ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Oblazovský sedel vo svojej izbe a pilne pracoval. Chvíľami v písaní zastal a trel si čelo, ako by chcel z neho primeranú myšlienku násilne vylúdiť. Naraz odhodí pero a rozhodí sa na svojej stolici nápadne namrzený a zamumle sám k sebe: „… aby človek robil za celú stolicu. Každému sa ťaží robiť, nuž už len váľajú na mňa. Pravdaže s mojou spôsobnosťou ani jeden sa merať nemôže. Nuž ale čo mám z toho? Z tej chvály sa nenajem. Župan, pravda, znamenitý muž; vyznačuje ma vo všetkom; bezo mňa nič nemôže vykonať. Jeho reprezentácie obdivujú, ale kto ich robil? Ja! A o tom nik nevie. Župan má za moje práce chválu a slávu. Ale čože ja mám z toho? Musím ja nabudúce trocha inú strunu natiahnuť, musím dať cítiť, že som si ja povedomý svojej práce a svojich zásluh a že mne nie je sladko zo všetkých síl robiť a za to nič nemať. Eh! nebudem ja nabudúce tak robiť, ako som robieval, a aj dnes mám toho už dosť!“ Počal sa prechodiť po chyži. Vtom počuje rachot akéhosi vozíka.

Na dvore stojí úhľadný koč, z ktorého práve vystupuje mladý Rožoň. Zhliadnuc ho, Oblazovský smraštil čelo a nevrlo zamumlal: „Ten mi práve v dobrý čas prichodí.“ A chodil ďalej mrzute naladený po izbe.

„Blahorodý pane,“ riekol Rožoň, vstúpiac dnu, „mám česť sa predstaviť a odovzdať úctivé pozdravy svojho otca; bol by aj on osobne prišiel, ale vážne povinnosti nedovolily.“

„Ďakujem, ďakujem,“ chladno odvetil Oblazovský a ukážuc na stolec, doložil: „Sadnite si, čím môžem slúžiť?“

„Ó, moja žiadosť je vlastne veliká, ponížená prosba.“

„No, snáď len neprevyšuje moju možnosť vyplniť ju?“

„Ó, naskrze nie! Jedno slovo vaše je k tomu dostatočné.“

„Teda? Prosím, vyslovte sa bližšie a určitejšie.“

Mladému mužovi vstúpila krv do tvári.

To spozoroval aj domáci pán, preto trocha prívetivejšie sa prihovoril:

„No, len bez ostýchania von s tým, čo chcete; čo bude možné urobíme.“

Mladík sobral všetky sily a trocha trasľavým hlasom preriekol:

„Blahorodý pane, osmeľujem sa v rodinnej záležitosti — —“

„V rodinnej záležitosti? V akej?“

„To sa týka, prosím úctivo, vašej ušľachtilej dcéry, panny Helenky.“

„Mojej dcéry Helenky?!“ s výrazom veľkého podivenia opakuje Oblazovský. „A čo vlastne chcete s mojou dcérou?“

Mladík vstane a priblížiac sa k nemu, potichu rečie: „Vzácny pane Oblazovský, neráčte sa pohoršiť, ja vás prosím ponížene o ruku Helenkinu.“

Oblazovského ako by bol hrom omráčil, tak zastal a hľadel na mladíka; tento nemôžuc zniesť jeho pohľadu, sklopil oči. Konečne Oblazovský vyrazil zdĺhavo:

„Tak?! Ale čo vám napadá, mladý človeče? Moja Helenka je ešte len dieťa, tá nie je ešte na vydaj!“

„Veď by to hneď nemuselo byť; ja som hotový pre Helenku všetko obetovať a čakať, čo práve aj rok.“

„Môj milý mladý pánko, z toho však nemôže byť nič ani teraz, ani nikdy.“

„Smiem sa pýtať,“ zmužil sa mladík, „prečo nie?“

„Nie som povinný vám príčiny udávať, no z úcty k vám a k pánu otcovi vášmu vám poviem: preto, že ja a moja dcéra Helenka sme si už iného vyvolili a my vieme dané slovo držať.“

Mladý Rožoň, ani čo by trúba archanjelova bola mu k poslednému súdu svoje zatratenie zatrúbila, tak ostal stát omráčený, sotva na nohách sa držiac.

