ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhého dňa, včas ráno, na Trenčianskom hrade nastala veľká shonba. Prekutali všetky kúty rytierskej siene, ba celého hradu, ale prsteň nikde nenašli. A Vencelín ho potreboval. Mal ho odovzdať jednému z dvoch posolstiev, ktoré posielal do Liptova a na Devín. Mal síce i druhý prsteň, tomu ztratenému celkom podobný, ale i ten potreboval, veď posolstvá boly dve. Vec potom rozriešili tak, že Vencelínov prsteň vzalo posolstvo, sberajúce sa na čele s vladykom Ljepoticom k Prokujovi, kým posolstvo, pripravujúce sa na Devín, v ktorom bol i Bogoboj, dostalo prsteň nitrianskeho prepošta, Bystrislava.

Obe posolstvá všetkým potrebným vystrojené, vydaly sa hlavnou bránou Trenčianskeho hradu na cestu. Za nimi so sklopeným zrakom a rukami na prsiach skríženými skromne kráčal otec Andrej-Svorad. Popri ňom placho sa obzerajúc, išla Božeta. Bola to malebná skupina: šesť vyberaných jazdcov na bystrých, koníkoch a za nimi mních s útlou dievčinou.

Dolu briežkom, až po krivolaký Váh, šli spolu. Tu otec Andrej-Svorad požehnal obe posolstvá, aby ich Boh ochraňoval na ďalekej púti a aby ich poslanie korunoval úspechom. Ljepotic a jeho sprievod pustili sa cestou hore Váhom, kým Krsto so spoločníkmi odbočil cestou dolu Váhom.

Otec Andrej-Svorad zamyslene sprevádzal svojím pohľadom raz jedno, raz druhé posolstvo. Jeho rty sa pritom pohybovaly. Nielen jeho požehnanie, ale i jeho modlitba sprevádzala odchádzajúcich, až títo celkom zmizli s obzoru.

Len potom vstúpil otec Andrej-Svorad a Božeta do pripraveného pohodlného člna, v ktorom už v pohotovosti stáli Racek, náčelník osady Rybáre, ležiacej o niečo vyššie pri Váhu a jeho pomocník, svalnatý chlapík. Osada Rybáre zásobovala hrad mocného Vencelína rybami.

Dvojica veľkých vesiel, rozšplechnúc vodu, ponorila sa do hladiny rieky a čln odrazil od brehu.

— Ochraňuj nás Bože! — tíško šepkal zbožný mních. — Ty si mocný, Ty utíšiš i vlnobitie morské, Tvoja mocná ruka nech nás prevedie cez rieku…

Božeta prisadla si k zbožnému mužovi Božiemu a bojazlivo sa poobzerala. Bolo vidieť, že chcela niečo povedať, ale zbadajúc, že otec Andrej-Svorad modlí sa, neodvážila sa vyrušiť ho. Čln pomaly blížil sa k druhému brehu Váhu, od ktorého na niekoľko sto krokov bolo vidieť rad väčších-menších drevených stavísk. Bola to spomínaná už osada Somárovce. Medzi nízkymi šopami a maštaľami vyčnieval väčší, úhľadný domec. K tomuto chcel mních zamieriť, keď mu cestu zastala a bojazlive do očú pozrela Božeta.

— Otče, — povedala tíško, — prosím ťa o niečo. Neodmietaj prosbu moju.

— Čo znepokojuje srdce tvoje dcéra moja, povedz len úprimne, — povzbudzoval ju otec Andrej-Svorad.

— Otče! čoskoro pridruží sa k nám mládenec, Trud, ktorého si včera na hrade videl. Tento i s otcom svojím a niekoľkými tovarišmi osady, bojím sa to i vysloviť, tajne pridržiava sa pohanstva. Pouč, napomeň ho, otče, i pomodli sa zaň. V tebe skladám nádej, ty ho obrátiš na pravú cestu.

— Ťažké to obvinenie, dievka moja, ale tvoja nevinnosť je mi zárukou, že je pravdivé.

— Hej, otče, on navonok ukazuje sa byť kresťanom, dušou však patrí k pohanom.

— A tvojmu ujčekovi, Beňadikovi, si sa s tým nezdôverila?

— Oj, ten sa ho už veľa napresviedčal, ale márne. I pred ním pretvára sa, že je dobrým kresťanom.

— Keď nie je úprimný, tak obrátiť ho pôjde ťažko, lebo do srdca a ľadvín ktože iný vidí okrem samého Boha?

Mních sa na chvíľku zamyslel, potom však dodal:

— Rád urobím, o čo ma žiadaš. Napomeniem ho, i pomodlím sa zaň. Ostatné ponechajme Pánu Bohu. Nevyspytateľné sú cesty Božie. Ale povedzže mi, prečože tak oroduješ zaň? Miluješ ho?

— Áno! — odpovedala Božeta, červeňajúc sa. — Aj náš pán, župan Vencelín, chce, aby sme boli svoji. Chce ma vraj, sirotu, vidieť zaopatrenú a Trud je vraj hodný mládenec. Ja však sľúbila som Bohu, že nevydám sa zaň do tých čias, kým nebude úprimným kresťanom.

— Múdro si počínaš, dcéra moja, — pochválil ju otec Andrej-Svorad. — Už sv. Pavol dôrazne napomínal kresťanské panny, aby, keď sa už vydať majú, vydaly sa v Pánovi, za domácich vo viere, za úprimného kresťana. Len vytrvaj v tomto svojom šľachetnom predsavzatí a Boh tvoju vernosť a vytrvalosť iste odmení.

Možno ani nebudeš vedieť, kedy a za akých okolností, ale iste a úprimne obráti sa ku Kristovi.

Muž Boží zatíchol a hlboko sa zamyslel. Chvíľku mlčky kráčali. Potom zas sa ozval. Z jeho hlasu vyznievala láska, podobná láske starostlivého otca o dieťa svoje.

— Nadovšetko, drahá dcéra, chráň si svoju panenskú čistotu, — hovoril zbožný mních. — Táto ctnosť je hlavnou ozdobou kresťanských panien. Bez tejto ctnosti, ako píše panic sv. Ján vo svojom Zjavení, nemožno sa ľúbiť Baránku Božiemu. A nebezpečenstvo pre teba je tým väčšie, lebo pohania čistotu panien nemajú za ctnosť, skôr za nectnosť.

— Uisťujem ťa, otče, — odpovedala Božeta so sklopeným zrakom, — že i v tomto ohľade budem vytrvalou práve tak, ako som v mojom predsavzatí. Ináčej nebola by som hodnou vnučkou môjho ujčoka, Beňadika. On mi je druhým otcom, on ma naučil žiť životom kresťanským.

Práve boli došli pred príbytok starého Koseneca a jeho syna, Truda. Bystrý zrak muža Božieho hneď zbadal črep s pozostatkom jedla a kalužku vyšplechnutej medoviny. So zachmúrenou tvárou poznamenal:

— Máš pravdu, dievka moja, tu bývajú pohani. A sú i dosť odvážni, — a ukazoval na črep s jedlom.

Božeta azda ani nerozumela mníchovým slovám. Tým lepšie však porozumel Trud, ktorý sa bol práve vo dverách objavil. Akiste počul, čo hovoril mních, lebo hneď si tak stal, aby zradné veci zakryl pred zrakom otca Andreja-Svorada.

— Pokoj Pánov s tebou, synku, — oslovil muž Boží Truda.

