ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od Trenčianskeho hradu ťahá sa na východ pásmo vrchov až po Hlohovec, pretkané väčšími menšími dolinami a priesmykami. V ten čas boly vrchy tie pokryté hustým, tmavým lesom, v ktorom neznámemu bolo ľahko poblúdiť.

Je noc. Stojíme v hustej hore, asi tri hodiny od Trenčína vzdialenej, pri veľkej skale. Na nej nič zvláštneho, len pri temnom nočnom svetle zdá sa, ako by na jednej strane skaly dym vystupoval. Keď sa bližšie prizreme, zbadáme akýsi vchod popod skalu. Vstúpme i my dnu. Najprv ocitneme sa v prednej sieni bledým svetlom osvietenej. Tu nič zvláštneho nevidíme, ale k uchu nášmu preniká ľudský hovor. Prídeme k druhému otvoru, a tu vidíme už skutočné dvere, ktoré sa na isté udrenie otvoria. Týmito dvermi vstúpime do jasno osvetlenej, priestrannej jaskyne. Vprostred nej blčí vatra. Keď sa obzreme po jaskyni, vidíme tu so tridsiatich chlapov, všelijako zamestnaných. Po stenách visí rozličná zbroj. V kúte jaskyne zbadáme druhé dvere. Keď na ne zabúchame známym nám spôsobom, otvoria sa a my vkročíme do druhej, menšej, dobrým nábytkom opatrenej jaskyne. Za vrchstolom sedí muž vážnej tvári. Na prvý pohľad v ňom poznáme kapitána Gergeľa. Okrem neho sedia pri stole ešte traja mužovia. Podľa ich odevu súdime, že sú to členovia panských rodín.

„Bratia, súdruhovia! Či mi máte niečo povedať?“ preriekol Gergeľ vážnym hlasom.

„Áno, pane, máme,“ odvetili razom prísediaci.

„Vy, Rajnoha, povedzte, čo nového v domácich, vnútorných záležitostiach spoločnosti?“

„Všetko v poriadku. Potešiteľné je, že naša spoločnosť so dňa na deň rastie. Získali sme za pomocného úda jedného z popredných rodín okolitého zemianstva. Sľubuje mnoho prispieť k veci.“

„Viem,“ skočil mu do reči kapitán, „toho vám do zvláštnej pozornosti odporúčam, nakladanie s ním však výlučne sebe ponechávam.“

„Dobre, pane.“

„A čo ďalej?“

„Potravných zásob máme hojnosť, streliva a zbroje sme znova prikúpili, takže teraz možno už tri razy toľko chlapov ozbrojiť, ako ich dosiaľ máme.“

„To je dobre, lebo tuším, že čoskoro budeme mať príležitosť všetko to upotrebiť. O chlapov sa nestarám, máme ich dosť na druhých miestach; i pomocníkov máme nadostač. Viac už nič?“

„Nič, pán kapitán.“

„Som s vami úplne spokojný.“

„Teraz vy, Rozhoda, hovorte, čo sa vo vašom obore prihodilo!“

„Pane, tu sa, bohužiaľ, viacero prihodilo, čo vám a vašej rade musím predložiť na rozhodnutie.“

„Teda len po poriadku, jedno za druhým, aby sme daromne čas nemrhali.“

„Prvé je, že Ostuda už tretí raz chudobnú ženu obral, a ani mi o tom zprávu nedal, ako aj veci odobraté neoddal, aby mohly byť nazpäť prinavrátené. Švihákom bol som o tom poučený.“

Kapitán smraštil čelo a riekol:

„S Ostudom preč, ten iba špatí našu spoločnosť. Súdruhovia, čo hovoria v tomto prípade naše zákony?“

„Smrť!“ jednomyseľne vyriekli radcovia.

„Rozhoda, nariaďte hneď desiatnikom, aby okamžite na známom mieste previedli na ňom výrok.“

Rozhoda vstal so stolca a vkročiac do veľkej jaskyne vydal príslušný rozkaz, ktorý spôsobil nemalý rozruch medzi prítomnými. Vrátiac sa, riekol: „Pane, stala sa!“

„Dobre, dobre, poďme ďalej.“

„Za druhé: Spešný bohatého sedliaka z dediny D., keď išiel na jarmok do Bánoviec, obral o peniaze, ktoré mi aj odovzdal. Čo s tým?“

„Aha, to je ten dráč ľudu, ktorý svojím úžerníctvom a pravotnými fígľami temer celú dedinu na mizinu priviedol. To je dobrá korisť; upotrebí sa na spoločné ciele a napomôženie ožobráčených tamojších sedliakov. Sedliak, keď stane sa tyranom a dráčom, je tri razy horším ako panský tyran a dráč,“ hovoril kapitán.

