ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štefan Moyses, vlastne, ako ukazuje matrikulárny výťah, Mojžiš, narodil sa vo Veselom v Nitrianskej stolici dňa 24. októbra 1797. Veselé leží v okrese piešťanskom, má 127 domov a do 900 duší; okolo s pravej strany, pravda ďalej, luní sa Váh, s ľava ťahá sa stará hradská cesta, spojujúca dva obchodné punkty: Nové Mesto nad Váhom a Trnavu. Kraje nižného Považia sú úrodné, rovné, ako by pripravovaly cestovateľa na žírnu trnavskú rovinu a podunajské rovné, nesmierne plochy. Obývané sú ľudom čisto slovenským, jadrným, praktickým, bez výnimky roľníckym. Neďaleké Madunice pripomínajú nám druhého človeka, ktorého meno je nerozlučne spojené so znovuzrodením slovenského národa, meno Jána Hollého, ktorý tam strávil veľkú časť požehnaného života svojho. Madunice a blízky háj Mlíč navštevovala jeho epická „Umka“ a šeptala básnikovi báje hlbokej stariny.

Veselé je pamätné ešte i tým, že tam u farára Jura Holčeka bolo valné shromaždenie „Hlavného spolku zakladateľov spolkov triezvosti“ dňa 18. augusta 1847. Predsedal Štefan Závodník, hlavný horliteľ v tomto smere, prítomní boli medzi inými Ľudovít Štúr, Michal M. Hodža, Jozef M. Hurban, barón L. M. (?). Mal to byť spolok krajinský, zahrnujúci v sebe všetky národnosti a konfesie. Zápisníkom bol Eugen Gerometta. Výbor doplnil sa takto: Ctiboh Cochius z Jasenovej, Alojz Šoltes z B. Štiavnice, Juraj Matúška z Istebného, Julius Plošic, August Škultéty z Tisovca a Tomáš Hromada z Hronca.

Štefan Mojžiš-Krajčo, roľník vo Veselom, vzal si roku 1796 za manželku Annu Masarovičovú z majera baróna Mednianskeho. Domec, v ktorom mladí manželia bývali, dodnes volá sa „do Krajčov“. Stojí ešte, len do istého stupňa pokročil s vekom: dostal namiesto starej doštenej strechy škridlicovú, premenil sa vo fronte, no múry, ktoré videly kolísku Štefanovu, ešte vždy stoja, pravda, nápisom nijakým nehlásajú, kto narodil sa na tomto národu slovenskému takom vzácnom mieste. Bez stopy a mramoru čnejú miesta narodenia i smrti našich prorokov, tupo kráča okolo posvätných miest nevďačný, neupovedomelý vnuk. A potom sa divíme, že tak mŕtvo, nehistoricky, bezsledno prešumely stoletia nad národom naším.

Manželom požehnal Boh syna Štefana a dcérku. Deti skoro ostaly sirotami — otec umrel, keď synovi bolo asi deväť mesiacov, matku stratil Štefan v siedmom roku útleho svojho života. Sirôt zaujal sa Ondrej Jelenčík, tamojší kasnár Anatola Révaya. On i žena jeho Judita, bezdetný manželský pár, starali sa o ne ako o vlastné deti, chlapca dali na štúdia a dcérku vydali za akéhosi Mondoka. Z tohto manželstva pošli traja synovia, z ktorých jeden bol farárom pri Tekovskom Sv. Kríži, v Lovči.

Štefan, odbaviac miestnu školu, poslaný bol pestúnom svojím roku 1806 do Trnavy, najprv do najvyššej triedy hlavnej školy, potom na gymnázium. Trnavské školy maly v tie časy dobrú povesť. Už roku 1813 bol mladý Štefan s gymnáziom hotový, a podlá želania manželky Ondreja Jelenčíka, Judity, osoby veľmi nábožnej, určený bol pre stav duchovný. Keďže skončil gymnázium s vyznamenaním, bez ťažkostí prijali ho medzi klerikov arcibiskupstva ostrihomského.

V arcibiskupskom seminári trnavskom študoval za dva roky filozofiu; to boly vtedy prípravné štúdia pre zvláštne nadaných klerikov. Ztadiaľto dostal sa na ústredný seminár peštiansky roku 1815. Osemnásťročný mladoň do týchto čias nevedel okrem materinského jazyka ani jeden živý jazyk, tým väčšie boly jeho vedomosti v latine a gréčtine. V Pešti, popri štúdiách teologických, oddal sa samočinne na učenie živých jazykov, nemeckého, francúzskeho a maďarského. Pri jeho ohromných schopnostiach, vernej pamäti a železnej pilnosti v troch rokoch osvojil si dôkladne spomenuté jazyky. Celý teologický kurz odbavil roku 1819 — no za kňaza nemohol byť ešte vysvätený, nemajúc kanonického veku. Či už vtedy bol precítnutý národne a či nie, akým nárazom zobudil sa v ňom národný cit, nemohli sme sa dočítať. Pravdepodobné je, že prišiel k povedomiu sám, logikou myslenia a dobrotou srdca.

Na radu Imricha Perényiho, vtedajšieho vikára ostrihomskej kapituly, odobral sa ako skončený teolog do Sečanky, dediny hontianskej, s misiou učiť a vychovávať synov tamojšieho zemäna a kráľovského radcu Alexandra Lipthaya. Hlavnou úlohou mladého klerika bolo zasvätiť zemianskych synkov do tajností latinskej gramatiky a syntaxy.

Slávny primas Uhorska, arcibiskup Alexander Rudnay, ktorý povedal ono slávne: „Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus ero“ (Som Slovák, a čo by som pozdvihnutý bol na prestol Petra, ostanem Slovákom), založil r. 1820 takzvané presbyterium v Ostrihome. Moyses, keď pripravil svojich chovancov do škôl, prijatý bol do presbyteria; v januári roku 1821 bol vysvätený za kňaza a hneď poslaný slúžiť cirkvi ako kaplán. V Ostrihome vyznačil sa mladý kňaz ako výtečný kazateľ. Roku 1828 dňa 1. júna poslali ho do Pešti k chrámu sv. Jozefa za kazateľa slovenského. Koncom októbra 1829 složil tento úrad, lebo jeho túžba niesla sa vyššie. I pri bremene prísneho úradu, ako kaplán, pokračoval v štúdiách, najmä filozofických, tak že v mesiaci februári roku 1828 složil rigorózum na filozofickej fakulte peštianskej a stal sa doktorom filozofie.

