ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rana, kraju považskému sverepým Turkom zadaná, len pomaly a za dlhší čas mohla sa zacelieť.

Tu nezadlho po horespomenutom víťazstve šiel chýr, že kapitán Gergeľ pozýva okolné obyvateľstvo akéhokoľvek stavu na deň 29. septembra, deň to sv. Michala, a nasledujúce na hody, a to ku studničke kyslej vody.

Ľud zaplesal veľkou radosťou, ale aj zemianske rody prijaly pozvanie s istým uspokojením, lebo Gergeľ a jeho junáci vyrástli na hrdinov prvej triedy, ba na miláčkov všetkých tried spoločnosti, lebo preukázali také služby, aké nikto v ten čas nebol v stave preukázať.

Po ťažkých dňoch veľkého navštívenia božieho zavítal radostnejší cit do zbiedených sŕdc a duší, bo keď Gergeľ na hody volá, musí istým byť, že drahný čas niet sa čoho obávať.

Obyvateľstvo teda bez rozdielu stavu umienilo si navštíviť tieto hody a tým česť preukázať svojmu ochrancovi a jeho hrdinským súdruhom.

No, Gergeľ pre toľké množstvo, na stá, ba tisíce čítajúcich hosťov musel aj primerané prípravy urobiť — a o to sa on aj bohate a skvele postaral.

Okolo onej pamätnej studničky kyslej vody, ako sme už aj pripomenuli, rozprestieraly sa a podnes ešte rozprestierajú sa lučiny a malé výšinky, ktoré ľahko tisíce ľudu prijať a uhospodiť môžu. Gergeľ dal teda porobiť z dosák dlhočizné stoly a k nim i lavice, a okrem toho dal postaviť stany a búdky zo zelených ratolestí, aby tieto v čas horúčavy alebo dažďa mohly poskytnúť hosťom prístrešie.

Sotvaže svitlo dňa 29. septembra, už na lučinách okolo studničky panoval dosiaľ tu nevídaný život; v kotloch varí sa mäso a na ražňoch pečú sa celé voly, ovce a barani a príjemná vôňa rozprestiera sa široko ďaleko, posluhovači a kuchári prebehujú sem a tam; na stoloch vidno na stá pecňov chleba a krčiažkov; sudy s vínom a pivom položené sú na čape. O všetko je postarané.

Konečne prichodili hostia, ktorých Gergeľ, majúc pri boku Láclava, prívetivo prijíma a usadzuje. Behom dopoludnia bola temer celá dolinka hosťami zaplavená. Junáci Gergeľa udržiavali poriadok, aby sa neprihodilo niečo nepríjemného.

Nastala veľká a hlučná hostina, akej nebolo chyrovať. Gergeľ vítal rečou svojich hostí, hostia privolávali mu na slávu, a tešili sa pohľadom na jeho krásnu mužskú postavu.

Jedlo sa, pilo sa, veselý hovor striedal sa so spevom, ba zaznela i hudba, ktorá priviedla spoločnosť až do bujnej veselosti. Zo sudov čapovalo sa víno, pivo, ba takrečeno tieklo. Každý mohol, čo chcel a koľko chcel jesť a piť. Bože môj! veď Gergeľ dal 20 volov a 100 oviec a baranov zabiť, nuž bolo len čo jesť a čím sa sýtiť!

Týmto bodom boli prítomní členovia nielen nižších, lež i vyšších zemianskych rodín, ktorí spolu so sedliakmi pri stoloch sedeli, nie tak pre požitok, ako pre uctenie hostiteľa.

Na hostinu pozvaný bol aj pán Oblazovský, ako stoličný pán. Tento v srdci svojom až na smrť užalostený pre nešťastný los svojej dcéry, nemal vôbec vôle zúčastniť sa slávnosti, no opätovnému pozvaniu nechcel konečne odoprieť, aby sa hostiteľ necítil urazeným.

Hostiteľ na všetkých stranách dal sa vidieť svojim hosťom, ponúkal, chuti dodával a príjemnými slovami oslovoval každého.

