ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom istom čase, keď malé, nesriadené vojsko myjavského vladyku prišlo povyše Devína k Dunaju a radilo sa, ako sa preplaviť cezeň, i z Ostrihomu vyšlo veľké, dobre sriadené vojsko. V prvých radoch išli na malých, rýchlonohých koňoch jazdci súkmenovcov mladého panovníka Štefana; za nimi v uzavretých radoch ťažká jazda nemecká. Ani jedných ani druhých nebolo veľa. Nemci budili pozornosť svojou dokonalou výzbrojou. Na hlavách leskly sa im prilbice, vybíjané zlatými šupinami, zpod prilbíc na ramená splývala mäkká koža, ktorá prikrývala i čelá. Prsia mali chránené drótenými panciermi. Tieto boly po bokoch stiahnuté remeňmi. Drótenými rukavicami obrnené mali i pravice, v ktorých držali dlhé meče, preložené na chrbte koní.

Za nemeckou jazdou nasledovala jazda Vencelínova a jeho spoločníkov, ktoré nie síce dokonalosťou výzbroje, ale počtom hodne prevyšovala nemeckú jazdu. Z tejto príčiny, ako i preto, že peší bojovníci tiež veľmi početní, pozostávali zo samých Slovákov, vedenie celého vojska sverené bolo Vencelínovi, hoci tam bol aj nedávno za rytiera pasovaný mladý panovník Štefan. Tento najviacej bol v spoločnosti nitrianskeho prepošta Bystrislava a mnícha Rádla. Zúčastňoval sa rozličných pobožností, kým vo vedení vojska celkom sa spoľahnul na zkúseného vojvodcu Vencelína.

Vojsko, vyjdúc z Ostrihomu, zamierilo k jazeru Blatonskému. Vencelína a jeho bojovníkov nemalou hrdosťou naplňovalo vedomie, že dávne kresťanské pamiatky, prekrásne kostoly a budovy, ktoré tu príležitosť mali obdivovať, pochádzali od slovenského kniežaťa Kocela. Veľa im o tom rozprával mladý, horlivý sluha Kristov, Bystrislav, prepošt kapituly nitrianskej. Veď otec Kocelov, Pribina, bol kedysi pánom Nitrianskeho hradu, kde vystaval prvý kresťanský kostol. Tu shromaždil niekoľko kňazov, ktorí konali služby Božie v tom kostole. Z tých hradných kňazov, ktorí sa potom sdružili k spoločnému životu, vznikla časom nitrianska kapitula, hlavou ktorej bol vtedy Bystrislav.

Zaujímavé vysvetľovanie prepoštovo s veľkou pozornosťou počúvali všetci, najmä však mladý panovník Štefan. Veď on práve teraz sa zaoberal veľkými, ďalekosiahajúcimi plánmi: ako usporiadať cirkevné sriadenie na jeho území, keď sa mu podarí vyhubiť pohanstvo a obrátiť súkmeňovcov svojich na kresťanstvo.

Čoskoro však opustili pekné kraje brehov Blatonského jazera. Vojsko napredovalo juho-západným smerom. Kraj sa menil v kraj vŕškovitý, posiaty hustými lesmi, kde-tu s močiarmi v údoliach. Táto okolnosť, ako aj to, že tu boli už na nepriateľskom území, v Šumadii, kde vládol Kupa a jeho prívrženci, upozornilo vojvodcu Vencelína na väčšiu opatrnosť. Rozostavil vojsko a pomaly napredoval. Občas vysielal výzvedov, aby preskúmali kraj. Po dvojdňovom pochodovaní prišli na otvorenú a priestrannú čistinku. Tu vojsko na vojvodcov povel zastalo. Vencelín tu chcel vyčkať, aké zvesti prinesú výzvedovia. Nečakal dlho: výzvedovia čoskoro prišli a hlásili, že videli predstráže nepriateľského vojska. A skutočne: onedlho na to objavily sa na obzore dlhé oblaky rozvíreného prachu, svedčiaceho, že nepriateľ približuje sa v bojovnom šíku. Nepriateľa zakrývaly ešte pred zrakmi vojska Vencelínovho nízke kopce, ktorými bol zvlnený celý kraj; nebolo však pochybnosti o tom, že sa približuje. Vencelín bol pripravený, len kde-tu nariadil ešte čo-to napochytre.