Vtom vkročila domáca pani a shliadnúc mladého Rožoňa, tak sa zhrozila, že temer nazpäť cúvla. Vidiac to, ako aj zroneného mladíka, Oblazovský obmäkčil sa a prívetivejšie ho oslovil:

„Čože si nesadnete? Sadnite si; veď preto môžeme byť dobrí priatelia,“ a obrátiac sa ku svojej žene, poučoval ju o stave veci: „Hľa, dieťa moje, toť pán Rožoň prišiel nás navštíviť a čo viac, pýta našu Helenku. No, ale to nemôže byť; vieš aj ty, že naša Helenka je už ako by zadaná.“

Domáca pani až teraz pochopila stav mladého človeka i cítila srdečnú ľútosť nad ním a prívetivo riekla:

„No, Helenka naša je ešte len dieťa a hoci je už i niečo vo veci, čo môj pán hovorí, predsa ešte nemienime ju vydávať.“

Tieto súcitné slová rozmrazily jeho omráčenosť, spešne skočil so stolca a pobozkajúc ruku domácej panej, ospravedlňoval sa:

„Prosím, milostivá pani, ráčte odpustiť mojej smelosti.“

„Nič to,“ vetí ona.

A pán Oblazovský sa tiež usiloval zmierniť túto trpkú pilulku:

„Prečo by vás to malo tak veľmi trápiť? Veď v našom vidieku je dosť pekných a zámožných panien, máte si z čoho vyberať.“

„Ale nieto inej Helenky,“ vetil smutne mladík.

„Možno, že sú aj Helenky a to ešte krajšie, ako tá naša.“

„Mne všetky ostatné devy na svete okrem vašej Helenky nič nie sú…“

Matke ľúbily sa Rožoňove slová, takže potešujúcim spôsobom povedala: „No, veď sa naša Helenka ešte nevydáva a do jej výdaju sa ešte všeličo môže stať.“

Oblazovský skočil jej však prudko do reči: „Duša moja, na čo mladému človeku márne nádeje robiť a druhú cestu k šťastiu mu hatiť? Z toho jednako nikdy nič byť nemôže, teda načo také reči?“

Manželka zamĺkla a neriekla viac ani slova.

Mladý Rožoň vzmužil sa ešte na jednu otázku:

„Teda, pán Oblazovský, je to váš nezmeniteľný výrok, že z toho nikdy nič nemôže byť?“

„Tak je, môj milý mladý pane. Ale preto, ako hovorím, môžeme byť dobrými priateľmi a môže sa vám ľúbiť zostať u nás pri skromnom obede.“

„Ďakujem úctivo,“ vetil už celkom zmužile mladík; „lež prosím si od vás, ctený pane a milostivá pani, jednu poslednú milosť.“

„A tá by bola?“ spytuje sa Oblazovský.

„Aspoň na okamženie smieť sa predstaviť a odporúčať vašej panne dcérke.“

Oblasovský zasa mrzute odvetil: „Načo to? To nemá cieľa.“

„Veď, prosím, v prítomnosti pani matky.“

Nemôžuc túto trápnu scénu dlhšie znášať, Oblazovská, nehľadiac viac na svojho manžela, riekla:

„No, prečo nie, nech sa vám ľúbi; poďte so mnou, ona je v záhrade pri svojich kvetinách.“

Rozlúčiac sa s pánom Oblazovským, Rožoň ľahkým krokom stúpal za domácou paňou.