Už bol jeden i druhý deň hodov prešiel, už i tretí dobre k poludniu sa chýlil, keď konečne objavil sa aj starý Oblazovský. Gergeľ ho srdečne vítal a predstavil mu aj Láclava, dokladajúc: „Toho mladého pána myslím znáte?“

„Znám,“ odvetil Oblazovský smutne a s akýmsi odtienkom zahanbenia; „bárs by som sa bol oproti nemu trocha ľudskejšie zachoval! Naplnilo sa i u mňa, že pýcha chodí pred pádom. Som ťažko potrestaný,“ a slzy sa mu objavily v očiach. Potom podávajúc Láclavovi ruku, doložil: „prosím, odpusťte.“

Vtom mnohí z hosťov ukazujú na troch jazdcov, ktorí na rýchlych koňoch sem chvátajú. Jeden druhého upozorňuje na nich a opytuje sa, že kto to môže byť? Konečne priblížili sa natoľko, že bolo možno rozoznať, že sú to v zemiansko-stoličnej rovnošate oblečení traja stoliční páni.

Keď dorazili k najbližšiemu hosťovi, pýtali sa:

„Kde je možno nájsť hostiteľa, kapitána Gergeľa?“

No, na toho bolo ľahko ukázať, lebo on o dobrú hlavu všetkých prevyšoval a jeho širák s červeným perom nad hlavy všetkých sa vznášal.

Sosadnúc s čerstvých koníkov predstúpili pred Gergeľa s úctivou poklonou: „Či máme česť s pánom kapitánom Gergeľom?“

„Na službu, pánovia, ja som!“ riekol Gergeľ.

„My sme poslaní od slávnej stolice Trenčianskej, aby sme vám, ctený pane, nielen veľkú vďaku vyslovili za neocenitelnú službu, ktorú ste potrením hordy tureckej a vyslobodením toľkých nešťastných spoluobčanov z dravých pazúrov i stolici i celej krajine preukázali, ale aj na základe vyššieho ponúknutia, nesieme vám túto listinu, v ktorej sa vám a vašim hrdinským súdruhom úplné právo dáva slobodne a bez prekážky do sväzkov zákonitej spoločnosti vstúpiť a akýkoľvek spôsob života si vyvoliť. Prijmite teda opätovnú našu vďaku a túto listinu uznalosti vašich zásluh.“

Gergeľ prejímajúc listinu tú, odvetil úctivo síce, ale vážne:

„Myslím, že neodvrhnete moju prosbu v ten smysel, aby ste tak láskaví boli vysloviť vysielajúcej vás slávnej stolici moje najsrdečnejšie poďakovanie za túto nezaslúženú úctu. Čo som so svojimi statnými junákmi bol v stave urobiť, to bola len moja povinnosť k rodnému mne obyvateľstvu a k mojej milej vlasti. Tú veľmi značnú v listine obsaženú výhodu odporučím všetkým svojim súdruhom, sám sa však oddám svojmu osudu.“

Potom povolal ich k hostine.

Len čo sa to roznieslo medzi rozveselenými hosťami, na všetkých stranách ozval sa búrlivý ohlas: „Nech žije kapitán Gergeľ! Sláva slávnej stolici!“ Opakovanie toho nechcelo ani prestať. Medzitým Gergeľ hostil týchto hosťov v jednom z popredných stánkov zvláštnymi pokrmami a nápojmi. A keď objavil sa medzi ostatnými, zo sta hrdiel ozvalo sa: „Hore ho! hore ho!“ a ihneď priskočilo k nemu niekoľko mocných chlapov, zodvihlo hore a nosilo medzi ostatnými hodovníkmi, stále volajúc: „Nech Boh živí nášho ochrancu, dobrodinca, slávneho kapitána!“

On poďakujúc sa, šiel zasa k svojim zvláštnym hosťom. Títo tiež nedali sa núkať, ale si hodne dobrého vína zapíjali a chutnej pečienky zajedli, hovoriac: „Tým psohlavcom škoda by bolo bývalo hostiť sa týmito znamenitými pokrmami a nápojmi.“

Po hojnom občerstvení poďakujúc sa vyšvihli sa na ľahké koníky a uháňali k Trenčínu.

