej a tmavej, zaparenej miešaninou najodpudivejších zápachov.

Stál som chvíľu bezradne v úplnej tme. Potom moja spoločnica zažala petrolejovú lampku, a hľa, na úzkom diváne ozaj ktosi leží dolu bruchom. Lenže tento ktosi nezdá sa byť Etelka. Predtucha, že som oklamaný, sa zosilnila, premôžem zdráhavosť a jedným pohybom obrátim telo na diváne horeznačky. Pár vyjavených, žmúriacich očí a vzápätí vyvalí sa z doráňaných úst prúd nadávok. Trielim odtiaľ ani zajac.

Od tej chvíle dal som si pokoj s podobnými pokusmi. A, čo najhoršie, pomaly prestával som veriť, že Etelku vôbec nájdem. Nosil som ďalej vrecia a večerami túlal sa po uliciach, ale oboje strácalo už zmysel.

*

Raz v nedeľu, keď v prístave zatíchol škripot žeriavov, zatúlal som sa znezrady do ktoréhosi kostola.

Eh; kdeže, nechcem sa tváriť, že som sem vošiel z nejakej hlbšej potreby. Ale kto chce, môže v tom, čo sa potom stalo, vidieť pekný príklad podivných ciest prozreteľnosti, čosi ako takzvaný prst boží.

Postavil som sa k jednému z vysočizných stĺpov, poobzeral sa dookola a vozvysok a začal hútať, aká to musela byť huncútska robota zbudovať takéto stavisko. Ako tak blúdim zrakom sem a tam, neviem kedy ani prečo, začalo ma zrazu čosi omínať. Pozornosť sa rozptýlila a len akýsi zdrap z nej zakvačil sa na čudnej predtuche, ktorá ma náhle celého zaujala. Hľadal som v pološere tápavým zrakom predmet, ktorý ju mohol vyvolať. Niekde zhora niesol sa dôverný hlas organa, oknom v priečelí prenikal snop farbistých lúčov a zďaleka, spred oltára, ozval sa chvíľkami zvonček, ktorý svojím všetečným „cing ciling“ čudne rozrušoval sviatočnú náladu. Ale to všetko nebolo to pravé. Čosi iné ma znepokojovalo.

Díval som sa teraz k jednému z vedľajších oltárov. Díval som sa ta uprene, no až po dlhej chvíli bezradného tápania v dojmoch som zbadal, že tam kľačí chrbtom ku mne ženská postava a že práve tá postava (možno som ju zočil hneď pri vstupe do kostola) priťahuje moju pozornosť. Od tej chvíle nejasná predtucha, čo ma znepokojovala, zmenila sa v pocit veľmi určitý a mocný, ktorý ma nezadržateľne priťahoval bližšie k oltáru.

Pustil som sa ta na prstoch, usilujúc sa narobiť čo najmenej hluku, aby som nezaplašil svoje tušenie. Kútikom triezveho vedomia presviedčal som sa síce, že sa istotne mýlim, že kráčam k cudzej, celkom neznámej ženskej, oblečenej po mestsky a podľa módy, ktorá nemôže byť v nijakej súvislosti s týmto príbehom, no celou ostatnou bytosťou bol som priťahovaný bližšie, čoraz bližšie.

Zastal som pár krokov od nej, šikmo za jej chrbtom a čakal som nedýchajúc. Po dlhej chvíli zdvihla hlavu, placho sa prežehnala, potom vstala, položila na samý roh oltára, k nohám umučeného svätého Šebastiána, kytičku fialiek, obrátila sa a náhlymi krokmi, so sklonenou hlavou prešla popri mne.

Áno, nemýlil som sa. Bola to ona.

Celkom iste to bola ona, Jaškova Etelka.

Ale, panebože večný, ako sa človek premení za jediný rok! Keby som ju nebol videl vtedy na regrútskej zábave, povedal by som teraz, že je to prinajmenej… no slečinka samého vicišpána. Bledá, s hlbokými tmavými očami, s tvárou… no, ľudia boží, s tvárou ako Panenka Mária, oblečená… ech, kdeže by som vedel pomenovať všetky tie gráty, čo mala na sebe: boa a pštrosie pero za klobúkom a hodvábnu naberanú sukňu, taštičku a slnečník. Slovom, vicišpánova slečinka.

