ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na čas osiralá pustovňa na Skalke príchodom otca Beňadika znovu ožila. Nocami občas ozýval sa tichý, velebný chválospev Bohu, vo dne zas údery sekery a rachot podťatých padajúcich stromov, potrebných na dobudovanie chrámu. V nedele a sviatky v pustovni na omšu svätú shromaždily sa také húfy ľudu, že ich priestor pred káplnkou sotva stačil pojať.

Ale aj inokedy, ojedinele alebo v menších húfikoch, prichádzali ľudia, aby si či už v duchovných alebo v hmotných veciach vyžiadali radu svätým životom žijúceho krajana svojho.

A otec Beňadik pre každého mal láskavé slovo. Každého vedel poučiť, potešiť.

Milé mu boly najmä návštevy jeho vnučky Božety a jej priateľky Danice.

Po celé hodiny ostával v nábožnom rozhovore s tými nevinnými, čistými dušami. Božeta mu raz bola oznámila, že čím ďalej, tým väčšiu túžba cíti v duši vstúpiť do kláštora.

Danica sa hneď proti tomu ozvala:

— Nie, drahá Božeta, to nemožno. Ja by som to neprežila. S tebou polovičku vlastnej duše by som ztratila.

Muž Boží láskave a otcovsky ich poučoval:

— Vážna, veľmi vážna je to vec. Vzťahuje sa ona na celý život, ba na celú večnosť, dieťa moje, Božeta. Práve preto dlho a vážne ti treba skúmať, či je to vôľa Božia. Ak sa presvedčíš, že je tomu skutočne tak, musíš roztrhať všetky pozemské sväzky, musíš opustiť všetko na svete a nasledovať volajúci hlas Boží. Potom nesmieš to prekážať ani ty, dcéra moja, Danica.

— Je to život krásny, viacej nadzemský, priamo anjelský, — pokračoval vážne, pomaly, akoby vo vytržení, pozdvihnúc zrak k nebu, — ktorý si chceš zvoliť, dcéra moja. Videl som to na vlastné oči vo Vespréme, keď som tam chodil z Pannónskeho kláštora sv. Martina spovedať kláštorné panny, tieto čisté, jedine Kristovi zasvätené duše.

Takto žil Bohu a svojím krajanom otec Beňadik vo svojej pustovni na Skalke.

Žil spokojne. Živým slovom a vznešeným príkladom učil svojich krajanov a viedol ich po ceste ctnosti k opravdivému kresťanskému životu.

Často čítajúc o hrdinskej odhodlanosti a smrti svätých mučeníkov, zatúžil aj on krvou svojou potvrdiť vznesené učenie Kristovo, ktorému celý svoj život zasvätil, ale táto jeho túžba zdala sa mu byť nesplniteľnou. Nepovažoval sa za hodného toľkej milosti.

A jednako, v knihe Prezreteľnosti bolo ustanovené, aby sa tak stalo.

*

V neprístupných lesoch Šumadie sa skrývajúci Tar Zerind, jeho príbuzný Hunt a ich priatelia nezabudli na pomstu, ktorú prísahali po smrti Kupovej. Predovšetkým treba bolo presvedčiť sa, či je súci čas na prevedenie tejto pomsty.

Shromaždili sa na tej istej čistinke hlbokých lesov Šumadie, kde sme ich boli videli shromaždených po porážke od kresťanských vojsk Vencelína.

Po krátkej porade zistili, že pomstu v celom jej rozsahu previesť nemožno. Žiadali teda tátoša, aby sa modlil k bohu vojny, aby ten rozhodol.

Tátoš sverenú mu úlohu previedol s takou istou obradnosťou, ako to bol urobil po prvý raz. Potom slávnostne vyhlásil:

— Keďže pokus o zavraždenie hlavného vinníka, ostrihomského Štefana sa nevydaril, mocný náš boh vojny uspokojí sa, keď aspoň jedon z vinníkov bude usmrtený. Potom už dožičí víťazstva naším zbraniam.

Shromaždení s veľkým jasotom prijali takto pozmenenú a zmiernenú pomstu. Hojný a hlučnejší oldomáš pripravili, aby sa ich nádeje splnily.

Tar Zerind, Hunt a Trud hneď na druhý deň vybrali sa na cestu, aby previedli pomstu, v ktorej skladali všetky nádeje.