Nezlomná snaha jeho učiť sa a učiť ponúkla ho uchádzať sa o uprázdnenú vtedy katedru filozofie na kráľovskej akademii v Záhrebe. To bol moment, ktorý ho vyrval ešte ďalej od lona národa nášho slovenského… Najvyšším výnosom kráľovským v septembri 1829 vymenovaný bol za profesora filozofie na záhrebskej akademii, kam odišiel už v decembri toho istého roku. Dňa 1. januára 1830 složil úradnú prísahu a hneď na druhý deň počal prednášať. Učiteľský tento úrad jeho trval za plných 17 rokov. Popri filozofii prednášal i jazyk grécky, v ktorom privátnou pilnosťou zdokonalil sa bol ešte za svojho kaplánovania. Že zaoberal sa i slaviančinou, toho dôkaz máme v rukách: veľký sväzok vlastnoručných jeho ilyrských rukopisov, uvažujúcich o rozmanitých kultúrno-politických témach, ale najviac o zdokonalení a ustálení jazyka chorvátskeho, alebo, ako vtedy hovorili a písali, ilyrského. No že bol v spojení s ostatným slavianskym svetom, dokazujú medziiným jeho listy (Slov. pohľ. 1895, str. 498): jeden Martinovi Hamuliakovi, druhý Jánovi Kollárovi zo Záhreba 23. februára 1831 písané. Posiela Kollárovi chorvátske verše, prosí o Časopis musejný, teší sa novému podniku, to jest založeniu nádejného slovenského časopisu, ktorý projekt dávnejšie zaujímal Kollára i Hamuliaka. Moyses sľubuje vec podporovať a odporúča Kollárovi obrátiť sa na Jozefa Kuševića, referendára pri uhorskej kancelárii vo Viedni, slávneho obrancu municipálnych práv Chorvátska,^[1] ospievaného Pavlom Štoosom, veľkým buditeľom chorvátskym. (1808 — 1861.)

Nielen to, náš Moyses stal sa i bojovníkom za národný chorvátsky jazyk. V tie časy i u samých Chorvátov bol on jazykom „barbarským“; zášť ich tak ďaleko išla, že bez milosrdenstva sami Chorváti ničili starinné chorvátske písomnosti a listiny, najmä glagolské, aby „sotreli stopy barbarstva, aby nemuseli červenať sa hanbou pred cudzozemcom, ak by spozoroval, že staré chorvátske listiny písané boly nie vzletným latinským jazykom, ale chorvátskym, barbarským. Školy toho času viedly k naozajstnému barbarstvu“; tak žaluje sa na tieto časy Anton Mažuranić.

Prvý človek, počavší prednášať po chorvátsky v Záhrebe, bol Šmodek, kolega Moysesov. Akademia, vlastne hlavné gymnázium, na ktorom učili, osnované bolo r. 1672, pozostávalo zo 6 gymnaziálnych tried, dvoch špeciálnych kurzov pre filozofiu, jus a teologiu. Roku 1792 počali tam prednášať maďarčinu ako neobligátny predmet, chorvátčinu neprednášali! Neuveriteľný paradox, a predsa historicky verný. Taký neuveriteľný bude raz fakt, že na príklad v Turčianskom Sv. Martine je maďarčina vyučovacím jazykom, a slovenčine neučia!

Šmodek, známy Gajov, počal učit chorvátskemu jazyku bezplatne; jeho lekcie boly preplnené žiakmi všetkých tried, ba i profesori chodili na prednášky, čo hrozne hnevalo Maďarov a maďarónov, posielaných z Pešti, tak že protestovali silno. Ani mnohí profesori nechceli trpieť túto „barbarskú novotu“. Tu povstal roku 1836 náš Moyses a veľkou rečou dokázal užitočnosť a význam prednášania chorvátskeho jazyka. (Reč bola vytlačená pod záhlavím: „Oratio qua literariam juventutem ad R. Academiam Zagrabiensem sociumque Archigymnasium initio anno schol. 1836 — 37 comparentem Nomine J. Scholarum Directionis salutavit Stephanus Moyses. Zagrabiae.“) Tak Slovák bol medzi prvými, ktorí Chorvátov presvedčovali o potrebe národného jazyka na školách i v literatúre! A keď Moysesa násilne odstránili od cenzúry, o čom nižšie, druhý Slovák, Bohuslav Šulek zaplnil jeho miesto a stal sa nielen borcom za národný jazyk, ale jeho prvým pestovateľom, najmä vzhľadom na tvorenie vedeckých a praktických termínov.

Tu pripomenieme ešte, že Moyses s Babukićom vydal osobitným vydaním dielo Pavla Vitezovića (1650 — 1715), tohto predchodcu ilyrizmu v sedemnástom století: „Odilenje Sigetsko“, a roku 1849 spolu s Hermanom Bužanom a Metelom Ožegovićom podpísal latinskú adresu vďaky Gajovi za jeho statný boj za ilyrskú národnosť.

Moysesov sedemnásťročný pobyt v Chorvátsku nebol časom pokoja, hoci jeho povolanie nebolo práve bojovné. No ako dobrý Slovan, nemohol ostať ľahostajný, keď išlo o život národa. Maďari už na snemoch roku 1825 — 1827 silno žiadali, aby Chorváti prijali maďarský jazyk za štátny namiesto latinského. Chorváti bránili predbežne latinu, a, div boží, pomáhali im i slovenskí deputáti z Nitrianskej a Liptovskej stolice, ktorí na sneme tvrdili, že zameniť latinu za maďarčinu je ešte predčasné, lebo na Horniakoch, teda v kraji, menovanom „pars nobilior Hungariae“, jazyk maďarský je neznámy. Neskôr pretenzie Maďarov zosilnely ramenito: oni počali násilne tisnúť maďarčinu do Chorvátska. Týmto upozornili Chorvátov, že nie je dosť brániť latinu proti maďarčine, teda reč mŕtvu proti živej, ale vlastný rodný živý jazyk zastať pred nápadom maďarizácie. I zavznel konečne jasný hlas grófa Janka Draškoviča, ktorý už pozitívne poukázal na práva rodného jazyka.

No Maďari išli ešte ďalej. Na sneme roku 1832 — 1836 vyniesli zákon, aby v Chorvátsku všetky stredné a vyššie školy boly maďarizované, teda i záhrebská akademia, na ktorej prednášalo sa po latinsky. A tu počala sa opravdivá borba za chorvátčinu, teda práve v tom čase, v ktorom Moyses učil na akademii. Boly to časy energického prebúdzania sa chorvátskeho národa. Zjavili sa Gaj a Kukuliević, no sverepé nábehy maďarizátorské obnovily sa dvojnou silou. Maďari nasilu chceli voviesť maďarčinu do chorvátskych škôl, Chorváti protivili sa mužne. Už zjavily sa u nich časopisy a onedlho vyrástla, ako zo zeme, i štátoprávna opozícia. Záhrebský snem dal svojim vyslancom, grófovi Jánovi Draškovićovi, grófovi Jurajovi Oršićovi a Markovi Lentulajovi inštrukcie, silou ktorých mali žiadať oddelenie Chorvátska od Uhorska, uvedenie chorvátskeho jazyka do správy. Tak možno historicky dokázať, že Chorvátov maďarizácia priviedla k rodnému jazyku, prinútila opustiť „vzdelanú“ latinu a chytiť sa do obrábania zanedbanej „živej stariny“, vlastného národného jazyka.

