ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri dedinke T. vypína sa hôrka, pri ktorej úpätí nachodí sa žriedlo kyslej vody, ktorú pijú nielen zdraví, ale i nemocní, a nie bez prospechu. K studničke vedie niekoľko chodníkov. Okolo nej rozprestretý zelený koberec, bujný trávnik, ponúka každého k milému odpočinku.

Je pekný mesačný večer. Všade ticho.

Asi okolo deviatej hodiny blížily sa od dediny smerom k studničke tri postavy. Bola to Helenka so slúžkou a Lacko.

V duši mladíka burácalo. Objal svoju milú. Po chvíli riekol:

„Drahá moja, povedz, čo máme robiť. Máš nejakú nádej, smieriť otca, aby povolil naše spojenie?“

„Lacík môj drahý, ja nemám nádeje; otec je tvrdý ani tá skala.“

„Teda čo robiť? či ma chceš opustiť? Keď áno, urob to; možno, že budeš šťastnou, ale ja bez teba zahyniem.“

„Čo myslíš, ľúby môj? Či ma ešte neznáš? Akože by som mohla byť bez teba šťastnou?“

„Ó, anjel môj, po tomto tvojom ubezpečení cítim sa nevýslovne šťastným!“ a vrúcne pritisnúc devu k sebe, bozkal ju na tvár, ústa i čelo.

Milenci sa obapolne uisťovali, že ak im nebude žičené žiť spolu, radšej zomrú.

Vtom čosi za nimi zašustí a z húštiny vynorí sa obrovská mužská postava. Milenci stŕpli.

Fúzy a brada krášlily tvár tohoto vysokého muža. Na hlave mal zelený klobúk s červeným perom, kabát mal tiež zelený; za pásom bolo vidno dve pištole, pri boku hojdal sa paloš a cez plece bola prevesená puška.

Podivný ten muž zastal pri zaľúbencoch a, vidiac ich rozpačitosť, preriekol:

„Netreba sa báť,“ a merajúc ich od hlavy po päty, pýtal sa:

„Kto ste? Čo ste? Čo tu hľadáte v noci?“

Oni mlčali.

„Treba hovoriť, načakajte aby som ja vás učil hovoriť.“

„My sme nešťastní ľudia,“ preriekol Rožoň.

„Viem, lebo do môjho revíru obyčajne prichodia len nešťastní ľudia.“

„A čo ste tu chceli?“

„Spolu sa sísť.“

„Dobre,“ a s akýmsi humorom doložil: „a zo samej radosti nad spoločnou schôdzkou chceli by ste spolu zomrieť, však ver?“

„Keď nám osud nedovolí spolu žiť, vtedy možno,“ vetil Rožoň.

„Viem, počul som. Ako sa menujete?“

„Ja som Ladislav Rožoň z Mitíc a tu Helena Oblazovská z neďalekej dediny.“

„Dobre. Vy musíte žiť a nie zomrieť. Čo to len za myšlienka, chcieť zomrieť! Lepšia jedna hodina života ako sto rokov smrti. A takéto stvorenie, aké máte pri boku, chcieť zavraždiť! Vy máte svoju ľúbenicu brániť až do ostatnej kvapky krvi!“

„Veď nie zavraždiť, ale spolu zomrieť,“ osmeliac sa, preriekla Helenka.

„No ani to nebude.“ A potom podivný muž pokračoval: „Máte šťastie, že ste prišli do môjho revíru a musí vás Boh predsa len rád mať, keď vám vnukol takúto myšlienku.“

Že Boha spomenul, zaľúbenci sa stali k nemu dôvernejšími a pozreli na neho.

V jeho ináč drsnej a podivínskej tvári zračila sa akási dobrosrdečnosť.

„Divíte sa, že som spomenul Boha? My viac nasledujeme zákony božie, ako tí, ktorí ho vždy v ústach nosia.“

Podivenie mladých ľudí rástlo.

