ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Ostrihomskom hrade dialy sa veľké prípravy. Panovník sa sberal na cestu. To by síce nič zvláštneho nebolo, veď často chodieval po svojej krajine, navštevujúc pohlavárov jednotlivých kmenov, aby vysluhoval pravdu, rozdával privilegiá, slovom, aby ich všetkých čím väčšmi k sebe pripútal. Terajšia jeho cesta však bola iná. Sberal sa do Nitry.

Táto jeho cesta mala dvojaký cieľ: prvý bol, že sa chcel poďakovať a zavďačiť prepoštovi Bystrislavovi a ním celej kapitule nitrianskej za pomoc v boji proti vzbúreným pohanom. Milé mu bolo, keď sa dozvedel, že na Nitrianskom hrade najde i županov Vencelína a Poznana. Možno, že aj preto určil na tento čas svoju cestu. Z druhej strany nemilo sa ho dotkla zvesť, že Prokuj ho opustil a že väčšmi tiahne k Boleslavovi, zvanému Chrabrý.

Druhým cieľom jeho cesty bolo: poradiť sa s prepoštom Bystrislavom a s opátom Filipom, predstaveným zoborského kláštora o cirkevnej organizácii, lebo na tomto poli zamýšľal uskutočniť ďalekosiahajúci program.

Zodpovedne významu cesty sostavil i svoj sprievod. Šiel s ním i nádvorník, najvyšší to úradník kráľovského dvora ako aj strážca kráľovského pokladu, zvaný tavernicus, ktorý úrad zastával známy nám už Radla.

Okrem toho vybral z vojska dvanásť najsmelších jazdcov-bojovníkov k vôli bezpečnosti.

Výprava, preplaviac sa kompou cez Dunaj, sriadila sa: v čele šli šiesti jazdci-bojovníci, za nimi kráľ a jeho dvaja úradníci, potom nasledovaly tri vozy, naložené darmi, potrebnou potravou, stánmi a s príslušným služobníctvom. Rad zavierala druhá polovica jazdcov-bojovníkov.

Výprava hneď zamierila k Váhu. Preto tak, lebo pobrežím Váhu bola cesta najschodnejšia a najbezpečnejšia a blízo bola aj voda na napájanie koní.

Výprava bez najmenšej nehody prišla k osade Šaľa.

Tu mali odbočiť z údolia Váhu a prejsť k rieke Nitre. V Šale vyhľadali zkúseného domorodca, ktorý dobre poznal všetky cesty, aby ich viedol. Kráľ Štefan rozkázal ísť najprv do osady Močenok. Dozvedel sa totižto, že tam je kostolík, zasvätený sv. Klementovi, ktorý ešte za časov Cyrila a Metoda bol postavený na pamiatku toho, že títo vierozvestovatelia, poberajúc sa do Nitry s ostatkami menovaného svätého, tam si odpočinuli. Takú vzácnu pamiatku pobožný kráľ nechcel obísť. Ba, keďže slnko skláňalo sa už k západu, rozhodol sa, že tam aj prenocujú. Bol večer vigilie Nanebovzatia P. Marie, keď ta došli. Na druhý deň včas ráno mali odísť, aby stihli služby Božie v Nitre. Tento veľký sviatok si veľký ctiteľ P. Marie, kráľ Štefan, zvolil preto, lebo dúfal, že tak jeho cesta do Nitry na orodovanie P. Marie skôr bude zdarom korunovaná.

Keď výprava došla do Močenku, prvá cesta pobožného kráľa viedla do kostola. Tam ho ľud na čele s duchovným, otcom Pavlom, vrele uvítal. Kráľ pobožne sa modlil v kostole i so svojím sprievodom, kým sluhovia rozostavali stany a rozložili oheň, aby pripravili skromnú večeru.

Oheň vyhasol, tmavá, tichá noc zaľahla nad malým táborom.

Len v stane nábožného kráľa mihotalo malé svetlo kahančoka na dôkaz, že nábožný panovník trávi noc vo vrúcnej modlitbe.