— I s duchom tvojím, — odpovedal oslovený rozhodne síce, ale s istým odtienkom prieku, ktorý dostatočne prezrádzal, že jeho slová nevyšly z úprimného srdca.

— Akože tu nažívate, synku, — pokračoval mních, — Či po kresťansky žijete, tak ako to žiada náš láskavý Spasiteľ?

— Žijeme, otče! Presvedčíš sa o tom. Každú nedeľu uvidíš ma na omši svätej, — odpovedal Trud zmätene, pričom vyčítave pozrel na Božetu. Ale na tvári dievčiny videl len blažený úsmev.

— Dobre, — pomyslel si, — k vôli tebe budem sa i teraz pretvárať, ale napokon jednako len ja zvíťazím.

— Viem, synku, že naoko každú nedeľu plníš svoju kresťanskú povinnosť, ale srdce tvoje ešte sa celkom nezrieklo pohanských zvykov.

Trud neodpovedal. Zanovite hľadel do zeme, kým, skúmavý zrak mníchov spočíval na jeho driečnej postave.

— Pravda, svedomie ťa hryzie, keď neodpovedáš?! Videl som predo dvermi vášho príbytku vašu obetu besom.

Mních zatíchol. Pozoroval, ako bude na mládenca pôsobiť odhalenie. A účinok čoskoro ukázal sa. Trud očervenel, sopnul ruky, a prosil:

— Otče, odpusť! Neobžaluj nás u nášho pána, župana Vencelína. On je veľmi prísny. Zahubil by nás. Urobil to môj starobou už skľúčený otec, čiste zo zvyku, bez toho, žeby vedel, čo robí.

— Neboj sa, synku, neprezradím vás. Nechcem tvoju záhubu, ale chcem zachrániť tvoju nesmrteľnú dušu.

Truda tieto slova upokojily. Tvár jeho sa rozžiarila a s povďačnosťou pohliadol na muža Božieho.

Po tejto priaznivej zmene usiloval sa životazkúsený mních sverenca poučovať:

— Milý synu! Nebezpečenstvu vystavuješ život svoj, keď sa pridŕžaš prežitých, pôverčivých zvykov pohanských. Ale ešte horšie je, že nebezpečenstvu vystavuješ, ba do záhuby vrháš i dušu svoju. Zanechaj preto pohanské blúznivosti a verne splň, čo si sľúbil pri krste svätom. Prilni s celou dušou ku Kristovi, Spasiteľovi nášmu, ktorý vždy láskave odpúšťa a na milosť prijíma kajúcich hriešnikov. Len takto si zabezpečíš blažený život vo večnosti a šťastný život tu na zemi po boku tejto šľachetnej kresťanskej panny, ktorá sa spolu so mnou a so svojím ujčokom, Beňadikom, vrúcne modlí za tvoje obrátenie.

Takto poučoval mních nerozhodného mládenca, Truda, až uprostred lesa, v tôni ktorého kráčali, zjavila sa malá čistinka pri vyčnievajúcej skale, ktorej úpätie olyzovaly dravé vlny Váhu.

Na čistinke, pri vchode skalnej jaskyne, stála haluzím pokrytá malá drevená chyžka. Pred chyžkou stál do zeme zasadený veľký drevený kríž. Pod krížom s rozpiatými ramenami kľačal mladý muž v drsnom, mníšskemu habitu podobnom a povrázkom prepásanom rúchu. Pohrúžený bol v modlitbe. Otec Andrej-Svorad zatíchol a zastal, okúzlený súc krásnym zjavom. Zatíchli i Božeta a Trud. Dlho stáli mĺčky. Mladý muž, kľačiaci pred krížom, pomaly vstal, obrátil sa a s otvoreným náručím pospiechal v ústrety Andrej-Svoradovi. Tento ho sovrel do svojho náručia. Hodnú chvíľu stáli objatí. Ich ústa mlčaly, ale tým viacej hovorily ich srdcia a duše.

Po tomto vrúcnom a úprimnom privítaní prvý prehovoril Andrej-Svorad pohnutým hlasom:

— Drahý bratku! Konečne sme sa stretli. Dávno som túžil po tejto chvíli.

— Aj moja túžba sa splnila. Boh tak chcel, — odpovedal Beňadik.

— Aké šťastie, aké vyznamenanie pre mňa, — dodal o chvíľu, — že ty, starší a majster, prichádzaš ku mne a nie naopak, ako sa to stalo v prípade sv. Pavla, prvého pustovníka, majstra nášho, a sv. Antona, jeho učeníka! Tu sv. Anton vyhľadal sv. Pavla v pustej skrýši jeho, vedený súc vnuknutím Božím.

— Je to riadenie Prezreteľnosti Božej, brat môj, Beňadik. Vnútorný hlas mi hovorí, že nachádzam v tebe nielen hodného učeníka, ale v tvojej pustovni najdem i miesto, po akom od mladosti túžim a kde s pomocou Božou budem môcť dosiahnuť aspoň približný stupeň dokonalosti, aký dosiahli sv. Pavol a sv. Anton, naše vzory a otcovia naši.

Otec Andrej-Svorad poobzeral sa, akoby pohľadom niečo hľadal. Zaiste chcel niečo povedať Beňadikovi o svojich sprievodcoch: Trudovi a Božete, ale tých už tam nebolo. Zaiste nechceli vyrušovať mužov Božích v takom významnom, pohnutom okamihu ich života, akým zaiste bolo ich znovustretnutie po toľkých rokoch.

Andrej-Svorad pri drevenej chyžke zbadal do skaly vytesanú, machom pokrytú lavicu, ktorá v letných mesiacoch slúžila Beňadikovi i za lôžko, kým v zime lôžkom mu bolo vnútro jaskyne. K tej lavičke popošiel Andrej-Svorad a sadol si na ňu. Beňadik prisadol si k nemu. Dlho sedeli mĺčky, akoby nad niečím premýšľali. Zrazu s vyjasnenou tvárou, akoby vo vytržení, pohľadom k nebu upretým, začal otec Andrej-Svorad:

— Pamätáš sa, synu, na naše prvé stretnutie? Na blažené, s tebou strávené chvíľky? Bolo to tak pred siedmimi rokmi. Tam, na mocnom Ostrihomskom hrade. S akým zápalom kázal horlivý mních z Einsidelnu, Volfgang, o viere a živote kresťanskom. Ako med sladké slová plynuly z úst jeho a dorážaly na srdcia tisícich poslucháčov. Ako krásne dokazoval sladkú blaženosť života kresťanského na príkladoch, na živote blahosloveného Meinráda, ktorý vraj tam, v ďalekej krajine, na vrchu Etzel, v lese tmavým menovanom, začal žiť bohumilým životom pustovníckym. A to miesto nielen svojím životom, ale i svojou mučeníckou smrťou posvätil. Jeho dielo dokončil potom jeho učeník, blahoslavený Beno, ktorý tam neskoršie vystaval veľký kláštor, z ktorého vraj vychádzajú, ako aj náš kazateľ, misionári k súsedným národom, aby ich získali Kristu Pánovi a svätej nauke jeho. Videl si, koľkí pohania prichádzali k nemu, aby svoje šije sklonili pod sladké jarmo Kristovo, aby prijali krst svätý. Ale i nás, vtedy už kresťanov, mocne dojal krásny príklad pustovníkov Meinráda a Bena. Rozhodli sme sa nasledovať život tých, ktorých nám tak prekrásne opísal muž Boží, Volfgang. Veď preto som prijal i meno Svorada a ty zas Beňadika. To bola vonkajšia známka nášho rozhodnutia nasledovať život Meinrádov a Benov. Vedeli sme však, že nie menom, ale skutkami a životom môžeme sa priblížiť k svojim vzorom. I sľubovali sme nastúpiť život odriekania a kresťanského sebazapierania, život pustovnícky. Ale v knihe Prezreteľnosti Božej ináčej bolo napísané. Boh naše rozhodnutie chcel podrobiť zkúške. Či v ňom vytrváme? Boh nás chcel presvedčiť, že len vytrvanlivosťou, bojom a utrpením obsiahneme víťazstvo. Preto sme sa museli na čas rozlúčiť.

