ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Helenka po odchode mladého Rožoňa milostno-bôľne hľadela v tú stranu, kade bol odchodil, a sadnúc znovu pod košaté stromovie, zastrela si rúčkami tvár; z jej očú tiekly slzy. Či sa tie slzy lialy od vnútornej slasti, že jej duša našla dušu, spriaznenú s jej najnežnejšími citmi, a či preto, že v jej svet čistých, milostných a ideálnych citov vodral sa už cit skutočnej lásky k mladíkovi, a či z obidvoch príčin?

Sotrúc slzy s očú vrátila sa domov. Matka, vidiac ju vkročiť do izby samotnú, s podivením, že ide sama, spýtala sa jej:

„Kdeže je mladý Rožoň? Veď len nedávno išiel za tebou do záhrady? Či si nebola s ním?“

Helenka, sklopiac očká, krátko odvetila:

„Bola, mamička moja, ale už odišiel; náhlil sa do Trenčína, aby vykonal rozkazy svojho otca. Ale sľúbil, že nás skoro navštívi.“ A to povediac, rýchlo stratila sa s očú matkiných a šla po svojej obyčajnej dennej práci.

Ako pani Oblazovská očakávala, jej muž skutočne k večeru prišiel s Madočanským.

V tuhom rozhovore vkročili obaja do izby, kde ich domáca pani čakala a privítala. Obrátiac sa k Madočanskému, riekla:

„Aké zvláštne šťastie pre nás, pán Madočanský, že ste sa uponížili do nášho chatrného príbytku! Veru, veľmi vzácna návšteva.“

„Ďakujem úctivé za privítanie; vy však vždy, pani sestra, pripisujete iným väčšiu cenu ako zasluhujú, a na svoju tak zriedkavú a všetkej cti hodnú cenu domácej panej zabúdate. Ja cítim sa šťastným, že môžem vkročiť do tak milej a vzácnej domácnosti, ako je vaša,“ hovoril hosť a poklonil sa.

„Vy ste vždy ten istý, zdvorilý a pozorný i voči tým, ktorí toho ani nezasluhujú. Ráčte si sadnúť,“ a šla, aby hotovila niečo pre občerstvenie.

Helenka, vidiac kto vkročil s otcom, do domu, zavrela sa do svojej chyže a neukázala sa viac.

Starí páni zasadli do hosťovskej izby a viedli rozhovor o záležitostiach spomínaných na schôdzke i o iných krajinských dielach.

Madočanský začne: „Či ste pozorovali, pán brat, ako ten Rožoň vyskočil proti mne, keď som spomenul tie zbojnícke hniezda, aby sa spoločnými silami vypátraly a zničily? Hja, kto s nimi pradie, ako môže ticho zniesť, keď ide o ich vypátranie? Veď by potom všeličo sa mohlo na neho vyzradiť.“

„To nemôžem tvrdiť, že by s nimi priadol, ale tiež mi bolo nápadné jeho vystupovanie.“

„Hja, veď sa to každý bojí o ňom povedať a práve preto, že on bol prítomný, nechcel nikto podporovať môj návrh.“

„No, ja sa ho nebojím, ale čo neviem, tvrdiť nemôžem.“

„Odpusťte, vás som nemyslel.“

„Keď vec vezmeme podľa čistej pravdy, Rožoň nehovoril do vetra, ale s istej stránky to má svoj základ. My ohľadom krajinskej vlády nevieme, na čom sme. S Turkom urobili pokoj a Turek na všetkých stranách i po pokoji napadá naše kraje. Ústredná vláda málo sa stará o nás a o naše kraje, keď je reč o obrane občianstva, ale iba keď požaduje dane krvou a peniazmi. Veď, hľa, turecké hordy siahajú až po Bohuslavický vrch, čo je k nám len málo viac ako hodina cesty. Teda keď obrátime našu silu oproti tým zbojníckym skrýšam, do chrbta môžu nám udrieť Turci a spojiť sa s tými, ktorých my napadáme a môžu nás a naše dediny a majetky zničiť. Gergeľ má na všetky strany známych, to nie je len obyčajný zbojník, v ňom sa skrýva niečo vyššieho. On nikdy proti krajine nevystupuje, ale v tom páde svojej obrany mohlo a muselo by sa aj to očakávať.“

„Nuž, pán brat môj vďačný, či teda máme byť podrobení týmto zbojníckym bandám a od nich čakať milosť a nemilosť?“

„Veď to zasa tak zle nie je, ešte sa posiaľ nikomu z nás nič tak zlého nestalo a medzi dvoma zlami musíme si vybrať to menšie. Keď krajina naša z tisíc rán krváca, či môžeme všetky tie rany naraz zaceliť?“

„Ach, nešťastná krajina!“ vzdychol Madočanský.