*

O deň po odchode kráľa Štefana z Ostrihomu pod ostrihomské hradby došlo zo Šumadie štvorčlenné povereníctvo: Tar Zerind, Hunt, Trud a Horka. Dlho sa radili, čo počať, ako prikročiť k uskutočneniu ich poverenia? Usniesli sa, že najprv len jedon z ních pôjde do hradu na výzvedy, aby preskúmal položenie. Povstala však otázka, kto by to mal byť a ako by sa mal dostať nepozorovane do hradu. Počítajúc na každý prípad, mali síce so sebou okrem bojovníckych šiat aj jednoduché pastierske šaty, do ktorých preoblečení mohli sa stať nepoznanými a nepovšimnutými. To by im teda nerobilo ťažkosti. Ale ktorý z nich má previesť túto úlohu? Tar Zerind a Hunt sa obávali, že ich poznajú, i keď sa preoblečú. Horkovi síce toto nebezpečenstvo nehrozilo, ale bojovníci sa obávali, že pre jeho nezkúsenosť všetko by mohol pokaziť. Tar Zerind v tejto bezradnosti navrhol, aby vrhom kocky, čiže losom bolo rozhodnuté, kto úlohu prevedie.

Tu Trudovi napadlo, že má u seba Vencelínov prsteň, pomocou ktorého, pod zámienkou, že nesie posolstvo svojho pána, bude sa môcť dostať až pred samého panovníka a všetko dôkladne vysliediť. Tu je príležitosť využiť prsteň. Rozpovedal to svojim spoločníkom, ktorí sa tomu veľmi potešili.

Trud v plnom svojom bojovníckom úbore, na koni vybral sa do hradu. Vďaka prsteňu, bez ťažkostí dostal sa nielen do hradu, ale až pred samého notariusa kráľovského. Na tento čas totižto notarius velil hradu, keďže panovník, nádvorník, ako aj tavernicus boli vzdialení.

Keď si notarius obzrel prsteň a jeho odovzdávateľ mu oznámil, že nesie posolstvo pre jasného panovníka Štefana od svojho pána, uveril jeho slovám. Myslel si, že Vencelín má vážne zvesti pre kráľa Štefana ešte pred ich sídením sa v Nitre. Preto povedal:

— Náš jasný kráľ, ako zaiste vieš, je na ceste do Nitry, kde sa má stretnúť s tvojím pánom, Vencelínom. Možno, že posolstvo týka sa tejto veci.

— Zaiste tak to bude, — odpovedal rozhodne Trud.

Aby sa však neprezradil, dodal ešte:

— Posolstvo môžem oznámiť len osobne, samému panovníkovi.

— Keď sa veci tak majú, musíš sa ponáhľať. Hneď vydaj sa na cestu. Iď popri Váhu až k osade Šaľa, tam sa obráť k osade Močenok a odtiaľ do Nitry. Ak sa budeš ponáhľať, môžeš panovníka i jeho sprievod dohoniť na ceste. Veď len včera odišiel a so sprievodom nemôže tak rýchlo napredovať ako ty sám na koni.

Trud poďakujúc sa a pokloniac, odišiel.

Jeho spoločníci ho netrpezlive čakali pod hradbami. Keď došiel k ním, hneď sa sbehli, aby sa poradili. Oči všetkých žiarily, keď im Trud vyprával, čo v hrade zkúsil.

— To nám sami odvekí bohovia idú na pomoc. Zdá sa, že tátoš dobre veštil. Štefana odbavíme ešte na ceste do Nitry. Potom v zmätku vnikneme do Nitrianskeho hradu a tam svoje poslanie dokončíme. Veď hovoríš, že bude tam i Vencelín i Bystrislav. S tými mníchmi-kúzolníkmi budeme mať už ľahkú prácu, — tešil sa ktorýsi z nich.

— Nebudeme, — namietal iný. — Všetko nám treba dobre uvážiť. Na to však máme ešte dosť času. Uvidíme, ako sa veci vyvinú! Teraz je hlavné hneď vybrať sa na cestu.

Tak aj urobili. Prievozník ich, keď mu dobre zaplatili, ochotne previezol. Potom s malými prestávkami, aby si kone oddýchly, išli dňom i nocou. V Šale im osadníci úslužne ukázali pravú cestu, mysliac si, že sú to nejakí oneskorení príslušníci kráľovho sprievodu.

Tichá, jasná, ale bezmesačná noc rozhostila sa nad krajom, keď došli k osade Močenok. Kone pod dozorom Horku, ako sa boli cestou ushovorili, nechali v malom agátovom lesíku. Ostatní traja zamierili k osade. Prikrádali sa ticho, úlisne, ako divá zver k vyhliadnutej obeti. Prešli popri niekoľkých chatrných chalúpkach, potom popri malom kostolíku, keď zrazu pri slabom svetle hviezd, hneď pod kostolíkom zbadali obrysy štyroch šiatrov.

