ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhé politicko-národné obrodenie datuje sa od slovenského národného shromaždenia v Turčianskom Sv. Martine v dňoch 6. — 7. júna roku 1861. Nebolo ono „deus ex machina“, ale logicky prísnou konzekvenciou slovenských námah predošlého storočia, ktoré námahy potom pravý genij slovenského národa, Ján Hollý, apostrofuje svojím „ešte Slováci žijú, a budú žiť večne so slávou“. Ja by som podľa svojho skromného vkusu, ale neskromne hlbokého presvedčenia posledné slovo Hollého hexametru písal s veľkým S. A keď už dozrely veci a Slováci našli si formu svojho nového obrodenia, výraz svojho túženia v programe, uverejnenom v prvom čísle novozaloženého časopisu, Pešťbudínskych vedomostí, ktoré vyšlo dňa 19. marca 1861, čímže začali? Zasa odvolaním sa na to: „ešte Slováci žijú“ v začiatočnej výpovedi programu: „Kto dal život, ten dal právo žiť.“ (Pešťb. ved., roč. I, č. 1.)

Život bol daný s výše, ale právo žiť bolo strašne napadnuté po veľmi krátkom čase, v ktorom vo Viedni ukazovali sa prajnými slovenskému národu. Každým rokom slabla dobroprajnosť a nepriatelia slovenskej národnosti počínali si smelšie. Ešte i pod tuhým absolutizmom a stavom výnimečným takzvaná „germanizácia“ Uhorska bola v sile len na našich slovenských stranách. Na maďarských jej vlastne ani nebolo. Posledný pokus pomôcť Slovákom bolo vydanie cirkevného patentu pre evanjelickú cirkev augsb. vyznania z 1. septembra 1859 s ministerským nariadením z 2. septembra 1859. Osnovatelia tohto štátneho aktu, založeného prísne na 76. zák. článku z roku 1791 (medzi nimi bol i Kuzmány), chceli naozaj vymaniť cirkev a dať jej slobodnú, duchu cirkevnému zodpovedajúcu ústrojnosť, zamedziť zemiansku svevoľu, ktorá pod titulom autonomie robila z cirkvi nečistú maďarónsku šalandu, z chrámov príležitosťou konventov politické kluby, ktorých panovití aristokratickí členovia horiace cigarky kládli na oltáre v chrámoch, príduc do konventu. Toto bolo priamo proti záujmom kyrioarchie, proti absolútnej moci panákov, v živote necirkevných, smilných a nemravných, nad ľudom cirkevným a dobrým, preto povstala surmia, zvírená Zsedényim (Pfannenschmiedtom) a Mádaym, pred ktorou vo Viedni hanebne zreterovali a tých, čo stáli na zákonnom stanovisku, vydali protivníkom (Hodžu, Podhradského a mnohých).

Štefan Daxner je tej, základne odôvodnenej, mienky, že tento dobre myslený a správne osnovaný patent nebol už na čase po cisárskom manifeste dto 2. júla 1859, ktorým bola oslabená moc absolutistická, a patent i úradnou tlačou verejne vyhlasovaný za protizákonný. Patent bol tu, ale exekúcie nebolo… Uvádzajte si ho sami, dobre smýšľajúci farári, nad ktorými už visel meč maďarónskej moci a polície! Budete vydaní ľubovôli a tyranii. Preto Daxner dobre poznamenáva, že nebolo u vlády ani serióznej vôle, ani konzekvencie, a patent vydaný bol „na základe opportunity, t. j. snahy okamžite koristiť z okolností, čo hneď obetovaním svojich najvernejších prívržencov, ak tým dal sa docieliť nejaký úspech.“ A tieto Daxnerove slová platia od toho času pre všetky veci medzi Viedňou a slovenským národom. Vyslovil to neskoršie po celom rade ohromných sklamaní i sám Moyses podľa hodnoverného svedka slovami: „Vo Viedni je hlavným hýbadlom celej politiky strach.“ Kto vie tam na patričnom mieste nahnať dostatočnú porciu strachu, ten je pánom.

Upustenie od exekvovania patentu pod gubernátorstvom Benedeka, človeka hlúpeho, ktorého informoval proti patentu Anton Radvánszky, odmenenie jeho protivníkov (Zsedényi stal sa vicekancelárom a hofrátom) bola prvá koncesia viedenskej vlády. Za ňou nasledoval cisársky diplom z 20. októbra 1860, ktorým nazad uviedli konštitúciu, uhorská kancelária obnovila námestníctvo, stolice sa podľa uhorských zákonov zriadily… Podľa všetkého sa zdalo, že je tu čas, v ktorom pre nelenivého kynie príležitosť k svojmu právu. Októbrový diplom bol i mnohými našimi uvítaný ako akt, oslobodzujúci zpod dvanásťročného bachovského režimu. Dosť skoro sa ukázalo, že Slováci prišli s ním z dažďa pod odkvap. Už po jednoročnom jeho trvaní sa ukázalo, že vláda nemecká nás síce pustila zpod dereša nemeckého absolutizmu, ale nás vydala do rúk maďarského a maďarónskeho konštitucionálneho bašovstva. (Pešťbudínske vedomosti, roč. I., 1. novembra, číslo 66.) No na Slovensku bolo všetko mŕtvo a ticho, hoci v tom tichu pracovala jedna hlava, mysliaca za celý národ. Bol to Štefan Marko Daxner, ktorý pilne pracoval na diplomatickom akte. Na jar roku 1861 razom prišiel do T. Sv. Martina Samko Štefanovič a navrhol, možno, v porozumení s Daxnerom, aby Martin vyzval národ pre nejaké slávnostné osvedčenie. V Martine veci porozumeli a išli k skutku. Boli tam čulí mladí ľudia, ktorí si vedeli získať za krátky čas vliv v meste a strhnúť k činu i tak od rokov 1848 — 1849 osvietené chrabré meštianstvo: Pavel Mudroň, Ambróz Pivko, Samuel Šípka, Jozef Horváth, Ján Kohút, Ján Šimko, Ján Kunaj, Samuel Šimko, Ondrej Švehla, Samuel Ďarmek, Ján Belička, Martin Gallo, Daniel Tomka, Pavel Švehla atď.

Slováci sa teda pohli a išli sa hlásiť k svojmu právu… Mesto Turčiansky Sv. Martin na iniciatívu Štefanovičovu na shromaždení meštianstva dňa 9. mája 1861 uzavrelo vyzvať „všetkých národovcov slovenských v Uhrách“ na slávnostné shromaždenie do Turčianskeho Sv. Martina na deň 6. júna 1861, „ku porade a usporiadaniu žiadostí Slovákov na základe svornosti všetkých národností v Uhorsku a na základe jednoty celého Uhorska“. Podpísaný bol rychtár Andrej Kossa a mnoho mešťanov. Svolávatelia sotva vedeli, aký naozaj veľký dosah bude mať ich skromné, 10. mája 1861 datované pozvanie, bez všetkých fráz a bombastov. O uskutočnenie shromaždenia mal veľkú zásluhu Ján Jesenský, vtedy slúžny, čo mu Daxner vdačne priznal. Pešťbudínske vedomosti v máji rozvily žurnalistickú agitáciu za shromaždenie. Na celom Slovensku začali sa ľudia hýbať, všetko ožívalo a kriesilo sa, všetky túžby a očakávania boly obrátené do nepatrného mestečka malej stolice Turčianskej, nad ktorou zaskvela sa zlatá hviezda slovenskej myšlienky… Nastalo veľké putovanie ľudí, zaujatých za národ, do Martina, púť, ktorá zostane historickou. Shromaždenie bolo veľké, impozantné a vyznamenávalo sa poriadkom, parlamentarizmom, duchaplnosťou rečí, vzletom myšlienok i vrelosťou citov a posvätným oduševnením. Bol to sviatok sbratrenia, upomínajúci na najkrajšie scény v živote národa, keď ešte politika nepokazila a neochladila národného genia, a on vyráža sa v celej sile a bezprostrednosti.

