ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Ľudová epika, vykrystalizovaná so stránky formálnej i obsahove vo zvláštne útvary slovesné, skrsla len u niektorých národov slovanských vetve východnej a južnej: Srbi, Chorvati a Bulhari majú piesne „junácke“, ktorých ohlasy nachodíme u Slovincov, Rusi majú „byliny“ (epické skladby o bohatieroch kijevských, novgorodských a i.), Ukrajinci „dumy“ (piesne o bojoch kozáckych). Ale Belorusi nestvorili nič samostatného (máme len doklady, že pred vekmi i u nich známe boly byliny), a i národom vetve západoslovanskej (Čechom a Slovákom, lužickým Srbom a Poliakom) chýba epická poézia, ktorú by bolo možno prirovnať k spomenutým piesňam obidvoch vetví ostatných. Niet pochyby, že tieto rozdiely majú svoj pôvod zčiastky i v povahe jednotlivých národov slovanských, ale iste najmocnejšie boly vlivy dejinného vývoja a prostredia spoločenského, pretože epické spevy hrdinské pravdepodobne nevznikly v ľude, lež v bojovných družinách válečníkov, ktorých vynikajúce skutky oslavovali odborní speváci svojimi skladbami.

Z dejín politických i kultúrnych sme poučení, že na Ukrajine, v severnom Rusku alebo v hornatých krajoch balkánskych boly pre vznik a nasledujúci rozvoj epických spevov podmienky omnoho priaznivejšie než na pr. v Poľsku a na pôde československej. Názorne to vidno na vývoji ľudovej poézie v Poľsku a na Ukrajine v stol. XVI. Obklopený troma mocnými susedmi, kráľovstvom Poľským a mohutnejúcim cárstvom Moskovským na severe a na severozápade, na juhu strašlivou mocou turecko-tatárskou, ľud na Ukrajine bol nútený stvoriť si organizáciu vojenskú. Jej pevnosť bola priamo úmerná vonkajšiemu tlaku: ako tlak ten oslabol, ukazovaly sa nedostatky jednostranného vývoja spoločenského a vždy znova bolo treba nejakého popudu vonkajšieho — tatárskeho vpádu a pod. — aby sa štrbiny zacelily. V časoch všenárodného nebezpečenstva hetman i kozák stáli v jednom rade, bojujúc proti spoločnému nepriateľovi. Nielen to. Spolu i spievali a so záujmom načúvali spevom, ktoré bandurista^[2] prednášal pri prostom sprievode hudobnom, lebo v stol. XVI. kultúrneho rozvrstvenia jednotlivých tried obyvateľstva nebolo ešte natoľko, ako v stoletiach pozdejších. A práve v časoch spoločného nebezpečenstva a rovnakej kultúrnej úrovne rozkvitla írečitá epika ukrajinská — kozácke dumy. Obdobné pomery boly až donedávna u Srbov, kde vojvoda i prostý vojak načúvali spevom o Kraljevićovi Markovi.

Inak bolo v Poľsku v stol. XVI. I Poliaci vtedy bojovali proti Turkom a Tatárom, ale bojovala šľachta, jediná politická predstaviteľka celého národa, vycvičená v latinských školách, ktorej zámožnejší členovia cestovali po západnej Európe a osvojili si renesančnú vzdelanosť, šľachta, ktorej najchudobnejšie vrstvy stály vysoko nad stavom sedliackym alebo mestským. Poddaný sedliak nemal veľkého záujmu na bojoch, ktoré viedli páni. V Poľsku nevznikla epická poézia ľudová, ospevujúca veľké udalosti, a v ľudových piesňach poľských niet ani stopy po význačných bojovníkoch oných časov. Sienkiewiczov román Ohňom a mečom, Gogoľova poviedka Taras Buľba správne vystihly onen hlboký rozdiel: medzi kultúrnym prostredím poľským a ukrajinským.

Možno teda povedať, že poetické piesne hrdinské, individuálne výtvory odborných spevákov, mohly sa vyvinovať a udržiavať iba v spoločnosti vojensky organizovanej a rovnorodej so stránky kultúrnej.

2

Slovania západní mali len takrečenú drobnú epiku, t. j. kratšie piesne, v ktorých sa mocne prejavuje živel lyrický, najmä so stránky formálnej. S piesňami českými sa v podstate shoduje rázovitá epika slovenská. Často sa všetky tieto epické piesne menujú baladami, hoci náuka o útvaroch básnických menom balada označuje iba jednu skupinu drobných skladieb epických. I v ľudových piesňach najdú sa balady v určitom smysle slova, t. j. piesne, v ktorých prvky epické, lyrické i dramatické bývajú slúčené v celok umelecky účinný. Pre epický obsah bola stvorená forma lyrická, t. j. pieseň bola rozčlenená na sloky (strofy); okrem toho však strofická stavba býva spevnená refrénom,^[3] ktorý niekoľko bádateľov pokladá za črtu starodávnu, pretože pripomína ráz ľudovej balady. Umeleckú pôsobnosť zvyšuje dialog, dramaticky priostrený, ktorý svojím bystrým spádom unáša dej až k tragickému rozuzleniu. Máva epický rámec, t. j. expozíciu a rozpravný záver, ale niekedy sa celá balada skladá iba z dialogu, ktorý situáciu len naznačuje. Úryvkovitý spôsob spracovania, myšlienkové skoky, stručné, niekedy i nejasné narážky tvoria charakteristické znaky baladického slohu.

Úsečnej forme sa nevyhnutne prispôsobuje i obsah. Balada obyčajne opisuje katastrofu, ktorej príčiny často možno len vytušiť zo súvislosti. V ľahkej piesňovej forme niet, pravda, miesta na obšírne zdôvodňovanie, na charakteristiku, na opisy a epickú drobnomaľbu, lebo zhustený dej predovšetkým predstavuje srážku dvojakej vôle, márny boj s osudom, s bytnosťami nadprirodzenými, alebo zločin a trest — tragický protiklad vyrovnaný hlbokou myšlienkou spravedlivosti.

Umenie opísať niekoľkými slovami dejište, vystihnúť náladu alebo povahu osoby pokladáme za význačnú prednosť ľudových balád (ľudových piesní vôbec) a z literárnych dejín vieme, že sa máloktorému básnikovi podarilo dostihnúť ľudovú prostotu i obsažnosť. Čelakovský, Erben, Chalupka, Kráľ, Neruda, Vrchlický, Sládek, Hviezdoslav a i. preslávili sa svojimi baladami. Všetci títo umelci hojne čerpali zo sviežich prameňov domácich, lebo v súbore epiky nášho ľudu nachodíme skladby vzácnej krásy.

Niet pochyby, že formálné i obsahové znaky balady síce sústredia niektoré základné vlastnosti ľudovej epiky vôbec, ale jednako len nevystihujú jej mnohotvárnosti. Na pr. na Slovensku, kde pieseň je ešte pevne zakorenená v pôde ústneho podania, splývajú hranice medzi jednotlivými druhy (medzi epikou, lyrikou a piesňou obradnou) vznikajú nové piesne voľným obmeňovaním a kombinovaním, a preto epika slovenská vyniká takou rozmanitosťou tvarov i látok.

Látky epickej poézie ľudu slovenského obsiahly prerozličné stránky života vidieckeho od chmúrnych tragédií rodinných až k žartovným ukážkam veselého rozmaru alebo hrubozrnnej komiky, od mravných bojov, ktoré sa dejú v duši jednotlivcovej, až ku prejavom hromadného protestu sociálneho, ktorý znie z piesní zbojníckych.

