ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Málo myslel a skúsil v živote, kto jednu a tú istú, hoci nielen podobnú, ale cele kongruentnú vec chápe jednako, jednako cení, posudzuje a jedným rífom meria v dvoch rozličných okolnostiach. Priamolinajné, porovnávajúce a teda nespravodlivé alebo zrovna neprajné posudzovanie veľmi často počúvajú potlačené národy od iných, voľnejších, šťastnejších, hoci by boly s nimi spojené sväzkom krvi, sväzkom to najužším, najtrvanlivejším, keď príde na konečné lámanie chleba. V mojom dome môže byť veľmi cennou vecou niečo, čo je v druhom cele zbytočné alebo málo cenné.

Matica slovenská bola jednoduchým literárno-vzdelavateľným spolkom, nie prvým ani toho mena, ani tých cieľov. Takých spolkov je mnoho, veľmi mnoho, ale predsa ona stojí cele osobitne, a môžeme smelo povedať, že samorastle a originálne. Keď u druhých národov literárno-vzdelavateľný, možno omnoho lepšie zariadený, bohatšie obdarený, pilnejšie a vedeckejšie vedený spolok je iba potrebným, ale nie nevyhnutným žľabom národno-kultúrnej práce, naša Matica bola slovenskému národu omnoho viac, bola mu temer všetko, na čom mohol zavesiť sa národný cit, národné povedomie, národná hrdosť a nádej; bola výrazom a viditeľným symbolom slovenskej národnosti, teda symbolom celého duchovného života slovenského národa… Áno, uznávam to smelo, to bola Matica; uznávam, že bola viac ako hovorí prvý paragraf stanov, nie veľmi precízne osnovaný, bola viac len preto, že Slováci nemali ani historickej rozpomienky, ani jediného spoločného orgánu politického alebo národno-spoločenského, nemali nič jednotného, všetkých slučujúceho, ako cez tmu nepovedomia šťastne zachránené meno Slovák, slovenčina, slovenská reč, slovenskosť. I to je pravý zázrak.

Hlúposť je, že by boli Maticu zrušili pre politické, so stanovami nesúhlasiace diela. Veľmi dobre vedeli v Pešti, že Matica slovenská a jej úradníci absolútne nepoliticky žili a robili. Veď dobre vieme, že o každom ich kroku mali v Pešti lepšiu známosť, ako sám výbor, zriedka zasedajúci, a že veľmi hlboko boli presvedčení, že o politizovaní, vytvorenom 2. §-om matičných stanov, ani reči byť nemôže. Zrušili Maticu preto, že chcú zrušiť slovenský národ, a najmä znemožniť alebo aspoň obťažiť utvorenie niečoho, čo by mohlo byť spoločné pre celý národ… Verím, že proti jedenástim Maticiam (nota bene, píšucim v jedenástich dialektoch) nemala by nič štátna raisona maďarského štátu. Konečne predpokladám pritom umných maďarských štátnikov a nie obmedzených stoličných loco-tyrankov.

Národno-politická akcia zo 6. a 7. júna 1861, akokoľvek silná tým, že konštatovala faktum existencie slovenského národa, nemala želaného skorého realizovania; no ona bola plodnou v národno-kultúrnom ohľade, keď z nej vyšla praktická, všenárodná, hoci len výlučne kultúrno-vzdelanostná inštitúcia. Radosť nad týmto šťastne dosiahnutým pobočným cieľom poukazuje na skromnosť, ktorú sotva možno odobriť s čisto politického stanoviska. Slováci svojou skromnosťou posmelili vrahov v dravých chúťkach. Kto málo má a málo chce, i to málo bude mu odňaté, podľa Písma.

Možno, že práve v predošlej hlave opísané smutné úkazy vzmáhajúceho sa maďarónstva a to, že ony podporované boly i takými mocami, ktoré malý zastávať utlačené národy, zväčšily radosť v takej veľkej miere.

A radosť bola naozaj veľká, pre priamolinajných, čo i dobroprajných posudzovateľov temer nepochopiteľná.

Dňa 21. augusta roku 1862 datované je najvyššie rozhodnutie, že stanovy Matice slovenskej sa potvrdzujú, námestná rada doniesla výnos 9. októbra a budínsky mestský magistrát doručil ho dňa 23. októbra Jánovi Franciscimu, ako predsedovi výboru, ktorý uverejnil radostnú zvesť v Peštbudínskych vedomostiach, ním redigovaných, v utorok dňa 28. októbra v čísle 86. II. ročníka. Ako vidno, cesta s výšin trónu až po budínsky magistrát bola hodne dlhá, trvala celé 63 dni (cesta okolo sveta), v čase, keď už ľudia vozili sa po železinciach a shovárali sa po telegrafe. No ani naši neprenáhlili sa: úradné Ohlásenie Slovenskej matice, podpísané Jánom Franciscim, Jánom Gottčárom, Viliamom Paulinym-Tóthom a Jánom Palárikom dňa 4. novembra, uzrelo svetlo sveta dňa 7. novembra 1862. Traja Jánovia boli pri tom, čo svedčí o slovenskosti.

Ohlásenie je vzletné. „Pod bremenom osudného tisícročia, v ktorom národ slovenský po páde Veľkej Moravy vinou — ako nejaká kliatba — v plemene našom zúriacich nesvárov sial a nežal, mozolil a predsa chudobnel, bohatieril a neoslávil sa, mudroval a zmúdrieť predsa nemohol — pod bremenom tohto tisícročia národ náš slovenský utratil svoje národné povedomie a s ním vytuchol i jeho život národný… Národu, ktorý pred tisícročím, prijatím a rozšírením kresťanstva, zvestoval slovanskému plemenu večné spasenie a v lone ktorého zaviazala sa, podstatne prostriedkom jeho jazyka, slovesnosť slovanská, tomuže národu bolo zasa po tisícročí súdené, aby skrze svojich národných blahozvestov a vedomcov zvestoval slovanskému plemenu spasenie časné, spasenie národné.“

Keď i uznáme, že z radostnej ináč príležitosti utvorenia a potvrdenia literárno-vzdelavateľného spolku, čoby ako sľubného, tón Ohlásenia je o jednu oktávu privysoký, a možno i nie veľmi politický, ani jeden čestný a umný človek nemôže mu uprieť historicko-kultúrnu pravdu. Slováci pred tisíc rokmi, pokresťanení Cyrilom a Metodom, i v nové časy dali ľudí prvej veľkosti Slovanstvu a ľudstvu. A tak nebolo neskromne vznik prvého kultúrneho čisto slovenského telesa priviesť do spojenia s krásnou rozpomienkou…

Uznávam i to, že stanovy literárno-vzdelavateľného spolku, v mnohom neurčité a nejasne široké, nadto nadovšetko ešte obstrihané, a ako vyslovuje sa sama zpráva dočasného výboru, kráľovskou uhorskou dvornou kanceláriou tak okyptené, že „spolok Matice slovenskej teraz je taký, ako driek tela bez rúk a nôh“, predčasné bolo pomenovať „zlatou bulou“, „priepustným listom, snímajúcim s nás bremeno a väzby nevôle a dávajúcim nám prvý pôžitok slobody“. Pôžitok slobody nemohol byť taký sladký nielen tým, čo uhorská kancelária z pôvodných stanov odňala, ale ani tým, čo k nim pridala, a najmä paragrafom, slušnosť k čestnému národu urážajúcim, paragrafom čisto policajným, podľa ktorého pri valných shromaždeniach spolku čisto kultúrneho potrebná je figúra zemepanského komisára. Ani jedna akademia nie je na to nútená, ani len v Číne…

Matica slovenská, podľa stanov „jednota milovníkov národa a života slovenského,“ mala cieľ v členoch slovenského národa mravnú i umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať: vydávaním a rozširovaním slovenských kníh a umeleckých výtvorov, rozjímaním o literatúre, umení a vede, založením literárnych, umeleckých, vedeckých, prírodospytných a starožitníckych sbierok a podporovaním národných vedomcov a umelcov.

Ústroj Matice bol komplikovaný a široký. Pre nás bol to šat priširoký, bolo treba do neho ešte len vrásť. Tak dobré matičky šijú šaty pre bytsro rastúce deti. Úmysel Matice bol veľkolepý, a to, čo chýbalo, bolo by sa časom nahradilo opravou stanov a skoncentrovaním síl, trochu naširoko rozmetaných.

Dojem potvrdenia stanov Matice bol veľký… Na Slovensku zrazu zakypelo ako v kotle. Nezdary a biedy, ktoré len nedávno ľudí trápily, razom boly zabudnuté. Účasť na Matici bola naozaj krásna. Prvý soznam členov a príspevkov na Maticu uverejnený bol dňa 11. októbra 1862 v 90. čísle Pešťbudínskych vedomostí, a na počiatku augusta roku 1863, teda za deväť mesiacov, boli už 984 riadni členovia s podpísaným i složeným kapitálom 94.251 zl. 95 kr.; do toho nie je vpočitaný kapitál hodnoty muzeálnych darov, ani do 4000 osôb, ktoré sa do Matice menšími-väčšími príspevkami prihlásily. Výsledok vyzvania bol teda uspokojujúci. Čo sa týka členov Matice, padá veľmi na váhu, že možno povedať: sám národ sa zúčastnil… Tí, čo u nás na Slovensku majú latifundia, čo majú kurie a najlepšie zeme, nedali na Maticu ani groša a dokázali ostré pozorovanie Jakobsa, že patria k nepriateľom národa slovenského. Zemäni, čo pod lipami martinskými dušili sa byť Slovákmi, spomínali „môj slovenský národ“, vystali celkom. Nezúčastnili sa ani tí, čo majú najviac peňazí, Židia, žijúci a tyjúci z mozoľov ľudu. V celom kapitále matičnom niet ani jedného židovského krajciara. Peniaze poskladala soľ zeme a jej čestní synovia.

Za členov Matice vstúpilo za desať mesiacov 24 obcí mestských a dedinských, 4 cirkve, 12 škôl, 9 knižníc, 21 ciech. Duchovenstvo bolo zastúpené 304 osobami, medzi nimi dvaja biskupi, jeden superintendent a jedenásť kanonikov; učiteľstvo bolo zastúpené 120, úradníctvo 98, priemysel 557 osobami; ostatok ide na roľníctvo. Povážte, že je to národ utlačený, oberaný všetkými školami o národnosť! Hodnú časť výsledku treba pripísať Pešťbudínskym vedomostiam a ich redaktorovi Jánovi Franciscimu.

Vôbec rok 1862 bol dosť šťastný pre slovenskú vec, ktorá už-už bola v dešperátnom stave. Okrem povolenia Matice slovenskej ešte jedno ovocie priniesla Moysesova krásne vykonaná viedenská cesta a audiencia z 12. decembra 1861.

Zo žalôb Moysesových vieme, že banskobystrické gymnázium nachádzalo sa v r. 1861 — 1862 v zlej koži. Jedna štvrtina učiteľského sboru boli ľudia bez prípravy a povolania. Profesor historie pýtal sa žiakov doslovne; „Welches ist der Ursach von des jetziges Krieges?“ No už 24. októbra 1862 počaly sa blahé premeny. Z vlaňajších maďarónskych kulturtrégrov zostal iba jeden. Prišli noví ľudia, pripravení a čestní: Jozef Loos a Emil Černý. Chýbal ešte len poriadny direktor, aby bolo odpomožené aspoň čiastočne žalobám, Moysesom vysloveným pred grófom Pálffym. No tu hrozby! Že keď prídu ľudia a la Loos a Černý, všetko žiactvo odíde na školy patriotickejšie… No stalo sa naopak: na nový školský rok prišlo toľko žiakov, ako nikdy predtým, tak že veľká nová budova nestačila a boly obavy, že na rok už vôbec nestačí. Konečne prišiel i hlavný tromf: dňa 15. novembra ráno o 10. hodine vošiel do Banskej Bystrice Martin Čulen, kňaz arcibiskupstva ostrihomského, konzistoriálny radca biskupstva satmárskeho… Vošiel do mesta, v ktorom bol pred šiestimi rokmi profesorom, ako direktor katolíckeho gymnázia. Pravda, iba vlivom Moysesovým, ktorý píše o tom Kozáčkovi: „Čulen je na svojom mieste. Ale ma to stálo veľkých námah, prímluv a písačky, a i vojenskú lesť som musel použiť, aby som ho ta dopratal, lebo na smerodajnom mieste boli veľmi proti nemu, pravda, nespravodlive“

Čulen zaujal miesto svoje energicky. Shromaždil stante pede profesorov i žiakov do auly a povedal im klasicky priamu reč — po slovensky. Mládež bola elektrizovaná, ešte v ten večer improvizovala fakľový pochod a serenádu s muzikou a pozdvihla celé mesto na nohy. Dolná ulica bola plná národom. Ján Cebecauer, žiak VII. triedy, povedal mu pri fakliach blýskavú reč, plnú oddanosti a lásky. Čulen odpovedal svojím úsečným spôsobom… mládež i obecenstvo zavolalo na slávu novému direktorovi, ktorý potom s priateľmi strávil utešený večer v novom svojom byte.

To bol úspech nemalý. Profesori hneď chytili sa do literárnej práce: sostaviť slovenské učebnice. Čulen hotovil prírodopis a matematiku, Anton Cebecauer náboženskú učebnicu, Emil Černý slovenskú mluvnicu a skladbu, Karol Černý latinskú chrestomatiu, Floro Červen a Jozef Loos grécku mluvnicu a skladbu, Fraňo Mráz latinskú mluvnicu a skladbu, Štepán zemepis, každý v svojom obore a všetci dohromady I. a II. čítanku. „Matica slovenská a slovenské vyššie gymnázium nie sú už fantomy“, tešia sa Pešťbudínske vedomosti, „ale makavé dôkazy toho, že národu, ktorý zná dokázať silu a schopnosť k životu, i kráľ dopraje života a vezme ho pod ochranu zákonitosti.“ Dvanásty december 1862, výročitý deň audiencie, svitol slávnou zorou nad Slovenskom. Moyses stal sa uholným kameňom nádejnej novej budovy. Banská Bystrica premenila sa, teror ustúpil všeobecnej radosti a slovenské povedomie šírilo sa každým dňom. Z každej uličky vykukávali pred terorom schovaní naši slovenskí patrioti. Slovenčina stala sa módou, a ukázalo sa, že ona jestvovala i pod terorom, ale bola iba zatlačená. Dievčence nosily slovenské trikolóry, všade bolo počuť slovenský spev.

A zasa počaly sa sypať Moysesovi adresy a prípisy so všetkých strán. Bolo ich na stá so všetkých kútov Slovenska. Už i zatemnelé väčšie mestá, ako Skalica, Žilina, Brezno, Prievidza, otváraly oči. Ešte i Spiš sa pohýbal.