Pod predsedníctvom Jána Francisciho, notárstvom Viliama Paulíny-Tótha, Samuela Štefanoviča, Juraja Slottu, bratov-blížencov Mudroňovcov konštituovalo sa pod svätomartinskymi lipami Slovenské národné shromaždenie v Turčianskom Sv. Martine. Predmet: Určenie obsahu žiadostí národa slovenského pre dosiahnutie a zabezpečenie rovnoprávnosti národnej a jeho národného života.

Daxner rozvinul program, vložený v Memorande, ktorého hlavné body boly: 1. Aby osobnosť národa slovenského a vlasteneckosť reči slovenskej zákonmi uznaná a inauguracionálnymi diplomami štátoprávne zabezpečená bola; 2. zaokrúhlenie stolíc podľa národnosti; 3. aby práva národnej reči podľa zásady rovnosti medzi národmi uhorskými vymerané boly; 4. osvedčenie solidárnosti medzi Slovákmi, Rusínmi, Rumunmi, Srbmi a Chorvátmi.

Jediná vážna kontraverzia bola ohľadom arondovania stolíc pod spoločným názvom „Okolia“. Protivníci Daxnerovi na bod 2. boli zčiastky iskrenní, ako Palárik a Dohnány, a zčiastky úkladní, ako Nemessányi, ktorý neskoršie celkom odpadol, ako i prítomní páni zemäni, ktorých národná činnosť celkom dovŕšená bola pod lipami a mimo líp začala sa ich perfídna protiakcia. Márne boly a budú nádeje na sliatie ich s národom, pokým nepríde vis major, ktorá ich na to prinúti.

Daxner mal hlbokú pravdu. Bez arondovania, bez čisto politickej moci vne arrodissementu, zlý úradník môže urobiť efemérnou celú, hoci zaprisahanú rovnoprávnosť. Palárik sa mýlil a hlavne veril na uhorskú ústavnosť, na slobodu, celý pohrúžený v idealizme a naivnosti; Nemessányi vedel, od čoho muchy dochnú. Bol odmenený neskoršie. Item, Daxnerov návrh bol prijatý a uzavreté niesť ho — pred snem. V tomto uzavretí podľa mienky mnohých väzela slabina celej krásnej politickej udalosti svätomartinskej. Ukázalo sa to. Vyslanstvo prišlo do Pešti — a nemohlo najsť snem. Konečne stala sa mu tá satira, ktorá často prenasleduje neskúsených politikov, že vyslanstvo prijímal neslušne — Koloman Tisza, vodca opozície, ako podpredseda snemovne.

Moyses pri shromaždení a utvorení Memoranda nemal činnej účasti, on umne a profilakticky šetril svoju osobu na čas, v ktorom ona dodá viac váhy slovenským snahám; no potom celým svojím účinkovaním prikryl všetky uzavretia a, ako uvidíme, umožnil, že ony dostaly sa pred trón, keď pri sneme ani len vyslyšania nenašly.

Memorandum bolo hotové — a vznášalo sa vo vzduchu, a medzitým po celom slovenskom kraji úrady začaly natískať obciam protesty proti shromaždeniu svätomartinskému. Kto má v rukách organizovanú politickú moc, nasbiera dosť protestov, aby slnko v lete nesvietilo a v zime aby sneh nepadal. Nie tak týmito vynútenými protestmi, ako inými politickými okolnosťami Memorandum, majúce dodnes programnú cenu, dosial ničím nezamenené a nevyzdvihnuté, neprišlo do života. No na slovenskom národnom shromaždení narodila sa dôležitá inštitúcia Matice slovenskej, s ktorou už nerozlučne spojené je meno Štefana Moysesa až do smrti.

Myšlienka sama, utvoriť Maticu slovenskú, propagovaná bola ešte v júni 1851 Jánom Kollárom, K. Kuzmánym, M. Šteffkom, D. Lichardom a J. Záborským vo Viedni, ale ich námahy nemaly u vlády úspechu. Shromaždenie martinské, príležitosťou ktorého začalo sa i sbierať na Maticu, keď Ján Čipkay prvý venoval nádejnému ústavu 1000 zlatých, poverilo založením Matice „stály národný výbor“, ktorý vyslal zpomedzi seba užší výbor, pozostávajúci z Jána Francisciho, Jána Grottčára, V. Paulínyho-Tótha a Jána Palárika. Stanovy boly vypracované, išlo o určenie sídla a o potvrdenie. Špatné diela v tomto ohľade, odohravšie sa v Brezne, nejdem pripomínať. Komisár Zvolenskej stolice Andrej Havaš umelým nátlakom vykonal, že mesto Brezno už vyslovené prijatie Matice do svojho lona odoprelo. Turčiansky Sv. Martin na riadnom mestskom valnom shromaždení dňa 21. apríla 1862 ochotne prijal sídlo Matice a s radosťou osvedčil privítať ju v svojom lone. Taká je historia martinského národného centralizovania. Shromaždenie a Matica, ktorým dal Martin útulok, pozdvihly skromné mestečko na historický význam.

No diela nestály dobre: Memorandum snemom nepovšimnuté, ba veľkopansky odvrhnuté čibukujúcim Tiszom, stanovy Matice podané, ale nepotvrdené, kraj protestmi naplnený, teror pestovaný všetkými úradmi — a nikde záštitníka, nikde obhájcu a kliesniteľa cesty, ktorá by viedla z tohto ťažkého položenia.

Vznikla síce myšlienka deputácie pred trón — ale sama nemala príťažlivosti. Nezdar deputácie peštianskej zronil mnohých. Tu vystúpil v pravý čas Štefan Moyses. On sa osvedčil, že podujme slovenskej deputácii nielen cestu k trónu prekliesniť, ale že ju sám povedie. Toto odhodlanie Moysesovo zatriaslo celým národom ako iskra. Nádejami zazelenaly sa naše kraje. Príhlasov do deputácie hneď bolo dosť. Prvé hymny začaly zunieť v ústrety „slovenskému biskupovi“. Jeden hymnista spieva: „Mužu Boží, opri vážnu hlavu pokojne na hruď slávneho ľudu, a vďaku jeho posväť slzou radosti; ústa rodoľubé hlasmi pobožnosti pozdnému potomstvu budú opakovať tvoju slávu.“

Teda deputácia bola organizovaná. Už koncom novembra, píšu z Viedne Pešťbudínskym vedomostiam, prišli niekoľkí členovia z Turca. V pondelok dňa 2. decembra došiel sám Moyses, na stanici hlučne vítaný členmi vyslanstva. Na druhý deň prijímal biskup členov, neznámych dal si predstaviť, a obrátil sa k nim krásnou rečou, ktorá mnohým až teraz vyjavila, aký je to „biskup“, aký človek, ktorý ich má viesť! Popoludní o 4. hodine (3. decembra) bola porada početných členov deputácie, ktorá trvala desať hodín. Na nej ustanovil sa definitívny text Prosbopisu Slovákov, ku ktorému pridané boly dve prílohy: Memorandum a operát, ako by sa dala na Slovensku najlepšie uskutočniť želaná národná rovnoprávnosť. Okrem toho sám biskup Moyses mal oddať pod vlastným menom prípis na osobu jeho veličenstva.

