Prší, prší, jemným na dušu smútkom.
Takým tichým, nebadaným krokom vchádza
a v rozpakoch je nad vlastným skutkom:
do srdca že vchádza a nič tam nenachádza.
Bože môj, tá prázdnota neúprosná!
Čím už len vyplním svoj rým?
Korheľovi už ani smrť nie je hrozná,
veď nič nemá väčšej ceny ako dym.