ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Doba, ktorú v prítomnej knižočke opisujeme jednoduchým, ľudovým spôsobom, je doba historicky hodne nejasná. Súvekých historických písaných pamiatok je málo a i v pravdivosti tých niekoľkých, ktoré sa zachovaly, historikovia pochybujú.

Preto dobu túto historicky verne opísať nemožno. Musíme sa uspokojiť len pravdepodobnosťou a možnosťou. A tejto smernice sme sa verne pridŕžali.

Historikovia už dávno dokázali, že je bájkou predpoklad, akoby Maďari našich slovenských predkov mečom boli podmanili. Naši slovenskí predkovia sa k štátnemu útvaru Uhorska dobrovoľne pripojili. Čo ich mohlo k tomu pohnúť a za jakých okolnosti sa to stalo?

Nech za nás hovorí jedon z najlepších znalcov tejto doby, naslovovzatý moravský historik, benediktín dr. B. Dudík. Tento vo svojom znamenitom diele: „Mährens allgemeine Geschichte“, píše: „Nemeckí cisári od Otta I. Cirkev mali za nástroj, aby si súsedné pohanské národy pod rúškom kresťanstva podmanili, keď im zakladali biskupstvá, ktoré boly podriadené nemeckým arcibiskupským stolcom.“ (Sv. II., str. 92.)

Prvý pokus urobiť koniec tejto nemeckej rozpínavosti podujal sa slovenský panovník Rastislav. Pomocou slovenských apoštolov, sv. Cyrila a Metoda, uviedol v pokresťančenej ríši svojej slovanský bohoslužobný obrad a neskoršie jeho ríša dostala aj metropolitu, neodvislého od Nemcov. V tomto zariadení videli naši slovenskí, alebo, ako sa vtedy a až do sedemnásteho storočia po nimi obývanom území menovali, pannónskí predkovia najbezpečnejšiu záruku svojej národnej neodvislosti. Dielo Rastislava, sv. Cyrila a Metoda, nešikovná politika Svätoplukova zahatila v jeho vývine. Veľkomoravská ríša zanikla. No, naši pannónsko-slovenskí predkovia so svojimi nábožensko-kultúrnymi ustanovizňami ostali tu, žili pod správou svojich vynikajúcich mužov: županov a vladykov, čakajúc na súcu príležitosť, aby sa mohli pridať k štátnemu útvaru, v ktorom by svoju túžbu, nezávislosť od Nemcov, najlepšie videli zabezpečenú.

V tom čase, ktorý v tejto knižočke opisujeme, ako hovorí dr. B. Dudík, v blízkosti sídiel naších predkov, zrodily sa dva štáty, ktoré, ostanúc v spojení s duchovnou ríšou Ríma, svoju cirkevnú a politickú nezávislosť jednako si zachovaly. Tými štátmi boly: Poľsko a Uhorsko. „Okolo roku 1000 dostali Poliaci v Gnezde a Uhri v Ostrihome samostatné metropolitské stolce.“ (Dudík, 1. c., str. 93.)

„V silnej duši Boleslava (Chrabrého) pustila korene v tom čase myšlienka: proti nemeckej ríši postaviť slovanskú, apoštolskou stolicou uznanú veľríšu, cirkevným a politickým hlavným mestom ktorej mala byť Praha.“ (Dudík, 1. c., str. 105.)

Bol to „už druhý pokus, s ktorým sa v našich dejinách stretáme; obom boli naklonení pápeži: prvému v IX. storočí Ján VIII., druhému v XI. storočí Sylvester II. Prvý pokus napriek všetkým priaznivým okolnostiam zmaril sa vlastnou nemúdrosťou, druhý pokus zmarený bol za silne zmenených okolností úsilím nemeckých panovníkov.“ (Dudík, l. c., str. 110.)

V rukách nemeckých panovníkov prostriedkom k dosiahnutiu toho cieľa bol český panovník, Boleslav III.

Právom sa ponosuje Dudík: „A teraz môžeme uvážiť to nešťastie, ktoré nás stihlo, keď v týchto národnému vývinu natoľko priaznivých časoch na našom tróne sedel muž, ktorý toho mena nebol hodný. Na tróne sedel pôvodca hrozných zločinov, Boleslav III.“ (Dudík, l. c., str. 99.)

Popri osobných necnostiach celkom sa vrhol do náručia nemeckých panovníkov. „Pražskí biskupi boli dosiaľ, s výnimkou Vojtecha, samí Nemci.“ „Česi úfali svoju spásu dosiahnuť len v spojení s nemeckou ríšou.“ „Palacký sám drží za potrebné túto politiku ospravedliviť.“ Ale: „zo slovanského stanoviska bola vtedajšia politika Čiech nesporne pomýlená; pomýlená z ohľadu samej krajiny, lebo prekazila možnosť utvoriť z Čiech jadro mocnej slovanskej ríše a pomýlená i z ohľadu slovanského, lebo prekážala Boleslavovi Chrabrému, aby sblížil západných a východných Slovanov.“ (Dudík, l. c., 116, 117.)

