ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol septembrový deň. Nebo bolo zatiahnuté oblakmi, ako by smútilo nad toľkým nešťastím, nad toľkou skazou a záhubou majetkov i životov ľudských.

V horách pri priesmyku Lhotskom panovalo ticho. Hmla prevaľovala sa cez zelené vrcholce hôr a stromovia, dobročinne zakrývajúc, čo sa tam kuje a hotuje.

Kapitán Gergeľ stál zadumaný pred svojou skrýšou, hľadiac v tú stranu, ktorá vedie k priesmyku. Zrazu strhne sa, vysoko povznesie hlavu a v tvári jeho zračí sa odhodlanosť. „Konečne nastal už deň, ktorý terajšiemu i budúcemu pokoleniu objaví, kto je Gergeľ a aké boly jeho úmysly! Čas tu, poďme!“ preriekol a hneď zavolal svojich radcov; k pravému boku postavil si Láclava, lebo súdruhom svojim kázal tohoto len tak menovať. Obrátiac sa k Stanovi, pýtal sa:

„Naši vyzvedači nie sú ešte nazpäť?“

„Čakám ich v každú chvíľu, pán kapitán.“

„Čas veľmi súri, mám mocné tušenie, že dnes diať sa budú veľké veci.“ A zvrtnúc sa k Rajnohovi, pýtal sa ho: „Sú prevedené všetky rozkazy, ktoré som nariadil?“

„Pán kapitán, všetko sa stalo podľa vášho rozkazu.“

Vtom bolo vidno predierať sa húštinou muža; bol to jeden z vyzvedačov. Predstúpil s pozdravom pred kapitána.

„Čože nesieš nového?“

„Všetko smutné a hrozné!“

„Nie je ani k vysloveniu tá skaza a bieda, spôsobená tými diabolskými holomkami na okolitých dedinách. Temer všetko je srovnané so zemou, spálené a zničené. Kaštieľ pánov z Č., je celý spálený a z väčšej čiastky zborený; obyvateľstva tam niet. Panstvo sa predsa akosi ratovalo, ale služobníctvo obojeho pohlavia vlečú tí holomci sebou.“

„A čo viete o Oblazovských?“ pýtal sa dychtivo Láclav.

„Tam je veru tiež ticho, lebo je všetko vyrabované a vypálené.“

„A s obyvateľmi čo sa stalo?“

„Tých niet viac; starých že vraj by boli tí divosi ponechali, ale mladých, medzi nimi i domácu paniu, so sebou odvliekli.“

„To je hrozné!“ zaúpel Láclav, zatínajúc päste.

„Utíšte sa,“ velel kapitán, „veď je tu deň pomsty. Čo ďalej?“

„Sedliactvo je zväčša zavlečené do otroctva a čiastka potuluje sa sem tam po horách a skrýšach. Všade pusto.“

Vtom pribehol celý zadychčaný druhý vyzvedač a ihneď predstúpil pred kapitána hovoriac:

„Pane neviem, či aj k nám dnes také nešťastie nezavíta, ako k toľkým biednym dedinkám a obyvateľom!“

„Nuž?“

„Hodnoverne som vypátral, že tí psohlavci s nesmiernou korisťou svojou vracať sa budú našimi horami do Nových Zámkov. Hádam sa obávajú vracať sa nazpäť tou istou cestou, aby snáď netrafili na odpor ku pomoci došlého vojska.“

Tvár Gergeľova nie že by sa bola zamračila, ale práve sa vyjasnila a v očiach jeho zasvietil palmeň nadšenia.

