ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stručné tieto výklady k piesňam podávajú niektoré dôležitejšie varianty a pripojujú poznámky o látke a spracovaní. Pri sbierkach najčastejšie spomínaných sú v zátvorkách skratky, pod ktorými diela citujeme. Do skupiny variantov českých zadeľujeme piesne z Čiech, z Moravy a zo Sliezska.

Fr. Bartoš: Národní písné moravské vnově nasbírané. 1889. (Bartoš NP.)

Tenže: Národní písně moravské vnově nasbírané. 1901. Vydání České akademie věd a umění. (Bartoš Akad.)

K. J. Erben: Prostonárodní české písně a říkadla. 1862 — 64. (Erben.)

Č. Holas: České národní písně a tance. Díl I. — VI. (Holas.)

J. Kollár: Národnie Zpievanky. I. — II. 1834 — 35. (Kollár.)

Št. Mišík: Piesne zo Spiša. 1898. (Mišík.)

Sborník slovenských nár. piesní, povestí atď. Vydala Matica slovenská. I. — II. Sošit II. 1874. (Sborník.)

Národní pohádky, písně atď. Vydává literárny spolek Slavia. Sv. I. — IV. 1873 — 1874. (Slavia.)

Slovenské spevy. I. — III. 1872 — 1907. (Sl. sp.)

Fr. Sušil: Moravské národní písně s nápěvy do tekstu vřaděnými. 1860. (Sušil.)

1. Javor

Varianty.

a) České: Erben 466 (č. I). — Holas III. 295 (č. 456). — Sušil 143 (č. 146). — Bartoš NP 52 (č. 64). — Bartoš Akad. č. 1. — Čes. lid. XIV. 293.

b) Slovenské: Kollár II. 4 (č. 2). — Slov. sp. II. 49 (č. 126). — Mišík 127 (č. 348). — Čes. lid. XIII. 71.

Základom tejto balady sú motívy o dievčaťu, zakliatom v strom, a o hudobnom nástroji, ktorý prezrádza vinu. V piesňach a rozprávkach europských i azijských najdú sa hojné obdoby (na pr. J. Bolte a J. Polívka, Anmerkungen zu den Kinder- und Hausmärchen der Brüder Grimm I. str. 260 a nasl.); ale spojenie obidvoch motívov v baladický celok je obmedzené na priemerne úzku zemepisnú oblasť. Zdá sa, že túto pieseň môžeme pokladať za svojský výtvor československý, lebo známe len varianty poľské a nemecké, nemecké však iste vznikly vplyvom piesní našich. (Podrobnosti o rozbore látkovom v Národopisnom vestníku čsl. 1908, str. 38 n.)

Obsah balady o zakliatom dievčaťu svedčí o starodávnosti. Ako v známej rozprávke slovo matkino premení sedem synov na havranov, tak sa v našej piesni splní kliatba matkina, vyslovená z netrpelivosti, a dievča stane sa javorom. Viera v silu slova, ktoré sa stane skutkom s neúprosnou dôslednosťou, je podnes rozšírená v ľude, tvoriac myšlienkový základ jeho lekárstva a hadačstva. Je to doklad pôverečnej úcty v moc vedy, v účinnosť slova písaného alebo vysloveného, a je prirodzené, že pred vekmi bola táto viera ešte omnoho pevnejšia a že hlboko zasahovala do ľudového života. Vedľa týchto prvkov, ktoré sa hlásia do okruhu primitívnych predstáv magických, sú v balade črty nesporne kresťanské: mať iste len vo chvíľkovom návale hnevu zakliala, ale stratila dcéru a žije v žiali a výčitkách. Možno povedať, že pieseň, súc vlastne výstražným podobenstvom k cirkevným prikázaniam, ktoré zakazujú preklínať a zariekať, blíži sa skladbám ľudovým, čerpajúcim motívy z kresťanského apokryfu alebo legendy.

Ak sa vidí, že previnenie dcérino bolo bezvýznamné a že nešťastie, spôsobené nerozvážlivosťou matkinou, je neprimerane veľké, treba mať na mysli, že ľudové podanie veľmi často odôvodňuje vážne obraty chatrnými príhodami (na pr. rozprávka o Šípkovej Ruženke atď.): je to akoby podobenstvo nestálosti a vrtkavosti vecí ľudských, závislých na tisícorakých podrobnostiach. Tak splývajú v piesni stopy prastarej ľudovej viery s názormi kresťanskými — zjav častý v piesňach a rozprávkach; ale jednotnosť básnického celku nie je tým narušená.

Neznámy skladateľ stvoril dielo umelecky cenné. Rozhovor potulných hudcov so zakliatym dievčaťom objasňuje neblahú príhodu, rozhovor s materou naznačuje bezútešnú ľútosť. (Niektoré varianty podávajú podrobný opis nástroja so stálymi narážkami na telo nešťastného dievčaťa.) Dej má bystrý — hudci zaťali sekerou do javora a v zápätí už hrajú na husliach — a pokojné slová úvodné tvoria účinný kontrast s tragickým obsahom. Skladateľ si pečlive hľadí i zdôvodnenia svojho deja. Premena na strom je v duchu ľudovom dobre odôvodnená, lebo ľudová obraznosť oživuje všetky veci, obklopujúce človeka, a je prirodzené, že statný, urastený strom budí predstavu živej bytnosti. Podnes sa u nášho ľudu zachovaly stopy prastarej úcty k stromom, starí rubači prosievali za odpustenie strom, ktorí mali soťať, a ohlasy tohto cítenia s prírodou nachádzame i v ľudovej piesni, na pr. v dojemnej skladbe o soťatej breze (č. 37). Ale tým, že dievča bolo zakliate v javor, skladateľ, opäť v duchu ľudovom, dobre motivoval, prečo hudci zasahujú do deja: z javorového dreva hudci oddávna najradšej robievali svoje nástroje, lebo už v ruských bylinách radujú sa bohatieri zvuku „huslí javorových“.

2. Matka-travička

Varianty.

České: Sušil 154 (č. 157). — Bartoš NP 13 (č. 16 a, b).

Poznámky pri č. 4.

3. Otrávená

Varianty.

Slovenské: Mišík 3 (1). — Slov. sp. III. 126 (362).

Poznámky pri č. 4.

4. Sestra-travička

Varianty.

a) České: Erben 477 (13). — Holas III. 7 (č. 2); IV. 5 (č. 2); V. 6 (č. 2). — Sušil 167 (č. 168). (Pozri i varianty, podané u Sušila.) — Bartoš NP 11 (č. 15 a, b). — Bartoš Akad. 22 (č. 23).

b) Slovenské: Kollár II. 32 (č. 35). — Sborník II. 94 (č. 20). — Slov. sp. II. 47 (č. 119); 101 (č. 276); 122 (č. 334); III. 124 (č. 356); 134 (č. 390). — Čes. lid XVIII. str. 449.

Piesne o otrávených zadeľujeme do skupiny najrozšírenejších látok medzinárodných. Obdobné piesne boly zapísané u národov germánskych, románskych i slovanských, sú i verzie novogrécke, maďarské a i. (Pozri J. Máchal, O bohatýrském epose slovanském, str. 232 a nasl.) Vo všetkých piesňach slovanských i cudzích — nakoľko vôbec naznačujú osobu, ktorá pripravila jed — previňujú sa travičstvom ženy; keď nemôžu mocou odstrániť prekážky, ktoré sa stavajú do cesty ich zámerom, bojujú jedom, lebo z ľudového života oddávna vieme, že sa predovšetkým ženy zapodievajú lekárstvom, poznajú rozličné byliny liečivé i škodlivé a vedia pripravovať jed. Ale idea vyššej spravedlivosti, ktorá vôbec určuje rozuzlenie ľudových piesní i povestí, víťazí i v týchto baladách: zločinné ženy si samy pripravujú trest najhroznejší, že alebo otrávia osobu, ktorej vlastne nechcely ublížiť, alebo poznávajú márnosť svojho skutku. I v zakončení piesní nachodíme podobné črty: niektoré sa končia prosbou o pohreb, v iných sa podáva testament otráveného, pričom travičku zväčša preklínajú.

Pieseň (č. 2) „Matka-travička“ uvádza nás do mračného ovzdušia rodinných nesvárov pri voľbe mladuchy. Otázky hmotné tu mávajú úlohu najdôležitejšiu, a nie div, že tvrdá vôľa rodičov často sa usiluje pretŕhať sväzky, spájajúce mladé srdcia, ktoré nedbajú ani na opatrné výpočty, ani na hrozby. V našej piesni mať, keď nemôže inak zahatiť synovu lásku, odhodláva sa na zločin. Išla do hory, nakopala čierneho korenia (farba naznačuje jedovatosť) a uvarila ho v červenom víne. Syn priviezol mladuchu, mať ju vyzýva, aby okúsila vína, ktorého vraj nepila „jak živo“. Verše

azda naznačujú, že mladucha vytušila úklad. Podala vína ženíchovi. Janíček sa napil a umrel. Pieseň ani nespomína trestu, ktorý stihol vražedlnicu: je jasné, že matka predovšetkým kruto trpí výčitkami svedomia, lebo zavraždila syna, ktorému podistým chystala bohatšiu ženu. V istom moravskom variante umierajúci robí „poručenství“, odkazuje bratovi, sestre a milenke svoj majetok, materi však — na jej otázku — „kameň široký a Dunaj hluboký“ za to, že ho otrávila. Slovenské spracovanie ponecháva poslucháčovi, aby si domyslel zakľúčenie, lebo trest matkin, rozumie sa, vyplýva z danej situácie. Azda sa skladateľ náročky obmedzil na tento trochu neúplný záver, nechtiac opakovať strašné slová, ktorými umierajúci syn preklína vlastnú mater.

V balade „Otrávená“ pohnútka na zločin nie je jasne naznačená, len sa domýšľame, že išlo o pomstu zo žiarlivosti. Umierajúce dievča rozpráva, že bolo na svadbe, že ho pohostili rybami a vínom, shovára sa s matkou, robí porukomie o svojom pohrebe a odoberá sa od matere i milenca. Pozornosti zasluhuje predovšetkým forma. Je to púhy dialog medzi matkou a dcérou. V každej sloke prvé dva verše obsahujú otázku matkinu, na ktorú v troch zvyšujúcich veršoch odpovedá dcéra. Zvolania vo verši 2. („Anička moja“) a 5. („Mamička moja“) tvoria slovný refrén, prerušený v poslednej sloke, keď dievča hovorí s milencom. Otázky i odpovede sú úsečné, obmedzené na holé faktá, bez všetkých úvah a prejavov citových. Všimnime si, ako prosto a jednako účinne odpovedá dievča materi a milencovi na ich otázky. „Dosť těžko, těžičko“ opúšťa matku, „dosť těžko, prevelmi“ opúšťa milenca.

Vo všetkých baladických spracovaniach tejto látky, zapísaných u rozličných národov europských, sú niektoré črty spoločné. Osoba sa mení, niekedy umiera syn, v iných verziách dcéra; ale všade nachádzame tieže otázky: kde boli otrávení, čím ich pohostili, opisuje sa „ryba“, ktorú jedli, a z odpovedí vysvitá, že to bol had atď. I v slovenskej piesni dievča zjedlo „tri rybky“ (akiste hady), ale bez soli, lebo soľ je posvätná a preto jej traviči nedávajú do jedovatých jedál.

Dialogická forma piesne svedčí o starodávnosti. Varianty germánske, iste veľmi staré, ju zachovávajú celkom dôsledne; s nimi sa srovnáva i spracovanie lužicko-srbské, v ktorom nemecký vplyv mocne preniká. V oblasti československej len varianty slovenské zachovávajú starú formu, kdežto na pr. v piesňach moravských dialogu často niet. Ale i na Slovensku stará forma sa narúša. Názorný príklad podáva variant v Slovenských spevoch III. 126 (362). Obsah je v podstate podobný, formule dialogické sú síce zachované, ale text je veľmi skrátený; možno povedať, že v tomto variante sú už len trosky starého spracovania, ktoré dobre naznačujú vývojový stupeň ľudovej balady slovenskej v posledných desaťročiach.