„Ba, nešťastná,“ prisvedčil Oblazovský. „Keď kráľ a jeho vláda viac sa bojí svojich vlastných občanov, ako tých zovnútorných, sverepých Turkov, to už veru nešťastná musí byť. Pán brat môj drahý, veď my vieme, že kráľ a jeho vláda radšej hanebný pokoj s Turkom urobili, ako by mali krajinu podľa práva a spravodlivosti spravovať. Aby nemuseli medzináboženský pokoj udržať, aby nemuseli evanjelikom obojeho vyznania ponechať práva založené na pacifikáciách, nechať v pokoji užívať slobodné vyznávanie svojho náboženstva, a aby krajinské občianske práva, naše zemianske nadpráva nemuseli rešpektovať, smierili sa s Turkom, aby mohli proti nám obrátiť všetku moc a všetky strely. Ó, trikrát nešťastná tá krajina, v ktorej hlava krajiny so svojimi radcami svoje vlastné deti považujú za najväčších nepriateľov a zničenie týchže za najväčšie šťastie!“

„Veď to snáď tak zlé ešte nie je,“ krotil Madočanský.

„Ba, pán brat môj drahý, obávam sa, že horšie ako sa domýšľame. Ja vám dôverne musím povedať, že sa viac bojím krajinskej vlády, ako samých Turkov. Tam sa zlé veci kujú.“

„No, veď uvidíme, čo naše posolstvo k nášmu palatínovi vykoná.“

„To ešte aj moja ostatná nádeja; na toho sa iste spoľahnúť môžeme. Ale či bude náš Vesselényi vstave premôcť cudzozemských radcov kráľovských a kráľa na svoju stránku obrátiť?“

„Dúfajme, pán brat môj drahý, a pokým nedostaneme odvetu, držme sa v pokoji; a preto aj ja by som rád teraz o dačom inom s vami sa porozprával.“

„Ó, vďačne, len spomeňte, o čom by ste radi?“

„Ja som vlastne aj preto k vám prišiel, aby som sa v istej rodinnej záležitosti o vašu vzácnu radu, mienku a výpomoc uchádzal.“

„Ó, prosím, pán brat môj, vy ste sotva odkázaný na moju radu a mienku; vy ma ďaleko prevyšujete svojimi náhľadmi, rozvažitosťou a rozumnosťou.“

„No, nechcem sa hádať teraz s vami, ale opakujem, že v istej vážnej záležitosti rodinnej nevyhnutne potrebujem vašu mienku, radu a pomoc.“

„Ráčte sa teda bližšie vysloviť. Ja som ochotný ku všetkému, čo môžem vykonať čestným spôsobom.“

Polo usmievavo a polo vážne počal Madočanský:

„Vy, pán brat môj, máte utešenú dcérku a ja mám syna,“ a tu Madočanský postál.

„Nuž?“

„Nuž, reku, či by sme to nemohli spojiť?“

„Spojiť?!“

„Áno, tak myslím. Zdá sa vám to divné a snáď nemožné?“

„To nie; ale vy mňa prekvapujete vaším ponuknutím. Na to som ešte vonkoncom nemyslel; moja Helenka je ešte takrečeno dieťa.“

„No, dieťa už práve nie je, ale v najkrajšom veku panenka a ružu vtedy trhajú, keď kvitne.“

„Ale či je váš úmysel opravdový?“

„Ó, naskrze opravdový.“

Oblazovský sa zamyslel a po chvíli riekol:

„Táto ponuka, pán brat môj, je pre mňa veľmi vzácna a cítim sa byť ňou zvláštne pocteným; nuž ale tu veľa, ba najviac od tých mladých ľudí záleží.“

