ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starý Kosenec stál pred domom. Dlaňou zatienil si zrak proti lúčom práve vyšlého slnka a prenikave hľadel na druhú stranu Váhu. Slabnúce jeho oči nerozoznávaly síce podrobnosti pochodujúceho vojska, ale jednako videl, akoby sa ohromný had plazil na ľavom brehu Váhu a závodil s bystrým tokom jeho, alebo akoby popri rieke tiekla iná rieka, rieka ľudských tiel.

— Už teda tiahnu proti naším. Ich je toľko a nás hŕstka. Nerovný to boj, — pomyslel si a zalomil rukami.

Zrazu zjavil sa pred ním Trud.

— Túžobne ťa už čakám, synu, — privítal ho.

— Ale čože to má znamenať? — pokračoval, vidiac syna v plnej výzbroji. — Azda sa len nesberáš do boja s kresťanmi proti naším? — a na starcovej tvári objavil sa pohrdlivý úsmev.

— Hej, otče, idem do boja s mocným naším pánom, Vencelínom. Tam je moje miesto a prišiel som sa od vás odobrať, — povedal Trud so sklopeným zrakom, trošku zmätene, ale odhodlane.

Pohrdlivý úsmev na starcovej tvárí zmenil sa v chmúrnosť, ba v zúrivú zlobu.

— Čo to táraš, nezdarný synu, — osopil sa starec na svojho syna, — či ťa už celkom pripravila o rozum tá falošná Božeta?!

— Dal som Božete sľub, a ten musím splniť, — odpovedal Trud.

Starec opovržlivým zrakom premeral syna od hlavy po päty:

— Nuž či tak? Tebe svodná dievčina je viacej, ako naši odvekí bohovia?! Či si už zabudol na našu prísahu, že pomstíme smrť nášho pána, Becha?! Kliatba jeho i moja a trest naších bohov by ťa stíhal, keby si túto prísahu porušil! Nikde nepôjdeš! — skríkol a surovo sotil syna do príbytku.

— Odlož zbraň! — rozkazoval starec prísnym hlasom. — Onedlho budeš si ju môcť vziať, avšak nie proti pohanom, ale proti kresťanom.

Trud sťa námesačník splnil otcov rozkaz. V príbytku zavládlo trápne ticho, prerývané len ťažkým dychom a zavše tupým kašľom starcovým.

Potom starec znovu sa ozval už spokojnejším hlasom:

— Hovor, čo si zkúsil v posledné dni?

Trud vedel, že márne by odporoval žiadosti otcovej. Celkom súc ovládaný starcovou vôľou, podrobne mu načrtal príchod Prokuja a jeho vojska, ako aj prípravy a odchod spojených vojsk s Trenčianskeho hradu. Aj to spomenul, že toto veľké a dobre vyzbrojené vojsko má sa pod Hlohovcom spojiť s vojskom Poznanovým a Konecovým, kým početná posádka Nitrianskeho hradu tam sa k ním pridá. Ba i Pohronci vraj pod vedením Ortha tiahnu pod Ostrihom.

— Veľké, nepremôžiteľné je to vojsko, otče, a postaviť sa proti nemu bolo by šialenstvom.

Kosenec sa zamyslel. Trud si myslel, že jeho predpojatosť a nenávisť proti kresťanstvu sa láme. Ale mýlil sa. Starý sa usmial, pohodil rukou a povedal:

— Hej, videl som to vojsko. Je veľké, ale naši odvekí bohovia sú väčší a mocnejší.

Zas nastalo trápne ticho.

Trud rozmýšľal, či má otcovi rozpovedať, čo videl v lese pri stínaní stromov. Chmúrna zamyslenosť otcova ho však k tomu nijako nepovzbudzovala. Napadlo mu aj, že sľúbil svätému mužovi mlčať o nadprirodzenom zjave do jeho smrti. Nerozpovedal teda, čo videl. Napnutosť a mlčanie medzi otcom a synom trvaly až do samého večera.

Keď slnko skláňalo sa k západu, ozval sa otec panovačne:

— Treba si ísť ľahnúť a odpočinúť, lebo zajtra pred východom slnka vyberieš sa pod Vršatec k Perunovmu žrecovi, k bývalému vladykovi Tuchýnov, Divišovi. Všetko mu rozpovieš a potom poradíte sa, čo robiť.

Trud akoby očarovaný, pozbavený vôle a smyslov, bez slova poslúchol.