„Nech sa im len ľúbi navštíviť mňa, veď my ich privítame!“ slovil pýšne a odhodlane. Potom pýtal sa: „A či ich je veľa?“

„Ja čo som videl, pravda zďaleka, bol veľmi dlhý rad ľudstva, vozov, hoviad a vojska.“

„No, dobre; a kde teraz môžu byť?“

„Asi dve hodiny od nás.“

„No, dosť, choď sa občerstviť, niet času na marenie.“

Teraz kázal svojim radcom bližšie pristúpiť a obrátiac sa k Rajnohovi, pýtal sa:

„Či je mužstvo všetko dobre ozbrojené a strelivom zaopatrené?“

„Podľa rozkazu vášho všetko v poriadku.“

Teda vyplňte okamžite to, čo som vám kázal: dajte každému chlapovi holbu vína a dostatočný kus mäsa, lebo pred večerom budeme sotva čo jesť a čas už veľmi súri. I vy,“ obrátil sa k Láclavovi, „choďte sa občerstviť, urobím to aj ja. Potom všetci odišli do skrýše, okrem Rajnohu, ktorý išiel vykonať daný mu rozkaz.

Keď sa vrátil, Gergeľ sa ho pýtal: „Či je mužstvo v zelenom obleku?“

„Áno, ako ste nariadili.“

„Máme pol hodiny chôdze, nesmieme sa teda dlho baviť. A teraz, bratia, čujte poriadok nášho dnešného vojovania,“ hovoril Gergeľ k svojim shromaždeným radcom. „Vy, pán Láclav, prejdete s jedným oddielom na druhú stranu priesmyku a svojich chlapov rozostavíte hore dolinou; vy, Stano, budete pod jeho velením. Vy, Rajnoha, so svojím oddielom spustíte sa trochu nižšie k dedine, tak, aby ste mohli napadnúť nepriateľa od chrbta. Rozhoda ostane so mnou na tejto strane. A aby sme sa mohli dorozumieť, napodobíme vtáčie hlasy; tak na príklad, keď sa bude blížiť nepriateľ, dám tri razy zakukať a vy podobne budete odpovedať; to bude znak, aby sa mužstvo po bruchu čo najbližšie k priesmyku dotiahlo. Keď budeme všetci na mieste, nechám Vlhu škriekať a vy podobne odpoviete, čo bude znamenať, aby sme sa k útoku prihotovili. Konečne dám tri razy zakuvikať, čo vy len dva razy zopakujete, bo na tretie zakuvikanie už sa budeme, pravda bez kriku, rútiť na nepriateľa. Najprv každý pištoľ svoju vypáli a potom treba nemilosrdne klať dotiaľ, dokiaľ jediný z tých psohlavcov bude na žive.“

Všetci s veľkou pozornosťou načúvali rozkazom, svojho kapitána. Láclav zatínal päste, hotojúc sa na hroznú pomstu.

„Rozumeli ste všetko?“

„Áno, pán kapitán.“

„Teraz poďme pred mužstvo.“

On, o dobrú hlavu všetkých svojich podvodcov prevyšujúc, kráčal hrdo popredku, oblečený súc v zelené rúcho i so zeleným na ten čas perom, ako ostatní.

Ocitli sa na malej planinke, kde bolo rozložené mužstvo, asi 80 chlapov, všetko odvážnych, bázne a strachu neznajúcich, smrti sa nebojacích junákov. Pri objavení sa kapitána, všetko poskákalo do radu. Tento dotknúc sa širáka, mocným hlasom zvolal:

„Daj Boh šťastia, junáci!“

„Nech žije náš pán kapitán!“ ozvali sa razom.

„Dnes, statní junáci, budete mať ťažkú prácu, akej ste ešte nemali; keď sa však budete hrdinsky držať, očakáva vás veľká sláva a odmena. Ideme na Turka psohlavca, ktorý našich zraboval, spálil, ktorý nevinnosť sprznil a z kvitnúcich dedín pustatinu urobiac, mladšie obyvateľstvo ako hovädá vlečie do hanebného otroctva. Statní junáci, či to môžeme nechať bez pomsty?“

„Nemôžeme! Nemôžeme! Pomsta! Pomsta!“ zahučalo horou.

„Dobre tak, junáci. Keď vyplníte rozkazy moje a mojich spoluvodcov, môžete byť istí víťazstva. Lebo počujte, Boh nám ich dal do našich rúk. Oni prídu do klepca a tam skoleme a zničíme to hanebné plemä!“

To povediac, obzrel sa po tvárach junákov, i videl všade plameň a nadšenosť.