Tu otec Andrej-Svorad zatíchol. Akoby v pamäti hľadal miznúce rozpomienky minulých rokov. Tieto rozpomienky a radosť nad znovustretnutím s milovaným učeníkom vyvolaly slzy do vytržením žiariacich očú jeho. Trasúcim sa hlasom pokračoval:

— Pamätáš, keď raz muž Boží Volfgang, ešte ani nebol skončil kázeň a v tisícovom zástupe ozvalo sa hrozné slovo: „horí!“ Áno, ten požiar zrobili vtedy pohani, ochromení veľkým úspechom Volfgangovým. Každý usiloval sa ratovať si život a my v tom zmätku ztratili sme sa jedon-druhému. Ja som ťa po niekoľko dní hľadal na pohorenisku, či si azda nepadol v obeť zúrivému živlu. Vnútorný hlas mi hovoril, že žiješ a Bohu daný sľub splníš, že budeš žiť životom pustovníckym.

— Tvoj vnútorný hlas ťa neklamal, — poznamenal ticho, nesmelo Beňadik. — Po požiari, ktorý do základov zničil hrad Ostrihomský, a po márnej nádeji, že ťa najdem, majstre môj, z obavy pred zúrivosťou pohanov spolu s niekoľkými krajanmi vrátil som sa do svojho rodiska. Tu bez meškania vyhľadal som si toto krásne miestečko, aby som tu svoj život zasvätil Bohu a spaseniu duše svojej a svojich rodákov. A Boh mi bol milostivý. Našiel som blaženosť v tomto živote. Len túžba po tebe, majstre môj, kalila blaženosť moju. Neprestajne modlil som sa k Pánu Bohu, aby som ťa ešte v tomto živote videl, ak si živý, a jestliže ťa Boh povolal už k sebe, tak aspoň tam vo večnosti aby sme sa stretli.

— I môj osud, — odpovedal otec Andrej-Svorad, — od toho času, čo sme sa posledne videli, bol podobný tvojmu, brat môj, Beňadik. Vidiac, že ťa márne hľadám, i ja som sa vrátil do môjho rodiska, kde vyhľadal som moju predošlú, opustenú pustovňu tam ponad bystrým Dunajcom. Tu som dúfal nájsť upokojenie pre rozžialenú dušu moju. A hľa, aké dobrotivé je riadenie Božie. I keď sme boli odlúčení, žili sme v rovnakom prostredí. Až teraz vidím, že moja pustovňa celkom sa podobá tvojej. Tam bystrý Dunajec a nad ním jaskyňa, tu bystrý Váh a nad ním tvoja pustovňa. Ty si tu slúžil Bohu o samote, ja zas tam; ak si ty túžil po mne, ja ešte viacej po tebe. Mne sa však nedostávalo toho, čoho si ty iste aspoň zavše býval účastný. Ja nemohol som byť prítomný na obeti omše svätej a nemohol som prijímať sväté sviatosti. Tejto milosti som bol zbavený. Tam na široko-ďaleko nebolo kostolíka, nebolo kňaza. Toto ešte väčšmi trápilo dušu moju, ako to, že som teba ztratil. Túžbe po týchto milostiach Božích som napokon podľahol. A kdeže som mal hľadať to, po čom duša moja tak veľmi žíznila? Kde inde, ak nie v slávnej Nitre, o ktorej som dobre vedel, že život kresťanský je tam už zakorenený a kvitnúci. Ta zamierili kroky moje. Neuvedomujúc si to síce, ale zaiste išiel som ta i preto, lebo na tejto ceste som dúfal nájsť teba, drahý učeníku môj. A teraz vrúcne vďaky vzdávam Pánu Bohu. Všetko, čo som si žiadal, obsiahol som. Ba i viacej. Opát Filip v Zoborskom kláštore ma s radosťou prijal. Z jeho rúk som dostal rehoľnícke rúcho. Dali mi meno Andrej. Neskoršie vysvätili ma za kňaza. V kláštore sme pekne, nábožne žili. Radosť bola zúčasťňovať sa služieb Božích, ktoré sa konaly v našej, srozumiteľnej reči. Lebo Zoborský kláštor si toto vzácne dedictvo svätých otcov, Cyrila a Metoda, verne zachoval. Ale túžba po samote, po pustovníckom živote pritom-všetkom celkom opanovala moje srdce. S dovolením opátovým občas som sa utiahol do malej jaskyne blízo čistučkého prameňa na Zobore a prežíval som tam blažené dni, rozjímajúc o pravdách našej svätej viery a prespevujúc Bohu sv. žalmy, vrúcne ho prosiac, aby ma priviedol k tebe. A hľa, nadišla chvíľa, dobrotivý Boh splnil i túto moju túžbu. Jedného dňa zavolal ma opát Filip a oznámil mi, že pán Nitrianskeho hradu, prepošt Bystrislav, ma chce poveriť dôležitým posolstvom k trenčianskemu županovi, Vencelínovi. Dôrazne žiadal, aby som poverenie prijal. S radosťou som poslúchol svojho predstaveného, lebo vnútorný hlás mi hovoril, že na tejto ceste najdem teba, syn môj. A predtucha ma nesklamala. Tu som. Sišli sme sa, aby sme sa na dlhší čas už nikdy viacej nerozlúčili.

Tu sluhovia Boží znovu si padli do náručia. Namiesto úst hovorily srdcia, preplnené láskou k Bohu a k bližnému, láskou, ktorá ich spájala tu na zemi a spája teraz vo večnosti.

Takýmito a podobnými náboženskými rozhovormi trávili blažené dni na Skalke majster a učeník jeho.

Náboženské rozhovory striedaly sa modlitbou, rozjímaním, spevom žalmov a — tvrdou ručnou prácou.

Otec Andrej-Svorad rozhodol sa bol totižto postaviť drevený kostolík pri pustovni, aby mal kde slúžiť omšu sv. Oba mužovia teda denne brali do rúk pílu a sekeru, vyberali súce stromy, stínali ich, okresávali a skladali, upevňovali v malý síce, ale úhľadný štvorhran.

Dni sa míňaly. Majster vyučoval svojho žiaka živým slovom, ale, a to ešte väčšmi, — vznešeným príkladom.

Hneď v prvé dní svojho pobytu na Skalke otec Andrej-Svorad našiel bol blízko pustovne dutý, objemný dubový peň. Vnútro tohoto vystľal tŕnim, na ktorom v noci odpočíval, majúc ešte nad hlavou obruč, na ktorej zo štyroch strán priviazané boly kamene. To preto, aby ho, keď v noci od únavy zdriemol a hlavu sklonil, úder kameňa zobudil a upozornil na chválenie Boha.