Sotva sa brieždilo, otec ho už budil. Trud obliekol si tmavočervené nohavice, krašanicu, obul krpce, ktoré si pripevnil remienkami, hrubú plátenú košeľu, ktorú si prepásal širokým koženým, plieškami vyzdobeným pásom a na košeľu obliekol si keptár, krátky, kožušinou obrubený a zúbkovite vykrojenými koženými ozdobami posiaty kožuch bez rukávov. Cez plece prehodil si luk a vzal si aj takzvanú perúnovskú sekerku. Luk azda proti divej zveri, sekerku však viacej k vôli významu svojho posolstva. Veď išiel k Perunovmu žrecovi a sekerka práve tomuto božstvu bola zasvätená.

— Nech ťa chránia a zdravého navrátia naši bohovia, — žehnal syna starý Kosenec.

Sprevádzaný súc týmto želaním otcovým, Trud vydal sa na cestu.

Najprv išiel po brehu Váhu, ale čoskoro zabočil do lesov a ponáhľal sa neznámymi prťami, ba kde-tu, aby si cestu skrátil, prekliesnil sa cez hustý les. Kráčal smele, veď cestu dobre poznal, i keď v poslednom čase zriedka chodieval tade. Slnko práve bolo ožiarilo čarokrásny podvršatecký kraj, keď došiel na peknú poľanu, preťatú práve v polovici malým, bystrým potôčikom. Na pravom jeho brehu zbadal kŕdlik oviec s malým chlapcom, na ľavo zas, pod samým lesom páslo sa niekoľko kusov rožného dobytka pod dozorom starého, shrbeného pastiera.

— Som na mieste, — pomyslel si Trud, a rezkejšie vykročil hore vodou popri potôčiku.

Malé údolie sa čím ďalej tým väčšmi úžilo, až mu cestu zatarasilo vysoké krovie, akoby schválne tam vysadené.

Prederúc sa cez husté kríčky, našiel sa v malej kotlinke. Tu zastal a zahľadel sa na dve dobre mu známe drevené budovy, akoby váhal, či má vstúpiť. Väčšia, zhotovená z hrubých trámov, bola hospodárskym staviskom, druhá, menšia, úhľadnejšia, slúžila žrecovi Divišovi a jeho rodine za príbytok.

Chcel práve zamieriť k žrecovmu príbytku, keď mu do cesty skočilo s jedovatým štekotom veľké, chlpaté psisko.

— Dunčo! — zavolal Trud. Pes hneď prestal štekať a priateľsky začal obskakovať.

Na štekot psa vyšla z príbytku mladá dievčina, zdravej, červenej tvári, s rozpustenými bujnými vlasmi, odetá do hrubej plátenej košeli s rukávcami do vodorovne riasovanej suknice a na nohách mala krpce. Bola to Kaška, dcéra žreca Diviša. Uvidiac Truda, veselo pobehla k nemu, a vrhnúc sa mu okolo šije, náružive ho začala celovať. Trud ju nešetrne odtisol od seba, na čo dievča zahanbené s výčitkou pozrelo naň a zvolalo:

— Ešte vždy sa protivíš naším bohom, ešte vždy opovrhuješ mojou vernou láskou?

Trud neodpovedal, len zamračene hľadel pred seba.

— A to všetko pre tú škarednicu, pyšnú Božetu z hradu! — pokračovala Kaška.

— Kaška, neznevažuj tú peknoduchú devu, — povedal Trud mrzuto. — Nechaj si svoje reči pre seba. Ja som prišiel vo vážnej veci. Kde je tvoj otec?

— Odišiel kdesi do lesa, príde však čoskoro. Zatiaľ poď, občerstvi sa.

Kaška zaviedla Truda do priestrannej chyžky. Na prostriedku stál stôl, obložený jedlami, a popri stole z oboch strán stály dve dlhé lavice. Trud sadol si, a keď mu chlapec, zvaný „gost“, predložil koláč a kus varenej baraniny, s chuťou sa dal do jedla. Po dlhej chôdzi vyhladol.

Kaška vybehla, ale čoskoro sa vrátila, odetá do sviatočného: mala súkený kabátec s bohato vyšívanými rukávmi, a biely plásť, zvaný „gugla“. Hlavu mala zahalenú závojom. Takto sa vystrojila, aby sa Trudovi zapáčila. Márne však, lebo Trud dal sa do jedenia a ani len neodpovedal na jej láskavé slová.

Práve dojedal, keď do svetlice vkročil vážny starec, s dlhou, temer po pás siahajúcou šedivou bradou. Mal dlhú, skoro po zem siahajúcu suknicu, v drieku prepásanú remeňom.