— Všetko sa dobre darí. Tu táboria, — pošepol Tar Zerind. — Len treba zistiť, v ktorom šiatri je Štefan?

— Hľa, v jednom sa svieti, — zašepkal Trud.

— To bude Štefanov stán, — nadhodil Hunt.

— Či jeho, či nie, musíme ta zamieriť. Možno niečo uvidíme, alebo niečo sa dozvieme, — posmeľoval Trud.

Ako mačky plazili sa, dávajúc pozor, aby neurobili hluk, k osvetlenému šiatru. Stráže šikovne obišli a čoskoro prišli k cieľu. Tar Zerind cez škulinu nazrel dnu.

— On je! — pošepol.

Srdce mu mocne zabúchalo. Mimovoľne siahol po dýke, zastrčenej za pás. Šikovne obišli stán, hľadajúc vchod. Potom ťažké záclony pozorne odhrnuli. Tar Zerind a Hunt malým otvorom vtiahli sa do šiatra. Trud ostal vonku na stráži. Otvorom vchodu však dobre videl, čo sa dnu deje. Kráľ Štefan natoľko bol pohrúžený do modlitby, že nezbadal blížiacich sa vrahov.

Tar Zerind vytrhol dýku zpoza pása a pokročil napred. V tom sa však potkol a spadol.

Kráľ Štefan, počujúc hluk, spokojne sa obzrel. Hneď zbadal zlosynov.

— Čo zamýšľate, nešťastníci! Zákernou vraždou chcete pošpiniť meno slávnych predkov?! — zvolal velebne.

Kráľova spokojnosť a prísne slová ako hrom účinkovaly na zlosynov. Zastali ochromení. Čoskoro sa však spamätali. Rýchle sa vytratili a ušli. Trud s nimi. Zamierili k agátovému lesíku. Tu začuli krik a shon. Obzreli sa a videli, že celý tábor je už na nohách. Sluhovia behali s fakľami, a bojovníci, niektorí peší, niektorí na koňoch uháňali za nimi.

— Nedobehneme k lesíku. Dohonia nás, — zastonal Trud. — Schovajme sa v kríčkoch.

Tak aj urobili. Trud dobre počítal: prenasledovateľom ani nenapadlo, že prenasledovaní budú skrytí na blízku. Obišli ich s veľkým hurtom, svietiac si na cestu horiacimi fakľami. Bežali k lesíku, aby tam hľadali prenasledovaných.

Keď už prenasledovatelia boli hodne ďaleko, prenasledovaní vstali. Trud radil, aby veľkou okľukou išli k lesíku.

— Možno, že obídu i Horku a naše kone, ako obišli nás, — hovoril.

— To sotva, — odpovedal Hunt. — Naše kone hrdžaním prezradia sa, keď bude okolo nich shon.

Jednako však zrobili, ako Trud navrhoval. Keď sa priblížili k lesíku, vládlo v ňom ticho.

— Zaiste ich obišli, — tešil sa Tar Zerind.

Ale nebolo tomu tak. Keď došli na miesto, kde boli nechali kone, našli len mŕtve telo zabitého Horku. Kone boly preč.

— Sme ztratení. Bez koní im neujdeme. Chytia nás, — zabedákal Tar Zerind.

— Úbožiak Horka. Bol dobrým a verným kamarátom. Vytrval na mieste, kde sme ho postavili, ale svoju vernosť zaplatil životom. A hľa, hrdinsky sa bránil proti presile. Pozrite, jeho meč je zakrvavený, — poznamenal Hunt.

A skutočne: pri slabom svetle letnej noci bolo vidieť krvavé škvrny na meči, pohodenom pri mŕtvole.

— Mali by sme ho aspoň slušne pochovať, — rozcítil sa Hunt.

— Mali by sme mu túto česť preukázať, — povedal spokojne Trud, ktorý jediný si zachoval chladnokrvnosť a rozvahu, — ale vtedy by sme iste boli ztratení. Aby sme si aspoň holé životy zachránili, musíme chytro a rozhodne konať. Hlavné je dostať sa k Váhu. Tam nájdeme úkrytov dosť. A keď preplávame rieku, neodvážia sa prenasledovať nás cez vodu. Chytro za mnou, — velil Trud.

