ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smutno je v dome Oblazovského od onoho osudného dňa, v ktorom dvaja mladí ľudia uchádzali sa o ruku Helenkinu.

Veselo spieva si vtáča na slobode v čas májový, celý svet raduje sa, len v dome Oblazovského zaľahol akýsi smútok. Pani Oblazovská temer ani sa nepohne od chorej Helenky, jej manžel chodí so smrašteným čelom a na všetko sa hnevá.

Prešly dni a týždne, kým sa Helenka opäť uzdravila.

V jeden pekný večer sedela opäť v záhrade pod košatým stromom a o niečom dumala. Zrazu pristúpila k nej Hanka a tíško dotkla sa jej ramena.

„To si ty, moja drahá Hanka? Čo chceš?“

„Ráčte byť pripravená na jednu, pre vás milú okolnosť.“

„Pre mňa milú? Ó, Hanka moja, pre mňa už nekvitne nijaká radosť na svete; ja už ani neviem, čo je to veselosť a radosť. Tu — a pri tom položila ruku na srdce — tu len bôľ a žiaľ majú miesto,“ smutne doložila Helenka.

„Nie tak, drahá panna! Pán Boh je mocný, a čo človeku nemožné, to Pánu Bohu snadné. On vás temer zo smrti zasa k životu prinavrátil a môže vaše srdiečko opäť aj radosťou naplniť.“

„Ó, keby ma boli radšej nechali na veky zaspať, bol by aspoň koniec všetkému.“

„Prosím, nerúhajte sa Pánu Bohu; čo Boh činí, všetko dobré je. My musíme od Pána Boha nielen dobré, ale aj zlé veci prijímať, lebo toho často zasluhujeme a len tým duševným ohňom kríža k lepšiemu sa prepaľujeme.“

„Veď tak je, drahá Hanka; ale človek je len slabé stvorenie a hreší aj keď si myslí, že dobre robí.“

„No, potešte sa, drahá panna; Pán Boh má ešte aj pre vás milosti, aby vám radosť doprial.“

A vtom bolo vidieť vyčnievať hlavu mladého muža nad ohradou záhrady. Hľadel túžobne na Helenku. Bol to Ladislav Rožoň. Hanka splnila svoj sľub a umožnila mu túto chvíľku.

„Drahá panna, čo by ste tak riekli, keby sa objavil pán Ladislav pri našej ohrade?“ hovorila Hanka, zbadajúc Rožoňa.

„Ó, to nie je možné.“

„A predsa by mohlo byť možné.“

Vtom čosi zašuchoce pri ohrade, Helenka sa ohliadne a uvidí tvár jeho, skríkne a už stojí pri samej ohrade.

„Drahý môj, tu si?“

„Anjel môj, žiješ?“

To boly prvé slová vítania.

Hanka ostala na boku, aby nemusela byť svedkom rozhovoru zaľúbencov.

Čo si všetko narozprávali, to je známe iba Pánu Bohu. A keď sa tak poubezpečovali o obapolnej láske a Rožoň vtisol horúci bozk na jej rúčku, upozornila Hanka svoju veliteľku, že sa ktosi blíži. Milenci sa rozlúčili.

A bol už svrchovaný čas, lebo Helenkina matka stála vo dverách záhrady a úzkostlivo volala: „Helenka, dieťa moje, kdeže si tak dlho! Bojím sa, že prechladneš. Poď do chyže!“

„Ach, mamička, dnes cítim sa tak dobre v tejto záhrade, že sa mi z nej ani odísť nechce; dnes mi veľa sily a zdravia pribudlo.“

„Teším sa tomu srdečne a poteší sa i tvoj otec.“

Helenka zotavila sa úplne.

Schôdzky milencov pri ohrade sa opätovaly. No takéto blažené chvíle nemaly dlho potrvať.