„Čo sa syna môjho týka, ten horí túžbou po vašej krásnej Helenke; je však priostýchavý, aby prvý krok on sám urobil.“

„No, bez toho sa obísť nemôže, pán brat môj vďačný, lebo ak si nebude môcť získať náklonnosť mojej Helenky, tam by bola vec ťažká.“

„Nerozumiem to tak,“ skočil Madočanský Oblazovskému rýchle do reči; „syn môj, pravda, musí sa sám osobne uchádzať o náklonnosť vašej dcérky, čo istotne už zajtra s vaším privolením urobí, len by rád vedieť, či vy a pani sestra nemáte nič proti tomu a ani nič nebudete mať.“

„Ó, naskrze nie. Opakujem, že sa cítim ponukou vašou pocteným, a s mojej stránky rád k tomu privolím, len nech mladí ľudia budú k sebe cítiť náklonnosť.“

„Teda môžem sa na vaše slovo spoľahnúť?“ vážne spytoval sa Madočanský.

„Každým pádom,“ odvetil Oblazovský a podal Madočanskému ruku, ktorú tento úprimne stisol.

„Počiatok by teda bol šťastne urobený, a mne nič neostáva, len túto milú zprávu čím skôr môjmu synovi oznámiť,“ riekol Madočanský, vstal hore a chystal sa k odchodu.

„Kam myslíte, pán brat môj? Veď moja chystá dáke občerstvenie — nesmiete odísť.“

„Ďakujem úctivo; nateraz nemožno mi ďalej sa baviť, noc je predo dvermi a ja sa musím ešte cez Váh previezť.“

„Nocujte u nás.“

„To nemožno, veď môj syn dychtivo očakáva odvetu z mojich úst, lebo k vôli tomu prišiel z Trenčína domov, kde mu, ako viete, stoličné notárstvo sľubujú.“

„Moja sa bude hnevať, že teraz odchodíte.“

„No dám pani sestre ruky bozkávať a srdečne odpytovať, ale nateraz mi nemožno viac baviť sa; veď druhý raz si to nahradíme.“

Podali si ruky a riekli oba: „Do šťastného videnia.“

Domáci pán vyprevadil hosťa až na dvor a ten, sadnúc na svoj vozík, poberal sa k domovu.

*

Sotvaže vstúpil nazpäť do svojej izby, Oblazovský nemohol sa udržať, aby hneď neoznámil svojej manželke túto zvláštnu novinu. Preto vidiac ju zamestnanú pripravovaním nejakého občerstvenia, zavolal na ňu: „Nechaj všetko tak, drahá moja, a poď sem chytro!“

Ako pani Oblazovská vkročila do chyže svojho manžela, tento zatvoril za ňou dvere a vyzval ju, aby si sadla.

Táto sa s podivením dívala, čo sa robí, a nevidiac tu Madočanského, pýtala sa:

„Kdeže je Madočanský?“

„Dá sa ti pekne odporúčať; musel sa domov ponáhľať a nechcel sa žiadnym pádom dlhšie baviť, keď vraj už mrká a on sa ešte musí prevážať cez Váh. No a v tom aj mal pravdu, keď u nás nocovať nemienil.“

„Čože sa teda stalo, že ma sem voláš s tak vážnou tvárou?“

„Počkaj máličko a rozpoviem ti všetko. Isteže vážna vec je v otázke, ale aj radostná pre nás.“

„No teda?“

„Madočanský pýta našu Helenku pre svojho syna Karola!“ a pri tom usmievavo pozrel na svoju manželku, skúmajúc, aký účinok na ňu urobily jeho slová.

Táto však ostala celkom ľahostajnou a len zdĺhavým hlasom doložila:

„A to má byť tá radostná vec pre nás?“

„A či hádam nie? Madočanský je jedným z najprednejších zemanov a statkárov našej Trenčianskej stolice. On má veliký vplyv na záležitosti stoličné, ba v istom ohľade aj na krajinské. On je všeobecne vážená a ctená osobnosť. Majetok jeho snáď desaťkrát toľký ako náš a Karol je jeho jediným synom a teda i jediným dedičom a má pri vplyve svojho otca veľké výhľady na vysoké úrady stoličné a krajinské. Nuž akože by to pre nás a našu Helenku nebola zvláštna česť a veľká výhoda s takou rodinou do tak blízkej príbuznosti prísť? Ja sa divím, dieťa moje, že ty pri tejto, pre nás tak radostnej novine, môžeš byť tak ľahostajnou?“