„Po tretie: Ochota z koristi, zadováženej z odanenia úžerníkov obce N. M., veľkú čiastku rozdal pohorelcom dediny B. bez môjho vedomia. Čo zaslúži?“

„Zaslúžil by chválu, keby to bol urobil s vaším povedomím, teraz ho však načim prísne pokarhať. Keby tak druhý raz urobil, nahradí dvojnásobne zo svojho a zostane po 14 dní kuchárom. Či dobre?“

„Nech je tak.“

„Po štvrté: Plaško pri nápade nepriateľa prv utiekol, než by bol jeho desiatnik ustupovať kázal. Akú pokutu zaslúži?“

„Prvý raz sa tak zbabele zadržal?“

„Áno.“

„Nech chodí po 14 dní za starú babu oblečený, na chrbte nech drevo nosí a vo všetkom nech je posluhom svojim kamarátom. Keď to druhý raz urobí, naskutku sa zastrelí. Je už všetko prednesené?“ spytuje sa kapitán.

„Hlavné je už všetko, lež mal by som ešte niekoľko maličkostí.“

„Tie vybavte sám. Teraz prichodí rad na vás, Stano, povedzte, čo vonku nového?“

„Odkiaľ mám začať, pán kapitán?“

„Povedzte nám napred, čo zamýšľa takrečená vrchnosť alebo správa krajiny.“

„Hja, tá sa na troje delí: jedna je turecká, druhá kráľovská a tretia stoličná.“

„Teda, čo viete o každej osobitne?“

„Turecká žne tam, kde nesiala, rabuje, kde môže, nestará sa o nič, a tak ani o nás; teší sa, keď sa rozširujú čo najväčšie neporiadky, najmä v týchto krajoch, kde nemá ešte úplnú moc. Rada by aj naše kraje zabrať, lebo so svojimi divými hordami blíži sa už aj k nám.“

„No, tej sa mi iste nemáme čo báť, ale jej hordy nás; nech sa im len páči naše kraje navštíviť,“ hovoril kapitán. Potom sa opýtal: „Čože robí kráľovská?“

„Tá nevie, čo má robiť, či Turka biť a z krajiny vyháňať, či domácich nespokojencov krotiť. Pri tom náboženské trenice kvitnú.“

„A stoličná vrchnosť?“

„Tá by rada niečo robiť, ale nemôže, lebo zemianstvo z väčšej čiastky ju neposlúcha. Ostatne sa stolica strojí na nás. Chce nás napadnúť, je však prislabá, lebo nemá na to dostatočných prostriedkov. Ale i tam mám svojich ľudí.“

„No, nech nám dá len svätý pokoj, lebo my jej viac osožíme ako škodíme.“

„Poďme k zemianstvu, čo to robí?“

„To nevie, koho sa má držať a koho sa viac báť, či Turka, či kráľovskej moci. Jedni sú za kráľa, druhí za palatína a kráľa, tretí za samého palatína a tak ďalej; ale všetci sú nespokojní s terajším krajinským stavom. A či viete o tom shromaždení okolitého zemianstva u pánov Č. v S.?“

„Viem,“ riekol chladne kapitán.

„Viete, kto tam najviac oproti nám vystupoval?“

„Aj to viem.“

„No, boli tam i takí, čo s nami súhlasili.“

„No, dosť o tom. Čo viete o úbohej sedľači?“

„Tú každý bije a tlačí. Čo nevezmú bandy turecké, to vezme radník, a čo ten ponechá, vezme stolica alebo zemský pán. Sedľač len od nás čaká pomoc.“

„A tej sa jej aj dostane. A teraz zavolajte vyzvedačov, nech nám tí niečo povedia,“ kázal kapitán.

Vo chvíli bol tu mladý muž v ženskom obleku.

„Pán Madočanský,“ hovoril vyzvedač, „strojí sa naviesť stolicu, aby vyslala na nás pandúrov.“

„Veď my Madočanskému dáme odvetu, že sa mu až v očiach zaiskrí. A či ho mrzí, že sme mu dali dosiaľ pokoj?“ trochu nahnevane riekol kapitán. No hneď opýtal sa:

„Čo ešte vieš?“

„Zajtra majú ísť vozy cez priesmyk, obťažené strelivom a rozličnou zbrojou, ktorú vraj Turkom odobrali. Idú do Trenčína.“

„Koľko chlapov pôjde s tým?“

„Že vraj asi desiati.“

„Kde si to počul?“

„V trenčianskej kasárni, keď som vojakom potravu nosil.“

„Rajnoha! Vy sa postaráte, aby tie veci prišly do nášho majetku,“ velel kapitán.

„Stane sa podľa rozkazu.“

„Zavolajte Kuvika!“

Do jaskyne vkročil mladý muž, preoblečený za žida.