Toto, hľa, bolo teda niečo, s čím som nerátal. Znovu mal som pocit, že ma ktosi nehanebne oklamal, a hodnú chvíľu som váhal, či sa mám pustiť za ňou.

„Načo by si to,“ hútiam si, „robil. Tu sa, ako vidíš, stala premena, zázrak akýsi, ktorým ti Lucifer či svätý Krišpín skrížil všetky plány. Spakuj svojich sedem slivák a choď Jaškovi povedať, aby si dal pokoj, že z Etelky je dáma, ktorej on, pekne prepytujem, nie je hoden ani ruku pobozkať.“

Potom však čosi ma popchlo, aby som sa nevzdával tak lacno. Vybehol som z kostola a stihol som ju ešte zočiť ako zahýnala za roh. Pustil som sa za ňou. Bol som už dva kroky od nej, už som sa jej chystal prihovoriť, no vtom som sa odrazu zháčil: uvedomil som si, aká je ona vycifrovaná, a ja aký som trhan. Hoc som mal svoje najlepšie šaty, vyzeral by som vedľa nej iste ako strašiak. Poškrabal som sa poza uši a spomalil kroky. No neprestal som ju váhavo sledovať. Po chvíli zahla z námestia do bočnej ulice a zamiešala sa do prúdu ľudstva, čo tu každej nedele promenuje. A tu som zbadal (keby som bol radšej na mieste oslepol), tu som zbadal, ako chvíľami dvíha hlavu a díva sa bokom spod mihalníc po mužských, čo idú okolo. Mužskí zvolňujú krok, obracajú sa za ňou a z času na čas obracia sa i ona a odpovedá na ich tázavý pohľad ľahkým, sotva znateľným úsmevom. Ak chceš, môže to byť prisvedčenie na celkom jasnú otázku, ak nechceš, môžeš v tom vidieť iba príjemný omyl, úsmev, ktorý patril niekomu inému. Konečne, v tom šumote a vírení, čo ťa obkolesuje, málo na tom záleží; ľahko sa stratí takýto drobný, letmý úsmev.

Dajsamibože, ľahučký, drobný úsmev.

Keď sa na chvíľu zastavíš na kraji chodníka a zadívaš na to mrvenie okolo, zbadáš, že vlastne ten úsmev je len chabý začiatok, niečo celkom vedľajšie, skoro zbytočné, čo môže a nemusí byť, a že to hlavné príde potom. Hľa, ľudia, čo sa tu motajú a obtierajú jeden o druhého, vedia napospol už dávno, na čom sú, čo od seba môžu čakať a jeden druhému poskytnúť. Je to tu všetko pekne vystavené ako na tácni. Akoby popri sebe chodili nahí a len sa oceňovali, váhali trochu, vyberali si, kým sa rozhodnú.

„Pekná prasacinka,“ pomyslel som si. V porovnaní s týmto tu zdalo sa to, čo som videl v krivých uličkách pod hradom, dokonale nevinné. Alebo aspoň zjednodušené a úprimné. „Toto tu je opravdivý jarmok. Tamto bol len úbohý, chudobný krám.“

A ako som tak za ňou šiel a toto všetko si uvedomil, zatočila sa mi načisto hlava, a na moj pravdu, nevedel som pomaly, kde som ani čí som, takže keď som ju náhle zbadal, ako zabočila pod starú ťažkú bránu, videlo sa mi, akoby ju bola zem prehltla, akoby to všetko bol iba zbytočný a nezmyselný sen, v ktorom sa nijakovsky nemôžeš vyznať. A toto náhle jej zmiznutie môžeš prijať ako túžobne čakané precitnutie.