Cestu dobre poznali z prvej svojej výpravy a preto bez ťažkosti dostali sa pod ostrihomské hradby.

Trud, ktorý beztak len s veľkou nechuťou a z obavy sa zúčastnil výpravy, odoprel ísť do hradu na výzvedy. Previedol to Hunt, preoblečený za pastiera. Čoskoro sa vrátil a hlásil:

— Kráľ Štefan nie je v hrade. Je na cestách po krajine a po svojich rozsiahlych statkoch. Nikto nevie, alebo nechce prezradiť, kde práve je.

— Hľadať ho nemôžeme. To by neviedlo k cieľu. Hore sa do Nitry. Možno tam zastihneme aspoň jedného z naších zhubcov. Ten nech umrie, — rozhodol Tar Zerind, vodca výpravy.

Ale ani v Nitre nemali šťastie.

Trud už v osade Pogranice, na juhovýchod, v najkrajnejšej predstráži Nitrianskeho hradu, dozvedel sa, že prepošt Bystrislav nie je v Nitre, že je kdesi na cestách s kráľom Štefanom; že starší mních otec Svorad už zomrel a mladší, otec Beňadik, ako vraj počuť, žije v pustovni na Skalke.

Tar Zerind škarede zaklial a dodal:

— Zdá sa, že naša výprava zas skončí nezdarom. Musíme ísť do tých neznámych krajov, keď niet iného východiska.

Trud sa na tieto slová trpko usmial. Potom mimovoľne to z neho vyhrklo:

— Mne nie sú neznáme. Ja tam poznám každú cestu, každý chodník. Veď je to môj rodný kraj.

A srdce mu prudko zabúšilo pri pomyslení, že čoskoro uvidí svoj rodný kraj, svojho starého otca a možno aj… Ani domyslieť sa neodvážil.

Spoločníkov jeho slová potešily. Zaradovali sa, že budú mať bezpečného vodcu.

Hneď sa vybrali na ďaľšiu cestu. Išli na okrajoch lesov. Nitrianskemu hradu z ďaleka vyhýbali. Načo sa vystavovať nebezpečenstvu zbytočne.

Keď nad osadou Drážovce na výbežku hory Zobor uzreli malý kostolík, Trud poznamenal:

— Hľa, tam stálo kedysi mocné hradisko naších predkov. Život tam až kypel. Teraz len po nedeliach sa tam schádzajú kresťania, aby sa klaňali svojmu Bohu. Tak zapadá dávna naša sláva!

Obišli aj hrad Hlohovec. Idúc popod Tematýn, Trud mal sto chutí nakuknúť do hradu, aby sa niečo dozvedel. Ale spoločníci súrili, aby sa čím skôr dostali k Trenčínu. Tam sa o všetkom prezvedia. Trud sa im neprotivil a tak išli ďalej.

Neďaleko Trenčína pod rúškom nastalej už noci, na mieste, Trudovi dobre známom, prebrodili Váh.

Trud sa rozhodol, že najprv zajdú k žrecovi Divišovi, do jeho podvršateckej skrýše. Tam si odpočinú a potom všetko dobre vysliedia, aby mohli prikročiť k dielu.

Návrh sa ľúbil aj Trudovým spoločníkom. S nadšením ho prijali.

Brieždilo sa, keď prišli k cieľu.

Prekliesniac si cestu krovím, zarasteným úzkym vchodom, psisko Dunčo vítal ich hrubým štekotom. Na štekot psa vyšiel starý žrec Divíš, trasúc sa na celom tele. V poslednom čase totižto vždy trnul strachom, že kresťania vysliedia jeho skrýš a zajmú ho. Veľmi sa potešil, keď medzi prišlými uvidel Truda. Srdečne ho privítal a potešil:

— Akú radosť bude mať tvoj otec, akú radosť?!

— Žije? — bola prvá otázka synova.

— Žije, tu medzi nami. Je už starobou skľúčený, nedočuje, ale ináčej je pri dobrej sile. Vždy hovorieval, že neumrie, kým ťa neuvidí.

V tom práve vyšiel starý Kosenec. Zbadajúc syna, zvolal:

— Nádej ma nesklamala. Vďaka vám, bohovia!

A sovrel syna do náručia.