„Čo ty vykuvikáš?“ pýtal sa Gergeľ.

„Zajtra pôjdu cez horu kupci na jarmok do Pešti.“

„No, tým treba zápinku, lebo pôjdu hore vrchom,“ žartovne poznamenal kapitán. „Rozhoda, porobíte poriadky, aby sa im ťarcha obľahčila. A teraz zavolajte Krkavca.“

Dnu vstúpil mladý muž v pestrom obleku.

„Odkiaľ prichodíš?“

„Zďaleka, až hen od Nových Zámkov.“

„Čo tam nového?“

„Turek si dobre hovie a bije kresťanov.“

„Načo sa mu dajú. A ďalej?“

„Stroja sa hore na rabúnok.“

„Kedy?“

„Hja, už aj rabujú. Okolo Topoľčian videl som vypálené dediny.“

„Bratia, to pre nás vážna zpráva,“ hovoril kapitán, „my musíme byť na všetko pripravení, lebo tie turecké hordy čo chvíľa prijdú na naše Považie.“

„Musím prehliadnuť mužstvo. Poďte za mnou,“ hovoril kapitán.

Vstúpili do veľkej siene. Gergeľ bol tak oblečený, ako sme videli predtým, lenže miesto paloša mal na boku pripätú šabľu a na hlave červenú čiapku s bielym perom a zlatým okrajkom.

Ako sa objavil, všetko mužstvo na Rajnohovo pokynutie sa postavilo do radov pred kapitána a zvolalo jednohlasne:

„Nech žije náš slávny kapitán!“

„Ako sa darí, bratia?“

„Dobre, pán kapitán!“ znela jednohlasná odpoveď.

„Teším sa, že vás vidím všetkých tak čerstvých; no počul som, že niektorí previnili sa proti našim zákonom a bohužiaľ museli byť aj potrestaní, lebo nijaká spoločnosť nemôže na dlho obstáť bez poriadku a zákonov. Kto robí neporiadok, ten bije celú spoločnosť a preto musí byť od nej odrezaný, aby sa táto nerozpadla. My musíme dokázať, že sme ľudia skutočnej slobody a poriadku. My nie sme takými, za akých nás považujú tí, ktorí by práve mali byť obrancami pravého poriadku a opravdovej slobody. My sme sa stali len z potreby takými, akými sme a dotiaľ budeme, pokiaľ nebude ináč tam, kde má byť. Preto zachovajme si česť a dobré meno aj na ďalšiu budúcnosť. Hrdý som na to, že sme dosiaľ účel našeho predsavzatia zachovali v čistote. My nebijeme nič, len čo je skutočne skazené, hnilé. Prídu časy, junáci, kde ukážeme svetu, že my sme opravdoví hrdinovia a obranci krajiny a vlasti. Preto je treba, aby ste si naše zákony a poriadky často v pamäť uvádzali, aby nikto z vás už viacej nemusel byť trestaný pre priestupky,“ hovoril Gergeľ; potom obrátil sa k Rajnohovi a riekol: „Tu prečítajte hlavné pravidlá a punkty našich zákonov verejne a hlasne, aby každý počul a chránil sa prestúpiť ich,“ a s tým podal listinu Rajnohovi, ktorý čítal:

„Hlava našej spoločnosti je kapitán Gergeľ.

Každý úd podlžen je hlave spoločnosti neobmedzenou poslušnosťou.

Kto spolok zradí, tresce sa na živote.

Tajomstvá spolku má každý úd nezlomne zachovávať.

Kto tie vyzradí, podľa okolností a rozhodnutia kapitána tresce sa ťažkou pokutou, až pokutou na hrdle.

Každý úd spoločnosti stojí pod ochranou moci spoločenskej.

Každý úd je povinný brániť spolok a svojho kamaráta. Kto by sa prehrešil proti tomuto nariadeniu, prepadá trestu smrti.

Kto utečie z boja prv, než vodca nazad káže a zapríčiní tým porážku, tresce sa na živote. Keby utiekol, ale porážku nezapríčinil, považovaný bude za zbabelca a bude s ním nakladané podľa kapitánovho rozhodnutia.

Nikto nesmie nič podujať na svoju päsť bez rozkazu či už svojho, či najvyššieho predstaveného, vyjmúc, keby bol nenazdajky napadnutý.

Nikto sa nesmie vo verejnosti dva razy ukazovať v tom istom rúchu a tým istým spôsobom, ináč trest určí kapitán.

Na výkonoch svojho náboženstva môže sa zúčastniť každý úd, ale len tak, aby spoločnosť nevyzradil.

Nikomu sa nedovoľuje doviesť sem na stanicu svoju ženu.

Vyzvedači vezmú si taký odev, aký sa im podľa okolností určí.

Na akúkoľvek výpravu menej ako traja nesmú sa opovážiť.