Po ten čas Oblazovského zabával Láclav Rožoň, ale nemohol ho priviesť k tomu, aby niečo požil. Keď pristúpil k nim Gergeľ, žaloval mu to. Tento znovu ho oslovil: „Pane, neurobíte mi tú radosť, že aspoň niečo požijete u mňa?“

„Kde je srdce plné žiaľu, tam nemožno hodovať.“

„No, veď i ten žiaľ môže ustúpiť a premeniť sa v radosť,“ tešil Gergeľ. „Nikdy.“

„To nehovorte, pane; dokiaľ máme život, máme ešte vždy aj nádeju.“

„Ja však nemám.“

„A ja hovorím, že máte.“

„Ako vy to môžete riecť?“

„Tak, že ja o tom mám istotu. Len ráčte sa aspoň trochu do môjho stánku uponížiť, tam trochu obšírnejšie o tom prehovoríme,“ hovoril Gergeľ a tiahol Oblazovského so sebou.

Láclav radosťou naplnený, nemohol slova preriecť.

Prijdúc k jednému zvláštne pripravenému a kvetinami ozdobenému stánku, riekol Gergeľ: „Nože, pane, uponížte sa dnu vstúpiť aspoň na chviľku.“

Oblazovský sa zdráhal.

Konečne vstúpil a sotvaže sa stihol rozhliadnuť po stánku, odrazu skríkol: „Pre Boha, ty žiješ?“ a od radosti počal hlasite plakať.

Sedela tam totiž Helenka a vedľa nej Hanka.

Helenka bola trochu bledšia ako obyčajne: znak to ťažkého telesného a duševného utrpenia; ale ináč bola svieža a zdravá a v kráse ešte pôvabnejšia ako pred tým. Zazrúc otca, skočila so stolca a radosťou plačúc objala ho, volajúc: „Ó, otče môj, len keď ťa zasa vidím!“

„Dieťa moje, aký šťastný som, keď ťa k srdcu svojmu opäť môžem túliť! Keby tu bola tvoja mať!“

„A žije drahá mamička moja?“

„Žije, dieťa moje, ale je to život podobajúci sa umierajúcemu. No, Boh milostivý ju zasa poteší. Ale čo sa to s tebou stalo? Veď sa všeobecne hovorilo, že si ty na ceste pri tom boji zahynula?“

„Bola by som istotne zahynula, ale tento — ukázala na Láclava — zachránil ma práve v príhodný čas. Hnusný paša vidiac, že sa nemôže viac zachrániť, chcel ma prebodnúť a tak aj so mnou zhynúť, čo mu však Láclav prekazil, priskočiac a prekolúc jeho samého. Ja som upadla do mdloby touto hrôzou úplne zlomená na duchu i na tele; viac nič neviem, čo sa so mnou robilo, až konečne svojou Hankou bola som opäť k životu privedená.“

„Teda pán Rožoň je tvojím osloboditeľom?“

„Áno, otče môj drahý.“

Láclav pristúpiac k Oblazovskému, pokorným hlasom prihovoril sa:

„Či smiem teraz opakovať svoju prosbu?“

„Nielenže smiete, ale jedine vy máte právo na ruku mojej dcéry. Sám Boh dal vám ju do vašich rúk!“ A chytiac ruku Helenkinu, vložil ju do ruky Láclavovej, hovoril: „Buďte šťastné, deti moje; Boh žehnaj vám, ako ja vám z celej duše žehnám!“

Oni vrúcne pobozkali ruky otcove a Láclav, objímuc Helenku, v svojej blaženosti zvolal: „Tak predsa ťa mám, anjel môj drahý!“ a horúco zľúbal jej ústa a oči.

