ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Les, les a les. Okolo všade les…

Bol to zvláštny les: hustý, nedotknutý sekerou, s večným šumom podľa tvojej nálady. Bol ako múdra žena. Smutno ti — aj on zvesil haluze, zaplakal, postenal, zaspieval pieseň o minulosti, tichučko, bez slov, pokojne. Veselo ti — aj on sa ohlásil: rozopäl konáre, zahvízdal do skoku… Bol to starý, nepoškvrnený, pustý bôr; vedel pochopiť tvoj žiaľ, vedel prežívať tvoju radosť.

Taký bol les, teraz takých niet!

Nebolo včas, mrkalo. Celý deň stál les ticho, len z diaľky sa blížil šum; nahýnal krivé borovice vpravo i vľavo, tancoval po vrcholcoch rovných vysokých jedlí. Skrútil sa, preletel, ale neprestal. Les sa rozkýval, klátil sa, húdol si. Jeho vzdychy boli silnejšie, hlbšie. Les sa chmúril!

„Hľa, to sova húka,“ myslel si v ten čas parobok, čo hnal voly do temných smrečín. „Ej, nebodaj viem ja, načo ona húka. Bojí sa, ušatá; šarkan príde, hej veru, i lavína bude, stromy sa vyváľajú. Ha — aj osika má strach, vždy čosi šušoce, modlí sa, nezbedná; eh, to nič, ona vždy tak, ale tu sova zahúka; breza, dievočka, sa stúli. Ej, ej, viem ja dobre, zle bude!“

Les sa zachmúril. Stromy nôtili žiaľnym, hlbokým hlasom čudné, chmúrne žalmy. Jedle stenali, borovice duneli, osiky sa triasli, vietor zavýjal v rozpuklinách a dierach.

Ide búrka!

A parobok nie že by sa bál búrky, ale tak „pre bezpečnosť“ zašiel na salaš. Psi zabrechali, valasi sa chystali dojiť a niesli gelety do košiara. Pod stenou sedel ujo a strúhal črpák z rakyty, a hoci mu už oči neslúžili, bol ešte majstrom v tomto remesle.

— Bože, daj šťastia! — pozdravil parobok valachov.

— Bože, daj! — zaďakoval bača, chlap silný, ale zhrbený od večitého krčenia v kolibe, a nevšímal si ho ďalej. Nie je to vo zvyku.

— Pomáhaj pánboh, ujo; akože, veď nevidíš strúhať.

— Eh, ďakujem, boh ťa uslyš, syn môj. Kdeže sa poberáš a číže si ty?

Večne sa tak spytuje starý ujo, nepoznáva nikoho, pamäť má slabú, oči nevidia, i kašlať začal minulej zimy.

— Tak, tak, viem už, hej. Ty si to, no ale si vyrástol. Hej, veď tvoj otec, boh mu daj slávu večnú, čo ho medveď zabil, bol tiež onaký chlap, dubca vytrhol i s koreňom, kým ho tá pliaga medvedia nezašla hen v Žúberovej.

— Ej, starý otec, pletie sa ti to v hlave, mnoho si videl vo svete, to strýka od Chomov medveď odpravil.

— No, no, ba hej, hľaďže, zabúdam, hlava ako sito. A veď si sadni tam na kladu. Porozprávaj, čo nového vo svete; či už pustili Jura Mucháľa z áreštu, čo žida podpálil?

— Ej, pustili, dávno pustili, — a sadol si k dedovi na kladu.

— Ha, ha, chlapče, dobačujem, čas je oddýchnuť si, mnoho som skúsil i videl vo svete. Ďaleké kraje som prešiel, ľudí poznal.

A starý ujo zakýval hlavou, zadíval sa poblednutými očami do medzier medzi vetvy stromov. Zdalo sa, spomínal na ďaleké kraje, na zašlé časy.

Dve bytosti, les a ujo, pozorovali sa navzájom. Obaja starí, skúsení, dolámaní časom hľadeli si do očí. Obaja čakali smrť: dedo dobačuje a les ľahne lavínou pod sekerou rúbačovou a pod nohou šarkanovou. — Les bol hrozný, sivý oblak vyťahoval sa čím diaľ strašnejšie spoza borovíc, obkľučujúcich poľanu so salašom; klaňali, triasli sa pod dunivým, vzdialeným krokom šarkana. Nebolo strašnejšieho lesa, zmizol pestrý koberec kvetín, z ktorého viala lesná sviežosť; kvetiny sklonili hlávky, zavreli kalíšky, šeptali otčenáš. Chvíľami zahučal tetrov, zapišťal jastrab, vrátiac sa letmo do hniezda. Sovy dnes nevyšli na lov. Celý les sa chvel. Staré podhnité jedle chystali sa umrieť. Ešte včera, pred rokom, odolali vetru, no dnes — bože, pomôž a zavaruj — dnes sú zas staršie, síl im ubudlo, možno nevydržia. Les bol ako nebožtík pred smrťou; strašný, ale na poľutovanie. Ujo bol taký nebožtík, podobali sa. Brali posledné pomazanie.

