ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Synovia odišli z jari na múranie.

„Vrátime sa,“ písali, „týždeň pred Jakubom pomôcť pri kosení.“

Minula sa jar, začalo sa leto, prišla streda — týždeň pred Jakubom. Synovia nechodia.

To už starý otec Lanštiak polihovali. Dýchať nedalo, v boku klalo. „Tuto i tuto.“ Ledva sa starý otec večierkom na priedomie vytiahnu, sadnú na prietos, paličku oprú k nohám.

Hore dedinou idú chlapi. Po jednom, po dvoch. Kosy na pleciach, na kosisku kapsička, v nej kolík, nákovka, babka, kľúčik. Na bedrách zakvačený oselník. Pri každom kroku zahrká oslička v oselníku: hrk, hrk.

— Idete?

— Ideme.

Hrk, hrk.

— Na noc?

— Na noc.

Hrk, hrk.

Smutne pozerajú starý otec za chlapmi. „Nepôjdem ja už… Záduch tlačí na prsiach. V boku kole. Tuto i tamto…“

Na rínku rozostavil kramár šiator s kosami. Vyber si, akú ti len duša zažiada: poľku so širokým koncom, hronku s úzkym, končitým. Dlhú a ťažkú, súcu žito žať; krátku a ľahkú, súcu na Bliesach škutinu spomedzi chopkov vykášať. Neprenáhli sa, dobre vyprobuj, kým sa rozhodneš. Štrngni špicom o zem, prilož k uchu a načúvaj, aký zvuk vydáva. Posliň palec a prejdi ním po ostrí. Poťažkaj v ruke, poklep hánkou, prehni na kolene. To všetko zopakuj v zmenenom poriadku dva, tri — desať ráz.

Hnevá sa starý otec na chlapov, čo idú na lúky. Nič sa mu na nich nepáči.

— Trochár, — zahundre, keď ide okolo Kubis.

— Žráč, — keď prejde pomimo Melich.

— Rozdrap sa tam… Ktože to kedy slýchal… Voľakedy o Jakube bolo dosť času. Teraz: tráva nevyzretá, úžitku nedá, a už ju idú ráňať.

Nedá mu, nedá, starému otcovi nezávidieť zdravým, mocným chlapom, čo sa týždne budú oháňať kosami na lúkach. Na slnci, na vetre. Tuto Kubis: krivý, trochár, a predsa si vykračuje ako vicišpán.

A keď pofŕka dážď, raduje sa starý otec: „Nevravel som: časy sú ešte nestále, tráva nevyzretá, narobíš sa, a úžitku neuvidíš.“

Robota okolo sena je najhrdšia zo všetkých gazdovských robôt. Hotujú sa na ňu ako na prijímanie velebnej sviatosti oltárnej. Spomínajú ju skúpo a iba v triezvom stave, s rovnakou úctou, ako spomínajú meno božie. Za tri týždne spávajú chlapi v stodolách na lúkach, ďaleko od dediny. Ísť po prvý raz na lúky je pre chlapa väčším vyznamenaním ako obliecť si po prvý raz dlhé nohavice. Nohavice sú iba formou. Ísť na lúky je obsahom: znamená byť prijatý do zväzku chlapov, gazdov. Počujú sa tu reči, súce len pre chlapské uši. Robí sa tu práca, súca len pre chlapské ruky.

Zo dňa na deň sú starý otec netrpezlivejší.

— Nechodia. Bolo by im napísať. Či ako? Neprizabudli? V dňoch sa nepomýlili?

Odrazu tiché nepriznané želanie vkradlo sa starému otcovi do duše; vyjsť ešte raz na lúky, ešte raz a napokon vyhriať na slnci staré kosti, večierkom variť údlo mäso pod kriakom. Naposledy môcť sa vyspať v stodole na sene! „Dvierka sú nízko, vyšiel by som ja ešte. Oj, vyšiel…“

V prsiach vari trochu odľahlo.

„Ak prídu, nepustia ma. A čo, ak neprídu…?“

— Nože, Miško, chlapče, dones z pôjda tie kosy, nech ich poobzerám!