Beňadik, ktorému za nočné lôžko slúžievala machom vystlatá skala, dosial sa nazdával, že to je vrcholom sebazaprenia. A hľa! Teraz videl, akého odpočinku dožičieva svojmu modlitbou, prácou a prísnym pôstom umorenému telu jeho majster. Ustrnul a obdivoval ho.

Najmä tie prísne pôsty ho ochromily.

Síce i jeho strava bola veľmi skromnučká: uspokojil sa s troškou ovocia alebo zeleninou. Len na sviatky dožičil si kúšťok chleba, mlieka, čo mu priniesli prosiaci ho o radu alebo duchovnú útechu hľadajúci okolití ľudia.

Otec Andrej-Svorad však, najmä v pôstne dni, ani toľko nepožil. Uspokojil sa s jediným orechom a s troškou vody.

Mladý Beňadik nepochopoval, ako môže pri takej skromnej strave žiť, modliť sa a pracovať.

Raz hanblive požiadal majstra o vysvetlenie. Ten sa srdečne usmial:

— Zabúdaš, synu môj, že ja často kŕmim dušu svoju duchovným pokrmom najsvätejšieho tela Krista Pána pri obete omše svätej. A keď je duša silná, i telo je odolnejšie!

Beňadik to nepochopil a vyjavene hľadel na majstra. Vidiac to otec Andrej-Svorad, poznamenal ešte:

— Teraz to nepochopuješ, synu, ale neskoršie tomu porozumieš. Práve preto budeš musieť na čas ísť do Zoborského kláštora, aby ťa tam vo svätom náboženstve dôkladne vyučili a aby si potom mohol prijať sviatosť posvätenia kňazstva.

— Akože, drahý majstre, — pochyboval Beňadik, — či by sme sa mali zasa rozlúčiť? Veď nedávno si bol povedal, že sa už nikdy nerozlúčime.

— Povedal som, že sa na dlhší čas nikdy viacej nerozlúčime. Toto naše rozlúčenie bude krátke a musíme ho prežiť len preto, aby sme potom ešte užšie mohli byť spojení. Za tvojho pobytu v kláštore zavše ťa navštívim a niekedy s opátovým dovolením zasa ty budeš môcť navštíviť mňa.

Toto vysvetlenie mladého pustovníka upokojilo. Jeho tvár zažiarila.

— Ďakujem ti, majstre. Chvíľky našich obapoľných návštev budú najkrajšími chvíľkami môjho života.

Všetky jeho pochybnosti však ešte neboly zahnané a preto pokračoval:

— Pôjde to ťažko. Necítim sa hodným byť na takú vznešenú hodnosť, akú človekovi dáva sviatosť kňazstva. Zdá sa mi, že takto smyšľali i naši otcovia, sv. Pavol a sv. Anton. Žili a zomreli bez toho, žeby sa boli dali vysvätiť za kňazov.

— Pravdu hovoríš. Ale vtedy boly iné časy a pomery. My však chceme žiť pustovníckym životom preto, aby sme nielen seba, ale i rodákov naších posvätili. Vidíš sám, že veľmi je to potrebné! Práve preto musíš sa stať kňazom a ísť na čas do kláštora, aby si sa na tú hodnosť pripravil.

— Nech sa stane, ako si želáš, — odpovedal odovzdané Beňadik. Už dávno celkom sa bol podrobil vedeniu svojho majstra.

Radostné a zbožné chvíľky zažívali naši pustovníci každú nedeľu, keď išli na Trenčiansky hrad, kde otec Andrej-Svorad omšu sv. slúžil. Najmä Beňadik sa im tešieval. I predtým chodieval zo svojho pustovníckeho úkrytu častejšie na omšu svätú, ale tá obeta omše svätej, ktorú konal otec Andrej-Svorad, ho akosi väčšmi dojímala. Azda preto, že ju slúžil jeho milovaný majster, ale zaiste i preto, lebo slúžil ju v reči, ktorej Beňadik rozumel. Takto slová posvätného obradu lepšie vnikaly do jeho duše a vyluďovaly odtiaľ vrúcnejšiu zbožnosť. Až teraz, azda po prvý raz v živote, pocítil túžbu, aby aj on takto mohol prinášať obetu Pánu Bohu. Zdôveril sa s tým svojmu majstrovi, a otec Andrej-Svorad sa tomu veľmi potešil.

V jednu takúto nedeľu, začiatkom žni na Považí, župan Vencelín radostne oznámil otcovi Andrejovi-Svoradovi, že posolstvo od Poznana sa už vrátilo. Poznan vraj s radosťou sa zúčastní výpravy proti pohanom. Vyzbrojí veľké vojsko a prostriedkom leta pritiahne pod Hlohovský hrad, aby sa tam spojil s vojskom Vencelínovým a Prokujovým. Odtiaľ potom spolu pôjdu cez Nitru a Žitavskou dolinou dolu do Ostrihomu, kde sa na hrade kráľa Štefana všetky vojská malý sísť.

— Či nás Prokuj nesklame? Či sa pripojí k nášmu podujatiu? — akosi úzkostlivo poznamenal župan Vencelín.

— Dá Boh, že sa pripojí, — odpovedal skromne otec Andrej-Svorad. — Každý deň prosím Pána Boha o to.

A jeho modlitba bola vyslyšaná.

Obavy Vencelínove boly bezpodstatné: Asi o dva týždne vrátilo sa i posolstvo, vyslané k Prokujovi, s takou istou odpoveďou ako od Poznana.

Posolstvo hlásilo, že Prokuj, aby neztrácal čas, i keď nie s veľkým vojskom, ale smelým a dobre vyzbrojeným hneď po odchode posolstva sa sberal na cestu, aby včas prišiel do Trenčína.

A keď na Trenčiansky hrad prišla aj zvesť, že i kmeny z Pohronia pod vedením mnohých vladykov tiahnu do Ostrihoma, radosť Vencelínova a Andreja-Svorada bola úplná.

Na Trenčianskom hrade začaly sa veľké prípravy. Kováči mali plné ruky práce s opravou starých a zhotovením nových zbraní. Dosť roboty mali aj iní remeselníci a tí, čo mali na starosti stravovanie. Čulý život na Trenčianskom hrade sa zdvojnásobil príchodom Prokujovho vojska. A keďže prišla už aj zvesť od Poznana, že kedy príde so svojím vojskom pod Hlohovec, Vencelín po porade s Prokujom ustálil deň odchodu.

Skôr však, ako by bolo vojsko odišlo z Trenčianskeho hradu, Vencelín nariadil, aby sa konaly veľké prosebné pobožnosti za dobrý výsledok výpravy. Stalo sa tak zaiste na radu otca Andreja-Svorada. Podobne na jeho radu bolo rozhodnuté, že tie pobožnosti konať sa budú na Skalke. Na otázku župana Vencelína, že prečo tam, odôvodnil to otec Andrej-Svorad takto:

— Mocný župan! V podaní nášho ľudu ešte živo sa spomína, že pri Skalke, na vrchu Oltárno zvanom, tam naši pohanskí ešte predkovia konávali svoje obete. Bude to teda krásne, keď tam bude obetovaná P. Bohu najčistejšia obeta, aby nám pomohol premôcť a vykoreniť pohanský blud.

Toto odôvodnenie presvedčilo Vencelína, a preto poznamenal:

— Otče, ty všetko tak dôkladne uvážiš a potom múdro poradíš. Nie div, že požívaš dôveru svojho pána, prepošta Bystrislava a že ťa poveruje tými najdôležitejšími posolstvami.