Pri rozdieloch, ktoré by sme zistili rozberajúc europské varianty tejto piesne, je, tuším, pozoruhodné, ako sa húževnate udržuje formácia motívu, rozšíreného po celej Europe. Vidíme z toho, že niektorá látka baladická, ktorá sa povznesie nad úzku oblasť miestnu, má zároveň svoju formu, takú pevnú, že ostáva nerozlučne spojená s látkou a prenáša sa s ňou. Balada o otrávenej dcére je s tejto stránky dokladom príznačným, najmä ak povážime, že na našom území jesto málo balád, v ktorých dialogická forma prenikla celý text.

V skupine piesní o otrávených balada „Sestra travička“ zaujíma miesto význačné. Pieseň, hojne rozšírená v ľudovej poezii europskej v rozmanitých obmenách, spracúva spoločnú látku základnú o sestre, ktorá sa chce vydať proti vôli bratovej a dopustí sa zločinu, aby dosiahla cieľa. V niektorých variantoch západoeuropských, na pr. v talianskych (pozri Nigra, Canti popolari del Piemonte, str. I. a nasl. č. I.) žena otrávila svojho muža. Pravda, v duchu starých názorov bol zločin, spáchaný na bratovi, ešte horší, lebo vzťah medzi sestrou a bratom bol posvätný, predovšetkým brat býval ochrancom sestrinej dobrej povesti, na švagra sa obracal manžel pri nevere, brat spolu s rodičmi rozhodoval o sobáši atď. Tak na pr. v istej piesni českej (Peck, Valašské nár. písně, str. 86) žena narieka, že ju muž bije. Prichádza jej otec a vyzýva zaťa, aby bil viac. Žena volá na brata, on príde a hrozí švagrovi násilenstvom, ak ženu nenechá — „to je sestra má“.

Variant slovenský rodičov ani nespomína, azda teda pieseň predpokladá, že dievča žilo samo s bratom. Okrem toho v našom texte bola vykonaná premena prostredia, lebo zaliečavého rytiera zastupujú vojaci, huláni, „maľované deti“, ako ich menuje známa ľudová pieseň česká. Tým sa balada blíži hojne rozšíreným piesňam o dievčatoch, ktoré sa dajú nahovoriť vojakmi a potom trpko oľutujú svoje pomýlenie. Ale v našej piesni dej sa rozvíja inak: sestra vie, že by jej brat nedovolil odísť s vojakmi, a preto sa brata chce striasť jedom. Huláni jej poradili, aby bratovi pripravila hada, lebo ľud veril, že i hadie mäso je prudko jedovaté. I pri úsečnej forme je jasné, že skladateľ chcel opísať povahu sestrinu. Je to bytnosť démonická, ktorá pretŕha posvätné sväzky a svojej náruživosti obetuje život. Všimnite si, ako sa pretvára, keď úlisnými slovami pozýva brata na raňajky. (Zdrobnelé slová v 9. sloke sú veľmi príznačné.) Brat má pochybnosti, keď vidí, že ryba nemá hlavy, ale sestra si nájde výhovorku a nahovorí brata, aby zjedol otrávené raňajky. Dosiahla, čo chcela, brat je mŕtvy, je voľná, i vyzýva svodcov, aby ju vzali so sebou. Ale vojaci sa s odporom odvracajú od travičky, ktorá ostáva opustená, bez brata i bez milenca, a odpykáva svoj zločin smrťou. Niet pochyby, skladateľ chcel vylíčiť typ zločinný, hoci smutné verše 18. sloky zdanlive ospravedlňujú travičku. Zaslepila ju náruživosť, ale červený oblak zmizol a dievča si uvedomuje, čo značí jej skutok. Azda to bola bytnosť výnimočná, ktorá túžila po živote farbistejšom, pestrejšom, než podávalo triezve prostredie na dedine, a chopila sa možnosti, ktorá sa jej ponúkla, nepomýšľajúc na následky. Pre „strojnú pannu Julianu“ a jej márne túžby bola smrť vykúpením. Postavy vojakov a ich úloha v balade pripomínajú trudné pomery minulých storočí. Vojenská služba trvala dlho (14 rokov i dlhšie) a mladí chlapi, odorvaní od rodnej pôdy i svojho zamestnania, privykali si bludárskemu životu, vykupujúc chvíľky hýrenia a bezstarostnosti klopotným životom, plným nebezpečenstva a utrpenia. Vnášali rozvrat do života dedinského a nejedna pieseň opisuje žiaľ, ktorý spôsobili.

5. Brat a sestra v zajatí

Varianty.

České: Sušil 792.

Turecké výboje v Uhrách i na Slovensku v stol. XVI. a XVII. zanechaly stopy v kultúrnom rozvoji slovenského ľudu. Vieme, že i v ľudovom ornamente sa nachodia vplyvy orientálne, ale omnoho mocnejšie sú ohlasy tureckého panstva v povestiach a piesňach. Ľud nevýslovne trpel vojnami i drobnými zbojstvami, lebo Turci vedľa plienenia odvádzali do otroctva napadnuté obyvateľstvo, najmä mládež. Pamäti z tých storočí zaznačujú nejednu príhodu zo života v zajatí tureckom, zvesti o úteku, o podivných stretnutiach atď.

Z tejto oblasti pochodí i látka našej skladby, v ktorej splynul dvojaký motív: a) o súrodencoch, žijúcich v zajatí tureckom, a o ich stretnutí; b) o materi, nepoznávajúcej vlastných detí, ktoré sa po rokoch vracajú domov. Nakoľko sa týka časti prvej, pripomíname si krásnu baladu Sama Chalúpku „Turčín Poničan“ o materi, žijúcej v zajatí u Turka, ktorý je jej synom, zajatý od detstva. Podobne i v našej piesni. Sestra žila si pokojne, brata Turci vrhli do temnice. Ale sestra v blahobyte na brata zabudla a len v siedmom roku (zvyčajné symbolické číslo v ľudových podaniach) sen jej pripomenul bratovo utrpenie. Snívalo sa jej, že jej z pravej ruky vyletel holúbok. Táto podrobnosť je starodávna, lebo podobné sny sa vyskytujú i v eposoch stredovekých (na pr. Niebelungenlied má sen Kriemhildin o sokole roztrhanom orly a i.). Naša balada potom rozpráva, že dievča „k snáru bežalo“. Ak sa tým mieni „snár“, t. j. kniha, obsahujúca výklady snov, je to bez otázky črta moderná, ktorá skôr ukazovala do našich časov než do časov tureckých nájazdov, keď len nemnohí „ľudia vediaci“ (vedomci) sa zapodievali výkladom snov a vedeli vôbec čítať. Ostatne azda sa mieni osoba, slovo „snár“ tu vari znamená vykladača snov a potom, pravda, udalosť nevybočuje z vtedajšej úrovne. (Pozri Kott, Česko-něm. slovník pod heslom Snář: 1. kdo sny má; 2. snu vykladač; 3. kniha vykládající sny). Či tak, či tak, sen bol objasnený a Katarínka našla v temnici svojho brata veľmi zúboženého. Útrapy dlhého väznenia, opísané v slokách 13 — 14, pripomínajú podobné rozprávku ruských bylín o Iljovi Muromcovi, ktorého cár Vladimír dlho držal v žalári, alebo epizodu z junáckych piesní juhoslovanských o väznení Marka Kraljeviča a iných hrdinov. (Pozri J. Máchal, O bohatýrském epose slovanském, str. 117 — 118; 134 — 135; 153).

Katarínka vyslobodí brata a vracia sa s ním domov. Tu sa počína druhý motív našej piesne. Deti prídu domov, ale mať ich nepozná a nepustí ich k sebe. Pripomíname si ťažké časy vtedajšie, keď svetom bludárilo plno zlých ľudí, zbojníkov a zlodejov, a keď sa každý bál pustiť neznámeho do domu. Brat, zoslabnutý väzením, do rána umrel. Neskoro poznala mať svoje deti, zlatom zasypala Katarínku, ale syna nevzkriesila. I tento motív má analogie v ľudovom podaní. Spomeňme len na pr. rozprávku, známu z poviedok i z piesní kramárskych, o synovi, ktorý sa po rokoch — nepoznaný — vracia k rodičom a prenocuje u nich. Rodičia sa rozhodnú ozbíjať zámožného cudzinca, smrteľne ho porania a len od umierajúceho sa dozvedajú, koho zabili.

So stránky látkovej trochu sa tejto piesni podobá balada, zapísaná Kollárom (II. 38. č. 51). Zbojníci zajali Haničku a jej brata Janíka. Haničke sa vodilo dobre, Janík trpel v žalári, ale sestra na neho v blahobyte zabudla. V siedmom roku kolíše svojho chlapca a náhle si spomenula, že chlapček má i ujca. Rýchle vzala kľúče, skočila do temnice, ale brat už len prosí, aby mu poslala „popa ruského“. Vyspovedal sa a „doraz se rozsypal do prachu drobného“. Kollár zaznačil k tejto piesni, že je „rusnacko-slovenská“. Text piesne, temer celkom totožný, odtlačil Hołovackyj (Narodnyja pěsni galickoj i ugorskoj Rusi III. 1., 701).

6. Brat na vojne

Varianty.

a) České: Erben 476 (č. 10). — Sušil 172 (č. 173); 175 (č. 173). — Bartoš, Akad. 67 (č. 84).

b) Slovenské: Kollár I. 43 (č. 22); 391 (č. 7.). — Slov. sp. I. 142 (č. 382); II. (č. 630); III. 14 (č. 28). — Mišík 25 (č. 61).

Pieseň má látku všeľudskú, opisujúc žiaľ, spôsobený vojnou. Sestra vypravila brata do poľa, ale darmo ho hľadá medzi vracajúcim sa vojskom. Vojaci, ktorých sa pýta, sú sami dojatí a zakrývajú svoje pohnutie drsnatými slovami, že brata neprepili, ani v kartách neprehrali: leží pri Dunaji, v čiernej zemi zakopaný. Pripomíname si vojakov, ktorých tak často opisoval Alojz Jirásek a ktorých rád kreslieval Mikuláš Aleš, tých jazdcov tvrdých tvárí, hranatých fuzáčov, ktorých výzor, na pohľad surový, skrýval statočné, súcitné srdce.

Zmienka o Dunaji svedčí, že ide o epizódu z vojen tureckých. Je to príbeh zdanlive všedný, ale tají sa v ňom hlboká tragika, žiaľ celých pokolení, tisícov bezmenných vojačkov slovenských a českých, ktorí svojou krvou skropili šíre roviny podunajské. Spomeňme len na boje s Turky v storočiach XVII. — XVIII! Na ohromnom priestranstve od Viedne až do stepí juhoruských bojovalo sa s Turky a Tatármi, a vtedy, ako v storočiach predošlých, štítom západnej Europy boli predovšetkým Slovania: Rusi, Ukrajinci, Poliaci, Juhoslovania, Slováci i Česi, ktorí všetci priniesli strašlivé obete na životoch i majetkoch, brániac európsku civilizáciu proti hordám tatárskym i proti nesčíselným vojskám tureckých sultánov.

Nakoľko sa týka stránky slovesnej, treba spomenúť, že pieseň zachováva starodávnu epickú formulu, naznačujúcu osud bratov. Sestra má pozorovať zafarbenie zovňajšej oblohy. Biela farba znamená, že brata obliekli do bieleho kabáta (povestná rovnošata vojakov bývalého Rakúska v století XVIII. a v prvej polovici veku XIX.), červená farba pripomína, že brat je už v ohni boja, čierna zvestuje, že brat padol. Monology sestrine a sloky epické sa zamieňajú, tvoriac akýsi druh slovného refrénu, čím pieseň dostáva clivý, elegicky charakter. Tento motív chýba v príbuzných piesňach českých i poľských a vnikol do piesne akiste v oblasti moravsko-slovenskej. (Nachádzame ho i vo variante Sušilovom, kde miesto sestry vystupuje mat.)