Moyses bol politik znamenitý. Pocítil vanutie času a preložil biskupské sídlo na čas zo Svätého Kríža do Banskej Bystrice. Dňa 16. decembra 1862 vošiel do ohromnej, ale osiralej rezidencie biskupskej v Lazovnej ulici. Okolo 3. hodiny popoludní vkročil do mesta. Bol to triumf, akého Banská Bystrica ešte nevidela. Mažiare hrmely, zvony zunely, národ vlnil sa ulicami. Mestská vrchnosť, pod vedením mešťanostu Szigethyho, sbor profesorov, kapitula, seminár a konečne i kráľ. komisár Havas vítal ho slávnostne. Večer gymnaziálna mládež urobila fakľový pochod. Hudba hrala pred rezidenciou, potom spev, reč, na ktorú biskup odpovedal otvoreným oblokom. Prišla i Slovenská Ľupča s fakľami. „Sláva Moysesovi!“ bolo heslom celého mesta.

Moyses v reči k mládeži povedal medziiným: „Ja som sa vynasnažil, aby Banskej Bystrici dostalo sa gymnázia, a keď ono malo klesnúť, pozdvihol som ho z prachu, a keď sa nie cieľuprimerané vyučovanie zaviedlo, zastúpil a zaujal som sa u vrchností krajinských, ako i u samého kráľa a panovníka, aby vyučovanie stalo sa cieľuprimeraným. Teraz len od vás závisí, ako použijete prostriedkov nám poskytnutých.“

Pri tomto vítaní úradne zastúpené boly: Radvaň, Ľupča, Šalková, Selce, Špania Dolina, Ulmanka, Jakub, Kostiviarska, Badín, Garamsek. Odpoveď biskupova na vyslanstvo selčianske, vedené notárom J. Bruknerom, bola už cele rozhodne národná.

Na druhý deň prichádzaly pozdravujúce deputácie, medzi nimi národná, 34-členová, ktorá ho vítala ako prvého vodcu celého slovenského národa. Národná strana vo Zvolene naozaj po tieto dva dni, 15. a 16. decembra, ukázala svoju silu. Intriga zaliezla do kútov. Hádam nikdy tak dobre nestála slovenská vec — lenže to všetko bol iba geniálne osnovaný počiatok. Generál zvíťazil na celej čiare, bolo treba iba dobrého vojska. Ale i vojsko bolo dobré, bolo treba dobrých podveliteľov. Našlo sa ich dosť… No nebolo vytrvalosti, mužného sebavedomia a náležitej obetivosti.

Rok sa končil, a národný orgán veselo obzrel sa nazad v svojom silvestrovom čísle: „Radostný a pamätný je rok 1862 pre národ slovenský preto, že dokázal silu, ktorej uznanie nebolo možné odoprieť. Mnoho ráz počuli sme, že človek len toľko platí, koľko vládze, a tak je i s národom, a teraz presvedčili sme sa, že národ, keď vládze, i platnosti dochádza.“

Národ vstupoval do cyrilo-metodejského roku 1863. Rok mal byť venovaný tisícročnej pamäti blahoslaveného príchodu solunských bratov k nášmu národu. Zaznamenaný je zriadením Matice slovenskej a niektorými cirkevno-národnými prejavmi. Ale národ náš v tomto roku nedobre musel vzývať svojich svätých záštitníkov. Ešte Hospodin neuznal za dobré trvalé shliadnuť na slovenský národ a dopriať mu slobody, ktorá sa zdala takou blízkou. Nerýchle zrejú národy, slobodu musia si náležite zaslúžiť. Moyses bol fenomenálny zjav, ale nenašiel ešte pôdu dosť pripravenú. Krstiteľ prišiel, ale národ ešte bál sa vody očisťujúcej…

Moyses vynaložil celú svoju arcipastiersku starosť, aby slávnosť tisícročnej pamiatky pokresťanenia slovenského národa bola dôstojne zasvätená. Ako vždy, i toto krásne dielo nebral polovičato, ale s najvyššieho stanoviska. On mal veľkolepý úmysel znova vzkriesiť význam svätých bratov osvetiteľov a tak osvietiť ideu národnú s náboženskou, chytiť národ za intímnu stránku jeho duchovného života. Ak niečo, cyrilo-metodejské jeho plány poukazujú na vysoký vzlet jeho ducha, na ďalekosiahle, pravdivé a posvätné úmysly. On chcel, aby tento jubilárny rok bol svätený jednomyseľne a zároveň na celom Slovensku. Najdôležitejší moment, ktorý má celý národ skutkom upomenúť na jeho organickú jednotu a duchovnú jednoliatosť, a spolu pripomenúť mu, že nie je sám, ale má spoločný duchovný interes s milionmi jednokrvných bratov. Veľká duša, veľká hlava, v ktorej mohla zarodiť sa taká myšlienka! Keby Moyses nič iného nebol urobil, ako priviedol národ na túto blahú myseľ, meno jeho zostalo by nesmrteľné nielen v slovenskom národe, ale i v celom Slovanstve.

Ako hlboko, s historickým citom chápal cyrilo-metodejskú slávnosť náš biskup, dokazuje to, že oči svoje obrátil na Nitru, niekdajšie sídlo Metodovo, ktoré je i dnes sídlom slovenského biskupstva. Následník Metodov v sídle nitrianskom bol biskup Roskoványi, človek učený, zahĺbený do svojich cirkevno-právnych štúdií, človek vznešený a tých najlepších vnuknutí, lenže priveľký kabinetník, ktorý málokedy pozrel zpoza svojho písacieho stolíka. Na toho teda obrátil sa biskup Moyses, pripomenúc mu, že by nitrianskemu biskupovi najlepšie pristala iniciatíva v tomto bohumilom a pre veriacich takom dôležitom diele. Moyses rozložil učenému prelátovi, akého veľkého dosahu, hoci čisto cirkevného, je osvieženie pamiatky Cyrila a Metoda. Nielen celá cirkev katolícka, nielen diecezáni slovenského jazyka majú živý záujem na takom veľkom diele, ktoré vykonali blahozvestovia, ale i samo uhorské kráľovstvo, založené svätým Štefanom na osnove christianizovania. Aby v tejto otázke bola shoda vo všetkých diecézach, radil Roskoványimu, aby sa obrátil na jeho eminenciu arcibiskupa Scitovského do Ostrihomu… Možno, to bola chyba. Scitovský, rodom Slovák, rád žil vo vysokých svetských sférach a silno klonil sa k politike v smysle maďarskom. Na Roskoványiho otázku dal odpoveď, ktorej obsah neznám, no Moyses, referujúc o tom Kozáčkovi, vzdychol v liste svojom z 13. marca 1863: „Gott erbarme dich unser!“ Môžeme si teda predstaviť, aká to musela byt odpoveď arcibiskupa na dotaz biskupa Roskoványiho, keď náš veľký Moyses zalomil nad ňou rukami. No list Moysesov mal taký úspech, že biskup Augustín Roskoványi na pamiatku roku 1863 urobil diecezánsku základinu 40.000 zl. na meno Cyrila a Metoda.

No ani to neodstrašilo Moysesa. On vyzval ešte aj iných bratov svojich, medzi nimi i Ladislava Zábojského, spišského biskupa, ktorý i obežníkom nariadil cirkevné slávnosti od 5. až do 12. júla. V obežníku Zábojský vyzdvihuje zásluhy kňaza moravského Rastislava, ktorý povolal bratov Cyrila a Metoda, zakladateľov kresťanstva vo Veľkej Morave.

Moyses dňa 14. februára rozposlal zo Svätého Kríža obežník na všetky fary a chrámy svojej diecézy, v ktorom nakladá, aby vo všetkých chrámoch odbavovaly sa slávnostné služby božie dňa 14. a 15. marca na pamiatku blahozvestov Cyrila a Metoda. Dňa 15. marca prikazuje kázať vo všetkých chrámoch o živote a účinkovaní apoštolov slovanských. Spievať sa má ambroziánske Te Deum a pod sv. omšou modliť sa modlitba k sv. Cyrilovi a Metodovi

V Banskej Bystrici svätila sa slávnosť v duchu a podľa intencií Moysesa. Omšu slúžil F. Berlica, kanonik, seminaristi spievali pod ňou Gospodi pomiluj ny, Jezu Kriste pomiluj ny! Po omši kázal Ján Skalečka, duchovník seminára. Po kázni sbor chovancov zaspieval slovenské trisagion. Maďarské časopisy vrhly sa na Moysesa, že vraj vymyslel nových svätých.

Pamätne zasvätená bola cyrilo-metodejská slávnosť v Selciach, neďaleko Banskej Bystrice, kde bol farárom statný Július Plošic. Táto slávnosť veľkolepou okázalosťou, masou národa a prítomnosťou biskupa Moysesa vy chodí z rámu lokálnej cirkevnej udalosti a má širší význam. Hľa, keď Nitra mlčí, utopená v svetáctve a zahmlená výparmi z Pároviec, keď posvätné miesta, na ktorých zdržoval sa, Metod, mlčia v tupej nemote, dediny naše zahovorily. Konečne duch nie je priviazaný ku skale, hoci oviatej poeziou stariny a rozpomienkou národnou.

Farár Július Plošic dal vymaľovať obraz Cyrila i a Metoda, ktorým zasvätený je selčiansky chrám. Na 31. mája ustanovil Moyses slávnosť a Plošic pozval na posviacku obrazu biskupa a kresťanov celého okolia. Už 30. mája Selce naplnily sa pútnikmi. Služby božie počaly sa o piatej hodine ráno, procesie sa zamieňaly jedna za druhou, vedené svojimi kňazmi; zbožné spevy nezamĺkaly popri rachote mažiarov a zvonení. Oproti Moysesovi sobral sa celý ľud až po obec Senicu. Biskup prichodil s veľkým sprievodom duchovných, kanonikov a kňazov… Boli i kňazi zo súsedných diecéz. Na hranici chotárnej vítal biskupa Samuel Bodorovský, vtedy hlavný slúžny banskobystrický, v gále, so silným banderiom koňmo. Menom duchovenstva vítal ho medzibrodský farár Michal Fodor. Biskup sišiel s voza a putoval pešo, sprevádzaný tisícami, k fare, kde ho vítala i hudba Piťova s Kto za pravdu horí! Po krátkom oddychu biskup šiel do kostola, pozdravený spevom Ajhľa, kňaz veliký! Biskup, v plnom ornáte, posvätil obraz podľa rituálu. Potom počala sa omša pred oltárom, jedinom na Slovensku, zasvätenom sv. Cyrilovi a Metodovi. Krásny spev slovenský ozýval sa pod službou. Na graduále zaznelo Gospodi pomiluj ny. Kedže v kostole ani dvadsiata časť prítomných nemala miesta, boly dve kázne pred chrámom pod holým nebom. Jednu povedal Štefan Závodník s improvizovaného, kvietím ozdobeného kancľa, pred kancľom bol uvitý z jedliny stánok pre biskupa. Druhú na cintore povedal Jur Slotta. Oba kazatelia mali zástupy poslucháčov.

Po kázni sa išlo zasa do chrámu k omši, pod ktorou spievali staroslovenský Otčenáš, iže jesi na nebesiech, pre ľud vytlačený, aby ho mohli všetci veriaci spievať.

Po omši biskup Moyses udelil veriacim plnomocné odpustky a všetkým ctiteľom sv. Cyrila a Metoda arcipastierske požehnanie.

Hudba zahrala, mažiare zadurkaly, keď biskup vkročil do fary. Keďže fara nemohla poskytnúť miesta toľkým hosťom, stoly boly pripravené vo farskej záhrade. Prostredný stôl, prikrytý pre biskupa, bol utešene okrášlený kvietím. Veľký koláč, s nápisom „1000-ročný radostník cyrilo-metodejský“, ležal na stole. Slávnosť navštívila banskobystrická garnizona, na čele s majorom Rudolfom Jakobsom. Toasty nechýbaly. Hodovanie trvalo viac hodín. Slávnosť robila na prítomných zvláštny dojem. Ako by sa už naozaj mala pretrhnúť a rozptýliť tma, ležiaca na národe našom. Taká vysoká, čistá, duše potriasajúca slávnosť, spojujúca nábožnosť s vrelým citom národným, sotva bola slávená od čias Metodových na vysokej Nitre… Ona bola možná jedine pod auspiciami biskupa Moysesa, tak živo upomínajúceho na prvých vierozvestov slovenských.

No Moyses sklonil sa i k peknoduchým zábavám necirkevným: dňa 2. júna 1863 poctil prítomnosťou svojou majáles gymnaziálnej mládeže v Tajove. Mládež biskupa na rukách niesla z koča na miesto zábavy. Dňa 5. júna 1863 zanechal Banskú Bystricu, ktorú pohýbal do základu, obživil, oduševnil, a za krátkych šesť dní pobytu svojho vrátil sa dňa 5. júna do svojho tuskuluma v Svätom Kríži.

Moysesov príklad predsa neostal bez stopy i v iných diecézach; spišská zasvätila všade. Z ostrihomskej išly nepočetné púte na Velehrad. Krásne slávnosti boly v Ústí, v Lipnici (Štefan Radlinský), v Zubrici, Pružinej a v ústrednom seminári peštianskom. Slová Moysesovho arcipastierskeho listu k svojmu duchovenstvu: „Napomínajte a učte ľud v kázňach“ (dňa 14. a 15. marca) píše biskup, „aby ďakoval Bohu za dobrodenia, ktorých službou Cyrila a Metoda dostalo sa celej cirkvi Kristovej, krajine uhorskej, a konečne i celému národu slavianskemu“, maly veľký vliv na katolícku literatúru toho času.

Dr. Andrejom Radlinským redigovaný časopis Cyrill a Method (ročník XIII., 1863) od prvého do posledného čísla naplnený je úvahami o apoštolských bratoch a referátmi o tisícročných slávnostiach na Slovensku, na Morave, v Ríme, v Čechách, v Chorvátsku a Slavonsku, v Gniezdne a Poznani, v pravoslávnom Rusku, v protestantskom Sasku, v Poľsku, v pruskom Sliezsku, v Lužici. Tak, hľa, pohýbal veľký biskup umy slovenské v časoch vážnych a nebezpečných. Nemyslím, že by Moysesova akcia za ideu cyrilo-metodejskú na Slovensku vytratila sa pre všetky budúce časy. Devečka neumrela, ale spí. A keď zasa národ pri dobrej príležitosti rozpomenie sa na svojich veľkých dobrodincov a osvetiteľov, Moysesova krásna postava vynorí sa súčasne s nimi z polotmy národného pozabývania…

Medzitým sbieralo sa na Maticu. Okrem Petianovskej, vyše osemtisícovej základiny, darov Tomáša Červena, Kozáčka, Tvrdého a Čipkayovej tisícky, z väčších súm, venovaných Matici, musím pripomenúť veľkodušný dar biskupa Jozefa Juraja Strossmayera, ktorý poslal 1000 zl. na Maticu s prípisom, ktorý človeku dušu rozohrieva. Na konci krásneho listu ľutuje: „da mi izcrpljeni i usahli izvori moji nedopuščaju blagodarnijim se ukazati prama bratji, koju toliko štujem i ljubim. Ako Bog da medjutim života i zdravlja, neče to biti posljedni dar, koga Matica slovenská dobiva od svoga najiskrenijega privrženika a štovatelja.“ List z 12. februára 1863.