Chorváti vtedy ešte nemysleli na úplné nepriateľstvo: chorvátsky snem odhlasoval istú sumu na národné maďarské divadlo v Pešti, ktorú maly složiť chorvátske stolice a mestá. Oni len doma chceli mať pokoj. No Maďari išli neúprosne a konzekventne ďalej. Darmo Chorváti poukazovali na svoje osobitné práva, na svoju neodvislosť. Len pomocou cisára Ferdinanda dosiahli, že maďarizácia nevtrhla hneď tak rapídne do Chorvátska, ako sa drala do národov v Uhorsku. Darmo vystríhal Széchényi pred násilnou maďarizáciou v svojej reči, povedanej dňa 24. novembra 1842 na valnom shromaždení maďarskej akademie. Vtedy už Kossuth bol pánom takzvanej verejnej mienky a hnal divými článkami Pesti Hirlapu i fanatickými rečami maďarizáciu i boj s nemaďarskými národmi do najkrajnejších krajností. I povstala borba…

Borba viedla sa tuho, a práve v nej Štefan Moyses vymenovaný bol kráľom roku 1837 za cenzora záhrebskej tlače, novín i kníh. Ako človek pravdy a zástupca humánno-národných snáh, nemohol Moyses potlačovať novú ilyrskú literatúru, hatiť obrodenie chorvátske, hoci všetko možné vynaložil, aby v chorvátskej tlači neudaly sa privehementné nápady na Maďarov, a nejeden článok Gajov Kukulievića-Sakcinského bol temperovaný jeho dobroželateľnou, no rozvažitou cenzúrskou tužkou. On jednoducho dovolil, aby kruto napádaní Chorváti maďarskou, najmä kossuthovskou tlačou, mohli sa brániť… Ale práve to neľúbilo sa Maďarom a najmä kráľovskej námestnej rade, ktorej záhrebská cenzúra bola bezprostredne podriadená. Ona želala si cenzora, ktorý by Chorvátom nedovolil brániť sa, zamkol im ústa, odobral jedinú zbraň, ktorou mohli a smeli odrážať divé nápady peštianskej žurnalistiky, nápady a denunciácie nesčíselných brošúr, v ktorých Chorváti jednostajne boli obviňovaní z panslavizmu, z rusofilizmu, ako na príklad stalo sa to v brošúre Vesselínyho „Szózat a magyar és szláv nemzetiség ügyében“, kde autor pozitívne tvrdí, že medzi ruskými interesmi a ilyrskými, českými, slovenskými intenciami niet nijakého rozdielu. Divný pán!

Pri takomto búrení a dennom vzraste revolucionárnej kossuthovskej strany nie je div, že Moyses bol vystavený ustavičným nápadom so strany peštianskych teroristov, ktorým poddávala sa i sama námestná rada, až konečne námestná rada dňa 3. januára 1843 Moysesa z cenzorského úradu suspendovala a pred najvyšším forom jeho definitívne odstránenie navrhla.

Rozumie sa, že tu sám Moyses nebol vinný v nijakom ohľade. Maďari postavili na jeho miesto akéhosi Máčika, odrodeného Slováka, lebo je isté, že tento cenzor ani po chorvátsky nevedel; bol divým maďarónom, a Chorváti až teraz zvedeli, čo znamenala umná ruka Moysesova a jeho inteligentná, dobrodušná tužka. Máčik nepripúšťal pod tlač celé haldy spisov, tyranizoval noviny a časopisy. Slovo „ilyrský“ a „ilyrizmus“ bolo zakázané písať a tlačiť. Celé veľké diela zmizly do večnej tmy, keď Máčik uznal za dobré napísať na prvý hárok bez odôvodnenia: „Ad typum non admittitur.“

Tak, hľa, Slováci poslali chorvátskym bratom nielen samých dielnych ľudí, ale dali im i okúsiť, aké podlé ovocinky rodí slovenská pôda. No tých dobrých ľudí, od nás prišlých, je predsa viac; na Slovensku je to naopak: zradných ľudí je viac ako verných. V Chorvátsku špatí vzduch renegátstvom Máčik proti Jánovi Kollárovi, ktorý im vychoval Gaja, Kukulievića, proti Haulikovi, ktorý obohatil ich národné a náboženské inštitúcie, proti Moysesovi, ktorý im vychoval národnú gardu, Šulekovi, ktorý im obohatil literatúru a urobil sám toľko vo vzdelanostnom ohľade, ako celá akademia…

Odstránenie Moysesa malo veľké politické následky. Ono podňalo ohnivého Ivana Kukulievića-Sakcinského k činnosti. Suspendovanie Moysesa bola kvapka, ktorou kalich pretiekol.

Rozhorčený Kukuliević odhodlal sa na prvú chorvátsku reč na sneme Trojjediného kráľovstva v Záhrebe dňa 12. mája 1843. Tým hodil rukavicu maďarstvujúcej vláde. „Viem“, hovoril, „že väčšina z nás nevie dobre hovoriť, ani písať a čítať v svojom rodnom jazyku. Príčina je v tom, že užívame ho len v dome, ale nie pri verejných dielach, radšej lipneme za nemeckým, talianskym jazykom. Tak odcudzili sme sa od samých seba, oddelili sa od bratov našich, že mnohí neznajú, akej sú národnosti a ktoré národy patria k nám pôvodom i krvou. Pozrime sa na susedov, žijúcich pod rakúskym žezlom, každý z nich, Nemec, Maďar, Talian postavil svoj jazyk na prvé miesto, len my, krotkí a pokorní Slovania, ktorých je v monarchii 17 miliónov, len my, chabí Chorváti a Slavonci, nesmiešaní ani s jedným iným národom, vo vlastnej otčine bojíme sa svojho jazyka ako strašidla. My sme trochu Latináci, trochu Nemci, trochu Taliani, trochu Maďari, trochu Slovania, a vlastne sme nič. My sme potomkovia tých predkov, ktorí za starých čias svoj jazyk tak ľúbili, že už v deviatom století vyznavači oboch vierovyznaní uviedli ho do cirkvi a bohoslužby a tým postavili ho na rovnú úroveň s gréckym a latinským jazykom, ale doma ho ešte i nad staré jazyky cenili; my sme synovia matky Slávy, ktorá zaľudnila deťmi svojimi celý svet, a len preto leží unížená v tme, lebo jazyk jej potomkov je uhnetený. Dokážme, že sme hodní byť synmi takej matere!“

Reč Kukulievićova udrela do živého. No také pomery boly, že nemohla byť v Záhrebe tlačená, ale prostredníctvom Moysesovým uzrela svetlo sveta v Belehrade, kde druhý Slovák, Bohuslav Šulek, vydával za istý čas chorvátsky časopis Branislav.