„No teraz, statní junáci, kľaknite na kolená a každý pomodlí sa k Bohu tak, ako vie a aké je jeho náboženstvo, aby dal pomoc a požehnanie a aby ste sa zoceľovali k borbe proti nepriateľovi celého kresťanstva, proti Turkom!“

I on strhnúc širák, pokľakol a keď po chvíli povstal, preriekol:

„Teraz smele a odhodlane do víťazného boja!“

Podvodcovia rozdelili mužstvo na tri oddiely a každý takýto oddiel ticho išiel v svoju stranu.

*

Už zďaleka počuť rachot vozov a pleskot bičov po hradskej cez dedinu Lehotu. Do toho mieša sa revanie rožného statku a stonanie ľudí.

Naraz objaví sa predvoj tureckého vojska a za ním neprehľadný rad vozov, naložených narabovanými vecmi, za vozmi kráčajú poviazaní chlapi i ženské, ktorých Turek nemilosrdne korbáčom k rýchlejšiemu kroku popoháňa. Vidno i malé vozíky, do ktorých zapriahnutí sú muži i ženy, vezúce ľahšie bremená. Pohľad na týchto nešťastníkov srdce rozrýva.

Tu ozve sa v horách s dolnej strany: „Kuku! kuku! kuku!“ A s druhej strany prišla odveta: „Kukuk! kukuk! kukuk!“

Turecké voje, nákladné vozy a zajatci blížia sa už k najužšiemu priesmyku.

A hľa! Tu začne vlha škriekať s jednej i s druhej strany.

Turkov to však nemýli; zdá sa im to byť prirodzeným v horách, kde sa vtáctvo ozýva celý deň.

Celý sprievod vtiahol do úžiny.

Tu počuť tri razy prenikavo zakuvikať na jednej i na druhej strane a vtom, ako keď tyger vyskočí zo svojho úkrytu na korisť, tak vyrútili sa s troch strán naši junáci na nič netušiaceho nepriateľa. Mnohonásobný výstrel zaburácal horou a asi sto Turkov váľalo sa po zemi vo svojej krvi. Nastal hrozný zmätok. Turci kričali: Allah! Allah. A ešte len teraz nastal boj, ktorý ťažko opísať. Junáci kolú Turka, kdekoľvek ho len zazrú, tento by rád utiecť, ale nemá kde. Počuť Gergeľov mocný hlas: „Bi, koľ a neodpusť ani jednému!“

A hôrni chlapci ako diví vrážali svoje meče do tiel Turkov. Do stonu ranených a umierajúcich miešal sa zúfalý krik zajatcov, lebo títo nevedeli, že prelieva sa tu krv na ich obranu.

„Rozviazať a poroztínať okovy!“ velel kapitán, vidiac Turka bezvládneho. Radosť oslobodených nemožno opísať.

„Oslobodení zajatci pomáhajte, čo možno!“ ozval sa opäť hlas veliteľov. „Oborte sa na psohlavca čímkoľvek a drvte ho!“

Nastala nová mela. Pút zbavení zajatci strašne odplácali Turkovi za svoje utrpenie.

Konečne boj ustával a len tam pri jednom voze ešte trvá prudká seč, tam udatne bráni sa niekoľko Turkov. Zdá sa, že je tam sám paša a veliteľ tejto hordy. V prostriedku voza vidno sedieť mladé dievča neobyčajnej krásy, avšak od hrôzy a strachu skôr mramorovej soche, ako živej bytosti podobné. Druhé dievča bolo k vozu priviazané.

Tu priletí Láclav so svojimi niekoľkými chlapmi a zavolá: „Neviete si dať rady s tými ostatnými psy tureckými?!“ a ženie sa na nich. Zhliadnuc však ženu, zastal a skríkol: „Helena! Helena! Pre Boha, chráňte život tejto ženy!“ a ako lev vrhol sa na pašu, ktorého po krátkom odpore k zemi srazil. Keď boli i ostatní Turci pri voze pobití, Láclav uchytil dievča do svojho náručia a vyzdvihol z voza, hovoriac: „Helenka, teraz už si navždy moja!“ Táto však — lebo to bola skutočne ona — nedávala nijakej známky života, oči mala zavreté, pery svetlé; zdala sa byť mŕtvou.