Pod jeho vedením rýchlym krokom a veľkou okľukou poberali sa k Váhu. V úteku napomáhala ich aj tá okolnosť, že prenasledovatelia hľadali ich rozžatými fakľami a tak dobre videli, kade tí chodia a tak ľahko im vyhli. Po namáhavej chôdzi zazreli striebornú hladinu rieky.

— Sme zachránení, — zašepkal Trud.

Zrazu však neočakávane z nočnej tmy vynorily sa horiace fakle, sotva päť-šesťsto krokov od prenasledovaných.

— Sú nám za pätami, — zabedákal znovu Tar Zerind.

— Musíme sa skryť pod vodou. Nech si každý odlomí dlhú trstinu, tu na brehu jej je dosť. Jedon koniec trstiny vezmite do úst a pohrúžite sa pod vodu, tak, aby druhý koniec trstiny bol nad vodou, aby ste mohli dýchať a udržať sa pod vodou dlhší čas, — poučoval Trud spoločníkov.

— Poznáme to, — ubezpečoval ho Hunt. — Naučili sme sa to od tvojich súkmencov ešte v Šumadii.

— Tým lepšie. Inej záchrany niet, — končil Trud.

Nebol by sa človek ani Otčenáš pomodlil a všetci traja boli pod vodou.

Trud, ktorý mal už v tomto zkúsenosť, cez vyčnievajúcu trstinu nielenže dýchal, ale aspoň zväčša zachyťoval i zvuky, s brehu dochádzajúce. Jasne počul shonbu a krik na brehu rieky. Vedel teda, že ich hľadajú. „Možno nás i zbadali, keď sme boli na brehu rieky,“ — mihlo mu mysľou. Otvoril oči. Zdalo sa mu, že je v tekutom striebre. Bol to odblesk svetla fakieľ. Hodnú chvíľu trvalo, kým hluk celkom zatíchol. Trud pozorne vynoril hlavu. Svetlá nevidel. „Možno, že ich kryje breh rieky a krovina,“ — pomyslel si. Vyšiel až na breh a tu presvedčil sa, že prenasledovatelia sú už hodne ďaleko.

Medzitým i jeho spoločníci vyšli z vody.

— Preplávame rieku, — povedal, — ale tíško plávajte, aby sme ich neupozornili na seba.

Oddýchli si, keď boli na druhom brehu rieky. Zašli ďalej a posadajúc si do hustého krovia, začali sa radiť.

— Naša výprava, žiaľ, nezdarila sa, — prehovoril vodca výpravy Tar Zerind. — Vďaka odvekým bohom, aspoň životy sme si zachránili. Ďalej však pokračovať nemôžeme. Bez koní nič neurobíme. Musíme sa vrátiť domov, vyčkať prajnejšie časy, lepšie sa pripraviť a až potom previesť úlohu.

Rozhodnutie vodcovo schválili aj ostatní dvaja.

*

Slnko prvými rannými lúčami pozlátilo kraj, keď sa bojovníci Štefanovi po celonočnom hľadaní zlosynov vrátili do tábora. Mrzelo ich a hanbili sa, že ich nechytili. Zajali síce štyri pekné kone a ich strážcu v boji zabili, ale to veľa neznamenalo, keď nemohli priviesť vinníkov, a to živých, ako bol rozkázal kráľ.

Panovník však bol s výsledkom spokojný.

Keď mu vodca bojovníkov oznámil, že zlosynov nepriviedli, pohodil rukou a spokojne povedal:

— Dobre je i tak. Pánu Bohu patrí súd a pomsta. Nešľachetníkov trest Boží i tak neminie!

V tom sluhovia hlásili, že sa blíži hlúčok jazdcov.

— To budú zaiste bojovníci z Nitrianskeho hradu, — ohlásil sa nádvorník. — Ešte za noci som totižto bol vyslal dvoch močenských osadníkov do Nitry, aby oznámili prepoštovi Bystrislavovi náš príchod.

A skutočne tak to bolo.

Sotvaže dohovoril, hlúčok jazdcov došiel. Vodca ich, Bogoboj, soskočil s koňa, zastal pred panovníkom a hlboko sa pokloniac, povedal:

— Jasný kráľu! Pána môjho, Bystrislava veľmi žalostne sa dotkla zvesť nešľachetného skutku, ktorý sa v noci prihodil. Dáva však vďaky Pánu Bohu, že úmysel zlosynov sa nepodaril. Pre lepšiu bezpečnosť vyslal nás, aby sme Ťa do Nitry odprevadili. Pozdravuje Ťa. Milerád by bol osobne prišiel privítať Ťa, ale v dnešný sviatok pre služby Božie to učiniť nemohol.