Ona, túliac sa k nemu, zašeptala: „Večne tvoja, drahý Lacík môj!“

Gergeľ stojac nad touto prenikavou scénou, zadumal sa a medzi zuby zamumlal: „No, darmo, už pre mňa pozde,“ a premôžuc sa, oslovil Oblazovského: „Teraz hádam už neopovrhnete mojím hodom?“

„Nie; som vám nekonečne povďačný. Cítim, ba vidím teraz, čo mi predsudky hatily vidieť: že vo vás je síce čosi podivného, ale mnoho šľachetného a ctihodného.“ A obrátiac sa k Lackovi pýtal sa ho: „A otec váš, syn môj, ako sa má?“

„Ďakujem, je vždy zdravý a silný.“

Sotva to vyriekol, objavil sa starý Rožoň.

Vítajúc ho, Gergeľ ukázal na tú milú skupinu šťastného otca a ten utešený pár snúbencov.

Tvár starého Rožoňa tiež radosťou zažiarila a prikročiac k Oblazovskému, podával mu ruku, prihovárajúc sa: „Pán brat môj! Keď deti naše spojené sú, nám nepatrí sa jeden od druhého bočiť.“

„Vy tu tiež? Ó, vďačne vám podávam svoje ruky na úprimné potomné priateľstvo, lebo presvedčil som sa, že Boh čo si raz umieni, to veru človek nezmení. Deti naše sú síce k radosti mojej spojené, ale čo ja — a tu sa zasmušil — človek na žobrotu privedený môžem pre ich pohodlie a blahobyt urobiť?“

„No nič to, drahý môj pán brat, veď som ja tu, mňa Boh zachránil od toho neštastia, teda na mňa všetka tá povinnosť právom prechodí. Urobím všetko, čo bude možné. Vy sa toľko neponosujte a netrápte sa. Pôjdeme všetci k nám, tam ustrojíme statočnú svadbu našim dietkam, a vy s drahou paňou sestrou za ten čas môžete u mňa bytovať, dokiaľ znovu nezriadite svoju domácnosť. Veď sú teraz naše záujmy totožné, preto kto viac môže urobiť, nech urobí, to svätá jeho povinnosť.“

„Ďakujem, ďakujem srdečne,“ riekol Oblazovský, tisknúc Rožoňovi ruku.

Láclav s Helenkou pristúpili k starému Rožoňovi a pobozkajúc jeho ruky, prosili o požehnanie.

To ho preniklo. Jeho tvár, ináč hrubá, zajasala zvláštnym bleskom potechy.

„Boh žehnaj vám, dietky moje. To najistejšie žehnanie: keď On bude s vami a vy s ním, budete i vy šťastní, i budete nám pôsobiť radosť,“ a pobozkal Helenku na čelo.

Helenka obzrúc sa videla tu ticho a smutne sedieť svoju vernú Hanku i zašeptala čosi svojmu Láclavovi. Tento opustiac jej rameno priblížil sa k Hanke. „Ty smutná?“ pýtal sa jej. „Od dnešného dňa nikto medzi nami nesmie byť smutným. Ty si nám verná bola v nešťastí, my ťa neopustíme v šťastí.“

„Ďakujem, urodzený pane. Ale pre mňa už niet radosti.“

„Nehovor to, ja mám hodnovernú zprávu o tom, že tvoj Janík Trnka tiež sa navrátil zo zajatia; vy sa soberiete a budete u nás pokiaľ bude Boh chcieť.“

Či je to možné?!“ radostne zvolala Hanka.

„Isteže je.“

„Teraz poďme k nám,“ riekol Oblazovský, „potešiť a oblažiť aj moju manželku.“

„Nie tak, pán Oblazovský,“ ozval sa Gergeľ; „teraz pohovte a pobesedujte si tu s nami spoločne. Keď ste posilnili srdce, posilnite a občerstvite aj telo; ja tu mám vonku ešte niečo so svojimi milými hosťami hovoriť. Poďte so mnou, pán Láclav.“

Stalo sa tak.