Láclav počal si vlasy trhať. Tu však pristúpil k nemu Gergeľ a vidiac, čo sa robí, riekol:

„Čo robíte? Majte rozum, možno, že len omdlela, treba ju kriesiť."

Láclav kázal dvom zo svojich ľudí, aby ju odniesli na bezpečné miesto.

Vtom ozvalo sa k vozu priviazané dievča:

„A mňa tu necháte?“

Láclav obzrel sa a hľa! to Hanka, Helenkina verná slúžka! Ihneď priskočil k vozu, preťal jej putá a kázal ju viesť za Helenkou. „Nože, keď sa zotavíte,“ hovoril, „bedlite nad Helenkou, či už je živá, či mŕtva.“

Keď ohliadol sa ďalej, videl mladého muža v panskom odeve reťazmi k vozu priviazaného. To bol — Karol Madočanský! I tohoto Láclav sprostil pút.

„Už nebudeme súpermi, prihovoril sa Madočanskému; odmenil som sa vám. Ak vládzete, choďte domov, ak nie postaráme sa o vás.“

Po hlase poznal Madočanský Láclava a tisnúc mu ruku, riekol:

„Ďakujem, srdečne ďakujem! Nech je všetko zabudnuté. Vy ste ochranca môjho života!“

„To bola moja povinnosť. A môžete chodiť?“

„Som hrozne ustatý, keď si odpočiniem, potom pôjdem domov. Ach, veď i domu niet viacej, ale len pôjdem.“

Gergeľ poprezeral bojište od jedného konca do druhého a zistil, že z Turkov niet ani jedného na žive, niektorým predsa podarilo sa utiecť a ostatní popadali.

Stá ľudí, chlapov i žien, oslavujúc osloboditeľov, tiahlo zo zajatia a ukrutného pre nich určeného otroctva. Ostali len tí mužovia, ktorí dosť sily cítili v sebe.

Bojište bolo posiate mŕtvolami ľudských tiel, ba našlo sa aj niekoľko kusov pobitého statku.

Korisť bola ohromná. Bol veľký počet vozov, obťažených rozličnými potravnými článkami, drahocenným tovarom, sudmi s rozličnými nápojmi, ba aj peniaze sa našly.

A keď po krátkej chvíli sa všetci shromaždili pred kapitánom, tento sa opýtal:

„Koľko a kto z nás chybuje?“

Podvodcovía oznamovali: „Nikto!“

„Nikto?“

„Áno, pán kapitán, okrem menších poranení nič viac sa nikomu nestalo.“

„To je opravdový zázrak boží!“ hovoril kapitán. „To poznať, že my sme boli len ruka pomsty božej na týchto psohlavcov,“ a zodvihnúc klobúk, doložil: „a teraz vzdajme Bohu chválu za ochranu a pomoc k tak veľkému víťazstvu.“

Všetci obnažili hlavy a každý sa pomodlil svojím spôsobom.

„Junáci, teraz ja vám vzdávam chválu za poslušnosť a hrdinskosť vašu! Vzdávam vám chválu menom oslobodených zajatcov. Vzdávam vám chválu menom vlasti, že ste jej toľkú obeť priniesli, lebo, hľa, vyše štyri sto mŕtvol svedčí o neslýchanom vašom hrdinstve a svedčiť bude i najďalším vekom.“

Zo všetkých hrdiel ozvalo sa: „Nech žije slávny náš kapitán! Sláva mu!“

Nastala hodina oddychu a občerstvenia; nebolo zabudnuté na nikoho.

Chýr o tomto hrdinskom skutku preletel ako ranná žiara nielen krajmi stolice Trenčianskej, ale až k ústrednej vláde. Všade radosť, chvála a sláva.