Tajomstvo výpravy zná iba jeden jej úd a ten ju aj vedie. Ostatní musia mu byť slepo poslušní.

Heslá určujú sa čas od času kapitánom, a tie treba prísne zachovávať.

Nikto nesmie chudobnému nič vziať, a kto to po tri razy urobí, pokutuje sa na živote.

Každý je povinný človeka postaveného v akomkoľvek nešťastí podporovať a chrániť, nech je on ktokoľvek.

Každý je povinný byť verným svojej vlasti a túto v čas potreby proti nepriateľom brániť.

Preto každého občana krajiny uhorskej má považovať za svojho krajana bez rozdielu náboženstva a reči a ako takého proti zovňajšiemu nepriateľovi brániť.

Dovoľuje sa podľa povolenia predstaveného bohatému nepriateľovi vziať zbytočné ako vojenskú korisť.

Nikomu sa nesmie vziať viac ako dve tretiny.

Zabraňuje sa komukoľvek vziať život pod trestom smrti, vyjmúc v boji s vonkajším nepriateľom a v tom prípade, keď úd našej spoločnosti ináč nemôže zachrániť svoj život.

Nesmie si nikto sám oddeliť korisť, tá delí sa predstavenými.

Každý môže slobodne naložiť so svojím podielom koristi.

Všetky trovy spoločnosti znáša spolková kasa. Preto prvý diel koristi ide do spolkovej kasy, druhý kapitánovi, tretí predstavenému a ostatné rozdelí sa podľa zásluh medzi mužstvom.

Každý úd zaviaže sa prísahou, že verne bude plniť tieto zákony.

Kapitánovi ponecháva sa v prípade potreby ustanovovať nové nariadenia.

Kapitán sám volí si svojich radcov, ktorých radu používa vo vážnych záležitostiach.“

Rajnoha dokončil.

Kapitán ich ešte napomenul, aby to, na čo prisahali, vždy i verne plnili, aby nemuseli byť trestaní, a vrátil sa so svojimi radcami do svojej chyže. Mužstvo volalo za ním „Vivat!“

Vstúpiac dnu, Gergeľ si sadol a oslovil Rajnohu: „Urobte poriadky, aby stráže od dnešného dňa boly zdvojnásobené a tajný zadný otvor a východ nech je pripravený pre možné potreby.“

„Stane sa, pán kapitán.“

*

Stav krajiny vyzeral čím ďalej, tým smutnejšie. Radosť nad tureckou porážkou u Gotthardu netrvala dlho, keď víťazstvo neprinieslo nijakého uľahčenia na ťarchách obyvateľstva. Rozhorčenosť rástla. Darmo povolal kráľ do Viedne predných magnátov a významnejších mužov, aby im predložil príčiny, pre ktoré bolo treba urobiť s Turkom tak nevýhodný a rýchly pokoj, dokazujúc, že prázdna štátna pokladnica nemohla poskytnúť ďalších prostriedkov na vedenie vojny, že to víťazstvo možno považovať len za šťastnú náhodu, že vojenské šťastie vo chvíli mohlo sa premeniť a Turek ako víťaz mohol nám ďaleko ťažšie podmienky položiť a tomu podobne. To všetko nemohlo uspokojiť zástupcov krajiny: jednak že nenahliadli, prečo sa uzavrel tak rýchle, a to na dvadsať rokov, pokoj a prečo prijali také podmienky, ktoré nás uvrhly do temer horšieho položenia, než v akom nachodili sme sa pred víťazstvom. Potom, keď kráľovskí radcovia dosadzovali na vyššie svetské a duchovné úrady temer samých cudzozemcov a doviedli cudzozemské vojská s cudzozemskými vodcami, ktoré kraje od Turkov ešte slobodné horšie vyciciavaly ako inde turecké hordy, bolo zrejmé, že vlastne ten pokoj nebol uzavrený z obavy pred Turkami, ale zo strachu pred veľmožmi uhorskými, a tak chceli ich pritlačiť a pripraviť o ich nadpráva.

Keď uhorskí veľmoži vrátili sa so smutnými skúsenosťami z Viedne domov, nastalo v obyvateľstve tým väčšie vrenie. A keď nové posolstvo — ktoré i sám palatín Vesselényi podporoval — vybralo sa ku kráľovi, bolo sotva k výsluchu pripustené a všetky jeho žiadosti a prosby odmrštené, vtedy počalo v krajine ako v kotle vrieť a klokotať.

Ešte jednu nádej mali: krajinský snem. Ta chystali sa so všetkými žalobami a krivdami. Na čelo postavili sa z každej z horných stolíc poprední mužovia, magnáti; tak z trenčianskej Illéšházovci a Ostrosithovci, aby dôrazne zastupovali záujmy krajiny. Veľkú nádej skladali v palatína Vesselényiho, ktorý zdal sa celou dušou pracovať na dorozumení. Keď aj táto nádej neviedla nikam a zistilo sa, že je ustanovené vo Viedni nepopustiť v ničom, nastalo v krajine dusno.

