ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

To sme vtedy boli po výplate a zišli sme cez nedeľu dolu do dediny. Zámienka vojsť do krčmy bola, pravdaže, vždy naporúdzi: treba predsa kúpiť strovy od žida na celý budúci týždeň. I mäsa, dohánu, no a trochu i tej pálenky. Ale — aby ho boh skarhal — keď si zasadneš s kamarátmi a si aspoň trochu pri groši, nikdy nevieš, kedy zasa vstaneš.

Boli sme vtedy štyria — a či piati? Jaško Mihálik, Madlušovci dvaja, ten chrchliak, čo sme mu ani na meno nevedeli prísť, a ja. Piati teda. Všetci cezpoľní. Pozbieranci takí. Madlušovci boli z Hrona, Jašek z Oravy, tá pliaga chrchlavá, skaza ho vie, odkiaľ, a ja zo Spiša. Faktor, čo sme sa s ním zjednali do šlôgu, nikdy sa nestaral, odkiaľ si; hlavne aby si bol spôsobný ku drevu a nechcel viac ako dvadsiatnik od kubíka. Čert vie, ako sa ten chrchliak medzi nás dostal. Prišiel raz podvečer do koliby, že tak a tak — utiekol vraj z Ilavy, dva týždne sa túla po horách, žandári sú mu stále za pätami, ani sa vraj už nepamätá, kedy sa naostatok poriadne najedol. Zľutovali sme sa nad človekom. Nachovali sme ho, vyspal sa u nás.

Na druhý deň — čo nechceš — prišiel za nami faktor. A tu vysvitlo, že tí dvaja sú starí známi. Nedal by som deravý groš za tú ich známosť. A nič by som sa nečudoval, keby mi bol dakto pošepol, že sa s tým chlapom pred rokmi niekde zaplietol a že na to veľmi nerád spomína. Spôsob, akým sa zvítali, hovoril viac ako každá rozprávka. Chlapík, keď videl faktora blížiť sa ku kolibe, schoval sa za dvere, a sotva faktor vstúpil, zavrešťal mu spoza chrbta:

— Kot-kot-kot-kot-kodák!

Do faktora akoby hrom udrel. Zbledol a začal sa triasť na celom tele. Ale neopovážil sa otočiť hlavu, kým sa mu chrchliak nerozrehotal za chrbtom. A tu naň skočil, zaklial náramne a začal ho hrdúsiť oboma rukami. Bol by ho na mieste zamordoval, nebyť nás. Nikto z nás nevedel, čo mu to kotkodákanie pripomenulo, ale muselo to byť niečo sakramentské, lebo chlap bol celý bez seba. Z pysku sa mu penilo a žily ako povrazy navreli mu na šiji. Nikdy sme sa nedozvedeli, aké mal účty s tým prišelcom. Keď sa utíšil, nechali sme ich vedno v kolibe. Celé predpoludnie sa tam spolu radili. A večer nám chrchliak oznámil, že sa s faktorom pojednal, že zostane s nami v šlôgu. Fľaša, v ktorej nám faktor nosil pálenku, bola prázdna; ľahko sme si predstavili to ich jednanie.

Tak sa teda k nám prilepil. Vysvitlo, pravda, že všetko o tom árešte a žandároch bola bájka; spravil si z nás dobrý deň. Trhan to bol obyčajný. Robiť sa mu nechcelo, celý deň sa v kolibe povaľoval. Tu ho brucho bolelo, tu mu do členka čosi vošlo. Vždy mal výhovorku, keď bolo treba kolom podvihnúť, sekerou zavážiť. Ak nedrichmal v kolibe, túlal sa po salašoch, posielal valachov po pálenku a hostil sa s nimi na jarke uvarenej v žinčici. Pravda, treba mu zas uznať, nezabudol po takýchto hostinách nikdy ani na nás; vždy doniesol stehno, mäkušké a šťavnaté, pod kabátom. A druhá vec, čo mu treba uznať, je, že spevák to bol zázračný.

Spievať vedel ako — no prostý človek som a neviem lepšie prirovnanie — ako onen židovský kráľ, čo sa bol s tou Uršuľou splietol. Čert vie, kde sa to v ňom bralo. Hocikedy po robote — ustatí sme boli ako psi — sadol si k ohnisku naprostred koliby a znenazdania spustil nôtu. Počúvali sme ho ako žiaci, že sme aj na spánok zabudli.