— To nie je moja myšlienka, mocný župan, to je vnuknutie Otca svetiel. On dáva takéto rady svojim služobníkom, čo mu verne slúžia. Jemu česť a sláva na veky vekov, — odmietal pochvalu pokorný sluha Boží.

Deň prosebných pobožností ustálili na 15. augusta, keďže na tretí deň potom malo sa spojené vojsko Vencelínovo a Prokujovo sísť pod Hlohovcom s vojskom Poznanovým.

Svitol jasný, horúci deň, aký o tomto čase často býva na krásnom Považí.

Brány Trenčianskeho hradu sa roztvorily a hneď na to prešiel nimi okúzlujúci sprievod. Na čele mocný župan Vencelín na bystrom, ako uhoľ čiernom koni. Popri jeho pravici na bielom, ako sneh koni s pozdvihnutou, hrdosť prezrádzajúcou hlavou išiel Prokuj. Vencelín zaiste preto mu určil miesto po svojej pravici, aby uspokojac jeho hrdosť, tým lepšie si ho pripútal k sebe, aby vytrval v započatom podujatí.

Za nimi išli na vyberaných vraníkoch vladykovia. Krsto, vladyka Tuchýnov, lietavský Liepotica a ostatní, ktorých už poznáme z porady na Trenčianskom hrade. Nechýbal ani Jaroboj zpod Inovca, vladyka Mitícov, ktorý bol s porady s priekom a hnevom odišiel. Uvážiac si dobre všetko, odprosil Vencelína, ktorý ho na milosť prijal. Všetkým však napadla neprítomnosť vladyku tematýnskeho, ktorý nezúčastnil sa ani porady v Trenčíne. No, mysleli si, že so svojími bojovníkmi pripojí sa k výprave až pod svojím hradom, keď tade pôjdu. Avšak nestalo sa tak.

Za vladykmi Trenčianskej župy prišli ešte niekoľkí vladykovia s Prokujom. Ich nízke, ale silné koníky, drsný odev a mocná zbraň, nemajúca nijakej okrasy a nádhery, prezrádzaly, že prichádzajú z hôr, že sú ďaleko od kultúrneho života, aký vtedy panoval v Nitre, Trenčíne, na Devíne. Boli silného vzrastu, tváre zdravím kypiace, skoro samí obri.

Za vladykmi tiahol dlhý rad jazdcov. Boli to zväčša zbrojnoši županov a zámožnejších vladykov, ale aj mnohí bohatší bojovníci z pospolitého ľudu.

Po jazde v pekne sriadených šíkoch išlo kopiami a lukami vyzbrojené početné pešie vojsko.

Potom nasledovaly nepriehľadné zástupy okolitého ľudu, lebo zvesť o prosebnej pobožnosti bola sa už rozletela po celom okolí. Všetko ponáhľalo sa na Skalku.

Príduc k Váhu, jazdci prešli cez vopred vyhliadnutý brod. Po dlhotrvajúcom suchu a letných horúčostiach vody v riečišti Váhu bolo málo a tak jazdci bez ťažkostí ho prebrodili. Ich príklad nasledovali aj prudkejší pešiaci a mnohí z ľudu. Ostatných poprevážali na lodiciach rybári Trenčianskeho hradu. Mnohí, nemôžuc dočkať sa, kým na nich príde rad, v netrpezlivosti napochytre stĺkli niekoľko brvien a na tých sa previezli na druhý breh.

Vojsko i ľud, prebrodiac Váh, shromaždili sa na priestrannej lúčine pred pustovňou. Ľudu plno bolo i po okolitých lesoch.

Za nemého ticha pristúpil k oltáru, postaveného vo vchode nedohotoveného ešte dreveného kostolíka, v cirkevnom rúchu mních Andrej-Svorad. Prisluhoval mu jeho žiak, Beňadik. Neďaleko nich stál otec Ján-Svätoboj so spevákmi.

Omša svätá sa začala.

Také ticho panovalo, že jasne bolo počuť začiatočné slová stupňovej modlitby:

— V íme Otca, i Sina, i Ducha Svetago. Amen.

— Vnidu k oltarju Božiju. Ka Bogu veseleštumu junest moju.

— Sudi mi, Bože, i rasudi prju moju od jezika neprjepodobna: ot človjeka nepravedna i lstiva izbavi me.

— Jako ti jesi, Bože, krjepost moja: vskuju otrinu me, i vskuju sjetuje choždu, jezda stužajet me vrag? — odpovedal jasne Beňadik a Ján-Svätoboj.

Po skončení stupňovej modlitby zvučným, ako kov, hlasom zaintonoval otec Andrej-Svorad:

— Slava na višnich Bogu.

A sbor pokračoval:

— I na zemli mir človjekom blagovolenje. Chvalim te, blagoslovlajem te. Klaňajem ti se. Slavoslovim te. Gospodi Bože, cjesarju nebeski, Bože Otče všemogi. Gospodi sine jedinorodni, Jsuse Christe. Gospodi Bože, Agneče Boží, sine Otca. Vzemlej grjechi mira, pomiluj nás vzemlej grjechi mira, primi molenia naša. Ljedej o desnuju Otca, pomiluj nás. Jako ti jedin svät Ti jedin Gospod. Ti jedin višni Jsuse Christe. Sa Svetim Duchom o slavje Boga Otca. Amen.

A otec, obrátiac sa k ľudu, spieval:

— Gospod s vami.

— I s duchom tvojím, — odpovedali speváci.

Mnohí zo shromaždených akoby v nedorozumení hľadeli jedon na druhého od prekvapenia. Opravdu! Tu v ich reči, v reči srozumiteľnej chválili Boha. Nejednému slzy vyhŕkly od srdečného pohnutia. Nejedon pohľad vpil sa do nebies a vrúcne vzdychy vznášaly sa k Otcu nebeskému.

Omša sv. pokročila až po evanjelium.

Tu otec Andrej-Svorad hlasom silnejším, zaiste aby ho shromaždení lepšie počuli a rozumeli, začal:

— Gospod s vami.

— I s duchom tvojím, — odpovedali speváci, ale už i poniektorí zo shromaždených.

— Posledovanie sv. evandelija od Luki.

— Slava tebje Gospodi.

— V ono vrjeme: vnídi Jsus v jeteru ves: i žena jetera imenem Marta prijet i v dom svoj; i sej bje sestra imenem Maria, jaže i sjedši nogu Gospodinju, slišaše slovo jego. A Marta pečaše se o mnozje službje: Jaže sta i reče: Gospodi, neradiši li jako sestra moja jedinu me ostavi služiti? Reči ubo jej, da mi pomožet. Otvjestat že, reče jej Gospod: Marto, Marto pečeši se, i mluviši o mnozje: Jedini že jest na potrjebu. Maria blaguju časť izbra, jaže ne otnet se od neje.

— Chvala tebje Christe, — odpovedal sbor.