„Paľko môj milý, veru sa sama tomu divím, že ma táto zpráva nijakou radosťou neprenikla, ba cítim čosi takého nepríjemného v svojich útrobách.“

„To chápať nemôžem, lebo čože sa lepšieho, čestnejšieho a výhodnejšieho pre našu Helenku trafiť môže? On je driečny mladý muž, je dobre učený, vľúdny a poriadny, či si môžeme žiadať milšieho a vhodnejšieho zaťa?“

„Všetko dobre, všetko pravda, čo hovoríš, drahý môj! Lenže pamätať máš, že aj Helenka je najdrahší klenot náš, ktorý by sme nie za statky Madočanského, ale ani za statky celého sveta zadať alebo nešťastnú urobiť nechceli. Veď je to jediné dieťa naše a tak úplne podarené!“ a mimovoľne zalialy ju slzy.

„No, no, dieťa moje, už vidím, že to lúčenie s naším jedináčkom vopred sa ti javí ťažké a bolestné. Lež raz sa to stať musí a potom nie je bydlo Madočanského tak ďaleko od nás; keby toho Váhu nebolo, nuž za dve hodiny sme tam. Budeš môcť dievku svoju a ona nás čo najčastejšie navštevovať. A hľa, ty si si tak syna žiadala — ako milé a radostné ti bude, keď dievku a syna budeš mať spolu! A čo o nešťastí dieťaťa nášho hovoríš, iste ani ja by som nechcel za nijakú cenu našu Helenku nešťastnou urobiť. Ale či pri spriaznení sa s Madočanských domom máme a môžeme predpokladať, že ona bude a má byť nešťastnou? Veď keď vec povážime zdravým rozumom, či si môžeme myslieť pre ňu šťastnejšiu voľbu, ako je táto? Pravda, budúcnosť v rukách nemáme, tá je v rukách božích a proti božskej moci sa nemôžeme nijako zabezpečiť, ale keď jednáme statočne, rozumne a podľa najlepšieho nášho vedomia a svedomia, to ostatné musíme len Pánu Bohu poručiť.“

„No veď nič, Paľko môj; iste aj ja každým pádom si vážim dom Madočanských a nemôžem im vytýkať nič takého, ale moje materinské srdce cíti akúsi úzkosť pri pomyslení na tento krok.“

„To je ženská a materinská citlivosť. Lež máš vedieť, že som ja s mojej strany prisľúbil starému Madočanskému pre jeho syna ruku Helenkinu a myslím, že ty tiež nič nebudeš mať proti tomu.“

„Iste, drahý môj, ja sa tvojej vôli protiviť nebudem, lebo ty si tak otec ako ja matka našej Helenky a jej šťastie ti neomylne tak leží na srdci ako mne. Lež snáď by nebolo treba tak s tým náhliť. A potom, čo povie na to sama Helenka? Veď snáď jej nasilu muža na krk zavesiť nemôžeme?“

„To sa rozumie, že nemôžeme nič robiť bez jej vedomia a privolenia a o násilnosti niet reči. Ale možno očakávať, že by sa jej mladý Madočanský neľúbil? Či možno myslieť si driečnejšieho a pritom vľúdnejšieho mladého človeka? A zdá sa mi, že on už aj na Helenku dobrý dojem urobil. Pritom všetkom však je naša rodičovská povinnosť, aby sme hľadeli, podľa našej rozumnejšej stránky, čo by sa jej aj v niečom všetko nepozdávalo, použiť k tomu naše právo: poučiť ju a podporovať dobrú vec a v páde potreby použiť aj nutných prostriedkov mravným spôsobom. Ostatne myslím, že tu čosi takého ani treba nebude. Naša Helenka je rozumné dievča a pri tom ešte úplne nevinná. Nemožno očakávať, že by snáď už bola vo svojom srdci pre dakoho zaujatá. Ona je dobré dieťa a vie, že my jej najlepšie chceme a preto iste nebude chcieť niečo robiť proti vôli rodičovskej.“

„Všetko to je pravda; ale ona predsa len má svoje vlastné srdce a svoje vlastné smýšľanie.“

