Mazepova láska

Bol potom Mazepa každodenným v dome Kočubejovom. Zámienku návštevám zavdávalo kmotrovstvo, príčinou ich bola snaha získať pre svoje úmysly Kočubeja. Preto hovoril vždy o viktorii nepremožiteľných Švédov a impotencii Rusov ku resistovaniu progressiam Karla XII., ktorý teraz, po zničení Sasíka Augusta, obrátil sa s celou silou proti Petrovi. Chcel tým nahnať strachu Kočubejovi, aby sa neprotivil subjekcii Poľši cum merito.

Kočubej však bol korenný, cudzotami nesprznený, pevnej povahy Rus. Na všetky strachy odpovedal, že radšej chce s Rusmi zahynúť, nežli so Švédmi a Poliakmi sláviť triumfy nad pravoslávím a Slovanstvom.

Nezanedbal Mazepa ani manželku Kočubejovu Ľubov, ani dcéru ich Matrenu, prebudenú, ohnivú, prekrásnu pannu, krstniatko svoje. Lichotil im všemožne, aby skrze ne pôsobil na Kočubeja.

So všetečnou, vždy veselou Matrenou mal i veľmi príjemnú zábavu. Prekáral ju, a ona umela na škádlenie odpovedať vtipne, príhodne, a dokázala krstnému otcovi vždy dáky ľúbezný fígeľ. Mala ho radšej, nežli vlastného prísneho otca, tykala mu s nevinnou detinskou dôverou.

Raz, keď bol s ňou samotný v záhrade, tázal sa jej: „Matrenka, dušička! Čím si sa dnes okupovala?“

„Teraz neokupujeme,“ odvetila Matrena.

„Tys’ celá hus,“ uštipnul ju v líce Mazepa.

„A ty akýsi pololatinák,“ kárala ho Matrena. „Mal by si vedieť, že dievčatá nechodia k jezuitom do školy.“

Potom mu sadla na lono so slovmi: „Čakaj, nech ti vykrútim tie fúziská. Máš také, ako kocúr. I vlasy ti musím narovnať, lebo si mi taký pelechatý.“

Jej smiechom a žartami sprevádzané šamranie okolo fúzov a vlasov vzrušilo šedivého vdovca tak, že bozkal dievča náružive a doložil: „Eh! Škoda, že nie som o štyridsať rokov mladší. Ty, dievča, muselo bys’ byť mojou ženou.“

„Ja bych i teraz šla za teba, keby si ma vzal,“ riekla s nevinným žartom vyskočivšia z lona Matrena.

„Pobozkaj ma teda,“ riekol starý vdovec.

„A prečo nie? I tisíc ráz,“ odvetila všetečnica a vybozkávala Mazepu, ako dákeho mladého Adonisa.

Ona to urobila z púheho žartu, ale v starom vdovcovi vznikla skutočná láska. „Ha!“ pomyslel si, „keby ozaj takáto mladá a vrelá krv osladila ešte starosť moju!“

A s tým sa shodovala i jeho politika. Ktorak by si mohol lepšie získať srdce Kočubejovo, ako keď by sa stal jeho zaťom?

Riekol tedy s unylým pohľadom: „Matrena, dušička! Čo, kebych ťa lapil za slovo?“

„Keby si ty povedal naozaj, že ma vezmeš, ja bych povedala tiež naozaj, že za teba pôjdem,“ odvetila majúca to ešte vždy za žart Matrena.

Trochu však sa už i pozardela. Lebo nebola by dbala, čo by žart bol sa premenil i na pravdu. Preletela jej cez dušu ľahká myšlienka, že čo, keby ona stala sa hetmankou?

Oba, Mazepa i Matrena, pocítili v sebe silný popud ku skutku neprirodzenému. Mazepa sa vzchytal láskou mladej rozkošnej devy: Matrena sa vzchytala bleskom hodnosti hetmanskej. A jedno i druhé videlo sa s podivením, že by to i naozaj mohlo sa vyplniť, čo sotva smeli dúfať.

Prišlo teda od žartu ku prísnemu vyjadreniu, od pokúšajúcich narážaní ku sľubom. Dali si slovo, on že ju vezme, ona že pôjde za neho, a predniesli to ešte toho dňa rodičom.

Ale títo rozzlobili sa nad tým náramne, a hoc ako sa báli Mazepu, predsa mu dcéru odopreli doprosta a odhodlane, už preto, že by bol veliký a neslýchaný hriech pojať za manželku svoje krstniatko.