Do búrnych časov padol teda pobyt Moysesov v Chorvátsku. Jeho suspendovanie z cenzorského úradu, pravda, malo rozhodný mravný vliv na národnú stranu, jeho stálo kanoniu, na ktorú bol už navrhnutý. Pravda, on si nevšímal preterovania, ktoré mu donieslo tým väčšiu úctu u všetkých poctivých ľudí chorvátskych.

Náš Slovák stal sa miláčkom chorvátskeho národa. Sám Ante Kukuliević-Sakcinsky, otec už spomenutého Ivana, bývalý poslanec chorvátsky do peštianskej magnátskej tabule roku 1832, od roku 1836 hlavný náčelník výučby v Chorvátsku, i proti peštianskej anatéme sveril Moysesovi prodirektorát akademie… Námestná rada v Pešti nechcela o tom nič počuť, ale starý Ante mal toľko moci a vlivu, že Moyses za dva roky pokojne úradoval i proti všetkým protestom z Pešti.

Druhý protektor a ctiteľ Moysesov bol znamenitý záštitník ilyrizmu a vôbec národného pohybu chorvátskeho, biskup Georg Haulik, rodom Slovák, práve tak, ako sám Moyses. Haulik patrí k najužitočnejším, najčinnejším a najobetivejšim chorvátskym patriotom, ktorý venoval duchovným, humanitným i národným cieľom veľké sumy (150.000 zl. len na opateru milosrdných sestier). On zobúdzal v klerikoch národného ducha a povzbudzoval ich učiť sa slovanským jazykom, najmä ruskému, navštevoval sám ich deklamátorské večierky. Štedro podporoval literatúru i umožnil hodnou peňažnou obetou založenie chorvátskeho národného divadla.

Podivná suďba, že po tretí raz stretáme sa so Slovákom, opisujúc zbežne dobu chorvátskeho znovuzrodenia, známeho pod menom ilyrizmu. Georg Haulik narodil sa v Trnave dňa 20. apríla 1788. Študoval v Trnave, Ostrihome a vo Viedni; roku 1811 stal sa kňazom, 1814 konzistoriálnym notárom, 1820 tajomníkom primasovým, 1824 asesorom Ostrihomskej stolice, 1825 kanonikom ostrihomským. Roku 1830 vymenovaný bol za radcu pri uhorskom námestníctve a o rok pozdejšie za radcu pri dvornej kancelárii. V cirkevnej hodnosti stal sa roku 1832 veľprepoštom a roku 1837 biskupom záhrebským a kráľ. tajným radcom. Zvláštna suďba sviedla dovedna týchto dvoch Slovákov. Tak ako starší slovenský rodák v Záhrebe Haulik pod rameno chytil Moysesa, tak Moyses stal sa neskoršie prostredníkom povýšenia svojho protektora za arcibiskupa, o čom bude ďalej reč. Haulik je veľmi úctyhodný zjav v historii juhoslovanského pohybu, ktorým bol, pravda, tak zachvátený, že na svoje rodisko úplne zabudol. Aspoň v našom slovenskom živote niet nijakej stopy; možno podarí sa iným, mne nepodarilo sa najsť iného potyku, ako jeho známosť s Moysesom a Štúrom v Prešporku, s posledným počas snemu 1847 — 1848. No už to je zvláštnym zjavom, vidieť preláta Haulika v skromnej aule záhrebských klerikov, z ktorých jeden pred ním deklamuje Puškinovu báseň „Klevietnikam Rossii“ v pôvodine, a keď roku 1841 Ján Kollár navštívil Záhreb, v semináriu víta ho žiak českou rečou.

Georg Haulik vyznačil sa potom roku 1848 dňa 4. februára, keď v magnátskej tabuli pozdvihol svoj hlas za Chorvátov. „Každý národ,“ povedal smelý Slovák veľkým pánom, „má rád svoju národnosť a pracuje na jej rozkvete. Dajte pokoj národnému citu, nevyzývajte odpor teraz, keď každý národ ujíma sa svojej národnosti a za jazyk svoj horlí. Proti odtrhnutiu stolíc Požegskej, Sriemskej a Verovitickej od Chorvátska protestujem. Nedráždite národ maďarčinou, ktorú tam ani učitelia nevedia!“ Toľko k charakteristike tohto priateľa nášho Moysesa.

Haulik postavil sa už roku 1842 i politicky otvorene na stranu Ilyrov proti Maďarom pod vedením turopoľského grófa Antona Josipovića. Títo Turopoľci boli najsilnejšou oporou Maďarov v Chorvátsku. Hoci číri Chorváti, základom svojho zemianstva, podobne ako na našich zemianskych dedinách, smýšľali po maďarónsky, a keďže mali 570 hlasov, často rozhodovali v Záhrebskej župe. (Tak 9. decembra 1843 vyvolali veľký zmätok v Záhrebe, i krv tiekla; Turopoľci zabili jedného národného voliča a mnohých ranili. Nebezpečné rozbroje vyvolali títo ohlúpení a sfanatizovaní ľudia roku 1845. V Záhrebe volili stoličné úrady. Turopoľci nahrnuli sa, nie bez peštianskej agitácie, do Záhrebu, aby pomohli zvíťaziť na županský úrad maďarónovi Jozefovi Žuvićovi nad národným kandidátom Benkom Lentulajom. Turopoľci začali strieľať do ilyrskej strany, 29. júla 1845 zastrelili šestnástich, medzi nimi boli i ľudia znamenití, a poranili veľmi mnohých. To boly napred padajúce tiene z roku 1848.) Biskup Haulik bol vydal dňa 1.mája 1842 obežník duchovenstvu, aby podporovalo kandidatúru veľkého župana Nikolaja Zdenčaja, stojaceho na strane ilyrskej. Pred voľbou i pri voľbe udaly sa neporiadky, no vyvolený bol Zdenčaj. Maďaróni zúrili, a ako vždy, keď ich po prstoch klepnú, kričali za policiou a pomocou do Pešti. Preto vyslali z Pešti do Záhrebu cisárskeko komisára Jozefa Šiškovića, ktorý vykonal vyšetrovanie. Haulik, zastupujúci bána, bol tohto úradu zbavený a jeho miesto zaujal Haller, hlavný vinník suspendovania Moysesovho.

Haulik ani teraz neopustil svojho rodáka: hoci Moyses ešte vždy patril do arcibiskupstva ostrihomského, biskup Haulik navrhol ho hneď roku 1842 za kanonika kapituly začesanskej, sídliacej vo Varaždíne. No námestná rada uhorská protivila sa tomuto povýšeniu, otáľala, až konečne Haulikovo odporúčanie vrátila pod zámienkou, že keď je Moyses suspendovaný hodnostár (cenzor) a vec jeho nie je ukončená, nijaké povýšenie miesta mať nemôže. Vec, pravda, tým nebola prekazená, len oddialená; prešla všetky možné fóra, až roku 1846 Moysesa na najvyššom mieste vzhľadom na jeho cenzorskú činnost za nevinného vyhlásili… Mal byť teda nazad uvedený do cenzorského úradu: no úrad medzi časom prešiel zpod kompetencie námestnej rady a pridelený bol bánovi.