Ako pod popolom skrytý oheň, tak osudným stalo sa na vonok utíšenie, aby časom vyrazilo v zrejmý plameň.

A preto zdá sa, že to už vopred tak pochopovali pri vláde kráľovskej a majúc s Turkom čo len dočasný pokoj a pripravené vojská, mali úmysel teraz alebo nikdy zlomiť všetok odpor velikášov uhorskej krajiny, súc podporovaní v tom rozbrojom náboženským.

Tak stál ťažký osud ako čierna mrákava nad krajinou, menovite nad hornými, ešte slobodnými krajami.

Turek naraz cítil, že má slobodné ruky, i so strany vlády, i so strany krajiny. Cítil, že počína byť vzácnym nahor i nadol. Roje sverepých janičiarov rozliezaly sa po nedobytých ešte krajoch.

Pán z Č. s veľkými nádejami vrátil sa so svojej cesty k palatínovi Vesselényimu. Svolal ihneď okolitých pánov bratov k porade, aby im oznámil výsledok svojho poslania. Vyslovil sa pred nimi, že tak skvelého, čestného a pritom úprimného prijatia sa nenazdal. „Pán palatín vyznal, že nič mu tak neprišlo vhod, ako toto vyslanstvo, lebo že mu je to veľkou podporou, keď mal úmysel osobne predstúpiť pred kráľa a žiadať ho nielen o zmizernenie biedy, ale aj upozorniť ho na skutočné smýšľanie obyvateľstva tejto krajiny. Sveril mi spolu aj to, že aj s druhých stolíc došly ho podobné žiadosti o radu a pomoc v týchto ťažkých okolnostiach, v akých sa nachodí naša drahá vlasť. Pri rozlúčke pán palatín naložil mi, aby som vám, drahí páni bratia, vyslovil jeho srdečný pozdrav.“

Shromaždenie jednohlasne zvolalo: „Vivat palatinus! nech žije pán Vesselényi!“

„Páni bratia, teraz nám nič iného nepozostáva, len čakať na rozkazy pána palatína.“

Shromaždení zemani uspokojili sa.

Prešly avšak týždne, ba i mesiace, a rozkazy neprichodily. Bieda v krajine rástla, okrem ktorej každý mal ešte i osobitné starosti, ako na príklad pán Madočanský, ktorý po nezdare ženby svojho syna s Helenkou Oblazovskou zostal zádumčivým a popudlivým. Ani syn, jeho miláček, nebol mu po vôli. „Choď mi s očú,“ hovoril mu, „ty si vo všetkom taký nespôsobník, ako si to dokázal pri svojich náhovorkách. Má to všetko hotové, len to zjesť, a hľa, ani to si nevedel do úst vniesť.“

„Ale, otče môj, veď keď ona…“

„Mlč mi!“ skočil Madočanský synovi do reči; „ani slova viac, lebo ma po celom tele jed prechodí!“

Starý Madočanský mal však ešte trpkejší úder srdca pocítiť. Vymenovanie jeho syna za stoličného notára vždy sa len preťahovalo, a to mu počalo byť zlým znamením. „Ja takýto o stolicu zaslúžilý človek nemôžem svojho syna ani do takého mizerného úradu vtisnúť, to je predsa hanba a posmech!“

Naraz dostal list s veľkou pečaťou, na ktorej bol címer, ktorý poznal ako županov. Radostne lámal pečať, hovoriac pri tom: „No, predsa raz sa učlovečil neboráka Karolka môjho vymenovať!“ Potom čítal, a čím ďalej čítal, tým väčšmi bledla jeho tvár a konečne hodil list o zem a zvolal: „To je predsa hrôza! Môj syn že vraj nemá dostatočnej spôsobilosti pre tento úrad!“ Chytil sa za hlavu a behal po izbe, kričiac pri tom: „A ešte čo! že vraj môj syn je v spojení s akousi zlodejskou bandou, a že kým sa vraj neočistí z toho podozrenia, nemôže byť prijatý do nijakého úradu! Toto je už priveľa! Kto len túto diabolskú myšlienku vymyslel na môjho syna! Môj syn je v podozrení, že drží so zbojníkmi! Ja pri každej príležitosti brojím oproti tejto zbojniči, všetko možné podujal som aj pri stolici, aby niečo urobila na vyplenenie tejto lotrovskej peleše, a môj syn by mal držať s ňou?!“

Sadol si a vložil hlavu do dlaní.

