ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náš slovenský národ patrí iste k národom obdarovaným, duchovnými silami hojne nadeleným. Všetka zášť, veková intriga, utlačovanie shora, záujem z unižovania nášho slovenského ľudu koristiť, snaha vynášaním jeho svetla svoje svetlo robiť vidným, umele skonštruované pauperizovanie, schválne zanedbávanie a bohzná aké ešte nástrahy nemohly zahlušiť zvesť o jeho telesných i duchovných daroch. Ľud náš z nesmiešaného, čisto slavianskeho plemena, autochton a držiteľ pôdy, obyvateľ krajov hornatých a vŕškovatých, náklonný k premýšľaniu i fantazovaniu, od vekov produkoval talenty vo všetkých odboroch ľudského vedenia a zamestnania.

Dôkazov tohto má prehojne naša literatúra, žurnalistika i každodenný život a reálna skúsenosť. No pri tomto všeobecne uznanom, potešiteľnom fakte natíska sa druhý, veľmi smutný, ba priamo osudný… Z tých talentov a darov sám národ a ľud náš má najmenej osohu. V dvoch smeroch vylieva sa voda živá z nášho slovenského plesa — nečudovať sa, že pleso nezveličuje sa, čudovať sa prichodí, že neúži sa, ba že celkom neobracia sa v hnilú kaluž, alebo vôbec že nevysychá. Len božia milosť je tu udržovateľom a spásou.

Jedným splavom národ náš tratí obdarených synov svojich tak, že hrnú sa slúžiť iným, zabúdajúc na vlastný národ, druhým žľabom uchádzajú, aby po boku najhorších nepriateľov pracovali na vyhubení slovenského národa. Možno si predstaviť hroznejší osud? A k týmto dvom hriešnym prúdom prichádza ešte tretí, arci nevinnejší, ale tiež boľavý a smutný.

Myslíme na tú stratu, ktorá rezultuje z dobrovoľného alebo i menej dobrovoľného odchádzania hotových už ľudí z lona národa slovenského. Porodila synka slovenská mať, slovenský otec potil sa za pluhom, aby mu dal výchovu, a keď už mal slúžiť svojim, odvial ho vietor ďaleko, ďaleko! Takíto nevoľní vyhnanci, pravda, nerobia zle národu pozitívne, ba naopak, robia mu tam ďaleko česť a slávu — no veľmi platonickú. Pravda, srdce naše vrelo zabúcha, keď spomínajú nášho človeka ako svetlo vedy, ako dvíhateľa myšlienky, pracovníka vo svete duchovnom, skúmateľa prírody, matematika, kriesiteľa súplemenného národa. Táto radosť je peknoduchá, nezištná, ale predsa spojená s trápnym vzdychom: Kde by sme už mohli byť, keby ste doma zostali, najlepší synovia národa nášho!? Či už súdené je národu nášmu uspokojiť sa s nami, ľuďmi strednými, a všetko, čo vyrástlo vyše lakťa prostrednosti, musí zúriť proti nemu, alebo zanechať ho a slúžiť cudzím, alebo aspoň pokrevným síce, ale ďalekým?

Táto konečne už neraz jasno vyslovená myšlienka ponúka sa do môjho pera, keď mám podať príležitostný, slabý nástin veľkej postavy prvého, čisto slovenského preláta, biskupa Štefana Moysesa. Po tieto dni minie sa stoletie od požehnanej chvíle, v ktorej uzrel svetlo sveta… V našej novšej historii je to veľké obdobie. Jemu dostalo sa údelom doháňať zameškania premnohých periód a století… Ono videlo počiatky národnej i kultúrnej renesancie národa, pochovaného v rozvalinách stredoveku, nám tak strašne neprajného. Keď iné národy v ňom kryštalizovaly sa, my ostali sme konglomerátom, masou bez organických členov, udržovanou iba istou kohéziou… Posledné stoletie až zatriaslo nehybnou, zdravou ináč materiou, a umné oči videly, že to predsa nie je taká bezživotná „pigra massa“, ako by sa zdalo, a že možno z nej vzkriesiť oheň životný, ako z kremeňa iskru… Ale nie bez ocele! Nie bez duchovných síl jednotlivcov, bez žertvy a práce jednotlivých ľudí…

Moyses patrí k najväčším zjavom slovenského znovuzrodenia, hoci osudom hore vyššie spomínaným zachytený, päťdesiattri roky vzdialený od národa svojho, na slavianskom juhu pracoval, myslel i trpel prostred pobratimskeho národa chorvátskeho. Až na sklonku života svojho, už starec, prácami presilený, vrátil sa k nám. Otvorená, silná činnosť jeho za slovenský národ počala sa vlastne, až keď mu bolo už 63 roky. Premnohí vtedy už zakľučujú svoju činnú kariéru a, túžiac za mierom, oddávajú sa retrospektívnym dumám staroby.

