ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

K charakteristike pohybov roku 1848 hovorí Johannes Scherr: „Duobus litigantibus tertius gaudet“, hlási staré príslovie. Medzitým čo dvaja čestní obrovia, monarchizmus a demokratizmus, na smrť a na život statočne jeden proti druhému bojovali, piadimužík konštitucionalizmus stál na strane a smial sa škodoradostne. Keď už títo junáci krvácali z tisíc rán a smrteľne unavení ležali na bitevnom poli, prišiel milý chabý konštitucionalizmus, aby oboch vyraboval.“

Áno, tak povstal hermafrodit, ktorý sa menuje ústavnosť, pred ktorým nás nútia kľakať ako pred modlou a obetovať mu krvavé obete. Obojetný, bezcharakterný, luže, že iba v ňom je šťastie národov. Pred monarchizmom raz plazí sa, raz vyjednáva s ním menom demokracie, aby bol i vlk sýty i baran celý. Túto obojetnosť, a s ňou spojenú faloš národy ešte dosť silno obanujú. No maďarský konštitucionalizmus okrem bied a nesrovnalostí, už v kolíske mu vštepených, chorel ešte na jednu strašnú chorobu, na skutočnú paralýzu. Na výlučný maďarizmus. Maďarizmus, personifikovaný v Kossuthovi, rečnil menom slobody a samourčenia, opätoval francúzske frázy o rovností a bratstve, o ústavnosti a práve, o slobode a samostatnosti, štátnosti a neodvislosti, ale len pre 5,500.000 Maďarov, medzitým čo v krajine podľa vtedajšej štatistiky bolo 1,155.000 Nemcov, 6,155.600 Slovanov a do 2,000.000 Rumunov. Teda obyvateľstvo v „krajine Maďarov“ bolo vo veľkej väčšine nemaďarské, ale tomu ani len kosť nehodili, keď Maďari jedli tučnú pečienku. Kossuth temer po komediantsky dráždil Slovanov. „Tento namyslený človek,“ píše Scherr, „bol Maďar v najvyššej potencii, alebo, lepšie rečeno (súc rodom Slovák), hral sa na superlatívneho Maďara, a drapiroval svoj maďarizmus kosmopolitickým frázovitým závojom. Nemci dali sa oklamať, ale Slovani prehliadli cez frázovitý závoj a videli namiesto slobody len železno-egoistický maďarizmus.“

Pravda týchto slov nedá sa ničím podvrátiť. Ukázalo sa, že priamo ideálny konštitucionalizmus, ktorý je vložený do zákonov, povstalých v mesiaci februári a marci roku 1848 na prešporskom sneme, ani na vlások neustúpi najzvrhlejšej tyranii a najdivšej demagogii vzhľadom na popieranie ľudských práv, na otročenie národov. I pri idealizme zákonov z roku 1848 (sloboda tlače, zodpovednosť ministerstva, snem, zrušenie „Rádov a Stavov“, volebné právo, všeobecné daňovanie, zrušenie urbáru, roboty, dežmy, panských súdov, desatiny a aviticity, sloboda učenia, rovnoprávnosť náboženstva atď.). Kossuth odpovedal deputácii Juhoslovanov menom maďarského ministerstva, že uznanie rovnoprávnosti ich jazyka nemá miesta, „lebo v obvode uhorského štátu jestvuje oficiálne len jedna národnosť, národnosť maďarská, a vláda že bude vedieť silou potlačiť opovážlivosť každého kmeňa, ktorý chcel by si arogovať národné práva“. Ako zrejme vidieť, je to už nie politika, ale — paralýza. Tak hovorí minister menom celého ministerstva k národom, a len jedna vlastnosť jeho reči je dobrá, že prezrádza tajnosť všetkých maďarských štátnikov a tým osvetľuje situáciu. Dnes, i pri nemravných floskulách deákovského zákona z roku 1868 o rovnoprávnosti, platia v živote brutálne, ale otvorené slová Kossuthove.

Týmto krátkym odbočujúcim úvodom chcem len označiť atmosféru v Prešporsku, v ktorej ďalej dýchať nebolo možné ani Moysesovi s chorvátskou delegáciou, ani osamelému Štúrovi, a ospravedlniť ich odchod z Prešporku pred zakončením snemu. Chorváti nahliadli, že so všemohúcim Kossuthom a jemu otrocky oddaným snemom nijaký kompromis nie je možný, a Štúr bol každú minútu v nebezpečenstve bez osohu a potreby byť zahlušeným na ulici fokošom opilého a do besnoty sfanatizovaného juráta.