Starý otec hotujú kosy. Štyri. Dve pre synov. Jednu — novučkú, ľahkú — pre Miška (čas mu je pribrať sa, skúsiť gazdovský život). A jednu — tajne, aby stará mať nevideli — pre seba. Kosisko staré, vyúdené cez dlhé roky v dyme na pôjde. Kvačka na ňom hladká, vyhladená tvrdými dlaňami. Kosa vydratá sedí v babke ako priliata. Mazne sa s ňou starý otec ako s dieťaťom. A záduch — vari naozaj povolil.

Čoraz žiadostivejšie pokukujú starý otec na koscov, čo idú hore dedinou.

— S nami sa, sváko!

— Hoh, nebodaj, čakám na synov…

A tiché, nesmelé želanie hniezdi sa starému otcovi v prsiach. Pošepkáva, vyvoláva.

— Idete?

— Pomaly… treba. A vy kedyže?

— I nám by bolo.

A oslička v oselníku: hrk, hrk — pokúša, vyvoláva.

V sobotu prišiel list. Položili si starý otec okuliare, ale písmo, nebodaj, vrtí sa pred očami, drobí pod stareckým zrakom. Zavolali vnučku na pomoc.

— Prečítaj tuto. Učili ťa v škole.

„Nemôžeme prísť. Zárobky sú dobré. Najmite si pomoc,“ prečítala vnučka.

Srdce sa zatrepotalo v starom tele. Brada zatriasla. „Ale načim sa rozčúliť,“ spamätali sa starý otec:

— Kýho ďasa… Kto to kedy slýchal? Pomoc?! S cudzou čeľaďou sa hnevať. Hriechu v dome narobiť. Radšej nech na koreni zhnije!

V nedeľu zašli starý otec do kostola. Pomodliť sa, síl od boha vyprosiť.

Po obede priam sa kdesi podeli, aby sa nemuseli so starou materou do reči púšťať. Až na mraku vyvrhli spoza dvora: prusliak zapätý pod bradu, na nohách čižmy, v ruke valaška — kosa na pleci. A prostred čela vráska. Strašná! Už tá vráska sama stačila zaseknúť kázeň starej matere:

— Kdeže, ty starigáň, vari si nezblaznel? Boha pokúšať…

— Čit! — zahriakol ju starý otec s velebným posunkom, akoby ho boli vyrušili z modlitby.

— Miško, rušajme!

Vyšúľal sa i Miško spoza dvora.

— No, poďme vo meno božie.

Išli. Miško sa čochvíľa prizerá starému otcovi na nohy, či drží krok, ako videl pri chlapoch. Držal.

*

Lúky voňali. Slnce svietilo. Vetrisko, zbojník, čuchral staré kriaky, preháňal sa po tráve.

— Takto si, syn môj, pritískaj päticu, aby ti špic neďugal do zeme. Raz-dva, pravou nohou vopred, raz-dva, raz-dva.

Nohy nechávajú na vlhkej, pokosenej pažiti dve rovnobežné, neprerušované stopy.

— Menej si zachyť. Zadychčíš sa.

— Ej, veď ja vládzem.

Láskavá bolesť v rukách, v kolenách.

Vysoké, dlhé ujúkanie dievok z úbočia: „Ujjúúj — juj, juj, juj, juj — na ti, Dano Brdárovie, Marku Stanovie, na ti ju, náá! Ihjúj, jujuju-júúj — na ti ju, na!“

Kvety, mŕtve i živé, na radku i na koreni, voňajú tuho. Vtáča vyletí z radka krátkym, trhavým trepotom krídel k zenitu.

Dni sú zázračne krásne. Hlboké, priestranné, oboma koncami pripnuté k večnosti. Bezbožne zelené. Zahľadené do seba. Ustrnuté nad zázrakom vlastnej plodivej sily. Započúvané do tlkotu srdca poľnej zveri, do šumotu miazgy v steblách trávy, do ševelu ihličia na sihliakoch.

Starý otec sa podopreli dlaňami o kosisko a v tichej, chlapovi nepochopiteľnej dohode s dňom, so slncom, s vodou a zemou načúvajú nepočuteľnej ozvene dávnych čias.

Sivé, jasné diaľky topia sa v slnci. Oj, nevydržíš, braček, nevydržíš dívať sa, v oči reže, slzy zalejú stareckú tvár.

— Rušajme, Miško, v mene boha.