A rovnako rozmanitá je i forma: v niektorých piesňach najdeme rozvitý refrén, v iných zas chýba celkom; sú piesne, v ktorých prevláda rozprávanie, obmedzujúce dialog na nepatrné epizódy, inde opäť lyrický prúd temer ruší stavbu atď. Tým sa práve ľudová epika slovenská (a západoslovanská vôbec) rozoznáva od balád severských, v ktorých na pr. refrén tvorí temer podstatný znak baladického slohu. Preto i roztriedeníe rozpravných piesní slovenských môže hľadeť len na obsah, lebo so stránky formálnej sa nepodarilo určiť výrazné skupiny.

3

V pestrej smesi epických piesní slovenských zreteľne vystupuje dvojaká skupina látok: látky medzinárodné a domáce.

a) Látky medzinárodné

Sem prislúchajú skladby, doložené po celej Europe, ktoré zadeľujeme do piesní takzv. sťahovavých, lebo v niektorých prípadoch sa shodujú nielen základné vlastnosti obsahové, lež i podrobnosti, ba i forma. Ide tu o zjav dobre známy z ľudových rozprávok, hoci nie je pochybné, že prejímať piesne je ťažšie. Dej týchto skladieb zväčša ostáva v oblasti života rodinného a v podstate len rozmanite premieňa štvoraký motív základný: vzťah medzi manželmi, medzi rodičmi a deťmi, medzi bratom a sestrou a medzi milencami. Niektoré piesne opisujú jasné stránky týchto vzťahov, na pr. hlbokú lásku k rodičom (pozri č. 8), alebo vernosť milenkinu (č. 14), lásku mocnejšiu než smrť atď.; ale v piesňach sa vyobrazujú i rozpory, na pr. osudné chvíle, keď nový, mocný cit pretrhne posvätné sväzky pokrvné; sestra z lásky k cudzincovi otrávi brata, mať chce otráviť nevestu, pretože nesúhlasí s voľbou synovou atď.

Rozsiahla je skupina piesní o milencoch: nachádzame v nich mnohotvárny súbor situácií od víťazného spevu šťastlivej lásky (č. 14) až k tragickým rozuzleniam, spôsobeným zatvrdilosťou rodičov (č. 28), alebo k divým skladbám, ktoré spracovaly motív o zradnom milencovi (č. 21).

Ako sa šírily tieto piesne? I keď máme na ume, že niektoré motívy sú všeľudské a že akiste vznikaly nezávisle u rozličných národov, jednako len ostáva dosť piesní, o ktorých môžeme bezpečne predpokladať, že prenikly zo spoločného strediska do rozličných oblastí, hoci sa srovnávacím dejinám literárnym dosiaľ nepodarilo podrobne objasniť, kde tie skladby skrsly a ako sa šírily. S tejto stránky mali dôležitú úlohu potulní speváci, ktorí na výročných trhoch alebo pútiach spievali svoje skladby a predávali i tlačené texty. Dnes, pravda, tieto piesne (takzv. kramárske, jarmočné) celým svojím rázom ostro lišia sa od vlastných piesní ľudových, ale keď skúmame texty staršie, presvedčíme sa, že rozdiely nie sú také prenikavé. Je veľmi pravdepodobné, že sa v minulých stoletiach slohom i obsahom shodovaly s piesňami ľudovými, lebo vtedy ešte ľudová pieseň mocne prenikala celým živlom prostého národa, a je prirodzené, že sa potulní speváci prispôsobovali výrazovým prostriedkom, ktoré v takej hojnosti nachádzali okolo seba. Touto cestou prenikaly cudzie piesne do prostredia ľudového, lebo tlačené texty sa hojne kupovaly, a podnes nachodíme na vidieku „špalíčky“, t. j. sväzočky piesní (tlačených i písaných), ktoré často nakopily celé pokolenia. Poloučení skladatelia, speváci, žobráci, potulní študenti a iní iste i spracovávali pôsobivé skladby cudzie, ktoré potom zdomácnely, a udržiavajúc sa dlho v ústnom podaní, nadobúdaly za roky a roky rázu čisto ľudového.

Omnoho ľahšie prenikaly piesne do oblastí rečove príbuzných. Šírili ich — okrem jarmočných spevákov — i ľudia „svetom chodiaci“, t. j. potulní remeselníci, obchodníci a žobráci, ktorí prenikali veľmi ďaleko. Máme o tom doklady, práve nakoľko ide o piesne slovenské. Známy slavista ruský J. J. Sreznievskij zapísal v Charkove (v južnom Rusku) v dvaciatych rokoch XIX. st. piesne od slovenských obchodníkov, „sklenkárov“ a „olejkárov“, vynikajúci sberateľ piesní poľských O. Kolberg zapísal vo Varšave v polovici st. XIX. od drotárov piesne slovenské; nachádzame slovenské piesne ďaleko na severe v beloruskom Polesí, áno i v piesňovom repertoáre moskovských „Cigánov“ atď.

V minulých stoletiach sa týmito cestami šírily piesne omnoho hojnejšie, pretože z rozpomienok i z dokladov historických vieme, že prv chodievalo potulných ľudí omnoho viacej. Bývali srdečne vítaní na kopaniciach i v zapadlých dedinách v dlhých večeroch, lebo donášali noviny, vedeli pekne rozprávať, spievali a od nich sa piesňam učila mládež.

Ukážky medzinárodných látok baladických prináša i tento výbor (č. 2, 3, 4, 8, 14, 15, 19, 21, 28, 41, 49).

b) Látky domáce

Keď hovoríme o ľudovej piesni, máme skoro výlučne na ume výtvory ľudu sedliackeho. Život dedinského obyvateľstva, pevne srasteného s pôdou, menil sa za dlhé veky pomerne málo, lebo sám spôsob roboty, závislej na pravidelnom striedaní ročných časov, zakorenená nedôvera k pánom, k mestu a vôbec ku všetkému cudziemu, posilňovaly v poľnom hospodárovi nechuť k novotám, ktorá je význačnou vlastnosťou sedliackej povahy. Dedina žila podľa svojich starodávnych poriadkov rodinných i spoločenských a zachovávala si všetky složky ľudovej viery, prežitky, obyčaje, názory lekárske, zvyky i hry tvoriace celok, posvätený stoletým podaním. S touto jednotnosťou duševnej úrovne je nerozlučne spojený rozvoj ľudového umenia vôbec, teda i piesne.

Nie je pochybné, že každá pieseň je dielom obdareného jednotlivca, ktorý skladá text a niekedy i nápev; ale ak sa má z jeho skladby stať pieseň ľudová, treba, aby sa ujala v kruhoch vrstovníkov a udržala sa za nejaký čas v ústnom podaní. To však vyžaduje, aby ostala na úrovni prostredia, v ktorom skrsla. Preto sú ľudové piesne nerozlučne spojené s kultúrnym a hospodárskym rozvojom na dedine, preto sa v nich zrkadlí celý život dedinský, preto i zanikajú, keď sa premenily základy ľudového života. Každá udalosť, ktorá akokoľvek rozvlnila pokojnú hladinu ustálených pomerov (na pr. vražda, nešťastie a všelijaké galiby), môže byť látkou epickej alebo lyrickej skladby, ale životnosť ľudovej piesne ako útvaru umeleckého prejavuje sa práve v tom, nakoľko a ako skladateľ vie reagovať na tieto vonkajšie popudy najbližšieho okolia, nakoľko je schopný vyťažiť básnickú látku zo života svojej doby.

S tejto stránky práve na Slovensku nachádzame premnohé piesne, ktoré môžeme označiť ako básnické improvizácie, vyvolané príhodami miestnymi. Lokálny ráz týchto skladieb je príčinou, že sa obyčajne šíria iba v oblasti pomerne úzkej. Sem zadeľujeme na pr. hojné piesne o nešťastných príhodách, na pr. o ubitých alebo utopených (oddiel III.). Práve v rozmanitosti látok miestnych vidím doklad, že na Slovensku pieseň až do časov nedávnych ostávala — a v niektorých krajoch podnes ostáva — živou složkou slovesnej kultúry ľudovej, kdežto na pr. v Čechách ľudová epika zväčša obmedzuje sa už len na určité hotové typy, ktoré sa udržujú tradíciou; vznikajú i piesne nové, ale poznáme ich na prvý pohľad, pretože sa skladobne i výrazove podstatne lišievajú od piesní starých, blížiac sa skladbám takzv. kramárskym.