Sbieranie na Maticu bola asi hlavná národná akcia dní od 23. októbra 1862 až po 1. júl 1863, v ktorom dni dočasný výbor vydal slávnostné pozvanie na prvé valné zriaďujúce shromaždenie Matice slovenskej. Pozvanie konštatuje, že na ohlásenie výboru od 4. novembra 1862 do nádejného spolku prihlásilo sa toľko členov, složilo sa toľko peňazí, že možno už spolok v smysle potvrdených a vrchnostenskou závierkou opatrených stanov ustrojiť, oživotvoriť a účinkovanie jeho začať. Valné shromaždenie pozýva sa na 4. augusta 1863 do sídelného mesta Matice slovenskej, Turčianskeho Sv. Martina.

Márne boly, sú a budú navždy škriepky o tom, prečo Matica slovenská a s ňou celé koncentrovanie slovenských síl a túžob uskromnilo sa nepatrným mestečkom, horami obkľúčeným, len úzkymi priesmykmi svetu prístupným. Po prvé, organický vzrast alebo čo len pohyb národa nejde za hotovými múrmi, starými baštami, kráľovskými titulmi a výsadami. U nás niektoré staré, historické, kráľovské slobodné mestá zakrnely v kocúrkovatosti, živoria, ba i hynú. Po druhé, všetky pokusy najst väčšie už hotové centrum boly márne, ako to ukazuje už spomenutý brezniansky škandál. A Brezno nebolo národne zlé a neupovedomelé mesto. A po tretie, za Martin bolo niečo, čo sa volá génius loci. Tento génius, ktorý nedá sa určiť ani hmatať, toto imponderabile, priviedlo bolo už raz do skromného Turca slovenský národ v jeho najlepších, duchovne najslobodnejších a národne najzrelších synoch v dňoch júnových roku 1861. Či zásluhou, či bez nej, meno Martina dostalo milý zvuk v ušiach každého čestného Slováka, roznášalo sa po krajine i po Slovanstve a mesto to stalo sa vytúženým kúskom slovenského teritoria, na ktorom Slovák, tam doma bitý, skrývajúci sa, mohol byť cele svojím, otvoreným, a vedel, že príde medzi svojich. Tu i myšlienka osnovania Matice dostala silný náraz.

A boly i príčiny cele reálne, pri ktorých netreba citovať génia miesta. Martin bol čisto národným mestom od starodávna; roku 1848 dal národu mnoho dobrovoľníkov i trpiteľov mučeníckych, a vo všetkých neskorších bojoch vydržal vždy do konca a ani raz nepotkol sa v národnom ohľade. Ináč možno, ale v národnom nikdy. On mohol smelo ponúknuť Matici nielen ohnisko, ale i ochranu. Medzitým, čo Brezno dalo sa ošudiť jedným Havasom, Banská Bystrica opanovaná bola abderitskými patricijmi, pod ktorých auspiciami dobrodincovi cirkvi i mesta, Kuzmánymu, obloky vybíjala uličná háveď, Myjava, desaťtisícová obec, dala sa tyranizovať rychtárovi Valáškovi a neskôr i bláznivému notárovi Jankovičovi tak, že títo ľudia stali sa tam suverénmi, absolútnymi pánmi obecného i súkromného majetku, ba i životov: v Turci a Martine nebola možná nijaká agitácia proti veci slovenskej, a tým menej nejaký výsledok takej agitácie. Meštianstvo stálo pri svojich vodcoch Mudroňovi, Kuzmánym, Jesenskom, Pivkovi, Horváthovi atď. ako jeden chlap, vidiek horný i dolný lipol za nimi bezpodmienečne, masa turčianskeho ľudu, pomerne vzdelaná, vcelku vedela, o čo ide, a nedala sa použiť ani úradným ani neúradným svodcom. Prízvukujem, že tu nielen sám neveľký Martin, ale celá stolica dávala na celom Slovensku najlepšie garancie, aby nádejný ústav národný mohol v tichosti a bezpečnosti vzniknúť a počať prácu.

To všetko sa dokázalo skvele pri prvom valnom shromaždení dňa 4. augusta 1863. Predihrou k nemu bolo prijatie biskupa Moysesa už na hranici tekovsko-turčianskej. Tam ho očakávaly vyslanstvá: zo stolice, duchovenstvo a veľké množstvo národných inteligentov na čele sviatočne odenej masy. Menom všetských rečnil vítanku slúžny Toček, menom duchovenstva archidiakon Ján Ország. V Svätom Michale bol obed. Tam Jur Adamovič pozdravil biskupa vrelým toastom. Naladenie bolo tiché, slávnostné a citné, až ľudia slzili radosťou… A teraz sa ukázalo biskupovi divadlo, aké ešte podľa vlastného soznania nevidel, a nemyslel, že slovenský ľud vie takou vďakou odmeniť lásku, raz mu nepochybne preukázanú. Cesta od Sv. Michala až po samý Sv. Martin posiata bola národom sviatočne oblečeným, od rána čakajúcim vidieť prvého biskupa slovenského. Každé mestečko, každá dedina vyslala vyslanstvá a banderia. Po celej ceste slovenské bielo-modro-červené zástavy vialy, hudby znely a ozývalo sa neprestajné slávovolanie. Starí Turčania neverili očiam, že je toľko ľudu v Turci. Ale bol i celý na tejto ceste od mala do veliká. Mošovce, práve pred niekoľkými dňami požiarom navštívené, vyznačily sa okrášlením mesta, slávobránou a krásnou rečou predstaveného. Dievčence sypaly kvety pod koč biskupov. Krásne vítaly biskupa Karlová, Príbovce, Košťany… Nikdy cesta od Michala po Martin nevidela toľko slávnostne naladeného, jubilujúceho ľudu. Bol to sviatok pod holým nebom. K povozu biskupskému pripojovaly sa na každých krížnych cestách vždy nové a nové vozy, mnohé prišly oproti, tak že už k Martinu ťahal sa dlhý rad.

Na víťaznej bráne v slovenských farbách, bielo-modro-červenej, skvel sa významný nápis: Štefanovi Moysesovi, biskupu, za jeho vernosť k pravde slovenského národa. Pri bráne vítal ho Karol Kuzmány. „Celé tisícročie hladí teraz na vás,“ povedal Kuzmány, „i na nás s výšin vrchov týchto, všetky doliny svätých Tatier až po sivý Dunaj hladia na vás očami tu prítomného dospelého pokolenia, a z tvári týchto detí hladí na vás i nás celá budúcnosť slovenského národa. Idete vykonať skutok, rozhraničný pre celú historiu tohto národa, pomník minulosti, základ budúcnosti; dvojitú bránu, zátvornú pre krivdu minulých, otvornú pre slávu budúcich vekov!“ Tento pasus Kuzmányho reči bol verným výrazom naladenia, očakávania a viery Slovákov v tie časy. Nádeje zdaly sa byť oprávnené, veď i sám Strossmayer v spomenutom už liste písal: „Nádeja je, že i Maďari skôr alebo pozdejšie uvidia, že v ich záujme leží, aby krásny národ slovenský bol i šťastný, čo dotedy byť nemôže, kým jemu jazyk a národnosť v každom ohľade zabezpečené nebudú.“ (List J. J. Strossmayera. V Diakove, 12. februára 1863.) Keď také jasné hlavy, s veľkej výšky hľadiace, tak dumaly — či haniť našich predákov za ich hymnické výlevy?

Sám vjazd do Martina bol skvelý, a čo chýbalo na luxuse a okázalosti, to nahradily citom sršiace tváre, oči slzami miloty a oduševnenia zalievané. Moyses sostúpil na fare a hneď prijímal deputácie: dočasný výbor matičný plný pod vedením Jána Francisciho, stolicu Turčiansku (Nemess), úradníctvo, vojsko; Nitru viedol dr. Jozef Miloslav Hurban, Liptov Jurko Matúška, Gemer Štefan Marko Daxner, Zvolen Adam Kardoš, Prešporok J. Galbavý, Trenčín Štefan Závodník, Oravu Samuel Novák, Šariš podžupan Moravčík, Tekov Michal Chrástek atď., konečne sídlo Martin rychtár Kossa.

Večer bolo osvetlenie mesta i kraja, lebo na výšinách, okružujúcich Turiec, zajagaly sa ohne, navatrené vďačným ľudom, ktorý nemohol mať účasť pri poradách a slávnostiach, sústredených bezprostredne okolo osoby Moysesovej… Tisíce národa vlnilo sa ulicami, v hostincoch rozšumela sa zábava, vítali sa starí známi, nové známosti sa nadväzovaly, znely Piťove trávnice, oduševnené toasty sa hovorily, spev zunel mestom… Sviatok lásky, sbratrenia, všenárodnej radosti. Srdce celého Slovenska bilo tu bystrým tempom… A medzitým, ďaleko od hluku veselia, Moyses s prednými ľuďmi národa radil sa o dielach, ktoré majú byť zajtra, dňa 4. augusta, osnovou lepšej budúcnosti slovenského národa.

Priebeh prvého valného a zriaďujúceho shromaždenia je základne zvečnený tajomníkom Michalom Chrástkom, týmto znamenitým, ešte ďaleko neoceneným kronikárom tohto pohnutého času, v prvom ročníku Letopisu, I. číslo matičných spisov, Viedeň 1864. Tam je i opis služieb božích v oboch chrámoch s textom kázní: Gottčárovej a Brózikovej. Tam sú v krátkosti i reči a priebeh kandidácií. Shromaždenie odbavovalo sa v drevenom pavilóne, schválne postavenom na námestí pred katolíckym chrámom. Shromaždenie otvoril predseda dočasného výboru vzletnou rečou… Potom oznámil, že práve dostal po zvláštnom kurierovi prípis od námestníka grófa Mórica Pálffyho, že jeho veličenstvo rozhodnutím z 2. augusta Matici slovenskej udeľuje ako dar tisíc zlatých. Dôkaz najvyššej priazne oduševnil ohromné shromaždenie… (Všetkých prítomných do 6000.) Zatým oznámil predseda, že biskup Moyses k oddaným už 100 zlatým ako zakladateľ pripojuje ešte 2200 zlatých. Nasledovalo čítanie obšírnej zprávy, už pod predsedníctvom Moysesovým, potom voľba predsedu. Reč vyvoleného predsedu Moysesa je vzácnym dokumentom jeho veľkého umu a predovšetkým veľkého plamenného srdca. Tak ešte nehovoril k národu slovenskému ani jeden z neho pošlý veľmož alebo prelát. Bol to hlas kriesiteľa s výšiny, posiaľ počuli sme len hlasy z nížin. On usiloval sa vyhnúť hodnostiam a vyznačeniam, a volá Boha za svedka, že zdráhal sa prijať i biskupskú hôľ. „Ale kde je otázka o službe národu môjmu slovenskému a ochotnosti k službám týmto, ako i k obetiam pre rozkvet národa nášho, akživ som sa neodťahoval, ani sa nejdem, ani nechcem, ani nebudem!… Nad blaho môjho národa nie mi je nič vznešenejšieho, tak i nad priazeň môjho národa nie mi je nič vyššieho, čo by to hneď bola priazeň celého sveta“. Slová tieto ostanú historickými, i keď súdené bude národu slovenskému žiť v porobe národnej tak dlho, až denervujúci tlak šťastím omámenej maďarskej prepotencie vykynoží v ňom zárodok čestného žitia, pred čím nech ho chráni Boh náš trojjediný; historický v tom smysle, že predsa našiel sa duchovný poctivec, ktorý junáckym odhodlaním vydal mu svedectvo, platiace i tam, kde slová národa nebývajú povšimnuté.

Matica organizovala sa pod umným, niektoré vybočenia nežnou, ale silnou rukou do pravidelnej dráhy nazad uvádzajúcim kormidlovaním Moysesovým, ktorý tu dokázal pre Slovákov nové, drahocenné vlastnosti vodcovské.

Obdivujeme, bez všetkého, čo i najmenšieho oslabenia toho slova, úprimne, s hlbokým presvedčením, na česť mužského slova nášho obdivujeme Moysesovu diplomaciu v tomto rozbúrenom mori opravdového oduševnenia, v tejto záplave citu, radosti a skutočné pomery mohutnou vlnou prebíjajúcich svetlých nádejí… On bol i sám vrelý citom a neoblieval zápal studenou sprchou chladnokrvnej reflexie, ale vedel mohutný prúd vpraviť do pevne osnovaného koryta, keď počal prirujno schytať ľudí a ich mysle.

Moyses navrhol poslať z lona už zriadeného spolku pred trón vyslanstvo, ktoré by vyjavilo vďaku jeho veličenstvu za povolenie Matice slovenskej a za tisíczlatový dar.

Tu bolo shromaždenie prekvapené, keď dr. Hurban vstal a oslovil biskupa: Vaša excelencia! Prvý raz bol tak oslovený. Za pobytu jeho v Martine prišla zvesť o jeho vymenovaní kráľom za skutočného tajného radcu. Fascinujúcu reč svoju, akú na Slovensku sotva kto bol súci povedať, zakončil Hurban návrhom, aby založenie Matice dialo sa na pamiatku cyrilo-metodejského krstu a tisícročného pokresťanenia nášho národa. („Čiňme všetko v smysle ukrižovaného Pána Ježiša Krista.“)

Moysesova odveta na tento krásny návrh je dôkazom odôvodnenosti nášho, hore spomenutého obdivu. On radí držať sa stanov, ktoré zabraňujú týkať sa viery a pomerov cirkevných. Nakoľko však svätí Cyril a Metod boli nielen prví vierozvestovia národa slovenského, lež spolu i tí, ktorí u nás základ položili slovanskému písomníctvu, z celého srdca súhlasí s návrhom dr. Hurbana. Tak teda Matica slovenská založená bola „v tisícročnú pamäť pokresťanenia Slovákov a zavedenia písomnosti slovanskej“.