— Tak je, synu, — odpovedal panovník, — služba Božia pred všetkým ostatným. Sám horím túžbou čím skôr zúčastniť sa tej služby v nitrianskom chráme.

Sprievod sa sriadil. Na jeho čele hrdo sa vypínala driečna postava Bogoboja. Cesta viedla priestranným agátovým lesom, z ktorého keď vystúpili, zazreli obrysy Nitrianskeho hradu v celej ich kráse a v žiare slnečného svetla.

Kráľ bodnul svojho koňa k chytrejšiemu behu. Zaiste túžil čím skôr z blízka vidieť Nitru, stredisko kresťanskej kultúry, honosiace sa vyše dvestoročnou minulosťou. Dľa jej vzoru chcel uviesť tú istú kultúru medzi svojich súkmenovcov, ba v celej svojej krajine.

Keď kráľ na svojom koni chytrejšie vykročil, nasledovali ho aj ostatní zo sprievodu. Cesta sa míňala v tichom mlčaní. Len dupot konských kopýt prerušoval sviatočné ticho.

Tak došli až do mesta Nitry, rozprestierajúceho sa pod samými hradbami. Bolo to vlastne len niekoľko chalúpok remeselníkov, obchodníkov a hradných sluhov, ktorí už nemali miesta v samom hrade. Všetko obyvateľstvo vyšlo na preddomia a nemou poklonou vítalo do ich mesta vchádzajúceho panovníka.

Bogoboj miernym svahom zamieril do hradu. Sprievod za ním. Za hradnou bránou shromaždený početný ľud sa rozstúpil, aby urobil cestu vchádzajúcim. Kráľ sostúpil s koňa, v čom ho nasledovali i ostatní jazdci. Kráľ potom popri Bogobojovi peši poberal sa do chrámu. Vnišli. Kráľ pohnute zastal. Ocítol sa v neveľkej síce, ale v starobylej a úctu budiacej svätyni. V malom presbyteriume pred oltárom na drevenej, rezbami ozdobenej stolici sedel prepošt Bystrislav, kým ostatní kanoníci, počtom ôsmi, sedeli v štalumoch, v múroch obdialníkovej lode chrámu vytesaných sedadlách. Na každej strane štyria.

Priestormi malého chrámu niesol sa síce prostý, ale velebný spev, žalm, spievaný striedave kanoníkmi:

Da uslyšu glas chváli: i povjem vsa čudesa tvoja.

Gospodi, vzljubich krasotu domu tvojego: i mjesto selenija slavi tvojeji.

Ne pogubi s nečistivimi, Bože, duse mojeje: i s muži krviji života mojego.

V ichže ruku bezakonija sut: desnica ich isplni se miť.

Jaz že nezlobuju mojeju chodich: izbavi me, i pomiluj me.

Noga moja sta na pravotje: v crkvach blagoslovlju te, Gospodi.

Slava Otcu i Sinu i Duchu Svetomu.

Jakože ba iskom, i ninja, i vsegda, i va vjeki vjekov. Amen.

Medzitým kráľ Štefan popošiel tíško až do presbyteriumu, sadol si na pripravenú mu stolicu po pravici prepoštovej, naklonil sa ku knihe prepoštovej, a na veľké prekvapenie kanonikov, prespevoval žalmy tak správne, akoby to bol oddávna a častejšie bol robil.

Po skončení žalmov prepošt vstal a zvučným hlasom intonoval:

— Gospod s vami.

— I s duchom tvojím, — odpovedal chór.

A zas prepošt:

— Pomolim se. Rabom svojim, molim Te, Gospodi, grjechi odpusti, da iže Teba djejenigi svojimi ugoditi ne možem, chovatajstvom Raditeľnice Sina Tvojego, Gospoda našego spasem se. Iže s Toboju živet i cjesarstvujet v jedinstvje Ducha Svetego Bog, va vse vjeki vjekov. Amen.

Po kňazských hodinkách nasledovala slávnostná omša svätá, ktorú slúžil za prisluhovania niekoľkých kňazov prepošt a ktorej s príkladnou pobožnosťou zúčastnil sa i kráľ Štefan.

Po službách Božích kráľ sa srdečne uvítal s prítomnými významnými mužmi na Nitrianskom hrade, väčšinou mu známymi, hlavne však so županom Vencelínom a Poznanom.

Po skromnom a krátkom obede kráľ s kanoníkmi zasadol k porade. Radil sa s nimi o cirkevnom sriadení a iných náboženských veciach. Potom panovník zúčastnil sa odpoludňajších cirkevných hodiniek a pobožností. Potom znovu išiel na poradu s veľmožmi Vencelínom, Poznanom a niekoľkými županmi a vladykmi radiť sa o krajinskom sriadení.

Takto to trvalo tri dni. Pobožnosti striedaly sa s poradami raz cirkevnými, raz zas politickými.

Na štvrtý deň po službách Božích, dľa vopred ustáleného poriadku, všetci kanonici a veľmoži shromaždili sa v chráme sv. Emerama.

Pred oltárom na prepoštovu stolicu zasadol kráľ Štefan. Po jeho pravici zaujal miesto Bystrislav, kým po ľavej strane stál tavernicus Rádla, držiac v ruke pekný almužnícky mešec na znamenie toho, že pri slávnostnom akte budú sa zakladať — donácie.

Mešec bol ozdobený staroslovanským, kráľovu štedrosť hlásajúcim nápisom. Neušlo to pozornosti Bystrislavovej. Jeho zrak utkvel na krásnej práci. Rádla vytušil, čo jeho pohľad znamená.

— Je to práca našich rehoľníc vesprémskych, — pošepol Bystrislavovi.

Naproti panovníkovi malebne sa soskupili kanoníci a svetskí veľmoži vo sviatočnom úbore.

Keď už všetci boli rozostavaní, kráľ vstal a nemo kývnul tavernicusovi. Ten vyňal zo zaňádria veľkou pečaťou opatrenú listinu a silným hlasom začal čítať:

„V mene najsvätejšej Trojici. Amen.

My Štefan, z Božej a Apoštolskej Stolice Milosti Kráľ Uhrov, skrze toto Naše Nariadenie vo všeobecnú známosť uvádzame, že keď za pomoci Dobroty Božej vo všetkých čiastkach Nášho Kráľovstva pravú a jedine spasiteľnú Ježiša Krista vieru vžemožným spôsobom uviesť a ustáliť sme sa usilovali, prišli sme do Hradu Nitrianskeho, kde na nevysloviteľnú srdca nášho radosť a nad očakávanie sa nám stalo, že sme našli Deväť Svätej Rímskej Cirkvi kňazov-presbyterov, ktorí seba za kapitulných kanonikov chrámu Blahoslaveného Emerama Mučeníka na menovanom hrade Nitrianskom vydávali, menovanému chrámu, ako aj sem až od hraníc Markomanov shromažďujúcemu sa ľudu služby preukazovali, Chválu Božiu na spôsob deviatich chórov anjelských neprestajne prespevovali, ku ktorým sa aj My pridružiac spolu s nimi sme cez viac dní žalmy prespevovali, aby sme si tak od Boha vyprosili odpustenie hriechov našich a silu a rozšírenie pravej viery. A keďže menovaní kňazi-presbyteri, kapitulní kanonici dosiaľ nemajú stálu základinu, ale zaopatrujú sa len dobrovoľnými dávkami ľudu, aby pre starosť o výživu od služieb Božích odťahovaní neboli, darúvame im osadu i s obyvateľmi, ktorá leží medzi hradom a Nitričkou, patriacu ku hradu, so všetkými jatkami, hostincami, trhami a ostatnými servitutmi, ako dávkami a patričnými právami, darúvame im tiež malú osadu Tormoš za tokom rieky Nitry zo strany dolnej žriedla Svätého Martina ležiacu s obyvateľmi, pozemkami, vinohradmi do užívania a vlastníctva, s horským právom a desiatkami, až po rovnú cestu, deliacu úbočie vrchu Zobor, po ktorej idúc, dôjde sa po druhú studienku, zvanú Jurková, potôčik z tohoto prameňa tvorí hranicu viníc, siahajúcu až po tretí prameň pri ceste drážovskej a medza odtiaľ tiahne až po tok rieky Nitry tam, kde je kopec a strom dub. Medza odtiaľto ide rovno východným smerom až po les väčšieho Tormoša, kde prejdúc močaristou pôdou tiahne sa medzi oboma Tormošmi až po cestu pogranickú, odtiaľ rovno až po rovnú cestu, deliacu úbočie vrchu Zobora. Tiež darovali sme im desiatky vína a zbožia mesta Nitry, osád Párovce a Molnoš, Kynek, Krškany a Jurková. A aby toto naše Darovanie tým väčšiu váhu malo, nariaďujeme, aby prítomní a budúci kňazi-presbyteri Chrámu Blahoslaveného Emerama Mučeníka, čiže kapitulní kanoníci, na hrade Nitrianskom vo všetkých ako synodálnych čiže cirkevných tak i kráľovskych shromaždeniach, po chráme a kapitule Ostrihomskej, skrze nás za Metropolitnú ustanovenú, hneď druhé miesto dostali a hlas mali.