Fanatizmus v Prešporku vzrástol, keď deputácia snemu, vyslaná do Viedne, vrátila sa s triumfom do Prešporku dňa 18. marca. Kossuth s balkóna hostinca „U zeleného stromu“ rečnil mase, shromaždenej na promenáde. On zvestoval pád absolutizmu, narodenie rakúskej ústavy a dar, prinesený z Viedne — ministerstvo pod predsedníctvom grófa Ľud. Batthyányiho…

Moyses vrátil sa cez Viedeň do Záhreba, Štúr šiel do Viedne a Prahy pracovať za svojich.

Keď Moyses vrátil sa do Záhreba, tam už dul celkom iný vietor, ako v krotké časy, keď chorvátska delegácia usilovala sa koncom roku 1847 a začiatkom 1848 brániť historické a jazykové práva Chorvátov menom uhorského patriotizmu v nádeji na modus vivendi. Maďari išli do takých výstredností, že keď na Slovensku začali so štatáriumom, splnomocniac slovenských najpodlejších renegátov a politických Huronov šibenice stavať, vešať, väzenia plniť, súčasne išli Chorvátsko historicky i národne znivočiť. Ukázalo sa, že všetky reči marcovské i predmarcovské o liberalizme, rovnosti, slobode boly iba cafrangy, požičané z módneho magazína Europy, ale pod nimi bol holý egoistický, hrabivý a tyranský maďarizmus; nahý murín obliekol si frak a chcel, aby svet myslel, že je civilizovane oblečeným švihákom.

Sám ultra-šovinistický Michal Horváth uznáva (Magyarország függetlenségi harczának története, 1871, str. 110), že „maďarský národ medzi búrkami minulého roku obrazil slušnosť (méltányosság), ktorú mal mať oproti chorvátskemu národu ako slabšiemu“. Maďari že preto prestúpili hranice slušnosti, lebo ich vo Viedni hatili vo vývine maďarskej národnosti. Lenže už nebola reč o „slušnosti“, ale o práve a spravodlivosti. V Záhrebe utvoril sa pod vodcovstvom Gaja „národný odbor“ na obranu chorvátskej národnosti, tento svolal shromaždenie, na ktoré boli povolaní zástupci zo Slavonie a Dalmácie. Shromaždenie bolo 25. marca. Shromaždenie vykričalo Jozefa Jelačića za bána, poslalo do Viedne vyslanstvo, majúce na čele Haulika, Moysesa a Gaja, ktoré malo vykonať potvrdenie bána, privtelenie chorvátskych zemí (Dalmácie a Vojenskej hranice) k Chorvátsku a osamostatnenie Chorvátska od Uhorska so zvláštnym snemom. Zriaďujúci snem mal byť svolaný na 1. mája do Záhreba. Okrem toho vyslanstvo malo žiadať zodpovedné ministerstvo, uvedenie chorvátskeho jazyka do správy, súdov a škôl, univerzitu v Záhrebe, slobodu tlače, každý rok snem, raz v Záhrebe, druhý raz v Osieku a tretí raz v Zadre alebo Rieke.

Kossuth všetko toto vykričal za vzburu niektorých ctibažných revoltantov. No veci dostaly seriózny obrat, keď kráľ ešte pred príchodom vyslanej chorvátskej degutácie Jelačića vymenoval dňa 23. marca za bána Chorvátska a Slavonie, bez vedomia ministrapredsedu Batthyányiho. Maďarské ministerstvo natiahlo druhé struny: hovorilo o bratstve, o úplnom vyrovnaní ohľadom na národnosť, a pozvalo bána Jelačića, aby sa ustanovil do Pešti do 10. mája. Ale už bolo neskoro. Jelačić mal v rukách celú štátnu a vojenskú moc, sľubom peštianskym neveril a opieral sa o Viedeň, ktorá sa bola naľakala kossuthovského radikalizmu, vždy jasnejšie ukazujúceho vôlu prejsť k absolútnej samostatnosti štátnej. Chorvátske vyslanstvo, prijaté kráľom dňa 31. marca, prinieslo domov radostné zvesti. Cisár a kráľ Ferdinand v prípise na biskupa Haulika z 2. apríla sľubuje vyslanstvu „chorvátsku národnosť a municipálne práva vždy hájiť a brániť, všetko, čo s prísahou kráľovskou sa srovnáva, povoliť, spravodlivé prosby a žiadosti vyplniť, snem svolať“. Len ohľadom času svolania snemu kráľ odkazuje vyslanstvo na dvorného a námestníckeko kancelára Szögyényiho. Dňa 5. apríla prišiel do Viedne i bán Jelačić. Viedeň vrela slovanským živlom, lebo vtedy boly tam vyslanstvá Poliakov i Čechov a viac Slovákov. Gaja študenti nosili na rukách, a to i nemeckí.