Postál som chvíľu pred bránou, pretrel si oči a potom som sa pomaly a váhavo pohol k prístavu, kde v nedeľňajšom odpočinku meridzali bachraté lode hŕby obilia, čo sme do nich cez týždeň navláčili, a kde vysočizné žeriavy stáli na jednej nohe s vypätými hrdlami ako ozrutné odpočívajúce bociany.

Tak veru. Celkom inakšie vyzerá svet, celkom v inakších tónoch znie jeho nôta, keď sa ti pod nohy zrúti takýto klepec. Nazdal si sa, že ideš za určitým cieľom, ktorý je pred tebou jasný a pevný, a hľa, náhle zbadáš, že si sa dýchavične plazil za mátohou, ktorá sa ti rozplynula pred nosom ako dym.

*

Celú tú nedeľu preležal som v trudných myšlienkach v lese na pravom brehu rieky. Bol som rozhodnutý zapľuť všetko a vrátiť sa kajúcne k svojej vdovici. Tu u nej bolo to aspoň niečo konkrétne, čo ti nevypĺzne spomedzi prstov, práve keď si v najlepšom.

No večer ťahalo ma to neprekonateľne nazad k bráne, pod ktorou zmizla Etelka. Postával som tam a obšmietal neskoro do noci. Zlostil som sa pritom chvíľami na seba, nadával si do starých bláznov a bral sa preč, no zakaždým som sa sklesle vrátil a oznove som bystril sluch, oznove sa díval do tmavých okien a skúšal ukradomky kľučku na starej bráne. Bolo už skoro nad ránom (do pustej ulice začalo prenikať beláskavé šero, fasády domov, odporné ako korheľova tvár, mrštili nevyspaté mihalnice proti nadchádzajúcemu svetlu), keď na druhom konci ulice zaklepali neisté, drobné krôčky. Poznal som ju. Pritisol som sa k stene, a keď sa priblížila, zastal som jej bez slova cestu. Zľakla sa, chcela čosi vykríknuť, pritkla dlaň k ústam a náhle sa zvrtla, chcela ujsť.

Chytil som ju za ruku. Myslím, že nie veľmi nežne, bo zrazu sa začala celá chvieť ako lapené vtáča a vzápätí sa rozvzlykala.

Prišlo mi jej odrazu veľmi ľúto. Pritiahol som ju bližšie k sebe a zašeptal jej potichu do ucha:

— Poznám vás, nebojte sa ma. Neutekajte.

Zdvihla zrak a podívala sa na mňa prekvapene širokými očami. Pokúšal som sa vyzerať menej násilnícky, začal som sa jej prihovárať ľútostivými slovami a dávať jej nežné mená domácich zvieratiek: „Holúbok, vtáčatko, jahniatko moje nevinné.“ Súčasne chcel som ju pohladiť po hlave. Tu sa však prudko vytrhla a znovu chcela ujsť. Dobehol som ju a lapil okolo pása. Dychčala mi bezmocne v náručí s odvrátenou zvesenou tvárou. A náhle zavrela oči, akoby sa lúčila so svetom, hlava jej klesla, celá sa schúlila, akoby ju podťal, a celou váhou prevalila sa mi na ruku.

Lapil som ju mocnejšie oboma rukami a až vtedy som zbadal, že je podnapitá. Z ruky jej vypadol pripravený kľúč. Zdvihol som ho a zaniesol ju v náručí pod bránu. Otvoril som a niesol ju ďalej ako decko.

Na konci dlhej chodby horelo stlmené plynové svetlo. Pred jednými z mnohých dvier sa máličko pohla.

— Tu?

Poslušne prikývla. Stále ju podopierajúc, otvoril som dvere. Vtom sa strhla, vymkla sa ako vretenica a začapila mi pred nosom dvere. Zrejme už chvíľu len predstierala nevládnosť a takto mi chcela umknúť.

Lenže teraz to už na mňa neplatilo. Bol som odhodlaný dostať sa k nej nasilu. No najprv chcem to ešte skúsiť po dobrom. Zaklopem potichu na dvere a prihovorím sa jej:

— Slečinka…

Ticho. Kladiem ucho na dvere.