Keď sa ocitli uprostred hodujúcich, Gergeľ stal si na lavicu a kázal to iste urobiť aj Láclavovi: potom obnažiac hlavu započal: „Ctení a veľmi milí hostia moji!“

Tu bol však prerušený krikom: „Čujme! čujme! pán kapitán hovorí!“

„Považoval by som si nielen za chybu, ale za skutočný hriech, keby som vám nepredstavil tu pri mojom boku stojacieho pána Láclava Rožoňa. Vy už viac ráz vynášali ste moju osobu, ako jediného pôvodcu tej šťastnej udalosti oslobodenia nášho milého kraja od diabolskej roty pohanskej. No, ja samotný zásluhu na tom nijako nemám. Tu, hľa, tento mladý hrdina vydobyl si polovicu tej zásluhy. Bez jeho rozumného, hrdinského spoluúčinkovania so strany mitickej nebolo by možné bývalo zničiť tých psohlavcov. Musíte vedieť, že on to je, ktorý hlavného vodcu, pašu tureckého, svojím mocným ramenom skolil a tak víťazstvo dokonal.“

„Nech žije pán Láclav Rožoň!“ ozývalo sa horou za dlhú chvíľu.

Keď na pokynutie Gergeľovo nastalo utíšenie, tento pokračoval:

„Vy slávite tento náš skutok, ctení a vzácni moji súkrajani, no a on iste zaznania nezasluhuje; ale máte vedieť, že tento čin sa mohol stať len tak, že naša spoločnosť bola jedna duša, jedno srdce a jedna myseľ a čo viac, že medzi nami nebolo zradcov. Len tak mohol ten maličký náš sbor oproti ohromnej presile nepriateľa vykonať onen pamätný čin, keď naši junáci rozkazy svojho vodcu svedomite plnili. I tá najväčšia sila, náhle je rozdrobená, nič nevykoná. Čo by sa bolo mohlo stať, keby ste vy všetci, ktorí silným ramenom vládnete, boli bývali zriadení pod jedným vodcom a stáli pevní, zmužilí a smelí ako jeden múr? Iste ani jedna dedinka naša a snáď ani jediný život ľudský nebol by Turkom v obeť padol. Preto, keď chcem sa s vami lúčiť, na srdce vám kladiem: považujte sa všetci ako skutočná svojeť, ako jedno telo, ako jeden národ, ktorého cieľ má byť spoločný. Za týmto spoločným cieľom všetci kráčajte, v čas potreby bojujte päsť pri pästi, plece pri pleci, jeden za všetkých a všetci za jedného, neústupne, verne stojte, nezlomne a slepo nasledujúc z duše a tela vášho vyvoleného vodcu, a tak nikdy sa nedožijete nešťastia, zabezpečíte si spoločné blaho a sebe i krajine zaručíte šťastnú budúcnosť. To je moja srdečná z duše pochádzajúca rada a posledné slovo. Žite s Bohom!“

Gergeľ zakýval klobúkom a sostúpil dolu spolu i s Láclavom.

„Nech žije kapitán Gergeľ, nech žije Rožoň!" bolo odvetou hodujúcich.

Slnko už počalo za horu sadať, keď povstal Oblazovský a riekol: „Najsrdečnejšia vďaka za všetko, pán kapitán. Boh zaplať vám, lebo my nemôžeme odmeniť vašu veľkodušnosť, a daj vám to, aby sa váš osud podľa vysokého ducha a vznešených vašich úmyslov usporiadal k zaslúženej vašej spokojnosti. Opätovne ďakujúc, musíme sa s vami rozlúčiť.“

V oku tohoto obrovského muža železného rázu a nezlomnej odhodlanosti zaleskla sa slza pri slovách Oblazovského a on, podávajúc ruku svojim hosťom, riekol:

„Ďakujem, žite šťastne a blažene — s Bohom!“

Hody pomaly tíchly, hosťov ubúdalo, až konečne odišiel aj ten ostatný a v dolinke nastalo ticho.

Družina Gergeľova rozišla sa, a len po Stanovi a niekoľkých jeho súdruhoch ostaly ešte stopy po horách.

A Gergeľ? Ten zmizol, ako by bol kameň do vody hodil, a neostala po ňom iba povesť o jeho hajdúckom živote, pamätnom oslobodení zajatcov a potomných veľkých hodoch, čo dokazuje dodnes u ľudu prechovávaný zlomok piesne: