ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Historia banskobystrického biskupstva je veľmi krátka. Myšlienka utvoriť z ohromnej diecézy ostrihomskej viac stolíc biskupských pochádza ešte od primasa Petra Pázmána, ktorý chcel vykrojiť štyri biskupstvá. No na radu kráľovského kancelára zmenil plán tak, že išiel založiť štyri kláštory jezuitské, jeden z nich v Banskej Bystrici, a dve nové biskupstvá, spišské a rožňavské. Smrť prekazila vykonať, čo zamýšľal. Roku 1647 bol v Banskej Bystrici iba kláštor.

Až Mária Terezia s privolením pápeža Pia VI. položila základy trom novým biskupským stoliciam. Na banskobystrickú vymenovaný bol gróf Franc Berchtoldt, prépošt prešporskej kapituly, a to dňa 1. januára 1776. Pod ním stavala sa i rezidencia v Banskej Bystrici, i letné sídlo biskupov v Tekovskom Sv. Kríži. On sám ešte býval v Banskej Bystrici v privátnom dome Bohušovskom, kým nebola rezidencia vystavená. Po jeho smrti (14. apríla 1793) za sedem rokov spravoval biskupstvo kapitulský vikár Martin Mateovič a oddal správu novému biskupovi Gabrielovi Zerdahelymu 16. augusta 1800. Zerdahely založil banskobystrický seminár roku 1807, skutok, ktorý sa blahorodne vynáša nad ostatným úradovaním jeho predchodcov i nasledovníkov až po Moysesa. Po jeho smrti v Sv. Kríži 5. októbra 1813 vdovstvovala diecéza za šesť rokov pod vikárstvom Franca Valička. Roku 1819 bol biskupom Anton Makay; keď ho roku 1824 povolali do Vespríma, zaujal jeho miesto Jozef Belanský. Tento zachránil gymnázium, ktoré chcelo námestníctvo zrušiť, udávajúc, že je ono priveľkou ťarchou pre fond náboženský. Umrel v Sv. Kríži 4. januára 1843. Pod sedis vacanciou spravoval diela kapitulský vikár Jur Budatinský až po júl 1845, v ktorom bol za biskupa vymenovaný Jozef Rudňanský. Slovák od koreňa, ale bez povedomia, oddal sa roku 1848 novým prúdom politickým v smysle kossuthovsko-šovinistickom. Ako známo, v Pešti nové ministerstvo zamýšľalo „regulovať pomer cirkvi k štátu“ a cieľom toho svolať do Pešti „národnú synodu“, ktorá mala pod horeudaným kepienkom „regulovania“ pomáhať na nohy maďarizmu.^[4] Rudňanský dal sa strhnúť a pozval do Banskej Bystrice celý klerus i dištrikty skrze predstaviteľov na deň 5. a 6. septembra, kde sa mali radiť o predbežných prípravách na zamýšľanú synodu. Čo sa stalo na tejto schôdzke, nevieme, dosť na tom, keď ešte k tomu všetkému Rudňanský odbavoval slávnostné služby božie s politickou vraj intenciou, zrejme namerenou proti Viedni, a toto dozvedeli sa na patričnom mieste, Rudňanský bol povolaný 21. septembra ad audiendum verbum regium do Viedne, kde bol i podržaný. Dňa 14. marca 1850 vzdal sa biskupstva a umrel 14. novembra 1859 v Prešporku. Budatinský v tomto interegnume po druhý raz spravoval diecézu ako vikár banskobystrickej kapituly. Vtedy bol už starcom skoro 80-ročným.

Smutný bol pohľad na biskupiu, i tak nebohatú, keď Moyses prišiel prejímať svoj ťažký úrad. Pod svetsky politizujúcim a maďarónsky smýšľajúcim Rudňanským už išlo všetko dolu vodou, rezidencia banskobystrická pustla, v Svätom Kríži hospodárstvo upádalo a hynulo. Rozumie sa, že rok 1848 nebol priaznivý prácam organizačným, pre ktoré ostatne nebolo ani chuti, ani vôle. Vôbec vtedy neboly časy na zriadený život, keď nikto nevedel dnes, čo bude zajtra, odhliadnuc od ekonomickej krízy, zapríčinenej banknotovou presou Ludvika Kossutha. Pod staručkým Budatinským pustnutie išlo ešte chytrejšie, tak že Moyses v júli roku 1851 našiel už vlastne len ruiny, na ktorých bolo treba biskupstvo znova organizovať, ba, ako sa vyslovil jeden jeho biograf, znova založiť. Nielen že devastovaný biskupský majetok nedonášal dôchodkov, potrebných pre arcikňazskú reprezentáciu, ba ani pre najsúrnejšie episkopálne potreby a povinnosti, ale i v duchovnom ohľade zapustená bola diecéza, natresnutá práve odohravšími sa krajinskými udalosťami, tak že slávnostný rečník F. B. pri storočnom jubileu banskobystrického biskupstva (dňa 29. októbra 1876) nasledujúcimi slovami označil stav, do ktorého prišiel Moyses: Wenn je, so war bestimmt damals eine schwierige Zeitepoche, als Stephan Moyses am 21. Juli (?) 1851 sein bischöfliches Amt angetreten hat. Wo wechselseitiges Misstrauen, abstossende Spannung und Befangenheit sich kundgab, da wusste er durch sein anziehendes, offenes Wesen, Liebe und Vertrauen erweckend, auf Beruhigung der Gemüther einzuwirken.^[5] (Po slovensky: Ak kedy, teda vtedy bola ťažká epocha, keď Štefan Moyses dňa 21. júla 1851 nastúpil svoj biskupský úrad. Kde bola vzájomná nedôvera, odpudzujúce protivenstvo a chúlostivosť, on vedel svojím príťažlivým, otvoreným chovaním sa lásku a dôveru vzbudiť a tak vlívať na upokojenie myslí.)

Treba dobre povážiť, že rečník F. B., na tvrdo varený maďarón, lebo v svojej kázni hneď na počiatku pokladá sa za potomka Arpádových hord, a to v kázni, povedanej pri prítomnosti svojho biskupa Arnolda Stummera (s „nomme de la guerre: Ipolyi“), najväčšieho maďarónskeho šovinistu medzi uhorskými biskupmi, iste nebol naladený posthúmne chvály strúhať Moysesovi. Predsa i on uznal ťažkosť celého položenia, do ktorého vstúpiť odhodlal sa Moyses, pravda, nie ľahko, ale po týždňoch ťažkého premýšľania. Treba rozumieť i týmto chválam kancľového rečníka F. B. v bystrickom dóme: ony sú neúprimné, ba priamo mravne zvrhlé. Škoda kancľa! Pod „wechselseitiges Misstrauen“ (vzájomná nedôvera) má sa rozumieť bezcharakterná, maďarónska zášť proti človeku, o ktorom sa vedelo, že je človek národný. Slovo „wechselseitig“ (vzájomná) je priama profanácia takého vysokého charakteru, ako bol Moyses, lebo on veru nemal „Misstrauen“ proti svojej pastve, proti 93 farám čisto slovenským, 13 farám nemeckým a štyrom slovensko-nemeckým svojej diecéze! Ani ony, tie ovečky jeho, nemaly „Misstrauen“ proti človeku, ktorého najviac že neznaly, ale o ktorom len dobré počuť mohly. „Misstrauen“ bolo len u haraburdákov, odrodilcov abderitských, polokretenských najsolských panákov, ktorým zavadzal čestný človek. Zavadzal takzvaným curialistom, členom tajného spolku Curia v Banskej Bystrici, o čom ďalej bude reč.

Ďalej „abstossende Spannung“ neznamená nič iného, ako otrocký kompliment pánu biskupovi Stummerovi, pod ktorým, pravda, nebol nijaký „Spannung“ medzi ateistickým liberalizmom a cirkvou katolíckou, lebo on sám bol liberálny až… (nedopovedám z úcty k Moysesovi, ktorého nehodným biografom som sa stal)… do nemožnosti. A „Befangenheit“ (chúlostivosť) bola, ale len u ľudí, ktorí sa báli o existenciu v čistom vzduchu, tak ako chvostnatý červ, žijúci vo výkaloch, bojí sa metly, čistiacej kloaky.

My nepokladáme kázeň p. F. B. za emanáciu nejakého vysokého ducha, je ona biedna a špatne chudobná, ale predsa je veľkým aktom v historii nášho národa. Pri storočnom trvaní biskupstva, teda v čase pomerne krátkom, Boh udelil diecéze bystrickej fenomenálneho človeka, hlásiaceho sa nie na storočnú, ale na tisícletú pamäť, človeka, stojaceho ako duchovný kolos uprostred postáv takého obyčajného rozmeru, ako Rudňanský a Stummer, slávnostný rečník storočného jubilea biskupstva traktuje ho zarovno s nejakým Zerdahelym, Makayom alebo dokonca s Rudňanským a Stummerom. To je taká pečať hanby, pribitá na čelo tej celej spoločnosti, že ju nezahladí pokánie nového storočia biskupstva.

Moyses, človek podľa umu, temperamentu a šťastia oprávnený siahať na to najvyššie, dokázal i pri prevzatí svojho biskupského úradu neobyčajnú skromnosť a životnú múdrosť, bez najmenšieho zadania svojho presvedčenia. V tomto ohľade je naozaj veľkým človekom. Lebo treba znať, že v čase jeho povolania na vysoký stolec intriga, ktorá i jeho prenasledovala celý život, bola pokorená, zmakosená a, ako sa zdalo i ľuďom veľmi umným, znemožnená na dlhé časy, ak nie navždy. Ale Moyses ani jediným slovom neprezradil, že by bol vošiel do svojej rezidencie ako víťaz. Opravdivý Slovan! Predstavte si, že by pod podobnými podmienkami, po pokorenej, zmakosenej veci slovenskej, vošiel bol do moci a slávy maďarón. Nieto tých fráz v akademickom slovníku maďarskej akademie, ani na stepach privoľnej Dolnej zeme, ktoré by neboly zvučaly do uší pokorených nešťastníkov. Skúsili sme to v naše dni, keď cudzí suverén, opojený všelijakým pestrým pohostinstvom, spustil niekoľko lžehistorických anekdot a hyper-rapsodických bombastov. Veď miery nebolo chvastu!