Neznámy muž sňal pušku s pleca a postavil ju vedľa seba. Pohyb ten vzbudil pozornosť u našich zaľúbencov, čo však neušlo neznámemu a preto riekol:

„Pozeráte na moju zbroj? Tá bije len takých, ktorí nie sú viac k napraveniu, tá bije len zlých.“ Tu zastal a pri jasnom svetle mesiačika pozeral im do tvári. Po chvíli pokračoval: „Čítam otázku s tvárí vašich: kto som? Ja som,“ — a tu vzpriamil sa v celej svojej mohutnej postave — „ruka pomsty nad neporiadkami krajiny a ruka obrany slabých a potlačených, alebo: kapitán Gergeľ!“

Pri počutí mena Gergeľ milenci významne pozreli jeden na druhého, čo neušlo jeho pozornosti.

„Áno, ja som Gergeľ!“ dôrazne opakoval. „Teraz môžete chápať, čo som vám povedal: že máte šťastie, že ste sem prišli; lebo ste vkročili nielen do okresu mojej moci, ale aj do okresu obrany a ochrany. Čo žiadate teda odo mňa? Bo kto sem v takú hodinu, ako vy, príde, o tom sa musí predpokladať, že niečo u mňa hľadá, a čo hľadá, iste nájde.“

„Ďakujeme, pane; čo my žiadame, to vy nám dať nemôžete,“ riekol Rožoň.

„Odpúšťam vám toto vaše vyjadrenie sa, lebo neznáte moju moc. Vy chcete byť svojimi?“

„Istotne, pane, ale — —“

„Máte súpera?“

„Áno, a síce — —“

„Netreba ďalej hovoriť, to postačuje. O ostatné sa sami postaráme.“

„Ach, pane môj, ja by som nechcela, aby bolo ublížené dakomu pre mňa,“ ozvala sa Helenka.

„Buďte spokojná, pre vás sa nikomu nič nestane, a komu by sa stalo, ten to už dávno a pre iné zaslúžil.“ A obrátiac sa k Rožoňovi, vetil: „A vy buďte mužom; nie mrieť, ale vybojovať si musíte vašu snúbenicu.“

„Keby bolo možné — —“

„Čo, keby bolo možné? Čo ste už podnikli pre vašu vec? Koľko máte rokov?“

„Dvadsať sedem.“

„Dvadsať sedem? A vy myslíte, že ste pre život už dosť urobili? Nielen vaša snúbenica, lež i krajina a jej blaho očakáva od vás verné služby.“

„Pane, povedzte mi, čo mám robiť; ja som hotový na všetko.“

„Dobre, dajte ruku, že ma poslúchnete a budete mať hneď dosť roboty.“

„Tu moja ruka, rozkážte a ja všetko vykonám.“

„Musím však doložiť, že nestrpím ohliadania sa nazpäť. Musíte vytrvať.“

„Vytrvám; len toho anjela musím mať pri sebe.“

„Hovoril som už, že si musíte svoju snúbenicu vybojovať. Ja vás budem v boji tom podporovať a verte, že vás neminie odmena, lebo Gergeľ svoje slovo ešte nikdy nezrušil. Teraz svoju snúbenicu aj s jej sprievodkyňou odprevadíte domov a zajtra v túto hodinu ustanovíte sa tu na tomto mieste a síce sám; potom dozviete sa, aké budú vaše ďalšie povinnosti. Ostatne vedzte, že vstupujete len do mimoriadnej podriadenosti pod moje zákony a poriadky, lebo chcem aby ste časom vstúpili do predošlých pomerov.“

„Môžeme už odísť?“

„Ešte jedno: nechváľte sa s tým nikomu, že ste videli Gergeľa; bude to nie síce pre mňa, ale pre vás prospešnejšie. A teraz s Bohom!“

Tajomný muž vzal pušku na plece, kývol rukou a stratil sa v húštine.

„Aké to podivné zjavenie,“ vzdychla Helenka. „Ja verím v jeho moc a silu.“

„I ja verím jeho slovám a cele sa mu oddám.“

Hanka, priblížiac sa k svojej veliteľke, ponúkala ju k rýchlemu odchodu.