Tu otec Andrej-Svorad obrátiac sa k shromaždeným, prehovoril takto:

— Bojovníci, veriaci! Z úst samého Spasiteľa ste počuli, že na svete jedno je potrebné: slúžiť Bohu. Toto je najlepšia čiastka, ktorá nám nikdy nebude odňatá, lebo po zemskom živote odmenená bude v nebi večným blahoslavenstvom. Slúžiť Bohu môžeme v každom stave. Môžeme sa celkom zasvätiť Bohu, ako mnísi a pustovníci, ktorí či už v kláštornej či pustovníckej samote neprestajne rozjímajú o slove Božom, ako ho kedysi počúvala pri nohách Spasiteľových Maria. Ale nie každému je dané od Pána Boha takto Mu slúžiť. Mnohých ľudí pripútajú starosti o rodinu, avšak i prácou; či už okolo rodiny, či na poli alebo okolo hospodárstva, ak je spojená s modlitbou a ak ju konáme pravým úmyslom, slúžime Bohu. Službou Božou je aj obrana Kristovho učenia proti bludárskym pohanom, ktorí by ho radi vyhubili. A na takúto službu Božiu ste sa odhodlali vy, bojovníci. Či sľubujete, že vytrváte pri nej až do konečného víťazstva?!

— Sľubujeme! — volali bojovníci jednomyseľne, dvíhajúc ruky akoby k prísahe.

— Aby ste však vedeli, — pokračoval otec Andrej-Svorad, — za čo idete bojovať, aby váš sľub stal sa účinnejším, vyznajte vieru svoju pravú.

A obrátiac sa k oltáru Pána, zaspieval oduševnene:

— Vjeruju u jedinago Boga.

— Otca vsemoguštago, — odpovedali speváci, — tvorca nebu i zemli, vidimim i nevidimim. I v jedinago Gospoda Jsusa Christa, Sina Božije jedinorodnago, atď.

Potom omšu svätú s najväčšou pozornosťou odslúžil.

Na konci otec Andrej-Svorad požehnal shromaždených:

— Blagslovenije Boga všemoguštaga Otca i Sina i Ducha svetago na vás.

— Amen! odpovedali zhromaždení a silným hlasom zaspievali vtedy všeobecne známu a spievanú pieseň:

Potom oduševnený zástup začal sa rozchádzať. Všetci boli odhodlaní brániť Kristovu vieru, ba i život položiť v jej obrane. Táto odhodlanosť a oduševnenosť zračila sa i na tvárach. Len jedna tvár ostala chmúrna, smutná. Jediná tvár, ktorá neprezrádzala účasť všeobecnej oduševnenosti a odhodlanosti. Bola to tvár Trudova. Stál v úzadí, kým pobožnosť trvala. Aby sa neprezradil, naoko robil všetko, čo ostatní. Kľakol si, keď videl iných kľakať, vstal, keď vstali iní. Jeho zrak nebol obrátený k oltáru. Zprvu očami dlho blúdil po zástupe, až jeho pohľad utkvel na mieste vľavo od oltára. Tam cez celú pobožnosť kľačala Božeta pri Danici, pohrúžená do vrúcnej modlitby. Oči svoje upierala raz k oltáru Božiemu, hneď však na nebesia. Ruky mala sopnuté a jej duša natoľko bola pohrúžená do pobožnosti, že nič nevidela okolo seba. Ostala kľačať, hoci už všetci okolo nej poberali sa preč. Trudovi sa zdalo, že deva je vo vytržení. A v tej chvíli cítil, že priepasť medzi ním a kresťanskou devou sa čím ďalej, tým väčšmi prehlbuje. Všetky nádeje jeho, jeho otca a ostatných prívržencov starého pohanského sveta ztrácaly sa. Tú priepasť len tak mohol preklenbiť, keby sa bol stal úprimným kresťanom ako Božeta, o ktorej vedel, že na pohanstvo nikdy neprestúpi. Takéto myšlienky vírily jeho dušou, keď si stal do radov pešieho vojska, ktoré odišlo v tom istom poriadku, akým prišlo na Skalku. Trud si stal hneď do prvých radov, aby videl Božetu, ktorá s družkou Danicou išla hneď za vladykmi a ostatnými jazdcami. Bol by rád odbehol domov, aby otcovi oznámil, čo videl a zkúsil, ale nemohol. Akýmsi prúdom hnaný išiel až na hrad. Možno, že nechcel zameškať nič s príprav vojska alebo nevedel sa azda odtrhnúť od Božety. Sprievod uzavieral otec Ján-Svätoboj a mladý pustovník Beňadik, ktorého Andrej-Svorad bol poslal, aby spolu s vojskom išiel do Nitry a aby sa hlásil v Zoborskom kláštore o prijatie. Tam už všetko bolo pripravené.

Na druhý deň ráno na Trenčianskom hrade bol čulý ruch; boly veľké prípravy. Veď v nasledujúci deň včas ráno vojsko malo odísť. Božeta až vtedy sa dozvedela, že s vojskom má ísť do Nitry aj jej ujčok Beňadik, aby tam vstúpil do Zoborského kláštora. Nevedela však, že Beňadik je na hrade. Myslela si, že ujčok až v deň odchodu vojska príde na Trenčiansky hrad. Bolelo by ju, keby bol ujčok odišiel bez rozlúčky. Preto rozhodla sa, že pôjde sa odobrať od neho na Skalku. Zaumienila si, že odíde nespozorovane. Ruch a shon príprav jej to umožnily. Odchádzajúc myslela si, že ju nikto nezbadal, keď odchádzala s hradu. Ponáhľala sa dolu svahom priamo k Váhu, vediac, že tu budú rybári, ktorí ju prevezú.

Ale mýlila sa: orličí zrak Trudov stále ju sledoval. Vidiac ju vychádzať z hradu, neváhal: išiel za ňou, ale tak, aby ho nezbadala. Aj on zamieril k Váhu, kde medzi vŕbami mal malý člnok. I za Váhom obďaleč nasledoval Božetu. Táto najkratšou cestou, vŕškom išla smerom ku Skalke. Cestu dobre poznala, veď neraz ju prekonala: zavše, keď jej bolo smutno, išla sa potešiť na Skalku, alebo, keď radostnú zvesť počula na hrade, išla ju rozpovedať milovanému ujčokovi. Jemu sa zdôverovala v žalosti i radosti rovnako. Ľúto jej bolo, že dlhší čas nedostane sa jej jeho múdrej rady a potechy. Ale potešila sa, keď si pomyslela, že ostane tam učiteľ jej ujčoka, otec Svorad, ktorý jej tiež vďačne poradí a ju poteší v zármutku. K nemu sa môže obrátiť s celou dôverou. On je veľmi láskavý ku každému! Do takýchto myšlienok pohrúžená blížila sa k pustovni. Trud, skrývajúc sa v lese za stromy, neohrožene ju nasledoval, Božeta ho však nezbadala. Príduc k pustovni, nenašla tam živej duše. Hrobové ticho všade. Zarmútene a bojazlive sa poobzerala, nikoho však nevidela.

Zrazu hlboko v lese ozvaly sa údery ťažkej sekery a fŕkajúcich íver. Božeta načúvala. Zaiste, pomyslela si, svätí mužovia stínajú stromy na stavbu kostolíka. I pošla smerom, odkiaľ sa údery sekery ozývaly. Hodnú chvíľu trvalo, kým sa prekliesnila hustými kríčkami a divými výhonkami poprerasteným lesom. Zavše od únavy ukonaná zastala a počúvala. Zdalo sa jej, že neďaleko počuje praskot vetvičiek, ako by ju niekto sledoval. Poobzerala sa, ale nič podozrivého nezbadala. Trud vždy stihol včas ukryť sa.