Oznove zaklopem trochu nástojčivejšie:

— Slečinka, otvorte.

Dnuká sa nič nepohne. Podívam sa kľúčovou dierkou. Je tam tma.

— Otvorte, slečinka, nič vám nespravím, nebojte sa.

Ticho.

— Slečinka, — volám skoro prosebne. No ona je zrejme rozhodnutá neotvoriť mi za nič na svete. A tu mi príde na um šťastná myšlienka… Pritknem ústa ku kľúčovej dierke a zašeptám:

— Etelka…

A potom chvíľu načúvam.

A hľa, na druhej strane sa čosi pohne, jemne zašramotí, nahmatá kľučku na dverách a zas váhavo utíchne.

Nazerám vzrušene do kľúčovej dierky a znovu šeptám nástojčivo:

— Etelka… Etelka… Otvorte… To som ja… od vás. Nebojte sa, doniesol som vám čosi. Potešíte sa… — Vymýšľam si množstvo drobných lží a v jednom prúde šeptám ich vzrušene do kľúčovej dierky, kým sa napokon dvere máličko neodchýlia a jej hlas… Predstavte si, po prvý raz počujem jej hlas!… Jej hlas sa ma spytuje, čože to teda všetko chcem.

— Pusťte ma, všetko vám poviem.

— Nemôžem, — odpovedá smutne.

— Prečo by ste nemohli, nič vám nespravím.

— Nemôžem, — opakuje, — o chvíľu príde… — a hlas jej zaskočí.

— Kto príde? — spytujem sa prudko.

Mlčí. Vidím však špárou medzi dvermi, že smutne zvesila hlavu. A naraz sa mi všetko vyjasní. Viem presne, koľko udrelo… Príde teda on, chrchliak… Tým lepšie, myslím si. No nesmiem sa prezradiť.

— Len na chvíľočku, slečinka; hneď zas odídem. To, čo vám chcem povedať, je veľmi dôležité. Pomyslite si, že som kôli tomu prišiel schválne z Liptova.

Strhla sa, keď počula meno svojho rodného kraja, a potom celá náhle ožila, odbehla na chvíľu odo dvier a zasa sa vrátila, celá vymenená. Pustila ma dnu.

— Vy ste z Liptova? — spytuje sa ma, pripravená počúvať o zázrakoch.

— Pravdaže, veď vám to celý čas hovorím. Či si myslíte, že by som ináč za vami liezol a nástojil, aby ste ma vpustili k sebe nad ránom?

Stojím pred ňou, vrtím v rukách čiapku a zasmejem sa rozpačite.

A ona sa červená (rozsvietila zatiaľ plynové svetlo), hanbí sa za čosi a vidím, že nepovie už ani slova. Musím teda rozprávať ja.

A na moj veru dostávam na to odrazu opravdivú chuť. Rozpovedať jej všetko po poriadku. Obzerám sa po izbe, kam by som si ako sadol, utriem si fúzy, odkašlem a začínam pekne zvesela:

— Počalo sa to lanského leta. Práve pred rokom. U vás v krčme. Pamätáte sa? Regrúti mali vtedy zábavu a vy ste boli na nej. Stáli ste tam v tej mrvenici pokojná ako obrázok, s vencom vrkočov okolo hlavy, s rumencom na lícach a s takým… s takým pohľadom… no, čo vám mám hovoriť: zakaždým, keď si na to spomeniem, neviem prísť k slovu a v hlave sa mi všetko pomúti… hehe, — smejem sa iste náramne vtipne. — Dosť na tom — (oznove zvážniem) — práve tým pohľadom… Počkajte, teraz si spomínam, už sme kdesi o tom počuli, aký to bol pohľad: bol ako rybník v Ezebon… hehe… (Oznove sa nemiestne smejem.) — Dosť na tom, ako vravím, práve v tom rybníku utopil sa toho večera môj kamarát Jašek… No áno, prečo sa dívate, akoby ste mi neverili?… Jašek Mihálik z Erdutky na Orave. Dobrý môj kamarát… (Umĺkol som na chvíľu.) Hej, tak veru, skoro sa v ňom utopil. Odrazu totiž, ako vás tam videl, vstal spoza stola a rovno k vám. Ako na motúzku.