Vtom vstúpil do izby mladý Madočanský a vidiac svojho otca v neobyčajnom položení, prihovoril sa mu: „Otče môj, čo je vám, či vás hlava bolí?“

„Choď mi s očú, ty nezdárnik!“ zareval starý Madočanský.

„Pre Boha, otče môj, čo som vám urobil?“

„Čo si mi urobil? Že nie si spôsobilý ani k tomu mizernému notárskemu úradu. Tam máš na zemi, čítaj!“

Keď mladý Madočanský prečítal list, ostal stáť ani kamenná socha a len po dobrej chvíli preriekol: „Ktože len mohol niečo takého na mňa vymyslieť! A vy, otče môj, azda tomu veríte?“

„Verím, neverím, všetko jedno; najväčšmi trápi ma však to, že vraj nie si spôsobilý.“

„Ani to za to nestojí, lebo v tom ohľade môžem sa s hocikým v stolici merať, to ma len dakto očernil. Aha, už mi čosi napadá! To musí byť omyl s Rožoňovým Ladislavom. O tom sa čosi podobného pošuškávalo.“

„Očistiť sa i tak musíš, len daj pozor, aby si druhého do toho nezamotal a nemal potom galibu, lebo starý Rožoň je rabiátny, ten nežartuje.“

„Nestrachujte sa, otče môj, veď ono to všetko dobre skončí.“

„No, daj Pán Boh; teraz môžeš odísť, rád by som si oddýchol.“ Sotvaže mladý Madočanský odišiel, vstúpil sluha a oznamoval, že sú vo dvore traja vojenskí dôstojníci a že by radi hovoriť s pánom veľkomožným.

„Povedz, aby sa im ľúbilo dnu.“

Do chyže vstúpili traja dôstojníci so šabľami pri boku.

Poklonili sa úctivo a jeden z nich, hrdinského výzoru prehovoril:

„Náš pán kapitán Gergeľ,“ — pri tom slove Madočanský zbledol a chystal sa na pohyb, ako by chcel von utiecť, no dôstojník vytiahol pištoľ a namieril rovno na jeho prsia, rieknuc: „Ani najmenšie hnutie, ani najmenšieho slova okrem toho, čo my budeme chcieť! Opakujem, náš pán kapitán Gergeľ dá vás pozdravovať a pretože je mu známo, že ste sa vy naňho tak mile rozpomenuli pri istej príležitosti, spomenul si aj on na vás, a pretože mali ste úmysel navštíviť ho, predchádza on vás touto návštevou. Spomenul si totižto, že už od viac rokov daň ste nezapravili a on práve teraz nutno potrebuje, tak pre svoju domácu potrebu, ako i na pomoc k nemu sa utiekajúcich chudobných a preto vás žiada, aby ste nám doručili päť sto rýnskych.

Vie on, že veľa nepotrebujete, lebo máte iba jediného syna, náš pán kapitán päť sto rýnskych môže lepšie zužitkovať.“

Madočanský zhlboka vzdychol.

„Nebojte sa, pán Madočanský; nič sa vám nestane, ak zadosť urobíte svojej povinnosti; ostatne môžete k nám prehovoriť ticho, jestli by ste sa však opovážili volať dakoho na pomoc, vtedy, odpustíte, museli by sme aj my, ač neradi, urobiť svoju povinnosť.“

Madočanský ticho odvetil: „Ale to je veľa.“

„Ak by ste okamžite nemohli vyplatiť túto sumu, máme rozkaz povoliť vám osobného zaručiteľa v osobe vášho pána syna, ktorý by šiel hneď s nami.“

„Môjho syna? Radšej vám dám celý svoj majetok.“

„Neviem, pán Madočanský, či by nebol u nás lepšie a bezpečnejšie skrytý, ako vo vašom dome. Ostatne, pane, chytro sa rozhodnite, lebo my nemáme času na márnenie a urobíme ešte aj inde podobné návštevy.“

„A menej nemôže byť?“

„Ani o jediný halier; náš pán kapitán je v tom ohľade prísny a akurátny.“

Madočanský otvoril stolík a napočítal žiadanú sumu.

„Ďakujeme úctivo; ale prosili by sme vás ešte o jedno, my sme sa trochu opozdili a preto musíme ďalšie návštevy trochu chytrejšie porobiť; teda ráčte byť tak dobrý a rozkážte svojmu kočišovi, aby zapriahol do koča a odviezol nás na hodinku cesty. Pravda, netreba mi dokladať, že inšie mu nesmiete hovoriť, len aby zapriahol a odviezol nás ta, kde budeme chcieť. Okrem toho budete tak láskavý a odprevadíte nás na krátko z domu.“

Madočanský chcel volať na sluhu, no vtom upozornil ho jeden z troch dôstojníkov:

„Teraz pištoľ schovám, ale v tú chvíľu, ak by ste chceli so sluhom inšie robiť, i vám i sluhovi hlava odletí, čo by nám ostatne bolo nemilé.“

„Čo rozkážu, pán veľkomožný?“ pýta sa sluha.