Odporný to bol ináč chlap, celý vytrasený; duša doň iba spávať chodila. Ale keď spieval, všetko sa v ňom premenilo, celý naraz opeknel. Mysleli sme si: ešte šťastie, že niet medzi nami ženskej; nech ho tak nejaká počuje, sama za ním polezie. Tak vedel človeka tými pesničkami rozobrať a celého zmäkušiť. A vedel on o tom i sám, hrdý bol na svoj spev a nikdy v taký čas s nami slova neprehovoril. Ponúkať ho do spevu bola preň najväčšia urážka. Spieval nie nám, ani vari nie sebe, ale čomusi, čo z neho vypadlo, čo v ňom voľakedy bolo, ale vytratilo sa rokmi a mrzkým životom. Spomienke nejakej, spomienke na rodný kraj, spojeniu, krvnému zväzku, ktorý sa celkom uvoľnil a trvá už len vo zvuku a slovách piesne.

Najmladší z nás, Jašek Mihálik, keď ho počul po prvý raz, div sa nerozplakal, div sa mu k nohám nehodil. Díval sa naň cez celý čas ako urieknutý. Ani jeden z nás slova nepovedal, a keď skončil, vracala sa z hory a z temena hôľ jeho pieseň znova k nám a dlho do noci znela nám v ušiach.

Dávno by sme ho boli vyprášili, nebyť jeho piesní. Ale i Madlušovci, čo akí boli dudroši, náhle ho počuli spievať, zmäkli a boli by mu svorne opreteky dávali z ruky žrať.

Chrchliak, ako vravím, bol vtedy, tej nedele, tiež s nami. Nepil, nespieval, len sa chvastal. Natáral nám vyše práva. Aký on má úspech pri ženách, ako raz vo Zvolene… Eh, načo opakovať tie jeho bájky, otrávil nás nimi dokonale. Pravda, vyobliekal sa tej nedele ako pánik; každú chvíľu vyťahoval zrkadielko z vrecúška vo veste a hladil si naslinenou dlaňou frizúru. Vylízaný bol, akoby sa prinajmenej za družbu hotoval. No i tak bol ako rázsocha, čo na ňu hrnce vešajú. Mal si sto chutí lapiť ho za tenké hrdielko a zatriasť ním poriadne, aby opŕchli z neho tie veľkopanské móresy.

Ale to nič. Hlavné príde teraz.

Zvečerilo sa. Žid začal vypratovať stolce sprostred chyže.

— Čo, reku, bude, Maxo?

— Zábava, — vraví.

— To sa poberieme, — navrhuje starší Madluš; — nemáme tu čo hľadať.

— A just zostaneme! — zvolal chrchliak a búšil päsťou o stôl tak rozkazovačne, akoby sme boli jeho paholci.

Ako vravím, všetci sme boli cezpoľní a na zábave sme vskutku nemali čo hľadať. Nemáš nič horšie ako zapliesť sa niekomu do remesla, keď je núdza o dievky. To hneď poháre lietajú, stolce praštia a nože sa samy od seba vo vrecku otvárajú.

Rozvážnemu človeku, ktorý už mal bláznovstvá života z väčšej polovice za sebou, prichodilo iba súhlasiť s návrhom Madlušovcov. Ale čert nechcel, mladému Jaškovi všetky žilky zaihrali, náhle počul o zábave.

Bolo to chlápä neskúsené, ešte s mliekom na brade, fúziky sa mu sotva prebíjať začínali, žiadostivé poznať veci, o ktorých dosiaľ len slýchal od starších. Chrchliak mu svojimi bájkami celkom učaroval; visel na jeho ústach, keď rozprával o svojich dobrodružstvách, oči mu svietili, lapal každé jeho slovo. Až mi ho bolo ľúto. Ale mal som chlapca rád najmä preto, že bol taký naivný a každú chvíľu sa mohol prevrhnúť a zmámiť na hocijakom somárstve, a potom i preto, že s jeho otcom slúžil som dvanásť rokov na vojne. Nebol by som za nič dopustil, aby sa mu čo len vlas skrivil na hlave. Pokladal som za povinnosť neopustiť ho.

Madlušovci sa zodvihli, my traja sadli sme si do kúta, aby sme nezavadzali a nikomu neboli na zádrapku. Dali sme si očistomok ešte po dva deci.

O chvíľu prišli Cigáni s basou, husľami a cimbalom. Sotva spustili, natlačilo sa medzi dvere detvákov a starých báb. Netrvalo dlho, začali sa trúsiť i parobci s dievkami. A už sa to všetko vrtelo ostopäť.

Zábava bola akurátna, regrútska.