„Čo tým chceš povedať? A snáď už niekomu zadala svoje srdce?“

„Čo myslíš, muž môj! Boh chráň, aby som niečo takého len podľa tône o nej myslela, nepoviem vedela, ale len to chcem povedať, že má svoje smýšľanie. Veď z mladých ľudí nebol u nás dosiaľ nik iný, ako Madočanský a Rožoň, ktorý aj včera pozastavil sa u nás na krátku chvíľu a s Helenkou porozprával.“

„Čo, Rožoň?! O tom ani reč byť nemôže! A čo chcel ten vetroplach u nás?“

„Šiel do Trenčína niečo kupovať, nuž stavil sa u nás a Helenke sľúbil, že nás čo najskorej opäť navštívi.“

„No, môže si usporiť cesty a len doma ostať. Ja s tými ľuďmi nechcem nič mať! A mal by som snáď s nimi do príbuznosti vstúpiť? Ó, to nebude a čo by sa Helenka nikdy nevydala!“

„No, no,“ usmievala sa pani Oblazovská manželovej horlivosti, „veď o tom nie je reč; ja som len povedala, že tu bol, a že strojí sa nás opäť navštíviť. Ostatne, mužíčku môj, nie je on taký vetroplach, ako ty hovoríš, práve zdá sa mi on veľmi tichý, poriadny a statočný mladý človek.“

„A čo by bol tak krásny a nevinný ako anjel, ja by som ho zaťom nikdy nechcel mať. Rožoňovci sú v zlom chýre a sú vraj v porozumení so zbojníckymi bandami; a čo by som tomu aj úplne neveril, nechcem sa ja s tým domom tak úzko spojiť. A potom starý Rožoň je človek surový a akýsi podivín.“

„No, veď nič preto.“

„Teda, drahá moja, si srozumená so mnou, že som sľúbil ruku Helenkinu mladému Madočanskému?“

„Iste, mužík môj.“

„A budeš to aj ty podporovať?“

„Každým pádom. Keď Helenka na to privolí, mne to bude veľmi milé. Ale teraz už musím ku svojej práci.“

„A ja musím sa s Helenkou rozprávať.“

Matka úzkostlivo skočila mu do reči:

„Len, prosím ťa, mužíčku môj, zachoď s ňou šetrne.“

„Načo to? Veď som jej otec!“

Matka išla von a otec poberal sa hľadať Helenku.

Helenka sedela v svojej izbe pri ručnej práci. Bola zamyslená.

Vedela, že bol starý Madočanský u nich a hoci z jeho rozhovoru s otcom nepočula ani slovíčka, predsa tušila, že sa čosi kuje proti jej srdiečku.

Vstúpil do izby otec. Ona vstala a s úsmevom mu pokročiac v ústrety vetila:

„Ah, to môj dobrý otec!“

„Áno, dieťa moje, ja som to. Ale si akási bledšia než obyčajne; čo ti je!“

„Čo by mi bolo — nič.“

„Predsa, predsa, čosi sa mi pozdáva premeneného u teba. No, sadni si, sadnem si aj ja k tebe,“ mäkko hovoril Oblazovský a pohladkal dcérku po líci. „Aby si mi, anjel môj, nejako neprechorela. Ja sa najviac z toho teším, keď mi veselo poskakuješ ako tá srnka.“

„Veď som ja celkom zdravá, otec môj drahý, nestaraj sa nič o mňa.“

„O teba sa nestarať? O koho by som sa na celom šírom svete mohol a chcel viac starať, ako o teba? Tvoj život a tvoje šťastie mi je nadovšetko.“

„Viem ja, otče môj dobrý.“

„Lež dieťa moje, ty si nám už vyrástla a rozvinula si sa v kráse svojej ako to milé kvietko v tomto májovom čase. Vidím s radosťou a s potešením srdca môjho, že sa ti už koruna panenského veku tvojho milostivou prozreteľnosťou na hlávku kladie.“

„Ale, otče môj, k čomu tieto chvály?“

„To nie sú chvály, to je skutočnosť. Či ty to ešte nepozoruješ? Či ti ešte nikdy cit povedomosti dokonalej pannenskosti tvojej neprebehol cez dušu tvoju? Či ti ešte nesišlo na um, že tvoje vnady panenské nemôžu byť ľahostajné mladým ľuďom?“

„Aké to vedieš podivné reči so mnou, otec môj drahý?“ riekla Helenka a s podivom pozrela na otca.