Moyses pri svojom nastolení shromaždenému duchovenstvu diecézy banskobystrickej povedal formálne i vecne znamenitú latinskú reč, vyznamenávajúcu sa predovšetkým duchom cirkevným, ďalekú všetkého, v tie časy strašnou disharmoniou odznievajúceho politikasterského patriotizmu. K svojej pastve profánnej obrátil sa s pastierskym listom, tlačeným u Macholda.^[6]

Pastiersky list Moysesov držaný je v duchu čisto apoštolsko-evanjelickom a má za osu, okolo ktorej sa otáča, výpoveď Kristovu u Matúša, kap. 6. (v pravopise a preklade samého listu): „Protož nepečujte a nemluvte: čo budeme jesti, čo budeme piti, aneb čím se odívati budeme; hledajte ,najprvé‘ kralovství Boží a Spravedlnosť jeho, a to všecko bude vám pridáno.“ Prízvukuje slovo „najprvé“, lebo „Kristove slová jsú daleko od toho, aby nás snáď od roboty a práce odhováraly. Ba práce jest velice potrebná, né jen proto, že sa s ní jak tělesné, tak i duchovné síly člověka rozviňujú… ale i z tej príčiny, že se nám pracovitosť zretelne od Boha prikazuje: ,V potu tvári chleb svůj jísti budeš,‘ a Pavel apoštol zretedlne pravil: ,Kto nechce pracovati, aby také ani nejedl.‘ Dle těch výše uvedených slov Spasitele našeho máme najprvé hledati ‚království Boží‘ — z čehož vysvitá: že ,potom‘ i o časné potreby života pečovati máme.“

Túto tému rozvíja ďalej, odporúčajúc spokojnosť, „lebo né ve skvostných palácech, než chatrných chalupách najvíce spokojní, t. j. najvíce šťastliví lidé bývajú.“ Hovorí o nešťastiach, zdanlive nezavinených, a skutočne a zrejme zavinených, ale že človek veriaci „nimi zrídka prekvapen, a zajistě nikdy sklíčen a celkem zrazen nebýva.“

Prichodí i k veciam časovým, pravda, s veľkou, pastierskou obozretnosťou. Poukážuc na veľký pokrok techniky v živote národov, ktorá človeku i živly podrobila, čo napomáha síce všeobecný dobrobyt, a mohlo by slúžiť k šťastiu národov, ale vidíme, že vlastne dobrobyt nevzmáha sa. „To dokazuje očividně klátící se stav terajšej společnosti lidskej.“ A tu prichádza bližšie k veciam aktuálnym: „Štěstí nerozlučné je od spokojnosti. Táto nemůže se spráteliti s tou, která jest našemu věku vlastná, nestálostí, áno zúfanlivou odvažností, skrze kterú ledajakému podvodníkovi, jenž v urputném hanění vrchností některé pravdyprázdné výpovědě o svobodě lidu, o moci a svrchovanosti národu, o štěstí pospolitého lidu tlachati se naučil, podarí se lid pobúriti… ačkoľvek nám to zkúsenosti dokázaly, že takovíto lživí proroci majetek a krev zvedeného lidu za podnože svého vlastného zveličení a oslávení nesvědomitě nadužívajú… Darmo by sme tu príčinu truchlivých úkazů v nedokonalosti a chybách správ občanských hledali; kdežto z jednej strany i pri najrozličnejších správach občanských národové predce mnoho dobrého zažili: z jiné strany ale bídy a hrůzy najnovších nepokojův se pod všelikými občanskými správami zjevujú.“ Nie vo forme správy je chyba, dedukuje ďalej, ale v tom, že „ľudia nehľadajú najprvé královstvo Božie a Spravedlnosť jeho.“ Na konci volá k svojim veriacim, že bývajú uprostred „bratov“, ktorí neprislúchajú do nášho ovčínca. „Usilujte sa, premilé dítky, skrz účinlivú kresťanskú lásku príchod bohumilého dne Smírení uskoriti.“

Tento vysoko krásny pasus upomína nás na ideálno-vzletné snahy Moysesove už v prvé roky jeho biskupstva. Prvé číslo ním protežovaného Cyrilla a Methoda, vyšlé dňa 10. januára 1852, prináša zvesť o dvoch Moysesových kázňach, nemeckej a slovenskej, na Silvestra 1851. Hurban v Slovenských pohľadoch (diel III., č. 4. z 28. januára 1852) o tom píše: „Predmet slovenskej kázne bol: o potrebe pokania a túženia po veciach nepominuteľných. Predmet, vyznačujúci sa i novotou i poeziou nábožnou. Priali by sme si od muža tak bystroumného, tak zkúseného, tak bohatý náhľad na svet a život majúceho, ako pán biskup Moyses, v celom obsahu kázne tie čítať. Lebo kázeň môže byť dokonalá len po velikých výjavoch a zkúsenostiach v živote rečníka, ako v diamante zvečnelých. Cieľ Cyrilla a Methoda je sjednotenie cirkve kresťanskej, na rozličné strany rozpadnutej. To je jedna z najvznešenejších úloh, ktoré Slavianstvo má uskutočniť. Pri menách Cyrilla a Methoda jedno cíti každý upovedomelý slaviansky kresťan: že od tých apoštolov prijal národ jeho pred tisíc rokmi kresťanstvo. Kto na jednotu cirkevnú v Slavianstve myslí, nemôže nemyslieť i na apoštolov prvých. Šťastne teda pracuj, Cyrill a Method slovenský, blaho tebe, ak donesieš čo len jeden kameň ku kostolu jednoty cirkevnej vo velikom Slovanstve!“ Hľa, tak schádzajú sa dva póly!