Dňa 11. decembra Moyses dostal na svoje kroky, urobené pre audienciu, uspokojiteľnú odpoveď. Audiencia určená bola na 12. decembra o 10. hodine predpoludním, a z ohromného počtu vyslancov pred jeho veličenstvo pripustení boli okrem biskupa: kanonik Tomáš Červeň, arcidekan Ján Országh, superintendent Karol Kuzmány, farár dr. Jozef Miloslav Hurban, Ján Francisci, Viliam Paulíny a Fraňo Blaho.

Deputácia bola blahosklonne prijatá. Moyses v svojom slávnostnom prívete predovšetkým konštatoval, že otcovská pečlivosť jeho veličenstva, na ochranu nemaďarských národností viac ráz, najmä dňa 21. júla^[13] najmilostivejšie vyslovená, žiadúcim úspechom korunovaná nebola. „Omnoho bolestnejšie dotýka sa najvernejších nemaďarských národov Uhorska“, pokračoval doslovne, „že kráľovská uhorská námestná rada 20. a 21. októbra t. r. vydala nariadenia, z ktorých prvé hrozí nemaďarským národným školám uvedením maďarskej reči, druhým však, hoci v odpore s dvoma 5. októbra vydanými, ale v platnosti nepodržanými výnosmi kráľovskej uhorskej dvornej kancelárie, maďarská reč vo všetkých katolíckych gymnáziách, bez všetkého ohľadu na jazykové pomery, uvedená je.“ Potom Moyses vyložil, do akého nebezpečenstva je tým uvalené jediné gymnázium jeho diecézy.

Keďže sa dozvedel, že jeho súkmeňovci, prislúchajúci k vždy nezlomne vernému, vyše 2 milionov počítajúcemu národu slovenskému, proti prechmatom ultramaďarizmu, prevyšujúcemu i mieru v časoch pred rokom 1848, jedine od najvyššieho prestolu výdatnú pomoc očakávajú, pripojil sa bez váhania k nim. „Ako zlomok týchto ľudí stojíme teda teraz pred najjasnejšou tvárou vašou, aby v smysle častejšie opakovaných najmilostivejších prejavov, najmä však najvyššieho, dňa 21. júla t. r. uhorskému krajinskému snemu vydaného reškriptu, národne práva najvernejšieho slovenského národa určite formulované a primeranými inštitúciami trvanlive zabezpečené boly.“ S tým oddal biskup prosbopis slovenskej deputácie s prílohou do nemčiny preloženého Memoranda a svoj vlastný prípis, ktorý dôkladne rozoberiem. Odpoveď jeho veličenstva znela:

„Teší ma, že vás ako tlmočníkov smýšľania môjho vo všetkých ťažkých okolnostiach časových verného a lojálneho národa slovenského (slawisch) z uhorských čiastok tu vidím. Sťažnosti a prosby vaše vezmem do povahy a podľa možnosti budem brať na ne ohľad. Čo sa školských vecí týka, spomenuté nariadenia, ako sami udávate, proti mojej vôli sa staly, a tu čím skôr nariadim, aby sa tomu odpomohlo. I v inom ohľade prosby a žaloby dám preskúmať a budem hľadieť, aby sa im podľa možnosti vyhovelo. Opakujem, že ma tešilo vás vidieť.“

Prosbopis Slovákov, datovaný 6. decembra 1861, uverejnený v 78. čísle I. ročníka Pešťbudínskych vedomostí zo dňa 13. decembra 1861, je in nuce historia utrpenia Slovákov a spolu všetkých námah popredných synov národa odstrániť neshody. Spomína sa deputácia roku 1843, shromaždenie v Lipt. Sv. Mikuláši dňa 10. mája 1848, sľub jeho veličenstva roku 1849 v Olomouci, daný na prosbu slovenského národa, prosbopisy z 12. apríla a 17. septembra 1849, podané skrze dôverníctvo, a napokon požiadavky shromaždením sv.-martinským formulované a obsažené v Memorande. Petitum má štyri body: 1. Ustanovenie Okolia zo stolíc: Prešporskej, Nitrianskej, Tekovskej, Trenčianskej, Hontianskej, Zvolenskej, Turčianskej, Oravskej, Liptovskej, Novohradskej, Gemerskej, Spišskej, Šarišskej, Abaujskej a Tornianskej; 2. dištrikt tento má byť integrujúcou časťou Uhorska; 3. v ňom má byť panujúcou rečou pri poradách a správe slovenská, okrem výnimôk; 4. nad školami má slovenský národ disponovať v smysle všeobecného školského poriadku.

Prepamätný je osobný prípis samého Moysesa, súčasne oddaný jeho veličenstvu. Podávam z neho hlavné veci, upozorňujúc čitateľov, že tento akt, u nás málo známy, hádam najvypuklejšie zobrazuje veľkú postavu Moysesovu a dá poňať, aká veľká bola jeho láska k národu slovenskému.

„Nepochybná historická pravda je,“ hovorí Moyses pred trónom, „že kráľovstvo uhorské nebolo Štefanom svätým založené na nejakej zvláštnej národnosti, ale na kresťanskom náboženstve a na zákonoch, prijatých od predkresťanských národov. Inkunábule tohto kráľovstva nič nevedia o uprednostení maďarského ľudu… Pri vlastnom založení kráľovstva pod Štefanom mali prevažný, historia hovorí, že výlučný vliv Taliani, Nemci, Slovania. Štefan hovorí výslovne o urovnoprávnenosti všetkých jazykov. Časti krajiny, najvyššie hodnosti ríše majú podnes slovenské pomenovania. Po christianizovaní žily všetky kmene svorne, bez najmenšieho predpočítania Maďarov. Nemci a Slovania mali zavše takú prevahu, že Maďari hľadali ochranu od snemu. I vtedy vyslovil snem celkovitú rovnoprávnosť, bez dania prednosti Maďarom. To nevadilo, že Maďari boli cele alebo čiastočne vylúčení z magistrátov viacerých municipií na základe privilegií. Tak bolo i v meste Budíne. Osemsto rokov používaná latinita bola príhodná zamedziť žiarlivosť jednotlivých kmeňov. To uznaly municipia a bránily latinitu proti germanizátorským snahám Jozefa II. Ale práve snahy tohto monarcha zobudily národné pohyby v Uhorsku. U Slovákov len literárne, u Maďarov i v štátnom ohľade.

Nemaďarskí obyvatelia nemajú nič proti tomu, keď Maďari na svojej vlastnej pôde vyvinujú svoj jazyk. I v štátnom živote sú hotoví dať prednosť maďarčine vo vyšších správnych sférach v hraniciach zákonov, ale želajú si pre vlastný jazyk toľko slobodného pohybu v cirkvi, škole, miestnej, municipálnej správe, ako je potrebné na ochranu ľudských a občianskych práv.

Maďari nechcú do ohľadu brať tieto spravodlivé, neodcudziteľné nároky, ale upotrebujú všetky prostriedky moci, aby najmä slovenskému ľudu cestu ku vzdelanosti zahájili a aby slovenský ľud v mravne a národne nepovedomom stave slúžil ako materiál a korisť budúcej maďarizácii.

Nedivím sa, že od 20. októbra predošlého roku stoličné výbory a magistráty terorizujú nevinný slovenský ľud.

