ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osudná doba nastala trenčianskemu dolnému Považiu. Ako keď so všetkých strán nebies shŕňajú sa čierne mrákavy a čím diaľ, tým väčšmi hustnú, zďaleka počuť ako by hučanie valiacich sa vôd, pomaly blíži sa hukot, vietor sa schytáva, čím diaľ, tým väčšmi duje, hrom začne zďaleka mumlať, blesky sa križujú, konečne schytí sa hrozný víchor: stromy sa lámu, z koreňa vyvracajú, domy otriasajú, strechy praštia, lejak sa sťa z vedra leje, i zdá sa byť koniec sveta. „Už všetko zhynie, zhynieme aj my!“ volá úzkostlivé obyvateľstvo. Tak čierny, hrozný osud čakal to milé Považie, tie tiché, sem tam rozložené dedinky a mestečká. Ticho, clivo na všetky strany. Obyvateľstvo ako by morou pritlačené čuší, tak, ako by na Považí nebolo ani živej duše.

Hrozné povesti idú, že turecké hordy tiahnu, ako žravé kobylky, od Nových Zámkov hore dvoma prúdmi: jedným na Nitru a Topoľčany, druhým na Hlohovec, Nové Mesto, Turecko, a kade prejdú, tam zostane púšť. Strach padol tak veľký na úbohé, nešťastné obyvateľstvo Považia, že rozum, smysly zmeravely a nikto rady, pomoci a vyslobodenia nevidel, ani hľadať nevedel.

A kdeže aj pomoci dosiahnuť? Vojska na ten čas nebolo. Stoliční drábi nič nemohli proti sile. A tu nebolo času na čakanie, na sháňanie, na sjednotenie obranných síl: už sa kúrilo nad Tureckom pri Bohuslaviciach, už večerné ohne na tej i na tej strane označovaly prítomnosť tureckých hord, ktoré nielen že pálily dediny a mestečká, ale aj ich obyvateľstvo vraždily a do otroctva pojímaly. Hora bola jediným útulkom tých, ktorým podarilo sa ujsť vražednej a všetko ničiacej ruke divokého nepriateľa.

*

V tie časy bol Gergeľ jedinou osobou, ku ktorej utiekali sa o pomoc niektorí z okolitých zemanov. Mal on na všetky strany rozostavené stráže, ktoré každého, kto chcel s ním hovoriť, doviedly k nemu so zaviazanými očima a tak potom aj odviedly.

Gergeľ sedí pred svojou skrýšou.

Tu stráž vedie k nemu muža, podľa zovňajška súdiac náležiaceho k panskému stavu. I tento mal zaviazané oči.

„Kto je?“ pýta sa Gergeľ.

„Zdá sa byť zemanom,“ odpovedá stráž.

„Odviažte mu oči,“ rozkazuje kapitán. Potom opýtal sa príchodzieho: „Kto ste? Čo hľadáte u mňa?“

„Pane, ja som k vám vyslaný okolitým zemianstvom, aby som menom tohoto prosil u vás o pomoc proti Turkom, ktorí dnes alebo zajtra budú páliť naše dediny.“

„Urobíme, čo bude možno, nech len páni zemani robia svoju povinnosť. O svojich zámeroch nič nemôžem povedať, no moja pomoc zjaví sa v príhodný čas. Medzitým všetku pohromu nemožno prekaziť. Vyslovte pánom zemanom môj srdečný pozdrav.“

Stráž odviedla vyslanca opäť so zaviazanými očima.

Vtom prikročil ku kapitánovi mladý muž, ktorý práve vystúpil z tajnej skrýše a oslovil ho: „Smiem sa opýtať, čo ten doniesol za posolstvo?“

„Je to posol okolitých zemianskych statkárov, ktorí pýtajú pomoc.“

Vtom priviedli druhého muža.

Gergeľ ticho riekol: „Pán Rožoň, utiahnite sa do úzadia.“ Potom opýtal sa neznámeho: „Kto ste a čo žiadate?“

„Pane, som k vám vyslaný od slávnej stolice. Myslím, že stojím pred pánom kapitánom Gergeľom?“

„Áno, prosím, vyslovte svoju žiadosť.“

„Bandy turecké v našom kraji všetko plienia a ničia, a pretože niet okamžitej vojenskej pomoci, slávna stolica opytuje sa vás teda, či by ste so svojimi ľuďmi neprispeli k okamžitej pomoci? Odplatou bude vaše i vašich súdruhov omilostenie.“

„Odkazujúc úctu, odpovedám, že som hotový všetko, čo len bude v mojej moci podujať proti krajinskému nepriateľovi. Čas a spôsob pomoci nemožno mi však teraz oznámiť. Slávna stolica nech je však ubezpečená, že vykonám svoju povinnosť.“

Posla odviedli opäť so zaviazanými očima.

