ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo krásne májové ráno. Ako milostná tvár slnka nebeského dotkla sa zeme, prebudila sa celá príroda z nočného sna. Trávička a poľné kvietky pozdvihovaly svoje hlavičky a k nebesám obracajúc ich, ako by slzavým zrakom, s rosou nebeskou na hlávkach svojich, ďakovaly tvorcu nebeskému. Stromovie, v krásnej zelenosti odeté, pohýbané slnečnými papršlekmi, tiež úctivú poklonu robilo svojmu tvorcovi za svoj vzrast a svoje vekové bytie. Živočíšstvo, zobudené z meravého spánku, počínalo svoj denný spôsob života. Pracovitá včielka už bola v úplnej svojej práci, s kvietka na kvet preletujúc s veselým bzučaním a sbierajúc sladký med pre svoju rodinu i pre tak často nevďačného človeka. Tu i tu zabrčal májový chrústik. Mravček pilne počal sa brať k práci a snášať do svojho kopčeka to, čo mu nakladal denný poriadok. Nebeské vtáctvo začalo svoj neprevýšiteľný orchester spevu vo všetkých nuanciách tónov. Slávik dospevoval svoju včasno-rannú pieseň a modlitbu svoju. Tu sa z okolitých dedinôk ozve cengot ovečiek, ktoré so žalostným bľakotom, že majú hlad, ponáhľajú sa za svojím pastierom. Nechybuje ani ozývanie sa pastierskej trúby, ktorá svojím rýchlo dudlikajúcim vreskom súrne ponúka gazdinky a hospodárky vyháňať vyhladované volky, kravy a teliatka za ním na zelenú pašu. Nezadlho z dedinských chrámových vežičiek volajú vážne zvony „Cingi, cingi, bombi, bambi!“ ako by hovorily:

A tu dedinské domky otvárajú sa a nábožné ženičky, dietky a vážni starcovia ponáhľajú sa do chrámu božieho vzdávať chválu Bohu za šťastne prežitú noc a prosiť jeho milosť o požehnanie a zdar denných svojich prác. Keď sa obzreme po domoch roľníkov a panských hospodárskych dvoroch, všetko je v pohybe, roľníctvo a služobníctvo vychádza k svojim denným prácam na pole, role, lúky a záhrady.

Taký pohyb pozorovať aj na dvore pána Oblazovského, v dedinke B…, blízskej dediny S…, bydliska to pánov Č…. Jeho dvorský vydáva rozkazy, aká ktorého sluhu bude dnešná práca, napomína k pilnosti, svedomitosti a vernosti, hrozí nedbalým trestami a s tým vystrája ich z panského domu.

Dom pána Oblazovského, pravda, nijako nemohol sa rovnať kaštieľu pánov Č…, je to skromné, prízemné stavisko, ale úhľadné a zariadené pre potrebu menšej zemianskej rodiny. Veľké obloky, opatrené dutými mrežami, hlavné priečelie do ulice a bočné obrátené do záhrady s patričnými vchodmi. Všade vidieť čistotu a poriadok, lebo pán tohoto domu je veľmi prísny a domová pani neznesie ani najmenšiu nečistotu vo dvore a v svojom dome.

Služobníctvo už je všetko na nohách. Panstvo, zdá sa, že je ešte pohrúžené v spánku, aspoň vo svetliciach panuje úplné ticho.

Poďme do záhrady: táto je rozdelená na dva hlavné oddiely, na záhradu kuchynských zelenín a ovocných stromov a na kvetinovú záhradku; nazadku záhrady je diel vysadený divým stromovím, menovaný „malým parkom“.

Zeleniny a kvetiny nachádzaly sa ešte len v prvom útlom vývine, ale znať sa dalo zo všetkého, že sú rukou znalca obrábané a opatrované.