Keď vnišli, Kaška vrhla sa Trudovi okolo hrdla, ale on obvyklým chladom odbil jej dotieravú lásku.

Keď utíšili hlad a trošku si odpočinuli, utiahli sa spolu s Divišom a Kosencom do žrecovej chyžky.

Obaja s veľkým napnutím počúvali Truda, keď im oznamoval cieľ ich príchodu.

— Prišli sme, — končil svoje slová Trud, — aby sme zavraždili alebo Vencelína, ktorý v boji premohol Kupu, alebo aspoň toho mnícha, Beňadika, ktorý či už modlitbou, či už kúzolníctvom svojím mu v tom pomáhal. Ak sa nám to podarí, to bude smrť kresťanstva a víťazstvo naších starootcovských obyčajov.

Hoci Trud posledné slová povedal s nadšením, v Divišovi a Kosenecovi nevyvolaly ony podobnú ozvenu.

Neodpovedali, len sedeli zamyslení.

Dlhtrvajúce ticho prerušil napokon Kosenec:

— Syn môj, k Vencelínovi sa vy nedostanete. Už i pokus o to zaplatil by si životom a cieľa by ste beztak nedosiahli.

— Veru tak, — prisvedčil Diviš. — Vencelína od nevydareného pokusu zavraždiť kráľa Štefana všade a stále strážia. Nemožno sa k nemu dostať. Vie on dobre, že pomsta naša siaha po ňom!

— Čo teda robiť? — zamiešal sa do reči Hunt hlasom, ktorý prezrádzal netrpezlivosť.

Znovu nastalo ticho. Všetci rozmýšľali, čo začať?

— Aspoň zkúsiť by sme mohli dostať sa k Vencelínovi, — nadhodil Tar Zerind.

— Márny by bol každý pokus, — odrádzal Kosenec.

— Načo sa vystavovať nebezpečenstvu, keď cieľ môžete dosiahnuť ľahko, — uvažoval Diviš, — veď hovoríte, že dľa tátoša cieľ bude dosiahnutý, keď jedon z pôvodcov porážky Kupovho vojska bude zavraždený. A tu sa vám príležitosť priamo ponúka. Toho mnícha, Beňadika, môžete odpraviť v ktorúkoľvek noc bez všetkého nebezpečenstva.

— Hej, ale čože budeme mať z toho, odpraviť bezbranného mnícha? Či to bude slúžiť našej cti? — povedal Trud.

Zaiste chránil pustovníka i preto, lebo v jeho mysli si nijako nevedel srovnať, aby sa stal vrahom ujčoka Božety.

— Hrdinský skutok to iste nebude, — nadhodil Hunt.

— Hrdinský alebo nehrdinský, urobíme, čo môžeme, aby naša výprava neskončila znovu s neúspechom, — rozhodol Tar Zerind.

S jeho úsudkom súhlasili.

Na tretí deň, po západe slnka, vybrali sa Tar Zerind, Hunt a Trud na Skalku. Bola krásna, mesačná noc. Pod vedením Truda prišli ta okolo polnoci. Ukrytí medzi stromami, skúmali pustovňu. Pred krížom zbadali kľačať pustovníka, odetého do hrubého habitu, s obnaženou hlavou a s rozprestretými ramenami.

— To je on! — pošepol Trud.

— S tým si ľahko poradíme, — poznamenal Hunt.

— Nemyslím, — odpovedal Trud. — Hovoria, že modlitba kresťanov je taká mocná, že modliaceho sa nechytí nijaká zbraň. Musíme vyčkať, až sa prestane modliť.

— Neverím tomu, — povedal podráždene Tar Zerind. — Zkúsme naše zbrane hneď. Poďte za mnou.

Pomaly prikrádali sa k pustovníkovi. Ten natoľko bol zahrúžený do modlitby, že nič nebadal, čo sa okolo neho dialo.

Keď už vrahovia boli blízko, Tar Zerind vytrhol zpoza pása sekeru a udrel ňou po hlave nič netušiaceho modliaceho sa pustovníka. Ten vstal, zakolísal sa a pozrel na vrahov. Vidiac pred sebou ozbrojených ľudí, hľadel na nich, akoby v nedorozumení. Mimovoľne popošiel k jaskyni, akoby v nej hľadal útočište. Napravo od vchodu do jaskyne bol hodný priestor. Pustovník sa však obrátil naľavo, kde bol v skale len uzučký otvor. Do toho vkročil. Vrahovia za ním. Zrazu však zastali, ako k zemi prikovaní. Zdalo sa im, že tvrdá skala sa pred pustovníkom sama otvorila. Trud zakresal a zapálil fakľu. Akési tajné svetlo osvietilo jaskyňu.