„Pán Rožoň,“ oslovil Gergeľ po odchode vyslanca stolice opäť mladého muža, „to následok neporiadkov, ktoré zavládly v našej krajine. Niet nijakého spojiva, každý ináč smýšľa a robí: ináč smýšľa kráľovská vláda, ináč stolica a každý z nich má inakšie ciele. Tam, kde niet nebezpečenstva, je nakopené vojsko, ale tu nemáte nikoho.“

„Pán kapitán a čo mienite vykonať k obrane tohoto kraja?“ osmelil sa opýtať Ladislav Rožoň.

„O tom neskoršie, veď už blíži sa chvíľa, v ktorej uvidíte moje pravé a čisté úmysly. Veľmi sa tomu teším, že vás prozreteľnosť božia ku mne priviedla. Nezahanbíte sa za mňa.“

„Som úplne pesvedčený o vašich čistých úmysloch.“

„V spoločnosti tej, z ktorej som vyšiel, bolo mi nemožno pre zastaralé osudné predsudky ani čestne sa udržať, ani podľa svojich zásad niečo prospešného konať; vybral som si teda úplnú slobodu svojho účinkovania. Že pri tom nemožno vo všetkom takým spôsobom pokračovať, ktorý je v zákonitej spoločnosti dovolený, rozumie sa samo sebou; ale keď povážime hriechy, krivdy, nespravodlivosti, tajné i verejné klamy, sdieranie a zločiny, ktoré páchajú sa v takrečenej zriadenej a zákonitej spoločnosti, povedomý som si, že moje svedomie môže byť spokojné. Že robím viac dobrého ako zlého, to môžem bez samochvály povedať.“

„Môžem sa osmeliť a opýtať: pre akú príčinu vystúpili ste z obyčajnej spoločnosti ľudskej?“

„Prečo by som vám to nemohol povedať? Pochodím zo starého zemianskeho rodu, ale že som chcel uznať obecného človeka, teda nezemana, za hodného práv ľudských, to vyhnalo ma zo starej spoločnosti. No, pamätajte, že čo som ja urobiť čiže uznať chcel, to neomylne skôr alebo neskôr uzná a urobí, lebo uznať musí, celé zemianstvo. Len rovnaké práva a rovnaké povinnosti môžu sliať celé obyvateľstvo krajiny v pevný štát. Kto nadobudol si väčšie zásluhy o vlasť, tomu treba len zvláštnej odmeny; život a práva prirodzene ľudské dedia sa, ale nie zásluhy. Lež dosť o tom.“ Gergeľ sa zamyslel.

„Obdivujem vás,“ riekol Rožoň.

Vtom blížil sa strážnik oznamujúc:

„Pán kapitán, čo mám robiť s tým ľudom, čo sa tak húfne tisne do hôr?“

„Čo to za ľud?“

„Sedliacke ženy, deti aj chlapi.“

„Sem ich na nijaký spôsob nepúšťať, lebo by aj nás do nešťastia uviedli a sebe nepomohli, ale treba im ukazovať cestu do dolných údolí,“ a obrátiac sa k Rajnohovi, tomuto rozkázal to isté. Potom vstal a oslovil Rožoňa: „Poďte so mnou, vystúpime trocha na vrchol tohoto vrchu. Pohliadneme mojím ďalekohľadom, čo sa robí a či už čas, aby sme sa aj my chystali. Tuším, že my spolu už sotva dlho budeme a preto použijme týchto chvíľ.“

„Veľmi vďačne,“ odvetil Rožoň. „Obcovanie s vami je mi vždy vzácnym pôžitkom.“

Stúpali hore príkrym chodníkom.

„No, ako sa vám páči dielo mojich vyzvedačov?“ spytuje sa Gergeľ.

