ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mal som pekné a šťastné detstvo. Citlivá mať, múdry a prísny otec, hŕba veselých a smelých kamarátov a zdravé dedinské prostredie mohli mi dať ideálnu výchovu. Účasť materina bola tichá a skromná; neviem ani, kde a ako sa prejavovala, no dotyk jej teplej ruky a mäkkého pohľadu cítim dosiaľ vo chvíľkach skleslosti a bezútešnosti. Ako každá mať, aj ona vykonala viac a vzala na seba viac, než sme od nej čakali. Zato otec — otcove zásahy do mojej výchovy boli oveľa zreteľnejšie: cítil som ich vždy najmenej tri dni na zadnej časti tela. Dnes mi je veselo okolo srdca, keď si na to spomeniem, pretože — ako sa pamätám — držal som sa vždy po chlapsky s otcovým spôsobom výchovy. Kým trstenica lupkala po zadku, skákal som, pravda, po povalu. Len čo však bolo po všetkom, uznal som lojálne svoju porážku. Nikdy som sa neuchýlil k nečestnému zápoleniu. Nikdy som si nevopchal pod nohavice sáru zo starého kapca, pretože tým by boj, v ktorom som sa cítil rovnocenným partnerom, prestal byť zaujímavý. Otec mal len jednu zbraň: trstenicu v mocnej ruke. Ponechával som mu ju veľkodušne, pretože sám som mal proti nemu tisíc všelijakých výhod, úskokov a fígľov.

Inak môžem bez preháňania povedať, že otec bol najmúdrejší človek v dedine. Čo on len všetko vedel, skúsil a poznal! Bol vyučený krajčír. No vedel spraviť i krásny politúrovaný stôl a cez svetovú vojnu, keď, bola núdza o obuv, šil pre celú rodinu topánky. Vedel zvárať, hobľovať, letovať, pilovať, vedel spraviť všetko, čo vzal do ruky. Mal i krásny včelín s modernými úľmi a krásnu — knižnicu s knihami slovenskými, českými, ruskými, poľskými, nemeckými a maďarskými. Vo všetkých týchto rečiach otec plynne čítal. (Najradšej Dostojevského, Gogoľa a Puškina.) Bol to zaťatý pansláv, priateľ Škarvana a Makovického. Naučil ma čítať po rusky, ešte som ani do ľudovej nechodil. Keď bol dobrej vôle, recitoval Lermontova a spieval liptovské pesničky. Jeho školské vzdelanie skladalo sa pri tom len z piatich tried ľudovej školy, ale na vandrovke videl svet, žil dlhšie v Pešti, pobudol v Prahe, v Berlíne i vo Viedni. Žil celé roky na chlebe, škvarkách a mlieku, v lete na dyniach, aby mi mohol kupovať knihy, ktoré mu z Ruska chodili v celých debnách. Nemôžem povedať viac, než to — bol to krásny človek. Pomáhal ľuďom, keď im ochorel statok, robil im advokáta, lekára, založil im konzum, knižnicu, čitateľský spolok. Vo voľných chvíľach, večerami, hobľoval alebo písal, prekladal z ruštiny, značil si do zošita zvláštne ľudové zvraty, porekadlá a úslovia. Ku koncu života písal kroniku svojej rodnej obce. Umrel celkom chudobný, nezanechajúc grajciara v hotovosti. Česť jeho pamiatke!