Na Moysesa čakala ešte i druhá nástraha: starého čestného Antona Kukuljevića naliehaním námestnej rady roku 1844 odstránili z úradu najvyššieho riaditeľa školského, a tým bol i Moyses vydaný intrigám početných nepriateľov peštianskych a budínskych. Námestná rada a jej študijné povereníctvo navrhlo odstrániť ho z úradu prorektora i profesora akadémie. Aby sa mohol lepšie brániť, Moyses žiadal o prepustenie zpod ostrihomskej arcibiskupskej diecézy a prestúpil do biskupstva záhrebského. Boj trval do roku 1847, v ktorom Moyses, zvíťaziac nad intrigou, vymenovaný bol jeho veličenstvom za kanonika kapituly záhrebskej. Dňa 19. októbra 1847 inštalovaný za kanonika, v najbližšom kapitulskom konzistoriu vyvolený bol za vyslanca na uhorský snem, svolaný na 7. novembra 1847 do Prešporku. Ta odobral sa s chorvátskou delegáciou, pamätnou i pre našu bližšiu historiu časov predmeruôsmych. A tak zasa sblížil sa, osudom hnaný, ku korennej vlasti svojej, k hraniciam jemu takej milej národnosti slovenskej.

Azda nebude zbytočné niekoľkými slovami zmieniť sa o pomeroch, ktoré panovaly u nás na Slovensku a vôbec v krajine koncom roku 1847, keď náš Moyses s chorvátskou delegáciou zjavil sa v neveľkom tereme krajinského domu v Prešporku, aby na sneme, svolanom na 7. novembra, zastupoval záhrebskú kapitulu a spolu i všetky záujmy chorvátskeho národa.

Bezsporne, nad krajinou vial už silno nový, nebývalý duch. Hlavné známky nového prúdu boly dve: túžba po občianskej slobode, spojená s ústavným oslobodením Uhorska zpod priveľkej opeky Viedne, po druhé túžba národne znovuzrodiť sa, prelomiť voľnú cestu nacionalizmu, zatarasenú latinizmom i čiastočne germanizmom úradným.

Historickou lžou je, že by sa zobudená časť slovenského národa bola postavila proti tomuto prúdu v princípe. Každý mi uzná, že jeden z hlavných bodov v programe občianskej emancipácie bol: zničenie urbáru. Slováci ústami svojich mysliacich ľudí už roku 1845 dali výraz emancipačným snahám. Pred snemom, dňa 8. októbra, v Národných slovenských novinách Ľudovít Štúr počal písať cyklus článkov: Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu. A čím počína opisovať nádeje svoje a registrovať svoje žiadosti? Kladie ako prvý bod: 1. „Urbárska služobnosť na našom pospolitom ľude ležiaca.“ „Spravodlivosť,“ píše v 255. čísle spomenutých novín, „každému, teda i ľudu, ktorý u nás dosiaľ všetko robil, málo užil, a táto spravodlivosť sa mu prislúži, keď sa na budúcom sneme vysloví všeobecné a večité vykúpenie ľudu z urbárskej poddanosti, a to spôsobom od samej krajiny podujatým, najľahším, obecnému ľudu na najmenšiu ťarchu byť majúcim.“

Podobne Štúr a celá slovenská národná strana bez výnimky horlila za urovnoprávnenie miest, ktoré boly odstrčené a spolu nemaly toľko práva, ako malá skupina zemianstva, žiadala primerané odanenie všetkých občanov. Toto posledné takto odôvodňuje sa v spomínanom článku (Slov. nár. noviny, číslo 228): „Čo sa neplatenia dane od zemianskych statkov týka, už sme vyrátali, že zemianstvo s duchovenstvom pol treťa razy viac statkov vládze, ako ľud obecný, a predsa na tomto všetka ťarcha krajinských daní leží, a zemianstvo nič neplatí.“ Ďalej želá si Štúr zrušiť prednosť zemänov, že len oni krajinské úrady zastávať smeli. A tak môžeme ísť radom a presvedčiť sa, že slovenský patriot a politik hlboko nazrel do občianskych neshôd a bied, že slobodu ľudu žiadal už vtedy, keď sa Kossuthovi ešte o emancipácii urbárskych poddaných ani nesnívalo, ba keď ešte hlásal, že poddanstvo je fátum, osud, od ktorého niet vyslobodenia. Práve toho roku arciknieža Štefan, námestník kráľov, cestoval po Uhorsku a navštívil niektoré slovenské stolice. Všade našiel čistý patriotizmus, všade bol vítaný ako námestník uhorského kráľa… Na Slovensku pálili prvé dereše a vôbec neboli cudzí ničomu, čo súviselo s opravdivou slobodou či už občianskou a či štátoprávnou uhorskou.

I druhá známka nového prúdu, zobudenie národné, živo zasiahla do slovenského života. Pravda, Slováci pod národnosťou nemohli inú rozumieť, len slovenskú. Historia povedomého zobúdzania slovenskej národnosti počína sa koncom osemnásteho stoletia. Budenie išlo pomaly, až tuhý nacionalistický náraz maďarský pohol i Slovákov k bystrejšiemu tempu a oni počali tiež národne cítiť, pravda, po slovensky. O tomto jasne a krotko vyslovil sa Štúr ešte dňa 14. sept. 1847 v článku Panslavism a naša krajina: „A už keď komu, teda národom europským spolu s Maďarmi náramne na tom záležať musí, aby sa Slovania stali osvietenými a slobodnými… Tento punkt pre vlasť našu je veľmi veľkej váhy… Ale povedzme pravdu, liberalizmus maďarský, ktorý podľa slov svojich zachytil sa osvetu a slobodu Uhorska dobývať, trpel dosiaľ veľkou ranou, ktorá ho v samom princípe zničovala, pred svetom do posmechu a u Slovanov do podozrenia a nenávisti uvádzala, a táto rana bola, že on osvetu a slobodu, za ktoré vraj bojuje, chcel mať výlučne len pre národ maďarský, bol teda liberalizmom na najväčšom stupni egoistickým a tyranským… My chceme byť doma, uvidíme, či nás Maďari ako domácich privítajú — a či nás i ďalej ako cudzích považovať budú. Považovať nás za cudzích budú, jestli i ďalej nám reč svoju natískať, do škôl našich ju uvádzať, z kostolov našich reč našu vyobcúvať, zo spoločenského, občianskeho života ju vytvárať, nám nadávať, každé naše najmenšie hnutie prenasledovať, lásku k národu nášmu odsudzovať, priateľov národa nášho od všetkého odstrkovať a nám i najšľachetnejšie zabraňovať budú. To napredok im hovoríme, a to je najmocnejšie naše presvedčenie, to je duch a vôľa veku nášho, že nás s národnosťou našou neutlačia…“