Valné shromaždenie Matice slovenskej sa skončilo dôstojne a mohlo len obodriť i v politickom ohľade ľudí slovenských. Povolenie kráľa, v časoch, kde sa už tisly do popredia sily nám strašne neprajné, potom preukázanie milosti peňažným darom a konečne, čo je hlavné, udelenie skutočného tajného radcovstva Moysesovi, boriacemu sa vo Zvolene za slovenskú vec s otvorenosťou heroickou, Moysesovi, idúcemu s triumfom do Turčianskeho Sv. Martina, rodiska Memoranda, aby prevzal vedenie Matice slovenskej, proti ktorej Acheronta hýbaly všetky politické mocnosti Uhorska, — to všetko boly také faktické, srozumiteľné znaky, že ich nebolo možno ináč vysvetľovať, ako že slovenská národná vec vyvinuje sa pravidelným, dosť bystrým a všetko dobré sľubujúcim postupom.

Ak len v duši Moysesovej nebola zlovestná predtucha, ak jeho ostrý um hádam prv než umy iných neprišiel na logické zakľúčenia, nie veľmi priaznivé svätej veci národa slovenského, ak ostré, skúsené oko jeho, ktoré videlo už toľko stúpajúcich a klesajúcich vĺn v pohybe národov, nespozorovalo temnú škvrnu na slovenskom nebi, pre nás takom jasnom a bezoblačnom, teda dni prvého valného shromazdenia Matice slovenskej boly pre neho kulminovaním jeho života, apogejou celého jeho harmonického bytu. O vnútornom šťastí človeka ťažko súdiť, no všetky zovňajšie príznaky nútia nás k takémuto súdu. Moyses bol v tomto čase ešte neprestarlý, šestdesiatšesťročný človek, svieži, zdravý, iba že sa mu už pri písaní ruky triasly; zovňajškom krásny, s milým, veľkým, jasným okom, impozantnou priamou postavou, veselej letory, prístupný životným radostiam. Povýšený bol medzi prvých hodnostárov krajiny i ríše, stál pod lúčom kráľovskej milosti. Zanechajúc lásku pobratimských Chorvátov, vydobyl si trojnásobnú lásku svojich najbližších, lásku, spojenú s oduševnenou oddanosťou a bezhraničnon úctou. V diecéze stala sa mu satisfakcia, že videl pokorených atentátorov na posvätnosť školy, ktorú z dobrej polovice zachránil pred útokmi nepriateľov slovenského národa. Druhé veľké jeho dielo kultúrne bolo krásne osnované a stálo v mladej, v mnohosľubnej hotovosti. Meno jeho skvelo sa čisto, bezúhonné. V národe svojom stal sa spojivom všetkých snáh, smerov, rozdielov politických i vierovyznanských. Veľkňaz i slovenský veľmož. Delicium et dulce decus gentis slavonicae! Predmet lásky, úcty i zvučnej lýry slovenských básnikov, i tisícich čestne a úprimne myslených adries! Uznaný a slávený najlepšími, najčestnejšími, najzaslúženejšími synmi slovenského národa, vrátil sa z búrlivej, peknoduchej slávnosti do tichého Kríža, sprevádzaný modlitbami a žehnaním národa. A ako najvyššie vyznamenanie, ktoré mu mohol dať obezdolený národ slovenský, vyvoliac si ho za predsedu svojho jediného inštitútu, s ktorým disponoval, bola vlastne len služba, ako sa sám vyslovil, nuž veď celý jeho život bol slúžením vyššiemu, nezemnému, ideálnemu.

Po štvrtom auguste znova obnovil sa prítok adries Moysesovi. Už pohly sa i také mestá a obce, ktoré posiaľ mlčaly: Trnava s mnoho podpismi, medzi nimi nachádza sa veľký priateľ Slovákov toho času dr. Alois Paikrt, vojenský lekár, teraz generálny štábny lekár, teda najvyšší stupeň vo vojensko-lekárskej hodnosti dosiahnuvší. Skalica rozbehla sa už po druhý raz. Pamätná je monstre-adresa z Turca, datovaná 20. augusta. Tam pod ňou nájdete doslovne všetko, čo možno menovať Turcom, jadrom Turca. Nechýba ani jedna obec, nevynímajúc ani naše turčianske nemecké kolonie: Graserhaj, Ober-Stuben, Vrícko, Briešťa atď., ktoré sú tam podpísané (na čele rychtári a notári): po nemecky, cele správne, a tak, ako si to najvýš spravedlivý Moyses želal. On šiel tak ďaleko, že zrušil v nemeckých farnostiach slovenské kázne, ktoré tam boly v úžitku, lebo naši handerbulci lepšie rozumeli slovenčinu ako spisovnú nemčinu. Urobil to na základe zásady: každému svoje! Ste Nemci, teda pestujte svoju nemčinu. Text adresy je silno politický, silno lojálny, vynášajúci hlbokú vďaku a oddanosť monarchovi. Tu Turiec znova dokázal, že mu národná popredná misia, tu i tu zaznávaná a ohováraná, nepadla do lona z čistého augustového neba, ani že nebola zadovážená rezonovaním a planou kritikou, ale činnosťou a umným koncentrovaním más pri dielach a prejavoch národných, hotovosťou slúžiť, obetovať a vystaviť sa v prvej línii. Keby len v tomto ohľade bolo bývalo viac skutkovej revnivosti a žiarlivosti!

Na Moysesa po malom oddychu vo Svätom Kríži išla nová starosť: valným shromaždením uzavretá a na jeho plecia položená. Mal viesť matičnú deputáciu do Viedne. Už dňa 1. septembra prišiel ta a počal pracovať všetkými silami, aby audencia bola čím najvýhodnejšia pre slovenskú vec. Dvorné parkety sú síce veľmi klzké, ale k nim vedie cesta veľmi hrbolatá. Ľahko sa číta: audiencia bola, ale medzi tisícmi sotva jeden má pravý pochop o tom, aká namáhavá je to vec, vo verejných veciach, na ktoré upriamené sú oči celého sveta a pri ktorých križujú sa záujmy a vlivy najmocnejších, vykonať zdarne takýto akt. Nejeden horlivý ináč človek hodil by na všetko rukou a išiel ku krbu svojmu.

Vo vyslanstve matičnom okrem Moysesa boli: Karol Kuzmány, superintendent a prvý podpredseda Matice; Ján Francisci, kr. uhorský námestný radca; Ján Gottčár, opát a školský radca; Adam Kardoš, prísediaci stoličného súdu; dr. Michal Mudroň, advokát, a Ján Čipkay, statkár. Títo prišli do Viedne 5. a 6. septembra.

Vyslanstvo jeho veličenstvo prijal 10. septembra o 10. hodine, ako prvú po svojom návrate z Frankfurtu. Moyses v reči svojej poďakoval sa za potvrdenie spolku a tisíczlatový dar. Ale nebol by Moysesom, aby silno neprekročil obyčajnú šablonovitosť audienčnej retority. On valné shromaždenie Matice zo 4. augusta priamodušne a hrdo pomenoval takým príkladným, bezúhonno-slušným, obetivým a nadšeným, akých riedko bolo od časov jestvovania uhorského kráľovstva. Potom vyslovil nádej, že národ slovenský bude šťastne pokračovať v svojom ďalšom bohumilom vývine v duchu cis.-kráľ. diplomu z 20. októbra 1860 a najvyššieho patentu z 26. februára 1861. Tým dal reči svojej tuho politickú farbu a audienciu vysoko pozdvihol nad akt obyčajnej aulickej vernopoddanskej manifestácie. To bola reč nie dvorana, ale obrancu a otca svojho národa pred monarchom.

Odpoveď jeho veličenstva je známa, no podávam ju v celosti pre mladšie pokolenie, ktorému čo chvíľa neprístupné budú staršie vydania slovenské. Odpoveď znela:

„Teší ma zasa vás vidieť u mňa a prijať vďaku a oddanosť literárneho spolku Matice slovenskej. Teší ma tým viac, že prvé shromaždenie odbavovalo sa s takým príkladným poriadkom a opravdivým zápalom, ako aj všeobecným dosvedčením vernosti ku mne.

Nádejem sa, že lojálny slovenský národ činným a horlivým dosvedčí sa pri ústavnom užšom pripojení môjho kráľovstva uhorského ku celistvej dŕžave.

Hotový budem vziať i napotom pod svoju ochranu verný slovenský národ. Ešte raz hovorím: tešilo ma. Povedzte to svojim rodákom.“

Vyslanstvo urobilo potom poklonu u grófa Forgácha, dvorného uhorského kancelára. Moyses rečnil po slovensky, lebo „i kolísky slávneho rodu Forgáchov stály v lone poctivého slovenského národa, i prach jeho predkov tam spočíva.“ Takto Moysesom za Slováka pašovaný milý gróf Forgách odpovedal v dosť hladkej slovenčine.

Dobrý výsledok tejto audiencie musel mať obodrujúci dojem na Slovákov, hoci sa už ukazovaly čudné znaky v krajine samej. Výnimečný stav bol lebavý nad pomyslenie, Slovákom nepriateľská strana mala za sebou mocný agitačný prostriedok: autonomné práva, štátnu samostatnosť Uhorska, a spojila to nerozlučne s maďarizáciou a aristokratickými chúťkami celej solídnym režimom od hrnca odstavenej takzvanej „inteligencie“. Tak Slovákom prichodilo znášať odium všetkých absolutistických a výnimečných akcií viedenskej vlády, bez faktického podporovania z Viedne, ako sme to videli pri patente evanjelickom. Ľudia, počúvajúci doslovne zákon, bez záštity vyhadzovaní boli vládou nezákonnou, neviditeľnou, ale majúcou moc ich zničiť. Že vraj to boly „Strömungy“, vyhovárali sa vo Viedni Moysesovi na vysokom mieste, „Strömungy“, proti ktorým vo Viedni nevedeli lieku. — Keď na pr. Myjavci boli sa žalovať u arcikňaza Rainera na neznesiteľnú tyraniu rychtara Valáška, postaveného a udržiavaného nitrianskou koteriou, jeho cis. a kráľ výsosť pokrčil plecmi a povedal: „Wir haben auch hier unsere Valášek.“

Veľmi pravdive líči štátoprávne a národno-politické pomery, v ktorých pohybovala sa politická i národná činnosť Moysesova, Štefan Marko Daxner v nevydanom ešte dokumente.

Nešťastie Slovákov, rozjíma tento tvrdý um, žiaľ, že v osudné chvíle oddialený od centra, že sme ako národ prináležali do sféry záujmov a princípov rakúskej politiky. Pred rokom 1848 pokladalo sa Rakúsko za štát nemecký — teda boli sme v princípe materiálom germanizácie. V reichstate r. 1860 podarilo sa grófovi Széchenyimu príjemnou urobiť tamhore doktrínu o „historickom práve“, o „historicko-politických individualitách“. Následok toho bol októbrový diplom, t. j. oddanie legálnej moci v Uhorsku do rúk aristokracie maďarskej a maďarstvujúcej, ako reprezentantke historicko-politickej individuálnosti Uhorska, svolanie snemu a uvedenie diplomatičnosti reči maďarskej. Germanizácia oddala úlohu svoju maďarizácii. Schmerling pokúsil sa februárovou ústavou princíp jednoty ríše a s ním nemeckú hegemóniu postaviť nad historické právo Uhorska, ale spojenou silou Slovanov, Maďarov a opozíciou frakcie veľkonemeckej padol. S jeho pádom padla i februárová ústava a meravé historické právo v smysle maďarskej aristokracie zvíťazilo nad princípom jednoty ríše.

Následok tohto víťazstva bol vyhlásenie integrity koruny uhorskej, povolanie Sedmohradska i Chorvátska na snem peštiansky, uznanie formálnej zákonitosti zákonov z r. 1848 a výhľad na maďarské ministerstvo.

My Slováci, keďže v Uhorsku len maďarský národ s maďarskou aristokraciou na čele tvoril historicko-politickú individualitu, vrhnutí sme boli maďarstvu za korisť, už i preto, aby nami zosilnené maďarstvo pomáhalo Nemcom nivočiť slovanské národy Rakúska. Tak Daxner.

Áno, tak to bolo v hlavnom: to druhé, čo sa zdalo priečiť tejto hroznej politike, ako na príklad platonické milovanie „lojálnych“, „verných“ národov, povoľovanie nevinných literárnych spolkov s policajtom Nemessom za chrbtom, lámanie slovenčiny kancelárom Forgáchom, nič neujímalo pravde, že už októbrovým diplomom boli sme hodení za korisť maďarizmu. Dokázalo sa to neskoršie.

No tým väčšia sláva, tým jasnejší veniec lavrový, premiešaný tŕním, človeku, ktorý v takýchto hrozných okolnostiach, jemu povedomých a jasných, neopustil za korisť hodených bratov svojich. Neopustil ani potom, keď už sklamanie bolo úplné a ležalo na bielom dni. Uhorsko dodnes nie je nič iné, ako na princípe skazeného, falošného aristokratizmu vystavená drevená budova bez národov, teda bez organických členov, bez právnej kontinuity, ba i bez rodového aristokratizmu — aristokracia bez aristokratov skutočných, namazaná na dlh vzatým firnajzom liberalizmu. Ešte i maďarizmus ako národnosť v naše dni stratil farbu, keď ho pestuje dnes už dotieravo khagal a policia.

Druhé valné shromaždenie povolal Moyses ako predseda na 3. augusta 1864. Vítali ho v Turci ako prvý raz a cesta bola zas triumfom, Martin vrel tak isto hosťmi z celého Slovenska? Pisateľ týchto riadkov prvý a posledný raz videl Moysesa a počul jeho zvonivý hlas v stoličnej dvorane, ktorú administrátor gróf E. Dessewfy pre valné shromaždenie prepustil.