Peknou ukážkou tvorivosti slovenského ľudu je na pr. pieseň o utopených dievčatoch, ktorú zapísal Jozef Ľud. Holuby v Bošáckej doline (č. 31.). Opisuje sa tam nešťastná príhoda, bohužiaľ, dosť častá na pútiach alebo hodoch: dievčatá, akiste prevážajúc sa cez vodu, vypadly z lodky a utopily sa. V Čechách podobné látky spracovali len remeselní skladatelia kramárski; na Slovensku skrsla pieseň, ktorá je tiež ohlasom skutočnej udalosti (dej je podrobne lokalizovaný), ale povznáša sa do oblasti umenia. Tak na pr. sloka:

je naozaj nezapomenuteľná ako básnické stelesnenie bôľu. Mať sa díva na plachetku, spomína, ako ju dcéra ráno obliekala, tešiac sa na veselú cestu s družkami, šťastná, žiariaca mladosťou — len plachetka ostala materi, s dcérou ju rozlúčila smrť. A s matkou trúchli celá dedina. Slávny pohreb vystrojili obidvom dievčaťom, všetci mládenci ich odprevadili s plačom ku hrobu.

4

Charakteristickú skupinu epických piesní slovenských tvoria látky zbojnícke. Sú zväčša rázu miestneho, hoci niektoré piesne spracovaly i motívy, hojne rozšírené u ostatných národov, najmä slovanských. Zbojnícka poezia slovenská je básnickým ohlasom pomerov spoločenských, politických i hospodárskych, ako sa vyvinuly vo vrchovitých krajoch tatranských a karpatských, kde lesnaté úbočia, ťažko prístupné poľany, osamelé koliby valachov alebo mlyny, skryté v dolinách, poskytovaly zbojníkom bezpečný úkryt. Nedostatočné prostriedky dopravné, ale najmä chabá administratívna sústava uhorská a poľská boly na vine, že na pomedzí slovensko-poľskom, na karpatských vrchoch haličských a bukovinských bývalo oddávna mnoho smelých zbojníkov.

Ako v krajinách susedných, tak i na Slovensku bol v st. XVII. — XVIII. stav ľudu sedliackeho veľmi neutešený. Tlačilo ho ťažké jarmo poddanstva, časté vojny a povstania zvyšovaly obecnú neistotu a postrach, pretože vojsko domáce plienilo rovnako kruto ako nepriateľ, a keď bolo po vojne, žoldnieri, ktorí podľa vtedajšieho zvyku boli prepúšťaní zo služieb bez náhrady, túlali sa krajom; privykli drsnému, voľnému životu vojenskému, a preto často práve z ich radov vychádzali vodcovia tlúp zbojníckych, složených zväčša zo sedliakov a pastierov. Ako v krajinách juhoslovanských „uskoci“ prchali za hranice, aby vyhli prenasledovaniu so strany Turkov, tak na Slovensku sedliak, aby unikol panskému trestu, často utekal „na poľskú stranu“ alebo do hôr, kde ho „dobrí chlapci“, „hôrné deti“, prijali do spolku.

Hospodárske poriadky na panstvách boly kruté, nadto nesvedomití úradníci ešte ich zostrovali, často nepravedlive vysávali obyvateľstvo, týrali ho, brali mu pašienky — nie div, že mnohý sedliak radšej znášal všetky psoty života zbojníckeho, hoci stále mal pred očima hrôzy „útrpného“ práva a napokon šibenicu.

Bývali to práve jednotlivci vynikajúci nad obyčajný priemer telesnou silou, obratnosťou i schopnosťami duševnými, povahy hrdé, náruživé, ktorým nebolo možno žiť pod panskou palicou. Bývaly aj iné príčiny, nie na poslednom mieste stará túžba ľudových zástupov po voľnom živote, nesputnanom poriadkami spoločenskými, ako ju poznáme z dejín ľudu ruského. Ako slovenskí „dobrí chlapci“ chodili „na zboj“, tak ruský sedliak utekal do pustých stepí a stával sa slobodným „kozákom“, pretože len tam ho vítala „volja“ — neviazaná sloboda. Pekne vystihol túto vlastnosť slovenského ľudu Pavel Dobšinský v diele „Prostonárodnie obyčaje, povery a hry slovenské“ (str. 83.): „Čo pohýňa týchto hôrnich chlapcov k takému chodeniu poza bučky? Nedostatok nebárs, bo šuhaj práci navyklý živnosť najde. Skorej ešte niektorý, snáď len zo samopaše spáchaný výstupok a snadnô umknutie pred trestom do hôr… Ale čo to, keď o väčšine zbojníkov rozpráva ľud, že len tak z dobrej vôle pustili sa po zboji, poza bučky? Je to túha po neviazanosti, po voľnosti von do tých šírych hôr a na vysoké hole. Za časov feudálnych zpod robôt, od dereša, klady a lapačky tým častejšie utiekali sa k horám svojim.“

Ľud sa k zbojníkom nechoval nepriateľsky, naopak, poskytoval im v zime úkrytu, dával im potraviny, pomáhal im, ak ich prenasledovali a lapali. Jednak sa ich bál — zbojníci sa kruto pomstili za zradu — jednak v nich videl zosobnenie odporu proti pánom a obdivoval neskrotnú odvahu zbojníkov, ich silu a obratnosť. V ľudových piesňach a podaniach zbojníci často vystupujú v úlohách obrancov proti poriadkom, ktoré svieraly život sedliackeho ľudu putami poroby, berú peniaze pánom a rozdávajú ich chudobným, pomáhajú nešťastným, naprávajú krivdy, slovom, plnia požiadavky vyššej spravedlivosti sociálnej. Tieto rozptýlené vlastnosti ľudová obraznosť slučuje a tvorí z nich súborného hrdinu, ktorý sa stáva stredom podaní často veľmi rôznorodých. Tak bolo na pr. u Juhoslovanov, kde Kraljević Marko je umeleckým zosobnením stoletého boja s Turky, vedeného tisícami junákov zväčša zabudnutých, tak bolo i u ľudu slovenského, v ktorého piesňach a povestiach slávny Jánošík je typickým predstaviteľom zbojníctva vôbec.

Z dejín domácich vieme (Dobšinský, Prostonár. obyč. str. 88 nsl.), že r. 1713 bol pri Liptovskom Sv. Mikuláši obesený „agilis Georgius Janosich Tyarchoviensis, latronum et praedonum antesignanus“ (obratný Jánošík z Ťarchovej, zbojníkov a lupičov náčelník). Pri výsluchu vyšlo najavo, že Jánošík počiatkom stol. XVIII. bol najprv u „kurucov“ (tak sa volali povstalci, vedení Rákóczym proti Habsburgom), ale opustil ich, za nejaký čas žil pokojne doma v Ťarchovej (v Trenč. stolici) a potom sa dal naverbovať k vojsku kráľovskému. Po čase ho rodičia vymenili, i vrátil sa domov. Zbojník Uherčík, ktorého Jánošík ako vojak kráľovský strážil v žalári, vrátil sa z väzenia a prehovoril Jánošíka, aby vstúpil do jeho zbojníckej družiny („do kamarátstva“). Jánošík skoro stal sa náčelníkom tlupy a znepokojoval kraje na Pohroní, na Považí, zbíjal v Liptove, v Orave a i., ale zachádzal i do pohraničných krajov moravských, sliezskych a do Haliče.