Roku Pána 1006.“

Kráľ Štefan tavernicusom Rádlom podanú mu listinu odovzdal prepoštovi Bystrislavovi, ktorý ju prijal a nemým, hlbokým úklonkom sa poďakoval.

— Takto som odmenil verných mojich pomocníkov v boji proti odbojným pohanom zo stavu kňazského, — povedal Štefan.

— Sluší sa však, — pokračoval hneď na to, — podobným spôsobom odmeniť i vás, sídení veľmoži, ktorí nielen múdrou radou, ale i hrdinským ramenom, zbraňou a bojom dopomohli ste mi premôcť nepriateľov mojich. Sľubujem vám, že vaše majetky a nadobudnuté práva uznám a za nedotknuteľné vyhlasujem. Ba vyše dve storočia osvedčené vaše župné sriadenie nielenže ponechávam medzi vašimi súkmenovcami, ale uvediem i medzi súkmenovcami mojími. Aj zákonník, vaším apoštolom, otcom Metodom, tak múdro sostavený pre slávnu kedysi ríšu Rastislavovu, trošku pozmenený a terajším časom prispôsobený uvediem v platnosť v celom mojom kráľovstve! Toto všetko chcem zachovať a uskutočniť. Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Veľký jasot bol odmenou kráľovi za jeho veľkodušnosť.

Panovník pristúpil potom k prepoštovi Bystrislavovi, ďalej k županovi Vencelínovi a tak k ostatným županom, vladykom a kanoníkom striedavo dľa veku a hodnosti, aby im podal ruku akoby na spečatenie dohody.

Nato na výzvu prepoštovu všetci odobrali sa do rytierskej siene hradu, kde ich čakaly bohato pokryté stoly. Zasadli k hostine. Najprv si ulamovali po kuse z neobyčajne veľkých koláčov, aké sa pripravovaly len k mimoriadnym slávnostiam. Potom jedli mäso dľa chuti a ľúbosti baranie, bravčové, hovädzie alebo hydinu, varené alebo pečené, lebo z každého druhu hojne bolo na stole. Na koniec sluhovia prinášali v pariacich sa misiach polievku.

Jedlá zapili ohnivou medovinou, ktorú bol kapitule do daru priniesol vladyka Tuchýnov, Krsto, a zoborským vínom z viníc kapituly, na ktoré sa tiež vzťahovala donačná listina panovníkova.

Dobrá vôľa trvala až do podvečera, kedy kanoníci na čele s Bystrislavom odobrali sa do kostola na podvečerné služby Božie. Nasledoval ich aj kráľ Štefan s niektorými ešte pobožnejšími zo sprievodu kráľovho a so slovenskými hosťami: županmi a vladykmi. Ostatní sa rozišli po nádvorí hradu a po komnatách.

Na druhý deň včas ráno kráľ a jeho sprievod odobrali sa do kláštora na vrchu Zobor.

Opát Filip s otcami a bratmi vítal prichádzajúcich hneď pri prvej, vonkajšej bráne kláštora.

Kráľ, keďže čas jeho pobytu v Nitre chýlil sa už ku koncu, hneď sa začal zaujímať o zariadenie kláštora. Opát Filip a niektorí otcovia, poverení vedením jednotlivých ustanovizní kláštora, ochotne mu dávali potrebné vysvetlenia.

Najprv si prezrel príkladné vedenie poľného hospodárstva, chov dobytka a záhrady. Pozornosť jeho upútal potom umelý rybník, napájaný vodou hojného prameňa zpod skaly neďaleko kláštora vyvierajúceho. Odtok vody poniže rybníka mal zasa neveľký síce, ale vo dne v noci klepotajúci mlyn, aby početných obyvateľov kláštora zásobil potrebnou múkou.

Nasledovaly dielne kováčske, kolárske, krajčírske, obuvnícke, koželužnícke, atď.