Moyses odcestoval z Kríža už 1. augusta, sprevádzaný kanonikom a pokladníkom Matice Tomášom Červenom, Antonom Knoppom a Michalom Chrástkom. Už v Kremnici počala sa oslava milovaného biskupa. Tam bol vítaný opátom a farárom i správcom baní s baníkmi so zažatými kahancami. Streľbou ozývaly sa vrchy kremnické. Turiec po druhý raz odel sa v sviatočné rúcho od Piargu po Martin. Na hranici rečnil slúžny Jur Toček a arcidekan Ján Országh. S dlhým radom vozov prišiel Moyses na obed do Štubnianskych Teplíc. Tam ho čakal už administrátor gróf Dessewffy. V Mošovciach, ktoré okrášlily sa ako nevesta, pozdravil ho náčelník banderia Čajka. V Príbovciach bolo banderium pod náčelníkom Dulom, i tam vyznačil sa krásny ľud Dŕžavia. Sto panien v bielom kvetmi obsypalo biskupa a zaspievaly mu kantátu. Slečna Riznerová vítala ho krátkym prívetom. V Martine triumfálna brána… tisíce národa a plesanie. Rychtár Andrej Švehla povedal slávnostnú reč. Menom výboru matičného Karol Kuzmány skončil dlhú reč svoju: „Pane, učiň mu dobre, lebo miluje národ náš a postavil nám školu!“

Shromaždenie, radostne otvorené a prítomnosťou Moysesovou ožiarené, starosťou policie dostalo malú, vtedy málo pozorovanú, ale pre nás už dnes vážnu štrbinu. Vládny komisár Nemess totiž oznámil, že podľa vysokého nariadenia shromaždenie nesmie byť verejné a jedine vykázaným členom Matice prístupné. To už znamenalo, že sa čosi neľúbi tamhore. No tu Moyses dokázal svoju mužnosť: on na to absolútne nereflektoval, a vec zostala tak, bez exekutívy. Ostatne do dvorany turčianskeho stoličného domu nezmestila sa ani tretina prítomných členov. Ale policajt-štát už oznámil svoju prítomnosť.

Všetko, čo sa predtým a potom robilo, všetky slávnosti a do sĺz pohýnajúce scény, všetok ruch skutočne krásneho obecenstva (lebo do Martina prichodili ľudia dušou rozjarení, spití muštom až hyperidealistického nadšenia, starcovia Simeoni, chcejúci vidieť spasenie, ľudia, hotoví na obete, mládež, zapálená krásnym ohňom naivného citu, bojovníci a mučeníci zasotených kútov, kde nikto nevidel ich útrapy pre vec národnú, prichodili podýchať aspoň relatívnou slobodou pod krídlami „povoleného“ spolku), — všetko to bolo zatienené otvárajúcou rečou Moysesovou. Ona je najväčším retorickým zjavom na Slovensku, bohatom na výtečných rečníkov. Je presná, pravdivá, logická, prostá a previata svätosťou. Slovo za slovom padalo priamo do duše. Človek nemohol vážiť a umom rozoberať tok myšlienok (i primladí sme boli na to), ale vibrovanie šľachetného citu rečníkovho prechádzalo do srdca poslucháčovho, a keď už biedny človek nevedel čo, teda vyhrkly mu slzy z očí, tak že nevidel hustú masu okolo seba, ani svit dňa z oblokov, len počul jemno-silný hlas tohto veľkého človeka, syna slovenskej matičky. Z jasieľ vychodí spása!

Nedivím sa, že po reči pozdvihlo sa shromaždenie ako jeden chlap, až stemnela dvorana a, ako píše zpravodaj: „slzami urosené shromaždenie“ vybúšilo v hromové volanie na slávu, veď už prostred reči chceli ho pretrhnúť, aby vy ronili city svoje… Nedivím sa zdržanlivému Kuzmánymu, ktorý si mnoho zakladal na svojom chladnom úsudku, že povedal: „toto je slávna, na Slovensku nikdy neslyšaná svätá reč“, že Hodža, zachvátený Moysesom nazval reč jeho slovom žalmov a citov slovenských. To všetko nie sú nijaké prepiatosti, to je tak, to je pravda i dnes, keď nieto príčiny oduševňovať sa, kde si arogujeme dosť kritického rozumu, aby sme správne a reálne mohli súdiť.

Odhliadnuc od osoby, osobnej prelesti rečníka, krásoty citu, s ktorým bola reč povedaná, ona váži myšlienkami a pravdami, jasno a prosto povedanými. Človeka zmrazí slovo: „Núdza úbohého národa je nevýslovná! Keby jeden celý národ, hrozným osudom, nemohol byť vzkriesený zo sna smrti duševnej, žiadúcnejšie by bolo, aby všemohúci Boh národ náš z obličaja zeme vyhladil, než aby sme po tisícročnej duševnej porobe ešte i budúcne v podobnom otroctve sebe i človečenstvu na potupu živorili!“ Starozákonná, prorocká prísnosť i veleba zuní z týchto slov. Je to reč Mojžiša, pri pohľade na biedny, zaslepený národ, rozbíjajúci v svätom hneve dosky zákonov!

To je to, za čo pracovať usilujeme sa, a preto sme slepí pre všetky poľahoby a lehoty takzvaných občianskych, krajinských, historicko-politických slobôd a liberalizmov! Preto sme chladní k všetkým Slávam a bleskom, i skutočným národo-hospodárskym pokrokom. Lebo ony smrť našu napomáhajú, ony chcú byť hodvábnou posteľou pre našu agóniu. To je to, čo každý cíti, i keď odpadne a stane sa účastníkom privilégií maďarizmu a renegátstva. Ak nikdy, v poslednej hodine musí mu prísť na vyhasínajúci um strašná myšlienka duševnej poroby milionov! Verne hovoril náš Mojžiš: radšej zhynúť, ako dušu zatratiť!

Slávne skončilo sa i druhé valné shromaždenie. Pripomenúť treba, že pod autoritou Moysesovou 18. punktom protokolu na návrh K. Kuzmányho uzákonil a upevnil sa terajší spisovný jazyk slovenský literárny pre všetky spisy matičné, podľa filologických zásad Hodžových a Hattalových. Týmto odrezalo sa raz navždy kolotanie v hlavných princípoch. Spisovná slovenčina prijatá bola všeobecne (i vládou, nakoľko vydáva niečo úradne po slovensky). Moyses tu nevdojak prichádza nám v postave sv. Cyrila filozofa… aspoň pre náš malý slovanský kmeň.

Ešte v apríli 1864 (dňa 21.) stala sa vážna osobná premena tamhore: gróf Antal Forgách, vlivom arcikniežaťa Rainera, poďakoval sa a či, lepšie, bol prepustený i s podkacelárom Károlyim, a na ich miesta vymenoval kráľ za uhorského kancelára grófa Hermana Zichyho a za druhého Štefana Priwitzera. Náš orgán premenu kvitoval s tichým uspokojením a nádychom jasnejšej nádeje. Keď už vymenovanie Jána Francisciho dňa 6. augusta 1863 za skutočného radcu kráľovskej uhorskej námestnej rady práve v hluku matičných slávností, počas prvého zriaďujúceho shromaždenia, pokladalo sa za „koncesiu, urobenú slovenskému národu“, premena od 21. apríla 1864 ešte viac utvrdila našich v dobrej nálade. „Jeden hlas panuje na Slovensku, a to: bude lepšie,“ písali 17. mája 1864. Z Pešti písali 24. mája: Málokto pozná nového kancelára, a predsa temer každý s nadobyčajnou dôverou očakáva od neho lepšiu budúcnosť. A Sürgöny, vládny časopis, písal 9. júna 1864: „Idea, ktorá rovnoprávnosť národov vo vývine a užívaní reči vystavila za právnu zásadu, založená je na pravde. Zapieranie tejto zásady je taký veľký hriech (bün), ako násilenstvo svedomia, a ako toto, i tamto je obrazenie hodnosti ľudskej.“

Zichy, na hostine u mešťanostu viedenského Zelinku, predniesol toast, že „len v spojení Uhorska s Rakúskom vidí oboch blaho. Má nádej, že zástupcovia Uhorska skoro budú sedieť v rajchsráte pri boku rakúskych vyslancov.“ Ako vidno, toto súhlasilo so snahami vtedajších slovenských politikov, ako i so slovami Moysesovými pred kráľom z 10. septembra 1863 „o vnútornom a zovnútornom zosilnení celistvej dŕžavy“. Naši teda videli v Zichym človeka pevných cieľov po trojročnom vrtkavom vladárení junkera grófa Forgácha. Utvrdení boli v nádejach vymenovaním Jána Francisciho za župana stolice Liptovskej dňa 26. októbra 1864. V tomto vymenovaní videli už nielen koncesiu slovenskému národu urobenú, ale počiatok praktického uvádzania do skutočného života národnej rovnoprávnosti. Ako sa ukázalo, bolo to len aprílové leto… Bol to experiment, ktorý nemal v sebe zárodok trvácnosti a pri ktorom nebolo čestnej vôle… Nie mne prichodí tu skúmať pravé pohnútky a príčiny tohto experimentu, zahrávajúceho sa s národmi, tu je dôležité, ako hľadel na to Moyses.

Už roku 1862 sa vyslovil, že v Uhorsku u vlády všetko maďaromaniou dýcha (Slovenské pohľady, ročník XVII., č. 1., str. 52) a ďalej: „Bohužiaľ, politika vôbec drží sa mimo spravodlivosti, zvlášte politika vlády, nevediacej, kam z konopí. Ak terajšiu rakúsku vládu opanovala mienka, že sa jej problematické položenie nadvládou živlu maďarského ľahšie dá zaplátať, ako spravodlivosťou naproti nemaďarským živlom krajiny, darmo je nám spravodlivosť našu dokazovať, tým viac, že u Nemca súcit so Slovanom predpokladať nemôžeme.“ „Slovana nikto tak nenávidí, ako Nemec, lebo mu nikto toľko krivdy neučinil.“ „No z toho nenasleduje,“ píše Moyses, „aby sa nepracovalo, viac pre našu poctivosť, ako pre zisk“, dokladá s rezignáciou.

Ešte pesimistickejšie vyslovuje sa Moyses o spomenutej premene aprílovej roku 1864. „Pokladám najnovšiu zmenu za vážnu,“ píše Kuzmánymu, „ale či sa budú z tejto múky pre nás koláče piecť, to je otázka. Priwitzer (podkancelár, zamenivší Károlyiho) bol kedysi, slúžiac v Rieke, horlivý kossuthovec. Neskoršie, pravda, získal si dôveru Bachovu, ale ešte práve v minulom mesiaci apríli, keď námestník kráľovský v známej otázke upokojenia národností celému sboru námestníckych radcov predložil otázku: či sú doterajšie opatrenia ohľadom šetrenia nemaďarských národností dostatočné, alebo či sa majú ďalšie poriadky v príčine tejto učiniť, Priwitzer prvý hlasoval, že vraj nijakých nových poriadkov netreba. Nuž keď v takom sbore mužov, kde sa veru priatelia Slovákov nepriam hemžili, predsa našlo sa 9 osôb, ktoré pre väčšiu voľnosť nemaďarských národností hlasovaly, a k týmto sa konečne i sám Pálffy pridružil: dosť pochopiteľne objavila sa priazeň Priwitzerova oproti nemaďarským národnostiam. A predsa tento muž má byť, ako sa zdá, svätým duchom Zichyho. Pokladajúc tento výjav a iné, ktorých bych na kopy vypočítať mohol, ja v blízkom čase nepriam dobré veci očakávam. Môže byť, že sa mýlim, ale moja nedôvera behom nepriaznivých časov a množstvom do neba volajúcich krivd už je natoľko zatvrdnutá, že neverím, dokiaľ neomakám. Už sme my dosť vyjavili, i slovom i písmom, vedia, čo žiadame a k čomu sme hotoví: tak teda myslím, že by bol už čas, aby oni nám stanovisko deja poskytli.“

Moyses je neúnavný túto svoju „zatvrdlú nedôveru“ odôvodňovať pri každej príležitosti. V liste z 18. septembra 1864 píše: „Teda už i pod Zichym dalo sa z krajinskej pokladnice 60.000 zl., v prospech maďarského divadla, so sľubom i budúcej každoročnej podpory. Nám nechcú dať ani babky: ale platiť budeme do sýtosti, aby sa súložnice niektorých magnátov (boljarov) lepšie zaopatriť mohly. Taká je spravodlivosť sveta tohoto; tak povždy čert podobný zostane diablu.“ A na druhom mieste: „V terajšom svete len odbojníci a buriči úctu a vážnosť požívajú.“

Ale veľmi by sme sa mýlili, keby sme mysleli, že Moyses, nepokladajúc ani vymenovanie jediného župana už za „makanie“, rovno a určite vyslovujúc svoje „zatvrdlé“ pochybnosti v dôvernom liste, ktorý bol písaný in sincero a nepatril vtedy pred verejnosť, hádam ochabol a spustil ruky do lona, že by bol klesol duchovne: nie, on naopak radil k činnosti a sám písal neustále, napomínal, radil. Všetko ho zaujímalo, všetko krásne chápal: „Udržanie a ďalšie rozvinutie zriadenej superintendencie má pre nás všetkých nekonečnú vážnosť,“ píše na jednom mieste; „máme sa hýbať a dobývať si nášho práva, už či po vôli vlády, či proti nej,“ na druhom; medzitým pracuje a namáha sa o záchranu preparandie, o čistotu aspoň pomernú gymnázia, o utvorenie hospodárskeho ústavu pre Slovensko, propagovaného v dvanástich základne písaných článkoch Pešťb. vedomostí od 85. čísla až po 94. 1864. Dňa 9. decembra 1864 vymáha si audienciu u cisára vo Viedni a prednáša súrnu potrebu hospodárskeho ústavu pre Slovensko, „silno obydlené, zle obrobené, a preto nútené posielať synov svojich na zárobky do cudziny na hanbu národa a krajiny, a ohrožené, ak sa nič neurobí, silnou emigráciou, tak že kraj spustne.“ Prijatý bol pekne. „Milostivosť, s akou som bol prijatý, opísať sa nedá.“ Odovzdal jeho veličenstvu písmo vo veci hospodárskeho ústavu, ktoré bolo hneď kráľom poznačené a signované veľkým F, čo znamená v dvornej praxi, že kráľ želá si, aby prosbu mimo radu povážili a v nej složené žiadosti vyplnili; bolo hneď expedované do uhorskej dvornej kancelárie, ztadiaľto na námestníctvo a odtiaľ do budínskeho Štátneho archívu, až sa prach tam nad ním zavrel na večné veky… Tak odmieňajú „lojálne“, v „ťažkých okolnostiach vždy verné“ národy; keď sa chcú správne učiť orať a hnojiť rodnú pôdu, nedopustia to páni, žijúci z mozoľov zanedbaného, o školy oklamávaného ľudu, oklamávaného proti kráľovmu signu.

Moyses videl, že treba sa mať okolo už hotového, okolo škôl a Matice. „Áno, oklamaní sme, zradení sme, ukrivdení sme… Musíme sa tak usporiadať, aby nás nemohli stroviť, jestli nás pohltajú. Mimo cirkevného poľa máme len lono Matice; tam sa máme shromaždiť s vysúkanými rukávmi, presvedčení, že ani jeden národ ináče nepozdvihol sa, iba svojimi vlastnými silami, a že národ povedomý a podľa povedomia pracujúci konečne potlačiť nemožno. Tak teda povedomie národné budiť je nateraz našou hlavnou úlohou.“ To sú jeho slová. (Slov. pohľady XVII., soš. 1., str. 184.)