Keď sa obzreme po záhrade v tento ranný čas, nevidíme tu z ľudských bytostí len jedno mladé svieže dievča, ktoré pri hriadke kvetín pilne a zručne nakláňajúc sa okopáva útle kvetinky. Chceme ju z tvári poznať: čo a kto a aká je? S tejto strany odkiaľ my hľadíme, je to nemožné, lebo obrátená je k nám chrbtom, a hoci tu i tu zdvihne hlávku, pozerá iba pred seba, a síce dlhým pohľadom, ako sa zdá na ohradu záhradky. Ostatný raz zdvíhajúc od práce hlavu, ticho zašeptala: „Ešte nie je tu?“ No dlhšie sa dívajúc, chytro odhodila motyčku a zašeptajúc: „už je tu,“ chcela práve rýchly skok urobiť k ohrade, lež spamätujúc sa, zastala a obzrela sa nazad ku vchodu domovému, iste preto, či ešte nik nie je vonku z panstva. Je to dievča 17-18 ročné, čistá blondínka. Tvár viac okrúhla než podlhovastá, bielučká ako ľalia, očká modré s bledogaštanovými obrvami, noštek malý, rovný, ústa malé s červenými, mierne vyvinutými perami, briadka okrúhla s jamkou naprostriedku; postava stredná a štihla. Ako zbadala, že okrem nej nie je nik v záhrade, sťa srnka popreskakovala hriadky a už bola pri ohrade, nad ktorou vyčnievala hlava mladého muža.

„Tu si už predsa raz, Janík môj! Čo som sa ťa navyzerala!“ Toto mohol počuť i druhý poslucháč, ako tiež:

„Duša moja drahá, nemohol som prv; dnes veľmi mnoho roboty u nás.“

Potom nastal tichý šepot: čo hovorili, to len oni sami vedeli, a keby to i bol kto počul, ťažko by bol z ich len im známych výrazov úplný smysel ich rozhovoru vyrozumel.

Motyčka už dlho ležala na kvetinovej hriadke nepohnute, tak ako ju rúčka robotníčky v návale radostného pocitu bola odhodila, a Hanka, lebo to je jej meno, ako prikovaná vždy ešte stojí pri ohrade, pilne načúvajúc, čo jej milenec, lebo to iste bol ten Janík, ľúbeho alebo vážneho jej vykladal. Jej celý ostatný svet bol ako mrtvý, keď k uchu jej zaznieval hlas jej srdcu drahého mladého muža. A preto sa ani neobzrela, keď dvierka záhradné zavŕzgly a do záhrady lahodným krokom vkročila domová panská dcéra, ako už vieme, v okolí všeobecne známa krásavica. Zvláštny to milostný zjav. V ľahkom rannom rúchu ako by víla horská ľahkým krokom hupkajúc pobežkávala k milovaným hriadkam kvetinovým. Postava viac než prostredná, štihlá, driečku tenkého, súmerného, tvári podlhovastej, pleti mierno barnavej, očú modrých, vlasov s tlstými vrkočmi gaštanových, pri tom 16-17 ročná, a máte obraz, ktorý každého cítiaceho muža pohľadom svojím očarovať musí.

Priskočiac k hriadke, kde Hanka okopávala, vidí s podivením ležať motyčku a hriadku ešte málo pookopávanú. Trochu sa jej líčka zrumenia a ona sama k sebe prerečie: „Ale kde je táto Hanka? a jak málo ešte dnes pokopala!“ Obzerá sa vôkol a nevidiac nič, počne kričať: „Hanka! Hanka! Kde si?“ Vtom obzre sa v tú stranu, kde Hanka pri ohrade stála, zazre ju, keď rýchlo ako poplašená srnka odskočí od ohrady a s druhej strany hlava mužská nad ohradou sa stratí, a vyrazí pre seba viac s ľútosťou než s mrzutosťou: „Hľa, ona zasa s ním!“ Hanka vidiac, že to iba panna Helenka, vo svojom strachu utíšila sa a so sklopenou hlavou prikročila k mladej veliteľke svojej.

