ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zástupy ľudu ani po slávnostnom pohrebe sa nerozchádzaly. Naopak: vždy nové a nové zástupy ľudu z blízkeho i ďalšieho okolia prichádzaly k hrobu svätých pustovníkov, aby žiadaly ich svätorečenie a aby ich uctievaly ako svätých.

Prepošt Bystrislav a opát Filip, ako aj ostatní kňazi a rehoľníci, tíšili nadšený ľud a radili sa, čo robiť?

— Bratia a sestry, — povedal raz opát Filip ľudu, aby ho utíšil, — svätorečenie patrí k právam Apoštolského v Ríme. My toho práva nemáme.

— Tak je to, — upokojte sa, — potvrďoval opátove slová prepošt.

— Vieme to, — odpovedal ľud, — ale prosíme vás, aby ste predostreli Apoštolskému v Ríme našu úpenlivú žiadosť, aby svätého života a v svätosti zosnulí naši krajania za svätých boli vyhlásení!

— To môžeme urobiť, — potvrdil prepošt Bystrislav.

A hneď na druhý deň svolal kapitulu, aby o všetkom bola spísaná zápisnica, ktorú potom do Ríma mienil predostrieť. Ľud sa tým uspokojil, ale čakal ďalej, čo sa bude diať.

V ranných hodinách vo veľkej sieni Nitrianskeho hradu zasadla kapitula.

Za vrchom stola sedel Bystrislav, prepošt, mladý ešte a energický muž, aby viedol celú poradu. Po pravom jeho boku sedel starší, rozvážny kanoník, úlohou ktorého bolo hájiť svätosť zosnulých pustovníkov. Naproti nemu po ľavej strane prepoštovej sedel mladší kanoník, ktorý zasa mal námietky robiť proti dôkazom svätosti. Za ostatnými kanoníkmi na samom konci stola najmladší z kanoníkov písal zápisnicu.

Na stole pred prepoštom medzi dvoma horiacimi voskovicami stál ťažký, strieborný kríž.

V úvode zápisnice zistili skutkový stav: V Nitre v Zoborskom kláštore v chýre svätosti zomrel pred troma rokmi otec Andrej-Svorad. Tri roky po ňom nasledoval ho i verný jeho učeník, otec Beňadik, zomrúc v pustovni na Skalke pri Trenčíne smrťou mučeníckou. Ľud z okolia Nitry a Trenčína už teraz ctí týchto svojich krajanov ako svätcov a veľmi prosí, aby za svätých boli vyhlásení.

Potom nasledoval výsluch svedkov.

Prvý svedčil opát Filip. Veď oba pustovníci boli vlastne rehoľníkmi kláštora, predstaveným ktorého bol on. Opát vyzdvihol prísnosť ich života, kresťanským zásadám vo všetkom zodpovedajúceho, ich ctnosti, ktorými vládli v hrdinskom stupni, najmä poslušnosť, keďže nikdy nič nepodnikli bez jeho svolenia. Dopodrobna rozpovedal, ako našli na mŕtvom tele otca Svorada do tela vrezanú kovovú retiazku, svedčiacu o jeho sebazapieraní a mŕtvení.

Podobne svedčili i niektorí mnísi, ktorí sa v živote s nimi stýkali, ako aj niektorí z ľudu, ktorí zasa boli svedkami ich prísneho života v pustovniach na Zobore a na Skalke.

S najväčšou napnutosťou však očakával každý svedoctvá Božety, Truda a starého Kosenca. Na svedoctvá týchto kládli najväčšiu váhu. Výsluch sa konal s najväčšou svedomitosťou.

Najprv Božeta dopodrobna rozpovedala udalosť omdletia otca Svorada pri rúbaní stromov a jeho prenesenie do pustovne anjelom.

Potom to isté rozpovedal i Trud. Obe svedoctvá sa vo všetkom shodovaly.

Všetky námietky na to ustanoveného kanoníka podvrátili a svoje svedoctvá potvrdili i prísahou.

Potom Trud rozpovedal, ako vyslovili pohani na slová tátošove ortiel smrti na všetkých, ktorí dľa ich úsudku zavinili porážku Kupovho povstania, ako ustúpili po nezdarenom pokuse v Močenku od tejto strašnej pomsty a ako zavraždili otca Beňadika.

Predsedajúci prepošt Bystrislav veľkú váhu kládol na to, aby bolo zistené, či otca Beňadika zavraždili pohani z náboženskej nenávisti pre vieru Kristovu.

Vzrušujúce bolo i svedoctvo Kosenecovo, keď vyrozprával, ako vzkriesol Boh jeho syna na orodovanie svätých, Andreja-Svorada a Beňadika. Na námietky kanoníka smele odpovedal:

— Tu prítomný živý syn môj je najlepším dôkazom pravdivostí mojich slov.

Zistili i neporušenosť mŕtveho tela Beňadika, ktoré po roku vytiahli z Váhu, a zaznačili aj tú okolnosť, že mŕtve telo strážil orol.

Keď už všetky námietky na to ustanoveného kanoníka na to povolaného podvrátili, kanoník predniesol poslednú námietku: Že otec Beňadik s nevôľou zomieral, bránil sa a reptal.

— Nie, velebný otče, — odpovedal Trud ako očitý svedok smrti otca Beňadika, — nie, on so žiariacou tvárou zomieral. Pripomenul nám, že jemu len poslúžime, keď ho usmrtíme, lebo mu dopomôžeme, aby sa čím skôr mohol spojiť so svojím Spasiteľom. Varoval nás síce pred ohavným skutkom, ale len, ako povedal, zo starostlivosti o spasenie duší naších. Napomínal nás, aby sme si spasenie duší zabezpečili plnením závetu, ktorý mu zanechal jeho majster, otec Andrej-Svorad, a ktorý on teraz zanecháva nám. Ten závet znie: Modli sa a pracuj! Týmito slovami na rtoch vrátil otec Beňadik svoju šľachetnú dušu svojmu Stvoriteľovi.

Výsluch svedkov skončil.

Zápisnicu podpísali.

Prepošt Bystrislav vyšiel na výklenok veľkej siene Nitrianskeho hradu a shromaždenému ľudu vyhlásil:

— Bolo by veľmi nedôstojné, aby sme zbavovali zásluh a povinnej úcty blahoslavených otcov Andreja-Svorada a Beňadika, keď ich Velebnosť Božia ráčila korunovať slávou v nebesiach. Lebo ako je neverou neprikladať viery zisteným zázrakom, tak je istým druhom závisti odopierať chválu zásluhám svätcom. Naši krajania žili a zomreli sväte, zanechajúc vám vzácny odkaz: Modli sa a pracuj! Žiadosť vaša bude predostretá Apoštolskému v Ríme. Svätcov najlepšie uctíte, keď verne budete plniť ich vznešený odkaz!

Zástupy ľudu uspokojene sa rozchádzaly.

I posolstvo Trenčianskeho hradu odchádzalo.

Trud cestou bojazlive sa priblížil k Božete.

— Či splníš už teraz, drahá Božeta, vrúcnu žiadosť moju? — spýtal sa jej dojatý.

— Boh ťa prijal na milosť, — povedala ona, tiež dojatá, — ja ťa zavrhnúť nemôžem.

— Budeme blažení, lebo budeme žiť dľa závetu našich svätých pustovníkov.

— Hej, jedine zachovávanie toho závetu zachráni nás, náš kmeň a celé potomstvo jeho!