Svojich kopijníkov rozostavil v hustých šíkoch, ale tak, že v istých vzdialenostiach boly medzery. Kopijníci na daný povel mali sa schúliť k zemi, aby ich nepriateľ hneď nezbadal. Medzery medzi kopijníkmi boly na to, aby sa nimi naoko ustupujúca jazda mohla dostať za chrbet kopijníkov. Po tomto kopijníci mali medzery chytro vyplniť a nasadenými kopijami pristaviť útočiacu jazdu nepriateľa.

Vencelín totižto dobre vedel, že nepriateľské vojská pozostávajú zo samej jazdy. Preto ju chcel takto prekvapiť.

Keď už všetko bolo pripravené, časť Vencelínovej jazdy, väčšina ostala ukrytá v lese, vybehla pred kopijníkov a pomaly napredovala. Čoskoro objavily sa i predvoje Kupovej jazdy. Bojovníci stáli zoči-voči. Hneď na prvý pohľad bol badateľný nepomer: jazda Kupova bola v prevahe. To nepriateľa posmelilo; celým mračnom šípov zasypali jazdcov Vencelínových. Tí, akoby prestrašení, začali pomaly ustupovať. Nepriateľ hnal sa za nimi. Pustila sa do behu i ustupujúca jazda Vencelínova a cez medzery čoskoro dostala sa za chrbet k zemi schúlených kopijníkov. Medzery sa na to vyplnily a pred očami prekvapeného nepriateľa, akoby zo zeme vyrástol trojrad kopíj. Nepriateľskí jazdci nevládali už zadržať kone. Výsledok tejto bojovnej taktiky Vencelínovej bol strašný. Pod kopytami nepriateľských koní zahynulo síce i hodne kopijníkov, ale ztrata nepriateľa bola nepomerne veľká. Väčšina nepriateľských jazdcov vletela na nastrčené kopije.

To ochromilo nepriateľa. V jeho radoch nastal veľký zmätok, ktorý využili kopijníci a znovu sa rozostúpili, otvoriac cestu svojim jazdcom.

Tu z lesa na čele s Vencelínom, s veľkým bojovným krikom vyrútila sa jazda a vrhla sa na nepriateľa.

— Bite, bite! — kričal Vencelín a sám sa vrhol do hlúčku, kde bol boj najzúrivejší. Nepriateľ padal pod jeho tvrdými údermi sťa žito pod kosou. Vencelín v bojovnej trme-vrme zbadal silného, slnkom opáleného chlapíka surovej tváre a širokých pliec. Vencelín hneď poznal v ňom vodcu nepriateľa, odbojného Kupu. Hnal sa za ním, v tom však zboku zahnal sa ktosi naň širokou sekerou a ozval sa známy mu hlas:

— Beda ti!

Sekera netrafila. Vencelín, obrátiac sa, s hrôzou zazrel známu mu tvár, v ktorej poznal svojho poddaného — Truda! Vzkypiac hnevom, zabudol na Kupu a na jeho bojovníkov, potrhol úzdu a chcel sa hnať za ním, bolo však už neskoro. Trud zmizol v hlúčku utekajúcich. K Vencelínovi pribehli nemeckí jazdci na ťažkých koňoch a v drótených pancieroch s vojenným krikom a spolu s Vencelínovými ľahšie ozbrojenými jazdcami ho obkľúčili, akoby ho chceli brániť vlastnými telami.

Bojovníci na Vencelínov povel sriadili sa v šík a hnali sa za utekajúcim nepriateľom.

Keď nepriateľa skoro už dohonili, utekajúci jazdci zrazu zastali, akoby ich uťal, a na ich čele vo vyzývavom postoji, s kopijou, na zem spustenou, objavil sa Kupa.

Bol to znak, že navrhuje, aby boj bol rozhodnutý súbojom vodcov.

Vencelín výzvu bez váhania prijal.

Vodcovia postavili sa proti sebe, každý majúc za sebou v polkruhu rozostavených svojich bojovníkov. Kým na tvárach Vencelína a jeho bojovníkov odrážala sa odvaha a nádej, zatiaľ Kupa a jeho spoločníci prezrádzali stiesnenosť, čo bolo dôkazom toho, že len v poslednom zúfalom položení odhodlali sa k tomuto rozhodnutiu.

Súboj začal sa za ohromnej napnutosti z oboch strán.