List Moysesov dojíma človeka svojou prostotou, jasnotou a čisto apoštolským duchom. Vydaný bol po slovensky a po nemecky, cele v duchu človeka spravodlivého a opravdového, majúceho v svojej duchovnej opatere okrem Slovákov ešte i niekoľko tisíc Nemcov. Po maďarsky ho vydať bolo by komedianstvom, lebo v diecéze banskobystrickej Maďarov nebolo a ani dnes ich niet. Aký to rozdiel — vtedy a dnes!

Nad slovenčinou Moysesovou netreba sa pozastavovať. On prišiel zo Záhrebu chladný a neorientovaný v jazykových otázkach. Všetky boje a otázky o slovenčine boly mu ďaleké a on len akademicky hľadel na vec. Dobre poznamenáva Jozef Škultéty v Slov. pohľadoch,^[7] že keď Moyses prišiel na Slovensko, otázka spisovného jazyka ešte nebola v praxi a živote rozhodnutá, ani po prešporskom kompaktáte, ako to vidno vo všetkých vydaniach toho času, ba ešte i neskôr (Viktorinova Concordia). To bola otvorená otázka, do ktorej Moyses len pozorne siahal, necítiac sa byť oprávneným rozhodovať, hoci niet nijakej pochybnosti, že akademicky bol za jeden spisovný jazyk československý. Dokazuje to nielen jeho Pastiersky list, v ktorom usiluje sa písať takým jazykom, ale svedčí o tom i Michal Chrástek (Sokol I, 1862, str. 76): „Štefan Moyses napomáhal vzdelanie v sladkej našej materinskej reči slovenskej. Že však ale nepodporoval zaraz aj úmysle niektorých výtečníkov našich, zvláštnu od českej rozdielnu pre národ náš slovenský literatúru utvoriť a založiť sa vynasnažujúcich, nikto sa na tom ani najmenej nezastaví, keď pováži, že on vo všetkých nárečiach slovanských zbehlý, veľmi dobre zná, ako sa u iných národov, na pr. nemeckého, francúzskeho, italského atď. omnoho väčších a viacej podnárečných rozdielností, nežli je ona, medzi nami Slovákmi a Čechmi sa nachádzajúca, veľmi dobre dá srovnať s jednotou reči literárnej. Bol tedy literatúre československej zvláštne naklonený.“ To dokazujú i prvé ročníky Cyrilla a Methoda.^[8] Pádny dôkaz, že konfesionálne rozdiely nehraly pri jazykovej otázke vážnu rolu. No Moyses, vidiac život zblízka, pripojil sa cele k novému prúdu. Konečne vec bola na bielom dni, s češtinou, ako je písaný jeho Pastiersky list (a tak písalo sa i v Cyrillo-Methode, pokiaľ bol pod jeho vlivom, a inde), nebolo by poslúžené Čechom, ani jednote literárneho jazyka, ani slovenčine. S osnovaním Matice otázka jazyková bola rozhodnutá.^[9]

Sosústredenosť a logickosť Moysesovho bytu javí sa nielen v prvých jeho verejných preslovoch, ale i v tom, ako počal prakticky pracovať. Najprv treba usporiadať dom svoj! On teda nerozbehol sa razom za svojimi vysokými cieľmi, ale hľadel pod svoje nohy, na pôdu, ktorá ho mala držať v borbe. A tak počal s usporadovaním svojej rezidencie a diecézy, ako už bolo podotknuté, prevzatej v najchaotickejšom neporiadku. Moyses, osadiac sa v letnej rezidencii biskupskej, Svätom Kríži, oddal sa hospodárstvu a usporiadaniu neveľkých biskupských majetkov, reštauroval rezidenciu, vystavil majer, hospodárske stavy, počal pestovať ovocinárstvo — to všetko beztoho, že by bol priniesol nejaký investičný kapitál zo Záhreba, kde v pohnutých rokoch a pri jeho vidnej činnosti skromný groš, ktorý si v tichších časoch usporil, ta šiel ako obeť pre veci verejné. Ostatne, keď sme pri jeho hospodárstve, musíme mať na zreteli, že hmotné postavenie jeho nikdy nebolo skvelé, hoci bol biskupom. Samo biskupstvo patrí k najmenej nadaným hmotnými prostriedkami. On sám nehľadal sinekúry, nebral dvojaký alebo trojaký plat, a výdavky jeho boly nepomerne veľké. Preto je svätou pravdou, čo píše Karlovi Kuzmánymu dňa 29. marca 1865: „Jestli by pán Maťašovič do Viedne zaskočiť chcel, a útrat k tomu bez iných pomoci nemal, hotový bych bol na vyzvanie Dôstojnosti Vašej s 40 zlatými prispeť; čím súcit môj dostatočne bych dokázal, lebo ver veľmi som chudobný!“ (Slov. pohľady XVII, 1897, soš. 3., str. 183.) Tak stály jeho veci v tomto ohľade, a je nevyhnutné mať o tom jasný pochop, lebo to všetko neobyčajne zjasňuje a vyzdvihuje jeho osobu a tým vzrastá všetko, čo urobil. Pri veľkých prostriedkoch očakávame zákonne i veľké účinky. Ale kto z mála robí veľké veci, hoden je dvojnej slávy.