Za takýchto okolností pre naších pannónsko-slovenských predkov, ktorí túžili zachovať si cyrilo-metodské dedictvo Rastislavovo, Boleslav III. vôbec nemohol prísť v úvahu. Ostávala im možnosť: Poľsko, alebo Uhorsko. A ako ďaľší dejinný vývin svedčí, rozhodli sa za Uhorsko. Prečo? Kto by vedel teraz s určitosťou na to odpovedať? Možno rozhodovala v tom polohová blízkosť, možno priazeň pápeža Sylvestra II., preukázaná Uhorsku. Rozhodujúcim a hlavným dôvodom toho bolo zaiste to, že v Uhorsku najlepšie videli zabezpečené svoje božské a prirodzené práva národné, svoju národnú kultúru. Pre toto sa rozhodli naši predkovia pripojiť sa k Uhorsku a zaiste vecou svrchovanej historickej spravedlivosti je, že keď náš národ tieto svoje práva videl v Uhorsku ohrožené, vylúčil sa z tohoto štátneho útvaru a pripojil sa k štátnemu útvaru, v ktorom svoje národné práva vidí zabezpečené.

Naši predkovia však v tých dávnych dobách, zdá sa, že správne usudzovali. Kultúra sv. Štefana, prvého kráľa uhorského, budovaná je na kultúre cyrilo-metodskej. Nábožensko-cirkevné názvy maďarské sú zväčša slovanského pôvodu. Z doby svätoštefanskej zachovalá písomná pamiatka, nápis na almužníckom mešci je staroslovanský. Kláštory Uhorska v XI. storočí zväčša sú alebo benediktínske, glagolského obradu, alebo kyrilského obradu, čiže vaziliánske. V mnohých kláštoroch boli mnísi rozličných obradov, z čoho povstávaly trenice. Mnohé dosiaľ zachovalé pápežské listy proti tomu zlu broja. Prvý kláštor čisto latinského obradu spomína sa v listinách až za panovania kráľa sv. Ladislava.

Najstaršie kanonické vizitácie biskupského chrámu nitrianskeho hovoria, že v tom chráme „kňazské hodinky a omše sv. spievané boly staroslovansky“ ešte i v XI. storočí! Ba najnovšie nájdená kniha: „Cantus Catholici, Pýsne katholícke latinské y slovenské: nowé y starodáwné,“ vydaná r. 1655, hovorí: „Preto vieryhodným je, že aj slovenský národ užíval kedysi túto výhodu (totižto výhodu glagolského obradu), ako to vidieť zo zvyku ešte i v naších časoch, po niektorých kostoloch, kde časť kánona svätej omše rečou ľudu sa číta pri oltári. Na chóre však Kyrie, Gloria, Credo temer vo všetkých kostoloch slovenských takto sa odrieka.“

Kto by tu pochyboval, že stopy cyrilo-metodskej kultúry v Uhorsku siahajú až po nový vek?

A korene tejto kultúry, siahajúcej po dobu svätoštefanskú, majú svoje počiatky v Nitre a v Zadunajsku, čiže v Pannónii, vtedy Slovákmi obývanej, lebo veď až po XVII. storočie gens pannona bol národ slovenský.

Dotačnú listinu nitrianskej kapituly, privlastňovanú sv. Štefanovi, v pravosti ktorej však historikovia pochybujú, uverejňujeme, až na dve-tri nečitateľné a nesrozumiteľné miesta, v doslovnom preklade dľa odpisu, nachádzajúceho sa v kapitulskom archíve. I keď nie je pravá tá listina, jednako zaiste je z tej doby, keď tie veci boly živšie v pamäti ľudí.

Sblíženie naších slovenských predkov so sv. Štefanom veľmi dobre sa mohlo uskutočniť z príležitosti pohanského povstania Kupovho. Naznačuje to i starobylá slovenská ľudová pieseň: „Stála bitka stála, za Štefana kráľa.“ I keby tá pieseň bola neskoršieho pôvodu, jednako dokazuje, že pamiatka tej bitky v ľude našom žila a, že tej bitky zúčastnili sa i Slováci!

Nie teda div, že ten boj naši výborní mužovia ponímali tak, že v ňom Slováci mali kladnú a veľkú účasť.