Vodcovia sťa levi vrhli sa na seba. Hroty nasadených kopijí skrížily sa ako blesk. Kupa dobre narábal kopijou. Namieril ju priamo na prsia protivníka, ale bdelý Vencelín kopiju odrazil širokou sekerou, ktorú držal v ľavici. Pritom vykývla sa i kopija Vencelínova, netrafiac Kupu. Vodcovia po prvej srážke ostali nezranení, ale Vencelínov úder sekerou na kopiju Kupovu bol taký prudký, že kopija vypadla Kupovi z ruky. Keď to Vencelín, obrátiac sa na koni zbadal, odhodil svoju kopiju na znak, že chce s protivníkom bojovať rovnakou zbraňou.

Vo vzduchu mihly sa široké sekery. Protivníci rýchlosťou víchra hnali sa jedon na druhého. Lepší výcvik a prednosť Vencelínova i v tomto druhu zbrane čoskoro sa ukázala. Odraziac naň namierený úder, tak silne zaťal do šije Kupovej, že hlava na prvý úder odletela od trupu.

Neopísateľný jasot zavládol v radoch Vencelínových bojovníkov, kým preriedených bojovníkov Kupových opanoval úžas a zdesenie.

Keď precítli, obrátili svoje bystré koníky a dali sa na útek. Niekoľko bojovníkov Vencelínových začalo ich prenasledovať, ale čoskoro vrátili sa, lebo, ako oznamovali, Kupovi bojovníci rozpŕchli sa po hustých lesoch a záhadných močiaroch.

Boj bol skončený. Bojište, husto posiate mŕtvolami odbojných pohanov, ovládali Vencelín a jeho vojsko.

Na bojišti objavil sa so svojím sprievodom mladý kráľ Štefan. Objal Vencelína a srdečne mu ďakoval za víťazstvo.

— Ale, — pokračoval obrátiac sa k sprevádzajúcemu ho mníchovi, Rádlovi, — za víťazstvo treba sa poďakovať v prvom rade Pánu Bohu. Preto ponáhľaj sa do Vespréma, a všetko priprav, aby sme mohli slávnostné vďaky vzdať v bazilike Pánu Bohu, keď ta dôjdeme.

— Stane sa, ako si žiadaš, — povedal pokorne mních, skrížiac ruky na prsiach a hlavu hlboko skloniac.

Na štvrtý deň víťazné vojsko vtiahlo do staroslávneho mesta Vespréma. Napospol kresťanské obyvateľstvo s veľkým jasotom prijalo víťazov, ktorí bez meškania pobrali sa do baziliky. Mladý kráľ Štefan zaujal miesto vo svätyni pred oltárom. Pri ňom stál Vencelín. Za nimi dľa hodnosti stáli ostatní vodcovia vojska. Ostatok miesta v priestrannom kostole zaujalo väčšinou miestne obyvateľstvo.

V prekrásnom hodvábnom, zlatom bohato vyšívanom ornáte pristúpil k oltáru staručký kňaz s dlhou šedivou bradou a trasúcim sa hlasom zaintonoval.

— Tebe Boga chvalim, tebe Gospoda ispoviedujem.

A miestne obyvateľstvo v mohútnom chóre pokračovalo:

— Tebe previečnago Otca, vsja zemlja veličajet.

Tebie vsi andeli, tebie nebesa i vsja sily.

Tebie Cheruvimi i Sérafimi neprestanymi hlasy vzyvajut:

Svjat, Svjat, Svjat Gospod Bog Savaoth.

Polny sut nebesa i zemlja veličestva slavy tvojeja.

A takto sa niesly všetky verše velebnej hymny priestormi baziliky až do konca.

Keď už odznely aj posledné zvuky, mladý panovník Štefan predstúpil pred oltár a svoj meč položil na stupeň oltára.

V chráme zavládlo hrobové ticho. Každý vycítil, že mladý panovník chce niečo veľmi vážneho prehlásiť. A skutočne tomu tak bolo.

— Zaľúbilo sa Prezreťeľnosti Božej dožičiť nám víťazstva nad odbojnými pohanmi, Kupom a jeho spoločníkmi, — začal mladý panovník. — Za preukázanú nám milosť práve sme Všemožúcemu poďakovali. Aby som milosrdenstvo Boha k nám naklonil, ešte pred bojom s Kupom sľúbil som mocnému trojjedinému Bohu, že keď zvíťazíme, vystavím veľký kláštor pre sluhov Božích na vrchu Pannónskom pri Rábe na slávu Božiu a česť sv. Martina. A aby sluhovia Boží mali z čoho žiť, tomu kláštoru na večné časy budú patriť desiatky práve podmanenej nám Šumadie. Toto svoje rozhodnutie verejne vyhlasujem tu pred tvárou Božou (a panovník poklonil sa smerom k svätostánku) a pred tvárou shromaždeného ľudu kresťanského s tým, že sľub svoj čo najskoršie a najsvedomitejšie splním. Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Zástup nadšene zajasal a potom hrnul sa k východu chrámu.