Tieň prebehol po ujovej tvári, pery sa mu zachveli (čo mohli šeptať?) a oči, vyhasnuté oči, hľadeli uprene do medzier. Ujo spomínal, les hučal, borovica dunela. Parobkovi bolo čudne a clivo v duši, hľadel na starcovu tvár a počúval stony hôr. Chvíľami boli tieto stony ľahučké a tiché, akoby niekde ďaleko prosila o milosť hriešna duša, chvíľami menili sa na úpenlivé, žalostné výkriky, akoby zavýjal tur v predsmrtných kŕčoch. A zanikali strašlivou kviľbou v dutinách lesa. V kolibe horela vatra a nejasné svetielko presvitalo štrbinami do tmy. Valasi odvarili žinčice, pofajčili a začali sciedzať. Sotva usnú tej noci, majú strach o ovce, ktoré, zbité v hŕbu, pchali sa do kúta v košiari a čakali prvý blesk.

Bolo čím diaľ dusnejšie; zaryčal roháč, ujo sa strhol. — Sadnime si sem na prah, chlapče, tu neduje tak! — Sadli si. Ujo odkašlal; mal čosi na jazyku.

— Eh, synak! — spomína. — Rozpoviem ti čosi, chceš? Inému bych nevravel, vysmial by sa, neuveril by starcovi. Bolo to dávno, pamätám. Tak počúvaj, chceš, vyrozprávam ti.

Nuž hľa, ako to bolo. Tu vieš, ten Juro, čo na lavici leží, ti je aj rodina nejaká. Ehe. Ba hej, no, po otcovi. On ho, ver, nepoznal, to ja som ho tak vychoval, sirotu, nebožiatko. A bol jeho otec človek mocný, vlka sa nebál, keď mu do chlieva vošiel. Nebál sa, zavaruj, bože, teba, ak by ťa bol dostal vo svojom revíre pytliačiť, dušu by z teba vytriasol. Bo vieš, nebodaj bol on horárom; zapáčil sa ten raz pánovi, bo, ako hovorím, bol človek mocný a bez ľútosti ku zlodejom. Mal on len tri veci vo svete rád: ženu svoju, flintu a horu, ale za tie by on aj hlavu do klepca vopchal. Taký to bol človek.

Nuž hej, ako vravím, zapáčil sa pánovi a pán mu doprosta:

— Ale si ty, Kubo, sprosták, — tak mu, — ty sa za ovcami túlaš, baranov za mošnu naťahuješ. Iba čo, — hovorí, — čas nemilobohu mrháš. A nie aby si priešiel ku mne za horára, zver mi vartovať.

Kubo nič, ani nemukol pánovi, nechcelo sa jemu zo salaša.

— Ej, nie to pekne, — hovorí pán, — iný by na siahu od radosti vyskočil, keby ho volal. Či je to, — pán mu, — nie hriech v kolibe sa ti váľal. A dobre, dobre ti bude. Chalupu, horáreň vystaviam a z lesa neodídeš. Či tak?

Kubuš čuší, klobúk v rukách vrtí, bojí sa pána rozhnevať, ale z koliby mu je ľúto ísť.

— Nie, — povie, — nepôjdem, na škodu bych vám bol.

— No, čože si ty za človeka, Kubo, — vraví pán, — flintu ti dám, ženu si dovedieš. — Dobre pán vedel, na čo Kuba chytí, sľúbil mu flintu, duplovku.

— Nedbám, keď tak, pôjdem!

— Tak hej! — Vzal Kubuš vatral: prevesil cezeň cedidlo, halenu a pošiel za pánom.