„Ale pre Boha, Hanka, čo ty to robíš? Hľa, hriadka ešte len započatá kopať a slnko už tak vysoko! Čo si tam robila pri tej ohrade? Mne sa zdá, že tam s druhej strany bol akýsi chlap. Kto to bol a čo tu chcel?“

Hanka ešte vždy so sklopenými očima ticho a váhavo odvetí: „Milosť, odpustite, panna Helenka, to bol môj Janík Trnka z dvora pána Č…“

„Teda už tvoj Janík?“ nechtiac tíško vzdychla Helenka a ako by sa spamätala, trocha vážnejším hlasom doloží: „Teda ty už i vo dne zanedbávať budeš pre svoje milostné pomery s kadejakými cudzími mužmi svoje povinnosti a práce?“

„Prosím úctivo, ja s nikým okrem Janíka nijaké pomery nemám, a to je veru v každom ohľade čestný, statočný človek, a nie dáky cudzí muž, ale mne od malička dobre známy, ako statočných rodičov remeselníckych syn, toť hen z Bobrovníka pochodiaci. Preto prosím…“

„No, dosť, Hanka, nepotrebujem ďalšej rozprávky o ňom, i mne je dosť dobre známy. Ale čože si s ním mala a to tak dlho hneď z rána rozprávať?“

„Odpusťte, prosím, on mi všeličo vážne rozprával, a to i také,“ — doložila s dôrazom — „čo týka sa i vás, panna Helenka, a preto som tak dlho jeho reči počúvala.“

„Že čo sa i mňa týka?“ chytro skočila jej v reč Helenka, a nechtiac zarumenila sa. „Čože to môže byť? To by som predsa rada vedela!“

„No ja vám to hneď všetko rozpoviem. Prišiel mi oznámiť, že u jeho pánov dnes veľmi mnoho jakýchsi vážnych hostí čakajú a preto že sluhovia veľmi mnoho roboty a behania majú.“

„Čo mňa do hostí pánov Č…?“

„Prosím úctivo, panna Helenka, ale,“ — — a pri tom významne pozrela na svoju veliteľku — — „ta má prísť i pán Rožoň z Mitíc!“

Helenka ešte väčšmi sa zarumenila a hľadiac svoje rozpaky zakryť, s napodobenou ľahostajnosťou odvetila: „Nuž a čože ma je do Rožoňa?“

„Hja, veď vraj i mladý pán Rožoň má prísť na tieto strany.“

Na to už Helenka zostala ako pivonka červená.

Hanka si tú poslednú zprávu sama na svoju päsť doložila, chtiac svoje rozpaky šibalským spôsobom preniesť na svoju veliteľku, a vidiac, že sa jej to podarilo, tým smelšie si počínala.

„Ah, a veru je to krásny, mladý pán! Jeho postava vysoká, štihlá, jeho pohybovanie ľahké, jeho pohľad prívetivý, a pri tom jeho čierny mladučký bajúz, jeho oči čierne ako tie trnky, jeho reč milá, vľúdna, srdečná. Ó, iste, na ktorú ten okom svojím pozre, tej ten pohľad úprimný a prenikavý musí utkvieť až v samom srdci. Nezaľúbiť sa doňho nie je možno.“

Tak bez prestania rečnila, že nebolo ani možno pretrhnúť ju v reči. Ostatne bolo to práve pre Helenku vhod, lebo za ten čas ona vyslobodila sa z rozpakov a už teraz mohla trocha chladnokrevnejšie odvetiť:

„Naposledy myslíš, ty pošetilé dievča, že som sa i ja doňho zaľúbiť musela, keď niekoľko ráz u nás bol?“ odvetila s úsmevom Helenka.

„Veru by nebol ani div, milostná panenka: lebo ako na celom okolí nie je krajšej devy, ako ste vy, tak iste nie je krajšieho, ľúbosti ženskej hodnejšieho, ako je mladý pán pána Rožoňa.“

„Choď, choď, ty pochlebnica!“

„Ja naskrze nepochlebujem, ale číročistú pravdu hovorím. Ej, bol by to za krásny párik, ba by ho nie na okolí, ale v celej uhorskej krajine nenašiel.“

„No dosť tých bláznivých rečí, bo ty by si mi ho tuším už nasilu na krky hodiť chcela.“

„Ó, ja nie, nie je toho naskrze treba, lebo takej krásnej, peknej, dobrej, milostnej panne, ako ste vy, nie je potreba násilne priťahovať srdcia mladých pánov, tie tak samy od seba po vás túžia, ako to božie stvorenie za teplým slnkom.“