— Vítaj, synu verného priateľa, starého Koseneca, — zvolal Diviš. — Čo nového u vás na pyšnom Tritýne?

Takto pomenoval Trenčiansky hrad, dľa jeho starodávneho mena, lebo zatracoval každú novotu.

— Veru vážne veci sa dejú, ctihodný vladyka. Otec ma poslal, aby som ti oznámil dôležité zvesti, — odpovedal Trud, pozrúc na Kašku a chlapca „gosta.“

Starec porozumel jeho pohľadu. Vycítil, že v prítomnosti týchto nechce vyprávať. Preto chytiac Truda za ruku, zaviedol ho do inej, menšej chyžky, kde v jednom kúte stál malý krb, na ktorom horel ohník. Pred krbom stála nešikovne vykresaná socha bôžika. Na kozúbku pri krbe sedel chlapec, zvaný „badniak,“ ktorý občas prikladal polienka, aby ohník nevyhasol. Na stenách visely viazaničky dreviek, na ktorých boly rozličné zárezy a vrúbky.

Keď starý žrec poslal chlapca „badniaka“ preč, obaja si sadli na kozúbok.

— Nuž, povedzže mi, synu, povedz, čo mi odkazuje starý môj priateľ, tvoj otec, Kosenec, — povedal Diviš.

Trud začal vyprávať. Rozpovedal podrobne, ako prišlo posolstvo z Nitry na Trenčiansky hrad, aby získalo Vencelína a iných mocných županov, aby sa spojili s ostrihomským kráľom proti odbojnému pohanskému Kupovi, vojvodcovi v Šumadii. Oznámil ďalej, že župani žiadosti vyhoveli, že na Trenčianskom brade shromaždilo sa veľké vojsko, že na Skalke bola veľká slávnosť, kde shromaždení prosili kresťanského Boha, aby im pomáhal v boji proti pohanom, a že k Vencelínovmu a Prokujovmu vojsku mali sa pripojiť i župan Konec, Poznan a vojsko Nitrianskeho hradu. I pohronské kmeny vraj pod vedením župana Ortha boly už na ceste do Ostrihoma, aby sa zúčastnily výpravy.

— Proti toľkému vojsku ťažko bude niečo podniknúť. Tak sa zdá, a hovoril to i môj otec, že to bude naša záhuba a vykorenenie, — oznamoval Trud.

Starý Diviš s veľkou pozornosťou poslúchal Trudove slová. Tvár sa mu čo raz tým väčšmi mračila. Dlho sedel zamyslený bez slova, i keď Trud dohovoril.

Zrazu sa však strhol, akoby zo sna, zastal pred sochou bôžika, a hlboko si vzdychal:

— Mocný Svätovit, zjav nám budúcnosť. Povedz, čo nám ona prinesie?

Potom chytil Truda za rameno a vyšiel s ním von. Prešli tou istou úžinkou, prederúc sa cez krovie, ktorým bol Trud prišiel. Príduc na lúku, Diviš odlomil vetvičku vŕby a premerajúc ju očami, v pravej polovičke ju prelomil. Obe polovičky potom naraz položil na hladinu potôčka a pustil dolu vodou. Drievka chvíľku spokojne plávaly vedľa seba, sprevádzané súc zrakom žreca a Truda, ktorý starcovmu počínaniu nerozumel. Drievka sa pri výmole, kde potôčik tvoril malý vír, zrazu spojily a vzpriečily. Ich zápas trval krátko: hrubšia polovička vetvičky zachytila sa do koreňov vŕby, kým tenšia uvoľnene plávala dolu vodou ďalej, až zmizla zpred očú na brehu stojácich mužov.

Divišova tvár sa zamračila. Neprehovoriac slova, kývnul Trudovi, aby ho nasledoval do chyžky, z ktorej boli vyšli.

Tu vzal so steny viazaničku drievok so zárezmi, vyňal z nej dve drievka, a pošúľajúc ich medzi dlaňami, pustil ich na zem. Tak urobil ešte dvarazy. Potom si kľakol a skúmal hore obrátené zárezy. Tvár sa mu trošku vyjasnila.