— Čo je to? — šepkal Trud.

Ale Tar Zerind ho s hnevom odstrčil a rútil sa úzkou skalnou chodbičkou za pustovníkom. Hunt nechcel zaostať za svojím vodcom; išiel za ním a strhol sebou i Truda, azda preto, aby im posvietil fakľou. Pobehli so dvadsať krokov, kým dohonili pustovníka. Tu Tar Zerind novým úderom sekerou srazil ho na zem. Hunt vytiahol meč, že ho prebodne. Ale Trud ho zadržal.

— Nie, nerob to. Zaprisahal som sa, že pomstím môjho bývalého pána, Becha, pána hradu Beckova, ktorého, ako si myslime, kresťania hodili do Váhu. Nuž, hoďme i my tohoto mnícha do Váhu. Zdá sa mi, že takto najlepšie splním svoju prísahu.

— Dobre rozmýšľaš, — pochválil ho Tar Zerind a už aj schytil za rameno omráčeného mnícha. Za pomoci Hunta vyniesli ho von z jaskyne. Beňadik na sviežom nočnom vzduchu akoby bol znovu prišiel k sile. Prebral sa a sám kráčal s Huntom. Išiel bez slova. Len rty jeho sa pohybovaly. Modlil sa. Došli na skalu, vyčnievajúcu nad bystrým Váhom. Pustovník akiste až tu pochopil, čo chcú s ním. Narovnal sa a dôstojne pozrel na vrahov so slovami:

— Čo chcete so mnou, nešťastní ľudia? Mne len službu preukážete, keď uskutočníte svoj úmysel. Rád položím život za vieru, ktorú som po celý svoj život vyznával. Duše svoje však večne zahubíte. A spasenie duší vašich je mi drahé. Preto vás napomínam, nepoškvrňte svoje ruky vraždou. Prijmite sladké jarmo kresťanstva, aby ste si modlitbou a prácou zabezpečili večné spasenie. Modli sa a pracuj! Toto vzácne dedictvo zanechal mi môj majster, oslávený už otec Svorad, a toto dedictvo zanechávam vám i ja.

Dôstojné slová zapôsobily na tvrdé srdcia vrahov. Najmä na Truda. Ale nie nadlho. Hunt a Tar Zerind znovu chytili pustovníka za ramená a so slovami:

— Zahyň! — shodili ho so skaly.

Chladné vlny rozvíreného Váhu prijaly šľachetného muža.

Trud až teraz si uvedomil hrôzu svojho skutku. Ako kosou podťatá poľná tráva padol na zem so slovami:

— Čo som to urobil? Čo som to urobil, ja nešťastlivý!

Ostal ležať na zemi, svíjajúc sa. Jeho spoločníci ho márne kriesili a tešili. Na ich slová neodpovedal, len stále stonal:

— Čo som to urobil?!

Tar Zerind a Hunt odišli, vidiac, že Truda márne volajú, aby odišiel s nimi, aby ich na vyčnievajúcej skale niekto nespozoroval.

Trud v akomsi strnulom stave ostal ležať na studenej skale. Mysľou vírily sa mu strašné myšlienky. Svedomie sťa červ hrýzlo jeho dušu.

— Zradil a zahubil som najšľachetnejšieho človeka na svete, — zvolal. A to celkom nevinného! Čo som to urobil?!

Dlho sa tak svíjal, nevediac, čo počať. Až raňajšia rosa ochladila trošku jeho rozpálenú hlavu. S veľkou námahou vstal a ako opitý tackal sa dolu skalou. Zabočil do tmavého lesa, aby sa s nikým nestretol, lebo sa už rozvidnievalo, a vliekol sa k podvršateckej skrýši žreca Diviša.

Kosenec ledva spoznal svojho syna, taký zúfalý výraz sa zrkadlil na jeho tvári. Bol ako smyslov zbavený alebo pomätený. Dlho nevedeli spolu s Divišom vytiahnuť z neho slova. Aj im na všetky otázky opakoval:

— Čo som to urobil?! Čo som to urobil?!