A ako málo klesol duchom náš Moyses, blýskavo a nádherne dokazujú jeho zlaté slová, povedané, keď chystal sa na tretie valné shromaždenie: „Ohľadom blížiaceho sa valného shromaždenia Matice opätujem môj vlaňajší výraz: že ma len smrť alebo ťažká nemoc od podielu na ňom zdržať môže. Toho úmyslu som bol i pred najnovšími verejnými udalosťami: tieto ale úmysel môj nielen že nezvrtly, lež ho tým viac upevňujú. Slovák je vo strastiach a neprajných okolnostiach doma, ako ryba vo vode: kto sa týchto bojí, je odrodilec.“

Čo Moyses myslí pod najnovšími verejnými udalosťami, neviem — no iste to boly tiene, ktoré padaly napred a ktoré Moyses ostrým okom pozoroval. Iste myslel i na pád Zichyho a menovanie grófa Jura Majlátha za kancelára 26. júna 1865, za ktorým nasledoval i grófa Mórica Pálffyho a vymenovanie Sennyeyho za taverníka. V Rakúsku padol Schmerling 27. júla a nastúpilo ministerstvo Belcrediho. Moyses už pádom Zichyho bol dostatočne orientovaný. Videl, že vzmáha sa deákovský liberalizmus, pod ktorým niet pomilovania pre nemaďarské národy. Rodila sa prekliata teória o „politickej národnosti“, o „politickom národe“, ktorá potom s dualizmom prebila sa do života. „Politický národ“, tento perfídny parodox, našiel milosť na vysokom mieste, ako by politika rodila národy a nie národom len slúžiť mala. Oflinkovanie prírody a poriadku božieho… kult jednej rasy a potlačenie ostatných národov, tieto dve nepekné decká už trepotaly sa mocne v živote matky svojej, v reštitúcii takzvaného historického práva. Čakalo sa len na pôrodné baby v osobách Bismarcka a Moltkeho a na slúžku — Klapku…

Moysesa nezostrašily všetky mrákavy, ba ani ďaleké podunievanie hromu. On chystal sa ticho na tretie valné shromaždenie, svolané pozvaním dto. Svätý Kríž 27. júna 1865 na deň 9. augusta tohože roku.

Moyses opustil Sv. Kríž dňa 7. augusta s veľkým prepoštom Tomášom Červenom, tajomníkom Chrástkom, s chorvátskym spisovateľom Stauduarom a obradníkom biskupským Knoppom. Vítanie cestou bolo to isté, ako pri dvoch predošlých príležitostiach: Kremnica, Piarg, Horná Stubňa, Svätý Michal, Mošovce, Socovce, Príbovce (vystavily bránu s nápisom: „Vitaj, otče národa!“). Banderia, brány, sviatočne odené devy, reči, spevy a všeobecné oduševnenie. V Štubnianskych Tepliciach bol obed, ktorý je pamätný zdravicou Mudroňovou, majúcou aktualitu. Mudroň v svojom prípitku ďakoval Bohu, že obdaril slovenský národ takým radcom a priateľom, akého má v slávnom slovenskom biskupovi, jeho excelencii Štefanovi Moysesovi. „Naša radosť je na tento raz dvojnásobná, lebo príchodom svojím ste vyvrátili zlé zvesti, ktoré nás strašily, že pre politické premeny a mútny tok politického života neprídete na valné shromaždenie Matice slovenskej. To boly predsudky a malomyseľnosť bola u tých, ktorí im uverili.“ Moyses hneď vstal, aby odpovedal na tento toast. Hovoril: také zvesti a predsudky vždy zostanú planými a nepravdivými, lebo on, kedykoľvek a v akomkoľvek úrade dokončí časnú púť zemskú, vystúpi z počtu živých ako verný syn národa slovenského. Hľa, takéto iskry vedel hádzať Moyses do národa… žiaľ, nechápavého vo veľkej, ohromnej väčšine.

Martin vítal si najvzácnejšieho hosťa svojho s veľkým zápalom. Ľudstva nahrnulo sa do Martina veľká masa. Pri víťaznej bráne rečnil rychtár Švehla a pri fare Kuzmány. Na druhý deň večer, 8-ho. bolo slávnostné otvorenie novej matičnej dvorany, vystavenej mestom Martinom, ktoré na tento cieľ predalo veľkú časť mestskej hory, aby malo kde pritúliť Maticu, aby tento krásny spolok nemusel prijímať cudzie, veľmi vrtkavé pohostinstvo. Tento čin mesta Martina, málokomu známy, je už sám dosť veľký, aby bol uznaný od akejkoľvek kritiky. Hrali Palárikove Obžinky.

Prítomnosť Moysesova na tri blahé dni zahnala politické a národné starosti a obavy, ktoré tak úzkostlivo počaly svierať hruď mysliacich ľudí. Hľadiac na Moysesa, nebolo možno nezaplesať duchom, sviežim obodrením. Okolo neho shromažďovaly sa postavy našich už zvečnelých ľudí typicko-historických: Gottčár, Červen, Kuzmány, Hurban, Pongrác, Samo Chalupka, Andrej Sládkovič, Hýroš, Pauliny, Škultéty, D. Štúr, Zoch, Hodža, Országh, Hroboň atď. Shromaždenie, väčšie ako lanské, po celé tri dni sústredené bolo Svetlicou, ktorá mohla uhostiť všetkých v jednom.

Valné shromaždenie počalo sa službami božími v oboch chrámoch. V katolíckom slúžil Moyses, v evanjelickom kázal teraz dr. Hurban. Do novej dvorany nahrnulo sa obecenstvo slobodne, lebo zákaz verejnosti odvolali v Pešti, čo policajný komisár Nemess, privezený na biskupskom koči, hneď oznámil. Moysesova otvárajúca reč stojí na tej istej orátorskej i umeleckej výške, ako klasická reč z druhého valného shromaždenia. A čo do hĺbky a sily, možno ju ešte zatemňuje. Lebo jas a duchovná veselosť, ktorou srší reč predchádzajúceho roku, nikdy tak netne do špiku a nervu, ako osteň bôľu a odtienok sklamania… Pravda, Moyses, pozerajúc na dosiahnuté trojročné úspechy Matice, teší sa nad mnohým a vypočituje až s úzkostlivou úplnosťou všetky dobré diela Matice. Ale tu zvrtne. „Núdza úbohého národa nášho je nevýslovná!“ opätuje svoje lanské slová, lenže silnejším prízvukom.

„Odstúp od nás podlá zmalátnelosť, chabosť a neplodné ľúbostkárstvo! Spasenie naše je nemožné bez usilovania a vytrvalej pracovitosti! Len sám všemohúci Boh môže z kamenia tvoriť synov Abrahamových!“ Potom dedukuje filozoficky silu a inerciu duševnej sily človeka a národa, ktorá je taká neodvislá, že ešte i milosti božej, pravda, na svoju ujmu, sprotiviť sa môže. Preto hniť môže národ následkom tejto samostatnej inercie a sily ešte i pod blahoprajnou vládou a navzdor milosti božej. A potom už, keď potrebu samopráce odôvodnil, zavolá nie bez horkosti a bôľu: „Národ môj, spal si tisíc liet, precítni už raz a vzmuž sa… Neukazuj mozole, znám ich, ale to štiepa srdce horkou žalosťou, že z tak mnoho tvrdých mozoľov tak málo úžitku pre teba! Nevyhováraj sa na chudobu pôdy, ani na malý svoj počet. Nie tam väzí príčina tvojich nerestí, ale v nedostatku duchovnej osvety. Rozptýlený si ako zrnká poľa piesočnatého, ktorými zahráva každý vietor.“ Potom napomína národ poslúchať svojich prirodzených vodcov, ktorí mu hovoria v prirodzenej, jadrnej reči slovenskej.

Ako vidno, slovenský národ nemôže sa žalovať na biedu a chudobu múdrosti apoštolskej… liala sa mu ona nie potokom, ale riekou z úst Moysesových. Nie na prorokovi je chyba, ale na synoch izraelských.

Na ohnivo, vzletno, známou uchvacujúcou silou prednesený návrh dr. Hurbana uzavrela sa horúca vďaka za reč a spolu i jej čím najširšie publikovanie.

V ďalšom zasedaní podaná bola nevolaná a nečakaná príležitosť Moysesovi národu svojmu odokryť novú vlastnosť svoju, novú silu, ktorú on všemožne skrýval pod svojím kňazským rúchom a pod skromnou kresťanskou ústupčivosťou: svoj heroizmus, svoju junácku, povedali by sme, neslovenskú chrabrosť. Posledný raz bol pred tvárou celého národa: bolo súdené, aby ho poznal i s tejto strany.

Po zpráve matičnej vládny komisár zastaral sa do dvoch vecí, že stanovy Matice § 22. (21.) neznajú doživotných členov a že § 3. nedovoľuje dávať matičné peniaze na alumnea a štipendia. Tretia zádrapka je ireleventná, preto o nej mlčím.

A tu z Moysesa-proroka razom stal sa mocný hrdina. Aký malý bol pred ním „zemepanským komisárom“ veličajúci sa policajný orgán, keď Moyses zvlneným hlasom povedal, že „po prvé § 22. (21.) neznie o hodnostároch alebo úradníkoch, ale len o výborníkoch, nasledovne na čestné doživotné predsedníctvo Francisciho vzťahovať sa nemôže, a po druhé, s úžasom som počul od pána komisára druhé poznamenanie a pochopiť nemôžem, ako vrchnosť nad týmto najšľachetnejším skutkom Matice slovenskej pozastaviť sa mohla, ktorý nielen že neodporuje §. 3. stanov, ale úplne sa s ním srovnáva (§ 3. d; §. 1. a 30.), kde všade o podporách matičných je reč, a práve podpory sú najpodstatnejšou časťou účinkovania Matice slovenskej. A keď je to Matica slovenská, teda nám je slovenčina smerodajnou rečou, nám nezáleží na tom, ako sa to podporovanie v druhých jazykoch menuje, či štipendium, či dar, či ako; my to po slovensky podporou menujeme. Veď keď to zahatia, zmarený je náš cieľ. Peniaze sú prostriedkom vzdelanosti. Keď si týmto prostriedkom nevychováme národných vedomcov a umelcov, kde budú tí, čo posvätia sa uskutočňovaniu zákonných zámerov Matice? Nehovorím len ako biskup, ako predseda Matice slovenskej, ale ako slobodný občan v slobodnej vlasti, a ako taký mám právo majetok svoj na akýkoľvek poctivý cieľ vynaložiť. Ohradzujem sa proti takémuto hateniu! Sám kráľ dal nám peniaze, dal nám 1000 zlatých.“

Keď Moyses veľmi mnoho nového zasial do slovenského života, keď valne rozšíril kruh slovenského myslenia a najmä kruh slovenských činov, tento nový krásny výstup patrí k najkrajším jeho novotám… Tak neshovárali sa otcovia naši s rozmanitými „zemepanskými“ veličinami, a čo by ony nosily i policajný mundúr. Tak prosto nehľadeli otcovia naši do očí nosičom polobarbarského feudalizmu, cítiac v duši dedičné následky poddanstva a prikutosti k neslobodnej hrude, zrosenej potom i krvou… Syn slovenského sedliaka brinkol do tvári urodzenej svrchovanosti svoje slovenské quos ego.

A tak rozlúčil sa Moyses so šľachetno-hnevným posunkom zmiju smrtiaceho Phoiba Apolla s národom svojím, pred ktorý mu už nebolo súdené viac predstúpiť. Odchádzajúc z Martina, pred farou katolíckou, vyprevádzaný hudbou slovenských javorových huslí, vybozkával, vstupujúc do hyntova, Kuzmányho, Hurbana a Hodžu so slovami „pobozkajte svojich“, i unikol Martinu pohostinnému a ním tak ľúbenému navždy. Hlahol zvonov, svorne zvučiaci s oboch veží martinských, katolíckej i evanjelickej, šiel čistým vzduchom za ním. Milou harmóniou zunely dovedna slievajúce sa hlasy zvonov i modlitieb, vznášajúc sa k nebu a prosiac Boha za smilovanie nad národom slovenským.

*

Prišiel rok 1866 a s ním nešťastná vojna, ktorá, dobre a ľstivo využitá, oddala všetky národy koruny sväto-štefanskej pod hegemoniu maďarskú. Štefan Daxner ešte 8. augusta 1866, teda hneď po vojne, napísal z Debrecína nasledujúce profetické riadky, ktoré maly vystríhať slovenských politikov pred mýlkami: „Dosiaľ ruka božská na našu záhubu namerené plány Maďarov porúcala, najpríhodnejší čas je, pod heslom cisárskym slovom toľko ráz zaručenej rovnoprávnosti národnej žiadať: zabezpečenie práv národných, národnú správu, cirkev i školu. Lebo akýkoľvek obrat vezmú veci, či federalizmus, či dualizmus, či pol toho a pol toho bude smerodajným pri vnútornej organizácii ríše rakúskej, v každom prípade je isté, že keby krajiny pod korunu sv.-štefanskú náležajúce v smysle zákonov z r. 1848, alebo tomu podobným spôsobom v moci aristokracie maďarskej ponechané a v jeden osobitný celok zorganizované boly, teda aristokracia maďarská bude obrom, pri ktorom by ostatné národy a krajiny Rakúska svoj politický význam a časom i svoju politickú existenciu utratiť musely; ba aj bez Chorvátska a Sedmohradska len samé Uhorsko ešte dve pätiny celej ríše bude tvoriť, čoho následok bude veľká prevaha v rozhodovaní spoločných vecí, nasledovne nemožnosť vnútornej rovnováhy, a tak in fine finali nepraktičnosť ústavného spoludržania ríše, ergo: despotizmus s prevažným vlivom aristokracie maďarskej.“

To sa vyplnilo temer doslovne. Možno, svätokrížsky biskup kongeniálne myslel s drusom svojím a vyhnancom debrecínskym, a tlačený vekom, tuho znechutený sklamaniami,^[15] a hlavne v presvedčení, že jeho úloha, Bohom pridelená, blíži sa koncu a nastal čas utiahnuť sa do tej najskrytejšej sakristie, málo znakov dával o svojom jestvovaní… Márne prezerám dokumenty z rokov 1867 a 1868. Sú podrobnosti, ktoré nepridávajú nové črty k obrazu jeho veľkej osobnosti a nemôžu byť predmetom tejto mojej príležitostnej práce, kusej a napochytre napísanej z poverenia našich národných mužov.

On sprevádzal národné pohyby až do konca… bránil i obránil, zakiaľ žil svoje milé tvorby: Maticu, gymnázium i preparandiu, ale do nových pokusov sa nepúšťal, a tak deje, ktoré sa pomimo neho odohraly, nemajú miesta v jeho životopise.