Sviežosť ducha, mladý oheň, blesky veľkého umu, radosť v činnosti, neúnavnosť ruky, oduševnenie, spojené s rozvahou mužnou a silnou — venoval Moyses Chorvátom práve v časy ich preporodenia a najbritkejšej borby s násilníckym maďarizmom. A on bol najjasnejšou hlavou slovenskou, on mal erudíciu umovú i životnú takú veľkú, že ostatní naši znamenití činitelia bez odporu poddávali sa pod jeho krotké, ale určité velenie. Koľko zameškal a nevoľne utiahol ľudu svojmu tento boží vybraník, čo zostal dlžen u nás, u svojho národa, tak súrno potrebujúceho práve hlavu takú jasnú, diplomatickú, postavu takú reprezentatívnu a kvalifikáciu takú autoritatívnu?! Veď ohňa bolo dosť u nás, i idey boly, i činnosť bola, bola hotovosť na obete, boly i talenty spisovateľské, politické, rečnícke, básnické, vedecké, bol entuziazmus i vozvýšenosť citov, vzlet umu i obrazotvornosti, túžba po činnosti: ale takej vysokej, len veľkým talentom a príležitosťou obcovať vo sférach nám neprístupných dosiahnuť sa dajúcej erudície nebolo u nikoho z našich ľudí… Jemný formou, hybký ako aksamit, bol a zostal čírym, čistým Slovákom bez podmienky, bez oslabujúceho odtienku alebo nejakého oportunného prifarbenia. Ani najradikálnejší Slovák nebol viac Slovákom ako on. On bol celou, zakončenou, vykryštalizovanou, jednoliatou osobnosťou, a tá bola slovenská do posledného nervu. Nič ho nehatilo v slovenstve: ani biskupstvo, ani tajné radcovstvo, ani konfesia, ani svet, ani výhľad na vyššie hodnosti, ani láska, ani nenávisť, ani neprajnosť osudov; nehatil ho v slovenstve úbohý stav ľudu, bezvýhľadnosť okázalej slávy, konečne ani dlhý čas, prežitý pod južným nebom. Vrátil sa takým intímnym, čujným i vrelým Slovákom, ako by nikdy nebola noha jeho opustila drahú, slzami a potom a neskoršie i mučeníckou krvou zmáčanú zem slovenskú. Moyses vedel v svojej ideálne sostavenej osobnosti spojiť dve vlastnosti, ktoré vedno jestvujú len u ľudí najrozvitejších: olympickú dôstojnosť, arcikňazskú distingvovanosť s pravou, vrelou, povedome demokratickou láskou k ľudu a národu nevzračnému, potlačenému, pohanenému. Pocítili to ľudia vždy a všade. Ja pamätám sa z časov chlapčenských, ako zmrazený, omámený sladkým tŕpnutím chvel som sa v stoličnej dvorane sväto-martinskej, keď Moyses s predsedníckeho stolca krotko, ale s vysokou dôstojnosťou povedal slová „môj drahý národ slovenský“. Vo mne vzbudila sa i hrdosť, i láska a neohraničená oddanosť k tomuto človeku neobyčajnému (dňa 3. augusta 1864).

Chýbal nám v časoch veľmi dôležitých, keď koncom rokov dvadsiatych a počiatkom tridsiatych zem slovenská žížnila po talentoch a jasných hlavách… On bol už vtedy zrelý človek: ako mnoho dôležitých diel bolo by sa mohlo zarodiť vtedy? Starší boli ustali, rozhostila sa duchovná púšť… Len jedného človeka bolo treba obživiť bernolákovskú zaspávajúcu éru… Boh nám ho dal — ale oddialil…

Krátky jeho pobyt doma, na slovenskej pôde, preplnený je intenzívnou prácou a starosťou o slovenský národ. Ako človek vysokého, pozitívneho umu nezapodieval sa nevyplniteľnými plánmi, nestaval veterné, čo i krásne zámky, ale počal stavať od samej zeme, snášať kvádry na základy pre nádejnú budovu, solídnu a pevnú, vypočítanú na stoletia. Rozumie sa, že musel myslieť o školstve, ako o základe národnej vzdelanosti. Človek pedagog videl prázdnotu v tomto ohľade, i oddal sa do ťažkej práce: školy zakladať, už založené reformovať, aby mohly byť nazvané školami slovenskými, a nie fabrikami zrady, bezcharakternosti a odrodilstva. „Na mládeži stojí svet“, citoval chorvátske porekadlo v liste na Kuzmányho z 8. mája 1865. (Slovenské pohľady 1897, č. 3, str. 185.)

Bystrým zrakom prehliadol hrdzavý stroj nášho celého života a prišiel k presvedčeniu, že národ nemôže čakať na rezultáty nových alebo preobrazovaných škôl, ale musí sa mu podať vyššia aréna práce čím skôr, hoci nebol ešte náležite pripravený. Národ musí mať ohnište, musí mať istú reprezentáciu. Moyses z týchto ohľadov namáhal sa čím skôr utvoriť široko založený spolok literárny. Tento spolok mal okrem čisto vzdelanostných cieľov vozvýšiť, upevniť, do povedomia inteligentných kruhov vštepiť národnú spolupatričnosť a tú životodarnú myšlienku, že národ náš zákonne smie siahať po najvyššom ovocí kultúry a vzdelanosti. Len holá existencia ľudových más, hoci verne chrániaca prvú podmienku žitia, jazyk, ešte nie je národom. Treba tej mase dať vysoký cieľ, centrum, predstaviteľstvo. Podarilo sa. Založená bola Matica slovenská. Prvý raz od vekov Slovák videl úspech. To bolo niečo priamo omamujúceho. Čistý slovenský úspech bez kompromisov, dosiahnutý slovenskými ľuďmi, na ktorých čele stála vysoká, svetlá postava vysokého cirkevného hodnostára.