V. Sasinek píše: „Bolo by to bývalo pomocné vojsko česko-moravsko-slovenské, ktoré pod vodcami slovanského mena, Poznan a Vencelín, tiahlo k pokoreniu povstalcov v Pannónii.“ (Záhadné dejepisné otázky. Slovenský Letopis. Roč. III., str. 271.)

Andrej Truchlý zas: „Hlavní vodcovia Štefanovho vojska boli Vencelín, Poznan, Konec (Concius) a Ortha. I strhla sa veľká krvavá vojna. (Dejepisec Bonfin nazýva túto vojnu: ,longam cruentissimam pugnam‘ — dlhotrvajúcou najkrvavšou vojnou.) Župan Šimegsky bojoval ako lev so svojími pohanmi; ale Boh pomáhal vernému sluhovi svojmu, vojvodcovi Štefanovi a jeho kresťanskému vojsku. Za bitky pri Vespréme modlil sa zbožný vojvodca vrúcne k Bohu o pomoc a urobil sľub, že desiatok z kraja Šimegského udelí kláštoru sv. Martina na vrchu Pannónskom, blízko Rábu, ak pohania budú premôžení. A pohania boli porazení a vodca Štefanov, Vencelín, zabil župana Šimegekého, Kupu, v osobnom boji.“ (Životy svätých a svätíc Božích, str. 782.)

Teda Vencelín, Poznan, Konec a Ortha sú osoby historické. Tak isto historickou osobou zdá sa nám byť Prokuj, do panstva ktorého patril i Liptov. (Srov. Prof. Pavol Florek, Sborník Muz. slov. spol. 1926, 81.)

Historickou osobou zdá sa byť i Bystrislav. Niektoré historické, tejto dobe blízke pramene ho spomínajú. Niektoré ako biskupa, iné ako prepošta. Schematizmy biskupstva nitrianskeho, i tie najstaršie, zaznamenávajú ho ako biskupa pod menom S. Bestertus alias Bistritus, a hovoria, že bol menovaný za biskupa sv. Štefanom, a že v pohanskom povstaní Vathu bol zavraždený. Dodávajú však, že historicky celkom isté to nie je, lebo niektorí historikovia v tom pochybujú. Ale či tí niektorí maďarskí historikovia nerobia to práve pre jeho vypuklé slovenské meno? Keď uvážime, že niektoré historické pramene Nitriansku kapitulu, spolu s Bratislavskou, v najstaršej dobe uvádzajú ako kolegiátnu, že sv. Štefanovi privlastňovaná donačná listina uvádza, že nitrianskych kanoníkov bolo deväť a že neskoršie ich počet klesol na osem a že spolu zaniklo i prepoštstvo Nitrianskej kapituly, ktoré až r. 1779. bolo obnovené, zdá sa nám, že pôvodné nitrianske prepoštstvo povýšené bolo časom na biskupstvo a že my právom uvádzame na začiatku panovania sv. Štefana Bystrislava, alebo ako iní hovoria, Bystríka, ako prepošta.

Napokon poznamenávame, že v našej povesti o svätých Andrejovi-Svoradovi a Beňadikovi v podstate len to hovoríme, čo obsahuje Maurusova legenda.

Privádzame ich síce do spojitosti s einsiedelnskými pustovníkmi, so svätým Meinradom a jeho učeníkom, svätým Bennom, robíme to však na tom základe, že historicky isté je, že v dobe, ktorú opisujeme, na Slovensku slovo Božie hlásal aj Wolfgang, mních kláštora einsiedelnského, ktorý v kázňach zaiste spomínal život spomenutých pustovníkov. Nuž či shoda mien nepobáda predpokladať, že naši pustovníci za vzor si vzali tamtých, ktorí pred vyše sto rokmi skôr žili a že k ním prispôsobili i svoje mená?

V povesti ďalej jasne uvádzame, že sv. Beňadik zomrel za kresťanskú vieru! Isté je, že Cirkev sv. Beňadikovi dáva prívlastok: mučeník. Isté je tiež, že Cirkev to robí len pri opravdivých mučeníkoch. Treba prečítať na príklad len spisy kanonizačného procesu, povedzme troch mučeníkov košických alebo bl. Jána Sarkandra, a uvidíme, ako úzkostlive skúmali, či menovaní zomreli za vieru, a až keď to bolo zistené nad všetku pochybnosť, boli vyhlásení za mučeníkov. Nemohlo to byť ináčej ani u sv. Beňadika.

Heslo: Modli sa a pracuj, ak ho aj naši sv. pustovníci nevyriekli, zaiste ho hlásali celým svojím životom.

A národ náš držiac sa tohoto hesla, pretrval stáročia. Keď sa naši čitatelia presvedčia, že vernosť k tomuto heslu zachráni nás i v budúcnosti, nepísali sme nadarmo!