Žil Kubo v horárni so ženou z doliny. Mladá bola i pekná ver, a mala ho rada ako on ju. Nuž tak, chlapče, počúvaš? Žil on, privykol horárni a pytliaci sa ho báli, hej, báli veru. Nejeden jeleň životom zaplatil. A babu, ženu svoju, držal na obôcke, hoci ju mal rád. Hja, veru, taký bol čertov chlap. Neraz ju haluzou vylúzgal, chudinu; ani sa nehla, nebožiatko, aj za týždeň. Učil ju on móresu; počúvať ho musela, len okom žmurkol, a už sa triasla. Ech, veru, ťažko takého človeka aj s lampášom nájsť, syn môj. Má ženu, aj rád ju má, ruku by za ňu na klát položil, ale poláskať sa s ňou nevie. A ona — do ohňa by za ním šla. Neborká, úbohá, len v noci, keď on spí, čo ho pohladká, krpec mu popraví. Tak, hej, ťažko veriť, ale ja viem, sám som ich vídal, ako nažívali. I nocoval som u nich. Ba tak.

Nikdy Kubo dobrému človeku, ani zveru bez príčiny neublížil. Len kamzíky, divé kozy (tak ich volal), mal rád. Behal za nimi, preháňal ich po strminách, na povraz chytal. Bohvie prečo sa mu tak zaľúbili, či preto, že boli také vrtké a vedeli ho povykrúcať, či prečo. A tie kamzíky — bodaj vydochli — tie boli jeho skazou. Och, Kubuš, Kubuš, nebol si zlý človek, ale tvrdú si mal hlavu; nikto sa ti nesmel sprotiviť, keby nie, ta mohol si ešte dlho hvízdať po lúčine.

Raz ti, chlapče, Kubo vstal, obul krpce, vzal valašku a hybaj na grúne za kamzíkmi. Ľúbil on ich, ako hovorím, často i celý deň za nimi behal, driapal sa po vežiach, i ruky, nohy si dokaličil, ale vždy sa vylízal. Hana, žena, sa ho ani vtedy dotknúť nesmela. A bola to mladica hladká, veru darmo ti nevravím, chlapče, teraz sú ani ženy nie také. Iný, hoc by bol mŕtvy, bol by pod jej rukou ožil, ale on nie; ani priblížiť sa nesmela, nedajbože ešte dotknúť, tak sa ho bála, úbohá.

Tu, v ten deň, sám diabol — boh mi odpusť hriechy — mu vplietol do cesty samca kamzíka; ej, bisťubohu, bol to za cap ani ročný junec. Usmial sa Kubo pod fúz a poď ho za ním. Najprv potichu po machu stúpa, skalky sa netkne, okom nežmurkne. Tak ten vedel loziť. Iba ti tu odrazu hup — a už ho drží za zadnú raticu. Ale zviera bolo mocné, raz virgne zadkom a Kubo aký dlhý, taký široký leží na piargu.

Nie, chlapče, neuvidíš ty takého chlapa. Papuľu mal rozťatú, krv ho zaliala, ale kamzíka nenechal. Vybehol za ním na vežu, na takú, že by sa druhý mal čas i dvakrát zabiť, kým by na ňu vyšiel, a on dva skoky, tri dupy a už krepčí hore. Ale vtedy sa mu nepošťastilo: kamzík už dávno zabehol do kŕdľa, a Kubo, ako hej, ako nie, sám Pán vie, ako urobil ten nešťastný kotrmelec, či sa mu krpec skĺzol, či preto, že bol zlostník, a či to už bolo tak súdené; zletel on, neborák, skotúľal sa až do doliny.

Čaká Hana muža, čaká ho a pradie vlnu, ale muža niet. I večer nadišiel, a Kuba nič, ani slychu ani vidu po ňom. Kubo nejde.

Zľakla sa holubica moja Hana, prehodila si plachietku a šla hľadať. Bála sa, že ju zbije, keď príde a ona doma nebude, i do záletníc že jej nadá, ale predsa len pošla. Vedela ona úbohá, že bral ráno povraz na kamzíky a dala sa hneď do grúňov, kde ich vídala.

Ach, bože, noc bola a ona, slabá stvora, opustená ako palec medzi tými bralami, pri mesiačiku muža hľadá, plače, narieka: — Ľudia boží, majte zmilovanie, nájdite ho! Jakubko, Kubuš môj drahý, Kubuško, holúbok, kdeže si mi. Ach, sokolík môj jasný. — Tak ona vykladá, mená mu dáva, že by ich anjel nezaslúžil.

Až tu — buď, bože milostivý — vidí ho, ako leží, sokol jej úbohý, roztiahnutý na machu, mesiačik si naň svieti, košieľka sa mu bielie, pracky jagajú na opasku, valaška s obrúčkami sa pri ňom blyští.