V zástupe vedľa seba kráčali aj mladí bojovníci Bogoboj a Stradoslav.

— Skutočne pobožným mužom je ten Štefan, — poznamenal Stradoslav, keď vyšli z chrámu.

— Opravdu, veľmi pobožným je, — potvrdil Bogoboj. — A je nám úprimne naklonený. Hľa, ako zbožne počúval našskú službu Božiu, ktorú tu na týchto krajoch zaviedli za nášho kniežaťa Kocela naši otcovia, Cyril a Metod, a ktorá, ako vidíš, sa zachovala dosiaľ!

*

V hlbokých lesoch Šumadie na peknej poľanke shromaždili sa vodcovia a zbytky porazeného vojska Kupovho. Bola ich len hŕstka, lebo prestrašení bojovníci Kupovi rozutekali sa k svojim šiatrom a dobytku; aj ľudia myjavského a tematýnskeho vladyku tiež sklamaní hneď sa vydali na cestu domov.

Trud smutne hľadel za nimi, keď odchádzali. Citlive sa s nimi rozlúčil. Tak rád by bol išiel s nimi. Srdce silne ho ťahalo za starým otcom, milým rodným krajom a za — Božetou. Túžbe srdca však nesmel, nemohol vyhovieť. Dobre vedel, čo ho doma očakáva, lebo prísny Vencelín ho spoznal medzi odbojným vojskom. Srdce sa mu svieralo pri myšlienke, čo bude s jeho starým otcom? Hoci ho rodáci ubezpečovali, že ešte včas upozornia starého Koseneca na hroziace mu nebezpečenstvo, Trud sa neuspokojil.

Znepokovaný chmúrnymi myšlienkami, zamyslene stál, ako hosť medzi svojimi novými priateľmi na lesnej čistinke. Necítil sa však dobre, nebol doma medzi nimi. Veď nič spoločného ich neviazalo, len nenávisť proti novému učeniu kresťanskému. A v Trudovi tá nenávisť už ani nebola taká prudká. Bol už rozhodnutý ísť bojovať spolu s kresťanmi, ako mu to velil i rozum a hlas svedomia, ale neúprosný otec a neblahé okolnosti zahnaly ho do pohanského tábora, z ktorého by sa teraz tak rád bol vyslobodil. Ale predbežne nebolo preň návratu.

— Či len uvidím niekedy môj rodný kraj a všetko, čo je mi v ňom drahé a milé?

Takéto myšlienky vírily hlavou Trudovou, keď pozornosť jeho a všetkých shromaždených upútal zvláštny zjav:

Z prítmia hustého lesa vynoril sa vysoký, plecnatý, starší muž, odetý do dlhého riasavého rúcha, vedúc za kantár krásneho bieleho koňa.

Bol to tátoš, hlavný žrec Kupovho vojska.

Privádzal obetné zviera.

Shromaždení úctive mu vystupovali z cesty, keď kráčal do stredu lesnej čistinky. Tam zastal i s obetným zvieratom.

I žrec i krásny beloň hrdo zdvihli hlavy, keď uprostred čistinky ostali obkľúčení kruhom surových bojovníkov.

Zavládlo slávnostné, nemé ticho.

Všetci zatíchli v očakávaní, čo im oznámi žrec, ako vôľu ich boha vojny.

Tátoš s veľkou obradnosťou zaviazal oči beloňa a potom obuchom podanej mu sekery mocným a dobre miereným úderom udrel koňa po čele. Omráčený kôň sa zakolísal, a potom klesol na zem divo sa trasúc a trepotajúc nohami. Tátoš šikovnosťou mladíka priskočil k nemu a dýkou prerazil mu srdce. Krásne zviera strašne zachrčalo a bolo po ňom.

Na tvárach mnohých drsných bojovníkov zjavily sa známky ľútosti nad zahubením krásneho beloňa. Veď oni tak radi mali rýchlonohé kone: celý ich život akoby srástol s nimi. Možno, že niektorí by boli i vyslovili svoju nevoľu, ale vedomie, že len za túto cenu sa môžu dozvedieť budúcnosť, zavrelo im ústa.

Tátoš medzitým dlhým ostrým nožom prerežúc brucho zabitého koňa, dlho prehŕňal sa v jeho vnútornostiach.