Meno tohto zbojníka preniklo do ľudovej tradície, ktorá ho obotkala hustým pradivom rozprávkovým. Skutočné udalosti zo života, vymyslené anekdoty o iných zbojníkoch, staré, všeobecne rozšírené povesti o lúpežníkoch boly pridávané k menu Jánošíkovmu. Tak sa tvoril „životopis“, v ktorom všetky roztrúsené tradície našly miesto, vymýšľaly sa nové epizody, ktoré spájaly udalosti, spolu nesúvisiace, slovom Jánošíkova osoba, jeho život tvorily rámec, pojaci množstvo rozprávok v celok, ktorého čiastky, pravda, len voľne súvisely. Nevznikla totiž rozsiahla povesť o Jánošíkovi s dejom jasne vykryštalizovaním; bolo len množstvo anekdôt a drobných poviedok o skutkoch, pripisovaných jednej osobe.

Prečo sa stal takým súborným hrdinom zbojníckym práve Jánošík?

Vyložiť to je ťažko, lebo nemáme na pr. zápisov piesní o Jánošíkovi z prvej polovice st. XVIII.; preto nemôžeme šľakovať vývoj tradície, a okrem toho tvorčia práca ľudovej obraznosti temer uniká vedeckému rozboru. Zdá sa však, že správny výklad naznačil Jozef Škultéty (Slov. pohľady 1913, str. 264), keď upozornil na hrozný rozvrat v Uhrách práve na počiatku st. XVIII.: „Jánošík vystúpil na začiatku 18. stoletia, a vtedy, r. 1702, i v Sedmohradsku, kde nebolo toľko stránok a skazy ako v Uhorsku, na sneme žalovaly sa stavy pre hospodársky úpadok. Kupectvo, ktoré donášalo peniaze, že temer celkom prestalo; kto i mal niečo, nebolo komu predať; dlžník nevládal platiť ani úrokov, temnice boly preplnené dlžníkmi, hoci kto len mohol, utiekol do hôr, alebo i preč z krajiny; nenávisť medzi národnosťami a konfesiami bola strašná. Ruzzini, veneciánsky posol vo Viedni, ktorý chodil v Uhorsku a znal všeličo i zo zpráv ku dvoru posielaných, v svojom úradnom písme roku 1699 spomínal biedu a rozhorčenosť uhorského poddanstva. Vzburu sedliactva pokladal za nevyhnutnú. Že ešte nevypukla, to len preto, že sa nenašiel vodca. Nie vodca v takom smysle, ale našiel sa u náš Jánošík. On je človekom tejto doby.“

S rozpomienkami na strašné časy žil tiež Jánošík ako zosobnenie ľudového odboja. Ľudové podanie, pravda, idealizuje slávneho zbojníka, pokúšajúc sa ukázať, že jeho život bol vlastne zasvätený boju za práva chudobného ľudu proti pánom. V duchu tejto tendencie sociálnej sa na pr. rozpráva, že Jánošíkovi sa dostalo vzdelania v školách, že mal byť kňazom a že len panská krutosť ho vyhnala do radov zbojníckych. Chcel sa pánom pomstiť, a keď nemohol inak, napádal ich so svojou družinou na osamelých cestách, bral im peniaze, vydraté z poddaných, ale pre seba a pre svoju družinu ponechával len čiastku, zväčša však nazbíjané veci rozdával chudobným, alebo ich ukrýval na neprístupných miestach. Nebol ukrutný, zbraní užíval, len keď sa stretol s odporom, ale bývalo to zriedka, lebo počujúc už i samo meno Jánošíkovo, zaskočení ani nepomýšľali na obranu; zato však neznal smilovania so zradcami, a kto ho oklamal, trestu neušiel.

Vedľa týchto ušľachtilých vlastností povahových ľudové podanie ozdobuje Jánošíka všetkými prednosťami, tvoriac tak ideálnu postavu rozprávkového hrdinu. Rezký junák spája s vrtkosťou a pružnosťou dokonalého tanečníka nadľudskú silu, ktorej prameň je pôvodu čarovného; v opasku mal Jánošík čarodejné korenie a preto sa vždy obránil i presile. Zato mu je družina slepo oddaná, lebo dobre cíti prevahu vodcovu, a Jánošík navzájom s „kamarátmi“ nažíva ako brat. Pošmurná zaťatosť, ktorú nachádzame na pr. v niektorých zbojníckych typoch ruských podaní, je Jánošíkovi cudzia. Je si vedomý toho, že on nie je obyčajným zbojníkom, že plní svoje poslanie, ale i pri tejto vážnosti je v ňom mnoho dobrodušnej pohody, miluje fígle a veselé piesne, ľúbi vrchy a voľný život v horách, slovom, je to ideál, vyrastlý v dušiach bystrých, vrtkých „valachov“, náruživých spevákov a tanečníkov, v ktorých tvrdá príroda vysokých vrchov a mnohoraké útrapy vypestovaly hrdinské ctnosti, predovšetkým zmužilosť a pohŕdanie smrťou. Keď si Jánošík žiada, aby si pred smrťou smel zatancovať okolo šibenice, znie z jeho želania nielen odvaha, ktorá sa vysmieva smrti, lež i hlboká túžba po voľnom živote v horách. Dobšinský (Prostonár. obyčaje, str. 83) rozpráva o zbojníkovi, ktorého smrteľne postrieľali na salaši. Ťažko poranený pridržal si ranu dlaňou a vybehol na vŕštek. „Keď mu privolali: ,Čo utekáš, veď už neujdeš?‘ odvetil im: ,Ach, ešte aspoň raz chcem pozrieť na naše hole.‘“ Vidno z toho, že v Jánošíkovi slovenský ľud stelesnil niektoré význačné vlastnosti svojej povahy.

Pravda, Jánošík historický a Jánošík ľudovej tradície sú osoby rozličné, ale i Jánošík prozaických podaní dosť značne sa liší od Jánošíka z ľudových piesní. Nesmieme tiež každú zbojnícku pieseň, v ktorej vystupuje nejaký Janko, Janíčko a pod., spájať s menom Jánošíkovým, lebo už Kollár (Národ, zpiev., II. 469) poznamenáva, že na Slovensku je vôbec najviac Jánov, „tak že pro časté slyšení tohoto jména Němci v Pešti každého Slováka z horních strán prišlého Jano nazývají“. Rovnako súdi P. Dobšinský (Prostonár. obyč., str. 2): „Najobľúbenejšie a najzvyčajnejšie mužské krstné meno je rozhodne a jedine Ján, Jano, Janko, Janík, Janíček“…

Z toho všetkého vyplýva, že by nebolo správne sostavovať z piesní, v ktorých sa hovorí o „Jánošíkovi“, akýsi cyklus balád o slávnom zbojníkovi. Možno povedať, že do ľudovej epiky prenikly len ohlasy hojných povestí prozaických, ohlasy rozmanité popremieňané podľa miestneho podania. Tak na pr. v jednej piesni (č. 45) sa rozpráva, že „Jánošíka“ lapili vo Zvolene, v inej (č. 47) sa zas „malackí páni“ dívajú na obeseného Jánošíka atď. Piesne také vlastne nemajú nič spoločného s povesťou o Jánošíkovi, sú to prosto látky zbojnícke, v ktorých Jánošík znamená zbojníka vôbec. S vlastnou povesťou súvisia len niektoré piesne — ukázky podávajú v našom výbore č. 44 a 46.