Sedeli sme na svojom mieste, dívali sa a počúvali. Dobre nám bolo tak.

Spočiatku prišlo mi síce trochu ľúto starých kostí, ale ľútosť prešla po chvíli v tiché, zmierlivé porozumenie. Žičil som mladým. Nech si len virgajú, nech sa tešia. Všetko sme podľa apoštola Pavla skúsili, všetko poznali, a toto bolo zo všetkého najlepšie. Už som sa nazdal, že obídeme po dobrom. Už sa ma aj driemoty začali chytať. Oprel som sa lakťami o stôl a hlava mi ovisla na prsia. Mal som tam vtedy vdovicu, ktorú som po nedeliach tešieval v zármutku. Netajím, tešil som sa úprimne na trochu toho tepla, čo ma pri nej čakalo. Chlapovi, ktorý sa celý týždeň pasuje so zasmolenými klátmi a mrzne po nociach v kolibe, dobre príde poriadne sa raz vydrhnúť v teplej vode, zajesť si ľudského jedla, natiahnuť sa vo vyhriatej posteli a cítiť potom dve nohy a dvoje rúk pri sebe.

„Starý somár som, že tu sedím a daromne čas mrhám; každej minúty škoda.“

Ako vravím, nazdával som sa už, že obídeme po dobrom. Chcel som už aj vstať, drgol som lakťom do Jaška.

— Poďme, — reku.

Ale Jašek vidí očami kdesi v druhom kúte. Strhol sa, díva sa na mňa nechápavo a celkom poplašene.

— Čo je, čo sa stalo? — opytuje sa zjašene, akoby sa prebral z najtuhšieho spánku.

— Nič, — reku.

Podíval som sa v smere jeho pohľadu a priam som pochopil. Vdovica, vyhriata posteľ a všetky príjemnosti, čo ma čakali, videli sa mi vzápätí malicherné a ničomné, potecha z nich sebecká. „Čo tebe, starému capovi, treba ženskú? Tuto chlapcovi div jazyk z huby nevylezie, toho si vartuj. Hľa, čo sa porobilo, kým si drichmal s hlavou na stole, teraz je neskoro zachraňovať.“

Díval som sa zboku na chlapca; hneval som sa a hanbil ukrutne za seba. Ale za nič na svete nebol by som mu teraz povedal ostrejšie slovo. Vystalo by od neho, že by mi odpovedal niečo, čo by potom celý život ľutoval. Bolo by to, ako keby si psovi kosť spred samého pysku odchytil. Ďakoval som bohu aspoň za to, že som vo chvíli pochopil situáciu a zadržal slovo, čo som už mal na jazyku. Zbadal som, že je tu na vážkach viac ako zdravá koža, bez ktorej pravdepodobne z krčmy odídeme, že je na vážkach priateľstvo medzi Jaškom a mnou. A nejaký zub alebo zlomené rebro vždy radšej obanujem ako dobrého priateľa.

Dívam sa skúmavo, bokom na Jaška. Hľadí stále jedným smerom ako vyjavený, akoby bol vypil viac, než mohol zniesť. Hľadí meravo, ani sa nepohne. Len chvíľami poskočí mu ohryzok na vypätom hrdle. Tento bezmocný pohyb vyschnutého chlapcovho hrdla dojíma ma k slzám. Nemôžem sa ďalej dívať na jeho trápenie. Znova ho drgnem lakťom:

— Vieš, kto je to? — spytujem sa hlasom nakoľko možno tichým a ľahostajným.

Vyvalí na mňa oči ako na zázrak.

— Faktorova dcéra, — vravím pošepky, akoby len pre seba.

Komuže na tom záleží, že je to práve faktorova dcéra. Rovnako môže byť dcérou povetria, letného vánku, šumotu vôd, nočnej rosy. Stála by tam v kúte zasmradenej krčmy medzi spotenými parobkami rovnako nedotknutá a čistá. Vidieť z nej len tvár s vencom vrkočov nad čelom, s rumencom a pokojným, detským pohľadom. Vyčnieva spomedzi tej mrvenice ako mladá jabloň, po prvý raz zakvitnutá, s panenským peľom v ružových púpätách. Vidím ju odpredku: čelo a oči, nos, ústa a bradu, a všetko je to čisté a krásne ako hladina rybníka, tichá a pokojná, keď na ňu padá mesačné svetlo. Ešte dnes krúti sa mi z toho hlava. A tu sa pohne a usmeje, a je to zasa hladina rybníka, keď sa nad ňu vyhodí celkom malá rybka a voda s tichým zašpliechnutím trošičku sa rozvlní od prostriedka k brehom. A keď to všetko doznieva potom pri vašich nohách na brehu v celkom tichom a nežnom rytme. Vidieť ju teraz celú; stala si na uvoľnené miesto. Vidieť jej plecia, živôtik s útlymi prsníkmi, boky a nohy, i ruky, zložené na páse, s kytkou v dlaniach. Vidieť ju celú, ako tam stojí, skoro ako pri svätom prijímaní. Nechodím často do kostola, ale trochu sa na to pamätám: celkom takto maľujú svätú Pannu. A som presvedčený, že krajšie ju ani maľovať nemôžu.

