Mazepa ležal s kozákmi táborom u Borščagovky, keď mu boli privezení Kočubej a Iskra v okovách.
Môžme si predstaviť bôľ srdca úbohého Kočubeja. To mal za isté, že Mazepa v čas nebezpečenstva zradí cára, a predsa cár jeho, verného vystríhateľa, odoslal k usmrteniu zradnému Mazepovi. Ten mu mal vziať i život, kto domáci jeho pokoj zlodejský zrušil. On, korenný a verný Rus, vydáva sa v katovské ruky zradnému polopoliakovi, pololatiníkovi, chatrnému jednomu popovičovi. S druhej strany môžme si predstaviť zlostnú radosť víťaziaceho nad protivníkom svojím, nevďačným dľa jeho mienky, Mazepu.
Zlostný od prírody, nemal dosť na usmrtení nevinných. Chcel ich najprv trochu potrápiť, poihrať sa so zahynulými, ako mačka s myšou. Dal ich priviesť do svojho stánu, a tam sa im škľabil, u prítomnosti Orlíkovej, menovite Kočubejovi.
„Á! Náš intimný priateľ!“ hovoril so zlostným úsmevom; „náš kordiálny kompater a tesť! Šiel do moskovského tábora s denunciáciami. Imaginoval si, že nás hneď amovirujú a obesia. Ale on sám ztratil pritom hlavu. Ale naša hlava je a zostane celou, naša vinná hlava, domine kompater. Lebo to ti teraz aperte a sincere revelujem, keď ideš vale povedať svetu, že ja som realiter v akkorde so Švédmi a Ľachmi, a toľkože ty sadneš na čln Cháronov, ja Moskáľom vypoviem ostatné slovo. Teraz by si mohol festinovať s akusáciou do Vitebska, ale veru môj carnifex viac ťa nevypustí z rúk svojich.
Kočubej slúchal nehodné úškľaby s ovesenou hlavou, a na všetky len toľko odvetil: „Boh nech chráni pravoslávneho cára a národ ruský.“
Dňa 14. júla 1708 padla Kočubejova hlava mečom katovským. Padla pri ustavičnom hrmote bubnov, aby posledné jeho slová nikto neslyšal.
Čo vtedy Matrena? Otec ju poslal pri odchode svojom do Vitebska na svoj majetok do Dikanky, spolu s matkou. Keď tam uslyšaly, že Kočubeja priviezli v okovách do tábora Mazepovho, Matrena vybrala sa naspech ku svojmu milencovi a krstnému otcovi.
„Neboj sa,“ tešila matku, „ja vyprosím milosť otcovi. Vrhnem sa na kolená pred Mazepom. On ma musí, musí vyslyšať.“
Ale nestihla vydať sa na cestu. Prišlí od Mazepu kozáci odviezli matku i dcéru do Baturína a tam zatvorili do zámku.
Vo väzení dozvedely sa nešťastné o žalostnom konci Kočubejovom. Matrena div že sa nezbláznila. Priala si len raz ešte videť Mazepu, že by mu mohla zapľuť oči a povedať: „Tys’ lotor!“