Helenka vskutku od rána bola pri svojich kvetoch a Hanka s ňou. Teraz však sedela na lavičke pod veľkým orechom pri ohrade. Jej tvár bola bledá, bo temer celú noc prebdela, čo jej práve dodávalo anjelského výrazu. Zazrúc kráčať Lacíka s matkou k nej, tak mocne začalo jej srdce biť, že chtiac vstať, obávala sa, že musí od podráždenia čuvov nazpäť padnúť; preto zostala sedieť. Sladká radosť a akýsi trpký bôľ striedavo opanoval jej dušu.

„Helenka moja, tu ti vediem pána Rožoňa, ktorý sa ti chce predstaviť a hneď aj odporúčať,“ usmievavo prihovorila sa matka. Akýmsi nesmelým krokom priblížil sa Rožoň a, podávajúc Helenke ruku, nežno-bôľne riekol: „Drahá panna, áno idem sa vám predstaviť, aby som sa vám odporúčal hádam navždy,“ a slza zaleskla sa mu v oku.

Matka, vidiac dcéru svoju premenenú, skríkla: „Pre Boha! Čo ti je, Helenka? Ty musíš hneď do izby a ľahnúť si, ty si nemocná!“

V bázni, že stratí pohľad milého, vzmužila sa; keď väčšie nešťastie nastáva, to menšie tratí u človeka moc. Vstala a riekla: „Nie, mamička drahá, mne je nič, to tak okamžitý závrat do hlavy vstúpil; už je po všetkom a tu na čistom povetrí je mi ďaleko lepšie ako v zatvorenej chyži.“

„No, teda chvála Bohu, keď ti to len prešlo.“

Medzitým Rožoň a Helenka významne na seba pohliadli.

Helenka potom oslovila Rožoňa:

„Prečo chcete navždy odporúčať sa? Čo sme vám zlého urobili?“

„Vy nič, drahá panna. Odporúčať sa mám, keď musím. Veď pán otec mi túto najťažšiu povinnosť života naložil: mám sa vás navždy odriecť.“

Helenka musela sa stolca chytiť, aby pri týchto slovách nepadla pre ovládajúcu ju mdlobu, čo však našťastie matka nespozorovala; no vzmužila sa a prehovorila:

„Môjmu drahému otcovi sa ja síce rada vo všetkom poddávam, ale nemyslím, že by mi chcel a mohol zakázať vídať ľudí, ktorí mi nič neurobili.“

„No, drahá panna, ja sa jednako musím odporúčať a prosiť za odpustenie, že som sa vôbec kedy opovážil vstúpiť do vašej spoločnosti. Lež musím aj to vysloviť,“ — a tu významne pohliadol na Helenku — „že toto miesto a tento košatý strom, pod ktorým vás azda ostatný raz vidím, ostane mi navždy v pamäti; a keď by som niekedy okolo šiel, pohliadnem naň a spomeniem si na vás.“

Matka, ktorá sa bála o dieťa, pretrhla ďalšiu reč:

„Načo to, pán Rožoň, veď ešte neumierame; my vám nič zlého neprajeme a veď aj môj muž povedal, že preto môžeme byť dobrými priateľmi. Však vidíte, že takéto reči akosi búria moju Helenku.“

„Ó, nebúria, drahá mamička; no ale keď pán Rožoň chce sa len odporúčať, my mu to zakázať nechceme, ostatne my zostaneme,“ — a to s dôrazom povedala — „takí, akí sme dosiaľ boli. S Bohom!“ s celou premoženosťou riekla Helena a položiac rúčku na srdce ticho doložila: „Tu je!“

„Čo, drahá Helenka moja, teda predsa…?“

Pani Oblazovská, ktorá bola obzerala blízku hradu kvetov, nepočula ostatné slová zaľúbencov, alebo ich počuť nechcela.

Rožoň pobozkal ruku domácej panej a odchodil zo záhrady. Ako mal zo záhrady vyjsť, Hanka, ktorá zväčša všetko počula, volala za ním: „Pán urodzený, pán urodzený, toť ste ručník stratili!“ Len čo zastal, už bola pri ňom a akoby mu čosi podávala, riekla: „Ja som dôvernica panny, ak budete čo potrebovať, obráťte sa ku mne a ja som vám k službám.“

Toto ho milo prekvapilo a preto jej srdečne zaďakoval.