Nechali ho, aby sa uspokojil. Keď sa po krátkom nespokojnom spánku zobudil, znovu sa spytovali, čo sa stalo.

Z trhaných, nesúvislých jeho viet napokon vyrozumeli, že otca Beňadika shodili so skaly do Váhu.

Táto zpráva zpočiatku vzrušila starého Koseneca, čoskoro sa však spamätal a začal tešiť syna, že správne konal, že tak najlepšie pomstil smrť bývalého svojho pána, Becha.

Ale všetka potecha ostala márna. Trud bol zádumčivý, stal sa samotárom, vyhýbal ľuďom. Keď len mohol, vytratil sa večer zo skrýše Divišovej a až nad ránom sa vracal. Otec a Divišova dcéra, Kaška, sliedili za nim a zistili, že chodí na Skalku, kde celú noc nehybne preleží alebo na vyčnievajúcej skale nad Váhom, alebo v jaskyni. Dávali naň pozor, bránili mu odísť, lebo vraj Vencelínovi vojaci ľahko ho môžu poznať a chytiť. Trud však nedbal na ich výstražné slová a zavše si našiel zámienku, aby sa mohol vykradnúť z domu a ísť na Skalku.

Prešlo niekoľko mesiacov. Minula i zima. Trudove vychádzky pomaly vystávaly, ale keď prišla jar, Trud znovu, keď len mohol, chodil v noci na Skalku. Otec, Diviš a jeho dcéra Kaška márne ho chránili.

Bola mimoriadne pekná a teplá mesačná noc. Trud ležal na skale nad Váhom. Zrazu začul dupot konských kopýt a hlučný rozhovor. Zpočiatku sa mu zdalo, že sníva. Rozhovor však stával sa čo raz silnejší na dôkaz toho, že ktosi sa približuje.

— Zaiste nejaká lovecká výprava z Trenčianskeho hradu, — pomyslel si Trud.

Usudzoval tak z veselej nálady rozprávajúcich sa. Veď predtým často aj on chodieval na lov.

— Utiecť? — blyslo mysľou Trudovou.

Zdvihol hlavu a tu videl, že na útek nemôže ani len pomyslieť, lebo lovci prišli už aj k skale a bolo ich toľko, že čochvíľa obsadili celé úpätie skaly. Trud teda ostal ležať, dúfajúc, že lovci odídu bez toho, žeby si všimli skaly. Ale mýlil sa.

— Postojte! — počul jasný hlas zdola.

— Hovoria, — pokračoval ten istý hlas, — že tu na tejto skale vo dne v noci sedáva orol. A keď ho vraj ľudia vyplašia, zakrúži dva-tri razy nad skalou a znovu sadá na to isté miesto.

— To je pravda! — potvrdil iný hlas. — Ja som ho videl.

— I ja. I ja, — potvrďovali niekoľkí.

— Nuž, vyplašme ho, — pobádal ktosi.

Traja-štyria jazdci už aj sostupovali s koní a kráčali hore strmou skalou. V tom skutočne akýsi veľký vták zatrepotal krýdlami a vzniesol sa hore.

— Teda skutočne!

— Veď je to sova, — poznamenal ktosi pochybovačne.

— Nie. To je oveľa väčší dravec. A má tu akúsi zdochlinu, — povedal prvý, ukazujúc na ležiaceho Truda.

— Som ztratený, — blyslo mysľou Trudovou. Ostal však nehybne ležať, akoby bol skutočne mŕtvy. Úfal, že sa takto zachráni. Ale mýlil sa. Vodca výpravy kopol doň. Trud bolestne zasyčal a otvoril oči. Vodca výpravy hneď ho poznal.

— To je dobrá korisť. Veď je to dávno hľadaný zbeh, Trud. Chytili sme dobrého vtáka. Sviažte ho, — velil vodca.

Jeho rozkaz hneď previedli.

Výprava víťazoslávne odchádzala do Trenčianskeho hradu.

— Náš pán, Vencelín, bude mať radosť. Iste nás neminie odmena, — sľuboval si vodca výpravy, mydliac si pritom ruky.