„Zapriahni do koča a týchto pánov povezieš, pokiaľ budú chcieť, ale ponáhľaj sa.“

„Na službu,“ riekol sluha a šiel.

„Vidíte, pán Madočanský, my sme nie takí zlí ľudia, ako nás svet robí; my nikomu neublížime ani za mak, keď sa neprotiví nášmu predsavzatiu. Hľa! i tieto peniaze nezostanú nám, ale zväčša rozdelia sa medzi chudobnými. Urobili ste aspoň dobrý skutok, ináč by tieto peniaze bez úžitku doma plesnely.“

No Madočanský nebol veľmi spokojný s týmito dôvodmi a čakal len skôr vyprevadiť svojich hosťov.

Keď koč zastal pred dvermi, riekol dôstojník:

„No, pán Madočanský, buďte tak láskavý nás vyprevadiť,“ a nečakajúc odpovedi, vzal ho pod pazuchu a kráčal s ním von. Druhí dvaja dôstojníci stúpali za nimi.

Keď boli ušli asi pol hodiny cesty, riekol vodca výpravy k Madočanskému: „Pán Madočanský, nechceme vás už ďalej unúvať, dosť vám to už bude na zpiatočnú prechádzku.“

Madočanský sišiel s koča a vracal sa domov. Vodca výpravy kázal ponáhľať sa, bo že sa opozdili. Kone letely s vetrom o závod. Vodca kázal k prievozu uháňať. Netrvalo to ani pol hodiny a boli tam. Skočili s koča a vodca strčil kočišovi do ruky dobré zprepitné s vyslovením opätného poďakovania pánovi. Kočiš vracal sa domov, títo však stratili sa za Váhom bez stopy.

Madočanský zavrel sa do svojej chyže a zunovaný hodil sa do lenošky. Nevedel si vysvetliť, či to skutočnosť a či to sen, čo sa s ním behom jednej hodiny stalo. Pritom všetkom predsa cítil akúsi spokojnosť, že sa takým spôsobom striasol nemilých hosťov. Či pre hanbu a či pre strach o tej udalosti nikomu nehovoril.

*

Život v dome Oblazovských bol úplne jednotvárny. Starý Oblazovský bol málomluvným, pritom popudlivým a najväčšiu časť dňa strávil pri svojich prácach. Domáca pani mala väčšiu starosť o svoju dcéru, keď ju videla trochu bledšiu a smutnejšiu. Tak prešly dni a týždne.

Tu jedného dňa bolo počuť krik, spev, výskanie a smiech po dedine. „Čo to? čo to?“ spytuje sa každý a beží pátrať po príčine. Naprostred dediny bolo vidno tancovať dvoch mladých Cigánov a jednu Cigánku, skákať a rozličné fígle a smiechy vyvádzať. Všetko sa na nich smeje, staré i mladé a tak ide celá procesia dom od domu; keď vyskáču, Cigáni pýtajú almužnu. Teraz hrnie sa všetko do domu Oblazovských. Tu Cigáni začali najprv spievať a potom pustili sa do divokého tanca. Na takýto hluk vybehlo nielen služobníctvo, ale i domáci pán s paňou, aby videli, čo sa to robí, a vidiac to Oblazovský, s veľkým hnevom vykríkol: „Preč s tou háveďou, pakujte sa von!“

Tu jeden z Cigánov sa ozval: „Prosíme ponížene, my budeme trochu komédiu robiť ža grajčiarek, ža grajčiarek.“

„Ja nepotrebujem nijakej komédie, preč odtiaľto!“

„Prošíme ponížene, pán velikomožný, pán ošvietený, nech sa neráča hnevať, my jim ništ neukradneme, my šme štatoční ľudia, počtive ša živíme š tančom a komediou.“

A ani sa už nestarali viac o vyháňanie, ale začali vyvádzať svoje krkolomné kúsky.

Nemohol odolať ani zasmušilý Oblazovský a najprv začal sa len pod fúzy usmievať a konečne pustil sa do hlasitého smiechu, čo bol opravdový zázrak, lebo prešlo veľa týždňov, čo sa ani dosť málo nezasmial. Na tento všeobecný smiech vyšla i Helenka zo svojej chyže, a vidiac smiať sa aj otca, nemohla sa na tom dosť vynadiviť.

„Dosť už, dosť!“ zvolal Oblazovský.

Cigáni prestali. Hneď ozvala sa potom Cigánka:

„Proším ponížene, pán velikomožný a ošvietený, teraz budeme tančovať nový taneč, dvaja na dvoch nohách,“ a obrátiac sa k jednému z Cigánov, skríkla: „No, poď šem a chyť ša, Lačko!“

„Hneď, Ilonka moja!“ odpovedal cigáň.