Keď sluha zapriahol, vyšvihol sa na vozík a uháňal s košíkom, pravda len od Helenkinho otca.

Sotvaže sa za jedným hosťom vráta zavrely, už stál pred bránou druhý, skvostnejší koč, s ktorého, keď vtiahol do dvora, sostúpil druhý hosť, postavy strednej, bezúhonnej, oblečený v zemianskom, bohato striebrom a zlatom pretkávanom odeve.

V tu chvíľu, ako soskočil s koča, objavil sa na dvore pán Oblazovský:

„Pekne vítam, pán Madočanský! Veru vzácny a milý hosť!“ a podával mu obe svoje ruky, ktoré hosť úctivo prijal, hovoriac: „Úctivo ďakujem, ponížený sluha! Osmelil som sa vás navštíviť.“

„Ó, veľmi nás teší. Len ďalej!“ a viedol ho do hosťovskej chyže, kde na prahu stála domáca pani a tiež úprimne ho vítajúc, hovorila: „Aká vzácna a neočakávaná návšteva! Prosím, ráčte si sadnúť.“

Na to Oblazovský s príjemným úsmevom obrátil sa ku svojej manželke:

„Vlastne nie je to neočakávaná návšteva, lebo sme zčiastky už na ňu počítali.“

„No, otec môj,“ hovoril Madočanský, „ktorý mi včera rozprával, ako priateľsky ste ho prijali, spomenul o predmete vášho rozhovoru i mojej chatrnej osobnosti, a pretože láskavým ste boli posmeliť ho a aj on mi smelosti dodal, že môžem sa opovážiť k vám v tak dôverných rodinných záležitostiach — —“

„Ach, drahý môj pán Madočanský, to nie je nijaká opovážlivosť, ale len česť pre náš chatrný dom.“

A domáca pani doložila:

„Veru nám to veľmi vzácne, že vás môžeme u nás uvítať.“

„Akože sa má váš pán otec? A či sa včera šťastne previezol a došiel domov?“

„Ďakujem pekne za spomenutie; pre veľkú vodu sa horko ťažko previezol, no predsa sa šťastne dostal domov.“

„Teda vy už častejšie bývate v Trenčíne?“

„Nie tak často, pretože, ako je vám známe, sľúbený mi úrad som ešte nezaujal. Len čo nastúpim, potom budem mať v Trenčíne stále bydlisko. Potom by som už aj rád svojskú domácnosť zriadiť; to zriadenie by som však rád sveril spôsobnejším rukám ako sú moje.“ Tu zastal, ako by sa po niečom ohliadal; potom spýtal sa domácej panej: „A panna dcéra Helenka nie je azda doma?“

„Ó, áno, ale trocha ju hlava bolí, nuž zdržuje sa vo svojej izbe.“

„Azda ťažšia choroba ako bolenie hlavy?“ starostlivým pohľadom spytuje sa Madočanský.

„Naskrze nie,“ predbehol domáci pán svoju manželku, „to iba také ženské bolenie hlavy; bo keď ženské sú v zlej vôli, alebo sa im niečo neľúbi, nuž hneď sa ponosujú na bolenie hlavy. No a naša Helenka sa mala dnes na čom namrzeť. Ale preto nič, však ona vyzdravie.“

Aj pani Oblazovská ubezpečovala hosťa, že Helenku len hlavička bolí.

Madočanský bol spokojný po tomto ubezpečovaní, a sotvaže vyslovil cieľ svojho príchodu, túžby horúceho svojho srdca, Oblazovský objal ho a naradovaný vetil:

„Syn môj milý, lebo ani inakšie ťa volať nebudem, s radosťou ti sveríme náš drahý poklad.“

A pani matka dodala: „Aj ja sa teším tomu, že budeme mať šťastie spojiť našu ratolesť s ratolesťou tak chýrneho zemianskeho domu.“

„Pousilujem sa rozšíriť česť vašej rodiny,“ hovoril Madočanský; „a ten krásny kvietok, ktorý mi dáte do opatery, budem tak pestovať, aby vždy kvitol k vašej radosti.“

„Daj milý Bože!“ vzdychli rodičia.