A potom kamaráti: Peter Švanda, Ján Stano, Daniel Mucháľ, Ondrej Majer, — kde sú dnes všetky tie mená! Vtedy však stačilo prejsť cez lavice ponad potok „na druhú stranu“ a priam si zapadol do rozprávkového sveta plného vzrušenia a dobrodružstiev. Každé ročné obdobie malo svoje nepostihnuteľné, večne sa opakujúce a stále nové čaro. Každý čas mal svoje zábavy a hry. Poniektoré sa opakovali z roka na rok hádam ešte z čias pohanských. Priam z jari, len čo na vŕšok sneh okopnel, bolo to „piganie“ o gombíky, potom hry s „pílusom“ (loptou), urobeným z kravskej srsti, o „kampu“, o „šuchtu“ o „vyhadzovanku“, neskôr výpravy za vtáčími hniezdami — počínajúc od žltochvostov hniezdiacich pod štítmi v opustených stodolách a končiac krahulcami, čo mali hniezda na vysokánskych sihliakoch, i ušatými sovami, ktoré hniezdili v skalách na Vápenci, vedeli sme o každom hniezde v chotári. Aké to bolo vzrušenie, keď sa mláďatá vyďobali zo škrupiny a brali z našich našpúlených úst slinu mäkkým zobáčikom! V lete zasa kúpanie v „Koliesku“, v „Pláni“, pod „Haťou“, ba dokonca i na Váhu pod úpustom, kde voda bola vyše dvoch metrov a hučala, krútila sa v nebezpečných víroch. Nikdy sa nám nič nestalo, pretože sme boli vrtkí a ostražití, zrastení s prírodou ako zver poľná a vtáctvo nebeské. V jeseni bolo zas pasenie statku, rozprávky pri ohníku, pečenie zemiakov v pahrebe, jabĺčka vo farskej záhrade s lezením cez ploty, s roztrhaným zadkom na nohaviciach, s otlačenými lakťami i kolenami. V zime sanica, kĺzačky na zamrznutom potoku a nekonečne dlhé večery pri páraní peria a priadkach s rozprávkami o Loktibradovi, Hadogašparovi, Kovovladovi a Lomidrevovi. S piesňami pobožnými i svetskými. A to všetko v nádhernom kraji, kde je Kriváň na dosah ruky, kde polia a lúky nikdy nestrácajú svoju sviežosť a menia len postupne od jari do jesene svoju zeleň od jemnej žltkastej, sýtej až tmavej zemiakovej vňati a druhej ďateliny… a či až do striebristej zelene kapustných hlávok, ktoré ostávajú na poli najdlhšie, takže napokon nevieš, či ten striebristý odtienok je od prírody alebo od nočných mrazíkov, ktoré sem prichádzajú až po Egidovi, ale zvoľna, nenásilne, nie ako nepriatelia, ale ako milí hostia, ktorým sa každý teší. Vonkajší svet býval tu zastúpený len potulnými drotármi, sklenármi, miškármi, kolomažníkmi a vesteničiarmi. Každý z nich mal svoj spôsob vyvolávania popod uhly a každého vedeli napodobiť. Až oveľa neskôr (a, zdá sa nám, že práve tým sa skončilo naše detstvo) začali sa na hradskej zjavovať prvé automobily a my, keď sme začuli ich vrčanie, vybehúvali sme spoza dvorov a vítali ich pokrikom: eléktrika, eléktrika…

Čo prišlo neskôr, nemá už ani zďaleka ten pôvab a to čaro čerstvosti a bezprostrednosti. Všetko sa akosi zakalilo a zahmlilo daromným pachtením sa za neistými prízrakmi. Každý radostný pocit akoby v zárodku zahlušil strach zo sklamania. Áno, bola tu škola, gymnázium, priemyslovka, technika, ale bolo to zväčša len otupné vtĺkanie si do hlavy všelijakých formuliek, vzorcov, definícií, letopočtov, bez ozajstného záujmu po vedení. To, čo som chcel vedieť, to som sa musel učiť mimo školy. Myslím, že každý tak. Myslím, že škola vtedy nevedela pripútať mladého človeka k tomu, čomu ho chcela naučiť. A keď si pomyslím, že som v nej prežil skoro dvadsať rokov! Nebyť živelného zdravia, nebyť neuhasiteľného smädu po vedení, nebyť nekonečných debát s priateľmi rovnakého veku, nebyť nocí strávených nad knihou pri sviečke, nebyť toho všetkého, museli by zo školy, ktorou sme prešli, vychádzať mrzáci, mechúry, nadeté učenosťou, ale bez chuti do života. — Dnes, dúfame, bude ináč!

(1948)