7. Do cudziny vydatá

Varianty.

a) České: Holas III. 5 (č. 1a, b, c). — Sušil 484 (č. 675). — Bartoš 484 (č. 675.) — Bartoš N. P. 53 (č. 66a, b). — Bartoš, Akad. I. 3.

b) Slovenské: Kollár II. 3 (č. 1). — Slov. sp. I. 75 (č. 206); II. 270 (č. 738).

Trudný býval život dedinskej ženy. Robotila do úpadu na poli, v gazdovstve i v domácnosti, varovala deti a okrem toho spoločný život s rodinou mužovou často býval zdrojom nesvárov a žiaľov. Preto znie z piesní svadobných hlboký smútok, lebo mladá žena si pripomína, že sa minuly šťastlivé roky dievčenskej slobody, veselých hier, tancov a iných tichých chvíľ, keď sa v záhradke tešila svojim kvetom. Pravda, ak po svadbe ostala v rodnej dedine, jednako len mohla si poťažkať rodičom a dôverne sa poshovárať s družkami, ale horšie bolo neveste, ktorá sa dostala do cudziny. V prvých časoch každá dedina tvorila írečitý celok a často už osady susedné lišily sa krojom, podrobnosťami nárečia atď., i nie div, že sa mladej žene cnelo za domovom. Tak sa stalo i dievčaťu v našej piesni. Keď nemôže prekonať clivosť za domovom („domácí nemoc“, hovorí český ľud), chce sa premeniť na vtáčka, aby mohla zaletieť k rodičom. V niektorých variantoch tejto piesne dievča sa naozaj premení, vtáčik priletí do záhradky a svojím spevom rozžiali mater. Náš text neupotrebil tejto rozprávkovej výzdoby, ostáva na triezvej pôde skutočnosti, ale pritom jednako dojem výsledný je účinný: skladateľ prosto opisuje, ako sa cnie materi. Chcela, aby si dcéra privykla v novom domove, preto jej zakázala chodiť do rodného domu, ale srdce materinské krváca túžbou po dieťati v cudzine. Dopytuje sa ľudí na dcéru a vytýka koňovi, že jej odviezol „premilú džiavšicu“ k ženíchovi. I v gazdovstve jej chýba usilovná priadka i robotnica v poli.

Pieseň má ráz lyrický. Rozpravný prvok je obmedzený na prvé dve sloky, ostatok vypínajú lyrické monology dcérin a matkin. Sloky 6 — 18 mohly by sa spievať na pr. pri svadbe a tvorily by samostatné piesne lyrické. Tak splývajú v ľudovej poezii lyrika s epikou — preto niekedy ťažko ich určite rozoznať.

8. Dievča-bojovnica

Varianty.

a) České: Holas II. 9 (č. 6a, b); IV. 157 (č. 220). — Slavia II. 2 str. 54. — Sušil 106 (č. 109). — Bartoš, N. P., 46 (č. 55). — Bartoš, Akad. (č. 82).

b) Slovenské. Kollár II. 6 (č. 4). — Czambel, Slov. reč, str. 264. — Slovenské pohľady XII. (1892), str. 629 nsl. — Slov. pohľady XXXII. 1912, str. 126.

Balada o dievčati, ktoré preoblečené za muža ide do boja a v odmenu za svoju udatnosť stane sa ženou vladárovou, je v nespočetných obmenách rozšírená v ľudovom podaní európskom i azijskom a už dávno budila pozornosť bádateľov, ktorým išlo najmä o to, aby zistili, v ktorej oblasti vznikla látka, siahajúca svojím pôvodom akiste do dôb stredovekých. Ruský literárny dejepisec A. N. Veselovskij hľadal pôvod balady o dievčati-bojovnici na západe v prostredí rytierskom, jeho žiak Sozonovič v rozsiahlej monografii rozobral množstvo variantov a usúdil, že pieseň vznikla v Srbsku a že prostredím albánskym prenikla do Talianska, do Španielska atď. (Pozri Národopisný vestník čsl. XVI. 1923, str. 173.) Nedávno bulharský bádateľ Stoilov upozornil na podobné motívy v rozprávkach východných národov a dokazuje, že látka prenikla z tradície orientálnej do podaní európskych. Je isté, že v oblasti československej látka je oddávna pevne zakorenená, lebo varianty majú starodávnu úsečnosť a epickú hutnosť. Pravda, v texte slovenskom slová „cisar“, „husar“ skorej pripomínajú storočia vojen tureckých, ale je zaujímavé, že i tento text slovami „Jeden pan mal tri ceri" alebo „tristo panoch zabila“ naznačuje skôr prostredie rytierske. Pieseň verne zachovala starú črtu, známu z rozprávok, že práve najmladšia sestra prekonáva udatnosťou obe staršie sestry.

9. Vražedlnica manžela

Pieseň iste rázu miestneho, lebo dej je určite lokalizovaný a meno zločinnej ženy sa uvádza celé. Verše pravdepodobne ostaly obmedzené na úzku oblasť, v ktorej vznikly, hoci improvizácia neznámeho skladateľa spracovala predmet celkom všedný naozaj umelecky, verne v duchu ľudovom a splnila všetky podmienky, ktorých treba, aby sa pieseň rozšírila. Sloka 2. pekne symbolizuje hrôzu, ktorá zachvátila vražedlnicu: po vražde sa slnko zakalilo, ako by nechcelo svietiť na neprávosť — celý svet sa zatmel očiam, ktoré videly manželovu smrť. So stránky psychologickej prekvapujú hlboko pravdivé slová, ktorými žena motivuje vraždu: zabila preto, „že nemohla na jeho tvár hľadieť“, muž sa jej sprotivil a vtedy stratila súcit s ním i vztiahla naň ruku. Pripomíname si tu výjav z románu Dostojevského „Bratia Karamazovi“. Dmitrij Karamazov, ktorý žije s otcom v nepriateľstve, v rozhovore s bratom Alešom vraví, že sa bojí, aby sa mu niekedy otec nesprotivil, lebo potom by sa mohlo stať, že by otca zavraždil. (Ruská kniha sv. XX., Bratři Karamazovi II. 155.)

Ľudová pieseň tu naznačuje tú istú pohnútku, ktorú vystihol veľký psychológ zločinu. Vražedlnicu stihne ťažký trest. Naša pieseň výrazne opisuje hroznú cestu, ktorá očakáva vražedlnicu od tých čias, čo ju zlapali: strašné výsluchy na „práve útrpnom“ až k šibenici — lepšie je mužovi na cintoríne, než jeho žene na svete. Je tu zároveň naznačené, že muky telesné sú ešte zvýšené výčitkami svedomia.

10. Turkova nevesta

Varianty.

a) České: Sušil 144 (č. 147). — Bartoš N. P. 33 (č. 41). — Bartoš, Akad. 17 (č. 17); 19 (č. 19); 20 (č. 20).

b) Slovenské: Kollár II. 8 (č. 6); 392. — Slov. sp. II. 269 (č. 737).

Kresťanská „rája“, žijúca pod panstvom tureckým, bola pozbavená všetkých práv. So stránky náboženskej útlak nebol taký krutý, naopak, z dejín juhoslovanských vieme, že si Turci nepriali, aby kresťania prijímali islam, lebo kto sa stal vyznavačom viery Mohamedovej, nadobúdal slobody. Zato však sociálne ľud trpel nevýslovne: ľudská dôstojnosť bola zgniavená v prach, lebo Turci pokladali kresťanské obyvateľstvo za svojich otrokov. Ľudové podanie dlho zachovalo rozpomienky na tie strašlivé časy a okolnosť tá dokazuje, aká hrozná bola skutočnosť, ktorej ohlasom je na pr. naša pieseň. Ale tento despotický útlak vzbudzoval udatné povahy, ktoré sa odvažovaly vzdorovať násilenstvu, a keď nebolo inej cesty, volily smrť. Silu na toto tiché hrdinstvo našla v sebe prekrásna dcérka prešporského mýtneho. Rodičia ju opatrovali ako oko v hlave, nenútili ju do ťažkej roboty, dcérka len vyšívala a spievala. Ale práve krása a spev boly príčinou jej nešťastia. Turecký paša chce si ju vziať za ženu a píše, ak mu nedá mýtny svojej dcéry, že zahubí mesto Prešporok. Netreba pripomínať, že zmienka o Prešporku a vôbec celé zaobchodenie pašovo s mýtnym nemá podkladu historického. Ľudový skladateľ chcel len naznačiť, aký osudný bol rozpor, do ktorého sa dostal úbohý otec: išlo o vec veľkú a mýtny spravil dobre, keď vydal dcéru, aby vyhol horšiemu nešťastiu, hoci s ťažkým srdcom vyhovel želaniu pašovmu. Prišla družina, ktorá odprevadí mladuchu, dievča musí opustiť rodičov. V tejto ťažkej chvíli mať sa pýta, aké šaty má dať dcére — črta pravdivá, ľudská, veľmi ľudská. Mať sa akiste smierila s osudom, ktorý očakáva dieťa, je aspoň bezpečná, že dcére nehrozí nebezpečenstvo, že jej bude v dome pašovom dobre, a materinská márnivosť vymýšľa primerané šaty svadobné. Ale dcéra odvrhuje tieto pletky. Je pevne rozhodnutá, že neostane u Turka ani štvrť hodiny — radšej sa utopí. Vskutku i niektoré varianty opisujú smrť dievčaťa. So stránky formálnej upozorňujeme na antitézy v sloke 3. a 9. Koniec, eufemisticky opisujúci utopenie ako sobáš, patrí do skupiny formulí epických, hojne rozšírených v ľudových piesňach.

K balade o smutnom osude mladého dievčaťa pojí sa skupina piesní, ktorá obmeňuje základnú látku. Dievča, keď počuje, že Turci prichádzajú, ide do komory a robí sa mŕtvou. Tak vyviazne z nešťastia. Turek odchádza sklamaný a žiaľom umiera. (Srovn. Erben 485, č. 20; Český lid XV. 149; Holas V. 9 č. 5; Sušil 124, č. 128; Bartoš, Akad. 18, č. 18b).

11. Žnica

Varianty.

a) České: Erben 480 (č. 17). — Holas IV., 6 (č. 3 a 6); V., 191 (č. 252). — Sušil 189 (č. 188). — Bartoš N. P. 48 (č. 58). — Bartoš, Akad. 72 (č. 93).

Už v úvode sme spomenuli, že dej ľudových piesní českých i slovenských sa najčastejšie koná v prostredí sedliackom a vojenskom. Len výnimkou zjavujú sa v našich piesňach príslušníci takzvaných vrství „vyšších“, obyčajne v piesňach motívu ľúbostného. Do tejto nepočetnej skupiny prislúcha i pieseň o dievčati, ktoré zajal pán. Zakľúčenie je smierné. Pán nehľadí na predsudky kastovné a dievča sa stane jeho ženou. Pieseň má veselý, rušný spád, podporovaný refrénom vnútorným i na konci každej sloky. Táto skladba, ktorú by sme skorej mohli zadeliť medzi veselé romance, je známa okrem oblasti československej i v Lužici, a možno povedať s určitosťou, že všetky texty sú len málo odchodné varianty jedného polotypu. Vychodilo to zo shôd tak v hlavných črtách, ako i v podrobnostiach. Sem patrí na pr., keď pán vraví sluhovi, že pôjdu na poľovačku honiť „vtáčatko, v roku šestnástom dievčatko“. Tento zvrat sa s nepatrnými premenami udržiava veľmi pevne vo všetkých variantoch a dosvedčuje tým jednotný pôvod celej skupiny. Podobné piesne nemecké uviedli Erk-Böhme, Deutscher Liederhort, I. č. 19. nsl.