Po týchto a podobných rečiach pani Oblazovská uviedla hosťa k svojej dcérke.

Helenka, sotvaže si po raňajších, jej srdiečko zaujímajúcich záležitostiach oddýchla, sadla si ku svojmu vyšívaniu.

Matka predstavila jej Madočanského.

Helenka vstala a akosi chladno uvítala hosťa.

Pani Oblazovská, vyhovárajúc sa na prácu, odišla a zanechala mladých ľudí samotných.

Nastalo ticho. Helenka mlčala.

Ticho prerušil Madočanský:

„Že ste dnes boli prechorená?“

„To len tak prílišná rodičovská starostlivosť domnievala sa, mne nebolo a ani nie je nič.“

„To ma veľmi teší.“

Helenka mlčala.

„Počúvam, že vy rada po nemecky vravíte?“

„Áno, keď vravím s Nemcami.“

„Ja tiež rád po nemecky hovorím.“

„Tak?“

„Je to vzdelaná reč.“

„Iste.“

„Len v tom der, die, das sa úplne nevyznám.“

„To maličkosť,“ šibalsky vetila Helenka.

„Bude sa páčiť po nemecky hovoriť?“

„Ako sa vám páči, ostatne neviem prečo? Či v nemčine znáte sa lepšie vysloviť ako v našej materinskej slovenskej reči?“

„Naskrze nie, ale ak by vám bolo milšie — —“

Helenka neodpovedala.

„Mal by som jednu vážnu prosbu, drahá panna.“

„A tá by bola?“

„Myslím, že ju už vopred znáte?“

„Ja že znám? Ako by to mohlo byť?“

„Však vám pán otec azda už včera povedal?“

„Ja nič neviem.“

„Vy sa pretvarujete.“

„Prosím, ja sa nikdy nepretvarujem.“

„Odpusťte, ale ťažko inšie myslieť, keď mi sám váš pán otec povedal, že vás na žiadosť moju pripravil a ten istotne neluže.“

„To je pravda, ale načo odvolávať sa na môjho otca, keď vy ste tu osobne?“

„Pravda, pravda; odpusťte, som trocha roztržitý a potom: je to dosť chúlostivá vec. Očakával som, že mi vec uľahčíte.“

„Podivné očakávanie!“

„Iste, iste,“ riekol Madočanský a zamyslel sa; o chvíľu však pokračoval: „Viem, že vám je to už známo, preto nebudem okolkovaním nadužívať vašu trpezlivosť, drahá panna, ale čo som vyslovil pred vašimi pánmi rodičmi, to i pred vami s úprimnou prosbou vyslovujem: ja som si vás v srdci svojom už dávno zamiloval a preto urobte ma šťastným, a podajte mi svoju rúčku ako budúca družka môjho života.“

„To nemožno!“ chladno odvetila Helenka.

„Čo? Nemožno?“ opakoval Madočanský a spustil sa nazpäť do sedadla.

„Veď predsa vaši páni rodičia prisľúbili mi vašu rúčku a okrem toho aj včera môjmu otcovi.“

„Možno, ale ja nie.“

„Vy žartujete, pre mňa to však ukrutný žart.“

„Ja nežartujem, pán Madočanský, ale pravdu hovorím.“

„Teda nechcete byť mojou?“

„Naskrze nie.“

„Čo však povedia na to vaši páni rodičia?“

„To ja neviem.“

„Čo povie môj otec?“

„To ja tiež neviem.“

„Takto ma mať za blázna, to je predsa hrozné.“

„Ja som nikoho za blázna nedržala a ani nedržím.“

„Ale, pre Boha, čože to robíte so mnou? Takýto posmech!“

„Ja nikoho nevysmievam a najmenej teraz mi je do smiechu.“

„Ale veď ja som si už k ženbe všetky poriadky porobil.“

„Mňa do toho nič, ja som vám nič nesľúbila.“

„Ale vaši rodičia sľúbili.“

„To je ich vec.“

„Tí sa vám pekne poďakujú za vaše chovanie.“

„Do toho vás nič.“

„Nuž, ale či je to už vaše ostatné slovo? Nedáte sa mojou prosbou obmäkčiť?“

„Moje ostatné slovo!“

Madočanský skypel jedom.

