ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stavba kláštora sv. Martina na vrchu Pannónskom chýlila sa ku koncu. Nadišiel čas, keď Rádla ako opát a otec Beňadik mali sa odobrať z Ostrihomu na vrch Pannónsky, aby zaujali kláštor. Už v Ostrihome boli sa prihlásili šiesti kňazi, svetskí i mnísi, ktorí sa rozhodli ísť s nimi a stať sa obyvateľmi nového kláštora.

Cestou Zadunajskom, čiže Pannóniou, pripojili sa k ním ďaľší štyria kňazi s tým istým úmyslom. Takto nový kláštor hneď pri svojom otvorení mal dvanásť otcov. Opát sa tomu veľmi tešil:

— Ako matka Cirkev mala svoj počiatok v dvanástich apoštoloch, tak iste i náš kláštor začína svoju úlohu s dvanástimi otcami. Dobrý znak je to, — hovoril radostne.

K otcom pridružili sa i početní bratia-laici, roľníci a rozliční remeselníci, ktorým pridelili ich vedomostiam a povolaniu zodpovedné práce v kláštore, ako to videli v kláštore Zoborskom.

Kláštor svoju budúcnosť zakladal na mladom doraste. Opát Rádla prijal do päťdesiatich chlapcov, ktorí mali byť vychovávaní v kláštore za budúcich mníchov. Boli roztriedení dľa schopnosti a náklonnosti. Nadanejší mali byť vyučovaní v bohosloví, čiže teologii, menej nadaní, a tí, ktorí nemali kňazského povolania, mali byť vycvičení v rozličných remeslách.

Dľa toho boli ustanovení aj ich učitelia: kňazi vyučovali bohoslovie a najšikovnejší majstri zas patričné remeslá.

Výchova všetkých bola sverená otcovi Beňadikovi, ktorý pritom vyučoval aj bohoslužebnú glagoliku, v čom mu pomáhali kňazi, pochádzajúci z Pannónie, lebo tí všetci ovládali túto bohoslužbu.

A otec Beňadik s celou horlivosťou zápalistej svojej mladej duše venoval sa sverenej mu úlohe. Nielenže vyučoval, ale hlavne vychovával svojich mladých sverencov. Vychovával ich slovom i príkladom v duchu svojho majstra. Sverení mu mladíci celou dušou viseli na ňom, veď aj on zahrňoval všetkých starostlivou láskou svojou. Jednako však so zvláštnou akousi náklonnosťou vychovával bystrého a nadaného mládenčeka, Maurusa. Ten mu denne posluhoval pri omši svätej a aj okrem vyučovania často sedel pri nohách Beňadikových a spytoval sa ho na jeho predošlý pustovnícky život a na jeho majstra otca Andreja-Svorada.

A otec Beňadik rád vyhovoval jeho zvedavosti.

Znovu a znovu obšírne mu vyrozprával, ako sa stretol s otcom Andrejom-Svoradom v Ostrihome pri kázni einsidelského mnícha Volfganga, ako sa rozhodli za príkladom svätého Meinrada a Bena nasledovať ich v pustovníckom prísnom živote. Avšak Prezreteľnosti Božej zaľúbilo sa rozdeliť ich na čas. Cesty ich sa rozišly. Pritom však ostali verní svojmu predsavzatiu: viesť pustovnícky život. I keď boli oddelení, Andrej-Svorad našiel si pustovňu, nad bystrým Dunajcom, on však nad dravým Váhom. Neprestávali túžiť po sebe a modliť sa k Bohu, aby im dožičil spolunažívať. A dobrotivý Boh vyslyšal ich modlitby a túžby. Sišli sa na krásnej Skalke, sišli sa v kláštore staroslávnej Nitry, aby tieto miesta posvätili bohabojným životom svojím.

Vyprával mu aj o ich spoločnom živote, o ich prácach a modlitbách, najmä však o bezpríkladnom sebazaprení a mŕtvení svojho majstra. Jeho osoba ostávala v úzadí, skromnosť nedovoľovala mu honosiť sa.

Maurus s veľkou pozornosťou sledoval tieto rozhovory. Všetko si zaštepil do pamäti svojej. Otec Beňadik aj iným vyprával o svojom majstrovi. Keď už nemohol byť pri ňom, aspoň v duchu sa zaoberal ním.

Míňaly sa dni, týždne, mesiace. Otec Beňadik vžil sa celkom do novej, ťažkej, jednako však milej mu úlohy.

Ale na svete je všetko pominuteľné.

Jedného dňa zo Zoborského kláštora prišiel do kláštora sv. Martina posol, ktorý opátovi Rádlovi oznámil, že otec Andrej-Svorad, cítiac približovať sa koniec svojho života, opustil pustovňu na Skalke a vrátil sa do Zoborského kláštora. Želá si pred smrťou vidieť ešte svojho najmilšieho učeníka otca Beňadika.