12. Zabitý džbán

Varianty.

a) České: Erben 113 (č. 74). — Holas II. 49 (č. 72); V. 137 (č. 190). — Český lid VIII. 428. — Sušil 162 (č. 161). — Bartoš N. P. 49 (č. 59). — Bartoš, Akad. 89 (č. 112a).

b) Slovenské: Kollár II. 20 (č. 17). — Mišík 7 (č. 7).

Pieseň o zabitom krčahu je veľmi stará. Máme bezpečne doložené — prípad vzácny pri našich piesňach, — že všeobecne bola známa už v XVI. století. V rýmovanom letáku o pánu „Nevím“ (satirickej skladbe XVI. stoletia) čítame: „Když jí pak rozbí čbán, zpívá, že jí dostane Jan.“ Prof. Č. Zíbrt, ktorý v Českom lide roč. V. str. 470. upozornil na ten verš, právom pripomína, že tu máme jasnú narážku na pieseň a rozbitom džbáne. Naša pieseň obsahuje dialog, v ktorom námietky dievčaťa a odvety pánove tvoria slovný refrén na konci každej sloky. Tým je, pravda, dejový prvok obmedzený na nepatrnú mieru a pieseň má vlastne povahu lyrickú. Podobné látky nachádzame i v piesňach lužickosrbských a litevských, ale srovnanie ukazuje, že skladba československá je samostatná, že nevznikla podľa vzorov cudzích.

13. Stávka o dievča

Varianty.

a) České: Sušil 189 (č. 188). — Bartoš, Akad. 75.

b) Slovenské: Slov. sp. I. 71 (č. 196); II. 29 (č. 67); II. 204 (č. 547).

Škriepky o dievča sa na vidieku končievajú bitkami, pri ktorých často tečie krv. V našej piesni si chlapci vyvolili rozhodnutie, pripomínajúce rozprávkové preteky o princeznú: kto prepláva Dunaj, dostane dievča. Víťazí „mladý pán“, akiste milenec dievčaťa („spolu sedali“), a šťastlivá dvojica odchádza do iného kraja na sobáš. Charakter rozprávkový nachodíme v podobnej piesni bulharskej (Strausz, Bulgar. Volksdichtungen, 318 — 19): Udatní junáci sedia v krčme. Posluhuje im krásna Nedelica. A keď skrsne medzi junákmi spor o dievča, Nedelica dáva im úlohu: Kto prepláva biely Dunaj, dôjde k moru svetlému (modrému) a prinesie tri zlaté jablká so stromu, ktorý vyrástol z mora, ten bude jej mužom. Junák Gjuro zvíťazí, keď mu Kraljević Marko požičia svojho Šarca. (Závody o nevestu, hojné v junáckych piesňach juhoslovanských, rozobral J. Máchal, O bohatýrském epose slov., str. 75).

14. Návrat

Varianty.

a) České: Erben 493 (č. 31). — Holas II. 11 (č. 6a, b). — Slavia II. 2, str. 55. — Sušil 113 (č. 114). — Bartoš, Akad. 79 (č. 103).

b) Slovenské: Kollár II. 382. — Slov. sp. I. 125 (č. 336); III. 108 (č. 308). — Sborník Muz. slov. spol. XIII. (1908), sv. 2. 135 (č. 6).

Starú medzinárodnú látku o manželovi alebo milencovi, ktorý sa po rokoch vracia domov, spracovala ľudová poezia slovanská rozmanite. V našej piesni ide o vojaka, ktorý sa po rokoch vracia domov a shovára sa, nepoznaný, so svojou milenkou. Skúša ju, a keď sa presvedčí o jej vernosti, dá sa poznať a sľubuje jej sobáš. Slovenský materiál rozobral ruský badateľ Sozonovič v štúdii „K voprosu o západnom vlijaniji na slavjanskuju i ruskuju poeziju“ (1898, str. 263 nsl.). Pokúsil sa tam určiť pomer verzií slovanských k západoeurópskym, a keď sobral mnoho dokladov, vyslovil mienku, že základom všetkých týchto skladieb je rozprávka o návrate Odysseovom. Antická látka prenikla do skladieb stredovekých a dostala sa i do podania slovenského.

Mienka tá stretla sa s odporom. Srovnanie piesní českých a nemeckých vykonal J. Krejčí v Zeitschrift des Vereins für Volkskunde I. 414 nsl. Z jeho úvahy je patrné, že naše piesne majú svoje najbližšie obdoby a azda i vzory v piesňach nemeckých hojne rozšírených a veľmi starých. Niektoré texty nemecké, ktoré odtlačil Erk (Deut. Liederhort I. 263, č. 67), bezpečne možno datovať do stoletia XV. a XVI.

Jadro piesne je v dialogu medzi nepoznaným milencom a dievčaťom. Vojak použije ľsti, rozpráva totiž dievčaťu, že jej milenec sa krátko predtým oženil s inou. Lež milenka, zdanlive opustená, prejavuje hĺbku svojej nesebeckej lásky, nepreklína zradcu, ale želá mu vrúcnymi slovami hojne šťastia, hoci vie, že ju očakáva škodoradostný výsmech celej dediny a výčitky rodičov. Táto citová pravdivosť a čistota piesne je nezapomenuteľný príklad vysokej mravnej úrovne nášho ľudu. Milenec ukáže prsteň, ktorý dostal od milej pri rozlúčke, a chváli ju, že ho nepreklínala.

V texte Erbenovom dievča vyslovuje kliatbu, ale hneď v zapätí ju napráva blahoželaním. Omnoho drsnatejší je istý variant moravský v sbierke Sušilovej (113, č. 114): Dievča preklína a tým je celý tón piesne premenený, lebo miesto zvyčajnej sloky o zlatom prsteni čítame, že milý dievča udrel. Fr. Bartoš (Hlídka liter. 1889) upozornil na tento variant, ktorý pokladá za kramársku vulgarizáciu starodávneho motívu. Ale to sú len osamelé, pokazené výstrelky; inak sa stará látka udržuje bez premeny a, pravda, mnohé varianty novšie sú hodne skrátené.

V dialogu milencov sa niekedy otázky milencove i odpovede dievčaťa verne opakujú, a tak povstáva slovný refrén, ktorý sa v starších variantoch udržuje dosť pravidelne, ale mizne v textoch skrátených. Zo zlomku Kollárovho, ktorý zachoval len rozhovor medzi dievčaťom a milencom, je patrné, že dialog je naozaj jadrom celej piesne a že i v povedomí ľudu tvorí akýsi zatvorený celok.

Sloka 5.: Prirovnanie, ktorého dievča používa, patrí do skupiny všeobecne rozšírených typických obratov.

Sloka 6.: Poznanie pomocou prsteňa je motív prastarý, obvyklý v rozprávkach všetkých národov. Tak na pr. v rozprávke o siedmich havranoch dá sa poznať sestra bratom práve po prsteni.

15. Mŕtvy milý

Varianty.

a) České: Erben 471 (č. 7). — Sušil III (č. 112). — Český lid XII. 242 (č. 6.).

b) Slovenské: Slov. sp. II. 104 (285).

Podrobný rozbor látkv o mŕtvom milencovi pozri v Literature českej XIX. stol. II. 811 nsl. a Máchal, O bohatýrském epose slovanském, str. 142 nsl.

Tragickou protivou k piesňam a šťastnému svídaniu verných milencov sú balady o návrate mŕtveho milenca, ktorým v dejinách štúdií o ľudovom podaní prislúcha miesto nad iné význačné. Slávna balada „Lenora“ (z r. 1773), v ktorej nemecký básnik G. A. Bürger spracoval ľudové podanie o návrate umretého, prenikave pôsobila na básnictvo slovanské, ba možno povedať, že napomáhala i úsilie sberateľské. Význační umelci slovanskí, Žukovskij u Rusov, Mickiewicz u Poliakov, Erben u nás, básnicky spracovali túto látku, čerpajúc z ľudových piesní a povestí domácich. Početní skúmatelia sa zapodievali otázkou o pôvode tejto látky, ale treba povedať — hoci sniesli mnoho dokladov, — že výsledky nepresvedčujú. Viera v návrat umretých je totiž rozšírená temer u všetkých národov od pradávnych čias a rovnako starodávne sú i podania o čaroch a zaklínaniach, ktoré môžu vyvolať mŕtveho z hrobu. A na týchto predstavách, ktoré svojím pôvodom siahajú do dôb veľmi starých, založená je pieseň o mŕtvom milencovi.

Variant slovenský vniesol do chmúrnej látky trochu jasnejšie farby, lebo milenec tu proti dievčaťu nevystupuje nepriateľsky, ako v predošlých variantoch ostatných. Milý, odchádzajúc na vojnu, sám vyzval dievča, aby čakalo šesť rokov, a ak sa on do tých čias nevráti, aby čarilo. Milá naozaj upotrebila tak mocných čarov, „že sa tvrdá zem pukala“, a pričarila milenca domov. Sama mu pripravila večeru, nechtiac budiť čeliadku. (Tým skladateľ usiluje sa motivovať, prečo sa dievča shovára s milencom samo a prečo sa stala osudná mýlka.) Nasleduje nočná cesta oboch milencov, význačná črta tejto látky rozmanite premieňaná v niekoľkých variantoch germánskych, románskych, slovanských a iných. Obyčajne býva cesta príšerná a smutné rozuzlenie býva dramaticky vzrušené, ale ľudový skladateľ slovenský pochopil svoju látku smierlivejšie. Milenci si sadnú, milá hladká vlasy milencove a poznáva, že sú „zranené“. Tu jej milenec prezrádza, že je „duch spravodlivý“ a opúšťa ju. Je pravda, že v tomto poňatí mizne to tragické napnutie, ktoré je v situácii a ktorému na pr. Bürger dal účinlivý výraz slovesný, ale text slovenský je zaujímavý práve preto, že v ňom niet strachu a poverčivej hrôzy pred mŕtvymi. Ťažko rozhodnúť, či je to črta prastará, a či táto predstava súvisí s učením cirkevným; ale so stránky umeleckej slovenská balada je cenná: je to víťazstvo lásky silnejšej ako smrť.

16. Smutné posolstvo

Varianty.

a) České: Sušil 184 (182). — Bartoš N. P. 58 (č. 70a — e).

b) Slovenské: Kollár I. 392 (č. 8). — Slov. sp. I. 33 (č. 20).

Všeľudský motív o svídaní milencov za dlhší čas rozlúčených, zavinenom najčastejšie vojnou, ponecháva ľudovej tvorivosti voľné pole, i nie div, že na pôde československej nachádzame rozmanité premeny spoločnej látky základnej. V našej piesni opisuje sa návrat milenca ťažko raneného. Po priehľadnej alegorii úvodnej (Sokol-milenec) nasleduje poznanie („po reči sa poznali“) a rozhovor medzi milencami. Márne sú všetky lieky, milému treba vykopať hrob. Osud dievčaťa naznačuje posledný verš 10. sloky. Je to záver v ľudovej piesni neobyčajný, jednak svojou úsečnosťou, jednak preto, že nasleduje bez všetkého prechodu priamo po reči milencovej.

17. Milá umrela

Varianty.

a) České: Sušil 93 (č. 96); 176 (č. 174). — Bartoš N. P. 47 (č. 57a); 48 (č. 57). — Bartoš, Akad. 98 (č. 118); 100 (č. 120).

b) Slovenské: Kollár II. 131 (č. 12). — Mišík 66 (č. 162); 106 (č. 269). — Slov. sp. I. 22 (č. 62); 23 (č. 63); 23 (č. 64); II. 59 (č. 153); 101 (č. 274); III. 131 (č. 380).

Írečitá premena predošlej piesne o Sokolovi. Milý sa veselí v cudzine, dozvedá sa od sestry („holubička“), že mu umrela milá, rýchle sa navracia a shovára sa s mŕtvou, ktorá ho neprestala milovať.

18. Studňa pod skalou

Varianty.

a) České: Sušil 287 (č. 365).

b) Slovenské: Kollár I. 390 (č. 5).