Moyses ešte roku 1864 vykonal pri rímskej stolici, aby výročný sviatok sv. Cyrila a Metoda určený bol v celej katolíckej cirkvi na deň 5. júla. V ten deň roku 1869 umrel v Kristu Pánu. „Pešťbudínske vedomosti“ rozniesly smutnú zvesť po slovenských stranách na úvodnom mieste smrtným oznámením, utešeno a vzletne napísaným Sasinkom. „Verný ctiteľ,“ stojí tam, „svätých apoštolov našich Cyrila a Metoda, ich nástupca v biskupskej hodnosti, ich nasledovateľ v učiteľstve, spisovateľstve a milovaní národa, umiera v tisícročí smrti sv. Cyrila, umiera vo výročný slávnostný sviatok sv. Cyrila a Metoda, jeho úsilím na deň 5. júla ustanovený! Slovenský biskup umiera v svätý sviatok svätých slovanských apoštolov! Večná mu pamäť a sláva v národe!“

*

Moyses chystal sa na sviatok cyrilo-metodejský a na tisícročnú pamiatku smrti sv. Cyrila, ktorú svätil svet slovanský († 14. februára 869), prijímaním oltárnej sviatosti. Cítil sa zle od dlhšieho času, zimnica ho morila, ale ráno 5. júla povedal svojmu lekárovi: „Dnes sa cítim zvlášte dobre. Dnes je môj slávnostný deň.“ Vernému priateľovi svojmu, Stauduarovi, chorvátskemu spisovateľovi, ktorý bol s ním v Martine na treťom valnom shromaždení, povedal, aby ho čakal v záhrade na raňajšej prechádzke. Stauduar čakal v záhrade, ale biskup neprichodil. Sobral sa teda pre neho. Pri dverách počul chrápanie, a myslel, že biskup tuho zaspal, ale predsa vošiel do izby. Bolo 10 hodín. Biskup ležal na diváni bez seba. Privolaný lekár pustil mu krv, ale len z pravej ruky vytieklo málo krvi. Chorý dýchal, ale už sa neprebral. O 7 1/2 hodine večernej po slabom vydýchnutí dokonal na porážku srdca v 72. roku veku svojho v Tekovskom Sv. Kríži.

(1897.)

Matičné reči biskupa Štefana Moysesa a ich budovateľský význam

Jozef Kozáček, veľkovaradínsky „opát, kanonik a rytier“, ako ho tituluje Štefan Moyses vo dvoch listoch, z 13. marca 1863 a zo 16. marca 1869, písaval zavše do Svätého Kríža dlhšie listy, z ktorých prebleskuje vysoký um a vrelý cit k slovenskému národu. V takomto jednom poslaní z 23. decembra 1863 (po nemecky písanom, posiaľ nevydanom) stojí: „Ja sprevádzam veľké činy Vašej Excelencie s plnou pozornosťou, s najradostnejšími citmi vďačnosti, obdivu a hlbokej úcty, a modlím sa vrúcne za požehnanie a úplný zdar skutočne heroických podnikov, ktoré podľa miery síl svojich a svojich terajších pomerov podporovať budem. (Ich begleite die grossen Thaten Euer Excellenz mit voller Aufmerksamkeit, mit den freudigsten Gefühlen der Dankes, der Bewunderung und Hochachtung, und flehe instendig um den Segen und das vollen Gelingen der wahrlich heroischen Unternehmungen, welche ich nach Massgabe meiner Kräfte und meiner jetzigen Verhältnisse zu unterstützen und zu förderen stets gedenke.)

Kozáček tu s veľkou prenikavosťou apostrofuje vážnu stranu Moysesovho bytu: jeho heroizmus. Obyčajne plytký svet vidí herosov len po veľkých úspechoch a meria heroizmus podľa ich veľkosti, nepamätajúc, že heroizmus je výplod vnútornej sily duchovnej, ktorý nestratí hlavnú svoju vlastnosť i veľkosť ani vtedy, keď úspech heroického činu naoko je malý alebo i skutočne cele vystane.

Áno, Moyses bol heroický duch, u nás taký riedky. Nie je slávou vyznať takú slabosť, ale je to potrebné a zdravé. U nás heroickí duchovia bývali a sú i dnes predmetom nedorozumenia, ak nie výčitky a posmechu. Skôr bude náš človek rešpektovať pochybné junáctvo bakoňského koňokmína, ako vlastného človeka, ktorý mužnosťou a odhodlanosťou vynikol nad úroveň slovenskej všednej „dobrotivosti“, „mäkkosti“, „holubičatosti“, a ako všelijako okrašľuje sa slabosť, pohodlnosť, pôžitkárstvo, ba, povedzme rovno, hoci sa nám pritom srdce bôľom strasie, chabosť slovenského života.

Máme o tom jasný príklad na veľkom martýriu našich slovenských osemaštyridsiatnikov, ktorí v národe našom vykonali veľké, heroické činy, akých nebolo od pádu Veľkomoravskej dŕžavy. Heroizmus ich mal tri veľké momenty: po prvé cieľ bol ohromne vysoký a ťažký: bez historickej prípravy, bez podromu duchovno-kultúrneho z lenivých skál stvoriť synov ľudských, z netrebného, bezstruktúrneho konglomerátu národ živý, rozčlánkovaný, z rozhádzaných rodín a jednotlivcov organizmus; po druhé úplné chybenie tvrdých vlastností u tohoto konglomerátu (bol i on „mäkký“, „holubičí“), a po tretie temer apodiktické povedomie o istom nezdare k silám nepomerného prvého pokusu, prvého živého zavolania do hluchoty a netrebnosti.

A ako vítali v živote ideálny heroizmus našich slávnych iniciátorov? Odhliadnuc od nedvižnosti más, za ktorú obviňovať možno okrem osud i divú nenávisť všetkých susedov, absolútnu chladnosť pokrvných národov, ľudia činu, práve tí heroickí a všetkými ctení, boli obviňovaní, chabo upodozrievaní, posmievaní — lenže neboli na zodpovednosť volaní, že nevedeli a nemohli oslobodiť, osamostatniť, oživotvoriť slovenský národ. „Načo počínali, keď nevedeli, či vyhrajú,“ v tejto často opätovanej vete zrkadlí sa celá nezrelosť a chabosť nášho žitia a bytia. A človek, ktorý najsmelšie, najmužnejšie vystúpil, najviac pracoval medzi ľudom schôdzkami, plamennými rečmi, tak že celý pohyb pokrstený bol jeho menom, počul najviac výčitiek od svojich, ako i najviac hán od protivníkov. „Bubeníkom“ ľahko je nazvať toho, ktorý život niesol v obeť, ľahko tomu, ktorý bezpečne sedel medzitým za pecou. Ceniť, pochopovať, obdivovať heroizmus, ako sa zdá, nevyhnutne požaduje, aby i národ dozrel k samožertve a heroizmu.

Z potomných slovenských dejateľov Moyses mal v sebe a v svojom charaktere najväčšiu dózu vozvýšeného, mužného heroizmu, ktorý mňa od mladosti mocne priťahoval a ktorý hľadel som podľa síl objasniť a osvetliť. Všetky jeho kroky, všetky prípisy, práce, ohlasy majú na sebe pečať bezohľadnej, mužnej smelosti, otvorenosti a priamoty, tak že len veľká vis major, nesená mocným a víťazným princípom zla, mohla natoľko zamiesť stopy veľkého Štefana, ako to vidíme v naše smutné dni epigonské.

Moyses nezanechal po sebe väčších literárnych diel slovenských. Jeho špeciálne slovenské účinkovanie počalo sa až 26. mája 1851, keď bol vysvätený za biskupa primasom Scitovským v Ostrihome, a vlastne až 23. júla toho roku, keď zaujal biskupský prestol banskobystrický. Narodený roku 1797 dňa 24. októbra, stál teda už v 55. roku života svojho, teda vo veku, v ktorom nezačínajú novú literárnu kariéru ľudia, ktorí už v inom jazyku majú za sebou literárnu minulosť, ako ju mal Moyses v jazyku chorvátskom.

No zanechal nám Moyses utešenú symfoniu v troch rečiach matičných, ktorých význam, pravdivosť, vysoký vzlet vynahradiť môžu čujnému národu hodný kus literatúry, a to tej najvážnejšej. Hriech by bol zabúdať na tieto tri reči a pokladať ich iba za historické dokumenty ukrižovanej a pohrobenej Matice slovenskej. Sú ony viac. Ony sú dokumentmi života slovenského z útlej doby druhého preporodenia, sú emanáciou najväčšej hlavy slovenskej predošlého stoletia. Krátke sú to reči, ale ani perly nebývajú veľké, neporážajú veľkosťou, ale vnútornou hodnotou. V týchto rečiach obsažené je veľmi mnoho pre Slovákov. No popri ich heroickom ozone čujeme v nich základný tón: horror pred minulosťou slovenského národa, nepeknou, poníženou, otrockou, spojený s horúcou túžbou vymaniť národ slovenský zpod duchovného podružia.

Mám pred sebou osemstránkový, husto popísaný sošitok Moysesov, popísaný jeho drahou vlastnou rukou. Sú tam citáty z čítaných novín a kníh, krátke poznámky na deje, notáty a epigramatické myšlienky. Sú to poznámky, čerpané z diel najrozmanitejších, ale každá, i najmenšia, súvisí na silnejšej alebo slabšej nitke s osudom slovenského národa. Z týchto besných notát zračí sa vehementná, náruživá láska k svojmu národu. Je priamo citno vhĺbiť sa do intímneho deníčka veľkého človeka, do konfesií, ktoré vyronily sa z jeho tajného vnútra a nikdy neboly určené pre verejnosť. Ony nám dokazujú, že slovenská myšlienka zaujímala veľkú časť jeho duše. Či už si zapisuje slovenský epitaf Rafaela Podmanína v chráme považskobystrickom (ako milo, ako vzácno, že sa upozornil na tých niekoľko slovenských slov v mramore rezaných r. 1558), či starou, trasľavou rukou píše si do deníka svojho mená martyrov-Slovákov z Lajoš-Komárna a zapisuje pri menách i počet palíc, ktoré dostali preto, že si hájili v cirkvi reč materinskú (Táto poznámka takto znie: Martýri Lajos Komarenses an. 1828: Martin Bartoš 64, Juraj Janáček 50, Pavel Rus 40, Štefan Vrabec 24 palíc), či zaznamenáva nejakú podlú klebetu nemeckú. (Calumnia. Die Slovaken, der grossen Masse nach ohne höheres politisches Wissen, werden durch Agitationen Einzelner geleitet. „Ost und West“ Nr. 25. 864 in articulo: Centralisation oder Decentralisation) — všade veje ten istý duch, ten istý dušu zožierajúci smútok nad otrockou upadlosťou svojho národa. V tých istých zápiskách Moyses ukazuje sa nielen ohlasom pravdy pozitívnej, ale i dosť prísnym kritikom. Pod názvom Fatuitas slovacica cituje niekoho: „in P. B. Viedomosti 866 Nr. 64 quidam litera R. subscriptus,“ a dokladá: „Istud nempe finem non vero medium esse, non perspicit, pauper spiritu.“

Neušly bystrému oku tohto veľkého, len lásku a úctu zasluhujúceho človeka ani denné biedy a potreby. Pod titulom: Functio comitatuum anno 1861 zapísal si Moyses: „Soha politikai éretlenség s önkormányzatra való képtelenség hazánkban nagyobb mértékben nem nyilvánult mint az 1861-iki megyék többségének eljárásában.“ Pesti Hírnök 1863, č. 35. Na druhom mieste zapísal si svetlú chvíľu maďarských novín Vezér, kde sa hovorí, že jestvovanie Maďarov je len tak zabezpečené, keď budú spravodliví. (Csak úgy lehetünk szabadok, ha igazságosok vagyunk), alebo i slová Pesti Hírnöka (1864, č. 248.) pod titulom: Momentum nacionalis: „Napjainkban nem lehet többé nemzetiségeket kiirtani, ezeket vagy el kell ismerni, vagy transigálni velök; ellenkező esetben örökös viszályok, harczok lesznek.“ (V naše dni nemožno už národnosti vyhubiť, treba ich uznať, alebo sa s nimi pojednať, ináč budú večné biedy a boje.) Zapísal si náš biskup i slová Deákove: Verba Francisci Deák ad Croates 1861.: „Mi a hóditást soha sem ismerjük el érvényes jogalapnak a hóditott nép irányában. Morális kőteleséget csak a szerződésileg, vagy a szónélkül ugyan, de kényszerités nélküli folytonos cselekvényekben nyilvánult szabad beleegyezés vonhat maga után.“ (My podmanenie nikdy neuznáme za právnu osnovu oproti podmanenému národu. Morálnu povinnosť môže za sebou ťahať alebo smluva, alebo hoci mlčanlivé, ale slobodné svolenie, vyjadrené v ustavičných činoch, bez prinútenia konaných.) K tomuto poznámka: Worte, Worte, Worte! Shakespeare.

Medzi týmito diariumovými citátmi a poznámkami našiel som citát, ktorý ma oprávňuje k horeuvedenej charakteristike ducha Moysesovho a ktorý súvisí s vnútorným významom jeho matičných rečí. Citát znie: „Gleichberechtigung. So wie ein Volk alle anderer als Unterhanen an seinem Triumfwagen spannt, so absorbirt das dominirende Volk die Kraft der Besiegten, hemmt und stört ihre naturgemässte Entwiekelung in geistiger und materieller Beziehung." Hist. Pol. Blätter, 55. Band, 11. Heft. Seite 948. (Keď jeden národ všetky ostatné priaha ako poddaných do triumfálneho voza, teda absorbuje panujúci národ silu premožených, hatí a ruší ich prirodzený vývin v duchovnom i hmotnom ohľade.)

