Spievané po polnoci

Keď pristanem na mojom ostrove belasom, ktorý má všetky farby pokoja mojej uštvanej duše, vidím jak vzďaľuje sa hrôza z chorobného šialenstva sveta. A vtedy mi je dobre, veľmi dobre mi je. Jak blízky som tomu, čo zostalo tu od pradávna, jak blízky tomu, čo ďaleko je a čo prijde. Tykám si s budúcnosťou. Deti, ktoré prijdu z požehnanej vagíny prielomu veku, v nevinnosti a prostej kráse ich fantázie nikdy nepochopia nahotu hrôzy, z ktorej sa rodily. A dobre i tak. Hre svojich otcov na vojnu i mier už nikdy sa nenaučia, ale rozumeť budú životu i smrti ako jedinečnej slávnosti, na ktorú prichádzame vystrojení raz v belasom a raz v čiernom háve. Jasne im bude svietiť draho vykúpená hviezda pravdy po ich požehnanej ceste. Všetko bude blízko: celý svet na detskej dlani. Južná Karolína za chotárom Kysúc. Všetko bude blízko i smrť bude bližšia životu. Už každý pochopí nesmrteľnosť veľkých smrteľníkov; Shakespeare bude v každom srdci, a Bethowen bude hrať na vrbovej píšťale fantasticky krásnu hymnu práce, ktorú volať budú: šťastím.