— Nie sme ešte celkom ztratení, — povedal zamyslene a tíško, akoby pre seba. — Dve polovičky vŕbovej vetvičky, pustené dolu vodou, — pokračoval obrátiac sa k Trudovi, — znamenaly naše starootcovské obyčaje a nové učenie kresťanské. Tenšia polovička znamená kresťanstvo, hrubšia pohanstvo. Hrubšia polovička ostala zachytená medzi koreňmi, tenšia však odplávala. To by znamenalo, že kresťanstvo premôže naše starootcovské zvyky. Nemusí sa však tak stať, jestliže prinesieme slávnostnú obetu Perunovi tak, ako sme to kedysi robievali. Dokazujú to ležaté krížiky na drievkach. Pozri sa len: na každom drievku sú hore obrátené aspoň dva-tri také ležaté krížiky. Spolu je ich dvanásť. To by znamenalo, že Perun, odznakom ktorého, ako vieš, sú tieto ležaté krížiky, lebo i jeho blesky sa križujú, si žiada, aby tá obeta bola prinesená o dvanásť dní. Dobrým a veľmi prajným znakom zdá sa mi byť aj to, že o dvanásť dní budeme mať práve splň mesiaca.

— Dobre, otče, ale kdeže budeme môcť obetu priniesť tak slávnostne, ako to robievali kedysi naši otcovia? — poznamenal Trud.

— Nuž kdeže inde, ako pod Perunovým dubom, na vrchu Oltárno pri Skalke. Budeme to môcť urobiť tým ľahšie, že vojsko Trenčianskeho hradu odišlo a tak nebude nám mať kto prekážať.

— Tak je, — odpovedal Trud, — ale na Skalke usadá sa kresťanský mních, ktorý nás iste zbadá.

— Toho sa nám netreba obávať, ten sa neodváži proti nám samotný. Musíme však byť opatrní, aby sa vopred nedozvedel o našich úmysloch a aby neprivolal pomoc.

— Uisťujem ťa, že nič sa nedozvie, — povedal Trud.

— V tú noc v tajnosti povolajte našich ľudí z vášho okolia, najmä z Tematýnskeho hradu. Ja mojich poslov rozošlem do Bielych a Malých Karpatov, aby odtiaľ priviedli naších.

— Stane sa, ako si žiadaš, — uisťoval Trud.

— Dúfajme, že sa všetko dobre vydarí, — pokračoval žrec. — Verím, že naši odvekí bohovia odvrátia od nás pohromu. A teraz, iď, synu, poteš zarmútené srdce tvojho otca a všetko na čas pripravte.

Trud odišiel. Dušu mal akoby rozdvojenú. Nevedel, či sa má zo všetkého toho tešiť, alebo rmútiť. Ale už nebolo preň návratu. Prúd ho už strhol a unášal.

Starý Kosenec veľmi sa potešil zprávam. Klesajúci už jeho duch ožil.

Hneď poslal posla na Tematýn a druhých dvoch do okolia, aby pozvali spoľahlivých prívržencov starootcovských zvykov. Potom netrpezlive očakával splň mesiaca.

Nadišla očakávaná noc. Mesiac v celej svojej nádhere kráčal po čistej ako oko oblohe nebeskej. Pod storočným dubom, na vrchu Oltárno, začali sa schádzať po dvoch-troch. Prvý prišiel Kosenec s Trudom. S nimi prišli aj piati ich najbližší. Priniesli tučného capa, dva kotle, chlieb a iné potraviny, i temlov medoviny. Nasnášali suchého ráždia, rozkresali dva ohne, nad ktoré zavesili kotle s vodou. Sotvaže boli s prácou hotoví, prišiel i Diviš s dcérou Kaškou, so starým verným sluhom Jaromírom a troma pastiermi. Žrec, vidiac ohne a tučného capa, na znak spokojnosti kývnul hlavou, potom však vážne a zamyslene začal sa prechádzať. Nevedieť, či ho trápila zlá predtucha alebo či sa pripravoval na úkon, ktorý za veľmi dôležitý považoval. Z dúm vyrušil ho približujúci sa väčší hlúčok ľudí. Boli to Tematýnci, na čele s vladykom. Prišlo s ním sedem bojovníkov. Niektorí i so ženami a dcérami. Hneď za týmito prišiel ešte väčší hlúčok: vladyka myjavský a jeho prívrženci z Bielych Karpatov. Žrec Diviš čo najúctivejšie privítal oboch vladykov, dávajúc im na javo, že vo svojom podujatí na nich si najväčšmi zakladal.