Ako sa veci premenily, keď dňa 12. apríla Ferdinand zatváral prešporský snem v prítomnosti arcikniežaťa Franca Jozefa, potom keď zákonom z roku 1848 udelil sankciu, nepatrí do rámu tejto úvahy. Moyses sám na nasledujúcich búrnych dejoch ako kňaz nemal vynikajúcej účasti, no nová éra pod Jelačićom nenechala ho pri pokoji a pri tichom pedagogickom účinkovaní. Jelačić osnoval takzvanú „Banskú radu“, ktorá mala päť sekcií a spravovala všetky veci Chorvátska a Slavonska; za predsedu jednej vymenoval Štefana Moysesa, hoci sa Moyses vzpieral prijať také zodpovedné miesto, a skutočne mal ťažké položenie. Ale Jelačić vedel, aká veľká organizačná sila väzí v tomto jemu tak milom Slovákovi. Nie dosť na tom, záhrebský biskup Haulik k štátnej ťarche privalil mu ešte novú, keď ho vymenoval dňa 1. októbra za rektora seminára a spolu direktora fondu deficientov.

Takým činom náš verný, ľud svoj milujúci prelát neprišiel do priameho styku s udalosťami, ktoré sa odohrávaly r. 1848/49 na Slovensku. Keď Hurban v júli 1848 prišiel do Záhreba hľadať bratskú pomoc u Chorvátov pre Slovensko a činnosť slovenských, národ svoj brániacich patriotov, Moyses mu bol po ruke a uviedol ho do kruhov politických dejateľov, umožnil mu pamätnú reč na chorvátskom sneme, ktorou ohnivý vodca slovenský tak oduševnil Chorvátov, že uzavreli Maďarom položiť medzi podmienkami vyrovnania a mieru, aby väzeniami mučení Slováci boli pustení na slobodu a celý slovenský národ stal sa účastným tých istých práv, ktoré požívajú Maďari. Snem uzavrel sostaviť príhlas k Slovákom. Hurban 20. augusta ťažko ochorel, Moyses dal ho previezť do svojho bytu a liečiť svojím domácim lekárom, tak že 26. augusta mohol uzdravený cestovať ďalej do Slavonie a do Karlovca k Srbom.

„Inter arma silent Musae“, a to isté platí nielen o múzach, ale i o ľuďoch, povolaných v časoch mieru dávať umom svojím najšľachetnejšie impulzy svojmu národu. Nie každému človeku dané je rútiť sa do huriavku náruživostí, do borby chlap proti chlapovi; v krvavých časoch, ktoré nasledovaly po zavraždení kráľovského komisára Lamberga na peštianskom reťazovom moste dňa 28. septembra, v surmii vojenských chorvátskych i uhorských sem-ta vlniacich sa bojov, tratí sa nám stopa nášho Moysesa. S istou pravdepodobnosťou môžeme predpokladať, že, nezúčastniac sa už podľa svojho povolania bezprostredne na surových dejoch, pri udalostiach, kde hovorily delá a pušky, pozorne sprevádzal beh časov a v duši pretrpel všetky biedy, ktoré valily sa na jeho vlastný i na pobratimský národ chorvátsky.