— Ale aby som nezabudol, bol s nami aj ten… ten… no, veď viete… my sme ho volali chrchliakom, čo ste s ním potom odišli.

Tu si sadla na posteľ, ruky jej odpadli na peľasť a sedí tam ako božie umučenie. Visí pohľadom na mojich ústach. Mne samému začalo byť náhle mrkotno, zvážniem náramne a rozprávam ďalej potichu, dávajúc si dobrý pozor, aby som ju ničím nepoplašil a hlavne, aby uverila, že všetko, čo jej vravím, je čistá, svätá pravda. Nič som nezveličoval ani nič neprikladal, len som prosto rozpovedal, ako sa všetko stalo, ako bolo s Jaškom, ako ho najprv pohárom klkli, ako sme potom sedeli v krčme u Dunnera a nocou išli hore Prieslopom pred Bystrú. Najmä na to som dával pozor, aby som verne zopakoval všetko, čo mi vtedy cestou Jašek rozprával. O tom, ako sa s ňou stretol, že jej podoba, jej úsmev, tvár a oči boli v ňom dávno vytlačené ako podoba mušle v kameni. Že jej chôdza, jej pohyby, jej hlas, to všetko že bolo v ňom ako semiačko v struku, ako oheň vo švíbalke. A ďalej som jej rozprával o chrchliakovi, o tom, ako sa chystal dostať ju, ako vyťahoval tie oplzlé obrázky, ako ho Madluš kopol do zadku, až preletel ponad pahrebu, a o všetkom ostatnom.

To najlepšie nechával som si však na koniec. Tušil som, že ju tým načisto rozoberiem. No nečakal som, že sa ma na to sama spýta. Keď sa však potom spýtala a počul som, ako sa jej pritom zachvel hlas, vedel som, že vec je na dobrej ceste.

Schválne som pred tým na chvíľu umĺkol, aby som sa podíval, ako to na ňu zapôsobí, a nabral som čerstvý dych, keď tu, ako vravím, sklopila zrak a zašeptala:

— A potom?… A kde je teraz on?

Tvárim sa, ako že nerozumiem. No vidím, že už dávno myslí iba na to. Tak jej to teda vravím, potichu, zreteľne:

— Jašek? Myslíte na Jaška?… Išiel vás hľadať. Hneď toho dňa, keď sa dozvedel, že ste odišli, vybral sa za vami.

Videl som, ako zatajila dych, zbledla, zavrela oči a pootvorila ústa. A potom pomaličky, ako pierko, spustila sa na posteľ.

Nazdal som sa, že znova omdlela. Pristúpil som k nej a položil jej dlaň na plece. Zaborila tvár do vankúša a ležala ticho, bez pohnutia. Cítil som však pod dlaňou, ako sa do nej pomaly vracia život, ako celá oteplieva a začína sa jemne zachvievať tichým, očisťujúcim plačom.

Počal som ju tešiť a čičíkať ako malé decko. Hladil som ju zľahka po vlasoch, nakláňal sa k nej a šeptal jej do ucha, že Jašek ju dosiať hľadá, že neviem, kde je, ale že na svätého Bartolomeja bude čakať v kolibe pred Bystrou, a tam že ho nájdeme.

Obrátila ku mne tvár a znovu načúvala s plachým úsmevom. A ja som jej vykladal ďalej, hladil ju a maznal sa s ňou, až mi usnula pod dlaňou. Uložil som jej nohy na peľasť a zostal sedieť pri nej. Uvažoval som pokojne o tom, ako ju odtiaľto odvediem a o dva týždne odovzdám Jaškovi v kolibe pred Bystrou. Na chrchliaka som celkom zabudol.