Ale bolestne sa dotýka podpísaného, že i samo kráľovské námestníctvo dopúšťa sa nespravodlivosti.

Proti jasnému zneniu vášho vlastnoručného prípisu z 20. októbra 1860 na uhorského kancelára, v ktorom sa žiada ochrana rozličných národností, ohrožuje kr. uh. námestníctvo intimátom z 20. októbra 1861 číslo 61.917 všetky slovenské a nemecké katolícke školy uvedením do nich maďarčiny.

Mne sverená diecéza má 13 čisto nemeckých, 93 čisto slovenské, 4 slovensko-nemecké fary, ale ani jednu maďarskú. Či zahrozené uh. námestníctvom uvedenie maďarčiny i tak pre zlé pomery v ľudových školách na nízkom stupni stojacu výchovu nesníži na nulu, beztoho, že by zamýšľané maďarizovanie ľudu bolo docielené?

Hoci kr. dvorná kancelária výnosom z 5. októbra 1861 č. 13.583 uhorské námestníctvo vážne napomenula pri terajšom provizornom zriadení katolíckych gymnázií uspokojiť nároky nemaďarských národností, práve stala sa pravá protiva toho intimátom, upraveným na direktorov dňa 21. októbra 1861, a najmä na gymnázium banskobystrické.

Straníctvo vysvitá i z toho, že kvalifikovaných profesorov, dávno slúžiacich, ale nepriznávajúcich sa k ultramaďarským tendenciám, udržujú pri malých platoch, kdežto ľudí problematických s najmenšou kvalifikáciou honorujú najvyšším platom, ak sa len priznávajú k ultramaďarizmu.

Nemaďarské obyvateľstvo vystavené je od stoličných úradníkov všemožným sekatúram. Prípisy len po maďarsky dostáva, proti výstupkom a prechmatom úradov nenachádza ochrany ani pri námestníctve. Ono je oddané schválne ohlúpnutiu, lebo mu berú všetky prostriedky vzdelávania, tak že musí klesnúť k zhovädeniu, na hanbu krajinskej historie, predchádzajúcej dnešný terorizmus. A v Pešti na sneme s veľkou ostentatívnosťou mlátia prázdne frázy o rovnoprávnosti, aby si nadobudli nezaslúženú povesť o svojej slobodomyseľnosti.

Ako prirodzený obranca duchovných majetkov národa, ktorému som Bohom a vôľou vášho veličenstva postavený za biskupa, opovažujem sa, odvolávajúc sa na neodcudziteľné práva mojich diecezánov, na ich zásluhy, zadovážené tak v časoch mieru, ako vo vojne pred nepriateľom, odvolávajúc sa na posledných 25 rokov krajinskej historie, spoliehajúc sa na svätosť najvyššieho cisárskeho a kráľovského slova — utiekať sa s dôverou k stupňom najvyššieho cisárskeho a kráľovského trónu s bezhraničnou dôverou, najponíženejšie prosím: aby vaše cis. a kráľ. veličenstvo nariadiť ráčilo, že by v smysle najvyššieho reškriptu, upraveného dňa 21. júla 1861. roku na uhorský zemský snem, národnostné práva verných nemaďarských národov, ako ohľadom na vývin ich jazykov a národností, tak aj ohľadom ich administratívnych pomerov, určite a jasne formulované a účinne i trvalo zabezpečené boly. Vášho cis. a kráľ. apoštolského veličenstva najvernejší poddaný a najponíženejší kaplán Štefan Moyses, biskup banskobystrický. Viedeň, 5. decembra 1861.“

Toto je prvý krok Moysesov vo vlasti, ktorým zúčastnil sa v borbe kultúrno-politickej určito na strane národov nemaďarských vôbec a svojho slovenského národa zvlášte… Klasický prolog tohto historického dokumentu, vydaného tlačou Karlom Kuzmánym roku 1862 vo Viedni u K. Goriška, ruší celú teoriu maďarizácie v ohľade historickom, etickom i politickom. Výbojný maďarizmus razom tratí pod sebou pôdu, ktorú si nafantazoval, keď všetko, čo bolo a je uhorské, pomenoval maďarským a utvoril a posteriori akýsi maďarský štát, ktorého nikdy nebolo. Prvý raz bola tu silno a neodolateľne prízvukovaná antikultúrnosť maďarizácie, ktorú hrdinský prelát rovno do očí kráľovi stigmatizoval slovami: že vedie k večnej nevedomosti a zhovädeniu (zur immerwährenden Unwissenheit und Verthierung) nemaďarské národy. Horlenie proroka zuní z týchto smelých, ale sväto pravdivých slov, proroka, ktorý neštíti sa ani kráľa upomenúť na vlastné kráľovské slová, ktoré sú zopakované v petitu jeho prosbopisu.

A neostal čin Moysesov bez ozveny na Slovensku. Ako nádych skorej jari, rozobral duch Moysesov zastydlé naše kraje. Literárne orgány ožily a plnily sa pragmaticky písanými článkami: Daxnerovými, Dusarovými, Radlinského, Palárika, Francisciho. Moyses stal sa predmetom úcty a lásky. Už za jeho pobytu viedenského (do 27. decembra 1861) slovenské študentstvo i meštianstvo pod vedením Gust. Kordoša vyjavilo mu slávnostnou deputáciou vďaku. Na ceste domov v Pešti, kde sa pobavil, pozdravilo ho slovenské peštianske meštianstvo, mládež a členovia evanj. cirkvi, ako vyslanstvo, peknou rečou dňa 1. januára 1862. Moyses im odpovedal, prízvukujúc: „aby vzbudzovali a rozširovali ducha národného medzi sebou.“ K nemu sypaly sa adresy dôvery a súhlasu so všetkých strán, hoci ľudí podpisovavších úrady stíhaly a všemožne prenasledovaly. Prvú adresu poslalo Moysesovi duchovenstvo turčianske dňa 23. decembra 1861 (18 podpisov); nasledovali: bohoslovci nitrianski, profesori a vrchní semináru banskobystrického (Tri krále 1862), národovci stolice Nitrianskej (17. januára 1862), kňazi okresu banskobystrického (7. januára 1862, 20 podpisov), kňazstvo trenčiansko-nitrianskeho Považia (24. jan. 1862), obce turčianskeho Dŕžavia (Kláštor, Slovany, Lazany, Ležiachovo, Valča, Slov. Pravno, Socovce, Stránka, Moškovec, Ondrašová (15. jan., 33 podpisy predstavených obcí), obec Podhradie (20. dec), obec Konské (1. jan:), mestečko Sučany (8. jan.), obec Štiavnička (9. jan.), obec Kľačany (9. jan.), Liptovský Sv. Mikuláš, Vrbica, Vrbický Hušták (129 podpisov, všetko od obcí s pečaťami; Slov. Ľupča, duchovenstvo okresu novobanského; Svätý Martin (12. jan.), Blatnica, Karlová a Laskár (16. jan.), Jahodníky (19. jan.), Horná, Dolná Mičiná, Môlča, Čerín, Čačín, Závada, Jergalov, Motyčky, Štubňa. Potom magistrát slob. priv. mesta Slovenskej Ľupče (9. jan.), obec Ulica ľupčianska, mládež prešovská (19. jan., 25 podpisov), Svätý Michal (8. jan.) vyše 80 podpisov z celého Liptova, obce Pribylina, Kokava (24 podpisy), seminár v Podhradí, obce Selce a Šalková (28 podpisov), Očová (24. jan.), Kláštor (15. jan.), Špania dolina (24. jan., 55 podpisov), Breznica na Hrone, obec Osrblie, mesto Mošovce (19. jan., 158 podpisov), mesto Kremnica (29. jan.), obec Malacky (24. jan.), mnoho obcí z trenčianskeho Považia (105 podpisov), obce Badín, Garamsek, Lukavica, Sámpor, Bečov, všetko s rychtármi a predstavenými; obec Bacúch (28. febr.), obce Oslany, Čerenčany, Veľký Uherec, Bystričany, Horno-Kameňany, Dolno-Kameňany, Radobnice (vyše 200 podpisov, všade rychtári a predstavení); obce Mengušovce, Gerlachová, Štolská (vyše 100 podpisov); z Báčky adresa a 300 podpisov, medzi nimi i Srbi; Banská Bystrica (14. febr., 32 podpisy), obec Ústie (Orava), Mýto (pri Brezne), Hrabušice, Ščavník, Hranovnica (58 podpisov), Veľké Jasovce, Kuzmice, Terany (vyše 40 podpisov), Ungvár (5. marca, po rusky, 50 podpisov, medzi nimi 4 rumunské), Trnovec (6. apríla, 49 podpisov), obce Filipov, Gašpero, Beňuš, Puobiš, Bravacov, Podholia, Srnko, bystrická preparandia (25. marca), obce Východná, Hybbe, Važec, Štrba, Dovalovo a Vavrišovo (27. marca, 90 podpisov), obce Malý Hnilec, Markušovce, Teplička, Veľký Hnilec, Čadca, Veľká Revúca (magistrát, 5. mája 1862), obce Hronec, Zámostie (66 podpisov), Predajná, Nemecká, Jasenná, obce Bojná, Solčany, Malé Dvorany, Tovarník, Blešovce (5. apríla 1862, 50 podpisov). Udal som adresy len po marec, ale tak sa ťahala záplava adries celý rok 1862 a 1863 až do júna. Pripomínam, že sú to všetko adresy obšírne, vyrážajúce oduševnenie a úctu. To je len dôkazom, že pohyb Moysesom zvírený nebol vrtochom „podajedných buričov“, ale bol naozaj hlboký, spontánny a živo zasahujúci do národa. Mnohé z týchto adries sú celé veľké elaboráty, dokazujúce hlboké porozumenie toho, o čo vlastne išlo v tento osudný čas. Všetky bez rozdielu sú písané tónom vrelým a zaslúžia, aby boly zvečnené historikom slovenského kultúrno-národného pohybu pamätných čias na počiatku rokov šesťdesiatych.