Župan Vencelín nebol doma. Zajatca postavili pred hradného kapitána, ktorý hneď vydal rozkaz.

— Do temnice s ním, kým nepríde pán hradu.

Stalo sa.

Na druhý deň na poludnie vrátil sa Vencelín. Hneď predviedli pred neho Truda. Oči mocného pána sa zaiskrily, keď zazrel zajatca.

— Nuž tu si, ty zradca, ktorý sa opovážil pozdvihnúť vražednú ruku na svojho pána?! Na šibenicu s ním!

— Milosť, — zastonal Trud, vrhnúc sa na kolená pred Vencelínom.

— Je pravda, mocný pane, — pokračoval trasúcim sa hlasom, — že som vražednou rukou siahal na tvoj život, ba prezradím ti aj to, že i teraz s dvoma príbuznými nebohého Kupu prišiel som sem tým úmyslom, aby som ťa o život pripravil. Za tento podlý zločin som už dosť pretrpel. Pre milosrdenstvo Kristovo ťa prosím, odpusť!

— Neber do nehodných úst svojich najsvätejšie meno Kristovo, — povedal s hnevom Vencelín, — lebo taký zradca, ako si ty, je hotový zajtra zas prebehnúť k pohanom. Preto nijaké milosrdenstvo. Odovzdajte ho katovi!

— Aspoň slovíčko ešte…

No Trud nestihol dopovedať. Kat ho chytil a násilne odviedol. Možno, že sa chcel priznať k vražde pustovníka Beňadika.

Hradní tesári za múrami hradu vystavali šibenicu a kat pri západe slnka previedol na Trudovi ortiel smrti.

*

Starý Kosenec veľmi sa znepokojil, keď sa Trud v ten deň ráno so svojej nočnej vychádzky nevrátil. Hneď vytušil, že sa s jeho synom niečo zlého stalo. Chcel ho ísť hľadať, ale žrec Diviš ho horko-ťažko zadržal, aby zavidna nevychádzal. Nešťastný otec po celý deň chodil ako omámený. Keď slnko zapadalo, na mrkaní, vybral sa lesom na Skalku. Úzkostlive prezrel skalu, prekutal aj jaskyňu, ale márne. Truda nenašiel. Otcovská starostlivosť ho natoľko poháňala, že nedbal na nijaké nebezpečenstvo. Zamieril k Váhu. Všetko mu tu bolo známe. Našiel člnok a preplavil sa. Potom pobral sa k hradu. Úfajúc, že tu najde svojho ztrateného syna. Ako líška prikrádal sa k hradbám. Obišiel ich, skúmajúc na dosť hodnom úseku. Zrazu pod hradbami v nočnom šere zbadal čosi vyčnievať. To inokedy tam nebývalo. Strom to nemohol byť.

— Šibenica, — prebehlo mu mysľou hrozné tušenie.

Poponáhľal sa ta. Skôr rodičovským citom ako zrakom spoznal visiaceho syna. Napriek starobe ako mladík vyškriabal sa na šibenicu, vytiahol zpoza pása dlhý nôž, prerezal povraz a chladné telo synovo spadlo na zem. Kosenec sa spustil za ním. Rodičovská láska dodala mu nadľudskú silu: schytil na ramená mŕtveho syna a ako smyslov zbavený spustil sa dolu svahom priamo k Váhu a na tom istom člnku, na ktorom bol prišiel, preplavil sa na druhú stranu Váhu. Tam znova sa poponáhľal so svojou ťarchou tmavým lesom na známe mu rozcestie. Až tam složil svoju ťarchu a oddýchnul si. Trpko sa rozplakal, hľadiac na chladné telo synovo.

— I tak dobre, — povedal plačlive. — Aspoň ti budem môcť preukázať poslednú poctu. Pochovám ťa, ako to starootcovské obyčaje kážu, synu môj, keď si už tak hanobne musel skončiť beh života, — hovoril sám pre seba.