Neušly jeho pozornosti ani práce maliarske, sochárske a opisovatelia kníh.

Všetko, čo videl, budilo jeho obdiv. Všade čistota, poriadok a cieľuprimerané rozdelenie práce.

Na druhý deň po službách Božích potvrdil vo vlastníctve majetkov i kláštor Zoborský donačnou listinou, podobnou tej, ktorú bol dal Nitrianskej kapitule.

Kráľ chcel vidieť nielen vonkajšie zariadenie kláštora, ale i ducha, panujúceho medzi mníchmi.

— Otče, — oslovil preto opáta, — podľa ktorej regule tu žijete: dľa regule sv. Benedikta, alebo dľa regule sv. Vazila?

— Jasný panovník, — odpovedal s úsmevom, hlboko sa pokloniac, otázaný, — tie dve regule tak sa podobajú jedna druhej ako vajce vajcu. Niet medzi nimi podstatného rozdielu. Okolitý ľud na rozdiel od svetských kňazov menuje nás čiernymi kňazmi dľa nášho čierneho habitu, ktorý nikdy neskladáme. Sú medzi nami, ktorí predtým žili v kláštoroch dľa regule sv. Benedikta, ale sú aj takí, hoci v neveľkom počte, ktorí prišli sem z kláštorov, kde rehoľníci žijú dľa regule sv. Vazila. Títo poslední slúžia Bohu obradom východným, kyrilsky. My, žijúci dľa predpisov sv. Benedikta, slúžime Boha síce dľa západného obradu, ale — ako nám to otcovia zanechali, — nie latinsky, ale, glagolsky. Ba dvaja otcovia, ktorí sa nemohli naučiť glagolsky, slúžia omšu sv. latinsky. Ale táto rozličnosť nijako nám neprekáža, aby sme boli svorní a jednotní v láske medzi sebou, v čistote viery a vo vernosti k Apoštolskému v Ríme!

— To je krásne, — zvolal nadšene kráľ, — rozličnosť je nielen príjemná, ale je i silou krajín a kláštorov, nech je len jednota, ako hovorí sv. Augustín, vo veciach potrebných. Takto chcem mať zariadený i kláštor na vrchu Pannónskom, — dodal po chvíli obrátený k Rádlovi. — Aby sa to však mohlo uskutočniť, aspoň jedon z tunajších zkúsených, nadaných a horlivých rehoľníkov odoberie sa teraz s nami, aby neskoršie s opátom Rádlom na vrchu Pannónskom v novom kláštore vypestovali ducha, aký panuje tu. Úfam, že opát Filip nám túto lásku neodoprie!

— Zaiste nie, — odpovedal opát Filip, — ba s najväčšou ochotou splním, čo žiadaš, jasný panovník! A hneď ti aj odporúčam, ako najpovolanejšieho k tejto úlohe, otca Andreja-Svorada!

— Teda ty pôjdeš s nami? — obrátil sa panovník k staručkému už mníchovi.

— Milerád by som tak urobil, — odpovedal oslovený. — Ba za veľkú a nezaslúženú česť si pokladám, že taká vznešená úloha by mi mala byť sverená. Ale duch síce ochotný, telo však slabé. Cítim, že dni života môjho sú spočítané. Onedlho ma Boh povolá. Preto odporúčam, aby úloha táto sverená bola môjmu učeníkovi Beňadikovi. On ju splní tak, akoby som ju ja sám splnil.

Tieto slová všetkých okolostojacich zarmútily, najväčšmi však otca Beňadika. Napriek tomu na opátovu otázku rozhodne odpovedal:

— Keď je to vôľa Božia, vyjavená mi cestou môjho predstaveného, s najväčšou ochotou ju splním, hoci ťažko sa mi bude lúčiť s majstrom mojím!

— Synu môj, — povedal tíško Andrej-Svorad, — takéto obete rád prijíma Boh.

Ťažko, veľmi ťažko sa lúčili nerozlúčiteľní druhovia, keď otec Beňadik odchádzal so sprievodom kráľovým a hneď na to aj otec Andrej-Svorad s dovolením opátovým na Skalku, aby tam pokračoval v sebazapieravom, prísnom a Bohu milom živote, ktorý tam pred rokmi bol začal v spoločnosti svojho milovaného žiaka.

Tak sa rozlúčili, akoby sa na tomto svete už viacej nemali stretnúť.

Ale v knihe Prezreteľnosti ináčej bolo napísané!