So stránky látkovej epické piesne zbojnícke prinášajú epizódy zo života (zaskočenie, rozpor zbojníkov s vlastnou ženou a pod.), ale záujem ľudových skladateľov sústreďuje sa najmä na koniec zbojníckej dráhy, na ťažké chvíle posledné, keď odsúdenec ide pod šibenicu. Nebojí sa smrti, pokojne určuje, kde ho majú obesiť, ale oslovuje šibenicu a naznačuje, ako by ju dal vyzdobiť, keby bol vedel, že na nej bude viseť, alebo hajduchuje okolo stĺpa atď. Ale vedľa týchto tónov divého hrdinstva počujeme z piesne i hlbokú clivosť nešťastných dievčat, ktoré sprevádzajú milenca na poslednej ceste a uvedomujú si, že strácajú všetko. Práve tieto črty dodávajú zbojníckym piesňam clivého rázu, z nich i poznávame, že ľud skorej ľutuje zbojníka, statného šuhaja, kypiaceho zdravím a silou, ktorý v kvete liet umiera; skladateľ niekedy priamo obhajuje odsúdeného, alebo trpkými výčitkami stíha tých, ktorí zbojníka chytili. (Podrobnosti v poznámkach k jednotlivým piesňam.)

Zbojnícke piesne, podobné slovenským, majú i Poliaci a Ukrajinci, za to v Čechách ich niet vôbec a na Morave sú známe temer výlučne iba z krajov moravsko-slovenských a z Valašska, teda z oblastí blízkych územiu slovenskému a oným pomerom, ktoré podporovaly vývoj zbojníctva. V Sliezsku sú zbojnícke podania hojne rozšírené a pripínajú sa na osobu známeho zbojníka Ondráša.

*

Nakoľko ide o celkový vzťah ľudovej epiky slovenskej k piesňam českým, možno povedať, že práve štúdium ľudových piesní epických ukazuje tesnú kultúrnu súvislosť oblasti slovenskej s krajinami českými. Temer všetky najdôležitejšie látky slovenské sú zastúpené i v sbierkach českých a je zaujímavé, že práve starodávne látky medzinárodné sú spoločné. Morava je prirodzeným mostom, spájajúcim Čechy so Slovenskom. Pravda, látky lokálne sú samostatné, i zbojnícka poezia je samorastlý kvet končiarov a hôr tatranských, ale jednako možno povedať, že slovenská a česká ľudová epika tvorí celok.

Z výkladov o látkach ľudovej epiky slovenskej vychodí, že látky medzinárodné i miestne zväčša opisujú rozmanité vzťahy rodinné.

Spoločenské prostredie našich piesní sa obmedzuje na život dedinský, pastiersky a vojenský. Len zriedka vystupujú v slovenských piesňach príslušníci takzv. stavov vyšších; obyčajne to býva pán, ktorý sa uchádza o lásku prostého dievčaťa (č. 11 a 12).

Ako v ľudovej epike iných národov, tak i v našich piesňach nebýva určitejšie udaná doba, v ktorej sa dej koná; len v niektorých piesňach ju môžeme určiť (pravda, iba približne), na pr. v látkach zo života vojenského podľa narážok roztrúsených v texte.

Osoby historické v slovenskej epike čisto ľudovej vystupujú veľmi zriedka. Z dejinných udalostí sa do ľudovej pamäti najhlbšie vryly rozpomienky na vojny turecké i na turecké panstvo v Uhrách, a práve z oných búrlivých časov vyťažili ľudoví skladatelia slovenskí niekoľko prekrásnych piesní (č. 5 a 10).

V súbore ľudovej epiky slovenskej majú látky zbojnícke dôležité miesto, lebo vnášajú do piesní rázovitú farbistosť a podstatne rozširujú okruh látkový. Mnohé sa dotýkajú pomerov sociálnych a rozličných drobných epizód z miestnych dejín.

S piesňami ostatných národov západoslovanských shoduje sa ľudová epika slovenská i v tom smere, že nespracovala motívov z podaní o bájočných bytnostiach. V ľude koluje mnoho rozprávok o vílach, vodníkoch, poludniciach atď., ale v piesňach (čisto ľudových) nenachodíme ohlasov týchto tradícií. Naproti tomu na pr. v baladách severských veľmi často vystupujú elfovia (bytnosti trochu podobné vílam) a i u Nemcov najdú sa balady o vodníkovi atď. Tieto piesne prenikly od Nemcov k lužickým Srbom: v baladách lužickosrbských (o vodníkovi) sa vplyv nemecký mocne hlási. Rozdiely tie jasno ukazujú, že tu ide o rozličné vývojové stupne ľudovej epiky. Balady severské o elfoch i nemecké piesne o vodníkovi kritika pokladá za veľmi starodávne; u nás sa akiste piesne toho druhu nezachovaly, ale nie je vytvorené, že pred vekmi boly. Svedčia o tom niektoré starodávne piesne, zachované iste len šťastnou náhodou, ako na pr. balada o zakliatom dievčati (č. 1).

I legiend (epických piesní duchovných, čerpajúcich z ľudového podania o Kristovi, Marii, o svätých z apokryfov a z kázní) bolo na pôde slovenskej zapísané veľmi málo. (Tu č. 49 a 50.) Starší sberatelia nevenovali legendám toľko pozornosti ako iným druhom piesní preto, že im išlo predovšetkým o výtvory čisto ľudové, kdežto ľudové legendy pokladali za výtvory zasiahnuté vplyvmi literárnymi. Okrem toho však mnoho rukopisných sbierok slovenských ostáva dosiaľ nepreskúmaných, ba sú ešte oblasti, ktorých sa sberateľská činnosť sotva dotkla. I v Erbenovej sbierke ľudových piesní českých je legiend pomerne málo, a keby sme boli obmedzení len na tento sborník, boly by naše vedomosti o ľudových legendách dosť neúplné. Na šťastie však Erbena dopĺňa sbierka Františka Sušila, ktorý z osobného záujmu práve legendami usilovne sa zaoberal a vskutku i sobral texty veľmi zaujímavé. A práve štúdium látky, sobranej Sušilom, ukazuje, že mnohé texty sú vlastne len ohlasom piesní zo starých kancionálov, iné opäť sberateľ čerpal z tlačených lístkov, predávaných na pútiach (takzv. piesne „špalíčkové“) atď.

Nepochybujem, že hlbšie štúdium kancionálov slovenských (rukopisných i tlačených), ako i textov špalíčkových, s mnohej stránky obohatí naše terajšie vedomosti o ľudových legendách slovenských a azda i trochu lepšie objasní dôležitú otázku o veku ľudových piesní slovenských. Skladatelia piesní duchovných oddávna prijímali nápevy známych piesní svetských, aby text cirkevný ľahšie prenikol do ľudu a udržal sa pomocou obľúbeného nápevu. Preto sa v kancionáloch v záhlaví niektorých piesní uvádza prvý verš piesne svetskej, podľa ktorej sa duchovný text spieva. Ak známe aspoň približne vek kancionála, získavame tým svedectvo, že vtedy bola táto svetská pieseň obľúbená — pravda, okrem prvého verša neznáme jej znenia. Bolo už sobrané z kancionálov českých i slovenských dosť týchto začiatkov piesní svetských (Zíbrt, Bibliografický přehled českých nár. písní, str. 8, 10), ale podrobnejšie skúmanie iste sbierky tie rozhojní. Toto sú doklady najbezpečnejšie, ak treba určiť vek niektorej piesne, lebo dôvody čerpané z obsahu nie sú dosť určité a spoľahlivé.

5

Pri štúdiu ľudovej poézie treba mať na mysli, že každá pieseň je výtvor individuálny, že sú to vždy jednotlivci, ktorí skladajú piesne, a že spevák pri každom opakovaní vlastne pieseň novo tvorí, alebo odmeňuje text, vynecháva alebo dopĺňa, vymýšľa nové zvraty, vkladá sloky z iných piesní atď. Sberatelia piesní často sa presvedčili, že tenže spevák tú istú pieseň niekedy i o niekoľko dní spieval inak. Z toho vychodí, že pre skúmateľa majú veľkú cenu varianty, t. j. rozličné znenia tejže piesne, zapísané alebo v rozličných krajoch, alebo v tejže oblasti za rozličných časov. Len vtedy, ak máme po ruke dostatočné množstvo variantov, môžeme študovať vývoj niektorej látky, splývanie s motívmi inými, úpadok vykrystalizovanej formy atď. Presvedčíme sa, že staršie varianty nebývajú vždy dokonalejšie so stránky umeleckej, naopak, je isté, že na pr. mnohé piesne v Slovenských spevoch sú zastúpené cennejšími varianty ako v sbierke Kollárovej.