Keď si oddýchol, dal sa do práce: pomocou veľkého noža vykopal štvorbokú jamu, ktorú so štyroch strán vystlal zeleným lístím stromovým a do takto vystlatého hrobu pečlive uložil mŕtve telo synovo. Otvor jamy zakryl potom hrubými ratolesťami. Práve chcel zrobiť mohylu z hliny, keď mu napadla myšlienka:

— Načo, — hovoril sám sebe, — pochovať syna dľa starootcovských obyčajov… Starootcovské obyčaje sú už preč… Nikdy sa nevrátia… Zvíťazili kresťania… Tí hovoria, že ich Boh nielenže sám vstal z mŕtvych, ale že i mnohých iných vzkriesil k životu… Robia to vraj aj mnohí jeho učeníci… Nech teraz dokážu svoju moc…

Vrhnúc sa na hrob, odstránil halúzie od otvoru jamy, vytiahol mŕtve telo synovo, schytil ho a pobral sa k pustovni. Dôjduc ta, mŕtvolu syna složil v jaskyni a prikryl ho vlastným telom, akoby ho chcel zohriať, k životu priviesť. Pritom stále a bolestne vzdychal:

— Bože kresťanov, ak si taký mocný, ako hovoria, vzkries mi syna! A vy, sluhovia jeho, otcovia Svorad a Beňadik, ktorí ste mnohými modlitbami vašimi túto jaskyňu posvätili, proste Boha vášho, aby mi vrátil syna.

Takto a podobne vykladal Kosenec nad mŕtvym telom svojho syna.

Ani nezbadal, že noc už pominula. Až otvorom jaskyne slabo predierajúce sa slnečné lúče upozornily ho na to.

Vstal a smutne sa zahľadel na chladné telo synovo. Ale čo to? Preľaknutý cúvol. Syn otvoril oči. Zdvihol trošku hlavu a akoby v polosne blúdil zrakom po jaskyni.

— Kde som to? — vydral sa mu z hrudi tichý, slabý hlas. — To si ty, otče? — povedal a uprel oči na otca.

— Ja, syn môj, — odpovedal otec a prikľakol k synovi.

Ten za istý čas akoby v nedorozumení hľadel naň. Potom zas prehovoril:

— Bol to sen alebo je to skutočnosť?

— Čo, synu môj? Čo sa ti snívalo?

— Zdalo sa mi, že pre môj hrozný zločin, pre zavraždenie sluhu Božieho, Beňadika, stál som pod šibenicou. Kat nedbal na moje bedákanie. Nemilosrdne konal svoju povinnosť. Vidiac, že tu je ľudská pomoc márna, obrátil som myseľ svoju k Bohu. Ľutoval som skutok svoj, vzýval Boha o pomoc a prosil služobníkov Božích, otcov Svorada a Beňadika, aby orodovali u Boha za mňa. A Boh vyslyšal moju prosbu: Zazrel som dve vznešené postavy nadzemskej krásy približovať sa ku mne. Pristúpiac, podopreli ma, visiaceho na šibenici, z oboch strán za ramená.

— „Nezúfaj, synu, — počul som jasne hlas. — Keďže si zlé skutky úprimne oľutoval a úprimne si sa obrátil k Bohu, nebudeš zatratený.“

— Po hlase som poznal, že to boli otcovia Svorad a Beňadik. Chcel som sa im poďakovať, ale nevládal som. Mrákoty smrti ma obkľúčily. Ďalej sa už na nič nepamätám…

Kosenec dlho nevládal k slovu prísť od pohnutia.

Trvalo hodnú chvíľu, až prehovoril:

— Nie sen, ale skutočnosť to bola, synu môj.

A vyrozprával, čo sa bolo prihodilo od včera večera.

— Veľký je Boh kresťanov a mocné orodovanie svätých jeho, — povedal Trud, vstávajúc.

— Vzdajme mu vrúcne vďaky za jeho milosrdenstvo! — dodal o chvíľu a kľakol si, aby skutkom splnil, čo bol slovom vyslovil.

Kosenec nasledoval synov príklad. Keď po dlhej, vrúcnej modlitbe vstali, Trud povedal:

— Teraz poďme, otče môj.

— Veru, už je čas vrátiť sa domov! — odpovedal Kosenec. — Diviš bude sa obávať nielen o teba, ale aj o mňa.

— Nie, otče, ta sa už viacej nevrátime. S pohanským svetom sme navždy zúčtovali.

— A kdeže mieniš, synu, — spýtal sa preľaknutý Kosenec.

— Na hrad, do ohnišťa nového, krajšieho života kresťanského!

A Trud bystro vykročil smerom k hradu. Otec ho mlčky nasledoval.