V ľudových rozprávkach často rozpráva sa o čarovných predmetoch, ktoré prezradia človeka previnilca, na pr. o pohári, ktorý spravedlivého občerství vínom, kdežto hriešnika popáli atď. Z tohto okruhu predstáv — známych ostatne i v poverách ľudových — je látka našej piesne. Milenec má podozrenie, núti dievča, aby sa napilo z čarovnej studničky, ale dievča umre. Sloky 4, 6 a 8 sa doslovne opakujú, tvoriac akýsi refrén, zlovestný sprievod k veršom, opisujúcim osudné trojaké napitie.

19. Milá v hrobe

Varianty.

a) České: Erben 469 (č. 4). — Holas II. 6 (č. 2); III. 10 (č. 7); IV. 5 (č. 1). — Český lid XIII. 157. — Sušil 94 (č. 46). — Bartoš N. P. 44 (č. 52).

b) Slovenské: Slov. sp. III. 126 (č. 364) (zlomok).

Najbližšie obdoby pre túto baladu z cyklu o mŕtvej milenke nachádzame v piesňach nemeckých (srovn. Erk—Böhme, Liederhort I. č. 201 nsl.), ale naše texty, rozšírené na území českom i slovenskom (české varianty sú početnejšie a úplnejšie než slovenské) treba pokladať za originálne spracovanie medzinárodnej látky. Z iných krajín slovanských neznáme variantov tohto typu. (Podrobnejší rozbor v Národop. vestníku českoslov. 1918, str. 184 nsl., ktorý ukázal, že látka bola na pôde československej spracovaná niekoľko ráz. Rozoznávame vcelku pätoro skupín.)

Sloka 8 – 11:

Vrátenie darov obyčajne symbolicky naznačuje, že milenec si želá, aby ho milá sprostila záväzku vernosti; ale v našej piesni majú citované verše význam hlbší. Obrazmi, ktorých básnická krása je práve v ich prostote, naznačuje ľudový umelec, že látka, ktorej prejavom boly dary, už dávno umrela: v hrôzach bitiek, v trudnum živote vojenskom vybledly rozpomienky na vzdialené dievča, milý „zodral ručníček“, ktorý mu už nebol drahou pamiatkou. Medzitým dievča za roky žilo v žiali a smútku; stratilo prstenček od milého, stratilo svoju lásku v hlbokom mori utrpenia, ktorého vlny zaplavily jej cestu životom. Hrob jej priniesol pokoj a teraz ju oddeľuje od milenca priepasť smrti. Načo teda vracať dary? I keby ručníček bol neporušený, i keby sa prstienok našiel, či je možno znova vyčarovať jarnú krásu mladej lásky?

20. Stretnutie

Varianty.

Slovenské: Slavia II. 5, str. 358 (č. 682) (len začiatok). Slov. sp. I. 119 (č. 322).

Rodičia bránili chlapcovi, nechceli mu dať dcéru, najmä mať sa vyhovára, že potrebuje dievča doma; milenec stretne milú a zmocní sa jej prsteňa na znak, že dievča musí byť jeho. Tento prostý motív spestril skladateľ epickou výzdobou a tým podstatne zvýšil umeleckú cenu piesne. Pôsobive vyjadril túžbu po milej v úvodných slokách (1 — 3) o čiernom havranovi, obratne pripojil rozhovor s dievčaťom, jemne naznačil zakľúčenie. Hoci látka je známa i z inakade, treba pokladať toto spracovnie za írečitý výtvor slovenský.

21. Zradný milý

Varianty.

a) České: Sušil 81 (č. 87); 164 (č. 164); 112 (č. 113); 780. — Bartoš N. P. 2 (č. 3). — Bartoš, Akad. 37 (č. 44).

b) Slovenské: Slov. sp. II. 265 (č. 727); III. 14 (č. 29); III. 74 (č. 207).

Pieseň o zradnom milencovi patrí do rozsiahlej skupiny látkovej o Modrofúzovi (Blaubart, Barb-bleu), ktorý láka dievčatá a potom ich vraždí v lese, alebo ubije niekoľko svojich žien preto, že i po zákaze nazrely do komory, v ktorej sú stopy mrzkých zločinov vrahových. Na pôde západo-slovanskej máme vcelku štyri cykly piesní o zradnom milencovi (Národopisný věstník českoslovanský 1914, str. 106 nsl.), odchodné nielen v celkovom poňatí látky, ale i v rozdielnych podrobnostiach.

Cyklus 1. Dievča žne v lese, a keď je napadnuté, prosí, aby smelo tri razy zavolať. Volanie počujú jej bratia, prídu, ale dievča je už mŕtve. Nasleduje rozhovor bratov s vrahom a zakľúčenie naznačuje trest.

Cyklus 2. Milenec prehovorí dievča, aby s ním utieklo, ale na ceste ju hodí do jazera.

Cyklus 3. V oblasti moravskej a slovenskej boly zapísané piesne, v ktorých nachádzame dvojaký motív: a) milenec vylákal dievča a potom ho zabil v lese; b) milý vezie dievča cez rieku (more) a prostred vody rozkáže milej, aby sosadla s koňa. Tento dvojaký motív sa slúčil a tak skrsla skupina textov, ktoré poznáme len z územia moravského a slovenského.

Cyklus 4. Dievča, napadnuté v lese, zmocní sa vrahovej zbrane a násilníka zabije.

Náš text patrí do cyklu 3., ktorý podáva svojskú československú formáciu látky o Modrofúzovi. Úvodné sloky (1 — 4) rozprávajú o rozladení medzi milencami a, tvoriac akýsi vstup, pripravujú tragické rozuzlenie. Všimnite si, ako pravdivo sú opísané charaktery oboch milencov. Dievča, iste bytnosť vášnivá, živej povahy, obsýpa milenca výčitkami; chladný, prefíkaný muž pokojne počúva, ale umlčí výčitky poznámkou, že odchádza na vojnu. Situácia sa odrazu premení: dievča miluje úprimne, je hotové odísť čo i pešo so svojím chlapcom, ktorý sa zpočiatku vyhovára, ale napokon jednako pristáva. Pravda, odôvodnenie tohto náhleho spoločného odchodu nie je v našom texte tak podarené, ako býva v iných cykloch týchto balád, ktoré rozprávajú, že milý falošnými sľubmi vylákal dievča, aby s ním odišlo. Vrah vykonal svoj skutok po zversky. Skladateľ opisuje hodne realisticky, ale vrodený smysel umelecký ho chránil, aby neklesol na úroveň piesní kramárskych, ktoré v podobných prípadoch nevyhýbajú sa hnusným podrobnostiam. Biele ruky a nohy ležia porozhadzované po lúkach a poliach pri Dunaji, bledé vlasy roznáša vietor a čierne oči sa krútňavejú na hlbine, kde vír je najprudkejší. V prudkej krútňave sa octlo nešťastné dievča: zaslepené láskou, opustilo domov, a tým sa vydalo do rúk vrahových.

22. Milý vylieči

Varianty.

a) České: Sušil 585 (č. 768).

b) Slovenské: Slov. sp. III. 107 (č. 292).

Smutná apostrofa Belehradu často sa ozýva v úvodoch ľudových piesní vojenských, pripomínajúc zlé časy tureckých vojen. V našom texte tvoria sloky 1 — 2 expozíciu deja, naznačujúc náladu. Skladateľovi išlo o to, aby ukázal silu úprimnej lásky. Matka sa shovára s dcérou, ktorá je chorá túžbou za milým. Dievča teší matku, ale odrazu zamdlie, i posielajú pre farára. Spolu prichodí zvesť, že milý prichádza; a toto radostné posolstvo vzkriesi chorú. Podobné piesne boly zapísané i u iných národov, ale užších vzťahov medzi nimi niet, lebo ide o látky, ktoré vznikaly samostatne v rozličných oblastiach.

23. Milá nado všetko

Vodčiu myšlienku piesne vyjadrujú známe slová biblické o láske, ktorá nezávidí a nehľadá svojich vecí. Ľudové piesne často uvažujú, čia láska je najhlbšia a najmenej sebecká, dávajúc niekedy prednosť matke, inokedy sestre. Naša pieseň oslavuje lásku milenkinu. Otec, mať, sestra i brat prichádzajú k mŕtvemu Janíčkovi, ale starajú sa skôr o nové šaty, o čižmy a o klobúk, než o syna a brata. Prišla i milá a v hlbokom žiali klesla do Dunaja.

Podobné látky nachádzame i v ľudových piesňach iných národov. Tak na pr. v piesni poľskej (Swiętek, Lud. Nadrabski, str. 175, č. 11) prichádzajú k ťažko ranenému otec, mať, ujec, strýc, brat a sestra, ale Janíček všetkých prosí, aby odišli. Napokon prichádza milá a ranený ju víta slovami: „A ty, najmilšia, pristúp sem ko mne, moje srdce ožije vo mne.“ Látka „Milá nado všetko“ je, pravda, známa, i z piesní našich, v rozličnom spracovaní. (Sušil 328 č. 446; Bartoš, Akad. 101; Kollár II. 13, č. 9; Slov. sp. II. 262, č. 720.)

24. Janko vo väzení

Varianty.

a) České: Bartoš N. P. 63 (č. 73). — Bartoš, Akad. 25.

b) Slovenské: Kollár I. 347 (č. 41). — Slov. sp. I. 156 (č. 416), II. 38 (č. 92).

Pieseň trochu pripomína balady o zlom milencovi (č. 21), ale náš variant je dosť neúplný a naznačuje dej len všeobecne. Milý je vo väzení, vyhovára sa pred právom, ale svedkovia ho usvedčujú. (Pozri Poznámky I. str. 88.).

25. Ubitý milenec

Varianty.

a) České: Holas I. 39 (č. 37); 40 (38); III. 9 (č. 6a, b). — Sušil 128 (č. 131). — Bartoš, Akad. 40 (č. 47 ad).

b) Slovenské: Slov. sp. I. 31 (č. 86); II. 138 (č. 373); III. 60 (č. 168). — Sborník II. 1 str. 93 (č. 16). — Mišík 4 (č. 3); 128 (č. 349).

Pieseň o šuhajovi, ktorého mlynár ubil na vohľadoch, blíži sa lokálnym motívom o vraždách. Veľké shody v podrobnostiach látkových i formálnych dokazujú, že všetky varianty české i slovenské vzišly zo spoločného typu základného. Doklady z Čiech nachádzame až v sbierkach najnovších, naproti tomu na Morave a na Slovensku je pieseň doložená hojne; iste prenikla z Moravy do Čiech.

26. Ubitý na vojne

Varianty.

a) České: Erben 494 (č. 32). — Slavia I. 1 str. 39 (č. 7); II. 1, str. 131 (č. 217). — Holas II. 7 (č. 3); V. 14 (č. 9). — Sušil 589 (č. 773). — Bartoš N. P. 207 (č. 328). Bartoš, Akad. 242 (č. 429).

b) Slovenské: Kollár I. 389 (č. 29).

Protiva k baladám o milej v hrobe. Topografia variantov ukazuje, že pieseň akiste skrsla na území českomoravskom a odtiaľ prenikla na Slovensko. So stránky látkovej sú medzi jednotlivými variantami českými a slovenskými rozdiely, najmä záver býva rozličný (na pr. v českých piesňach vojaci vyzývajú dievča, aby si vybrala iného milenca — odpovedá im, že by sa radšej utopila), pritom však je isté, že ide o varianty jedného textu základného, ako dokazujú shody formálné. Z jedenástich variantov v deviatich prípadoch nachádzame refrén tohože druhu, ba zväčša i shodné znenia. Je to refrén, stvorený jedným slovom (tam, včas atď.) na konci sloky, alebo dvoma slovami obdobného znenia vnútri a na konci sloky. Len zriedka sa určitý typ refrénu udržuje tak pravidelne. Pravda, je to pieseň obmedzená na oblasť československú.

Sloka 2. Dcéra pleje rozmarín — podrobnosť, ktorá má zvýšiť kontrast. Dievča akiste sa úfalo návratu milého, preto opatrovalo rozmarín, tešiac sa, že ju ozdobí v deň svadobný.