Napokon po namáhavej chôdzi našla otca Svorada. Usilovne narábal ťažkou sekerou. Zaiste už dlho pracoval, lebo práve sa bol nachýlil už štvrtý peň, aby čochvíľa padol k trom už soťatým. Dlho pozorovala úmornú prácu otca Svorada, a divné jej bolo, že nevidela pri ňom svojho ujčoka, Beňadika. Kdeže je ten? Popošla bližšie, aby sa spýtala učiteľa, kde má hľadať žiaka. V tej chvíli však akoby sa jej bol zrak zatemnil: len hmliste videla, že podťatý strom s veľkým rachotom padá na zem. Ale klesol aj otec Svorad. Či ho azda strhol so sebou padajúci strom a či len od únavy padol? Zrýchlila kroky a ponáhľala sa na pomoc omdletému.

Zrazu však zastala ako k zemi prikovaná. Videla nevšedný, nevídaný zjav. Pri omdletom mníchovi stál mládenec nebeskej krásy, odetý do bielych, ako sneh šiat. Omdletého otca Svorada vzal na ramená, ľahúčko, akoby dvíhal páperie. Potom pokročil smerom k pustovni.

Božeta, preberúc sa z prekvapenia, zpočiatku myslela si, že to ujčok Beňadik odniesol svojho učiteľa. Ale ten nebol taký mladý, mocný, krásny a tiež nikdy ho nevidela odetého do bieleho rúcha. Ujčokova chôdza bola pomalá, ťažká. Nie, to nemôže byť on! Veď tamten tak ľahúčko kráča so svojou ťarchou, akoby sa na krýdlach niesol. Len s veľkou námahou ho mohla sledovať. Hodne zaostávala, ale jednako jasne videla, že krásny mládenec omdletého otca Svorada pozorne položil na kamennú, machom pokrytú lavičku — a zmizol.

Keď prišla k pustovni, pri jej boku objavil sa Trud. Prekvapene pozerali raz na seba, raz zasa na omdleté telo mníchovo. Dlho stáli bez slova.

Božeta prerušila ticho prvá:

— Pekne od teba, Trud, že si sa ujal omdletého sluhu Božieho. Boh ti to odplatí, — povedala, mysliac si, že on to bol, čo odniesol omdletého. Trud neporozumel hneď jej slovám.

— Nie, ja som to nebol, — povedal o chvíľku, keď sa bol dozvedel, čo hovorila. — Mne sa zas zdalo, že ty si, Božeta, pomáhala omdletému.

— Ja som to nebola, veď som ich z diaľky sledovala.

— Neviem teda, kto to mohol byť, — odpovedal Trud.

Božeta sa spamätala, že treba zomdletému pomôcť. Odviazala si s krku šatku, vzala hlinenú nádobu s vodou, namočila šatku a pozorne ovlažila pustovníkovu tvár.

Otec Svorad pomaly otvoril oči. Poobzeral sa dookola, akoby sa chcel upamätovať, kde je a čo sa to s ním robí? Po malej chvíli slabým, unaveným hlasom povedal:

— Ďakujem vám, dietky, že ste sa ma ujali. Boh vám to odplatí! — a s povďačnosťou pohliadol na Truda a Božetu.

— Otče, nie nám máš ďakovať, — odpovedali obaja jednohlasne.

A Božeta rozpovedala mu, čo bola videla.

Rehoľník hlboko sa zamyslel. Z jeho dúm vytrhla ho bojazlivá poznámka Božety:

— Otče, či to nebol môj ujčok, Beňadik?

Otec Andrej-Svorad ešte väčšmi sa zamyslel. Po hodnej chvíli tíško poznamenal:

— Nie, dcéra moja, Beňadik to nemohol byť. Ten zaiste poslúchol a urobil, čo som mu bol naložil. Ten je teraz na Trenčianskom hrade. Iďte a presvedčte sa.

Nastalo hrobové ticho. Každý sa zahĺbil do svojich myšlienok. Ticho o hodnú chvíľu prerušil otec Svorad, ktorý medzitým bol vstal so svojho kamenného lôžka. Hľadiac pred seba, akoby vo vytržení, slabučkým, akoby zpod zeme vychádzajúcim hlasom len toľko povedal:

— Nemôže to byť ináčej. Láskavý Boh poslal svojho posla-anjela, aby ma zachránil…

— Ó Bože, — pokračoval po chvíli a jeho zrak túžobne sa vpil do modrého blankytu nebies, — vďaka Ti za milosť, preukázanú nehodnému sluhovi Tvojmu. Tvojou vôľou je, aby som ešte žil. Zaiste preto, aby som k úplnej dokonalosti kresťanskej priviedol milovaného žiaka, Beňadika. Iďte, dietky moje, — povedal hlasom už pevnejším, — ale aspoň do mojej smrti nikomu nepovedzte, čo vám dobrotivý Boh vo svojej láskavosti dožičil vidieť. Prisľúbte mi to.

— Sľubujeme, — povedali jednohlasne Trud a Božeta, vo svojom pohnutí iste ani nevediac, čo sa s nimi robí.

Úctive bozkali ruku sluhovi Božiemu, a odišli, sprevádzaní súc jeho požehnaním.

Dlho kráčali bez slova.

Prekonali už hodný kus cesty, keď Trud zastal a ľúbezne hľadiac na Božetu, nežne ju vzal za ruku.

— Božeta, — povedal mäkkým, prosebným hlasom, — neváhaj ďalej. Buď mojou. Sme tu sami. Odíďme do hlbokých lesov a žime blažene jedine sebe.

Božeta na Trudove slová ustrnula. Zákmit odporu preletel jej hlbokým zrakom, ale hneď sa zas opanovala. Vymaniac ruku svoju z ruky mladíkovej, zastala pred ním a rozhodným, ale láskavým hlasom povedala:

— Vieš dobre, Trud, že sa to nemôže stať. Nebudem tvojou, kým nebudem vidieť, že si sa úprimne a celkom obrátil. Toto moje rozhodnutie je a ostane neochvejné.

Trud zarmútene hľadel na devu. V jeho duši bol boj. Ozval sa v ňom kresťanský cit. Zaiste to zbadala i Božeta, lebo, chcejúc využiť priaznivú chvíľku, pokračovala ľúbezným, presvedčivým hlasom:

— Nemal by si odkladať s obrátením najmä teraz. Trud, nebuď zatvrdilejším ako bol staroveký pohan Valerian. Ujčok mi neraz vyprával túto peknú, poučnú udalosť zo života veľkej kresťanskej svätej panny, Cecílie. Táto vznešená deva, rodom Rimanka, už ako útle dieťa prijala učenie Kristovo a Bohu zasvätila svoje panenstvo. Jej rodičia, pohani, i proti jej vôli prinútili ju vydať sa za pohanského, bohatého mládenca, Valeriana. „Valerian, — povedala Cecília po svadbe, — som pod ochranou anjela Božieho, ktorý ochráni moje panenstvo, preto šetri ma, aby ťa krutý trest Boží nezastihol.“ Tieto slová tak účinkovaly na pohanského mládenca, že sa neodvážil dotknúť sa Cecílie. Ba rozhodne povedal: „Uverím v Krista, jestliže toho anjela uvidím.“ „Uvidíš ho len vtedy, — odpovedala Cecília, — keď sa dáš pokrstiť. Iď k apoštolskému otcovi Urbanovi, príjmi od neho krst svätý a potom príď a uvidíš anjela Božieho.“ Valerian, zvedavosťou hnaný, poslúchol, a keď sa po prijatí krstu svätého vrátil, skutočne videl pri Cecílii, pohrúženej do vrúcnej modlitby, nadprirodzený, krásny zjav: videl v nebeskej žiari stáť anjela Božieho. Tento zjav tak mocne zapôsobil naň, že spolu s bratom Tiburciom stal sa kresťanom a neskoršie i mučenícku smrť podstúpil za svoju vieru. Trud, — pokračovala Božeta, — tebe dobrotivý Boh dožičil milosti vidieť anjela. Možno preto, že si už pokrstený. Nech ťa teda tento zjav presvedčí o pravdivosti viery Kristovej. Iď, bojuj v našom vojsku proti pohanskej nevere, a keď sa ako víťaz vrátiš, svolím k sňatku.