Vidí ho a skočí k nemu; krv mu na hlave, krv na rukách, krv na bielej košeli.

Slzami ho prebrala, ej, synak, ťažko veriť, ale slzy majú divotvornú moc. Slzami ho prebrala, slzami umyla. — Ach, Hanuša, duša moja, boh ma potrestal, boh ma skarhal. Odpusť mi… prepáč! trápim sa… nedožijem. Všetko sa vo mne rušilo, — hovorí, ledva dych popadajúc, ani sa nehol, všetko mal dodrúzgané. — Tam, vezmi… vezmi valašku, uder ma obuškom… Dobrý skutok vykonáš… uľahčíš mi… boh ti odpusť.

Hľadí Hana, holubica sivá, hľadí vlhkými očami na Kubuša — nechápe ho.

— Ovaľ ma, — zas jej, — tam nad ucho. A pomodli sa nado mnou, hriešnik som bol, ľudí som bíjal, teba som trýznil. Boh mi pomôž! — Tak jej on; krv ho tri razy zaliala, kým to povedal. A ona kľačí nad ním a zas len nechápe. Iba ho bozkáva, krv mu utiera.

Vidí Kubuš, že ťažko jej, a myslí si: „S babou konca nedočkáš.“ Zahrmel na ňu. Strhla sa a kukla naň. A on jej, nebohej, ostro, aby ho klkla tým obuškom. Bála sa Hana muža veľmi, vedela, že nikdy, kým spolu kašu s mliekom jedli, nikdy sa mu nesprotivila. Bála sa ho i teraz a možno vtedy už ani zdravý rozum nemala. Vzala valašku, klkla ho a bolo po ňom amen.

Nuž tak, chlapče, skonal Kubuš. Ráno ho našli voliari, povedali pánovi. Pán Kuba poľutoval, poplakal i náhrobník mu dal. Tam leží pod jedlou v dolinke. Teraz takých ľudí niet ani takých časov, ej, pamätám ja. Groš bol ako lopata, z kapsy ti trčal a lyžica na dva, na tri chlipy. Teraz takých niet.

— A Hanica, čože s Hanicou, starý otec?

— Ako? Hanica? O tej ver nechyrovať; otec nebeský vie, čo sa s ňou stalo. Podajedni povrávajú, že vraj z rozumu postúpila, ošalela a tak vzala koniec v horách; druhí zas, že sa od žiaľu naschvál zmárnila; nuž, ktože vie. Chudina, ťažký mala život, ale božia vôľa sa stala. — Tak, synak, všetko som ti rozpovedal, ako sám viem. No poďme spať, už odcedili mlieko. Čas je.

Dlho nemohli usnúť, vatra nehasla a valasi stále vychodili z koliby k ovciam, bojac sa o ne. Dlho sa ozývalo ich bľačanie pomedzi ťažké dunenie hromov. Celé úbočie hvízdalo hlbokou kviľbou. Stromy sa klaňali až po zem, hora pukala a stenala, haluze praskali vo vetre. Naraz akoby meč rozťal záclonu tmy, osvietili sa tmavé vrcholce jedlí jasným modravým svitom. Blyslo sa! — udrel hrom! Zarevalo úbočie, striasla sa koliba a ozval sa ostrý, vymeraný zvuk, akoby dva veľké kamene narazili na seba, a nasledovalo sto hrmotajúcich príšerných a silných hlasov. Zdalo sa: vo tme sa hádajú duchovia lesa, vrieskajú, trieskajú, skučia, zavýjajú, hučia, volajú. Na chvíľu stíchlo — spustil sa dážď a začal vo veľkých kvapkách prskať po stromoch a plieskať vo vetre na strechu koliby. Voda v jarkoch sa valila do doliny, navážajúc a berúc so sebou drievka a kamenie. Do čľupkania dažďa miešal sa suchý hrochot umierajúcich stromov a hrmot hromov, odrážajúci sa od strání desatorakou ozvenou, zanikal vždy slabším rykom v dolinách. Valasi boli ako na nožoch, ustavične zaklínali šarkana, behali k ovciam. Starý ujo sedel na lavici so spustenými nohami, díval sa na dohárajúcu vatru a pri silnejších bleskoch sa žehnal a modlil. Parobok pchal hlavu do kožucha, aby nič nevidel. Tak bolo, kým sa dážď nespustil rovnomerne a bača nevošiel do koliby so slovami: — No prešlo, Pán pomohol.