„Hahaha! veď ty mi tu ako zaľúbenec výrečnými slovami ľúbosť vyjavuješ! Naposledy by si ma chcela presvedčiť, že i ten mladý Rožoň je do mňa zaľúbený?“

„Ó, milostivá slečna! Dajte sa aj o tom presvedčiť.“

„Hanka moja, čo ty všetko vieš, alebo lepšie, vedieť sa domnievaš! Snáď že bol dva, tri razy u nás, a z toho možno usudzovať, že by bol už do mňa zaľúbený? Veď k nám i mladý Madočanský chodieva, a to ešte častejšie než Rožoň, nuž naposledy by musel i ten byť už zaľúbený do mňa?“

„Nepochybujte ani o tom; ale toho by som vám veru nedopriala. Nie je síce výzoru nepríjemného, ale pre mňa má on čosi odstrkujúceho. Je veľmi pyšný, o sebe mnoho mysliaci a má čosi takého za ušima, čoho sa musí každá ženská obávať, aspoň by sa obávať mala.“

„Neboj sa, Hanka moja,“ smiala sa vesele Helenka, „veď neidem sa mu ešte na krk hodiť a vôbec nie je tu ešte reči o mojom výdaji.“

„Prečo by nemohlo byť?“ s podivením spytuje sa Hanka. „Hoci vek ešte nesúri, bo veď ešte ako len dnes z oka božieho vypadnuté neviniatko v celej útlosti mladistvej krásy vyzeráte, ale predsa už také, že o výdaji reč byť môže, najmä keď toľkých vohľačov máte. Lebo je to skutočná pravda, čo svet hovorí, že kto si mnoho preberá, ten si ľahko preberie. Najlepšie hneď od kraja brať, čo nám prvá šťastná chvíľa donesie a čo prvý rumenec a prvé klopanie srdca pri prvom pohľade nám vylúdi.“

„No, teba by si mohly všetky mladé dievčatá, ba aj všetci mladí ľudia vyvoliť za nahovárača: poznať, že máš už v tom skúsenosť. Ty si tiež hneď prvého, ktorý sa ti naskytol, za milenca, a keď ho už svojím Janíkom voláš, teda i za svojho muža vyvolila?“

„On sa mi tak, milostivá slečna moja, ako vy hovoríte, len slepo nenaďabil,“ odvetila trocha urazená Hanka, „ale po dvojom, trojom videní city naše sa stretnuly, on mňa rád videl a ja jeho tiež. A od tých čias ja som mu úprimne oddaná a nechcem nikoho iného na svete za muža ako jeho, a presvedčená som, že on tiež žiadnu inú nechce. On mi istotne sľúbil, že len čo tieto neisté, búrlivé časy prejdú, vezme si ma, a budeme alebo spolu dakde v panskom dome slúžiť, alebo si sami živobytie zavedieme; lebo on je aj remeselník a ja si tiež len dačo k spoločnej živnosti prispievať môcť osobujem. No a musíme dať i na Pána Boha porúčať, lebo ten robí z bohatého chudobného a z chudobného bohatého. Kto v neho dúfa a príkazy jeho plní, pri vernom plnení svojich povinností nikdy ho neopustí, ale tam ho požehná bohate, kde sa toho najmenej nazdá.“

Reči tieto tak úprimne zo srdca pochodiace urobily veľký dojem na Helenku. Preto i ona vážne odvetila:

„Pekne hovoríš, Hanka moja, a verím, že i tak myslíš a iste pri takýchto úmysloch so svojím Janíkom šťastná budeš. To by som ani nebola myslela, že pri svojej ináče priveselej povahe máš predsa taký hlboký náboženský cit!“

„Ó, drahá slečna Helenka, to mi moja drahá matka — Pán Boh jej daj večnú slávu — do srdca môjho vštepila, a keď ma ostatný raz vystrájala do sveta, tie slová mi ako sprievodčieho na ceste života vyslovila: „Boj sa Boha, Boha sa dokladaj a chráň sa zlých ľudí, a Boh ťa neopustí.“ Od tých čias som ju viac nevidela, už tam tráva rastie na jej hrobe,“ a slzy ju zalialy.