*

Ráno vošlo nepozorovane oblokom do izby a ja som ešte vždy sedel pri nej a dotkýnal sa jej nežne pohľadom, tešiac sa jej ako Jezuliatku. V náhlom svetle ukázali sa štyri holé steny náramne pošpinené podozrivými fľakmi. Tak isto roztrhané záclony, ošúchané náradie, rozheganý diván, umývadlo, plechové vedro… A uprostred toho ona, čistá ako ľalia.

Raz, dva razy sa pohla, usmiala sa zo sna a pritiahla si prikrývku bližšie k brade. Biele plece vykĺzne jej z rukáva a zasvieti ako božie slniečko. Ty sa na to všetko dívaš a je ti, akoby si bol účastný zázraku, nadprirodzeného uskutočňovania sa tajomnej premeny, ktorá sa odohráva najprv v nej, ako leží na posteli, vystupuje potom z nej a šíri sa na všetky strany. Očisťuje predmety v izbe, zbavuje ich špiny a všednosti, takže pomaly začne z nich prúdiť čudné čaro, tichá úslužnosť a prítulnosť. Napokon postihuje táto premena teba samého, cítiš, ako sa lieni z teba stará, hriešna koža a spod nej vylupuje sa čosi nové, veľmi čisté.

Zohrievaš sa týmto pocitom, usmievaš sa príjemne v ústrety novému životu a začínaš podriemovať.

Odrazu sa však strhneš. Začuješ na chodbe šramot, potom kroky, ktoré sa blížia. Vyskočíš. Najprv chceš ratovať ju, ale potom sa spamätáš, že ona je tu doma a nehrozí jej nebezpečenstvo. Uskočíš teda sám za skriňu v kúte pri dverách.

A vtom už zaštrkoce v zámke kľúč, dvere sa otvoria, prichýlia ku skrini, za ktorou stojíš, a znova sa zavrú.

Uprostred chyže stojí chrchliak.

Všetko sa náhle začína rútiť, hrnúť kamsi v šialenom tempe. Predmety v izbe sa poplašene zhŕknu dovedna a potom zas uskočia od seba a popchajú sa do kútov. Medzi ním a tebou je náhle obrovský, nepreklenuteľný priestor.

Stojí teraz nad ňou pri posteli. Díva sa na ňu prižmúrenými očami, skúma, či ozaj spí, a potom ňou surovo zatrasie. Ona sa strhne, posadí sa prudko a díva sa naň s úžasom. To všetko trvá, zdá sa ti, dlho, veľmi dlho, ako mátožný sen, z ktorého sa nemôžeš vyslobodiť. Vtom sa však ona vzchopí, vyskočí z postele a beží k svojej taštičke. Chvatne sa v nej prehŕňa a usiluje sa čosi schovať za chrbtom. On sa na ňu díva posmešne. Potom je jediným skokom pri nej, vytrhne jej taštičku z rúk, podíva sa do nej a vzápätí udrie ju prudko do tváre. Odletí do kúta a zrúti sa tam na hromádku. On sa pokojne zohne za peniazmi, ktoré jej vypadli, a bez slova strčí si ich do vrecka. Stiahne si klobúk na oči, utrie dlaň o dlaň a chce odísť. Podíva sa ešte na ňu, odchráče a chystá sa pľuvnúť.

V tú chvíľu skočil som mu na hrtan.

Lapil som ho zaň oboma rukami a striasol ním ako planou hruškou. Nebol by som ho možno pustil živého, no chcel som sa ešte napokon podívať do jeho škamravých očí a povedať mu, čo si o ňom myslím. A vtom ma on z celej sily kopol kolenom do brucha. Zatackal som sa a odletel do kúta. A vzápätí vidím, že siaha rukou do vrecka.

Jediné slovo… „teraz“ blyslo mi hlavou ako nôž. Bolo jasné, britké a studené. Ostatné všetko tackalo sa ešte v opitom polosne od ostrej bolesti v žalúdku.

„Teraz.“

A schvátil som stoličku, rozohnal sa z celej sily a ovalil ho po hlave.

Stolička sa rozletela, akoby bola pozliepaná. Vzápätí vytrhol som mu nôž, a prv než padol, pichol som ho krátko, dva razy po sebe do hrdla.