Z čias jeho prvých arcipastierskych rokov nemáme temer nijakých dát; už z toho vidno, že staval predbežne u seba doma. Pravda, vtedajšie slovenské vydania boly skromné. Čulé Slovenské národnie noviny zamĺkly v huriavku revolučného roku (s 292. číslom, 9. júna 1848), spolu i s Pohľadmi Hurbanovými. Vládne Slovenské noviny, ktoré počaly vychádzať vo Viedni od 13. júla 1849, hoci čulo redigované Danielom Lichardom a Andrejom Radlinským, a potom r. 1851 namiesto Radlinského Jonášom Záborským, Katolícke noviny pre obecný ľud, vydávané roku 1850 Šimonom Klempom v Pešti, obnovené Pohľady málo nám vedia udať o Moysesovi.

Pravda, bol to vlastne tupý, zamĺkly čas. Nádeje, ktoré niektorí patrioti stavali na základe viedenskej vláde milej „staroslovenčiny“ a prenesenia literárneho centra do Viedne, sklamaly ich úplne. Vôbec Viedeň bola fokus slovenského sklamania na celej čiare. Bolo mŕtvo. Iba nepatrný kaplán katolícky počal s neuveriteľnou smelosťou posielať pomerne hlasné výkriky do slovenského sveta. Bol to Ján Palárik, kaplán vo Windschachte pri Štiavnici. On založil dňa 14. marca 1850 časopis Cyrill a Method, tlačený v Štiavnici, a počal písať tak rezko, že to vzbudilo pravý úžas, spojený s radosťou u všetkých osvietených Slovákov. Palárik bol človek širokej koncepcie a veľkých plánov, a pritom eruptívny a radikálny, pravda, v šľachetnom smysle. Jeho reformné návrhy cirkevné privolaly mu na hrdlo konzistoriálny súd ostrihomský. Kaplána preložili do Štiavnice, neskôr do Pešti, čím Cyrill a Method prestal vychádzať (9. júla 1851).

Tento časopis znova vzkriesil Moyses, a tým počína sa jeho literárne mecenášstvo a zjavná ingerencia do širších slovenských vecí. Redaktorom znovuzrodeného Cyrilla a Methoda bol na počiatku Michal Chrástek, neskôr sekretár biskupov, jeho zaslúžený biograf, človek veľmi pracovitý, ktorému medziiným ďakujeme, že Riegrov Náučný slovník opatril cennými článkami a dátami slovenskými. Cyrill a Method vlivom Moysesovým písaný bol „staroslovenčinou“. Moyses vydal na jeho znovuupravenie 3000 zlatých striebra — sumu to veľkú s ohľadom na vtedajšie pomery a na biskupskú kasu. Päť rokov trvalo Moysesovo podporovanie tohto časopisu, ktorý zažil neskôr rozličné osudy, a vychádzal 15 rokov, pravda, už slovenčinou.

Moyses obrátil pozornosť svoju na školy, pravda, predbežne na tie, ktoré boly v jeho diecéze, a tak predovšetkým na seminár a katolícke podgymnázium banskobystrické. Jeho pričinením bohaté mesto uzavrelo vystaviť pre gymnázium slušnú budovu a náboženský fond povolil utvoriť z podgymnázia celé vyššie gymnázium. Moyses pre tento cieľ na vlastné útraty poslal dvoch mladých ľudí na univerzitu, aby si tam zadovážili profesorské diplomy. Ale, ako sme už spomenuli, diela Moysesove majú pečať prísnej logickosti, nezastal pri školách odborno-teologických a humanitných, ale išiel veci na koreň: staral sa založiť učiteľskú preparandiu. Aby prinútil k tomuto kroku mesto, sám oddal do mestskej kasy na tento cieľ 1000 zl. Na jeho neustále urgencie pri magistráte učiteľská preparandia^[10] bola otvorená v školskom roku 1856 — 1857 pod riaditeľstvom Egryho. Vediac, že národná inteligencia sa môže obrodiť len z chudoby, z ľudu, Moyses podujal pri katolíckych ústavoch niečo nebývalého: založil pri gymnáziu alumneum, prístupné i pre preparandistov. Tu sa javí vypuklo jeho láska k ľudu. Gymnázium, slúžiace iba synkom bystrických patriciov, úradníkov a okolitých zemänov, nemalo pravého smyslu pre jeho ďaleko siahajúce plány. Otvoriť jeho brány pre ľud nebolo možné bez hmotných obľahčení. Toto alumneum bolo tou pravou bránou pre skutočne ľudové elementy a je naozaj kultúrnym skutkom, ktorý len ten zaznávať môže, kto nepozná uhorské pomery, najmä na našich slovenských stranách.

Konečne, školy zakladali i druhí. Ale starosť o ne mala ešte jednu veľmi ťažkú stránku: vykonať, aby tie školy boly naozaj kultúrnymi inštitúciami pre náš slovenský národ, aby v nich jazyk národa zaujal svoje zákonné, prirodzené miesto. To bola obrovská úloha, pre ktorú bolo potrebné mnoho energie a obozretnosti, pri tom politickom vzduchu, ktorý počal panovať hneď po potlačení revolúcie z roku 1848 a 1849. Pravda, protislovenský prúd razom nevybuchol strmým tokom, ale so dňa na deň prichádzal sľub za sľubom do zabudnutia, úsluhy, urobené v časoch osudných, odmeňované boly (okrem niektorých osobných „milostí“) rozohnatím národných ľudí po všetkých kútoch krajiny, postavením vyznamenavších sa ľudí pod policajný dozor, vôbec išlo to „po austrijsky“.