„Vidíš, Hanka moja, ako ma tie tvoje reči akosi tesklivo nalaďujú a zdá sa mi, že si ty pri svojom chudobnom, služobníckom stave šťastnejšia ako ja.“

„Ja šťastnejšia ako vy, vyznačená bohatstvom, rodom, krásou, láskou rodičovskou a popredných mladých pánov náklonnosťou?! Ako by to bolo možné? Vy snáď sami nechcete si dopriať toho šťastia, ktoré vám sám Pán Boh milostivý ako by do lona vsýpa. Vyvoľte si toho, ktorý srdcu vášmu najmilší je a istotne pocítite to blaho, ktoré len dve vzájomne sa milujúce duše môžu pocítiť!“

„Tebe to ľahko hovoriť. Ty si môžeš svojmu Janíkovi povedať ,môj Janík‘. Ja by som na príklad, keby sa mi mladý Rožoň tak ľúbil, ako tebe tvoj Janík, nemohla mu povedať ,môj Lacík‘. Pri vyslovení toho zčervenaly jej líčka.

„A prečo by ste nemohli, keby ste chceli?“

„Preto, Hanka moja, že to tak nejde v takých panských domoch našich, ako u vás, a potom, veď by to ani s druhej strany on sám nežiadal.“

„Akože by si nežiadal, milostivá slečna; veď keď ste tu pod hen tým stromom posledne na lávke spolu sedeli, takým nevýslovne milostným zrakom pozeral na vás, že sa zdalo, ako by tie oči svoje vám až do duše a srdca ponoriť chcel. On tu tak pri vašom boku sedel, ako by sa nikdy nechcel od milostnej osobnosti vašej odlúčiť.“

„Ah, Hanka, to sa tebe len tak pozdávalo, keď si snáď na svojho Janíka myslela. No i mne sa zdalo, že bol trocha zamyslený, lebo len ako zo sna odpovedal na moje otázky. Ja som sa ho pýtala, ako sa má jeho otec a matka a on mi po chvíli odvetil: „Ja sa tu najblaženejšie cítim.“ Až keď som sa ho so smiechom opätovne opýtala, krátko odvetil: „Ďakujem úctivo, dobre.“

„Verte, milostivá slečna,“ rečie ďalej Hanka, „dôvera dôveru budí; keď raz dôverne jeden druhému vraveť budete, uvidíte, že nájdete i tie najdôvernejšie výrazy.“

„No, to predsa tak nejde, ako ty hovoríš; tu sú moji milí rodičovia, čo by ti na to povedali?“

„Vaša pani matka je stelesnený anjel; ona iste citu čistej vašej lásky a šťastiu života vášho odpierať nebude. No a pán otec, ako múdry pán, ten si dva razy rozmyslí, aby jediné dieťa nešťastným urobil.“

„Hja, múdry pán, ale spolu aj prísny a vo svojich úmysloch nezvratný, a čo najviac, nie je priateľom Rožňovcov; už skôr Madočanskovci sú mu príjemnejší; mne ale nie.“

Vtom počuť volanie: „Helenka! Helenka! dieťa moje, poďže sem!“

Obrátiac sa k domu, videla svoju matku stáť na prahu dvier. Bola to pani vo veku asi päťdesitich rokov, nadmieru milého pohľadu, prezradzujúceho dobrosrdečnosť, úprimnosť a materinskú pečlivosť.

Helenka sa rýchlym krokom ponáhľala za hlasom matkiným, keď prv viac pošepky preriekla k Hanke: „Nože, nahraď zanedbanú prácu, a zostaň mi vernou a dôvernou.“

„Neráčte pochybovat,“ odvetila Hanka.

„Dieťa moje,“ riekla matka ku svojej dcére, „čože robíš tak dlho tu v záhrade? Veď si ešte ani neraňajkovala a ani nie si ešte primerane oblečená.“

„Ah, drahá mamička moja, tento utešený, krásny májový deň vyvábil ma sem do tejto záhrady a tu som sa nemohla odlúčiť od toho čerstvého, balzamovou vôňou voňajúceho vzduchu. Tu sa tak dobre, tak ľahko, tak blažene cíti človek; no a tiež chcela som dať trochu pozor na Hankinu prácu.“

„Všetko dobre, dieťa moje, ale veď čas uteká, poď poraňajkovať a potom treba nám aj o inom rozmýšľať.“

Z pripravených raňajok požila Helenka veľmi málo, lebo jej duša bola všakovými myšlienkami preplnená.