Sloka 9. — 10. Tieto verše vlastne len zoslabujú zakľúčenie piesne 7 — 8, rozvliekajúc ho podrobnosťami o pohrebnom sprievode.

27. Nešťastný milý

Varianty.

České: Sušil 349 (č. 482). — Bartoš, Akad. 8.

Rozmanité obmieňajú ľudové piesne prastarý, všeľudský motív o milencoch, ktorých odpor rodičov doženie na smrť. Často bývajú pripojované výstražné verše, vystríhajúce pred zbytočnou zatvrdilosťou. Nešťastný milý chcel si dať Marišku aspoň odmaľovať, ale maliar ešte ani neprišiel, a milý umrel. Mariška, ktorú nasilu vydali za iného, príde nariekať na hrob a shovára sa s milým, lebo podľa povery všeobecne známej, plač pozostalých budí mŕtveho. V závere vyznieva zo smútku nad zničeným životom i výčitka proti mužovi, ktorý prijal ruku dievčaťa, hoci vedel, že jej srdce patrí inému.

28. Nešťastní milenci

Po celom svete sú oddávna rozšírené piesne i rozprávky o nešťastných milencoch, z hrobov ktorých vyrastajú kvety a spájajú sa na znak, že láska aspoň v záhrobí slávi víťazstvo nad zlobou ľudskou. Tak na pr. v piesni srbskej (Vuk, Srpske nár. pjesme, 1845, kn. II. č. 30) cár Stjepan dal obesiť Momira, keď uveril klebetám vezírov. Cárova dcéra Grozdana sa obesila tiež.

O kvetoch, vyrastajúccih z hrobu, pozri štúdiu prof. J. Polívku „Lalia“ (Věstník Král. čes. Spol. Nauk, tř. histor. 1914), taktiež Anmerkungen zu den Kinder- und Hausmärchen der Brüder Grimm I. 262.

Naša pieseň — obmedzená len na oblasť slovenskú — samostatne kombinuje známe motívy. Zlá mať nenávidí milenca svojej dcéry, chce ho dať zamurovať, ale Janíček umre prv, než je zamurovanie dokončené. Zvonia hrany, nešťastná dcéra ide na cintorín a tam umre. Z ich hrobov vyrástly ľalie a „drobná rozmaria“. Ukrutná mať skamenela. V doslove (sl. 10 — 11) čítame verše, tvoriace akoby výstražný nápis na skamenelej postave matkinej. Zdá sa, že základom piesne je miestna povesť, vykladajúca zvláštny tvar nejakého skaliska, a s tou povesťou azda súvisí i motív zamurovania. Podivné skupiny skalné si ľud často vysvetľuje, rozprávajúc o skamenelých ľuďoch, o nedokončených stavbách atď. Súvislosť s miestnou povesťou by tiež vysvetlila, prečo pieseň ostala obmedzená iba na úzku oblasť.

29. Utonulý

Varianty.

České: Sušil 86 (č. 90). — Bartoš N. P. 19 (č. 22a, b, c); 639 (č. 986).

Najbližšou obdobou tejto piesne je krásna balada o Ranoši. Nešťastné dievča samo sa usmrtilo, keď sa jej milý utopil. (Pozri Novotný, Libické písně 38, č. 47; Sušil 186, č. 183; Koželuha, Kytice z národních písní moravských valachů 17, č. 15; Opavský Besedník I. 292.) Veľmi hojne je rozšírená medzi ľudom poľským: do 30 variantov.

Z obsahu našej piesne vidno, že skladateľovi išlo najmä o to, aby vyobrazil vášnivé vzrušenie dievčaťa. Preto sa len v prvých dvoch slokách krátko naznačuje, že milý utonul, a nasledujúcich šestnásť slôk opisuje duševný stav milej spôsobom zvyčajným v ľudovej epike, t. j. dejom. Dievča tuši, že milý je stratený, ale jednako vyzýva rybárov, aby zatiahli siete, a keď zazre Janíka, volá s akousi zúfalou iróniou: „Toto je tá ryba, môjmu srdcu ľúba!“ Pieseň dobre vystihuje, ako sa dievča očistom pokojne zapodieva prípravami na pohreb. Vyjednáva so zvonármi, aby zvonili hranu, objednáva u hrobárov hrob pre dvoch a u truhlárov rakvu pre dvoch. Iste už rozhodlo o svojom osude. V pôvodnej osnove dievča spácha samovraždu, hoci naša pieseň vyhla sa takému zakľúčeniu a naznačuje iba, že milá umrela žiaľom.

30. Utopený

Varianty.

a) České: Sušil 98 (č. 100).

b) Slovenské: Slov. sp. II. 210 (č. 565).

Z početných ľudových piesní znie súcit s chudobným dievčaťom, ktoré, utisnuté samo na seba, často musí znášať rozmanité príkoria. Ale je nie bez záštity, Boh ju chráni a krivda dôjde odplaty. Tak sa stalo i v našej piesni. Šuhaj brodil kone a utonul osudnou náhodou, ktorú ľud vykladá ako trest. V tretí deň sa vynoril a shovára sa so svojou milou — veď sme v svete ľudového podania, kde sa milí vracajú a môžu sa dorozumieť so živými. Ľud verí, že najmä človek obťažený vinou ani po smrti nemá pokoja, a v duchu tohto názoru milenec v našej piesni sám sa milenke vyznáva: Boh ho potrestal, že si nevšímal chudobného dievčaťa a hriešne ju opustil pre dievča bohatšie. Tieto slová, pravdepodobne vyjadrujúce ľudový úsudok o príčine nešťastia, hovorí mŕtvy sám, a tým skladateľ získal pointu, ktorá budí dojem živší a omnoho hlbší, než keby ju bol predniesol vo forme výstrahy, obľúbenej najmä v piesňach kramárskych. (Pozri č. 28, kde napomenutie vyslovuje skamenelá mať.)

O piesňach, opisujúcich utopenie, bola zmienka v poznámkach na str. 73.

31. Utonulé dievčatá

O ráze piesne pozri str. 73.

Sloka 6. Podľa ľudovej viery „pátričky“ a modlitebné knižky majú moc ochrannú. Preto v Erbenovej básni „Svatební košile“ mŕtvy milenec žiada, aby dievča odhodilo pátričky a „knižky modlicí“.

32. Zabitý Janík

Poznámky pri č. 34.

33. Zabitý syn

Poznámky pri č. 34.

34. Dorúbaný

V poznámkach všeobecných sme upozornili (str. 73), že v ľudovej poezii slovenskej je veľmi mnoho piesní, ktoré spracovaly látky rázu miestneho. Do tejto skupiny prislúchajú najmä skladby o nešťastiach, vraždách atď., improvizácie, ktoré akiste skrsly krátko po skutku v čase obecného vzrušenia a preto zachovávajú miestne názvy, vlastné mená atď. Tri piesne nášho výboru rozprávajú o zavraždených šuhajoch, kresliac chmúrne obrázky zo života na dedine: napadnutie v hore, krvavú bitku na pastve a smrť šuhajovu, tak sa zdá, na vojne. Koniec týchto rozmanitých príhod v podstate sa shoduje, lebo opisuje žiaľ žien (matere a milenky), keď im prinášajú dokrvavené telá chlapcov, na ktorých sa ešte nedávno dívaly s radosťou a pýchou. Skladatelia pojali svoju látku odchodne: pieseň (č. 32) o Janíkovi v turianskych horách s úľubou podáva podrobnosti, pripomína, že ubitý bol ozbrojený a mohol sa obrániť; počujeme divé výkriky vrahov, úpenie napadnutého a nárek príbuzných pri smutných povinnostiach posledných: u rychtára a na pohrebe.

Naproti tomu druhá pieseň (č. 33) v ôsmych úsečných veršoch niekoľkými črtami vyobrazila rodinné nešťastie, tým smutnejšie preto, že chudobnej materi zabili syna, možno jedinú jej oporu v ťažkom boji o život.

Rovnako stručná je i nasledujúca pieseň (č. 34), obracajúca pozornosť poslucháčov na jedinú podrobnosť: opisuje zakrvavenú košieľku dorúbaného, ktorú mu vyšila milá ako darček pred odchodom do boja. Preto si smutne spievala, keď košeľu došívala, preto plakala, keď ju milému dávala.

35. Zabitý pre halenu

Varianty.

a) České: Sušil 121 (č. 123). — Bartoš N. P. 25 (č. 20); 639 (č. 987). Bartoš, Akad. 48.

b) Slovenské: Kollár II. 36 (č. 46). — Slov. sp. I. 99 (č. 269); 222 (č. 587).

Za starodávna bývala krádež na dedine zjavom zriedkavým. Každý opatroval svoje a o cudzie sa nestaral, ba v niektorých krajoch ľudia ani nezamykali. Časom zbojníci odvliekli ovcu alebo valasi zjedli barana a vyhovorili sa na zbojníkov, ale inak — najmä v krajoch odľahlejších — bývala príkladná statočnosť. Len v jednej veci ľud sa oddávna rozchádzal s platnými zákonmi, lebo poľný pych „na panskom“ a pytliactvo nepokladal za krádež. Od jari do zimy mávali poľní strážcovia i hájnici plno roboty a temer denne honili chasu, ktorá im tu vyťala strom, tam vypásla lúku, chytala zver, lovila ryby atď. V časoch roboty bývaly tresty veľmi prísne, ba stávalo sa, že pre vec celkom nepatrnú padol za obeť ľudský život. Smutnú príhodu takú spracovala naša pieseň. Janko pásol voly, prišli hájnici a za pokutu chceli mu vziať halenu. Vieme, že medzi dedinami a panskými majetkami bývaly časté a húževnaté spory o pasienky, lebo mnoho ráz obec stratila svoje dobré právo iba preto, že v spore s mocným pánom nič nevysúdila. Azda išlo v tomto prípade o sporný pasienok, azda sa pastierovi videlo, že pokuta je neprimerane veľká — slovom, nechcel dať svoju halenu, pobili sa a Janka zabili. Zakľúčenie piesne opisuje nárek nad zabitým: oplakávajú ho rodičia i milá; pravda, slzy milenkine — hovorí pieseň — sú falošné, t. j. dievča sa ľahko uteší, nájde si iného „frajera, úprimného“, ale slzy rodičov „na tvrdom kameni jamy prebíjajú“, lebo strateného syna nik im nenahradí.

36. Nešťastný kôň

Prvotný človek zosobňoval celú prírodu, ktorá ho obklopovala, nazdávajúc sa, že na pr. zvieratá i rastliny sú bytnosti jemu podobné. Preto v rozprávkach i v piesňach všetkých národov zvieratá hovoria, preto býva tajomný vzťah medzi rastlinou a človekom atď. V piesňach slovanských najmä kôň máva úlohu význačnú: v bitke neopúšťa umierajúceho pána, prináša domov smutné posolstvo o jeho smrti, inokedy býva jeho radcom; ak sa kôň potkne, stihne pána nešťastie atď. Tak na pr. v Iliade (XVII. 425) kone Achilleove plačú za Patroklom, v srbskej piesni (Vuk, Srpske nár. pjes. II. 1845, str. 439) Šarac, povestný kôň Kraljevića Marka, cítiac blízku smrť, počne sa potkýnať a roniť slzy.

