Mazepova láska

Zadivil sa pisár hetmanský Orlík, keď vkročil do priestrannej siene na zámku baturínskom a zočil tam umučenie na veľkom dubovom stole. Zadivil sa ešte väčšmi, keď vkročil z bočných dverí kozácky hetman Ivan Mazepa. Lebo priniesol v ruke dva listy a zamkol dvere, ktorými bol vošiel Orlík. Potom nemal na prsiach rád ruský Andreja Prvovenčaného, lež mal rád poľský Bieleho orla, čoho u neho nebývalo.

Po zamknutí dverí stal oproti Orlíkovi, a takto počal ostýchave, po odkašľaní:

„Domine mi secretari! Ty si na Ukrajine persona momentosa. Sekretárstvo je gradus ku hetmanstvu. I ja som býval sekretárom u hetmanov Dorošenka a Samojloviča. Chcem ti teda kommunikovať veliký štátny sekrét. Ale slož napred jurament na tento krucifix, že sekrét nikomu nereveluješ pred časom.“

Orlík tušil, čo z toho bude, a vyplnil ochotne žiadosť svojho predstaveného. Položiv dva prsty na umučenie, hovoril hlasne za Mazepom, čo tento mu predriekal.

Usadil ho potom Mazepa o bok seba na lavicu, a vzav ruku jeho do ruky svojej, takto počal objasňovať sa. „Povedz, domine secretari, na šľachtické slovo honoru, nie verne ja famulujem cárom moskovským už vyše dvadsať liet?“

„Roku 1624 — vetil Orlík — poddali sa záporožskí kozáci Moskve, pre trpené od Poliakov náboženské nátisky. Teraz čítame rok 1707. Už teda málo chybí sto rokov nachodí sa kozáctvo záporožské pod krýdlami orla moskovského. Za tento celý čas bolo na hetmanskom stolci ustavičné zmietanie. Cári stavali a shadzovali hetmanov. Jedni boli shodení následkom žalôb kozáckych, ako Mnohohriešny a Samojlovič; iných shodili cári pre zradu, ako Vygovského a Briuchoveckého. Jedni z hetmanov ťahotili nazpäť k Poľsku, iní k Turkom a Tatárom, ako Dorošenko. Ty jediný slúžiš od roku 1686 s nepodvratnou vernosťou.“

„A predsa,“ prejal slovo Mazepa, „grácie v Moskve niet, ani recognicie. Tu, hľa, mi píše fide digne kňahyňa Dolská z Varšavy, že cár Peter má intenciu amovirovať ma od hetmanstva.“

„To nevďačnosť,“ poznamenal Orlík, „veliká nevďačnosť, že viac veria klebetníkom, než hodnostárovi vyzkúsenej vernosti.“

„O mňa najmenej,“ hodil Mazepa rukou, „ale škoda nacie maloruskej, škoda patrie, matky Ukrajiny. Lebo o to ide, kassirovať cele hodnosť hetmanskú, subjugovať simpliciter Ukrajinu, transmutovať svobodných kozákov v soldatov a dragúnov. Intencia cárova je exaequovať nás cele s Moskáľmi. O seba nedbám, lebo nežiadam žiadneho honoru, ani promocie. Ale držím za svoju obligaciu prävenirovať tyranského cára, a consulovať drahej matke Ukrajine, aby patria celkom ruinovaná nebola. Vrátime sa, odkiaľ sme egredovali, k voľnej republike poľskej. Veď my, ja i ty, beztoho poľskí nobiles sme, poľskú sme požívali edukáciu. Urobíme dobrovoľne a cum merito, čo by sme beztoho urobiť museli s koakciou a sine merito. Lebo viktoria Švédov je istá. Oni pro certo konfriugujú potenciu moskovitickú, udržia na tróne Stanislava Leszczinského proti Sasíkovi Augustovi, ktorý anno praeterito i formálne sa abdikoval poľskej koruny, a adjungujú korune tejto našu patriu Ukrajinu. Vae nobis vtedy, jestli k tomu nás donútia. Nebudeme teda čakať duram necessitatem, lež subjicirujeme sa korune poľskej, pokuď je v tom meritum. Hľa, jeho milosť kráľ Stanislav sponduje nám sustentáciu všetkých legitimných práv provinciálnych.“

Tu ukázal a prečítal Orlíkovi list od Stanislava Leszczinského. Potom vykladal, ako mieni pri diele tom postupovať, plukovníkov a ľud k recessii od Moskvy präparovať.

Prisvedčujúci ku všetkému Orlík poznamenal, že najväčšia nesnádz bude s generálnym sudcom kozáckym, Vasilom Kočubejom, človekom oddaným celou dušou Moskve.

„Bene nosti homuncionem,“ odvetil na to Mazepa, vstana. „Ale konkulkujem ho do prachu, jestli sa nedá peršvadovať. Mne uveria v Moskve, on nemá kreditu. Jestli denunciruje mňa, perimuje sám seba. I ty pamätaj na to,“ dodal s pohrôžkou, „jestli by ti snáď dakedy incidovala dáka perfídia. Memento, quia pulvis es et in pulveris reverteris.“