Tanečníci pochytili sa, stanúc si každý len na jednu nohu a začali tak tancovať, čo vyvolalo nový všeobecný smiech medzi prítomnými. Cigáni zostali však vážnymi, ako by konali nejakú vážnu prácu.

Keď dotancovali, vykríkol druhý Cigán: „Ilonka! Ilonka! počaruj, povešči voľačo týmto velikomožným a ošvieteným pánom!“

„Ja nepotrebujem nijakého veštenia, tu máte, — podával im niekoľko krajciarov — a choďte preč!“

Cigánka sa však nedala odstrašiť:

„Pán ošvietený, ja viem aj ž tvári čarovať,“ a priblížiac sa smele k Oblazovskému, pozrela mu do očú: „Vy máte akúsi žalošť na šrdči, ale to prejde, len majte trpežlivosť. Aha, už viem! Vy by šte radi vašu prinčežnu, hen tú, krášnu ako čišárovna, vydať, a ona ešte nechče. No, netrápte ša, aj to prejde!“

Táto reč pomiatla Oblazovského a on zadivene pozrel na Cigánku. Po chvíli chcel to zatrieť a okríkol ju „Netáraj a pakuj sa!“

„Ja netáram, proším ponížene, ale pravdu hovorím. Poveščím aj paničke prinčežnej,“ a hneď ako vietor priletela k Helenke a prv, než sa táto nazdala, už bola jej ruka v ruke Cigánkinej.

„Ó!“ vykríkla Cigánka, „váš mladí páni veľmi ľúbia.“

Helenka sa zapálila, uťahujúc ruku.

Cigánka ako by sa bola trochu zamyslela, na čo ju Cigán, ktorý s ňou tancoval, okríkol: „Ilonka, nože hovor!“

Čuš, Lačo, čo ty tomu rozumieš! Muším čiarky prežerať!“

Tieto mená boly nápadné Helenke; upamätaly ju na Lacíka a ona teraz už ponechala svoju ruku v ruke Cigánkinej. Táto veštila ďalej:

„Ošvietená prinčežná, vy šte mala dvoch pytačov, ale šte ša ani za jedného nevydala.“

Otec, matka i dcéra významne pozreli na seba.

„Jeden nad tým veliče žiali a druhý ši ž toho nič nerobí. Obidva šú ž tejto krajiny, ale jeden pred vodou a druhý ža vodou. — Hm, hm! Vy ša veľmi ťažko vydáte, ale predša ša konečne vydáte. — Hm! Tu vám škoro šmrť štojí, — no žaš pošteľ — dobre je, vydáte ša a tuším predša ža jednoho ž tých, no a potom budete šťaštná, aj vaši ošvietení rodičia.“ Veštkiňa pustila Helenkinu ruku.

Oblazovskému bolo toho všetkého už až priveľa a preto obrátil sa k Cigánom a riekol: „Choďte, choďte už preč!“

Títo len stáli a jeden vytiahol z vrecka hodinkovú retiazku, druhý fajku, hovoriac pri tom: „Prošíme ponížene, nech ši toto kúpia, to šme našli a lačno im to dáme.“

„Preč odtiaľto!“ kričal Oblazovský.

„Ale, prošíme ponížene, nech ši len obžrú, aké je to pekné, krášne!“

To zlákalo aj domácu paniu a ona šla obzrieť predmety, ktoré Cigáni ustavične ponúkali a chválili.

Medzitým Cigánka podala Helenke obrážtek, ticho hovoriac k nej: „Panička, šchovajte ši tento obrážtek, a podívajte ša naň, len keď budete šamotná. Pamätajte na Lačka, on ša dobre má.“

Helenka skryla obrážtek a chcela čosi povedať, ale Cigánka položila prst na ústa, hovoriac: „Buďte ištá, že je to všetko pravda, čo som veštila. Ale proším ponížene o pár grajčiarikov,“ a vystrčila ruku.

Helenkina matka ju vyplatila a Cigáni sa prestali jednať.

„No, žatančujeme ši ešte trošku a poďme ďalej,“ povedala Cigánka.

Tak sa aj stalo a s tancom, krikom a smiechom vyrútila sa hŕba ľudí zo dvora a poberala sa ďalej.

Helenka, sotvaže vbehla do chyže, vytiahla obrážtek, pozrela naň a mala pred sebou podobizeň svojho Lacíka. Za obrázkom bol prilepený lístok. Rozpečatila ho a čítala s rumencom na líci. Potom radostne zvolala: „No, chvála Bohu, teda dobre sa mu vodí! Verný mi je a zostane! I ja večne!“