No Moyses, ktorého plány išly reformovať v slovenskom smysle všetky gymnázia, nachádzajúce sa na území slovenčiny, a čo mu i sľúbené bolo na patričnom mieste,^[11] dosiahol dosť veľký úspech aspoň v banskobystrickej diecéze. Preparandia bola čisto slovenská, seminár latinsko-slovenský a na gymnáziu prednašaly sa predmety po slovensky, nemecky a maďarsky.

Gymnázium banskobystrické bolo útočišťom a spasiteľným miestom pre vydedených a opustených, a to ešte i potom, keď všetky sľuby s výše boly nezadržané a experimentom nebolo konca, keď potmehúdstvo všantročilo do sboru profesorského ľudí, nezodpovedajúcich nielen intenciám biskupa, ale ani nariadeniam samej vlády, o čom nižšie bude dokumentmi podopretá reč. Dlho ešte pod lúčmi svätokrížskej hviezdy bolo ono naozaj kultúrnou inštitúciou. Nedarmo Moysesova hlavná starosť krúžila sa okolo výchovy. On stál nad ňou ako anjel-strážca, a keď i podzemné machinácie sotieraly jeho cirkule: predsa na katolíckom gymnáziu banskobystrickom dalo sa ešte dýchať slovenskému mladíkovi. Tam boli ešte ľudia, pod ktorými necítil sa mladoch v ergastulume, ale znal, že nad ním bdie istá ochraňujúca moc. Vôbec možno povedať, i pri tichom géniovi Moysesovom, ktorý len zďaleka trónil nad Banskou Bystricou „obeťou predsudkov a nekonečnej náruživosti“, ako sa vyslovil, všetko tam dýchalo Mojžišom… Pod vanutím tohto ducha i pisateľ týchto riadkov dokončil gymnaziálny kurz v Banskej Bystrici, jedinej to škole, ktorá ešte vtedy mohla mu poskytnúť útulok. Z gymnázia tohto v niekoľkých rokoch vyšlo mnoho ľudí, ktorí potom stáli a stoja v službe národa. Z profesorov, ktorí účinkovali v duchu Moysesovom, pripomínam: Martina Čulena, riaditeľa a opravdivého otca mládeže, ktorého ona milovala a súčasne rešpektovala. Pedagog ex asse, vedel spojiť prísnosť s láskavosťou. Čulen mal ohromný fascinujúci vliv na študujúcu mládež. Oproti svojim bol prísny až po tvrdosť, pravda, miernenú dobrodeniami. Karol Černý vyznamenával sa neobyčajnou vedou klasickou, v národnom ohľade bol viac ako trpný; jeho brat Emil zaplatil svoju vernosť disponibilitou. Milý žiakom bol Flóro Červeň, literárne činný Ferdinand Mráz, peknoduchý, no národne chladný Loos, rodák necpálsky, no na každý prípad človek vzletný a neobyčajný. Slovenská časť známeho slovensko-maďarsko-nemeckého slovníka Laufferovského je jeho dielom. Katechetom bol Cebecauer. Maďarónstvo zastupovali renegát Klamarik a Nemček Szakmáry. Všetko berúc dohromady, katolícke gymnázium banskobystrické, pri všetkých nástrahách, protivenstvách, klamoch a neposluchoch, pri premenených intenciách tam hore, bude zaujímať čestné miesto v nepísanej ešte histórii slovenskej vzdelanosti i slovenského utrpenia, vďaka šťastnej minúte, ktorá priviedla Štefana Moysesa na biskupský prestol banskobystrický.

Gymnázium banskobystrické bolo vôbec jeho radosťou i najbôľnejšou starosťou, lebo nielen že bolo dôležité, ale stalo sa centrom všetkých nápadov pomaly vzmáhajúcej sa intrigy. Ešte roku 1862, v ktorom, ako nižšie vysvitne, omnoho väčšie, vážnejšie, širšie starosti na neho naliehaly, píše Karlovi Kuzmánymu: „… ačpráve ja aj iné utiskovanie Slovenska napomenúť chcem (t. j. námestníkovi Pálffymu), predsa ale hlavný zreteľ na bystrické gymnázium mať chcem, ktorého bezpríkladná neporiadnosť ovšem žalobu k zrelosti privádza a ktorého vážnosť ovšem prvé miesto medzi národnými záujmami biskupstva môjho zaujíma.“

V čom záležala tá bezpríkladná neporiadnosť? To treba bližšie vysvetliť. Nielen že Moyses dostal vzhľadom na verejnú výučbu pozitívne sľuby (o ktorých hovorí ešte i roku 1863 v liste Kozáčkovi; viď korešpondenciu), ale i viedenské ministerstvo (gróf Thun) vydalo návrh o ústrojnosti gymnázií a reálok, ktoré dal barón Karol Geringer, dočasný náčelník c. k. námestníctva, i do slovenčiny preložiť skrze dr. Andreja Radlinského roku 1851.^[12] V úvode píše Radlinský: „V návrhu tomto hlavný zreteľ obracia sa na opravdové všestranné vzdelanie vedecké mládeže na základe rovnoprávnosti národností, ríšskou ústavou od 4. marca 1849 vyslovenej a na jej mravné a náboženské vychovanie.“ A sám návrh hlása: „ktorákoľvek reč zemská môže byť naukosdelnou na gymnásiume. Ktorá sa má zvoliť za takú, to určí národnosť obyvateľstva, ktoré na tom gymnásiume podiel berie. V súkromných gymnásiach určí naukosdelnú reč zakladateľ.“ To bola vôľa vlády a smer jej vyučovacieho systému. Ale „neporiadnosť bezpríkladná“, ako vyslovuje sa Moyses, veľmi skoro vtrhla do banskobystrického gymnázia, ktoré podľa vôle vlády nemohlo byť inakšie ako gymnázium s vyučovacou rečou slovenskou, a nanajvýš, berúc ohľad na niektorých pseudo-nemcov banskobystrických a turčianskych handerbulcov z Vríckeho, ktorí ostatne za celé decenia na gymnáziu detí nemali, po istý malý stupeň nemeckou. Ale nielen to: hoci uhorská dvorná kancelária dvoma nariadeniami naložila uhorskému miestodržiteľstvu, aby pri katolíckych gymnáziách všetky spravodlivé nároky nemaďarských národností podľa možnosti uspokojilo, direkcie gymnázií a najmä direkcia banskobystrického gymnázia dostala od námestnej rady intimát, ktorý jej rozkazoval pravú protivu, ba skoro vysvitlo, že ona otvorených maďarónov protežuje, im väčšie platy vymeriava, a ľudí národných odstrkuje.