V slovách týchto je zahrnuté všetko, čo Slováci želali si a čoho si neželali. Vidno z nich, že klebeta o ich retrográdnom nastrojení nemá najmenšieho základu. A obviňovanie o zpiatočníctve, tmárstve, pečovičstve, kamarilstve, antiliberalizme, to bola hlavná zbraň proti ľuďom, ktorí na shromaždení liptovsko-sväto-mikulášskom dňa 10. mája 1848 do rezolúcie, pred kráľa, snem a palatína predostrieť sa majúcej, v bode 9. napísali: „Právo voličstva a voliteľnosti nemá byť určované Rádom a Stavmi, ale duchom rovnoprávnosti, tak, aby každý, zločinom a výstupkami nezašpinený občan a obyvateľ uhorský, dvadsať rokov majúci, voliť a vyvoleným byť mohol.“ Teda žiadali všeobecné hlasovacie právo v tom najširšom smysle. To sa dnes pokladá za summum veľkodušnej slobodomyseľnosti a demokratizmu, a o tom sa liberálnemu Kossuthovi ani nesnívalo. Ale naozaj, Uhorsko nebolo ani vtedy, nie je ani dnes kultúrnou krajinou, ale čo sa týka perfídneho macchiavelizmu a lživej skazenosti, prevyšuje vysokokultúrne republiky talianske v dobe renesančnej. Týchto idealistických, ba až utopistických ľudí išli vešať preto, lebo svoje si žiadali. Ale, pravda, pre toho, kto mal hlad po cudzom, obrana svojho nebola po chuti. S prebúdzaním slovenského národného citu rástol i maďaromanský furor, ktorý chcel razom pohltiť nemaďarské národnosti za cenu „občianskych slobôd“, ktoré vraj maďarský národ všetkým daroval. Nepomysleli, že strata národnosti je milión ráz bôľnejšia, ako strata občianskej slobody. Občiansku slobodu utratenú môže prinavrátiť jeden šťastný moment, jedno rozrúcanie bastily — ale stratu národnosti nenavráti ani hrdinstvo, ani obeť, ani more krvi; raz stratená nevydobyje sa nikdy.

Náklonnosť dvora, priazeň arcikňaza Štefana,^[2] dňa 12. novembra 1847 vyvoleného za palatína, renegátsky prúd nielen na Hornom Uhorsku, ale i v Chorvátsku, maďarská prísaha palatínova, plášť liberalizmu, do ktorého vedeli sa zaodieť Maďari, výlučne arogujúc si túto novú tógu — to všetko zdalo sa oprávňovať ich nielen absolútne nevážiť si nemaďarských obyvateľov krajiny, ale i na istý pokus pomaďarčiť celú krajinu, nevynímajúc ani kraje chorvátsko-slavonské. Toto ukázalo sa dosť skoro na novom sneme. Dňa 11. decembra predložený bol návrh o uhorskom štátnom občianstve, ktorého 3. § znel: „Pre dosiahnutie práva občianskeho žiada sa… b) aby občan maďarskú reč znal.“ Keď proti tomu Metel Ožegović menom Chorvátska protestoval, odsekol mu Kossuth doslovne: „Pod uhorskou korunou uznávam len jeden národ, a tak Chorváti nemajú čo protestovať.“ Keď už tak odvetili Chorvátom, ľahko si predstaviť, čo zamýšľali so Slovákmi, ktorí nemali za sebou samostatné štátne právo, ako Chorváti, ani takých obrancov, ako Ožegović, Moyses, Haulik — ale naopak, takých divých renegátov, ako bol vtedajší vyslanec trenčiansky Kubica, ktorý dňa 18. decembra v 27. zasedaní snemu povedal, že na rozkaz vysielateľov svojich nevidí ešte maďarčinu dosť poistenú; „že, hoci neprináleží medzi tých šťastných obyvateľov vlasti, ktorí v národnej reči spolu i svoju reč materinskú majú, predsa neverí, že by ústava rozkvitať mohla, kým sa maďarská reč vo všetkých pomeroch pospolitého života dokonale nerozšíri.“ Teda uznávajúc, že materinská jeho reč je slovenská, za národnú pokladá maďarskú, ako by jeho mať, po slovensky hovoriaca a jeho hovoriť učiaca, neprináležala k národu slovenskému! Za šťastných synov vyhlasuje rodených Maďarov, seba teda za nešťastníka, že ho sladká mater učila po slovensky, že ho porodila ako Slováka! V skutočnosti tu väzí priepasť odrodilskej podlosti a nízkosti charakteru, že príde zaplakať nad úbohým národom, ktorý na tele svojom vyplekal takých ľudí! Prichodí zaplakať nad matkou a jej životom, jej prsami, na ktorých odkojila dieťa, verejnou pohanou urážajúce materinské jej bôle pred celou krajinou! Reč svoju tento renegát zakončil návrhom, aby všetky úrady, súdy atď. len maďarsky úradovaly, aby kráľovských princov maďarsky vychovávali, aby všetci úradníci v Chorvátsku vedeli po maďarsky, aby len Maďari mohli byť dôstojníkmi pri armáde v Uhrách. Už vtedy Olgyay, vyslanec prešporský, žiadal, aby obradné knihy pravoslávnej cirkvi do maďarčiny preložili a len po maďarsky dovolené bolo Bohu slúžiť.

Takáto dusná atmosféra panovala hneď na počiatku snemu, do ktorého zavítal Štefan Moyses a s ním po duchu príbuzný Ľudovít Štúr, ako vyslanec mesta Zvolena, vyvolený na zvolenskom mestskom dome dňa 30. októbra 1847. Poznamenávame, že okrem teroru, ktorý panoval dnu, bol ešte druhý teror: ulice, opanovanej jurátmi a patvaristmi, ktorí boli hlavnou gardou Kossutha a ktorí svojím krikom v snemovni, serenádami, prípadne mačacinami tamvon opanovali mesto i snem. Štúr vystúpil prvý raz rečou, zastávajúc práva miest, a hovoril tak dôrazne, že Kossuth celý rozjarený vystúpil proti nemu s filipikou, plnou advokátskych bombastov, a končil tým, aby sa mestám práva a hlasy nedaly. Hľa, aký zjav: z retrográdstva upodozrievaný Slovák zastáva práva miest, a liberál Kossuth ich potlačuje, vysloviac medziiným „liberálnu“ zásadu, že „stav ľudu poddanského je osud“.