Tieto posledné slová Božeta vyslovila s toľkou láskavosťou, že Trudovo srdce rozplývalo sa. Jednako však zaváhal ešte:

— Božeta, to by bolo dlho a nevedieť, či nepadnem v boji, — povedal skormútene.

— Modli sa k Pánu Bohu a odovzdaj sa do Jeho sv. vôle. A keby si v boji i padol, bola by to veľká milosť Božia pre teba. Vtedy kedysi blažení by sme sa uvideli v nebi.

— Stane sa, ako si želáš, — povedal Trud rozhodne a rezkejšie vykročil.

Božeta uverila jeho slovám a v tej chvíli i sám Trud zaiste úprimne bol rozhodnutý splniť svoj sľub. Nevedeli, že ich vytrvanlivosť bude vystavená ťažkej, dlhotrvajúcej zkúške. Spokojní, pohrúžení do vlastných myšlienok, tíško kráčali ku hradbám Trenčianskeho zámku.

Príduc do hradu, Trud išiel medzi bojovníkov, stále majúc na mysli milovanú devu.

Božeta, dôjduc do hradu, hľadala ujčoka Beňadika.

Dopytovala sa naň, nikto jej však nevedel povedať, kde je. Zamierila do dvoranskej sieni, úfajúc, že ho najde v káplnke. A nemýlila sa. Vkročiac do siene, cez odchýlené dvere káplnky videla ho kľačať pred oltárom. Nechcela ho vyrušiť v pobožnosti. Pokľakla teda aj ona a uprela svoj zrak na modliaceho sa pustovníka a potom na obraz Ukrižovaného. Nezbadala, že do siene vkradol sa i Trud, ktorý sa skryl a čakal, čo sa bude diať.

Pustovník Beňadik vstal. Zbadajúc Božetu, prikročil k nej. I deva vstala a akoby vyčítave povedala:

— Počula som, ujčok, že chceš odísť. A mňa tu necháš opustenú? Či si neprisľúbil nebohému môjmu otcovi, že budeš sa o mňa starať?

— Viem, Božeta, čo som sľúbil tvojmu otcovi, Pán Boh mu daj slávu večnú. Tento svoj sľub neporuším i keď odídem. Nie si opustená. Tu na hrade si v dobrej opatere. Musím na čas odísť; je to vôľa Božia, aby som sa pripravil, žeby som potom blahodarnejšie mohol pracovať pre slávu Božiu a pre spasenie drahých krajanov. Preto opúšťam na čas tak teba, ako i môjho drahého učiteľa, otca Andreja-Svorada. Od neho si pýtaj radu, ak budeš mať nejakú pochybnosť. Čas rýchle ubehne, zavše vás i navštívim a poteším sa s vami.

— Nech sa stane vôľa Božia, — odpovedala Božeta. — Požehnaj ma na rozlúčku, ujčok drahý.

Pustovník zbožne vystrel ruky nad devou a požehnal ju so slovami:

— Božeta, nech ťa prevádza bázeň Božia. Ži ctnostne a nesväzuj osud svoj s človekom, ktorý nevyznáva Spasiteľa nášho.

— Buď spokojný, ujčok drahý. Nikdy sa tak nestane! Tvoje ponaučenie zachovám do smrti.

— Pokoj Pánov nech ostáva s tebou, — končil pustovník, a vážnym, pomalým krokom poberal sa k východu. Za ním kráčala pohnutá, zamyslená Božeta.

Trud všetko počul a videl zo svojho úkrytu. O chvíľu vyšiel aj on na chodbu. Tu zastal. Na hrade panovalo ticho. Len na nádvorí hradu, kde pod holým nebom táborilo Prokujove vojsko, ozýval sa šuchot a tichý rozhovor. Široká tvár mesiaca po modrom, letnom nebi plávajúc zvedavo sa prizerala na tábor. Niektorý lúč zastal na vyleštenom hrote kopije, zasvietiac sťa svätojánska muška. Potom mesiac nakukol i do otvorenej chodby hradnej budovy a osvietil tam ešte vždy bezradne stojácu postavu Trudovu. Pri bledom svetle mesiaca jeho tvár ešte bledšou sa zdala.

— Ona nikdy nebude mojou, ak sa nezrieknem pohanstva, — hovoril si. Bola to ozvena posledných slov Božetiných v duši jeho.

— Musí sa stať mojou, — snoval ďalej myšlienky. — Splním jej žiadosť. Ó, Kriste, pomôž mi! Veď tvoje učenie musí byť dobré a pekné, keď vychováva také šľachetné duše, ako je Božeta.

— Ale čo otec? — ozval sa akýsi pokúšajúci hlas v nerozhodnej duši jeho. — Ten neprivolí. Opustím ho. Zajtra odídem s vojskom a v boji proti pohanom dokážem Božete, že som jej hodný.

S takýmito myšlienkami odchádzal Trud na lôžko. Sen dlho neprichádzal na jeho víčka.

— Mal by som zabehnúť k otcovi, — zmietal sa, — všetko mužne, otvorene mu povedať… Azda ho presvedčím…

S takýmito a podobnými myšlienkami napokon usnul.

Včas ráno zobudil ho ruch na odchod pripravujúceho sa vojska. Soskočil s lôžka, vystrojil sa, sobral najlepšiu svoju zbraň a sišiel na nádvorie, kde vojská rozostavovaly sa do šíkov. Stal si medzi pešiakov Trenčianskeho hradu, keď práve tade išiel pán hradu, Vencelín.

— Aj ty ideš s nami, Trud? — spýtal sa ho s úsmevom.

— Áno, — odpovedal rozhodne. — Kde je môj pán, tam musím byť aj ja.

— Si hodný šuhaj, — pochválil ho Vencelín, — ale čo bude s tvojím starým, nevládnym otcom? — dodal a pobral sa ďalej, aby prehliadol vojsko.

Rozhodná odpoveď Trudova v tej chvíli zaiste bola úprimná. Pobádal ho k tomu kresťanský cit. Jednako však váhal ešte:

— Mal by som aspoň nakuknúť k otcovi. Veď to i mocný Vencelín chce. Hľa, pripomenul mi ho.

V takejto neistote prišiel Trud s vojskom k Váhu. Možno si dobre ani neuvedomil, čo robí, keď nepozorovane odbočil a skryl sa vo vŕbovom kroví. Tam schúlený vyčkal, kým vojsko prešlo. Potom vyhľadal svoj člnok a skočil doň.

— Len odoberiem sa od otca a potom ľahko dohoním vojsko. Keď nie skôr, tak iste pod hradbami Hlohovca, — pomyslel si.

A veslom odsotil člnok od brehu.