Všetko záleží na individuálnom nadaní skladateľovom, na jeho schopnosti postihnúť súcu látku, na jeho umení kompozičnom i formálnom. Často nachodíme piesne, v ktorých epické jadro ostalo nevyužitkované, niekedy zas kazí sa epická látka, niekedy sa v jeden celok spájajú piesne, ktoré v iných oblastiach tvoria celky samostatné, alebo sa výňatok z dlhšej piesne spieva ako skladanie samostatné a pod. Keď pozorne čítame sbierky ľudových piesní, nájdeme hojne dokladov, z ktorých tuto uvádzam niekoľko ukážok slovenských.

a) J. Krasňánsky zapísal v Trenčianskej stolici (Slov. pohľady 1902, str. 261) pieseň, pripomínajúcu cyklus o zradnom milencovi (tu č. 21):

Základná situácia je rovnaká, ako v baladách o prievozníkovi, ktorý dievča zavraždí, ale v tejto piesni chýba tragické zakľúčenie. Skladateľ ju premenil na genrový obrázok: dievča sa shovára s prievozníkom a odvrhuje jeho lásku, zachovávajúc vernosť milému na vojne.

b) V našom výbore je pieseň (č. 11) o žnici zajatej pánom. Záver je mierny, dievča sa stane ženou pánovou. Celkom podobná osnova je v kratučkej piesni, otlačenej v Slov. spevoch I. 58 (č. 160):

I v tomto prípade z podobnej situácie základnej, ktorá inému skladateľovi bola podnetom k skladbe epickej, vznikla pieseň lyrická. Skladateľ nevyužil dejových možností utajených v látke, lež pripojil k epickej expozícii kratučký dialóg, ktorého záver vyznel temer epigramaticky.

c) V Sl. spevoch (II. str. 89, č. 244) je odtlačená táto pieseň:

Tu máme zreteľný fragment balady, ktorému chýba len podrobnejšie rozpradený záver, naznačujúci, ako sa matka pomstila, koho jej zloba postihla. Vážny ráz piesne zosilňuje i nápev. (Podľa poznámky vydavateľov pieseň sa spieva „voľne, s bôľom“.) Podobný konflikt medzi matkou a synom tvorí základ balady „Matka travička“ (č. 2).

d) V sbierke „Horalské spevky z Oravy“ (zapísal Iremsky v Sborníku Muzeálnej slov. sp. roč. X. str. 23 — 24) čítame štvorveršovú skladbičku:

Srovn. tamže na str. 24.:

Obidva texty sa pripojujú do rozsiahlej skupiny motívov miestnych o zabitých a utopených, ale srovnanie s rozvitými skladbami nášho výboru (srovn. č. 32, 33, 34) ukazuje, že varianty oravské skrahly, že im chýba umelecké rozčlenenie a zaokrúhlenie. Sú to iba kratučké improvizácie, ľahké ohlasy skutočných udalostí, epické jadrá, ktoré nevzišly.

e) V našom výbore je pieseň „Janko vo väzení“ (č. 24), ktorej sloka 2. znie:

Naša pieseň, v ktorej tieto verše sú voľne spojené s ostatnými, dobre by obstála bez sloky 2., ktorá v súvislosti so súsednými slokami účinkuje cudzo. Je to vlastne samostatná drobná pieseň a iste bola i v iných krajoch zapísaná ako osobitný celok s premeneným začiatkom.

Pozri Sl. spevy II. 38 (č. 92):

Bartoš, Nár. písně (z r. 1889) str. 63, č. 73:

Je, tuším, jasné, že spevák piesne „Janko vo väzení“ prosto len vložil do svojho textu inú kratučkú pieseň, nestarajúc sa veľmi o súvislosť.

V skupine látok zbojníckych výbor náš prináša i pieseň (č. 39) o furmanovi zaskočenom zbojníkmi. Je to malá epizóda zo života zbojníckeho a k obsahu dobre prilieha úsečná forma. Pieseň je hojne rozšírená. Variant zo Sl. spevov I., 110 (č. 298) sa usiluje trochu vyzdobiť začiatok:

Až po týchto veršoch nasleduje vlastný začiatok piesne: „Ide forman dolinou“…

Ale tieto tri sloky na začiatku tvoria samostatnú pieseň, známu na Slovensku. Pozri Sl. spevy II. 141 (č. 381):

Patrí do skupiny krátkych popevkov, v ktorých sa prejavuje dôverný vzťah ľudu k prírode, ku zvieratám a pod. Vtedy túto lyrickú pesničku, trochu premenenú, spevák pripojil ako úvod k epickej piesni o zaskočenom furmanovi a tak stvoril nový celok. Súvislosť so zbojníckou piesňou možno naznačiť asi takto: Vlha si má robiť hniezdo pri zapadlých cestách lesných, kde bývajú zbojníci — a na takej ceste zaskočili furmana.

6

K poznámkam o kompozícii pripojujem niekoľko slov o forme ľudovej epiky slovenskej.^[6] V epike každého národa priebehom vekov vyvinuje sa rázovitý epický sloh, t. j. nasporí sa zásoba veršov, prirovnaní, vzorcov pre začiatky i závery, slovom, vznikajú ustálené zvraty (takzv. typické formule, ktoré ľudový skladateľ, tvoriac svoj text, prosto prejíma. Ako u Homéra, tak na pr. i v junáckych piesňach juhoslovanských nachádzame verše, ktoré sa v istej situácii vždy opakujú. Na pr. ak spevák opisuje, že niekto umrel, vysloví to veršom: „To izusti (povedal), pa dušicu pusti“; ak ide o prejavenie podivenia, povie: „Mili Bože! čuda velikoga!“. Keď sa opisuje vítanie (na pr. brata so sestrou), počujeme verš: „Ruke šire, u lice se ljube“, a podobne.

Typické formule, pravda, ustálily sa najmä v epose hrdinskom, ktorý má záľubu v podrobných opisoch a s epickou zovrubnosťou kreslí prostredie i epizody, tvoriac výplň hlavného deja. Naproti tomu drobná epika západoslovanská sa obmedzuje iba na vrcholné body rozprávaného deja, kdežto podrobnosti a prechody, udržiavajúce jednotu, naznačuje stručnými črtami, ba niekedy ponecháva poslucháčovi, aby si spojenie vykonal sám. S tejto stránky stavba našich piesní pripomína pohľad na reťaz vrchov pri zapadajúcom slnku: vrcholce sú ožiarené, ale úbočia a sedlá, spájajúce štíty vrchov v súvislé pásmo, zahaľuje súmrak.

Stavbou deja sa epická pieseň ostro odlišuje od hrdinskej epiky a tento rozdiel sa prejavuje i v samom slohu. V piesňach nenachodíme toľko ustálených zvratov, hotových veršov, ktoré sa bez premeny opakujú; nakoľko ide najmä o piesne slovenské, treba mať na ume, že v západoslovanskej ľudovej epike nevznikla zvláštna, na látke nezávislá technika. Ani refrén sa nevyskytuje pravidelne, ba možno podrobným rozborom zistiť v slovenskej epike niektoré ustálené prvky, ktoré sa opakujú i v piesňach látkove odchodných, lebo ľudový básnik, tvoriac novú skladbu, čerpá zo zásoby textov, ktoré zná. Prejíma pritom rýmy, zvraty, rozčlenenie deja, slovom, usiluje sa, aby nová látka zapadla do súboru piesní, známych v rodnej oblasti, aby sa mohla spievať niektorým známym nápevom a, nelišiac sa od ostatných piesní, aby prenikla do širších vrství: Tak sa v ľudovej epike tvorí slohová tradícia, a pretože epika západoslovanská, (teda i slovenská) patrí do skupiny piesní lyricko-epických, treba sa pri rozberaní formálnych stránok prizreť i ľudovej lyrike.