Hradná stráž div že s nôh nespadla, keď videla pred sebou živého Truda. Ani mu nebránila, keď prechádzal cez hradnú bránu. Bez prekážky dostal sa spolu s otcom až pred mocného župana Vencelína.

Údiv tohoto tiež nebol menší. Nevedel ani k slovu prísť.

— Mocný župan, — predstúpil pred neho odhodlane Trud, — prosil som ťa pre milosrdenstvo Božie o sľutovanie. Nesľutoval si sa. Ale dobrota Božia a svätých jeho je väčšia, ako tvoja. Z milosti a dobroty tejto stojím tu pred tebou živý!

Vencelín nevychádzal z údivu, keď mu Kosenec a Trud striedavo rozprávali, čo sa bolo prihodilo.

Keď skončili, Vencelín pohnutý a zamyslený akoby pre seba, povedal:

— Proti Božiemu súdu môj súd, súd ľudský, je bezmocný, márny. Si slobodný!

— Vďaka ti, mocný pane, — povedal Trud. — Ale počujže ešte ďalej:

A Trud verne vyrozprával, ako bol prišiel spolu s Tar Zerindom a Huntom na trenčianske kraje, aby alebo jeho, Vencelína, alebo Beňadika zavraždili, mysliac si, že tým k víťazstvu dopomôžu pohanskému svetu. Rozpovedal, ako zomrel otec Beňadik a potom dodal:

— Na potvrdenie toho, že pravdu hovorím, poviem ti ešte toto: na mieste, kde sedáva a poletúva orol, najdete v chladných vlnách Váhu mŕtve telo Beňadikovo!

— Nevyspytateľné sú cesty Pánove, — povedal pohnuto Vencelín.

I vydal rozkaz, aby všetci hradní rybári hneď vybrali sa hľadať telo sluhu Božieho.

A skutočne: ešte v ten deň vyzdvihli z vĺn Váhu neporušené jeho telo. S veľkou slávnosťou zaniesli ho do hradnej kaplnky a vystreli pred oltárom. Potom porobili prípravy, aby mŕtve telo mučeníkovo mohli preniesť do Nitry, aby tam, v bazilike sv. Emerama, pochovali ho po boku otca Svorada. Tak rozhodol Vencelín, hovoriac:

— Sluší sa, aby tí, ktorých cez celý život spájala opravdivá kresťanská láska a horlivosť, neboli rozdvojení ani po smrti!

Na druhý deň na svitaní z Trenčianskeho hradu vyšiel veľký sprievod. Na jeho čele išlo dvanásť najvyberanejších bojovníkov hradu na koňoch. Za nimi v cirkevnom rúchu otec Ján, hradný kňaz. Štyria mocní mladí mužovia niesli na červeným súknom prikrytých márach mŕtve telo otca Beňadika. Mŕtvolu zakryli snehobielou plachtou, na ktorej boly vence zo živého kvietia. Za márami kráčalo veľké množstvo ľudu z hradu i okolia. Medzi nimi bol i Kosenec a Trud, i Božeta. Deva v čiernych šatoch kráčala hneď za márami. Ona bola jedinou príbuznou nebohého. Celý zástup striedavo spieval alebo hlasne sa modlil žalmy.

Medzitým poslovia oznámili príchod sprievodu na Nitrianskom hrade. Tu už robili veľké prípravy na prijatie drahocennej relikvie.

Celý Nitriansky hrad, na čele s veľprepoštom Bystrislavom a ostatnými kapitulníkmi, slávnostne očakávali príchod mŕtveho otca Beňadika. Keď sprievod prišiel, mŕtve telo pustovníkovo slávnostne položili pred oltárom baziliky. Po tri dni slúžili kňazi omše sväté a veľké húfy ľudu prichádzaly pozrieť sluhu Božieho a pomodliť sa pri ňom.

Po troch dňoch za okázalých cirkevných slávností pochovali otca Beňadika do toho hrobu, v ktorom už bolo uložené telo otca Andreja-Svorada.

— Nech v spoločnom hrobe odpočívajú tí, ktorých v živote spoločný cieľ a milosť Božia spojovala. Odpočinutie večné daj im, Pane, a svetlo večné nech im svieti, — končil prepošt Bystrislav svoju modlitbu.

— Amen, — odpovedal pohnute ľud.