Pán sa stará o koňa ako o svojho priateľa, durí ho láskavými slovami a najmä v nešťastí sa uchyľuje k vernému koňovi ako k dôverníkovi. V piesňach vojenských pán sa veľmi často shovára s koňom. Mišík 89 (č. 218) uvádza pekný príklad. Vojak sa opytuje koňa:

Kôň odpovedá:

Celkom obdobne v piesni moravskej, Bartoš N. P. 377 (č. 640). Hojné sú tieto motívy v ľudovej poezii ukrajinskej, lebo kozákovi predovšetkým kôň býval najvernejším druhom v šírej stepi. Tak v istej piesni (Hrinčenko, Etnograf, mater. III. 627, č. 1458) husár sa pýta koňa, prečo podklesáva. „Či snáď ťažko na tebe sedím, a či je ťažký môj vojenský batoh?“ Kôň odpovedá:

Jazdcov rozhovor s koňom tvorí obsah našej piesne. Pán cíti, že kôň je ukonaný, hoci nenesie ťažkého bremena, i dohovára mu polo žartom, polo vyčítave, že ho vari neťaží šabľa alebo ľahučká čiapka sobolová. Ale kôň je naozaj ustatý, lebo pán jazdí pričasto a prirýchlo, ostrôžky rozbodaly boky koňove do krvi. Darmo mu pán sľubuje, že v teplej stajni zámockej si odpočinie; kôň si žiada smrť, nech ho pán vydá na pospas dravému vtáctvu. Posledná sloka trochu nejasne naznačuje, že vari v zámku zle opatrovali koňa, a azda i kôň chce dokonať preto, že neschvaľuje pánovu lásku, tušiac nebezpečenstvo.

37. Kačička divoká

Varianty.

a) České: Erben 396 (č. 71). — Sušil 530 (č. 724). — Bartoš N. P. 234 (566 a, b).

b) Slovenské: Kollár I. 346 (č. 39). — Slov. sp. II. 71 (č. 189).

Z týchto veršov znie bezútešný žiaľ dievčat, ktorých sladké sny uvädly ako kvety v jeseni, zármutok sestár, ktoré zamierajú túžbou po bratoch na vojne, utrpenie žien v nešťastnom manželstve, bôľ srdca materinského. Šťastie a zmar, život a smrť, slovom, osud ľudský vôbec, podliehajúci silám tajomnej moci vyššej, je stelesnený osudom divej kačičky, ktorá ľahko a voľne krúžila nad rybníkom — ale ťažké olovo jej ochromilo krídlo a srazilo ju na hladinu. Vzácny dar pozorovací, dôverný vzťah k prírode a ono nenapodobiteľné umenie, ktoré vie cit vyjadriť obrazmi, stvorily tu dielo dokonalé. Epické jadro je nepatrné, ale v ňom je utajená taká sila lyrická, že vo vnímavej duši zobudí dojem nezapomenuteľný.

38. Breza

Varianty.

a) České: Bartoš, Akad. 588 (č. 1120). Zrejme slovenská. Vydavateľ tiež poznamenal, že pieseň je „z uherské strany“.

b) Slovenské: Čelakovský, Slovanské nár. písne II. 67 (č. 11). — Kollár II. 375. — Slov. sp. I. 16 (č. 47.) — 216 (č. 570).

Alojz Mrštík v diele „Rok na vsi“ (Sebr. sp. I. 292.) rozpráva, ako obec dala vyrúbať staré vŕby na pasienku a dodáva: „A s vrbami loučí se všechna ta srdcejemná píseň mládí, velká poesie mnoho a mnoho let, poesie pastvišť, husích sněmování a dětských her, oblíbený průhon všech okolních slepic a zlatých housátek, jichž se tu z jara na zeleném drnu vždycky jen žlutalo… Na jaře — jak tu bývalo vždy krásně!“

To isté, pravda, prostejším spôsobom vyslovil skladateľ tejto krásnej piesne slovenskej. Soťali brezu, milý strom, ktorý bol všetkým na radosť. Chlapci liezli po jej strieborne ligotavom kmeni, pod brezou sedávali pocestní, besedovali domáci a na mraku sa tam schádzavali milenci. Zaplakali chlapci i dievčatá, keď sa breza zachvela pod ranami sekery a s druzgotom klesla na zem. Upozornili sme už na túto pieseň (str. 106), ktorá pekne ukazuje, ako si ľud váži stromov a ako srdečne vie prejaviť svoju lásku.

39. Voziar a zbojník

Varianty.

a) České: Sušil 104 (č. 106). — Bartoš N. P. 27 (32)- (Peck, Valašské nár. písně, str. 10.) — Bartoš, Akad. 55.

b) Slovenské: Slov. sp. I. 110 (č. 298); II. 141 (č. 381).

Kým nebolo železníc, dopravovali tovar len „furmani“ dovozom, t. j. povozmi po hradských. Vtedy kvitla furmanská sláva, dobre sa vodilo furmanským hostincom, v ktorých furmani bývali vítanými hosťmi, hradské oživovaly ťažké vozy, ťahané obyčajne dvoma pármi koní, kryté hrubými plachtami a vrchovato naložené tovarom. Furman býval človek statočný, rázny, často majetný a tešieval sa všeobecnej vážnosti, lebo vtedy sa zriedka cestovalo a ľudia mali v úcte každého, kto videl kus sveta. Alojz Jirásek v svojich románoch a poviedkach opísal niekoľko postáv originálnych furmanov a obostrel ich verným starovekým kúzlom zašlých čias. Pravda, zamestnanie furmanovo bolo ťažké a len chlap zdravého koreňa mohol znášať trudný život na hradských v hlbokom blate na jar i v jeseni alebo pri krutých mrazoch zimných. Horší než surový čas bývali zlí ľudia, zbojníci, ktorí v osamelých závozoch „vystupovali“, t. j. zbíjali voziarov, brali im kone a plienili náklad, často veľmi cenný.

Epizodu z furmanského života zachytila naša pieseň. Zbojníci napadli voziara a hneď volajú, aby vypriahal štyri kone. Skúsený furman nepomýšľa na odpor, vidí, že je na pustom mieste, v horskej doline, a že by presile neodolal, ale uľahčuje si aspoň tým, že volá na zbojníkov, aby si vypriahli kone sami, že on nie je ich sluhom. A ako na ospravedlnenie svojho dobrovoľného ústupu pridáva, že by sa im v šírom poli postavil na odpor, ale v zbojníckom „tábore“ nič nespraví.

40. Zlý milenec

Varianty.

a) České: Sušil 81 (č. 87); 164 (č. 164); 112 (č. 113); str. 780. — Bartoš N, P. 2 (č. 3). — Bartoš, Akad. 37 (č. 44).

b) Slovenské: Šafařík, Písně světské II. 73 (č. 43). — Slavia II. 5, str. 77 (č. 159). — Slov. sp. II. 265 (č. 727); III. 14 (č. 29); 74 (č. 207). Čes. lid. XII. 278.

Táto balada patrí do prvého cyklu piesní o zradnom milencovi (pozn. k č. 21., str. 127), ktoré sú na pôde západoslovanskej rozšírené v Lužici, v Čechách, na Morave a v Sliezsku. So stránky obsahovej piesne západoslovanské blížia sa nemeckým a užší vzťah medzi nimi je veľmi pravdepodobný. K rozvitým spracovaniam českým druží sa skupina textov, obmedzená výlučne na oblasť moravskú a slovenskú, ale pôvodu nepochybne slovenského, ktorých jadro je v rozhovore so zradným milencom. Sem zadeľujeme i pieseň vyššie spomenutú. So stránky formálnej upozorňujeme na refrén vnútri a na konci sloky (po 2. a 4. verši), ktorý sa opakuje temer vo všetkých variantoch (zo šiestich variantov, ktoré poznám, má ich refrén pätoro) a dokazuje, že celá skupina vznikla zo spoločného typu základného. Jej pôvod treba nepochybne klásť do prostredia zbojníckeho, hoci to z obsahu nie je zrejmé.

Rozhovor s vrahom pripomína piesne české, lebo i Janík eufemisticky naznačuje vraždu slovami o zabitej holubičke. Možno, že i sloka štvrtá má nejaký vzťah na skutočnosť: azda milá dohovárala Janíkovi, aby zanechal zbojníctva, alebo on ju opustil pre inú a chcel sa zbaviť výčitiek atď. Zločin spravil rozruch, udreli na poplach a Janíka chytili. Ešte raz zazvonily zvony — keď odsúdeného viedli na šibenicu. Skladateľ veľmi zvýšil účinnosť piesne primeraným použitím refrénu na konci sloky. Zvolanie „Bože môj“ ako by naznačovalo ľútosť nad ubitým dievčaťom, ale i mimovoľný súcit s vrahom v ťažkých chvíľach pred súdom a pod šibenicou.

41. Zbojníkova žena

Varianty.

a) České: Sušil 134 (č. 139). — Bartoš N. P. 28 (č. 35 a, b). — Bartoš, Akad. 57 (70).

b) Slovenské: Kollár II. 37 (č. 47). — Mišík 94 (č. 230). — Slov. sp. I. 94 (č. 255); I. 105 (č. 285); II. 80 (č. 219); 207 (č. 555); III. 128 (č. 369); 130 (č. 379).

Balada o žene, vydatej za zbojníka, je na území slovanskom dobre známa, najmä u Slovanov východných a južných. Z rozboru a topografie variantov je zrejmé (Národop. věstník českoslov. 1908, 56 nsl., 1909, 130 nsl.), že sa pieseň šírila z východu na západ. Motív. pôvodne vari juhoslovanský, prevzala ľudová pieseň ukrajinská a odtiaľ prešiel jednak do Poľska, kde sa neudomácnil, jednak na Slovensko, kde sa rozšíril hojne, ako svedčí značný počet variantov. Prostredím slovenským pieseň putovala na Moravu, ale i tam ostala obmedzená na oblasť moravsko-slovenskú a do Čiech neprenikla vôbec.

Látka tejto desivej skladby je neobyčajne dramatická. Mať sa dala oslniť zovňajškom ženíchovým a nevedela, že vydala dcéru za zbojníka. Trpký život mala mladá žena so surovým mužom. Večer odchádzal a v noci sa vracal so zbojníckou korisťou. Raz žena našla v skrvavených šatách uťatú ruku a akiste podľa prsteňa poznala, že muž ozbíjal a zavraždil jej brata. Táto podrobnosť naznačuje, že pieseň kladie dej do prostredia zámožnejšieho, azda šľachtického. Zbojník, ktorému vražda už zovšednela, na počiatku sa ľahostajne vyhovára, ako by išlo o príhodu celkom nepatrnú (pozri sloku 14). Keď však tvár ženina vbudila v ňom zlé predtuchy, dovoláva sa ženinej vernosti, úfajúc sa, že ho nezradí. Ale posvätný vzťah k bratovi víťazí a ostro úsečná odpoveď mladej ženy dáva tušiť, že nezamlčí vraždu a pomstí bratovu smrť.

42. Dievča a dvanásť zbojníkov

Hojne rozšírená ľudová poviedka rozpráva o hrdinnom dievčati, ktorá slúžilo na samote. Raz domáci odišli a zbojníci, ktorí vystriehli príhodný čas, chceli vniknúť do domu. Ale dievča sa ozbrojilo, prvému zbojníkovi, ktorý liezol úzkym oblôčkom do pivnice (do komory atď.: podrobnosti sa menia), odťalo hlavu a telo vtiahlo dnu. Ostatní, nazdávajúc sa, že prvý zbojník je už na mieste, liezli rad-radom a udatné dievča všetkým poodtínalo hlavy. Posledný bol zbojnícky hajtman. V niektorých variantoch sa rozpráva, že poznal lesť, vyviazol životom, a druhá časť poviedky opisuje jeho nepodarený pokus o pomstu.

Slabý ohlas tejto látky zachytila naša pieseň, ktorá nejasne naznačuje, že dievča zabilo jedenásť zbojníkov, ale skladateľ inak odôvodňuje, prečo dvanásty zbojník ostal na žive: bol to milý dievčaťa. Trestu neušiel a v zakľúčení piesne zbojník, ktorého akiste odsúdili hneď na mieste, vyslovuje želanie, kde ho majú obesiť. Celkom podobne prosí vrah v istej piesni moravskej (Sušil 91, č. 95):

43. Vdovčík

Varianty.

Slovenské: Mišík 3 (č. 2).