Hľa, osud slovenského národa, hľa, ohromné nacionálne nešťastie, ktoré Moyses vycítil v svojej duši! Jeho žralo do najjemnejšej útroby, že v časoch vyhlasovanej „rovnoprávnosti“ možné je otrokárske priahanie celých národov do voza jediného, zdrapivšieho na seba všetko, čím národy žijú a čím vyvinovať sa môžu duchovne a hmotne. A preto oddal sa heroicky, neobzerajúc sa nazad, ani nahor, službe vymanenia svojho národa prostriedkami, ktoré jeho stavu boly primerané a prístupné. Svoju odhodlanosť vypukle osvedčil od počiatku svojho vystupovania na rodnej pôde, a potom spečatil a zobrazil večne pamätnými slovami v Štubnianskych Tepliciach dňa 7. augusta 1865. Keď tam Pavel Mudroň spomenul: boly zvesti a predsudky, že Moyses nepríde na valné shromaždenie Matice slovenskej „pre politické pomery a mútny tok politického života“, Moyses odvetil: „Také zvesti a predsudky zostanú vždy planými a nepravdivými, lebo ja kedykoľvek a v akomkoľvek úrade dokončím časnú púť zemskú, vystúpim z počtu živých ako verný syn môjho národa slovenského.“

Nemožno dosť často pripomínať žijúcim pokoleniam takéto svetlé chvíle, dosť často neosvetľovať ich buditeľský význam. My ani nevieme, čo všetko im ďakujeme. Takéto blesky ducha a charakteru neosvetlily len prítomných, ale zasiahly do budúcnosti, umožnily nám, že ešte dnes dýchame, že pod ohromným tlakom a intrasigeantnou vôľou vykynožiť slovenský národ on sa duchovne hýbe a trvá, pracuje na svojom vymanení.

Utešená slovenská trilogia Moysesovská (naozaj, iba nejaký budúci veľký básnik môže ju prevýšiť nejakou kolosálnou trilogiou) počína sa v prvej matičnej reči tichým, pevným osvedčením biskupa, že je hotový k práci i obetiam, že ide slúžiť národu. Nie panovať, nie rozkazovať, ale slúžiť. „Kde je otázka o službe národu môjmu slovenskému a ochotnosti k službám týmto, ako i k obetiam k rozkvetu národa nášho, akživ som sa neodťahoval, ani sa nejdem, ani nechcem, ani nebudem!“ A potom utešený, večne pravdivý, z duše a srdca vyrvavší sa pasus: „A zaiste ako nad blaho môjho národa nie mi je nič vznešenejšieho, tak ani nad priazeň môjho národa nie je mi nič vyššieho, čo by to hneď bola priazeň celého sveta.“ Ako skromný biograf Moysesov takto charakterizoval som slová prvej matičnej reči: „Slová tieto ostanú historickými, i keď súdené bude národu slovenskému žiť v porobe národnej tak dlho, až denervujúci tlak šťastím omámenej maďarskej prepotencie vykynoží v ňom zárodok čestného žitia, pred čím nech ho chráni Boh náš trojjediný; historickými v tom smysle, že predsa sa našiel duchovný poctivec, ktorý s junáckym odhodlaním vydal mu svedectvo, platiace i tam, kde slová národa nebývajú povšimnuté.“

Mravná zásada slúženia národu, tak mocne vyzdvihnutá, stala sa vo vyberanej družine potomnej vodiacou ideou a premáha ešte i dnes ľahtikárske pokusy panštiť v národe na osnove nízkych osobných, egoistických plánov, trieštiť národ návodom podplatených cudzích agentov na akési strany a stránočky. Len ty slúž, môj milý, a poznajú ťa, nemusíš sám seba vystacovať a po barnumsky sa reklamovať. Do služby chytili sme sa, i bude čestnému robotníkovi i mzda, i vehlas, i sláva.

Ako na tri slovenské hory hľadím na matičné reči veľkého Štefana. Tá prostredná, druhá, povedaná v Turčianskom Sv. Martine pri druhom valnom shromaždení dňa 3. augusta 1864, zdá sa mi byť najvyššou, ako belasé hory na matičnom štíte erbovom. Je to orátorský veľčin, je to majstrovské, harmonické dielo, ktoré sa nezahanbí pri boku výplodov najväčších rečníkov klasických. Rečou touto prehĺbil sa význam Matice, ňou smelo načrtané je, že spolok tento neslúži jednostranným cieľom, ale „kladie základy úspešného účinkovania vo veškerých vrstvách života nášho národného“.

Reč je prísne rozdelená na tri časti: kto má podporovať a život svoj slúčiť s Maticou: 1. vzdelanci a vedomci, 2. ľudia moci úradnej a hodnostárskej a 3. pospolitosť, obecenstvo národa slovenského. No pred týmto suchým rozvrhom hrmia slová veľavýznamne, priamo osudné, keby boly náležite povšimnuté:

„Ktokoľvek… božskou prozreteľnosťou je údom slovenského národa; ktokoľvek ako taký ctihodný prach otcov a dedov svojich hyzdiť za ohavný hriech pokladá; ktokoľvek bohumrzkým odrodilstvom poškvrniť sa nechce; ktokoľvek k slovenskému národu v pomeroch alebo spoločenských, alebo občianskych, alebo konečne úradných ako človek svedomitý stáť chce; slovom, ktokoľvek s národom slovenským svedomite smýšľa, tomu na jestvovaní, upevnení a rozkvete Matice slovenskej záležať musí!“

A už keď všetkým triedam vymeral neomylnú dráhu, vyleje celý bôľ veľkého srdca:

„Núdza úbohého národa je nevýslovná; potreby sú nesčíselné. Tu požaduje sa napätie nepretržené, aby zamedzila sa toľká núdza, aby sa toľkej biede odpomohlo, aby celý národ vzkriesiť sa mohol zo sna smrti duševnej k čulému, človeka dôstojnému životu. Čo keby hrozným osudom stať sa nemalo a nedalo, žiadúcnejšie by, pravda, bolo, aby všemohúci Boh biedny náš národ z obličaja zeme vyhladil, než aby sme po tisícročnej duševnej porobe ešte i budúcne v podobnom otroctve sebe i celému človečenstvu na potupu živorili!“

To sú slová sub specie aeterni! Vždy sa mi duša strasie, keď tieto riadky čítam, a nielen preto, že som ich ako mladý nemecký gymnazista počul zo zlatých úst rečníka. Ale v nich je vlastne celá tá slovenská pravda, celý slovenský bôľ, celé nešťastie a pritom i celá sila života nášho slovenského, lebo niet takej padlej duše, niet takého malodušného chabca, ktorý by myslel a veril na vyhladenie nášho, čo i biedneho národa z obličaja zeme! On sám, veľký náš Mojžiš, neverí na takú káru neba — ale dáva len výraz svojmu titanskému sprotiveniu sa samej suďbe v mene Boha, Hospodina a Pána národov!

Kuzmány povedal: „Toto je slávna, na Slovensku nikdy neslyšaná, svätá reč!“ A Hodža pomenoval ju „slovom žalmov a citov slovenských“.

Formálne, bezúhonné, prísne logicky, pritom vzletne, mladou duševnou sviežosťou nesená reč táto patrí medzi duchovné skvosty, po slovensky povedané i napísané. Je to vyššia múdrosť, vyššia sila, vyššia intuícia, ktorá môže produkovať niečo podobného. Mali by sme ju znať nazpamäť, mali by sme ju predriekať deťom svojim, mali by sme ju mať v školách a ústavoch našich zlatom vyšitú na hodvábe. Čože môžeme krajšieho, krajšie a kratšie povedať národu svojmu? Čím môžeme náhľadnejšie, citnejšie, rozumnejšie budiť svoj národ a privádzať k povedomiu, k spáse, k životu?

Nie klasicita, nie sila, nie iskrennosť tohto orátorského činu, ale samá holá, nahá pravda mala by hromom cestu raziť našej slovenskej myšlienke, sám fakt, že niečo podobného vyznelo, že bolo rozšírené v desiatkach tisícoch, mal by budiť celý národ, mal by ho surovo a hrmotne vytrhnúť z letargie a ospalosti.

Konečne vieme, že duch, slovo, reč ešte nie sú súce z masy urobiť národ. Ale ony sú prvým predbleskom života, a šťastný národ, ktorý má geniálnych strojiteľov ríše duchovnej, veľkých mysliteľov, ľudí myšlienky, zvestovateľov budúceho života. No, či kráčame v stopách vysoko ideálnych mysliteľov, či my, hrdí na vecné pokroky, neodchyľujeme sa od ich prednačrtaní, tak verných a spásonosných? Odpovedajme každý priamo. Bola by možná dnešná mizeria, keby sme neboli odpadli do učenia svojich prorokov?

Tretia časť rečníckej trilogie, povedaná pri treťom shromaždení Matice slovenskej dňa 9. augusta 1865, možno v tajnej predtuche, zahlbuje sa do filozofických a poetických výlevov, ktoré by sme ani neočakávali od Moysesa, tak jasne prakticky zariadivšieho celý svoj život a konanie požehnaných rúk. Slová sú jasné, heroické: „Ďaleko… odstúp od nás podlá zmalátnelosť, ochablosť a neplodné ľúbostkárstvo… spasenie drahého národa nášho z tmy nevedomosti, z poroby nerestí… závisí hlavne len od neho samého, to jest od nás, a že spasenie toto bez všestranného nášho usilovania a vytrvalej pracovitosti je naprosto nemožné.“ Ako vidíme, Moyses dal nám lekciu o práci, prv ako to stihli urobiť holobradí mudrci, za otrepanými frázami cudzieho anglo-nemeckého Confúcia, a tak v svojich učňovských, bezforemných, prežvýkaných detinstvách len zneužili, pokazili veľké heslo o samopomoci, o práci, o neustálom, prácnom borení sa za svoj národ.

Po tomto krásnom naučení Moyses filozofuje o slobode človeka oproti božskej ekonomii, ktorá i samému Bohu sprotiviť sa môže. Tým chce povzbudiť národ k samočinnosti, aby sa nespoliehal na nejaký „kismet“ , na nejakú „µ????“. Božie ustanovenie plní sa nevyhnutne, už či na blaho, či na stratu našu: to závisí od nás, ale plní sa istotne“.

Toto sú zasa heroické slová z úst teologa, vysokého cirkevného hodnostára, ktorými chce, ako zúfalými ramenami, proti vôli pozdvihnúť svoj národ. „Práca, usilovnosť, namáhanie,“ volá k národu: „Ó, keby mi bolo dané volať hlasom zemou zatriasajúceho hromu — ba hlasom trúby anjelskej, otvárať majúcej hroby v deň posledný!“ volá náš profét k národu svojmu. Či nie márne?

„Rodu môj,“ volá ďalej po filozofickom svojom rozbore: „milý národ slovenský! Spal si duševne stá, ba tisíce liet; precítni sa už niekdy a zmužni; precítni k práci človeka hodnej a sebe užitočnej. Ver mi, nevyhneš práci, ona je zákonom, pochodiacim z vôle božej — len či na úžitok iných, či i na svoj, voľ si.“ V tomto je zasa veľký kus rýdzeho zlata: veď Slovák pracuje, mnoho pracuje, vie pracovať, ale nie pre seba, ale pre iných! Celá hĺbka nášho otroctva, celá priepasť nášho nešťastia, ako tma, ako pekelná tma hľadí na nás z tohto pracovania pre iných, proti sebe, k vlastnej smrti, k vlastnej záhube. Koľko našich slovenských umov myslí, koľko slovenských pier píše, koľko rúk pracuje iným, alebo práve proti nám!

A z filozofie náš zlatoústy rečník prechádza k poezii: „Nie vo výšspomenutých okolnostiach (v maločíselnosti, chudobe atd.) väzí príčina tvojich nerestí, drahý rod môj, lež jedine v nedostatku duševnej osvety. Rozptýlený si, ako zrnká poľa piesočnatého, ktorými zahráva každý vietor. Postav sa teda osvetou duševnou, povedomím národným, obecnomyseľnosťou, sostav sa týmito bezpečnými prostriedkami v skalu tuhú, vzdorujúcu i treskom hromov i besnote víchrov!“

A končí slovom človeka reálneho, verného učiteľa a vodcu: „Postav sa, národe môj, na bezbečné plecia svojich prirodzených vodcov, by si sa povýšil; otvor ochotne oči svetlu pravdy a užitočných vedomostí, ktoré prednášajú ti domáci vzdelancovia tvoji v srozumiteľnej, v prirodzenej tvojej jadrnej reči; pracuj pilne na národa roli dedičnej!“

Tak vyznieva neobyčajná, u nás jediná trilogia rečí veľkňaza, učiteľa, herosa rokov šesťdesiatych, pevne tvrdím, u nás v suché, hluché časy naše málo povšimnutá, málo uvážená a možno cele nepoznaná v istých vrstvách mladších, ktoré, možno, chcú slúžiť národu, ale huriavkom denných premien a v treskote „nových“ fráz omámené zabúdajú krásnu kontinuitu slovenskej myšlienky, celú masu hlboko premyslených a ešte hlbšie precítených našich právd. Často stretáme sa s Kolumbami, idúcimi znova vynachádzať Ameriku, a je nám ich ľúto. Veď vynájsť novú zem pre človečenstvo je vysoká idea, hodna potu najlepších ľudí, ale, Pane Bože, keď už to isté vykonal Krištof Kolumbus, teda načo? Priamo smiešno je, keď práve mládež zablúdi do didaktického tónu a nedospelou vážnosťou ide učiť, učiť, kde by mala podľa starých, našimi veľkými Kolumbami vynajdených ponaučení konať, robiť, obetovať sa, pracovať, biediť, jestli treba, vydávať sa nebezpečenstvám, ústrkom a trestom.

V matičných rečiach Štefana Moysesa väzí veľký buditeľský kapitál, ale my sme ho dlhé roky nechali ležať po letopisoch, ctených, ale nečítaných. A keď sme odfúkli prach na dokumentoch ukradnutej Matice príležitosťou storočnej pamiatky narodenia Moysesa, národ choval sa netečne, mládež naša sotva sa upozornila na vydanie, také vážne, také blízke slovenským srdciam. Veď mládež naša pokúsila sa s novotami samostatne vystúpiť. Či ste čítali v ich vydaniach čo len ohlas na jubileum moysesovské? Či už pochvalne, uznanlive, či odmietave a odsudzujúc? Či uvážiac horúce rozpomienky a pokusy oživotvoriť postavu veľkého dejateľa, či kriticky rozoberúc nedostatky, neúplnosti ľudí pracujúcich? Nie, ani ohlasu, ani písknutia, ani slova, ani riadka.

Sila buditeľská Moysesových matičných rečí zato nebola oslabená, a keď neprišli úradne zavolaní na svadbu, dostavili sa ľudia zpoza plotov a rohov.

Živé, veľké slovo nemožno oslabiť nevšímavosťou jednej pomýlenej generácie, nemožno ho zabiť púhou negáciou a nepočutím, nevidením.

Cítime vnútorne, že pri terajších temných časoch, i pri všetkých vybočeniach z dráhy starej, vernej, rastie ako v dubovej hore vanutie nového, sviežeho vetra, duch pravdivý a verný! Zabudnutá krása, zabudnutá vysoká myseľ, veľké prorocké slová buditeľa a iniciátora slovenského prídu k platnosti, a my srdečne a vďačne oddáme novým silám ďalšie vykonávanie jeho posvätných závetov.

(Národnie noviny, 1900, č. 104 — 105.)