Opát Rádla, poznajúc vrúcny, ozaj bratský pomer oboch mníchov-pustovníkov, nekládol ani najmenšiu prekážku proti tejto žiadosti, ba sám šetrne oznámil smutnú zvesť otcovi Beňadikovi a s otcovským požehnaním prepustil ho.

Otec Beňadik hneď vybral sa na cestu. Túžba vidieť milovaného majstra a prijať jeho posledné požehnanie, ho poháňala.

Došiel práve v poslednej chvíľke.

Majstra našiel na smrteľnom lôžku. Vpadlé oči, až na kosť a kožu vychudlé telo očividne zvestovaly, že koniec jeho života sa neodvratne blíži. Ale duch zomierajúceho príchodom otca Beňadika akoby bol ožil.

Prijal svojho učeníka otcovsky.

Vyspovedal sa mu, prijal z rúk jeho telo Božie a sviatosť posledného pomazania a potom udelil mu požehnanie.

— Synu môj, — hovoril medzi iným, — neodchyľuj sa od cesty, ktorú sme spolu nastúpili. Požiadaj svojich predstavených, aby ťa prepustili do pustovne na Skalke, aby si tam dovŕšil dielo, ktoré sme spolu začali. Pamätaj, že sme sľúbili Bohu žiť životom pustovníckym. Tam na Skalke všetko ťa bude upomínať na mňa a na naše životné heslo: „Modli sa a pracuj.“ Modli sa, mŕtvi telo svoje, aby si spasil dušu svoju; pracuj, napomínaj, poraď a hlavne príkladom svojím veď krajanov svojich cestou cnosti, aby aj oni boli spasení. Všemohúci Boh nech riadi kroky tvoje. A ešte jednu žiadosť mám ku všetkým prítomným: Nesvliekajte hneď mŕtve telo moje z rehoľníckeho rúcha, — až v prítomnosti otca opáta. Trojjediný Boh nech požehná vás, kláštor náš a Cirkev svoju svätú.

Všeobecné ticho zavládlo po týchto, akoby zpod zeme prichádzajúcich, sotva slyšateľných slovách.

Z očú mnohých bratov-rehoľníkov tiekly úprimné slzy. Len otec Beňadik, akoby posilnený požehnaním zomierajúceho majstra, stál neohrožený.

Prvý sa spamätal a spokojne začal odriekať žalmy, predpísané pri modlitbách za zomierajúcich. Čochvíľa ho nasledovali aj ostatní rehoľní bratia a chórová modlitba sťa ľúbezná vôňa temianu vznášala sa k nebesiam.

Uprostred tejto bohumilej modlitby vrátil otec Andrej-Svorad svoju modlitbou, sebazapieraním a prácou pre kráľovstvo Božie posvätenú dušu — Stvoriteľovi.

Na druhý deň, ako si to zosnulý sám želal, v prítomnosti opáta Filipa sobliekli mŕtvemu mníšsky habit, aby mŕtvolu pred pochovaním umyli.

A tu sa ukázalo veľké mučeníctvo zosnulého. Bedrá jeho našli prepásané železnou, hlboko do tela vrezanou retiazkou. Privolaný rehoľný brat kováč pozorne ju odňal s tela a odovzdal opátovi, ktorý ju hneď ako drahocennú relikviu zaniesol na oltár kláštorného chrámu. Pred tým istým oltárom potom vystreli mŕtve telo zosnulého sluhu Božieho.

Rehoľní bratia striedavo sa modlili pri vystretom mŕtvom tele ich spolubrata. Pridružovaly sa k ním húfy ľudu, lebo zvesť o smrti svätca chytro sa rozšírila po okolí.

Opát Filip rád by bol pochovať zosnulého alebo na kláštornom cintoríne, alebo v kláštornom chráme. Nechcel vydať také drahocenné pozostatky.

Prepošt kapituly, Bystrislav, bol však inej mienky. Vyhlásil, že muž takej svätosti, ako bol otec Andrej-Svorad, má byť pochovaný v bazilike. A jeho mienka zvíťazila.

Mŕtve telo v slávnostnom sprievode, ktorého sa zúčastnila celá nitrianska kapitula na čele s prepoštom a všetci mnísi zoborského kláštora na čele s opátom a za účasti nepriehľadného množstva ľudu, prenesené bolo do baziliky sv. Emerama a tam pod hlavným oltárom slávnostne pochované.

Verný učeník, otec Beňadik, nevládal sa hneď rozlúčiť s telesnou schránkou šľachetnej duše svojho bývalého majstra. Po osem dní deň po deň slúžil omšu sv. nad jeho hrobom.

Až potom, s dovolením opátovým, odobral sa na Skalku, aby splnil žiadosť svojho zomierajúceho majstra.