Toto rozprávanie je dlhé, ale stačila chvíľka, aby si to všetko videl a pochopil, aby sa ti to všetko vrylo do pamäti a aby si to tam dodnes nosil a opatroval starostlivo ako obrázok s Jezuliatkom, ktorý si dostal od krstnej matere pri birmovke. Stačila chvíľka, len čo si sa podíval na ňu a potom na Jaška, aby si pochopil, že sa tu robia veci, v ktorých cítiš prst boží, a že keby si do toho siahol ako do čerešní, skľavela by ti ruka od samého lakťa.

Neostáva, ako sa na všetko dívať bezmocne a odovzdane, ako sa dívaš na dielo podpaľača, na víchor, ktorý horu láme, na skazu povodne.

Dívam sa na Jaška, dívam sa na Etelku, faktorovu dcéru, a podívam sa aj na chrchliaka. (Teraz ma trochu mrzí, že sme mu dali také meno, nehodí sa nijako do zmenených okolností. Hodilo sa do šlôgu a medzi chlapov, ale náhle vstúpila na scénu ženská, vidí sa mi hrubé a neúctivé. Ale nedá sa nič robiť; musíme brať veci, aké sú.) Chrchliak - hneď na to prídem — sedí za vrchstolom, cigareta mu visí z pysku, smeje sa mi bezočivo rovno do očí.

— I ty si ešte tu?

Ohromilo ma, že sa nič na ňom nezmenilo, že je stále rovnako protivný a vylízaný. A vtom mi odrazu prišlo na um — a striasol som sa hnusom pri tej myšlienke — že celá situácia sa podstatne komplikuje tou jeho odpornou prítomnosťou.

Hneď pochopíte.

— Aj tebe sa páči? — spytuje sa ma tým svojím protivným hlasom a významne na mňa žmurká. — Pekná potvorka, práve taká by sa mi teraz zišla.

Že som mu priam na mieste jednu nevsotil! Bol by sa rozsypal ako rozviazaný snop. Život v ňom beztak visel iba na stopke.

Spravil som sa, že nepočujem, ale on brblal ďalej:

— Mám už po uši toho smradu vo vašej kolibe; človek sa tam za živa vyúdi. A tie vaše pulendy už ani vidieť nemôžem, aby ich pes žral. Vravíš, že je to faktorova dcéra? Musím sa so starým pozhovárať. Neodoprie dávnemu priateľovi, keď sa pekne vyštafíruje a príde ho požiadať o ruku jeho dcéry. Našinec sa už koľké roky svetom potĺka, už mu je z toho všetkého do rihania, a on tu nahrabal iste pekné grajciare. A to ani nemyslím na to najlepšie… Čo povieš, starý? — a tľapol ma dôverne po pleci, akoby sme boli vedno husi pásli. — Taká panenka by nebola zlá do postele?

Toto mi už malo naozaj stačiť. Dosiaľ neviem pochopiť, prečo som tomu zdochliakovi na mieste hrdlo nevykrútil. Miesto toho som si len odpľul a obrátil sa mu chrbtom.

Ale to mu ani za mak neprekážalo. Frflal ďalej a vybudoval si za tú chvíľu celý plán, ako oberie starého naraz o dcéru i o grajciare.

Neviem, či z tých jeho hnusných rečí počul niečo aj Jašek. Ale keď všetko, ako sa patrí, rozvážim, myslím, že áno. Lebo inak by som si ťažko mohol vysvetliť, kde sa v ňom odrazu vzalo toľko odvahy. Vstal a tvár sa mu pritom stiahla v rozhodnú, nebezpečnú grimasu. Stál chvíľu na mieste a knísal sa z boka na bok ako mladý smrek, keď sa doň zaprie vietor. Potom sa pohol a stále sa kníšuc, šiel rovno k miestu, kde stála Etelka, prerážajúc si lakťami cestu pomedzi tancujúcich.

