Mazepova láska

Keď Ľubov jazyčila, Matrena plakala, ako zvykly ženy, Kočubej konal, čo presvedčenie jeho vyhľadávalo, a ku čomu ho teraz už pudila i pomsta.

Jeho zvesť o nastávajúcej zrade Mazepovej bola v Moskve oslyšaná, nemala žiadnych následkov. Vystrojil teda znovu bývalého poltavského plukovníka Iskru ku shromaždenému vtedy okolo Smolenska a Vitebska vojsku.

Poneváč cár Peter vtedy meškal v novozaloženom Petrohrade, prijali Iskru vo Vitebsku Golovkin a Šafirov. Žalobu však jeho na Mazepu slyšali chladno, ba nevrle. Lebo mysleli, že sú to zas dáke podlé klebety, aké dochádzaly bezprestajne od nepokojných kozákov na hetmanov, menovite i na Mazepu. Bolo už mnoho žalôb na tohoto, a všetky sa ukázaly lživými. Mazepa oproti tomu dal mnohé nepochybné dôkazy nezlomnej vernosti svojej. Keď Sobiesky poslal k nemu istého Domoradského, pokúšať ho k odpadnutiu od Moskvy, Mazepa poslal Domoradského v Moskvu k potrestaniu. Nedávno urobil to isté poslovi Stanislava Leszczinského, istému Volskému. Bol teda v Moskve veľmi dobre zapísaný, kozáci oproti tomu zle. „To sú nepokojní ľudia,“ hovorilo sa o nich. „Chceli by hetmanov každoročne meniť, ako pastierov.“ To boly príčiny, že Golovkiu a Šafirov prijali žalobu na Mazepu s nechuťou. Ba postavili žalobníka Iskru pod stráž.

Aby však neupadli pri tom v nebezpečenstvo, vyžiadali si od cára z Petrohradu úpravu. Tento odvetil, aby neverili ustavične opätujúcim sa klebetám a vynasnažili sa dostať do rúk samého pôvodcu žalôb, Kočubeja.

Golovkin teda písal Kočubejovi do Baturína vľúdny list. Staval sa, že verí jeho ponose, a prosil ho, aby sám prišiel do Vitebska, pre usvedčenie zločinca a k poradám, čo robiť.

O bok listu tomuto bol druhý na Mazepu. V tomto objavuje Golovkin hetmanovi žalobu i žalobníka, a nakladá mu prislať Kočubeja jatého, jestli by neprišiel dobrovoľne.

Tohoto nebolo potrebno. Kočubej šiel sám ochotne do Vitebska, mysliac, že cárstvo spasí a krivditeľa svojho zničí.

Sklamal sa ale hrozne. Vo Vitebsku podvrhli i jeho i Iskru, obidvoch krehkých starcov, mučeniu, aby vyznali, čo sú to zase za pletichy na Ukrajine proti hetmanovi? Iskra vyznal, že nič iného nevie, než čo od Kočubeja počul. A Kočubej vyznal, pod hroznými šľahmi, že všetko, čo hovoril, vymyslel len z osobnej nenávisti proti Mazepovi. Nepochybných dôkazov skutočne nemal, a v mukách bol by sa priznal k čomukoľvek na svete.

Usvedčení vlastným, ač vynúteným, vyznaním v zlostnom utrhačstve, Kočubej i Iskra, oba verní Rusi, boli poslaní k usmrteniu protivníkovi svojmu, zradcovi Mazepovi.