No ani nepriatelia nemlčali. Vystúpenie Moysesovo zobudilo maďarský furor, ktorý najsilnejšie ozval sa v úradných novinách Sürgöny. Tam pod fingovaným menom Felső-vidéki dňa 22. decembra 1861 bol článok, udajne z Banskej Bystrice písaný, ale neomylne fabrikovaný v Pešti. Pešťbudínske vedomosti odvetily naň za čerstva. No i sám biskup uctil Sürgöny odvetou, ktorú tento i uverejnil dňa 28. decembra. Nápady maďarského časopisu už dnes nemajú nijakého záujmu, no spomíname ich len k vôli Moysesovej odpovedi, ktorá zasa len vrhá na neho svetlo, pre slovenskú dušu príjemné. Zasa vidíme pred sebou jemného, duchaplného diplomata, ostrého dialektika, víťaza mysli, polemika, ktorý smrteľne raní protivníka, beztoho, aby sa značne namáhal. Svätý Georg tak ubíja ostrou kopijou šarkana elegantným, rytierskym pohybom krásneho tela, sediac nenútene a strojno na plašiacom sa koni, sám tichý a opanujúci pod sebou šľachetné zviera, ktoré ho rujným skokom vznáša do výše. Moyses bol napadnutý Sürgönyom pre obranu škôl a národa slovenského pred jeho veličenstvom. Dnes už nápad Žida od Sürgönyu nemá aktuálnosti, ani špeciálne údery Moysesovej svätojurskej kopije do pažeráka zmije, no pre nás treba zaznamenať niektoré vety z dlhého polemického článku, lebo ony sú črtami k obrazu jeho osoby. Keď už vecne a ticho, opierajúc sa o zákony a nariadenia, Moyses obránil svoju školskú politiku a potrebnosť slovenčiny na gymnáziách, jestvujúcich na území slovenskom, uznal za dobré odpovedať i na posmešné poznámky Sürgönyu ohľadom Moysesovho slovenstva: „Nízkym insinuáciam sa s indignáciou čistého svedomia oproti postaviť musím. Ja nejdem za nijakými zatratenia hodnými cieľmi a hľadám len blaho môjho úbohého a, ako vôbec známo, potlačeného národa, a to po poctivej ceste. Že maďarský národ a jeho reč nielen že nie nenávidím, ale si ich vážim, to už týmito maďarskými riadkami dosvedčujem, hoci som sa nikdy v školách po maďarsky neučil, ani nikdy medzi Maďarmi nebýval… I potlačovanie môjho slovenského národa nepokladám za vinu tak vlastnému maďarskému národu, ako viac odrodilým jednotlivcom z nášho národa pošlým, ktorí i v tomto ohľade všeobecný charakter renegátov nezatajujú.“ A ďalej, napadnutý preto, že postavil sa na čelo slovenskej deputácie pred jeho veličenstvo 12. decembra, odpovedá: „Ja som tento krok spoločne s niektorými výtečnejšími jednotlivcami môjho úbohého národa úplným právom urobil, a urobím to i budúcne… Som pevne presvedčený, že my vzhľadom na našu vzdelanosť a naše politické i sociálne postavenie zastupovať slovenský národ omnoho viac sme oprávnení, ako dopisovateľom spomínaní obecní Slováci, od ktorých sa pošťastilo skrze terorizmus povestné protesty proti svätomartinskému Memorandu vynútiť.“ Tak hovorí Moyses pred širokým vládno-maďarským obecenstvom Sürgönyu, a nie azda len medzi svojimi. Taký dôkaz podáva nám aj im do ruky, že on stotožňuje sa s politicko-kultúrnym programom, vloženým do Memoranda, a cíti sa úplne solidárnym s ľuďmi, ktorí ho utvorili v pamätné dni 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine.

Také prejavy Moysesove, spojené s jeho oduševňujúcou a do extáze privádzajúcou osobnosťou, roku 1862 a 1863 urobily ho centrom všetkých národných myšlienok. Časopisy z toho času plnia sa ním, ako vzduch vychádzajúcim slnkom. Lenže slnko nie je vinné, keď jeho blesky nepravidelne zachytávajú zem. Tak i pri všetkej fenomenálnej koncentrácii slovenských umov i sŕdc v ňom biograf dnešný je prečasto vo veľkom pomykove, lebo nachádza celé periody bez reálnych zvestí o Moysesovi… Tak málo zachytilo sa, a mnohé nie úplne a verne. Hora, razom vyrastená pred očami Slovákov, bola priveľká a priblízka, než by boli mohli dôkladne zvečniť jej útvary a kontúry. No nielen on, ale mnohí slovenskí ľudia pred ním, s ním a po ňom pracujúci čakajú na biografa… A postavy ich, vytiesnené dennou vravou, blednú…