— Ej, bisťubohu, toto sa nestrojí byť dobré!

Hudba stíšila a tí, ktorých odstrčil, stoja a dívajú sa nechápavo za ním. Ale len chvíľu. Vzápätí nastal v krčme rozruch. Spočiatku celkom tichý, potom niekoľko ojedinelých hlasov:

— Čo je to za mamľas, kamže sa tisne?

Skočím spoza stola, ale už bolo neskoro: ozval sa temný buchot, niekoľko nôh a potom pád. Ktosi sa postavil Jaškovi do cesty a teraz sa váľal na zemi. Jašek hádam ani nezbadal, že niekoho prevalil; išiel ďalej svojou cestou. Ešte dva-tri kroky, a potom sa vysoko nad hlavy zodvihla čiasi ruka s pivovým pohárom v dlani.

Kričím:

— Jašek…

Jašek sa obrátil a ruka s pohárom mu padá prosto medzi oči.

Ešte hlas:

— Aby si nekríval!

A Jašek sa potočí, chce sa niečoho lapiť, padá. Ledva som ho oratoval, málo chýbalo, boli by ho do smrti dokopali. Nerátal som buchnáty a grgnáty, čo som dostal, keď som sa k nemu tisol, ale bolo ich dosť. (Že boli za kamaráta, prijímal som ich nerátane. Inak neviem, ako by sa všetko bolo skončilo.)

Nemusím vám hovoriť, že trvalo chvíľu, kým som ho vzkriesil. Úder bol poriadny. Vyniesol som ho k jarku, čo tečie poza krčmu, a oblieval ho studenou vodou do tých čias, kým sa mu nekýchlo. Vtedy som už vedel, že všetko je v poriadku. Mŕtvi nekýchajú. Potom som bežal do krčmy, doniesol dva deci čistého, vlial mu ich naraz, ako som to videl pri nebohom Fírerovi, keď mi kravu kuroval.

Ak by mu bolo zapadlo, mohol som ho po chrbte bacnúť. Ale nebolo treba. Pri treťom dúšku otvoril oči a pil sám ako nemluvniatko.

— Hádam — reku, — pôjdeme, Jaško? — spytujem sa ho opatrne.

— Kam?

A v jeho očiach vidím pri svetle, čo sem padá oblokom z krčmy, náhly záujem a nádej, že nie je nič stratené, že to bolo nepochopiteľné nedorozumenie, že ten úder patril niekomu inému.

— Domov, Jaško.

Vstal, dotkol sa čela a potom sa podíval na ruku.

— To mi spravil ten chrchliak.

— Čoby chrchliak.

Ale viac neviem o tom povedať. Ako mu aj povedať, že je to poučenie pre budúcnosť. Nie takto sa ženy dobývajú. To nie je strom, na ktorý udrieš rovno a z celej sily a búšiš doň sekerou, kým sa nevyvráti.

— Radšej poďme.

— A chrchliak?

— Čo ťa po ňom.

— Vezme mi ju.

— Neboj sa nič, nie je z tých; dobre vie, že by sa mu dostalo to, čo tebe. A kto vie, či by ho mal kto oratovať.

Šli sme. Veľký voz už vytŕčal kolesá dohora a cesta do šlôgu potrvá nám dobré tri hodiny. Tak-tak, že do svitania sa stihneme trochu vyspať.

Šli sme mlčky až k Dunnerovi na krížnych cestách. A práve tu už nemôže vydržať a hovorí:

— Aby ho boh skarhal!

A potom:

— Vojdime ešte, strýko, nalejú nám.

Vedel som, že celou cestou myslí iba na to. Vlečie tú myšlienku so sebou ako batoh nad hlavou a ona ho dlávi k zemi. Prišlo to naň náhle, ako víchor na lán zbožia, ktoré sotva začalo dozrievať a klasy k nebu vystierať. Ľahko som si mohol predstaviť, akú pohromu nechalo mu to v duši. Neviem si nijakovsky rady, zadusí sa, ak mu nedám príležitosť vyhovoriť sa.

— Nedbám, — reku, — vojdime.

Vošli sme a on objednal liter. Sedeli sme chvíľu proti sebe ako zarezaní. Ale vedel som, že to príde. Keď vám chlap takto sedí, díva sa pod stôl a má v sebe aspoň liter, môžete prisahať, že sa o chvíľu začne spovedať. Čakal som teda trpezlivo a tváril sa, akoby som nevedel o rozumnejšej veci, ako sedieť v krčme po polnoci, keď ťa ráno čaká robota od samého svitu.