„Konajú znamenité služby!“

„Hja, moji chlapci sú v tom ohľade majstri a na slovo moje všetko vykonajú, i do ohňa skočia.“

„Moja Helenka je zdravá a to, čo som jej poslal, bolo odovzdané tak, že okrem nej, nikto iný nemá o tom tušenia.“

„Tak teda by som ešte vedel nadpriadať milostné pletichy,“ riekol s úsmevom Gergeľ. „Nachodil som sa síce niekedy aj ja v podobných sladkých pomeroch, ako vy teraz, avšak vyrástol som z nich už úplne. Ale dosť o tom. I s ostatnými výpravami mojich junákov som spokojný. Hľa, už sme tu!“

Vystúpili na temeno vrchu. Odtiaľto ukázala sa im prekvapujúca panoráma, lebo nielen že pezreli celú považskú dolinu, ale videli i za hranicu súsednej Moravy.

Zrazu Gergeľ pokrútil hlavou a riekol: „Čo vidím za Váhom, to nie je dobré; tí psohlavci tam už hospodárili,“ a priložiac k oku ďalekohľad, hovoril: „Istotne! už vidím kúravy a pohoreliská. Staviská a statky Vilčických sú už úplne zničené a hľa, v dedine D. je už kaštiel Madočanských v popol obrátený.“ Podal Rožoňovi ďalekohľad: „Pozrite v túto stranu,“ a ukázal mu rukou smer.

„Hrôza, skutočne je tak! Mladý Madočanský bol mi síce nebezpečným súperom, ale napriek tomu, je mi ich srdečne ľúto.“

„Kto vie, či sú ešte na žive, alebo či ich tí divosi nezavliekli do otroctva,“ hovoril Gergeľ a prevezmúc ďalekohľad z ruky Rožoňovej, pozeral zôkol vôkol. Odrazu zvolal: „Už vidím oheň i v kaštieli pánov z Č. v dedine S. Tí vlkolaci sú už na našej strane, nebezpečenstvo je veľmi blízko. Oheň sa úžasne šíri, už celý kaštieľ je v plameňoch.“

„Keby aspoň dom mojej Helenky mohol obstáť,“ vzdychol Rožoň, „veď dedinka B. je predsa koľko toľko vzdialená od panstva Č.,“ tešil sám seba. Potom požiadal kapitána, aby pozrel v tú stranu, či dedinka B., v ktorej žije jeho poklad, nie je ešte v plameňoch.

Upraviac ďalekohľad, kapitán Gergeľ pozeral v označený smer a konečne riekol: „Priateľ môj, tam je veru tiež zle; domov nerozoznať, tam len dým vystupuje z rozvalín.“

Presvedčiac sa sám pomocou ďalekohľadu o pravdivosti slov kapitánových, Rožoň zimnične zvolal: „Ó, beda, rata! poďmeže im na pomoc!“

„Kdeže chcete priateľ môj?“ rečie kapitán; „veď čo by ste tam už i boli i tak nič neratujete, keď je už všetko zničené.“

„A keď Helenka moja padla do rúk tých psohlavcov, ktože ju ratuje?“ nariekal Rožoň.

„Teraz už veru ani vy, ani nikto z nás, ak sa ináč nezachránila. No, upokojte sa; dá Boh azda, že ju, keby aj v zajatí bola, predsa vyslobodíme. Len trošku trpezlivosti, lebo prenáhlenosť mohla by nám škodiť. A teraz poďme chytro dolu, treba mi porobiť poriadky.“

Čosi kamsi boli dolu. Gergeľ svolal ihneď všetkých radcov a podvodcov a riekol k nim: „Nebezpečenstvo tu je, chystajte sa, meče a paloše nech sa brúsia, pušky a pištole nech sa rozdajú medzi mužstvom a čokoľvek som predtým prihotoviť kázal, nech je v poriadku. Či mužstvo z ostatných staníc je tiež tu a či sa cvičilo v zbroji?“ pýtal sa Stana.

„Áno, všetko, ako ste rozkázali.“

„No, musím všetko prezrieť, potom pôjde mužstvo na odpočinok, aby sa snom posilnilo, lebo nás očakáva ťažká, no slávu sľubujúca úloha.“

Obrátiac sa k Rožoňovi, Gergeľ ticho k nemu preriekol: „Choďte do mojej chyže, tam si odpočiňte; prídem aj ja a vážne si prehovoríme o veci.“