„Helenka moja, tak čerstvo daj sa do preobliekania, lebo je veľmi možná vec, že prídu dnes k nám vzácni hostia; tvoj otec je dnes povolaný od pánov Č… k obedu, okrem mnohých druhých hostí, a tu možno, že pri svojom návrate daktorých k sebe povolá.“

„Dobre, dobre, mamička moja, hneď to bude; len mi povedzte, ktoré šaty by som si mala obliecť.“

„Mne sa zdá, že tie zelenkavé ti veľmi dobre svedčia.“

„To mi aj mladý Madočanský nedávno povedal, ale ja tie práve nemám rada.“

„Nuž teda vezmi modré.“

„Veru tie radšej.“

A vojdúc do vedľajšej izby, vo chvíli za pomoci svojej chyžnej bola preoblečená.

Po malej chvíli predstúpila pred svoju matku s príjemným úsmevom: „No, matička moja, ľúbim sa ti v týchto šatoch?“

„Dieťa moje, ty sa mi v akýchkoľvek šatoch ľúbiš, ale v týchto si veru zvláštne driečna.“ A odvrátiac sa od nej zakrývala slzy materinskej radosti nad podareným dieťatom svojím.

„Čo sa odvraciaš odo mňa, mamička moja?“

„Ja sa neodvraciam od teba, ale pozrela som do okna, či už dakto k nám nejde. Buď len opatrnou v rečiach svojich v prítomnosti hosťov, lebo od teba mnoho očakávať budú, keď si z toho učenia nedávno prišla, a daj si záležať v rozhovore v nemeckej reči, aby videli, že si nebola nadarmo na cvičení.“

„Nestaraj sa o nič a najmenej o nemeckú reč, ja som v nej zbehlejšia ako všetci tí okolití páni a panie, ktorí veru najlepšie len v svojej slovenskej reči vedia sa vysloviť. Ostatne na tom nie je ani mnoho. Načo tá nemčina, keď tu v celom kraji našom niet ani jedného rodeného Nemca. Ale dovoľte, mamička moja, ja idem zasa trocha do záhrady, aby som tam trocha kvietkov do pohára natrhala,“ a už ako vietor vybehla z chyže a vbehla do záhrady, kde Hanka pilne svoju prácu konala.

V tom okamžení, ako Helenka vbehla do záhrady, na ľahkom koníku vjachal do dvora mladý jazdec v ľahkom jarnom obleku; keď sa prizrieme bližšie, poznáme v ňom podľa opisu Hankinho mladého pána Rožoňa. Skočil s koňa, oddal ho tam prítomnému sluhovi a vbehnul do izby. Domová pani ho úctivo privítala a on jej srdečne pobozkal ruku. Po obyčajných otázkach na zdravie a tomu podobne on prudko vyrazil: „A slečna Helenka nie je doma?“

„Ó, áno,“ rečie s úsmevom matka, „len trocha do záhrady vybehla kvietky sbierať.“

„Dovolíte, milostivá pani, aby som ju vyhľadal?“

„Prečo nie; len mi ju čoskoro sem doveďte.“

On na ostatné slová ani pozor nedal a vo chvíli bol v záhrade.

Helenka, keď začula blížiace sa ľudské kroky, trhla sebou, zdvihla obličaj, a tu stál preď ňou mladý človek, pohľadu tak úprimne srdečného, že sklopiac oči zarumenila sa.

„Dobré ráno, slečna sestra Helenka! Teda hneď zrána v robote?“ a podal jej podľa obyčaje svoju pravicu.

„Ďakujem, pekne vás vítam; no nie je to už tak zrána a robota to tiež nie je nijaká, je to moja najmilšia zábava,“ a tiež podala mu snehobielu rúčku svoju.