Neviem a nikde najsť nemôžem, aké stanovisko zaujal Moyses v tejto borbe skromného vyslanca Zvolena s celým snemom, a či vôbec oboznámil sa osobne so Štúrom. Ale pri veľkej vnímavosti a čulosti Štúrovej nedá sa myslieť, že by nebol hľadel prísť do stykov s Moysesom, keď, ako známo, s Chorvátmi udržoval bratské styky. Pravda, Chorváti a s nimi i zástupca záhrebskej kapituly nemohli hovoriť o tých otázkach, ktoré práve Štúr na sneme posudzoval. Chorváti pri veľkej debate o maďarčine bránili len svoje Trojjediné kráľovstvo, a sám Ožegović pri návrhu, aby maďarčina bola podmienkou pri udeľovaní uhorského občianstva, dňa 11. decembra povedal: „Žiadam, aby známosť reči maďarskej len na hranice Uhorska obmedzená bola“, a tým zadal národné práva nemaďarských národov v hraniciach vlastného Uhorska. Politická chyba to nebola, no bola istá chladnosť oproti prirodzeným spojencom, Slovanom uhorským. Lenže vtedy Chorváti ešte nemohli vedieť, ako ďaleko poženie Kossuth panmaďarskú politiku, a ešte vždy kochali sa nádejou obrániť nielen svoje municipálne práva a chorvátsky jazyk, ale i autonomiu Trojjediného kráľovstva.

Podobne ani Moyses neohlásil sa za Štúra. Prvý raz vystúpil Moyses dňa 7. januára 1848, pravda, tiež pri debate o maďarčine, a tak prostredne na pomoc jedinému čestnému obrancovi národných práv vo vlastnom Uhorsku, Ľudovítovi Štúrovi.

Kossuth i teraz zúril svojím ultramaďarizmom. Hneď na počiatku 14. zasedania vystúpil s pozitívnym návrhom, aby jediným jazykom výučby bola maďarčina. Chorvátom a Slovincom udeľuje šesťročnú lehotu oddnes, v ktorej ešte budú smieť úradovať a učiť sa — po latinsky (milosť!). Protestuje proti výrazu „pripojené čiastky“ (partes adnexae), ktorý je len hračkou. Prímorie nie je nič iného ako maďarská zem. No dovoľuje, aby sa maďarské pečate predbežne nemusely užívať v stoliciach: Záhrebskej, Krížovskej a Varaždínskej. Odvetil mu Metel Ožegović, protestujúc, aby sa Slavonsko menovalo „stolicami“ maďarskými, protestuje, že Prímorie malo by sa odtrhnúť od Chorvátska. Na slová, že „Chorvátska nieto“, lebo jeho časť stonie pod Turkom a Slavoniou sa nazýva, poznamenáva, že pod Slavoniou vyrozumievaly sa často i Chorvátsko i Dalmácia.

Tu ohlásil sa Anton Josipović, gróf turopoľský, vulgo „turopoľským komešom“ zvaný. Tento pán v Chorvátsku hral úlohu Kossuthovho hastroša a bol jediným typom chorvátskeho renegáta a maďaróna, ktorý kričal, že je on „chorvátsky Maďar“, práve tak, ako u nás máme také hermafroditské potvory, ktoré menujú sa „tótajkú magyarok“. On osvojil si ako papagáj známy a často opätovaný výrok Kossuthov: „Kde sú tie vaše municipálne práva? Ja neznám, kde leží chorvátske kráľovstvo, znám len chorvátske stolice, ktoré patria nám Maďarom, patria pod korunu!“ Tak i teraz vystúpil proti Ožegovićovi v duchu svojho pána. „Ľutujem, že Chorvátsko nie je zastúpené,“ hovoril turopoľský komeš, „teraz by bola príležitosť sjednotiť ho cele s Uhorskom.“ I počal známe remeslo všetkých renegátov: denunciáciu: „V Chorvátsku sú dve stránky, jedna konzervatívno-ilyrská a druhá maďarsko-chorvátska. Prvá sa chváli, že chce národnosť zachrániť, ale nie chorvátsku, veď, hľa, sama menuje sa ilyrskou, teda ešte i meno zahodila. Pri strane opravdu chorvátskej bojuje maďarsko-chorvátska, ktorá chce sa sjednotiť s Maďarmi a ostať pod uhorskou korunou. Vodcovia ilyrskej, strany nemajú náklonnosti k národnosti chorvátskej, tak na príklad v jednom kláštore, ktorý je pod dozorom záhrebskej kapituly, silno ilyrskej, vyučujú deti po nemecky; druhý náčelník je cudzinec, ani po chorvátsky nezná; tretí bol Chorvát, ale stal sa Ilyrom. Vláda potlačuje maďarsko-chorvátsku stranu.“ Ako vidno, cele ako u nás, len treba postaviť namiesto slova „ilyrský“ slovo „panslávsky“. Zrada a spreneverenie má všade tie isté zbrane.

Rečou Josipovićovou bol napadnutý biskup Haulik a kapitula. Moyses vstal a svojím tichým spôsobom bránil biskupa Haulika proti nápadom a denunciáciam turopoľského grófa. Kroky biskupa sú vysoko nad kritikou pána grófa: záhrebský biskup nosí na srdci výchovu mládeže; on nielen slovom stará sa o vzdelávanie mládeže, ale i skutkom, keď na výchovu chorvátskej mládeže obetoval vyše stotisíc zlatých. Pravda je, že predbežne prijal Nemky za učiteľky, lebo dosiaľ kvalifikovaných Chorvatiek nieto, a deti nemôžu čakať, až tiež biskupom založený ústav hotové už kandidátky vypustí. Na túto dôkladnú, miernu, ale pritom pre grófa turopoľského zahanbujúcu odpoveď nič iného nevedeli, len zasa maďarčinou šermovať. „Mal Maďarky pozvať!“ kričal torňanský vyslanec Zsarnay, a Josipović ešte raz tvrdil že on je nie Slovan, ale že je chorvátsky Maďar.

Rozumnými dôvodmi bojovať proti týmto strešteným ľuďom bolo nemožné. I Štúr uznával bezvýslednosť svojho snemovania, no aby uspokojil svoje svedomie, odhodlal sa ešte zostať tak dlho, pokým to len možné bolo bez nebezpečenstva života.

Moyses, ako odbavil chorvátskeho renegáta dňa 7. januára, tak výborne zavrátil slovenského odrodilca, trenčianskeho vyslanca Kubicu, dňa 10. januára. Tento krátky pán vôbec rozrečnil sa a, ako obyčajne každá lokajská príroda, bol kossuthovskejším, ako sám Kossuth, hoci to bola ťažká úloha. Zamiešal sa i do chorvátskej otázky. Išlo v 32. zasedaní o to, či vzhľadom na uvedenie maďarčiny má sa urobiť výnimka so stolicami Záhrebskou, Krížovskou a Varaždínskou. Ožegović veľkou rečou zastával právo národnej reči v Chorvátsku a protestoval proti všetkým jazykovým násilenstvám v kráľovstve, zastával právo chorvátske na Prímorie a Rieku.