Ešte pred katastrofou z 13. augusta 1849, ktorá pri Világoši urobila koniec prelievaniu krvi, bán Jelačić vyslal do Viedne osem dôverníkov a dal im za vodcu Štefana Moysesa, aby tam v blízkosti trónu pracovali za vec chorvátsku. Boly to časy absolútnej neistoty, a práve preto je dobrým svedectvom, pre ostrý zrak Jelačićov, že v nových, neistých pomeroch na čelo takého dôležitého vyslanstva postavil Moysesa. Moyses šiel začiatkom augusta do Viedne a pracoval nepretržite, aby vernosť Chorvátov, v časoch najnebezpečnejších dokázaná a krvou spečatená, neostala bez zákonných následkov… Možno povedať, vtedy stál Moyses na najdôležitejšej stráži národa chorvátskeho. Neskoršie prišiel za chorvátskymi dôverníkmi i sám Jelačić do Viedne, keď už složením zbraní pri Világoši jeho pacifičná úloha na Dolnej zemi sama sebou prestala. S príchodom Jelačića do Viedne čisto politická činnosť Moysesova nebola už potrebná — on hodil sa na cirkevnú.

Starým želaním Chorvátska bolo, aby dostalo arcibiskupskú stolicu a tak i v tomto ohľade dokumentovalo svoju samostatnosť. Chorvátske snemy od viac sto rokov túto vec pretriasaly, poslanstvá vysielaly. Posledne roku 1845 Stavy a Rady Chorvátska, Slavonie a Dalmácie zvláštnou reprezentáciou prosily o uskutočnenie tejto starej túžby a pred samý prestol predniesly svoje želania — no odpor Pešti vždy zmaril ich námahy. Vec zaspala v búrkach nasledujúcich rokov.

Moyses, pilno sliediac za politickými udalosťami a spoliehajúc sa na služby, preukázané Chorvátmi dynastii, keď bol oslobodený od politických starostí prítomnosťou bánovou, polozabudnutú reprezentáciu z roku 1845 na svetlo vytiahol a všetko možné podujal, aby ona bola do povahy vzatá. Tu mu poslúžil jeho takt, spojený s konzekventnosťou a vytrvalosťou. Moyses podával, bánom podporovaný, na vrchnosti, ba i pred samý trón nepočetné prosby, remonštrácie, adresy a informácie v tejto veci, ktorej storočnú historiu v Záhrebe dôkladne preštudoval. Každý akt, týkajúci sa diela nádejného arcibiskupstva, pochádza z pera Moysesovho. Po desaťmesačnom pobyte vo Viedni Moyses dňa 9. júna 1850 odcestoval domov do Záhreba, nevediac, aký výsledok bude mať jeho temer celoročná námaha. Na veľkú radosť okolo 15. augusta vyšlo vo Viedni najvyššie rozhodnutie, ktorým sa biskupstvo záhrebské povyšuje na arcibiskupstvo. Prvým arcibiskupom stal sa Georg Haulik, nie bez ingerencie Moysesovej, ktorému Jelačić bezhranične dôveroval. Tak, hľa, stalo sa, že Moyses mohol odmeniť sa svojmu veľkodušnému ochrancovi v časoch ťažkých, ba takých osudných, že mohly sraziť Moysesa s krásne začatej dráhy.

V auguste toho istého roku stalo sa vo Viedni ešte jedno pre nás vážne rozhodnutie: vláda uzavrela Moysesa vymenovať za biskupa banskobystrického… No Moyses nebol na také niečo pripravený. Muž najvýš svedomitý a umný, razom uhádol, že s touto cirkevnou hodnosťou navalia sa na neho ťarchy, o povahe ktorých nebolo u neho pochybnosti. Celý mesiac po prijatí prvej zvesti o svojom biskupstve váhal a zdráhal sa prijať ponúkanú mu hodnosť. On vedel, že to nebude pohodlná sedes episcopalis, vedel, že príde zo známych pomerov chorvátskych do neznámych uhorských a že nebude môcť ani tam zatajiť svoje presvedčenie. Medzitým dňa 30. augusta 1850 bol jeho veličenstvom Francom Jozefom vymenovaný za biskupa banskobystrického. Možno si predstaviť radosť v národe slovenskom, keď táto zvesť začiatkom septembra doletela na naše kraje. Moyses pokorne prijal novú ťarchu. Cestoval zo Záhreba do Viedne a dňa 19. septembra složil prísahu do rúk jeho veličenstva.