„Panna! Ja nie som žobrák a neidem žobrať ani o vašu ruku. Keby nie vaši rodičia, nebol by som urobil ani tento krok. Madočanskovci nebudú u Oblazovských žobrať. Buďte s Bohom!“ a obrátiac sa vybehol rovno na dvor, kde kázal svojmu kočišovi, aby zapriahal.

Oblazovský utekal hneď za ním.

„Ale pre Boha, čože robíte?“

„Ja nič nerobím, ale vy ste zo mňa blázna spravili: sľúbili ste mi dievča a to nechce o ničom vedieť.“

„Čože? odoprela? To nemôže byť.“

„Ale tak je.“

„Z toho si nič nerobte, veď to bude zas dobre.“

„Z toho si ja však mnoho robím a vidím, že z toho nič nebude.“

„Helenkin odpor pripisujem chorobe. Keď vyzdravie, bude zasa všetko v poriadku.“

„O tom nepochybujem.“

„Nepochybujte a vráťte sa.“

„Ja sa nevrátim.“

„Teda nech sa ľúbi navštíviť nás druhý raz.“

„Určite nesľubujem; ostatne ďakujem vám za vašu ochotu, vidím, že ste úprimne mienili, lež bohužiaľ myšlienky a city dcéry vašej nepochopili. Ďakujem ešte raz!“ a s tým skočil do koča a zmizol zo dvora.

Oblazovský bol temer bez seba. Šiel k Helenke. Táto bola bledá ako smrť.

„Ty nehodnica,“ kruto začal otec, „že si odoprela Madočanskému?“

„Áno, otec môj.“

„A prečo? Čo máš proti nemu?“

„Nič.“

„Prečo teda?“

„Že nemôžem jeho byť.“

„Prečo by si nemohla jeho byť? Ty musíš jeho byť, lebo som ťa sľúbil jeho otcovi.“

„To predsa nie je možné.“

„Musí byť možné, lebo hanbu a potupu nedám urobiť svojmu domu.“

Helenka mlčala.

„Teda ty máš iného?“

„Mám, otče, odpusť!“

Otec ostal ako by hromom omráčený, jazyk vypovedal mu službu. Konečne po chvíli, keď prišiel k sebe, spýtal sa:

„A kto je to?“

„Ladislav Rožoň!“

„Rožoň — Rožoň!“ zareval Oblazovský, že sa až obloky triasly. „Ty nešťastnica! Jeho nikdy nebudeš! Chceš byť ženou syna, korého otec je spojencom zlodejov? Radšej ťa uvidím na márach vystretú, ako nevestou toho lotra!“ Oblazovský chytil sa za hlavu a behal ako šialený po izbe.

Helenka týmto výjavom bola tak dojatá, že temer polomrtvá klesla na stoličku.

Matka netušiac nič dobrého, vstúpila do chyže a k svojmu veľkému zdeseniu musela byť svedkom neobyčajného v dome divadlo: muž strašne rozčúlený a dcéra bledá ako ľalia.

„Pre Boha! čo sa robí!? Sluhovia, poďte sem, rata!“ zvolala v smrteľných úzkostiach.

Na jej pokrik pribehli sluhovia, vrazili do chyže a sami, súc výjavom týmto prekvapení, nevedeli čo robiť.

Matka konečne priskočila k dcére a kriesila ju. Oblazovský, spamätujúc sa, pomáhal jej.