V predošlom odseku sme ukázali, že sa do epických piesní vkladajú i úryvky alebo celé piesne lyrické. Uvádzame tuto len niekoľko príkladov, ktoré sa podrobným čítaním školským ľahko doplnia.

a) Ustálené rýmy.

Sl. spevy I. 65 (č. 178) sl. 4.:

Sl. spevy I. 129 (č. 344) sl. 2.:

Sl. spevy I. 135 (č. 365) sl. 2.:

Sl. spevy I. 137 (č. 369) sl. 3.:

Sl. spevy I. 161 (č. 430) sl. 2.:

Sl. spevy I. 168 (č. 449) sl. 2.:

Sl. spevy I. 211 (č. 559):

Sl. spevy II. 85 (č. 233) sl. 9.:

Sl. spevy II. 156 (č. 422) sl. 4.:

Sušil 79 (č. 86) sl. 9.:

Sušil 797 (č. 27) sl. 1.:

Erben 493 (č. 29) sl. 8.:

Erben 180 (č. 334) sl. 3.:

Erben 213 (č. 446) sl. 5.:

V pätnástich piesňach rozličného obsahu (českých i slovenských) — počet príkladov bolo by možno ešte rozhojniť — našli sme tenže rým a i myšlienková súvislosť je v početných prípadoch analogická. Bolo by možno podať príklady i piesní poľských a ukrajinských. Z týchto shôd jasne vychodí veľký význam jazykovej príbuznosti pre tvorbu piesní.

b) Ustálené zvraty.

I

Sl. spevy I. 22 (č. 62) sl. 11.:

Sl. spevy I. 68 (č. 187) zo sloky 1.:

Sl. spevy I. 216 (č. 572) sl. 2.:

Sl. spevy II. 27 (č. 59) sl. 3.:

Sl. spevy II. 104 (č. 285) sl. 4.:

Sl. spevy II. 190 (č. 511) zo sloky 2.:

Sborník Mat. II. 1. 193 (č. 18):

II

Sl. spevy II. 47 (č. 119):

Sl. spevy I. 168 (č. 449), pozri vyššie. (Epická. Látka: Ubitý milý.)

Pozri Sušila 182 č. (181), 185 (č. 182).

III

Ľudové piesne veľmi často naznačujú smrť zjemnele ako sobáš. Na pr. v početných variantoch ukrajinských piesní o smrti kozákovej umierajúci prosí koňa, aby zabehol k matke a povedal jej, že sa syn oženil: jeho nevestou je zelená dolinôčka. Podobne i topiaci sa naznačujú, že sa oženili s vodou. Tohto motívu použil na pr. Erben v básni „Vodník“, kde dievča, unesené vodníkom, spieva svojmu dieťaťu:

(Pozri K. J. Erben, Kytice. Vyd. R. Schenk a J. Straka. Str. 232.)

Podobné obrazy nachodíme i v piesňach slovenských:

Sl. spevy I. 142 (č. 383) sl. 5.:

Sl. spevy I. 157 (č. 418.) (Srovn. tu č. 10.)

Podobne v poľskej piesni (Kolberg, Pieśni ludu polskiego, str. 196 č. 16c) hovorí:

IV

Často sa v piesňach slovenských opakuje zvolanie „Milý mocný Bože“, alebo „Bože môj, otče môj“ s drobnými varianty. Pozri Sborník Mat. I. 14 (č. 22); II. 1, 45 (č. 67); 92 (č. 14); 92 (č. 16); Slov. spevy II. 19 (č. 36); 181 (č. 484); 245 (č. 673).

V

I začiatky a zakľúčenia piesní často obsahujú ustálené zvraty. Z početných príkladov aspoň jeden. Srovnajte v našom výbore začiatky piesní č. 30, 43, 46 — najdete, že sa počínajú veršom „Čo sa stalo vnove“ a potom sa stručne naznačuje jadro príbehu. Pozri ešte Sl. spevy II. 54 (č. 140):

Sl. spevy II. 193 (č. 519):

Sborník Mat. II. 1, 97 (č. 28):

7

Piesne v tomto výbore, rozumie sa, nevyčerpávajú bohatstva ľudovej epiky slovenskej, ale jednako aspoň prehľadne poučujú o hlavných látkach a o podstatných vlastnostiach tohoto druhu ľudového podania. Pravda, mám tu na mysli varianty dobré, nie porušené zápisy alebo texty pokazené neumelým spevákom.

Prekvapuje predovšetkým charakterizačná schopnosť ľudových skladateľov, lebo vystupujúce osoby nie sú prázdne schematá, lež postavy, ktorým tvorčia sila básnikova vdýchla život. Všimnite si na pr., ako často sa opisuje vzťah medzi milencami, a jednako temer každá pieseň donáša nové odtienky, nové črty povahy, nové situácie a rozuzlenia. V piesňach nebýva nič strojeného, umele slepovaného, pracne skladaného: sú ani z jedného kusa. A pritom cítime, že skladatelia sa nijako nesháňali po nových látkach, že prosto pozorovali prúd udalostí a z neho čerpali svoje motívy mnohotvárne ako život, ktorý sa v nich zrkadlí. Často pieseň zachytila prostý obrázok, kreslený s realistickou vernosťou, ale pôvab ľudovej poézie je v tom, že organicky spája skutočnosť so svetom povestí. Hudci idú lesom, vyzreli si javor na husle, zatnú sekerou, ale strom krváca a zakliate dievča rozpráva svoj osud; mŕtvy milenec sa vracia, vyvolaný z hrobu mocným slovom; čarovný opasok dáva zbojníkovi nadľudskú silu; utopený sa shovára s priateľmi a vyznáva svoj hriech; kôň napomína pána, stromy a kvety žijú svojím osobitným životom — ale nie vo vysnívaných krajoch, na sklených vrchoch alebo v zlatom zámku, lež na lúkach a v horách našich krajov, na dedine, pri vode, na salaši — slovom: v triezvom svete skutočnosti. Práve kontrast medzi prostredím a príbehom dodáva ľudovej epike zvláštnej účinnosti.

V tomto svete ľudí, tieňov a oživených vecí panuje idea božskej spravedlivosti. Nijaký zločin neostane utajený: musí byť vykúpený trestom, ktorý zastihuje vinníka neúprosne a často navždy. Skladateľ rozpráva prosto, bez všetkých hľadaných, vyhútaných ozdôb, ide mu len o to, aby svoj príbeh predstavil jasne a určite; jeho slovník má zväčša výrazy konkrétne, plné vzťahov na roľníctvo a pastierstvo, na život na dedine alebo v tábore vojenskom: ztadiaľ jadrná sviežosť slohu, ktorý nevyhýba ani drsnejším slovám, ak priliehavo vystihujú myšlienku. Často sa pieseň dlho udržuje v ústnom podaní, ktoré verne zachováva archaizmy, i keď ich význam za roky zmizol z pamäti — pravda, stáva sa, že spevák už nerozumie zastaralému výrazu a znetvoruje ho. Keď čítame dobrú ľudovú pieseň, cítime, že jej sloh je jediný možný, ba nevyhnutný spôsob, ktorým možno vysloviť daný obsah; v tomto splynutí látky so slovesným výrazom, v tomto dokonalom súlade medzi formou a obsahom je umelecká cena ľudovej piesne. Ale táto krása nie je každému prístupná. Ľud si jej vlastne ani neuvedomuje; plne ju ocení ten, kto chápe kúzlo primitivizmu, pôvab rázovitej prostoty, ktorým na nás pôsobia starodávne drevené stavby, náradie, krojový ornament a iné výtvory ľudovej kultúry.