Návrat Moysesov ad lares, obsypaný kvietím všenárodnej lásky a horúceho uznania, nie menej bol počiatkom bezčíselných nápadov, intríg a upodozrievaní. Sürgönyov ešte pomerne slušný, ale úplne Moysesovou obranou zničený pochod bol iba signálom z Pešti, aby guerila potom pohla sa a vyslala svoju zákernícku mafiu proti smelému biskupovi. Na čele tohto pohybu bola sama námestná rada. Jej bolo strašne nepríjemné, že banskobystrický biskup pred samého kráľa niesol uzavretia jej povereníctva, vyslaného vypracovať návrh na reorganizáciu katolíckych gymnázií, ktorým sa uvádza maďarčina do gymnázií od prvej triedy počnúc. Jedinú výnimku robil návrh s rumunským belénešským gymnáziom. Návrh tento bol summum lže a krútenia macchiavellistického. Medziiným tam stojí, že proti maďarčine protestovalo iba 6 direktorov proti 48 neprotestujúcim. Protest zadaly: Levoča, Prešporok, Štiavnica, Beléneš, Budín a Skalica. Ďalej, že na gymnáziách je 66% Maďarov, 25% Nemcov, 4% Rumunov, 8% Slovákov, 2% Rusov a 3% Srbov — teda maďarčina je cele oprávnená byť výlučne vyučovacou rečou. Možno si predstaviť niečo diabolsky lživejšieho a perfídnejšieho?

Námestnej rade nemohlo byť príjemné, keď sa jej vyzradilo, ako si neváži nariadenia dvornej kancelárie, a proti žiadosti biskupovej z 10. decembra 1860 i proti úradnému návrhu učiteľského sboru banskobystrického gymnázia zo 16. septembra 1861 nezákonne a proti vôli kráľovej slovenčinu a nemčinu cele z gymnázia vylúčila prípisom z 18. septembra pod č. 58.228. Nemilé jej to bolo: i počala proti biskupovi boj, pravda, len oficiózny, najviac používajúc ako nástroj Antona Radvánszkeho, neúradného síce, ale plnoprávneho agenta revolucionársko-maďarónskej kliky peštianskej. Vymenovaný za hlavného župana hneď po vydaní októbrového diplomu, úradoval za 8 mesiacov, s nastúpením nového provizoria bol síce shodený s tejto hodnosti, ale neprestal byť veľkým nepriateľom všetkého slovenského a tak i biskupa Moysesa a jeho tvorieb. O tomto jeho neúradnom síce, ale i pri provizoriu z Pešti podporovanom účinkovaní niektoré svetlo dostať možno z listín znamenitého a Slovákom priaznivého miestneho komandanta banskobystrického, majora Rudolfa Jakobsa z Herminenthalu. Prv než prejdeme ku kapitole, ktorá bude rokovať o Moysesovej činnosti okolo Matice slovenskej, potrebné je prehovoriť o tej spoločensko-politickej pôde, na ktorej prišlo Moysesovi pracovať.

Všelijakými politickými chybami, a najmä hlavnou chybou Viedne, oportunizmom a strachom, vtrhly do Uhorska pomery, ktoré sa protiviť všetkému rozumnému, len nie šíreniu sa podvratných snáh, čeliacich k maďarizácii Uhorska. So zavedením provizoria málo dobrého prišlo. Tak i v Banskej Bystrici, hoci bol výnimečný stav, bola mocná klika, ktorá vedela si podmaniť „verejnú mienku“. Mala i organizáciu. Pod menom Curia jestvoval tajný spolok, s cieľom revolucionárnym, ktorý hľadel do svojich krážov pritiahnuť nielen meštianstvo banskobystrické, ale i okolie. V tomto tajnom spolku, ktorého vodcom bol akýsi dr. Krall, boli medzi inými komorskí úradníci Herzog, Petrogalli, Stängel a Ferschin, inženier-elév Riedel a s nimi meštianski synkovia Jozef, Gustáv a Robert Bushmann, Adam Móri, Pavel a Rudolf Heritz; s nimi sympatizovali ešte Hudoba, Wissnieg, najmladší Sumrák, Vischer, Banner, bývalý apatekár Straka, Strakonický. Oni sa nazývali curialistmi a mali spojenie s veľmi mnohými ľuďmi, mali kasu, „čestných“ členov, slovom, tvorili v istom smysle štát v štáte. Táto Curia-Cotteria popri iných cieľoch vytýčila si úlohu znevážiť pred obecenstvom osobu banskobystrického biskupa a všetkých kanonikov a kňazov, ktorí šli za jeho intenciami. V prostriedkoch páni curialisti a ich privrženci neboli vyberační: nadávky, posmechy, unižovanie a podzemné podrývanie každej autority. Curialisti bez rozdielu náboženstva rozširovali učenie, že evanjelické cirkve treba unirovať a maďarizovať, proti katolíckej cirkvi a dynastii chovali sa s najväčším opovržením. Keď Plošic v Selciach dal posviacať oltárny obraz svätého Cyrila a Metoda, Curia rozposlala agentov po dedinách, ktorí huckali ľud proti týmto „novým svätým“ a menovali ich posmešne „Cilchert a Machold“, teda menami profánnymi a v okolí známymi. Slovenské snahy Curia persiflovala a najohavnejšími titulmi znevažovala.

S protináboženskou činnosťou tajného spolku Curia paralelne išla podvratná, maďarizátorská z pekného kaštieľa v Radvani. Tam sídlil Anton Radvánszky a mal v rukách všetky tajné niti protislovenskej a protibiskupskej intrigy. Najprv všetko išlo tajne, no roku 1863 Anton Radvánszky na Jamke na Urpíne usporiadal pri príležitosti evanjelického majálesu celý antislovenský a antidynastický konventikul, podporovaný curialistmi, ktorí ta prišli na čele so svojím majstrom dr. Krallom. Tam rečnilo sa za Maďarov, za maďarsko-poľské priateľstvo a nadávalo sa na Moysesa a Slovákov. Keď katolícke gymnázium malo majáles v Tajove, Radvánszky s curialistmi vyvinul veľkú agitáciu po Bystrici, aby ani jeden mešťan nešiel na majáles, ktorý bude navštívený biskupom a oficierskym sborom banskobystrickej garnizony. Pravda, agitácia podarila sa len čiastočne. Biskup Moyses bol na štvorke v Tajove a zábava bola čisto slovenská, oduševnivšia celý kraj.

Radvánszky ešte i vlastnú ženu poslal do boja. Na majálesi opatrovne, ktorej bola protektorkou, odbývanom na meštianskej strelnici, zjavili sa i mnohí curialisti a premenili detskú zábavu na politický meeting, ktorého ostrie bolo obrátené proti Slovákom.

Radvanszkemu pomáhal celou silou kráľovský komisár Havas, bývalý meštanosta kremnický a banskobystrický, ktorý svoj úrad biedne zastával, a preto hľadel si pomôcť vlastenčením. On celého pol roka nebol v úrade a dal si do Kremnice posielať úradné listiny, pri čom sa raz stalo, že hajdúch celý sväzok listín po ceste stratil, Tento „nepriateľ slovenského ľudu“, podľa zprávy majora Jakobsa, bozkal biskupovi Moysesovi v Svätom Kríži verejne ruku, čo ho nehatilo po Bystrici roznášať o ňom povesti, že biskup dostal dorgatorium z Pešti pre svoje slovenské smýšľanie. A od takého človeka dal sa informovať sám námestník v Budíne! Na veľké zadivenie, toho istého Havasa nachádzame v sozname zakladateľov Matice slovenskej, a to so 120 zlatými. (Pešť. vedom. 1863, číslo 101.)