„Hja, kvietok krásny len s kvietkami sa môže zabávať, to je isté.“

„Nie sú tu ešte krásne kvietky; nie je tomu ešte čas, aby sa boly mohly cele vyvinúť.“

„Ó, niet krásnejšieho ako je ten, ktorý stojí predo mnou.“

Zarumeniac sa vetí ona: „Pán brat, nemyslela som si o vás, že znáte tak po veľkomestsky pochlebovať.“

„Slečna sestra moja, to nie je nijaké pochlebovanie, len nedostatočné označenie pôvabu toho kvietka, ktorý stojí predo mnou.“

„Ten kvietok nestojí pred vami, lež nachodí sa v ruke mojej,“ a s tým podala mu peknú sirôtku, aby urobila koniec reči v tomto smere. „To je, pravda, pekný kvietok?“ doložila.

„Z ruky vašej iste musí byť všetko pekné a mne dvojnásobne drahé,“ povedal Rožoň a zatknúc si kvietok na ľavý bok kabáta, doložil: „Tu nech srdce moje raduje sa nad týmto prevzácnym dárkom.“

„Bude sa vám ľúbiť ukryť sa pred pálčivosťou slniečka pod tienisté stromovie?“ riekla Helenka, odvracajúc reč od tohoto predmetu.

„Ó, iste, iste! Dvojaký oheň by ma neomylne spálil!“

„Hľa, tu je oveľa príjemnejšie,“ začalo dievča.

„Neomylne, kde ste vy, tam je vždy a všade príjemne a menovite mne je najpríjemnejšie.“

„Ale kde ste sa tu vzali u nás? Veď som počula, že máte ísť dnes s pánom otcom k pánom Č…?“

„Môj otec išiel ta, ale ja tam nemám roboty. Aby som vás mohol vidieť, povedal som otcovi, že vybehnem do Trenčína kadečo pokúpiť. Po chvíli musím jednako len vybehnúť do Trenčína, lebo otcovi slovo povedané zadržať musím; on netrpí dvojjazyčnosť.“

„To je pekná ctnosť, slovo držať; s tým sa i tak páni chlúbia, ale často len chlúbia.“

„Myslíte, že aj ja patrím do ich počtu?“

„To nemyslím, veď nemám k tomu príčiny.“

„Na mojom slove vám teda nič nezáleží?“

„To nehovorím, len to, že som k tomu posiaľ nemala príčiny.“

„A nežiadate si mať príčinu?“

„Nerozumiem, čo s tým mienite.“

„Ja by som rád svoje slovo dal vášmu srdiečku do zálohy, aby vám tam ostalo na veky!“ vyrazil Rožoň srdečne, ohnivo.

Deva sa zachvela, srdce jej počalo prudko biť, prsia sa dmuly, nebola schopná slova. Sklopila zrak a zamlčala sa.

To zamlčanie zdalo sa mu byť dobrým znamením a preto ohnivejšie počal dorážať:

„Áno, slovo moje nikdy nezrušiteľné, že vás nevýslovne milujem a milovať neprestanem až do svojho ostatného vzdychnutia; a s týmto svojím slovom, z duše pochádzajúcim, chcel by dušu svoju, srdce svoje a všetky city a smysly svoje preliať do duše vašej a srdca vášho, aby z nich iba jedna duša a jedno srdce ostalo a žilo. Rozumiete, drahá deva moja?“ I pritúlil sa bližšie k nej a chytil jej trasúcu sa ruku, ktorú ona zasa tichučko si vytiahla, mimovoľne vzdychnúc.

Nastala trápna chvíľa: obidvaja zamĺkli. Keď sa však Rožňove rozochvené city trocha utíšily, prehovoril opäť k Helenke:

„Mám si toto vaše mlčanie k svojmu prospechu a či snáď k svojej zhube vysvetľovať?“

Ona vzdychnúc, sklopila svoju hlávku.

„Ale pre Boha, majte milosrdenstvo so mnou, ľúba deva, a aspoň mi už odpovedajte dačo, lebo toto vaše mlčanie je pre mňa ťažké.“

Deva tíško riekla:

„Prosím, netrápte ma.“

„Ja vás trápiť, ktorý hotový som za šťastie života vášho všetko, čo mám, i vlastný život obetovať? Moje reči, moje blúznivé vystupovanie vás iste trápi. Ó, to si duša moja žiadať nesmie, čo by sa i sama zničiť mala.“ A pomaly sa odťahujúc doložil: „Vy, dobrá duša, len z milosrdenstva ste mlčali, aby ste nemuseli záporným slovom navždy rozorvať moju dušu? Už rozumiem a musím i chcem odstúpiť a nekaliť nevinno-rajský tok života vášho!“ I vstal a sberal sa k odchodu.