Tak dostali sa na banskobystrické gymnázium časom ľudia, ktorí ani slovenského slova nevedeli (Galambos, pravý Maďar, ináč človek statočný), Klamarik, ktorý slovensky vedieť nechcel, a Nemec Szakmáry, ktorý skutočne nevedel. No všetky tieto nástrahy ešte nebraly valne gymnáziu charakter dobrej školy, hoci ona, zákonne berúc jednojazyčná, pretvorená bola pomaly na trojjazyčnú. Slovenčina predsa len bola keď nie prvotriednym, teda aspoň rovnoprávnym vyučovacím jazykom. No i takýto stav nedal pokoj vrahom slovenského národa, najmä Antonovi Radvánszkemu, o ktorom píše tichý dušou a mierny vo výrazoch Moyses Kuzmánymu (Slov. pohľady XVII, sošit I., str, 57): „Snáď Hospodin milosrdne vzhlädne na žrtvu našu a vysvobodí konečne ľud náš z poroby dlhovekej. — Hlä, už jedon z najúhlavnejšich trýzniteľov rodu našeho — a, ohava, i svojeho — Radvanský svrhnut s hodnosti vrchnožupanskej. Blízky čas ukázať musí zámery terajšej vlády ohľadom na čisto slovenskú župu. Uvidíme tedy: či bude čert lepší než diabol?“ Tieto riadky pridávajú novú črtu k charakteru Moysesovmu: on teda nielen krotkosťou, ale i svätým hnevom vedel narábať… Silný jeho výraz, pravda, viac ako oprávnený, platil veľkému zlodejovi na národe našom, Radvánszkemu, ktorého jeho slovenské, miestami peknoduché verše nehatily zúriť beštiálne proti národu slovenskému a špeciálne proti slovenskému gymnáziu banskobystrickému. So svitom takzvaného vyrovnania tento znova do úradu nadžupanského uvedený intrigant zadával potmehúdske údery tvorbe veľkého organizátora Moysesa, vykonal najprv oddialenie Čulena z Banskej Bystrice do Levoče (promoveatur ut amoveatur) na začiatku februára 1867 a potom rozohnanie všetkých slovensky smýšľajúcich profesorov do všetkých štyroch uhlov nebeských. „Ohava“ triumfovala súčasne s triumfom maďarizmu, ktorého smutné panstvo znášame dodnes.

Ešte horší osud, aspoň tragickejší, zasiahol učiteľskú preparandiu, túto srdcu Moysesovmu takú milú novotvorbu, na ktorú venoval toľko práce a peňazí… Nestačil zavrieť svoje jasné oči, a už jej nebolo — akt vandalizmu, ktorý sa u nás menej spomína ako zničenie našich gymnázií a suspendovanie Matice, ale ktorý čo do divokosti a nemilosrdného barbarizmu v ničom neustupuje oným kultúrožrútskym brutalitám. A keď sme sa tak, nútení logickým chodom samých diel, prehrešili proti letopočtovému poriadku a zabehli napred do smutných časov, v ktorých Moysesove veľké a ďaleko siahajúce veľčiny staly sa obeťou rozličných „oháv“, pripomenieme ešte jednu jeho krásnu ideu, ktorej uskutočnenie nedožil, ale ktorá po jeho smrti naozaj bola „zohavená“. Moyses staral sa o výchovu nielen mužskej, ale i ženskej mládeže. Jeho plán bol založiť katolícky vychovávací ústav pre dievčence. Potreba takého inštitútu bola naliehavá pri absolútnej biede v tomto ohľade, a najmä pri svetárskej, na plané, povrchné titernosti založenej výchove privátnych „Erziehungsanstaltov“ a všelijakých „inštitútov“, vyrátaných na oberanie úbohých rodičov. Moyses pre tento cieľ začal zakladať fond, ktorý, najviac jeho štedrotou, dosiahol výšky 30.000 zl. No odumrel fond, a odumrel najmä jeho určenie a tendenciu nábožensko-mravnú a národnú. Smejúci sa dedič použil Moysesove mozole na pravú protivu… na ústav maďarizačný…

