Spievané po polnoci

nenamýšľajte si vo vašej nadutosti, ktorej ani priestor nestačí k prejavom všakových hlúpostí, že v mojej chudobe som pokorený pred vami. Nik ma nemôže pokoriť. Veď ani netreba, veď ani niet príčiny. Opovrhujete vznešenými ľuďmi práce? Prečo? Veď čo vy viete? Nič. Bohatnúť. Títo ľudia boli tak povznesení, že s úsmevom nechali sa obkradnúť. Nik vám nezávidí ani vám neželá, aby ste sa zadusil vo vašej nenásytnosti, ktorej je všetko málo. Jak vzdialený ste od spokojnosti, ktorú nikdy vy úbožiak nebudete poznať. Nuž len si bohatnite a nebojte sa, že vás niekto o polnoci prekvapí pri počítaní zlata, nebojte sa, nik vás neoberie, nik neprenikne k vašej osihotenosti. Na sedem zámkov uzavreli ste si srdce, a niet tam miesta pre človeka, ale len pre vaše zlato. Povedzte, pane, čo by ste si počal, keby nič na svete nemalo hodnoty okrem práce? Pravda, vy tomu neveríte, veríte v iné veci, ale predsa len, keby, tak — — —? Chcel by ste vedieť čo bude zajtra? Neviem. Myslíte počasie? Ach, nie! Nuž poviem vám to: budete bohatnúť, zajtra, pozajtra atď. do nekonečna. Predsa musíte, lebo život by nemal smyslu. Nemyslíte?