Chlapec pokľukáva za starcom. Bolesť v rukách sa priostruje. „Vydržať, vydržať do poludnia.“

Cez poludnie dobre je poležať si v sladkej únave pod stodolou. Možno sa pozhovárať so starým otcom. Možno sa podučiť z múdrych rečí.

Večer sa zavŕtaš do sena, iba hlava ti trčí, zaspíš v pol otčenáši, nezbadáš ani, že starý otec dlho neusína, mrví sa v sene, púšťa do reči s kýmsi. Ktosi kľačí starému otcovi na prsiach, zbiera jeho reči do uzlíčka a rozkladá pod štít ako hríby na sušenie. Ráno, keď sa zobudíš, klepe už starý kosu pod stodolou. Ponáhľa sa s kosením. Tie nočné rozhovory neslúžia mu na zdravie. Záduchu niet, ale smútok, horší ako záduch, nanosil sa mu do tváre. A čím viac trávy odbúda, tým je starcova tvár smutnejšia.

— Nevrátim sa ja už sem. Nevrátim…

V predostatný večer, keď už na ráno zostávalo dokosiť iba prieloh konca lúky, zatiahla sa tvár starého otca do nepoznania. Strnisko na brade zbelelo načisto, líca spopolaveli. Toho večera už ani nejedli. Zavesili kosu pod odkvap, sadli si pod stodolu, opreli sa o stenu. Miško probuje jesť, ale nechutí. Priam v pažeráku zasekuje, do brucha, nedajbože, dostať. Odloží misku a čaká. Donesie z chrastu suchého raždia, rozloží ohník, prikladá a čaká.

Starý otec ledva dýchajú. Ruku — ťažkú, tvrdú — pritisli na prsia.

— Pamätaj, synak… pamätaj, čo som ti vravieval… Boha sa nespúšťaj… zem… zem… zem nezraď… ľudí… maj rád ľudí… spomeň si, čo som ti vravieval… Zajtra… zajtra dokosíme…

Ruka — ťažká, tvrdá, z dreva vykresaná ruka — odpadla z pŕs pomaly, potichu na zem.

— Starý otec, starý otec! — objíma Miško starcove kolená, žalostivo zajačí.

Počuli chlapi z okolitých stodôl chlapcov vzlykot. Prišli, budili starca, hmatali pulz, načúvali na prsiach.

— Nedýcha. Skonal.

Vystreli ho pod stodolu, pod hlavu sena nakládli, bradu podviazali, ruky na prsiach zložili a potichu sa pomodlili. Chlapca pojali so sebou.

— Nech mu je boh milostivý, umrel bez farára. Ráno pôjdeme po voz do dediny.

*

Ráno sa zvesť rozniesla po lúkach. Schádzajú sa chlapi v kŕdlikoch z celých lúk k stodole starého Lanštiaka. Patrí sa pomodliť nad ním, vyprevadiť ho do dediny. Skupinky vážnych tvárí stavajú sa obďaleč stodoly. Okúňajú sa akosi pristúpiť bližšie, vyrušiť kosca zo zaslúženého odpočinku. Rosa jagá sa na tráve. Dobre sa kosí takto za rána, kým je rosa na tráve. Žiaľ tu stáť a diškurovať o smrti starého Lanštiaka.

— Nedokosil, — povie ktorýsi.

— Ale málo mu zostalo. Iba hen prieložtek konca lúky.

Obzrú sa chlapi na prieložtek.

— Čože to? Ľaľa…

Starý Lanštiak, rozkročený, pokojne si kosí prieložtek konča lúky. Teraz vytiahol osličku a rozvážne ostrí. Zázrak, ľudia boží! Vari vstal z mŕtvych? — Počuť, ako kosa cvendží, vidieť, ako tráva padá a ukladá sa do rovného radka.

Chlapi sa žehnajú a hľadia s otvorenými ústami na Lanštiaka.

— Dokosil.

— Nebodaj, nedalo mu umrieť, kým nedokosí. Šesťdesiat rokov sám začínal, sám dokončieval. Nedalo mu.

Cestou z lúk stretli vtedy starý otec zástup horekujúcich žien a švagra s vozom. Nahnevali sa vtedy starý otec šeredne.

— Kdeže vás čerti nesú? Vyobliekané, bez batohov! Či sa tak chodí na lúky? Aby vás…

Žili potom ešte starý otec do Mateja.