Náš Kubica, s materinským jazykom slovenským, ale národnosťou maďarskou, počal horliť za Kossuthov návrh, ba ešte i za jazyk taliansky v Prímorí! (Renegátovi je milšia hoci harkabúzština, len nie reč materinská.) Na dôvody chorvátskych vyslancov, dokazujúcich chorvátske právo na chorvátsko-slavonské teritoria, pán Kubica múdre poznamenal, že slavonské stolice pripojené boly k Chorvátsku len k vôli celosti krajiny uhorskej. Čo sa týka mena, je za to, aby pripojilo sa pomenovanie „krajina chorvátska“! K vyslancom chorvátskym vyslovuje prosbu, aby so svojimi nárokmi nevystupovali v mene Chorvátska tam, kde sa ho to netýka, a aby mali na zreteli, že Chorváti sú tá šťastná haluz slovanského pňa, ktorá si ústavu a slobodu zadržala pomocou Maďarov. O tom sa môžu presvedčiť, keď pozrú na dolno-dunajské kraje. Rozumel Slovanov pod tureckým jarmom.

Toto slovensko-maďarónske haraburdenie pohlo mlčanlivého Moysesa ozvať sa. Jeho urážala trenčiansko-maďarónska neznalosť renegáta o historickej suďbe slavonských stolíc. Preto mu prísne odvetil, že je nepravda, že by roku 1722 bolo žiadalo sa pripojenie slavonských stolíc k Uhorsku, lebo vtedy len o tých čiastkach bola reč, ktoré za Sávou Francúzi boli zaujali a ktoré do roku 1723 stály pod nemeckým zákonom. Na poznámku Kubicovu, že by Chorváti boli jedinou haluzou slovanskou, ktorá svoju ústavu zachránila, poznamenáva: nie Maďari zachránili chorvátsku slobodu, veď i dnes na ňu siahajú, rušiac historické práva národnosti chorvátskej. Námahy chorvátskeho národa i dnes ta idú, aby si zachránil ústavu, ale na základe národného chorvátskeho jazyka.

Tu už Moyses i pred krajinou smelo vystúpil ako odhodlaný národovec, čo v tie časy bolo už dielom veľmi nebezpečným. Reč Moysesova, ktorou znosil slovenského renegáta, mohla Štúra len upevniť v úmysle spustiť svoju večne pamätnú reč, už nielen za občianske a politické práva miest a urbariálnych poddaných, ale za národné, jazykové práva národa slovenského. Stalo sa to dňa 15. januára na 15. krajinskom zasedaní snemu, bezprostredne po treťom vystúpení Štefana Moysesa na uhorskom sneme.

Reč išla ešte vždy o maďarčine, ktorá stala sa v celom ústavnom a snemovom živote kardinálnou otázkou, okolo ktorej sa všetko krútilo, lebo s ňou bolo spojené panstvo koterie nad národmi, spojenými pod korunou sväto-štefanskou.^[3] Ožegović v skvelej reči bránil národný jazyk proti natískaniu maďarčiny, ktorej dostalo sa zadosťučinenia, že práve dnes znela z úst kráľa a s výšiny trónu. Prečo majú teda Maďari iných sácať do smútku, keď sami plávajú v radostiach. Slobody a práva pripojených kráľovství sú zabezpečené kardinálnymi zákonmi vlasti a vždy boly rešpektované. A teraz chcú, aby sme my Chorváti po maďarsky si dopisovali s vládou a uhorskými vrchnosťami. Tu vidieť cieľ zničiť národnosť chorvátsku práve vtedy, keď národ si jazyk svoj uvádza do života. Od národa maďarského, ktorý tak horlí za svoju národnosť, dá sa očakávať, že bude konať podľa toho: „mne tak, ako tebe“ (quod uni justum, alteri aequum), a bude si vedieť šetriť horlenie Slovanov a Chorvátov za svoju národnú reč.

Po reči turopoľského grófa, urgujúceho uvedenie maďarčiny do Chorvátska, „lebo“, vraj, „tam panujú neporiadky“, vystúpil Štefan Moyses.

Moyses zastával náhľady predstaviteľa pripojených krajín, Ožegovića, a myslí, že na základe 2. bodu zák. z r. 1844 Stavy a Rady ani rozdiel robiť nebudú medzi tým, čo sa vo veciach pripojených kráľovství spoločne ustanovilo, ani že nebudú pochybovať o ich právach. Na tie ničím nepodopreté náhľady, že by sa pripojené krajiny odvolávaly len na nehodnoverné dielo a záväzky Tomáša Spalatského, Moyses poznamenáva, že spojené krajiny v úžitku práv svojich boly, ba že tie práva i sami Maďari bránili. Pripojené kráľovstvá maly municipálnu postať v správe, v súdoch, vo financiach, daniach ešte prv, než sa k Uhorsku pripojily. Táto samostatnosť a autonómnosť bola prízvukovaná nielen v časoch mieru, ale i vo vojne. Tak Ištvánfy, opisujúci bitku babočiansku, hovorí takto: „A tak grófovi Zrínskemu, že je náčelníkom Ilyrie, podľa starej obyčaje vojenskej, patrí právo i povinnosť prvé pluky do vojny viesť!“ Rečník žiada, aby sa jednej čiastke koruny nekládly prekážky, keď chce kráčať k hlavnému cieľu ľudstva.

„Ciele ľudstva!“ aké ďaleké ony boly rozfanatizovanej, panovitej čeliadke, ktorá pod Kossuthovým vodcovstvom každým dňom opanúvala snem.

Bezprostredne za Moysesovou rečou vystúpil Štúr so svojou, pre vtedajšie pomery krkolomne nebezpečnou rečou, dostatočne známou slovenským čitateľom. Bola to prvá, hoci nevyzývavá obrana slovenskej národnosti, pred verejným fórom ústne prednesená. Štúr bránil materinskú reč v ústach školských detí, teda právo také prirodzené, že je vlastne smiešno ho brániť. Áno, smiešno medzi ľuďmi, prístupnými rozumu a citu ľudskému. No obojeho nebolo na uhorskom sneme roku 1847 — 48 oproti národom nemaďarským. Štúr potom ešte dva razy vystúpil verejne na sneme, raz dňa 6. marca v 69. okr. zasedaní na obranu urbarialistov, na ktorých leží 21,000.000 zl. ťarcha, druhý a ostatný raz na prahu katastrofy, dňa 13. marca v 74. zasedaní na obranu miest… Moysesova i jeho úloha bola skončená. Deň 14. marca pretrhol ich parlamentárnu činnosť. Kossuth v 75. zasedaní zvestoval pád Metternicha. Snem vyvolil a poslal zvláštne vyslanstvo do Viedne, ktoré dňa 18. marca vrátilo sa s „hotovou poukázkou na revolúciu“.