Keď si všetci, počtom asi päťdesiati, posadali okolo ohňov, predstúpil žrec Diviš a prehovoril:

— Bratia, naše kmene boly kedysi mocné a slávne. Maly slobodu a hrdinsky odrážaly všetky útoky nepriatelia. Verne slúžily starootcovským bohom, ktorí ich preto aj odmeňovali. Ale prišli cudzí ľudia, akýsi dvaja bratia z ďalekých východných krajín, a národ odviedli od starootcovských bohov a mravov. Uvalili na nás hnev a pomstu naších odvekých bohov. Len málo nás ostalo, ktorí sme odolali novotám, ale dosť k tomu, aby sme tu priniesli naším bohom obetu na usmierenie ich hnevu.

Žrec položil ruku na hlavu sputnaného capa, oči povzniesol k nebesiam a povedal:

— Mocný Perun, Volos, Tur, i vy bohyne Vesna a Morena, prijmite milostive obetu túto.

Na to rozputnané už obetné zviera chytil za rohy a priviedol k ohňu. Potom vytiahol dlhý nôž a so slovami:

— Pamätajte, že chvályhodnú obetu túto, ako obyčaj po otcoch zdedenú, konáme na usmierenie hnevu našich bohov, — zarezal zviera.

Vystreknutou krvou jeho žrec pokropil shromaždených.

Hneď na to pristúpily dve staršie ženy, stiahly kožu s capa, rozštvrtily ho, umyly a mäso pokládly do pripravených kotlov.

Keď sa uvarilo, vybraly ho, rozkrájaly a každému predkladaly s chlebom, soľou a koláčmi, čo boly so sebou priniesly. Všetci jedli a pili. Džbánok s medovinou išiel z ruky do ruky.

Keď sa mysli od požitého nápoja rozjarily, Kaška vyzývave si stala pred Truda a zanôtila:

Chcela ho pochytiť do tancu, ale Trud odvrátil sa od nej.

Všetci s nevoľou hľadeli na počínanie Trudovo. Starý Kosenec zamračil sa a práve chcel vážne pokarhať i napomenúť svojho syna, v tom však Kaška nôtila už ďalej:

A samopašne sa zvrtnúc, pojala iného mládenca do tanca.

Trud, chcejúc zahladiť nemilý dojem, ktorý vyvolalo jeho počínanie, tiež zanôtil a pohodil rukou:

A príklad mladých čoskoro zachvátil všetkých. Spev, tanec a samopaš nasledovala po obeti.

Len Trud sa stránil všeobecnej veselosti; chodil zamyslený. V mysli porovnával pohanskú obetu s bohoslužbou, ktorú videl pred niekoľkými dňami na Skalke. Koľký to rozdiel! Jeho zrak mimovoľne obrátil sa k pustovni. Muž Boží, Andrej-Svorad, pozoroval, čo sa deje na vrchu Oltárno. Dobre vediac, čo znamená ten hluk, vrhol sa pred krížom na kolená a vrúcne sa modlil:

— Ó, Bože! Tam nemiernym jedením, pitím a rozpustilosťou uctievajú svojich falošných bôžikov, ja však tu v prísnom sebazaprení volám k Tebe, zahľaď starú neprávosť a priveď k víťazstvu svoju vznešenú pravdu!

Veselica na vrchu Oltárno trvala do rána. Slnko už vychádzalo, keď sa účastníci začali rozchádzať, majúc už ustálený plán: Všetci bojasúci mužovia, prívrženci starootcovských obyčajov, na ľavej strane Váhu mali sa sísť na Tematýne. Odtiaľ v noci, aby ich nespozorovali, mali sa preplaviť cez rieku a ísť k myjavskému vladykovi, u ktorého sa zasa medzitým mali shromaždiť bojovníci z pravej strany Váhu. Odtiaľ spoločne cez lesy Malých Karpatov mali sa spustiť k Dunaju, ale hodne povyše hradu Devínskeho. Preplaviac sa cez Dunaj, Zadunajskom sa mali ponáhľať do Šumadii na pomoc odbojnému Kupovi.

Na čom sa rozhodli, to aj uskutočnili.

O niekoľko dní spomenutou cestou tiahlo niekoľko sto hláv počítajúce nesriadené vojsko k Dunaju. Starci, ako Kosenec a Diviš, ostali doma, ale čo bolo bojasúce, to všetko tiahlo na čele s tematýnskym a myjavským vladykom. Trud, ktorý bol medzi nimi, zas porovnával:

— Tam tisíce bojovníkov, tu sotva niekoľko sto. Tam dobrá výzbroj a ukáznenosť, tu neporiadok a surovosť! Už teraz je isté, na ktorej strane bude víťazstvo. Ja nešťastný, prečo som sa len dal svábiť?!