Zo všetkého vidieť, aké veľké pedagogické ciele mal pred sebou tento opravdivý boží vyvolenec… a s akými strašnými, zväčša nízkymi a podlými intrigami bolo sa mu boriť. A keď uvážime ešte jeho borbu za širšie, všenárodné ciele, také čisté, ako to belasé nebo za krásneho júnového rána, či treba sa nám diviť nad jeho horkými slovami: „Keď pomyslím na príbehy posledného trojročia, hnusí sa mi nielen všaká politika, než i celá ľudská spoločnosť. Najračej by som sa do nejakej jeskyne utúlil. Keď si položím otázku: kam to všetko vedie? a pri tom rozvážim si to všeobecné viklanie, podkopávanie a podmývanie základov: také príšery sa mi predstavujú, že mi je nevdojak oči od nich odvrátiť. V chaosu tom len jedno zretedlne vidím: že totiž to konečné, trojnásobné beda — jestli ho milosrdenstvo božie zázračným spôsobom neodvráti — nebude nezaslúženo. V takom stave pokušovania sa cítim: mimo sakristie ani slámky viac krížom nepreložiť. Lež tomu sa protiví svedomie!“

Uvádzam tieto významné slová už tu, ako dôkaz, že i silní duchovia nie sú imúnni od pokušenia pri pomeroch, v akých žiť musí človek, majúci cit pre verejné dobro, pre pokrok, pre život svojho národa. Hodiť všetko ta a utiahnuť sa do svojej „sakristie“ neraz vznáša sa poctivému človeku nad ubolenou hlavou ako cieľ „hodný želania“ podľa Shakespearea. Ale veľkí ľudia nedajú sa zahnať do „sakristie“, čo by ich aj vlastní ľudia kamenovali… Nedal sa vohnať do nečinnosti ani Moyses… Roniac horké slzy, znechutený nezdarmi, doštvaný neprestajnou intrigou a klebetou, ktorá ho podľa jeho slov na vysokom mieste omaľovala „ako treštenca, rabulistu, človeka mladými treštenci zaslepeného a zavedeného“, znova vzpriamil svoju krásnu postavu a šiel prosto, zalomiac hlavu, do nevďačného a, ako sám dobre šípil, bezvýsledného boja… On svojou vierou zachránil nás, svojou neprekonateľnou, železnou vierou na pravdu a zákonnosť slovenskej národnej veci.

Prebehnúc takto krátko hlavné jeho pedagogické a školské námahy, prv, ako prejdem na jeho politicko-národnú misiu, na jeho kultúrno-vzdelanostné, epochálne vystúpenie na neobrobenom, nevďačnom úhore slovenskom, hoci málo povolaný, pre úplnosť prehovorím o jeho čisto cirkevnom zjave. Moyses bol kňazom katolíckym v najprísnejšom smysle slova, biskupom apoštolským, povedomým svojej hodnosti, prehĺbeným kresťanom a vyznavačom Krista, bezúhonným v svojom kňazskom i arcikňazskom postavení, tak že v tomto ohľade pri zúrivom nepriateľstve, ktoré ho okružovalo v Chorvátsku a ešte viac na Slovensku, ani len klebeta neopovážila sa priblížiť k nemu, a on bez najmenšej otázky v tichosti a pokore vyšiel so všetkými predstavenými, či tam alebo tu, s láskou a otcovskou milosťou so svojimi podriadenými a na obedienciu povinnými. Vyšiel i s javnými nepriateľmi národnej myšlienky slovenskej, ktorá mu po záujmoch jeho cirkvi najviac na srdci ležala. Zúrivých pritiahol dobrotou a dobrodeniami, nedôverujúcich protekciou a jemným napomínaním, tak že v čase jeho biskupstva temer celá diecéza bola pritiahnutá pre našu vec. Mnohých obrátil a presvedčil, iných k miernosti priviedol, ale všetci cítili, že majú nad sebou dobrotivého biskupa a láskavého predstaveného. Pravda, jeho dobrotu vedeli i využiť, a mnohý zradca máčal s ním chlieb v jeho mise, nejeden líškal sa mu, aby potom donášal zvesti jeho vrahom. No ani jedna svätá večera nezaobíde sa bez Judáša!

Už sama jeho láska k slovenskému národu, u neho taká bezprostredná a vrelá, naladila ho k naozaj čistému, shovievavému, všetky trpkosti mierniacemu pomeru k Slovákom a Slovanom iného vierovyznania. Nezabúdajúc svoje, nehonosiac sa prehnanou toleranciou, ktorá i tak je znakom chladnosti k svojmu a ktorú ani jeden priamy, čestný človek nežiada, Moyses bol všetkým taký milý, aký bol a aký byť musel, keď ho raz Boh postavil na strážne miesto cirkvi katolíckej. Ostatne, takzvaná tolerancia v tom smysle, ako ju berú povrchne, vždy smrdí čertom nihilizmu. Ja môžem byť dobrý v dobrom, ale prehnane tolerantným, na pr. vzhľadom na môj národ oproti urputnej renegácii, byť nemôžem. A stará skúsená vec je, že kto je stály v svojom, nebýva zlý k bližným. Len tá stálosť nesmie byt absolútne odsudzujúcou, lebo konečný súd nad ľuďmi podržal si sám Boh trojjediný, vďaka jemu samému, jeden a ten istý pre nás všetkých.

I v tomto ohľade biskup Moyses sial semeno dobré na všetkých svojich cestách, pri všetkých príležitostiach, spájajúcich ho s milými rodákmi slovenskými. Ako vylieva sladkosť i horkosť svojho srdca pred Kuzmánym, akou láskou chová sa veliký človek tento k Hurbanovi, bez najmenšej úštrby svojho cirkevného charakteru! Jasný príklad! Svieť!