„Tebe sa to zdá ešte podivným, anjel môj milý? No, príde čas, že ti to nebude podivné. Teda tvojej duši sú ešte neznáme také myšlienky a srdce tvoje so všetkými citami je ešte úplne len tvoje? Nesdielaš ho s nikým, vyjmúc nás, rodičov?“

Helenke rozlial sa po jej nežnej tvári rumenec a ona, sklopiac oči, sa zamyslela.

„Ale, dieťa moje, keď ty ešte nemyslíš na tieto veci, my, rodičia na to myslíme za teba, najmä keď nás na to upomínajú takí, ktorí veľmi často na teba myslia.“

Helenka zdvihla svoju ešte trocha zapálenú tvár a pozrúc na otca spýtala sa:

„Prosím, otče môj, vyslov sa zreteľnejšie, aby som rozumieť mohla, čo mieniš?“

Otec s úsmevom odvetil:

„Už tvoja zapýrená tvárička svedčí, že mi ty počínaš rozumieť. Ale aby si ma teda lepšie rozumela, pýtam sa ťa: čo ty na to povieš, keď ti oznámim, že istý veľmi driečny, učený a z dobrého domu mladý človek spytuje sa na teba, dotyčne na tvoju ruku?“ Oblazovský pozorne díval sa na Helenku.

Helenka sa znovu začervenala a jej srdiečko mocne bilo, lebo nazdávala sa, že ten mladý človek nie je nikto iný, ako jej Lacík. Chcela prehovoriť, ale od radosti nemohla.

Oblazovský dobre pozoroval, čo sa robí v duši jeho dcéry, a preto pokročil ďalej, hovoriac:

„A ja som mu so svojej strany už aj povolenie dal a… a…“

„Ale, otče!“ Helenka skočila mu do reči vo veľkých rozpakoch, „veď som ešte tak mladá!“

„Mladá, mladá, iste, ale taký mladý človek nepríde každý deň do domu.“

Helenka, naplnená neistou radosťou, spýtala sa:

„A kedy bol u nás ten mladý človek?“

„On sám nebol, ale jeho otec.“

„Jeho otec?“ zdĺhavo riekla Helenka.

„Áno, jeho otec.“

„A čo si mu vlastne povedal?“

„Že ja so svojej stránky proti tomu nič nemám, ba že si to za česť pokladám.“

„Teda, teda,“ preriekla Helenka a neistota sa zračila na jej tvári. Oblazovský, chtiac svoju dcéru vyviesť z neistoty, doložil:

„No, no, dieťa moje, veď to ešte nie je dokonaná vec, lebo neomylné moje slovo ešte nemá a to je, pravda, hlavná vec, však ver?“ a opäť pohladkal ju po tvári.

„Ale kto je to predsa?“

„Nechajme toho dnes už tak; veď zajtra sama dozvieš sa z jeho úst. Už je i tak dnes toho dosť. Vidím, že si veľmi nespokojná a preto, dieťa moje; nerozmýšľaj viac o tom. Veď je ešte dosť času,“ hovoril Oblazovský, pobozkal dcéru na čelo a vzdialil sa.

Helenka, zostanúc sama, klesla na lenošku a zastrela si oči, z ktorých tiekly hojné slzy. Takto sedela chvíľu zadumaná, potom vstala a počala voľne chodiť po chyži. Zdalo sa, že jej ústa sa pohybujú. Konečne prúd citov a myšlienok sa prelomil a ona tichým šeptom k sebe vravela: „Je to on a či niekto iný? Ó, keby to bol on, aká šťastná a blažená by som bola! Otec hovoril, že on privolil, a čo on chce, to chce aj moja mať. Teda by sme boli už svoji? Ach, ale bojím sa, ak to o druhom hovoril. Veď otec shováral sa s Madočanským. Toho nikdy! Slovo nikdy nezruším, buď čo buď.“ Potom sadla opäť na pohovku a zamyslela sa.

O chvíľu vyrušil ju matkin hlas: „Helenka, dieťa moje, poď sem?“