No razom nemohol sa odtrhnúť od svojich záhrebských povinností. Ako riaditeľ jednej z banských sekcií mal ešte mnoho nedokončených svojich diel. A tak zostal v Záhrebe až do 15. marca 1851. Dňa 23. marca opustil Chorvátsko, ktoré mu bolo za 21 rokov a 3 mesiace druhou vlasťou a kde zanechal mnoho sto priateľov a tisíce ctiteľov svojich. Ale čo zanechal najcennejšieho, to boly celé plejády učeníkov, ktorí cez 17-ročné jeho profesorovanie vyšli z ústavov záhrebských. Kto len bežne obzrel sa po Chorvátsku, najmä po jeho duchovenstve, stopy Moysesovho účinkovania musel zbadať. Pravda, väčšina jeho žiakov už nežije, ale žijú nesmazateľné znaky jeho ducha naozaj slovanského. „Die Stätte, die ein guter Mensch betrat, ist eingeweiht; nach hundert Jahren klingt sein Wort und seine That dem Enkel wieder.“ Katolícke duchovenstvo chorvátske vyznamenáva sa vzdelanosťou, slobodným pohľadom na deje politické i kultúrne, vrúcim patriotizmom a osvieteným slovanským smýšľaním. Mal som šťastie navštíviť jedného z chorvátskych kňazov, idúc zo Segedína okľukou na Starú Pazovu. Nezabudnem srdečné prijatie, bratský cit a lásku, ktorú som, cele neznámy, zakúsil v jeho dome… Mňa ovialo niečo rodného, intímneho, svojského, tak že som zabudol, že som pri Dunaji, neďaleko malebných opevnení srbského Belehradu, teda hodne ďaleko od môjho Slovenska. Až neskoršie prišlo mi na um, že v Chorvátsku, i pri všetkých nerestiach denných, ďaleko ešte nevyhynul duch Haulikov, Moysesov, a že ešte žije a mohutne vlíva na duchov svetlá duchovná postava Jozefa Strossmayera. No slovenské trojhviezdie na chorváskom nebi svieti ešte dnes a môže každého Slováka naplniť hrdosťou. Moyses, Šulek a Haulik vryli mená svoje na mramorovú dosku chorvátskej politickej, cirkevnej i kultúrnej historie. Možno, Chorváti neobyčajné služby slovenských ľudí vďačne uznali, ešte i v piesni z oných renesančných čias: „Korak, korak za korakom, Hrvat, Srbin za Slovakom!“ Moyses zanechal im ešte i osobnú, zato milú pamiatku po sebe: on preložil do chorvátskeho jazyka pieseň nášho Tomášika: Hej, Slováci, a to tak podarene, že prijala sa všeobecne a ešte dodnes spieva sa jeho text. Okrem toho, ak sa dobre pamätám, podľa slov môjho otca, i pieseň, majúca refrén: „Hajde kosci, hajd ovamo damo pokosimo“ pochádza z pera Moysesovho. A ešte jedno: u nás ide nezaručená povesť, že Moyses, ako cenzor, umožnil vydanie Kollárovej Slávy dcery v Pešti, vyžiadajúc si jej cenzurovanie. Istoty v tom nemôžem sa dočítať.

Moyses dňa 25. mája bol vysvätený za biskupa arcibiskupom ostrihomským a primasom Uhorska, Scitovským, dňa 23. júla roku 1851 zaujaj slávnostne biskupský prestol banskobystrický.

S týmto sme na konci jeho prác a snáh, venovaných pobratimskému národu chorvátskemu, a začína sa celkom nové, pre nás národne dôležitejšie, ba priamo epochu v živote národnom tvoriace obdobie jeho bohumilého života. Moyses riadením božím bol prinavrátený národu svojmu beztoho, že by sa bol sám namáhal začať novú dráhu života. No on poslúchol pokynutie shora a nezľakol sa nezvyknutej práce, hoci sa už začínalo večeriť a hoci mal jasné predstavy o tom, čo ho očakáva. Jedno vedel iste, že z hotových, ustálených a nie bez jeho osobnej zásluhy a verného pričinenia mnohosľubne vyvinujúcich sa pomerov chorvátskych prejde do neistoty, do pomerov rozháraných, na stráž ohroženú, opugnovanú a k národu menej zabezpečenému a rozvitému. Ale to bol jeho národ! To ho tešilo a dvíhalo, nadchlo ho k novej práci organizácie a tvorenia. Pravda, nazad sa mohol obzrieť s uspokojením a radosťou — a to ho sililo v novej práci i borbe. Pravda, vítaly ho miliony s triumfom a radosťou, no čakala ho i zášť a nepriazeň, ktorú bolo treba odzbrojiť láskou i energiou.