K nepriateľom Moysesovým patril ešte prvý vicišpán Takáč, ktorý bol roku 1860 slúžnym v Brezne, potom pod autonomiou v disponibilite v Banskej Bystrici. Keď ho Anton Radvánszky pod svojím 8-mesačným nadžupanstvom nevymenoval, vyslovil sa: „Maďarizmus je tisíchlavá hydra, treba jej naraz hrdlo odťať“, ale ako vicišpán obrátil kepienok a stal sa prenasledovateľom Slovákov, hoci rodený Slovák, a najmä prenasledoval Adama Kardoša preto, že bol s matičnou deputáciou vo Viedni. K menším bôžkom slovákožrútov patril stoličný kasír Lešťák, rodák z Oravy, ale zúrivý maďarón, a advokát Ján Kollár, ktorý, obžalovaný pre akési obrazenie súdu, bránil sa tým, že ho prenasledujú preto, lebo nedrží s Martinom a nie je členom Matice slovenskej.

Zo všetkého vidno, že Moyses nemal postlané na ružiach a že okrúžený bol zarputilým nepriateľstvom. Pravda, on sa nestaral veľmi o spomínané politické drobné nápady, ale ako človek širších koncepcií šiel vždy priamo veci na koreň.

Fumigujúc Havasov, Lešťákov a Radvánszkych, vo veľkých veciach školských a národných obracal sa na samého miestodržiteľa grófa Mórica Pálffyho, ktorý zdal sa mať kus citu spravodlivosti oproti Slovákom. Výtečný dokument podávame v knižke tejto: slovenský preklad listu Moysesovho na námestníka.

List tento, datovaný 10. mája 1862, našiel svoju adresu i konečne odpoveď. Lenže pán gróf Pálffy, prv ako by bol odpovedal, obrátil sa o informáciu na kráľovského komisára Havasa, vinníka mnohých krívd, na ktoré žaluje sa Moyses. Havas podal zprávu dňa 13. apríla 1862, v ktorej sa umýva: že vraj otázku o prijatí Matice v Brezne znova pretriasali, pri čom väčšina (38 hlasov proti 9) hlasovala za neprijatie. Známo, že to bola iba podlá machinácia samého Havasa. Pálffy teda odpovedal Moysesovi dto 1. júna 1862 (vo výťahu):

„Usilujete sa vcelku v liste svojom brániť slovenský národ pred krivdami. Ani ja, ani Vy nemáme pravotiť sa s minulosťou: naša úloha je na našich miestach napomáhať otcovské namerenie jeho veličenstva. Ale pri všestrannej najlepšej vôli pomery nedovoľujú vždy diela, ktoré sú želateľné a potrebné, v celej dokonalosti realizovať. Hlavný smer Vášho listu je známy z prosby, prednesenej pred trónom v decembri. Už som oznámil Vašej dôstojnosti, že na rozkaz jeho veličenstva rokuje sa o tejto veci, a na základe rokovania predostrú sa návrhy na spomoženie; teda môžem len sľúbiť, že očakávané rozhodnutie bude všestranne uvážené; medzitým o rečovej otázke rokuje sa na základe najvyššieho rozhodnutia z 20. októbra 1860 a vydané je už provizórne nariadenie strany miešaných gymnázií. Prosím oznámiť mi jednotlivé prípady, aby som sa mohol postarať o odpomoženie.“

Na žalobu Moysesovu, že riešenie národnej otázky slovenskej sa odťahuje, tak že už Slovákom vychádza trpelivosť, a on sám hotový je sobrať novú valnú deputáciu pred trón, gróf Pálffy reflektuje náramne vyhýbavo a dvojsmyselne a dáva znať, že by takýto krok v „terajších“ pomeroch mohol vniesť „nesvár medzi rozličné národnosti krajiny“. Riešenie národnostnej otázky treba už teraz hľadať len na ceste zákonodarnej — čo sa týka jednotlivých výstupkov proti Slovákom, on je hotový im hneď položiť hrádze. Čo sa týka zamýšľaného odvedenia jedného evanjelického a jedného katolíckeho kňaza do Komárna pred vojenský súd, že biskup je zle informovaný, lebo niečo takého by on, Pálffy, netrpel, už z úcty ku kňazskému stavu… (Ale v čom záleží tá zlá informácia, gróf zamlčal.) Na žalobu Moysesovu, že v Pešti, Liptove a inde idú proti evanjelickej slovenskej cirkvi brutálne, čo poukazuje na vôľu vyničiť slovenský ľud, Pálffy jednoducho zapiera faktá a hovorí, že nikde nič násilníckeho sa nestalo proti evanjelickým cirkvám a že všetkým cirkevným roztržkám v Pešti vinou je Jozef Podhradský, kňaz pri slovenskej evanjelickej cirkvi peštianskej. V breznianskej otázke Pálffy verí Havasovi — ostatne že už Turčiansky Sv. Martin prijal nádejnú Maticu. Čo sa týka maďarizácie gymnaziálneho profesorského personálu a vôbec rečového útisku, potešuje gróf biskupa, že namestníctvo dostalo od gymnázií 70 operátov a ide sa o nich radiť. Čo sa týka novovymenovaných profesorov na gymnáziu banskobystrickom, pýta sa Pálffy, prečo toto vymenovanie poukazuje na prúd Slovákom neprajný? Slovenských kandidátov že niet. Ostatne sľubuje gróf všetky oprávnené nároky národností vziať do povahy a sám osobne prísť do slovenských stolíc a všetko urovnať, ako sa mu to už podarilo u Rumunov v Aradskej a Temešskej stolici. Na konci tohto „nič nehovoriaceho“ listu šľachetný gróf prosí biskupa, aby sa pomodlil za neho a jeho rodinu.

Kto porovná krásny, pragmatický, vážny list Moysesov, nižšie v celosti uverejnený, a túto odpoveď námestníkovu, musí zbadať, že nedobre smýšľal ešte i taký nestranný, Maďarmi za zradcu vyhlasovaný človek.

Moyses chytil sa s grófom do tuhej polemie listom, datovaným 5. júla 1862 v Svätom Kríži. Ešte raz obracia sa na grófa listom, lebo v metropoli jeho diecézy panujú pochybné pomery, ktoré len bezprostredne jeho excelenciou môžu byť sanované. Biskup nehovoril v liste z 10. mája o storočných krivdách národa slovenského, ale naopak, chválil staré časy, keď boly národnosti uspokojené, no žaloval sa, že práve v protive s celou historiou krajiny od nejakého času umele tvoria nové privilegium pre jeden jazyk v takej miere, že tým neodcudziteľné ľudské práva iných národností sú smrteľne ohrožené. O zamýšľanom odvedení dvoch kňazov nie on, Moyses, ale Pálffy je zle informovaný. Svedok na to je major Rudolf Jakobs, miestny komandant, ktorý musel zamedziť, aby títo farári v noci z postele neboli vytiahnutí a ihneď do Komárna poslaní. Jeho excelencia by nebola mohla pomôcť už pre čas a diaľku.