Nie div, že Moyses zjavil sa nám všetkým ako Ján Krstiteľ, ako predchodca a zvestovateľ konečnej, už blízkej spásy. Všetko na ňom jasalo mocným apoštolstvom. Vysoká hodnosť a zriedkavá náklonnosť monarcha mohla len oprávňovať smelé výhľady a očakávaniam našim dodávať reálnosti, nádejam temer apodikticky istú postať.

Radosť bola nesmierna, i ona svádzala k prepínaniu: ale tu zasa cítime nežnú, ale pevnú ruku Moysesovu, ako zaťahuje kantár prismelej fantázii a nedovolí národnému oduševneniu vybočiť z dráhy. Jasnota umu jeho nebola ani minútu zakalená úspechom, radosťou a oduševnením, hoci ducha neuhášal, oduševnenie nehatil. Z každého jeho slova pri shromaždeniach veje určité, mocné slovenské presvedčenie, no jeho výraz a prispôsobenie k praktickému životu má pečať triezvosti, premyslenosti a životnej praktiky. Slováci po prvý raz mohli pozerať hodne do výšky a vidieť tam svojho rodáka, nielen po tele a krvi, ale svojho duchom, srdcom i umom. Pre ubitý a utlačený národ taký pohľad má niečo unášajúceho.

Bez predchodcu, žiaľ, i bez následníka preletel cez krátkych 19 rokov ponad národ náš tento veľký, krásny, ideálny zjav. Ľudia hovoria, a či už len básnia, že zavše zjavujú sa na oblohe veľké hviezdy, nik nevie, zkadiaľ sa vynorily, svietia tuhým svetlom, zahanbujúc susedky, a potom zmiznú a stratia sa do svetov nevidomých a nevedomých…

Čas slovenského znovuzrodenia nebol chudobný na veľké talenty, na ľudí teorie, myšlienky a na systematických pracovníkov i praktických činiteľov. No praktika, objímajúceho celý národ, organizátora celej národnej práce, stojaceho nad všetkými prenikajúcim umom, integerným charakterom, samostatným, vysokým postavením, spoločenskými stykmi, — takého nebolo, lebo, ako každá veľká, pravdivá idea zpočiatku volí si rybárov a colníkov za učeníkov, tak i veľká a pravdivá myšlienka oživotvorenia polomŕtveho národa slovenského vyšla z nížin a skromných príbytkov farských, učiteľských, alebo i z komôrky úbohého študenta.

V Moysesovi našla si slovenská myšlienka už človeka mocného, jasného, vlivného, ktorý mal za sebou školu ilyrského preporodenia a tuhých bojov za národnosť, ktorý jej mohol pomôcť na krídla pre vyššie lety. Bez predchodcu chytil sa do práce, veľkým a mocným pred oči postaviť tri miliony slovenského národa: Ajhľa, tu jestvuje národ, o ktorý dosiaľ nestaral sa nikto, ale vy musíte sa starať, ak nechcete hrešiť proti Bohu a ľuďom! Opravdivý Mojžiš, šiel viesť národ svoj z poroby, ale klesol, prv ako by bol s výšiny uzrel zem zasľúbenú. Naopak, videl hromadiť sa čierne mrákavy. Sto liet minulo, čo narodil sa nám Štefan Moyses, a my v časoch súženia a odstrkovania, pod bremenom ťažkého prenasledovania rozpomíname sa touto knižkou na neho a jeho diela. Po sto rokoch takým ľuďom stavajú národy bronzové, nie papierové pomníky. Duch jeho spasený odpustí nám, že to urobiť nemôžeme. On vie, že ani len lakeť zeme nejestvuje teraz na slovenskom kraji, ktorý by smel niesť ťarchu jeho mramorovej hermy, že niet mesta a dediny, ktorá by surovou premocou nebola hatená postaviť v chotári svojom pamätník Slovákovi, slovenskému človeku, ba skoro smelosť patrí na to, aby i takáto bledá rozpomienka, ako je prítomná, uzrela svetlo bieleho sveta.

No duch nezná hraníc a zákazov. Národ náš, postav veľkému Štefanovi svojmu nerukodielny pomník v duši svojej, vyšší ako Kriváň, trvácnejší ako oceľ a bronz! Nezabúdaj na proroka svojho, aby oči tvoje videly spasenie! Tma a dusno okolo nás! Nech osvieti a osvieži nás rozpomienka na prvého priameho následníka apoštolských učiteľov Cyrila a Metoda! Pomodli sa, národ, aby shliadol Hospodin s výšin na tvoje uníženie, a poslal ti vodcov a otcov, kráčajúcich v stopách veľkého slovenského biskupa Štefana Moysesa!