Potom za hrobového ticha slávnostne ohlásil shromaždeným:

— Náš mocný boh vojny nám oznamuje, že našu porážku môžeme a musíme zahladiť. Predovšetkým však treba vyvraždiť, i keď zákerne, všetkých tých, ktorí terajšiu našu porážku zavinili. Ale ktože sú to?

Hrobové ticho trvalo ďalej. Nikto sa neodvážil menovať pôvodcov porážky. Väčšina shromaždených, pravda, ani nevedela zodpovedať na otázku, danú tátošom. A tí, ktorí by na ňu aspoň čiastočne boli vedeli zodpovedať, neozvali sa. Možno preto, lebo podmienku odčinenia ich porážky držali za tvrdú, neuskutočniteľnú.

Napokon ozval sa Tar Zerind, syn v súboji padlého Kupu:

— Hlavným pôvodcom našej porážky je knieža Vajk, alebo ako sa proti všetkým starootcovským zvykom najnovšie dal pomenovať, kráľ Štefan. Ten prvý musí zahynúť!

— Nech zhynie! — zaburácalo shromaždením.

— Prisahám na starootcovských naších bohov, — pokračoval Tar Zerind, — že sa neuspokojím, kým sa tak nestane. Káže mi to česť a starootcovský náš mrav.

Druhý, ktorý sa ozval, bol Hunt, jedon z príbuzných Kupových, významný muž medzi súkmenovcami svojími. Tento, obrátiac sa k Trudovi, ktorý tam stál zmätený a so sklopenými k zemi očami, prísnym hlasom povedal:

— Jediný muž, ktorý všetkých ostatných vinníkov môže pomenovať, je náš nový priateľ, Trud. Na ňom je rad, aby prehovoril.

Výzva strašne nemilo prekvapila osloveného. V tejto chvíli najradšej by sa bol pod zem prepadol. Má zradiť svoju krv, svojich, i keď sú kresťania. Svojho pána, Vencelína, ktorý ho na milosť prijal, ba i dôverou poctil? Má zradiť prepošta Bystrislava, ktorého síce nepozná, o ktorom však len dobré počul? A nadovšetko má zradiť dvoch svätých mužov, Svorada a Beňadika? Veď bol očitým svedkom toho, že ten prvý musí byť milý Bohu, Bohu kresťanov, keď ho v lese takým zázračným spôsobom zachránil. Má zradiť Beňadika, ujčoka Božety? Veď to by znamenalo navždy zrieknuť sa tej, ktorú vrúcne miloval a ktorej patril každý úder jeho srdca. Nie, to nikdy neurobí! I skrsla v ňom myšlienka, že utečie od týchto divých ľudí, všetko kajúcne vyzná svojmu pánovi a možno, že ho ten znovu na milosť príjme. Ale čoskoro si uvedomil, čo by to znamenalo? Títo ľudia iste smrťou by sa mu pomstili.

A skutočne: okolostojaci akoby boli vytušili jeho váhavosť, zo všetkých strán nielenže prísne, surové pohľady, ale i hrozivé výzvy doliehaly naň, aby hovoril.

Trud ešte váhal.

V tom však akýsi zlý duch vnuknul mu myšlienku: a jestliže má tátoš pravdu a pohanstvo zasa zvíťazí? Takto by tiež dosiahol, po čom tak veľmi túži, Božetu?!

Táto myšlienka zvíťazila.

Trud tvrdým hlasom vyhlásil:

— Okrem kráľa Štefana pôvodcom našej porážky sú: prepošt Bystrislav, župan Vencelín a mnísi: Svorad a Beňadik. Prvý prispel múdrou radou, druhý svojou hrdinskosťou a mnísi svojou modlitbou, alebo, ak sa vám tak ľúbi, svojím kresťanským kúzolníctvom!

— Smrť všetkým, — zvolali shromaždení jednohlasne.

Pohlavári hneď zasadli na poradu.

Usniesli sa, že Tar Zerind, syn Kupov, Hunt, priateľ jeho, a Trud, majú sa čím skôr vydať na cestu, aby rozsudok smrti nad menovanými previedli. Za štvrtého pridelili k ním Horku, muža nižšieho pôvodu síce, ale chýrneho pre jeho odvahu a ostrovtip.

Potom posadali si na pažiť k veľkému oldomášu. Jedli, pili, hodovali, až užitý tuhý nápoj zavrel ich víčka. Pospali všetci. Keď vyhasly aj vatry, — tmavá noc zaľahla na lesy Šumadie.