Proti evanjelickej cirkvi spáchané násilenstvá ohrozujú prostredne i cirkev katolícku. Lebo keď maďarónsky liberalizmus zmakosí cirkev evanjelickú, pôjde i na katolícku. Žaloby sú oprávnené. V Orave dňa 9. a 11. júna na konvente udaly sa smutné scény. Ta prišla deputácia príbovského autonómneho konventu, aby oravské cirkve od patentu odhovorila. A keď cirkve o tom počuť nechcely, obvinené boly z búrenia a deputácia pohrozila im šibenicou. „Jestli i nehovorím ako katolícky biskup o práve cirkví evanjelických, predsa mi vlasy na hlave dúpkom vstávajú, keď povážim, že vzdelaní, vlivní ľudia (menuje Mórica Zmeškala) nevinnému, veriacemu a vernému ľudu slovenskému šibenicami hrozia pre niečo, na čo je oprávnený najvyššou vôľou jeho veličenstva, vyjavenou 15. mája 1860. roku.“

Moyses píše ďalej, že je spokojný s prijatím nádejnej Matice do Martina, ale poznamenáva, že Havas nemal práva už raz donesené uzavretie mesta Brezna rušiť a umele si sostrojiť nezákonnú majoritu.

Podľa slov námestného radcu Danielika z 18. júna pomery na gymnáziu budú opravené. No čo sa týka vymenovania profesorov, teda poznamenáva Moyses, že vymenovali takých, ktorí sú zúriví nepriatelia slovenského národa i jazyka, ako Hódoly, ktorý ani slovensky nevie. Keď to oznámil referentovi námestníckej rady, dostal odpoveď, že znalosť slovenčiny nie je potrebná na banskobystrickom gymnáziu. Námestníctvo na jednej strane ide uspokojiť národné požiadavky slovami, a skutkami to znemožňuje. Väčšina vymenovaných profesorov patrí k zúrivým nepriateľom Slovákov. Okrem Štepána, Černého a Cebecauera sú to všetko renegáti, ako: Hódoly, August Lubrich a Georg Sztoczek. V konferencii väčšina učiteľov vyhodila slovenčinu z gymnázia, ba sa osvedčila, že nepodpíše svedectvo, kde by bol kalkul zo slovenčiny!

Žiaci sa chceli privátne učiť po slovensky — i toto im zabránili.

Väčšina profesorov spojená je s prepiatymi ľuďmi banskobystrickými a svádza i mládež k nezbedám politickým. Zábavy katolíckeho gymnázia navštevujú dvaja zúriví ľudia, luteráni, ktorým predtým nikdy neprišlo na um niečo takého. Väčšina profesorov zúri najmä proti slovenčine a hľadí intimát krajinskej vlády z 12. februára 1862 neplatným urobiť: naviedla mešťanov na monstróznu petíciu, aby do gymnázia uvedená bola výlučne maďarčina; hlavnými agitátormi sú spomenutí luteráni a profesori katolíckeho gymnázia. Väčšina petentov sú akatolíci!

Keď teda menom monarcha krajinskou vládou vymenovaní profesori nariadenia vlády maria, keď v meste cele slovenskom, sídle stolice čisto slovenskej, v diecéze temer čisto slovenskej, medzi obyvateľstvom i za hranicami stolice čisto slovenským, kážu a zbroja celé križiacke ťaženia proti Slovákom, tichému národu, keď proti katolíckemu gymnáziu najviac akatolíci a idioti búria, teda kľúč pre vysvetlenie tohto brutálneho absurda je len tá rozšírená mienka, že patriotizmus pozostáva v nesmiernej opozícii proti vládnym (landesfürstlich) intenciam a nariadeniam. V takýchto pomeroch, pravda, Slováci, podľa slov monarcha „vo všetkých ťažkých okolnostiach verný a lojálny národ“, musia sa zdať ako malomocenstvom porazení. Tu natíska sa otázka, prečo v meste sídliaci, vládou vymenovaní a širokými plnomocenstvami vystrojení úradníci ani prstom nepohnú proti týmto mesto poburujúcim nešplechám, hoci tunajší miestny komandant, major Rudolf Jakobs,^[14] energicky o tom písal stoličnej vrchnosti.

Vidno, tu treba nielen dobrá vôľa vlády a jej úradov, ale i súce orgány štátnej moci, najmä statoční predstavení municipií. I z druhých stolíc mohol by som poslúžiť podobnými dátami. Odpomoc je možná len tak, keď krajinská vláda v smysle úmyslov jeho veličenstva oprávneným nárokom každej národnosti dopomôže k platnosti. Prosí teda biskup námestníka, aby dal uskutočniť už vydané veľmi cieľu zodpovedajúce nariadenia vzhľadom na katolícke gymnázium a postaral sa, aby už raz daná bola vládna koncesia Matici slovenskej.

To je krásny list Moysesov, svedčiaci o jeho otcovskej starostlivosti v takých rozmanitých otázkach, týkajúcich sa slovenského ľudu! On má srdce pre oravských a peštianskych Slovákov evanjelického vyznania, pre svojich kňazov a diecezánov, pre mládež, pre zavedené meštianstvo, pre nádejný vedecko-kultúrny ústav, pre ľud slovenský, bývajúci i za hranicami jeho diecézy a stolice. Krásna duša, srdečná dobrota pojí sa s energiou a smelosťou zlo pomenovať pravým menom bez ostýchania. Celý človek a celý kresťan a ideálne dokonalý, veľký syn svojho národa.

Moyses pripomenul, že ani v iných stoliciach je nie blažene pod terajšou vládou a námestníctvom grófa Pálffyho. A veru mal pravdu, všade tisla sa zo zeme zlá zelina maďarónska, ktorá dnes už zahlušuje po celej krajine česť a poriadnosť. V Orave slabý, rýchlym životom vycivený a zadlžený stoličný prednosta gróf Franc Pongrácz, najprv dosť spravodlivý oproti Slovákom, okrúžený tuhými maďarónmi, počal ustupovať autonomistom, najmä dedičnému nadžupanovi Zmeškalovi, ktorého syn Zoltán verejne agitoval proti Slovákom. Katolícke duchovenstvo Oravy, vyšlé z pomaďarčeného seminára a zpod správy spišského biskupa Ladislava Zábojského, národne chladného, bolo z veľkej väčšiny protinárodné. Slovenských ľudí, čo boli v úrade, počali prenasledovať, tak medziiným znamenitého nadslúžneho v Trstenej, Vilčka…

V Turci panoval gróf Dessewffy veľmi klátivo a vcelku nepriaznive Slovákom. Väčšina úradov bola v rukách protivníkov už od počiatku. V hornom okrese bašoval Velič. Statočných rychtárov shadzoval (Mošovce) a kreatúry vymenúval. Pavel Mudroň a Ambro Pivko, advokáti, zažalovali Veliča u kráľovskej uhorskej dvornej kancelárie a žiadali vyšetrovanie — a nebolo z toho nič, ešte ich pokutovali na 270 zl. Dessewffy nanútil 17 obciam naničhodný maďarský miestny lexikón, v ktorom stálo, že celý Turiec je maďarský okrem obce Ratkovo. Martin nechcel knihu prijať a zaplatiť. Dessewffy dal obci predať obecného býka na licitácii. V Hornom Jasene dal predať rychtárovi kravu z tej istej príčiny. V Liptove bolo to isté. Tam vyznamenával sa v prenasledovaní Slovákov slúžny Tholdt a temer všetci stoliční úradníci. Hlavné prenasledovanie bolo namerené proti Hodžovi, Hudcovi a samostatnejším mešťanom, tak na pr. proti debnárovi Petrovi Bazelovi. Našich všade odtískali a nekonečne dráždili. Toľko k charakteristike stolíc, neďalekých Zvolenu a Banskej Bystrici. Na celom Slovensku po krátkej zore počalo mrkať ako v arktických krajoch. No do tohto mrkania vpadol jasný lúč: Matica slovenská.