Toto jeho hnutie účinkovalo na ňu ako šibnutie čarovného prúta a ona, trhnúc sebou, zdvihla hlávku svoju a zrakom takej nežnej, čistej a úprimnej lásky pozrela naňho, že ten pohľad na Rožoňa tak zapôsobil, že striasol celou jeho bytosťou a on ostal nepohnute stáť sťa kamenná socha.

Po druhý raz spočinul jej zrak na sviežej, mladistvej postave jeho, a keď videla sklopené oči, potešila sa; bo ženský cit ľahko a hlboko chápe, čo sa v duši milovaného muža deje. I nadobudla zmužilosti a riekla:

„Prečo tak rýchlo chcete odísť?“

Týchto nepatrných pár slov do tohoto skamenelého stĺpa nalialo nový život. Všetky sily životné, city a smysly obživly v ňom a on, zodvihnúc zrak a uprúc ho na Helenku, videl tak milostné, ľúbe, tak úprimným citom náklonnosti naň pozerajúce stvorenie, že nemohol viac odolať citom svojim a preriekol: „Ja že by som chcel odísť rýchlo od vás? Ó, zostal by som tu s vami až na veky!“ a objal ju.

Ona sa nežne vyvinula z jeho náručia a s ľútostne ľúbym pohľadom povedala: „Prečo tak prudko, pán Rožoň?“

„Ach, veď áno! Ale city moje tak burácajú vo mne, že nemožno ich umierniť. Prosím, odpusťte a majte smilovanie so mnou. Jedine vy môžete to búrne more citov mojich uspokojiť. Vyslovte jedno slovo a budem tichý ako baranček.“

„A to slovo?“ riekla s ľúbezným úsmevom.

„Či mám ísť alebo nie?“

„No, veď vidíte, že vás neposielam.“

Rožoň neodpovedal, nevedel nájsť primeranej odvety. Helenka, vidiac tieto rozpaky, oslovila ho poznovu:

„Snáď budete mať ešte dosť času do Trenčína, myslím, že máte rýchleho koníka?“

„Do Trenčína mne nie je náhlo; veď otec môj sotva pred večerom vráti sa od pánov z Č…, ale…“

„No, čože teda náhlite? Nech sa páči znovu sadnúť.“

Rožoň, chtiac vyzvaniu zadosť urobiť, priblížil sa k Helenke a pochytiac jej rúčku prehovoril:

„Ó, keby tieto ruky na veky sa spojiť mohly, považoval by som sa za najšťastnejšieho človeka na šírom svete!“

Rúčka Helenkina zachvela sa síce v jeho ruke, no ponechala ju v nej.

„Vyslovte to blažené slovo, ľúba deva, že dovoľujete mne svoju rúčku ako moju navždy podržať, a uspokojíte a oblažíte navždy moju dušu!“

Zatíchli oba, len prudší Helenkin dych prezradzoval účinok jeho slov.

„Povedzte aspoň to, že nemáte nič proti tomu, keď ju za svoju budem uznávať napotomne, a či sa hneváte na mňa, keď to od vás žiadam?“

„Nie,“ riekla ona.

„Nie?! — Ó, som najšťastlivejším človekom na zemi!“ a objímuc ju, vtiskol prvý poľúbok na jej ružové pery, zašeptajúc: „Tvoj navždy!“

„Navždy tvoja!“ opätovala ona tichým hlasom a vyvinula sa z jeho náručia. Po chvíli riekla:

„Musíš mojim rodičom hovoriť.“

„Ó, iste, iste — a skoro!“

„Teraz ponáhľaj sa do Trenčína.“

„Počúvnem — idem!“ a objímuc a pobozkajúc ju na čelo, stúpal zo záhrady. Sadol si na koníka a rýchlo odcválal.