Podanie slovenské zachovalo mená odvážnych chlapcov, ktorí chodili s Jánošíkom na zboj; ale ľudová obraznosť rozhojnila ich životopisy zamieňaním a kombináciou motívov základných, ba niekedy prosto bez premeny početné podrobnosti preniesla tak, že príhoda, viažuca sa na meno Jánošíkovo, rozpráva sa o niektorom členovi jeho družiny atď. Tak na pr. naša pieseň opisuje posledné chvíle zbojníka Vdovčíka, ale upotrebila motívov známych z rozličných verzií povesti o Jánošíkovi. I Vdovčíka zradila baba, preto si želal, aby mu ju aspoň raz dali do hrsti; i Vdovčíkovi naša pieseň pripisuje nadprirodzenú silu, skrytú v čarovnom opasku, skvostne vyzdobenom: preto mu ho páni nedali, bojac sa, že by Vdovčíka potom nepremohli.

Stál pod šibenicou sputnaný, ako lapený vlk. Smrti sa nebál, ale v náhlom sústredení mysli, ktoré prichádza v posledných chvíľach, preletely jeho dušou obrazy minulého života, ako keď nočné blesky ožiaria temný kraj. Spomínal na slnečné dni jarné, keď rozvitá bučina lákala zbojníkov zo zimných úkrytov do hôr, na zúrivé bitky, útek pred vojakmi po sráznych úbočiach a na chvíle oddychu po vlahých nociach letných. Vysoko na kopcoch v lesnej húšťave sedeli pri vatre, piekli barana, a po jedle rozveselení pálenkou, dali sa do tanca… Pozhasínaly rozpomienky a Vdovčík stál zas pod šibenicou, kat vedľa neho, okolo neho v kruhu vojaci. Pocítil príval neskrotenej energie, zažiadalo sa mu tanca čo i pred samou smrťou, všetkému na vzdory, na posmech pánom, ktorí ho odsúdili, na postrach zradcom, ktorí sa chceli pásť na jeho úzkosti. Páni splnili posledné želanie odsúdencovo: v ťažkých okovách dva razy zatancoval okolo stĺpa, vyskočil na hák a kat ho obesil.

Nezáleží na tom, že sa inokedy to isté rozpráva o Jánošíkovi: ide tu o ideál zbojníckeho hrdinu, ktorého ľudové podanie vyobrazilo práve výjavom pod šibenicou. Sila a hbitosť, divá odvaha, ktorá pohŕda smrťou a nedá sa zlomiť ani mukami, slovom, všetky vlastnosti, pre ktoré ľud obdivoval zbojníkov, sú tu zmocnené a hrdina vyrastá v postavu nadľudskú.

Pripomíname si piesne ukrajinské, ktoré podobne opisujú hrdinstvo kozákov. Tak na pr. v známej piesni o Bajdovi zajatý kozák, ktorého Turci zavesili za rebro na hák, vyžiada si, aby ho na chvíľu pustili strieľať vtáky: ako dostal luk do rúk, zastrelil tureckého cára, cáricu a ich dcéru.

44. Jánošíkov zboj

Zbojnícky tábor odpočíva. Jánošík spí pri ohni. Gajdoš hrá, desať druhých zbojníkov stráži. Ale družina nemôže byť dlho bez peňazí; preto verný Ilčík budí Jánošíka a sám vylezie na jedlu, aby vyzeral korisť. Blíži sa voz s drahocenným nákladom, azda s kremnickými dukátmi, ako dokazuje silný ozbrojený sprievod. Pravda, družina Jánošíkova neľaká sa presily. Pieseň len letkom naznačuje, že napadnutie sa podarilo. Počujeme, ako Jánošík káže kočíšovi, aby skladal truhlice. Zle si poradil kočiš. Odpovedal asi ako ten voziar, ktorého zbojníci nútili, aby vypriahal kone (č. 39); ale Jánošík odpor tresce smrťou. Zbojníci sa zmocnili pokladu, časť si rozdelili, ostatné peniaze na rozkaz Jánošíkov nahádzali do skalnej skrýše, aby ich nikto nenašiel. Pieseň tu idealizuje skutok zbojníkov, naznačujúc, že im šlo najmä o to, aby odňali peniaze pánom. O pokladoch Jánošíkových, skrytých v skalných priepastiach, pod koreňmi starých stromov na neprístupných úbočiach atď., rozpráva sa v ľude slovenskom plno povestí temer v každom kraji.

45. Ulapili Jánošíka

Varianty.

a) České: Bartoš N. P. 26 (č. 231).

b) Slovenské: Dobšinský, Prostonár. obyčaje, str. 94.

Podľa kriminálnych dokladov Jánošíka chytili v Liptove, ale skladateľ celkom voľne premieňa miesto. Vo Zvolene udreli na poplach, aby všetok ľud bol upozornený a pomáhal vojakom. Naša pieseň neprináša podrobností z podania o Jánošíkovi, lež opisuje všeobecnými črtami zbojníkovu smrť. Refrénom pripomína táto pieseň baladu O zlom milencovi (č. 40). Sloky 4 — 7 ponášajú sa na známu pieseň českú, v ktorej mládenec naznačuje, akú by chcel rakvu. I v piesni českej čítame verše: „A na to víko zelený věnec, aby věděli, že jsem mládenec.“ (Erben 515, č. 11).

V piesni moravskej lapený zlodej spieva:

46. Smrť Jánošíkova

Prozaické podania o Jánošíkovi rozmanite opisujú jeho silu. Popri inom rozprávajú, že vojaci, ktorí Jánošíka prekvapili, nemohli s ním nič spraviť, ba bol by im utiekol, ale na radu istej baby nasypali na zem hrachu, Jánošík sa skĺzol a spadol. Naša pieseň prevzala túto podrobnosť, ale skladateľovi situácia nebola dosť jasná, preto zmäteno vykladá, že hrach nasypali pod mŕtveho Jánošíka. Pieseň veľmi stručne spomína Jánošíkovu smrť, ktorú správne lokalizuje do stolice Liptovskej. Zakľúčenie idealizuje postavu Jánošíkovu. Sloka 3. zdá sa vyslovovať mienku tých, ktorí o Jánošíkovi súdili nepriaznive a boli presvedčení, že bol právom potrestaný. Je to hlas priateľov poriadku. Skladateľ naproti tomu zdôrazňuje ľudovú mienku o Jánošíkovi: neubližoval chudobným, len pánov napádal a ozbíjal. Sloka 4: Podľa povesti vlkolak saje krv ľuďom. Preto pieseň menuje vlkolakmi neľútostných pánov, ktorí ťažkými bremenami vysávali ľud.

47. Košieľka obeseného

Varianty.

a) České: Bartoš N. P. 50 (č. 60).

b) Slovenské: Kollár II. 38 (č. 50). — Sborník I. 8 (č. 4).

Ortiel smrti bol vykonaný a pre výstrahu páni ponechali telo zbojníkovo na šibenici. Skladateľ nehovorí proti rozsudku, ale budí sústrasť s tými, ktorým poprava spôsobila nevýslovný žiaľ. Ako pečlive šilo dievča milému košeľu, ako bohato ju vyšívalo! Azda si pri práci inými farbami maľovala ten krásny deň, keď milý oblečie jej darček a povedie ju k oltáru. Žiaľ, stalo sa inak. Košeľa bola milému rubášom, kryje vychladnuté telo a vlhne nočnou rosou. Je po nádejach. Látka pripomína pieseň „Dorúbaný“ (č. 34).

48. Paľo Demikát

Mnohé podrobnosti rázu miestneho i osobného dokazujú, že pieseň o zabitom Demikátovi skrsla bezprostredne po skutku. Akiste bola vypísaná odmena na hlavu zbojníkovu, lebo skladateľ — ktorý zrejme stojí na strane zbojníkovej — trpko vyčíta, že sa našli ľudia, ktorí sa ulakomili na judášsky groš. O zabitého sa nik nestará — horko smúti len tá, ktorá s Paľkom pochovala svoju lásku a svoje nádeje.

49. Svätenie nedele

Varianty.

a) České: Erben 505 (č. 60). — Slavia 293. — Sušil 21 (č. 20). — Bartoš N. P. (č. 67). — Bartoš, Akad. I. 4.

b) Slovenské: Šafařík II. 105, 107. — Kollár II. 12 (č. 8).

Legenda o dievčati, potrestanom mukami pekelnými preto, že nesvätilo nedele, je rozšírená i u ostatných Slovanov. Látka je vzatá z apokryfov, ktorých vplyv zasiahol ľudové podanie slovanské veľmi prenikave. (Národop. věstník českoslov. 1908, str. 36.) Dievča v nedeľu vije vence, akiste nechce ísť do kostola. Prichádza diabol v postave pekného pána a ľahko sa mu podarí prehovoriť zemanovu dcéru, ktorá sa dá zaslepiť zovňajškom mladého jazdca a s radosťou sľubuje, že bude jeho ženou. Ako v baladách o mŕtvom milencovi i naša pieseň opisuje cestu s diablom cez tŕnie a hložie. Brány pekelné sa otvorily a zemanova Katuša octla sa medzi diablami. Podali jej pohár horiacej smoly na privítanie a diabolský ženích ju vyzýva, aby sa napila. Pozde ľutuje dievča svoj hriech, trpko narieka, že mať jej vo všetkom dávala vôľu, že trestala mierne a tým ju priviedla do pekla. Trápená páľou, prosí diablov aspoň na chvíľku otvoriť brány, aby na ňu zafúkal vetrík. Ale darmo — brány pekelné ostaly zatvorené a dievča prepadlo zatrateniu. Prostá obraznosť ľudová opisuje najprv výjav v pekle črtami, vzatými zo života ľudového. Diabli otvárajú brány, aby privítali ženícha a mladuchu, núkajú dievča, aby si sadlo, podávajú na privítanie pripiť si atď., celkom tak, ako pri svadbách na dedine.

Sloka 14. Ako dedinčan, keď ho stihne nejaká nehoda v cudzine, predovšetkým hľadá niekoho z rodnej dediny, tak dievča v nešťastí volá, či je tam niekto „od nich“, aby povedal materi, že treba lepšie vychovávať druhú dcéru.

O sloke 5. bola zmienka v úvode.

50. Sirota

Varianty.

a) České: Erben 467 (č. 2). — Holas V. 5 (č. 1). — Sušil 159 (č. 159). — Čes. lid. XIV. 293.

b) Slovenské: Piesni slovenskej blíži sa prozaická rozprávka o sirote (Dobšinský, Prostonár. slovenské povesti, soš. 1., str. 89).

Po celom svete spievajú sa piesne o nešťastnom osude osiralého dieťaťa. Na pôde západoslovenskej rozoznávame typ baladický a legendárny. Baladického rázu sú varianty české, ktoré prenikly i na Moravu. Vedľa toho však boly na Morave zapísané i piesne o sirote rázu legendárneho, s ktorými majú zrejmé shody texty sliezske, lužické i náš variant slovenský. Zdá sa, že spracovanie legendárne má svoj pôvod v Poľsku, kde legenda o osiralom dieťati je veľmi hojne rozšírená. Z Poľska prenikla táto skladba i na pôdu slovenskú. Prevzatie obľahčilo to, že pieseň bola obľúbenou skladbou „dziadov“, potulných, žobravých spevákov, ktorí ju rozniesli po krajoch poľských; moravskí a slovenskí pútnici v Częstochowej a i. iste ju často počuli, bola známa i v poľských oblastiach sliezskych, a tak prenikla i na územie naše.

Sloka 2. V našom variante je nie naznačené, kto hovorí so sirotou. Z iných textov (na pr. poľských) je zrejmé, že sirotu stretol Kristus.

Sloka 6. — 11. Jadrom všetkých týchto skladieb je rozhovor medzi matkou v hrobe a dieťaťom. Dieťa temnými farbami opisuje svoje utrpenie pri macoche.

Sloka 12. — 14. Macochu stihol ťažký trest: diabli ju odniesli do pekla a dali jej piť smolu. (Pozri pieseň č. 49.) Boh chráni siroty a nedopúšťa, aby sa im krivdilo — prv alebo neskoršie stihne vinníka ťažký trest.