V európskych literatúrach záujem o ľudovú pieseň prejavuje sa až vtedy, keď sa postupom vzdelanosti premenilo pochopovanie básnickej krásy: vedúci duchovia pochopili totiž, že v drsnatom charaktere ľudových piesní je utajená tvorčia sila mohutnejšia, než vo vycibrených veršoch umelých, skladaných podľa pravidiel. Toto nové hnutie počalo sa na západe v Anglicku a vo Francúzsku v 2. polovici XVIII. stoletia, skoro preniklo do Nemecka a počiatkom stol. XIX., niekde i prv, zasiahlo i krajiny slovanské.

Už koncom XVIII. stol. priatelia ľudového spevu robili si na Slovensku rukopisné sborníčky, ako dokazujú na pr. zápisy Jána Buoca (Archív starých československých listín. Vydala Matica slovenská II. I, str. 57 nsl.) a iných. Ale sústavné sbieranie ľudových piesní počína sa len v 2. desaťročí stol. XIX. R. 1823 a 1827 vyšly Písně světské lidu slovenského v Uhřích (2 sväzočky), spoločné dielo P. J. Šafárika, Jána Kollára a J. Benediktiho-Blahoslava. Kollár pokračoval v prácach sberateľských a r. 1834 — 5 vydal Narodnie Zpievanky (2 sväzky). Rozsah sbierky podstatne vzrástol: kdežto Písně světské majú vcelku 222 textov, Kollár sobral 2433 čísel; pravda, piesní je omnoho viac, pretože podáva početné varianty. Tieto prvé sbierky zachránily vecnú látku a nie je na škodu, že Kollár pojal do Zpievaniek i skladby, ktoré nevznikly v ľude.

Doba Štúrova zaoberala sa ľudovou poeziou veľmi horlive. Priatelia a žiaci Štúrovi pilne sbierali. Ale výsledky ich usilovania zčiastky len neskoršie vyšly tlačou; časť ich ostala v rukopisoch až podnes.

Štúr sa pokúsil o súbornú charakteristiku ľudových piesní všetkých národov slovanských, hľadiac pritom i na bohaté pramene svojej domoviny. (V diele „O národních písních a pověstech plemen slovanských“. V Prahe 1853. Kalinčiakom prepísané do češtiny. Slovenský originál vydala Matica slovenská r. 1932 v Turčianskom Sv. Martine.)

Nový ruch nastal v rokoch šesdesiatych po založení Matice slovenskej, ktorá organizovala prácu sberateľskú a počala vydávať Sborník slovenských národních piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier. Sväzok I. vyšiel r. 1870. R. 1874 Matica vydala I. sošit sväzku druhého, ktorý však nebol dokončený, lebo r. 1875 Maticu slovenskú maďarská vláda zrušila.

Lež ani to bezprávie nemohlo nadlho potlačiť národopisný ruch, lebo už r. 1880 vyšla nová rozsiahla sbierka Piesne slovenské (vcelku 735 čísiel) v sborníkoch ľudového podania, vydávaných študentským spolkom „Slavia“ v Prahe — pekný doklad bratskej spolupráce mládeže českej a slovenskej. Sbierka vyšla bez nápevov, ktoré piesňam dodávajú nezapomenuteľného kúzla a svedčia o neobyčajnom umeleckom obdarení slovenského ľudu.

Nedostatok ten odstránily Slovenské spevy, najdôležitejšia sbierka ľudových piesní slovenských, podávajúca vyše 1800 piesní s nápevmi. V rokoch 1882 — 96 vyšly dva diely, v rokoch 1899 — 1907 štyri sošity diela tretieho, ktorý sa v tieto časy dokončuje. Ťažkú prácu redakčnú konal Ján Kadavý a po jeho smrti Karol Ruppeldt a Ján Meličko.

V rokoch devädesiatych počala svoju činnosť Muzeálna slovenská spoločnosť a jej časopisy (Sborník Muzeálnej slov. spoločnosti i Časopis Muzeálnej slov. spoločnosti) prinášaly i početné zápisy piesní z rozličných oblastí slovenských. Muzeálna slovenská spoločnosť vydala okrem toho v samostatnom sväzku cenné Piesne zo Spiša (vcelku 393 čísiel), sobrané Štefanom Mišíkom. Mnoho zaujímavých piesní je sobrané v Slov. pohľadoch a v Čes. lidu, dôležité sú i výsledky neúnavnej sberateľskej činnosti Karla A. Medveckého, uložené jednak v súbornom diele „Detva“ (1905), jednak v sbierke ľudových balád slovenských, vydanej r. 1923. Najväčšia rukopisná sbierka piesní slovenských je od Andreja Halašu: má na 20.000 textov. Štátny ústav pre ľudovú pieseň v republike Československej zriadil roku 1921 v Bratislave samostatný Slovenský výbor pre sbieranie piesní ľudových. Od Vianoc r. 1923 sbiera usilovne a sústavne slovenské prostonárodné piesne z celého Slovenska, predovšetkým nápevy, z poverenia Matice slovenskej Karol Plicka.

8

Úlohou týchto poznámok i vysvetlení k jednotlivým piesňam je iba to, aby ukázaly cestu k prenikavejším štúdiam ľudového básnenia, ktoré podrobným rozborom dovŕši škola i domáca príprava žiakova.

Tí, ktorí idú za poučením zovrubnejším, najdú ho v sústavných prácach o prostonárodnej poezii českej a slovenskej. Hlavné z nich sú:

František Bartoš: Národní písně moravské vnově nasbírané. 1889. (Bartošova úvodná štúdia: Několik slov o lidových písních moravských.)

František Bartoš: Sto lidových písní českoslovanských. 1903. (Česká knihovna zábavy a poučení, sv. XV.)

Pavel Dobšinský: Prostonárodnie obyčaje, povery a hry slovenské. 1880.

Ján Gebauer: O začátcích, v jakých si libují národní písně, zvláště slovanské. (Listy filologické, 1875.)

Otakar Hostinský: Česká světská píseň lidová. (Knihovna Českého lidu, sv. IV., 1906.) Základné dielo o ľudovej piesni.

Leoš Janáček: Úvod k vydaniu sbierky Bartošovej „Národní písně moravské vnově nasbírané“, 1901. Nákl. Č. Akademie.

Mikuláš Schneider-Trnavský: Slovenská a maďarská pieseň ľudová. (Slovenská čítanka [bez roku: 1910], str. 324.)

Primus Sobotka: Rostlinstvo v národním podání slovanském. (Novočeská bibliotéka, č. XXII., 1879.)

Čenek Zíbrt: Bibliografický přehled českých národních písní. (Sbírka pramenů. Skupina III., č. I. Nákl. Č. Akademie, 1895.) Dôležitá pomôcka bibliografická.

*

Sborníky vedecké delia epiku na dve skupiny látkové: látky medzinárodné a miestne. Tento výbor, určený škole, z príčin praktických delí epiku slovenskú na šestoro skupín obsahových. Rozdelenie také nie je síce celkom dôsledné, ale so stanoviska didaktického vyhovuje lepšie. Skupiny tie sú:

I. Rozličné vzťahy rodinné a spoločenské. (Rodičia a deti. Manželia. Brat a sestra. Pán a dievča.)

II. Osudy milencov.

III. O ubitých a utopených.

IV. O zvieratoch a stromoch.

V. Piesne zbojnícke.

VI. Legendy.

V Prahe v októbri 1924.

Dr. Jur Horák.