Oblazovskovci mali v dome totiž starú babu, ktorej muž verne slúžil ešte pod otcom terajšieho pána a nadobudol si zvláštne zásluhy a preto jeho vdovu z vďačnosti opatrovali. Bola panstvu verná, jedinou jej chybou bolo, že ľúbila všakové novinky a klebietky, ktoré i svojmu panstvu donášala.

Raz, keď pán prezeral príbytky svojich sluhov, či je všetko v poriadku, zazrel tam i túto babu a oslovil ju: „No, stará, ako sa máš? A či znáš niečo nového?“

„Ách, akoby sa starý človek mal, len zle; a ja nového znať? Veru nič som nepočula, pán veľkomožný.“

„No, ale veď hádam videla si zasa dáke strašidlá, ako to už u teba obyčaj,“ doložil, usmievajúc sa.

„Ah, strašidlá som nevidela, lež starého nebohého pána často som videla, ako dvor a záhradu prezeral.“

„Ale choď ty s tvojimi daromnicami.“

„Veru nijaké daromnice; aj predvčerom večer videla som obchádzať našu záhradu, ale to nebol starý pán, lež podobal sa celkom na mladého pána Rožoňa.“

„Čo, Rožoňa?“

„Veru áno a už som ho viac ráz videla.“

Do Oblazovského ako by bol hrom udrel. Vrátil sa domov a vzal na otázku všetkých sluhov. Zo skúšky tej vysvitlo, že vskutku on to bol.

Oblazovského tvár sa zamračila. Vydal prísny rozkaz svojim sluhom, ba ustanovil nočnú stráž, ktorá mala toho, kto by večer obchodil záhradu a nech by to bol ktokoľvek, ihneď chytiť a k nemu doviesť. „Ja,“ zamumlal a zaťal päste, „mu ukážem! Dám ho okovať ako zlodeja a zavriem do žalára.“

Helenke nedohováral, lebo sa nedosvedčilo, že by bol Rožoň do záhrady vkročil, a potom pre jej zdravotný stav; ale jeho obcovanie s ňou už zas veľmi stratilo na láskavosti.

Tak Helenkin stav stal sa zasa jednotvárnym a smutným, bo nechcela, ba ani nesmela vykročiť von z dediny. Nemajúc už dlhší čas zpráv o svojom Lacíkovi, triasla sa o neho, či sa mu niečo nestalo. Aby ho sluhovia nechytili a chytiť nemohli, o to sa postarala Hanka, dajúc mu zavčasu znať, čo sa prihodilo. Ale či inakšie osidlá sa mu postaviť nemohly?

Jedného letného dňa vkročila Hanka nevolaná do chyže Helenkinej s veselou tvárou, a poobzerajúc sa dookola, či niet tu svedka, vytiahla zo záňadria lístok a podávala ho zadivenej Helenke.

„Ty tu, Hanka moja? Čo to za lístok?“

„Nech sa len ľúbi prečítať.“

Helenka ho chytro otvorila a čítala, pri čom sa jej tvár vždy viacej rumenila. Keď prečítala, zavinula lístok a schovala za ňadrá.

„Ďakujem ti, moja drahá, verná Hanka. Príď večer sem, potom ti poviem čo budeme ďalej robiť.“

„Na službu, milostná panna.“ S tým odišla.

„Ja umrieť musím, duša drahá, keď ťa čoskoro neuvidím, pre neistotu tvojho a môjho losu. Ak je to možné, dnes pri…“, tu sa zamlčala, lebo stálo ďalej: „Miesto nikomu, ani vernej Hanke, vopred nevyzraď!“

„Toto mi píše Lacík môj drahý. Ó, ako by som rada, ako by som rada! Ale či to bude možné, či nás zasa dakto nevyšpehuje?“ Zastala a chvíľu rozmýšľala. Naraz sa rozhodla: „Áno, dnes, dnes, lebo dnes niet otca doma a dobrá matka mi povolí večernú prechádzku. Pôjde so mnou Hanka.“ Jej tvár sa vyjasnila a veselšie sa pobrala k svojej práci.